Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. apríl 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Cob/105/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312215848
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1312215848.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a členov

senátu Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Ivony Hrčekovej v právnej veci žalobcu: Eiffage Construction
Slovenská republika, s.r.o., Mlynské Nivy 73, Bratislava, IČO: 35 740 655, proti žalovanému:
LEDsvetlá.sk s.r.o., Riazanská 2, Bratislava, IČO: 45 687 391, práv. zast. Advokátska kancelária Bugala
- Ďurček, s.r.o., Miletičova 5B, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 731 544, o zaplatenie 4 932,01
EUR s príslušenstvom a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave
č. k. 23Cb/41/2013-192 zo dňa 8.3.2017 jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. k. 23Cb/41/2013-192

zo dňa 8.3.2017 p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým medzitýmnym rozsudkom súd prvej inštancie určil, že zmluva o nájme nebytového
priestoruzodňa26.9.2011jeabsolútneneplatnástým,žeožalobežalobcunazaplateniesumy4932,01
EUR s príslušenstvom od žalovaného a o náhrade trov konania rozhodne súd v rozhodnutí, ktorým sa
konanie končí.
2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že vo veci dňa 11.11.2013 vydal medzitýmny rozsudok
č. k. 23Cb 41/2013-111, ktorým určil, že zmluva o nájme nebytového priestoru zo dňa 26.9.2011 je
absolútne neplatná, pričom zistený skutkový stav právne posúdil podľa § 3 ods. 3, § 3 ods. 4 č.

zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej
len ,,zákon č. 116/1990 Zb.“), podľa § 35 ods. 2, § 40 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka (ďalej len ,,Obč. zák.“), podľa § 152 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej len ,,O.s.p.“). Súd poukázal na odôvodnenie uvedeného rozsudku, kde mal na základe
predložených listinných dôkazov preukázané, že dňa 26.9.2011 uzavrel žalobca so žalovaným zmluvu
o nájme nebytových priestorov, pričom žalobca ako prenajímateľ prenajal žalovanému ako nájomcovi
nebytové priestory na Bajkalskej ulici č. 12/D v Bratislave, pričom sa zmluvné strany v čl. III. bod 1 a

2 zmluvy dohodli, že žalovaný bude povinný platiť nájomné v sume 1 195,- EUR mesačne plus cenu
za spotrebované energie a ostatné služby poskytnuté v súvislosti s prenájmom (el. energia, vodné -
stočné, dodávka tepla, odvoz odpadu a informačnú službu), ako aj miestny poplatok určený podielovo
podľa rozlohy prenajatého priestoru. Dňa 16.5.2012 žalovaný zaslal žalobcovi výzvu na poskytnutie
súčinnosti a vydanie bezdôvodného obohatenia, v ktorej žalobcu upozornil na to, je zmluva o nájme je
z dôvodu absencie zákonom vyžadovaných podstatných náležitostí absolútne neplatná. Dňa 24.5.2012
žalobca doručil žalovanému výpoveď z nájomnej zmluvy datovanú dňom 18.5.2012, v ktorej žalobca

vypovedal zmluvu o nájme z dôvodu omeškania žalovaného s úhradou nájomného. Dňa 28.5.2012
žalovaný zaslal žalobcovi odpoveď na jeho výpoveď z nájomnej zmluvy, v ktorej žalobcu upozornil na
skutočnosť, že uvedenú výpoveď neakceptuje, nakoľko v prípade absolútnej neplatnosti zmluvy o nájme
nenastali účinky zamýšľané zmluvnými stranami, preto akékoľvek odvolávky na zmluvu o nájme a jejustanovenia, napr. o výpovednej lehote a výpovedi nie sú oprávnené. Predmetnú odpoveď žalobca
prevzal dňa 30.5.2012. Dňa 15.6.2012 žalobca doručil žalovanému oznam o ukončení výpovede z
nájomnej zmluvy zo dňa 7.6.2012, v ktorom oznámil žalovanému, že mu poskytne súčinnosť a prevezme

nebytový priestor ako aj kľúče od neho. Dňa 23.6.2012 zamestnanec žalobcu podpisom na preberacom
protokole zo dňa 23.6.2012 prebral nebytový priestor spolu s kľúčmi od neho. Súd uviedol, že považoval
v konaní za potrebné rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom podľa v tom čase platného § 152 ods. 2 O.s.p.
o základe sporu, ktorým bola otázka platnosti predmetnej zmluvy o nájme nebytového priestoru, nakoľko
strany sporu sa v tejto otázke názorovo rozchádzali, pričom žalovaný považoval zmluvu za absolútne

neplatnú pre nedostatok predpísaných náležitostí, ktoré vyžaduje zákon o nájme nebytových priestorov
a žalobca zmluvu považoval za platnú dôvodiac, že všetky zákonom predpísané náležitosti spĺňa aj s
ohľadom na výklad vôle zmluvných strán a ich zaužívanú prax. Súd v rozsudku poukázal na znenie
§ 3 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb., v ktorom je presne definovaných sedem podstatných náležitostí
zmluvy o nájme nebytových priestorov, ktorými sú písomná forma, predmet nájmu, účel nájmu, výška
nájomného, splatnosť nájomného, spôsob platenia nájomného, čas, na ktorý sa nájom uzatvára, pričom

absencia ktorejkoľvek z uvedených podmienok znamená neplatnosť zmluvy tak, ako to upravuje § 3 ods.
4uvedenéhozákona.Súdzpredloženejzmluvyonájmenebytovýchpriestorovuzavretejmedzistranami
sporu dňa 26.9.2011 zistil, že bola písomná, obsahovala predmet nájmu, účel nájmu, výšku nájomného a
čas,resp.uvedenie,žezmluvasauzatvárananeurčito.Ďalšiedvevyššieuvedenépodstatnénáležitosti,
ktorými sú splatnosť nájomného a spôsob platenia nájomného predmetná zmluva však neobsahovala.

Súd uviedol, že nájomné bolo definované v čl. III predmetnej zmluvy, pričom ani tento zmluvný článok ani
ďalšie zmluvné dojednania neobsahovali výslovné uvedenie splatnosti nájomného, čo znamená v akých
časových lehotách bol povinný nájomca (žalovaný) dohodnuté nájomné prenajímateľovi (žalobcovi)
platiť. Zároveň predmetná zmluva neobsahovala v žiadnych svojich častiach uvedenie spôsobu platenia
nájomného, čo znamená že neobsahovala uvedenie spôsobu, akým bol nájomca (žalovaný) povinný

platiť dohodnuté nájomné prenajímateľovi (žalobcovi), teda či tak bol povinný urobiť prevodom na účet,
osobnou výplatou v hotovosti alebo nejako inak. Z uvedeného súd vyvodil záver, že predmetná zmluva o
nájme nebytového priestoru neobsahovala dve podstatné náležitosti, ktorých absenciu § 3 ods. 4 zákona
č. 116/1990 Zb. v znení neskorších predpisov výslovne kvalifikuje za také porušenie tohto zákona, ktoré
má za následok neplatnosť zmluvy, čím tento zákon myslí absolútnu neplatnosť takejto zmluvy ako

právneho úkonu v zmysle § 40 ods. 1 Obč. zák. Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd o základe sporu
rozhodol tak, že predmetná zmluva o nájme nebytového priestoru je absolútne neplatná, čo znamená,
že je neplatná od samého začiatku, a teda sa na ňu pozerá ako keby neexistovala. K tvrdeniu žalobcu,
že výklad vôle zmluvných strán a ich následná prax nahrádzajú vyššie uvedené zákonom vyžadované
dve podstatné náležitosti predmetnej zmluvy súd uviedol, že takéto tvrdene nemohlo obstáť pri samej

podstateneplatnostiprávnehoúkonuprenedostatokformy,resp.nedostatkuzákonompredpokladaných
zmluvných náležitostí, nakoľko pomerne rigorózne stanovený zákon o nájme nebytových priestorov
výslovne uvádza, že absencia akejkoľvek zmluvnej náležitosti, ktoré súd uvádzal, má za následok
neplatnosť zmluvy bez možnosti akýmkoľvek spôsobom takúto neplatnosť alebo absenciu nahrádzať či
reparovať. Z uvedeného dôvodu súd žalobcove tvrdenia považoval za rozporné s uvádzaným zákonným

stavom.

3. Súd prvej inštancie uviedol, že proti uvedenému rozsudku podal žalobca dňa 6.12.2013 odvolanie,
v ktorom odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie. V odvolaní vyslovil názor, že zmluvu o nájme nebytového priestoru považuje za platnú,

nakoľkoobsahujevšetkypotrebnénáležitosti.Uviedol,žesícevčl.III.bod.1písm.a)zmluvyupravujúcej
nájomné nie je uvedený spôsob platby nájomného ani jeho splatnosť, čo však ani samotný zákon o
nájmenebytovýchpriestorovvýslovnenevyžaduje.Poukázal,žesúdprvejinštancieprizisťovaníobsahu
právneho úkonu - zmluvy o nájme - nesprávne aplikoval § 35 ods. 2 Obč. zák., nakoľko právne úkony
vyjadrené slovami treba tiež vykladať podľa vôle strán a nie len ich jazykového prejavu, teda ak ich

vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Z výkladu zmluvy konkrétne spomínaného čl. III. bod. 1
druhej vety zmluvy bolo podľa žalobcu zrejmé, že vôľou zmluvných strán bolo, že prenajímateľ bude
nájomné fakturovať, pričom faktúra bude obsahovať splatnosť a spôsob platenia nájomného. Žalovaný
navrhoval napadnutý rozsudok potvrdiť, nakoľko naďalej zastával názor, že zmluva neobsahoval všetky
potrebné náležitosti. Na základe odvolania žalobcu odvolací súd rozsudkom č. k. 3 Cob/5/2014-150 zo

dňa 21.1.2015 potvrdil napadnutý rozsudok, avšak žalobca sa bránil dovolaním, na základe ktorého
Najvyšší súd SR uznesením č. k. 2 Obdo/33/2015-172 zo dňa 21.9.2016 rozsudok súdu prvej inštancie
ako aj rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, pričom
podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdunezodpovedalo kritériám na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a preto boli nepreskúmateľné.
Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu porušuje právo strany sporu na spravodlivý súdny proces a v
konečnom dôsledku jej odníma možnosť konať pred súdom. Súd prvej inštancie ako aj odvolací súd

podľa dovolacieho súdu riadne neodôvodnili najmä prečo v zmysle zákona nie je možné obsiahnutie
čísla bankového účtu žalobcu v zmluve považovať za obsiahnutie spôsobu platenia nájomného, naviac
v situácii, keď žalovaný pol roka platil nájomné na tento účet a z akých dôvodov nie je možné obsiahnutie
dojednania ohľadne splatnosti nájomného v určenej periodicite na základe faktúry podľa čl. III ods. 1
zmluvy považovať za obsiahnutie splatnosti v zmluve, a to aj s prihliadnutím na to, že žalovaný pol roka

podľa týchto dojednaní platil nájomné bez spochybnenia významu týchto zmluvných dojednaní a taktiež
sa v odôvodnení rozhodnutí vysporiadať s judikatúrou týkajúcou sa náležitostí platnosti zmluvy o nájme
nebytových priestorov.

4. Súd prvej inštancie s poukazom na § 212 ods. 2, § 214 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.“) uviedol, že konal vo veci rozhodovania o základe sporu ďalej.

Rešpektujúc právny názor dovolacieho súdu uviedol, že vychádzal zo zisteného skutkového stavu, ktorý
nebol ani stranami sporu a ani súdmi vyššieho stupňa namietaný ako sporný a opätovne posudzoval
ako základ sporu otázku platnosti samotnej zmluvy o nájme nebytových priestorov, pričom pri tomto
svojom rozhodovaní vychádzal jednak zo zisteného a nesporného skutkového stavu, ktorý bol opísaný
v pôvodnom zrušenom medzitýmnom rozsudku a jednak z doteraz vykonaných dôkazov, pretože ani

tieto neboli ani stranami sporu a ani súdmi vyšších stupňov namietané ako sporné.

5. Súd prvej inštancie opätovne skonštatoval, že nájom a podnájom nebytových priestorov upravuje
už uvedený zákon č. 116/1990 Zb. Právny vzťah z nájmu a podnájmu nebytových priestorov vzniká
uzavretímzmluvyonájmeapodnájmenebytovýchpriestorov,pričompoukázalnaužspomínaný§3ods.

3 a 4 tohto zákona. Súd opätovne poukázal na to, že žalovaný ako dôvod neplatnosti zmluvy o nájme
nebytových priestorov uzavretej medzi ním a žalobcom ako prenajímateľom dňa 26.9.2011 uviedol
absenciu splatnosti a spôsobu platenia nájomného ako obligatórnych náležitostí. Keďže už len samotná
zmluva musí mať písomnú formu, je podľa názoru súdu absolútne samozrejmé, že aj všetky obligatórne
náležitosti takejto zmluvy musia s touto formou korešpondovať a musia byť obsahovou súčasťou

zmluvy, čo znamená, že odkázanie na všeobecné obchodné podmienky, správanie sa zmluvných strán,
zaužívanú prax medzi nimi a podobne nespôsobuje zhojenie absencie jednej z týchto náležitostí. Z
čl. III zmluvy súdu vyplývalo, že nájomné (jeho výška) pozostávalo z mesačnej sumy 1 195,- EUR
bez DPH s tým, že suma vyčíslená na faktúre bude uvedená s DPH, ďalej zo sumy, ktorá bude
stanovená pre každý rok samostatne v závislosti od zaťaženia vlastníka zo strany mestskej časti a

zo sumy, ktorá bude predstavovať cenu za dodávku tepla, teplej úžitkovej vody, elektrickej energie a
podobne, ktorú bude žalobca fakturovať samostatne na základe faktúr. Z uvedeného článku zmluvy
však podľa názoru súdu nebolo možné vyvodiť splatnosť nájomného a ani spôsob jeho platenia, pretože
tento článok zmluvy vôbec neriešil, kedy bude faktúra vystavená, aká v nej bude uvedená lehota
splatnosti, či sa bude nájomné uhrádzať mesiac vopred alebo až po poskytnutí služby (nájmu). Ak

by aj zmluva obsahovala dojednanie, že lehota splatnosti nájomného a spôsob jeho platenia bude
vyplývať zo žalobcom vystavených faktúr, nebolo by možné takéto zmluvné dojednanie považovať
za dohodu o splatnosti nájomného a spôsobe jeho platenia, pretože faktúra je len daňový doklad,
resp. výzva na splnenie peňažnej povinnosti (výslovne § 340a ods. 1 Obchodného zákonníka). Ide o
jednostranný právny úkon, ktorým nemožno docieliť nápravu absencie obligatórnych náležitostí, keďže

tieto obligatórne náležitosti zmluvy o nájme a podnájme nebytových priestorov podľa § 3 zákona
č. 116/1990 zb. musia byť súčasťou zmluvy ako dvojstranného právneho aktu. Musia predstavovať
výsledok dohody zmluvných strán zachytený v písomnej forme a nie výsledok jednostranného prejavu
vôle vo forme faktúry. Rovnako nemožno podľa názoru súdu na takýto prípad aplikovať ani § 50b Obč.
zák., ktorý umožňuje, aby sa zmluvné strany ohľadom určitej obsahovej náležitosti dohodli neskôr, keďže

aj toto zákonné ustanovenie predpokladá neskoršiu dohodu, teda dvojstranný právny úkon, čo nemožno
stotožňovať s vystavením faktúry jednou zo zmluvných strán. Rovnako ani z úvodnej časti zmluvy, kde
boli uvedené bankové spojenia oboch zmluvných strán nevyplývalo, že táto časť zmluvy predstavovala
dohodu o spôsobe platenia nájomného. Táto časť zmluvy predstavovala len identifikáciu zmluvných
strán, pričom sám žalobca konštatoval, že splatnosť nájomného a spôsob jeho úhrady vyplývali z ním

vystavenej faktúry a nie z úvodnej časti zmluvy, aj keď sa číslo účtu na faktúre zhodovalo s číslom účtu
uvedeného v úvodnej časti zmluvy. Zo žiadnych ustanovení zmluvy nevyplýval prejav vôle ani jednej zo
zmluvných strán určujúci spôsob platenia nájomného, pričom iba samotné uvedenie čísla účtu v úvodnej
časti zmluvy nemožno za takýto prejav vôle považovať, keďže prejavom vôle v úvodnej časti zmluvy boloiba dostatočne identifikovať zmluvné strany. Preto ani výklad vôle podľa § 35 ods. 2 Obč. zák. v tomto
prípade neprichádzal do úvahy, keďže vôľa zmluvných strán v úvodnej časti zmluvy bola vyjadrená určito
a zrozumiteľne, a teda bez rozporov medzi písomným prejavom a samotnou vôľou zmluvných strán.

6. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie zastával názor, že dostatočným
spôsobom objasnil dôvody, prečo nebolo možné obsiahnutie bankového spojenia v úvodnej časti
zmluvy považovať za dohodu o spôsobe platenia nájomného (keďže žiadna dohoda o spôsobe platenia
nájomného z úvodnej časti zmluvy nevyplývala) a prečo nebolo možné dohodu o splatnosti nájomného

obsiahnuť vo faktúre, na základe čoho opätovne dospel k záveru, že zmluva o nájme nebytového
priestoru zo dňa 26.9.2011 je podľa § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. absolútne neplatná z dôvodov
absencie jej obligatórnych náležitostí týkajúcich sa splatnosti nájomného a spôsobu jeho úhrady podľa
§ 3 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb. Súd dodal, že nakoľko právni zástupcovia strán sporu nemali na
pojednávaní konanom dňa 8. 2. 2017 ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a súd nepovažoval za
potrebnévykonaťďalšiedôkazy,podľa§182C.s.p.umožnilstranámlenpredniesťzáverečnévyjadrenia.

7. Súd prvej inštancie dodal, že o náhrade trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že
o trovách konania rozhodne aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí podľa § 255 C.s.p.,
nakoľko tento rozsudok nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, ale iba medzitýmnym rozsudkom.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov,
že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriaceprocesnépráva vtakejmiere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces,konaniemáinú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Žalobca poukázal na skutočnosť, že k tomu, aby žalovaný ako nájomca poznal spôsob
platenia nájomného a jeho splatnosť, postačovalo mu vykladať zmluvné dojednania obsiahnuté na prvej
strane zmluvy (číslo účtu žalobcu) a v čl. III. ods. 1 zmluvy (splatnosť nájomného) tak, že má nájomné
platiť na účet prenajímateľa, a to účet vedený v zmluve a toto nájomné je splatné mesačne na základe
faktúry vystavenej prenajímateľom. Podľa žalobcu je zrejmé, že takto si žalovaný zmluvné dojednania

aj vykladal, keďže pol roka to preukazoval včasným platením nájomného zmluvou predpokladaným
spôsobom. Plnenie podľa predmetným zmluvných dojednaní bolo podľa žalobcu bezporuchové, čo
by bolo vylúčené, ak by spôsob platenia nájomného a jeho splatnosť v zmluve absentovali. Žalobca
zdôraznil, že žalovaný sa dostal do finančných ťažkostí a navrhol uzavrieť dodatok k zmluve, pričom v
tom čase netvrdil, že zmluva je neplatná, dokonca aj predmetný návrh na uzavretie dodatku nasvedčoval

podľa žalobcu tomu, že žalovaný považoval zmluvu za platnú a až po neprijatí tohto návrhu začal
tvrdiť, že zmluva je absolútne neplatná. Súd prvej inštancie sa podľa názoru žalobcu napriek záveru
dovolaciehosúduvnovomrozhodnutíopäťobmedzilnenaodôvodnenienespĺňajúcezákonnéaústavné
kritériá, pričom vychádzal z nesprávnych premís a nevychádzal z vykonaného dokazovania, nevyrovnal
sa s podstatnou časťou argumentácie žalobcu a ani s právnym názorom dovolacieho súdu a tiež

sa opomenul vyrovnať s ustálenou súdnou praxou uprednostňujúcou zachovanie platnosti právnych
úkonov pred konštatovaním ich neplatnosti. Podľa žalobcu súd neaplikoval relevantné právne normy,
aplikoval ich nesprávne a nesprávne ich aj interpretoval. Žalobca uviedol, že zo strany súdu prvej
inštancie išlo v danom prípade o vyžadovanie takých náležitostí, ktoré zákon stranám neukladá. Uviedol,
že uvedenie čísla bankového účtu nikdy neslúžilo na identifikáciu zmluvnej strany a jeho uvedeniu

nemožno prisudzovať žiadny iný zmysel než to, že daný účet je určený na platenie nájomného. V
týchto súvislostiach žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 1.9.2008 sp. zn. I. ÚS
243/07, rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 2.4.2009 sp. zn. IV. ÚS 110/09 a taktiež na rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci I. vs. Moldavsko a vo veci H.-Pekka vs. Fínsko. Vzhľadom
na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že určí, že zmluva o

nájme nebytového priestoru zo dňa 26.9.2011 je platná alebo, aby napadnutý rozsudok zrušil, vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznal žalobcovi náhradu trov konania vrátane trov právneho
zastúpenia v plnej miere.

9. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

10. Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa § 379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,C.s.p.“) bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p.
a contrario a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.11. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

12. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že námietky uvedené žalobcom v odvolaní
nie sú relevantnými dôvodmi na zrušenie ani na zmenu napadnutého medzitýmneho rozsudku súdu
prvej inštancie. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie už v pôvodnom, dovolacím súdom
zrušenom medzitýmnom rozsudku správne posúdil zistený skutkový stav, ktorý v ďalšom konaní nebol

žiadnym spôsobom spochybnený. Odvolací súd zdôrazňuje, že zmluva o nájme nebytových priestorov
uzavretá podľa zákona č. 116/1990 Zb. musí mať písomnú formu, v rámci ktorej musia byť v zmluve
medzi stranami dohodnuté všetky jej obligatórne náležitosti podľa § 3 ods. 3 uvedeného zákona. Z
obsahu zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným je zrejmé, že túto podmienku nespĺňala, nakoľko
v čl. III upravujúcom nájomné a cenu služieb spojených s nájmom absentuje dohoda strán o splatnosti
nájomného a spôsobe jeho platenia, pričom tieto náležitostí nevyplývajú ani z ďalších ustanovení

predmetnej zmluvy a už vôbec nie z uvedenia bankového účtu v rámci identifikácie zmluvných strán.
S absenciou ktorejkoľvek z podstatných náležitostí zákon spája neplatnosť takejto zmluvy tak, ako to
správne vyhodnotil súd prvej inštancie v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami, ktoré aplikoval
správne a aj ich správne interpretoval. Odvolací súd preto konštatuje správnosť dôvodov napadnutého
rozsudku a nepovažuje za hospodárne ich opakovať. Súd prvej inštancie sa podľa názoru odvolacieho

súdu dostatočne argumentačne vysporiadal so všetkými spornými skutočnosťami, pričom odvolanie
žalobcu neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nezaoberal. Pokiaľ
ide o žalobcom uvádzané tvrdenie v súvislosti s uvedením čísla bankového účtu v úvode zmluvy a
skutočnosť, že žalovaný si mal vykladať a pol roka si tak aj vykladal to, že má nájomné platiť na
účet prenajímateľa, a to účet uvedený v zmluve a toto nájomné bolo splatné mesačne na základe

faktúry vystavenej prenajímateľom, odvolací súd na doplnenie správnosti záverov súdu prvej inštancie
dodáva, že žiadna dohoda o spôsobe platenia nájomného a jeho splatnosti nevyplývala z úvodnej časti
zmluvy a nebolo ju možné nahradiť ani odkazom na vystavené faktúry, nakoľko vystavením faktúry ako
jednostranného právneho úkonu nemožno zhojiť absenciu obligatórnych náležitostí zmluvy, nakoľko
nedošlo v tomto smere k zhodnému prejavu vôle oboch zmluvných strán, teda k zákonom vyžadovanej

písomnej dohode.

13. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

14. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako
vecne správny potvrdil, stotožňujúc sa i s jeho odôvodnením.

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí, ktorým
sa konanie končí.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho

súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak
bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ
musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania
dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa

popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).