Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. február 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/57/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4116209913
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4116209913.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a

sudkýň Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci žalobcu: Y. V., nar.
XX. XX. XXXX, bytom C. XXX/X, W., zastúpený JUDr. Gabriel Bleho, advokát, so sídlom L. Dérera 2,
Bratislava proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO:
35 792 752, o vydanie bezdôvodného obohatenia a zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 10. augusta 2016 č. k. 12C/185/2016-40
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku m e n í tak,

že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 50 eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia
do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
127,78 eura do 10-tich dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a trovách
konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na ich náhradu. Rozhodnutie po právnej stránke
odôvodnilustanoveniami§3ods.5,§4ods.5,§5ods.1zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľa,

§ 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 456 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, 2, § 2 ods. 2
písm. g/, h/, § 4 ods. 6, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
Uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 20. 04. 2016 domáhal od žalovaného vydania
bezdôvodného obohatenia vo výške 127,78 eura, zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia
vo výške 300 eur, ako aj náhrady trov konania, čo odôvodnil tým, že uzavrel so žalovaným zmluvu o
revolvingovom úvere, na základe ktorej mu žalovaný poskytol úver vo výške 360 eur, doteraz zaplatil
splátky v celkovej výške 487,78 eura, došlo k preplateniu úveru o 127,78 eura. Spotrebiteľský úver je

bezúročný a bez poplatkov, pretože zmluva neobsahuje údaj o výške splátok istiny úveru, úrokov z
úveru a iných poplatkov. Jedná sa o typovú, formulárovú zmluvu, vopred pripravená bola aj dohoda
o zrážkach zo mzdy, pričom sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku, prvú splátku mal zaplatiť v
mesiaci máj, žalovaný začal vykonávať zrážky zo mzdy už v apríli. Z dôvodu, že v súvislosti s úverom
prežil mnoho útrap, žije pod sústavným tlakom, požadoval i primerané finančné zadosťučinenie. Z
podanej žaloby vyplýva, že žalobca sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 127,78
eura s tým, že žalovaný mu poskytol úver vo výške 360 eur, splátkami uhradil 487,78 eura a sumu

127,78 eura si uplatňuje titulom bezdôvodného obohatenia, nakoľko úver považoval za bezúročný a bez
poplatkov a sumu 127,78 eura zaplatil žalovanému navyše ako bol povinný zaplatiť. Súd sa s názorom
žalobcu stotožnil. Úver je odplatný právny úkon. Ekonomickým cieľom finančného úveru je poskytnutie
peňažných prostriedkov spravidla za odplatu (úroky) na určitú dobu za účelom ich ekonomickéhovyužitia podľa predstáv dlžníka alebo aj na dohodnutý účel. Dojednaný bol úver vo výške 360 eur,
za ktorý mal žalobca celkovo zaplatiť žalovanému sumu 810,18 eura, čo je 2,25 násobok poskytnutej
sumy, čo zjavne vybočuje z rámca akéhokoľvek úverovania, ktoré by bolo akceptovateľné z hľadiska

dobrých mravov, a niet dôvodu na iné, ako úžerné označenie takýchto úrokov (rozhodnutie NS SR
sp. zn. 5Cdo 26/11 o neplatnosti 48% úrokov pre rozpor s dobrými mravmi). Hmotnoprávny základ
pre takýto záver dáva ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ,,Neplatný je právny
úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým
mravom." Súd dospel k záveru, že dohodnutá výška úrokov 70,02% je neprimeraná a odporuje dobrým

mravom (rozhodnutie Najvyšší súd Českej republiky sp. zn. 21Cdo 1484/2004, dokonca súd dojednané
úroky vo výške 70,02% označuje za úžernícke). V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo 26/2011 ide o neplatnosť úrokov v celom rozsahu a nie je možné ich modifikovať. Judikatúra
Súdneho dvora podporuje toto opatrenie v rozsudku zo 14. júna 2012 vo veci C-618/10 Banco Espanol
de Crédito SA proti Joaquín Calderón Camino: Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v
tom zmysle, že mu odporuje právna úprava členského štátu, akou je článok 83 legislatívneho dekrétu

1/2007oprepracovanívšeobecnéhozákonaoochranespotrebiteľovaužívateľovaďalšíchdoplňujúcich
zákonov (Real Decreto Legislativo 1/2007 por el que se aprueba el texto refundido de la Ley General
para la Defensa de los Consumidores y Usuarios y otras leyes complementarias) zo 16. novembra
2007, ktorá vnútroštátnemu súdu umožňuje v prípade, že rozhodne o neplatnosti nekalej podmienky,
ktorá je súčasťou zmluvy uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, doplniť

uvedenú zmluvu tým, že zmení obsah tejto podmienky. Súd však nekonštatuje neplatnosť celej úverovej
zmluvy, ale iba úrokov, pretože neplatnosť úverovej zmluvy by nebola v prospech ani spotrebiteľa,
ktorý by tak musel vydať bezdôvodné obohatenie prakticky vzápätí po získaní úveru napriek výhodnosti
splátok. Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú taxatívne vymenované v ustanovení § 9 ods. 2
zákona o spotrebiteľských úveroch. Okrem iného, zákonodarca v tomto ustanovení zakotvil, že zmluva

o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c) prvom
až piatom bode, ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; pričom sa
uvedie výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad, pričom uzatvorená zmluva
obsahuje výšku splátky a počet splátok, nie je však uvedené, koľko z tejto splátky ide na splátku istiny

a koľko z tejto splátky ide na úrok, prípadne poplatky, nie je uvedená celková splatnosť úveru, nie je
určený výpočet celkových nákladov spotrebiteľa. Pokiaľ zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje
tieto náležitosti, poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Znamená to potom, že
žalovaný nemá nárok na vrátenie dohodnutých úrokov, má právo len na vrátenie skutočne poskytnutého
plnenia, teda poskytnutého úveru, čo sa už v danom prípade stalo s poukazom na sumu už zaplatenú

žalobcom, dokonca žalobca zaplatil o 127,78 eura viac, a preto je žalovaný povinný túto sumu žalobcovi
vydať titulom bezdôvodného obohatenia s poukazom na ustanovenie § 451 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, pretože na zaplatenie tejto sumy nemá nárok. Ďalej sa žalobca domáhal od žalovaného
zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia s poukazom na § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa vo výške 300 eur, svoj nárok na zaplatenie finančného zadosťučinenia však podľa názoru

súdu riadne nezdôvodnil a nepreukázal, okrem uvedenia sumy v podstate neuviedol nič iné, ujmu nijako
nekonkretizoval, nepreukázal, že by mu žalovaný spôsobil nejakú závažnú ujmu, súd nevidel žiadny
dôvod na to, aby žalobcovi priznal nejakú kompenzáciu vo forme finančného zadosťučinenia. Aj keď
žalobca bol v konaní úspešný, to ešte neznamená automaticky priznávanie finančného zadosťučinenia.
Každý jeden prípad je potrebné posudzovať individuálne, konkrétne okolnosti daného prípadu nijako

nenasvedčujú tomu, že by bola žalobcovi spôsobená nejaká ujma, a preto súd žalobu v časti zaplatenia
finančného zadosťučinenia zamietol ako nedôvodnú, nepreukázanú, pretože finančné zadosťučinenie
je namieste ako osobitná kompenzácia nemajetkovej ujmy vzniknutej spotrebiteľovi v konkrétnej situácii,
čo v predmetnej veci nebolo preukázané. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 255 ods.
2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, nakoľko každá zo strán mala vo

veci úspech len čiastočný.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v jeho zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade trov
konania v zákonnej lehote odvolaním žalobca, domáhajúc sa ním zrušenia rozhodnutia súdu prvej
inštancie v napadnutom rozsahu a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že s

názorom súdu nesúhlasí z dôvodu, že bol pri vymáhaní splátok úveru vystavovaný nátlaku a vyhrážaniu
sa exekúciou, zvýšením úrokov a poplatkov za omeškanie, vyrubeniu sankčných úrokov pri omeškaní
so splácaním obdržaného úveru. Bol tým značne stresovaný aj v súvislosti s tým, že v tom čase
prechodne stratil zamestnanie, a teda aj zárobok. Ako jednu zo zložiek nároku na primerané finančnézadosťučinenie mohol súd zarátať aj nekalý postup žalovaného, keď mu tento schválil úver vo výške
360 eur, ale reálne mu uhradil iba 308,26 eura, lebo mu z istiny pred vyplácaním odrátal poplatok 51,74
eura ako poplatok za službu (možnosť odkladu splátok), ale služba mu reálne poskytnutá nebola. Kvôli

tomuto klamnému úkonu vychádzajú aj prepočty RPMN i výška úrokov vyššie a prehlbujú úžeru. Zákon
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v § 3 ods. 5 nutne nevyžaduje predloženie konkrétnych dôkazov
o existencii ujmy, lebo povaha tejto ujmy jej vyčíslenie totiž neumožňuje, stačí, ak súd má za preukázané,
že ujma je tu (rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Obo/302/2006). Ďalej uviedol, že súd mohol navrhovanú
výškuprimeranéhofinančnéhozadosťučineniakrátiť,trebársnapolovicualeboešteviac,keďženeutrpel

vážnu ujmu (napr. infarkt, psychické zrútenie, mozgovú príhodu), nejaké odškodnenie mu zásadne za
prístup žalovaného patrí, aj keď len symbolické. K rozhodnutiu o trovách konania uviedol, že pomer
úspechu a neúspech strán v konaní nie je rovnaký. V ťažiskovom nároku celého súdneho konania, t.j.
vydanie bezdôvodného obohatenia, bol žalovaný neúspešný, a tak v rozhodujúcom a najzložitejšom
bode celého súdneho konania mal úspech. Preto výrok obsiahnutý v tretej časti rozsudku považuje
za nevyvážený a nesprávny a má za to, že mu prislúcha priznanie časti trov konania zodpovedajúcej

presnejšiemu vymedzeniu úspešnosti v konaní podľa ustanovenia § 255 ods. 2 CSP.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že súd prvej inštancie správne
rozhodol, keď konštatoval, že na strane žalobcu nevznikla žiadna závažná, resp. ťažko napraviteľná
ujma, ktorá by zakladala vznik nároku na poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia. Z obsahu

tvrdenížalobcunevyplývažiadnasúvislosťmedziuzatvorenímdohodyoposkytnutíslužbyanárokomna
primerané finančné zadosťučinenie. Nečinnosť spotrebiteľa v oblasti podania žiadosti o odklad splátok
nemôže znamenať, že spotrebiteľ bol oklamaný. Keďže dohoda bola dobrovoľná a nebola podmienkou
na získanie úveru, tak sa ani odplata za poskytnutie balíka služieb nemohla zahrnúť do výpočtu RPMN
pre úver. Ak by teda žalobca dohodu vôbec nepodpísal, táto by nikdy nevznikla. Pokiaľ by odplata za

poskytnutéslužbybolazahrnutádocelkovýchnákladov,potombytakýpostupbolvrozporesozákonom.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu (§
379a§380ods.1CSP)prejednalvecbeznariadeniaodvolaciehopojednávania,sverejnýmvyhlásením
rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom

zamietajúcom výroku, týkajúcom sa uplatneného nároku žalobcu na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia, je potrebné podľa § 388 CSP zmeniť tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu
50 eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

5. Predmetom konania je žaloba žalobcu, doručená súdu prvej inštancie dňa 20. 04. 2016, ktorou sa

žalobca domáhal od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia v sume 127,78 eura a zaplatenia
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 300 eur. Taktiež sa domáhal od žalovaného náhrady
trov konania. Z odôvodnenia podanej žaloby vyplýva, že dňa 25. 03. 2013 uzavrel žalobca so žalovaným
Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500023200, na základe ktorej poskytol žalovaný úver vo výške 360
eur. Doteraz žalobca splatil za úver vo výške 360 eur splátky v celkovej výške 487,78 eura (čím došlo

k preplateniu úveru vo výške 127,78 eura). V zmluve o revolvingovom úvere nie je uvedený údaj o
výške splátok istiny úveru, výške splátok úrokov z úveru a výške splátok iných poplatkov, ktoré zmluva
o spotrebiteľskom úvere nevyhnutne musí obsahovať v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch, účinnom v čase uzavretia zmluvy. Absencia týchto náležitostí v zmluve
o spotrebiteľskom úvere spôsobuje, že poskytnutý spotrebiteľský úver je zo zákona bezúročný a bez

poplatkov. Prvá splátka úveru bola zo strany žalovaného určená na 15. deň v mesiaci (prvá v mesiaci
máj), žalovaný však na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky (Dohody o zrážkach zo mzdy) začal
zrážať splátky zo mzdy už v mesiaci apríl. Napriek skutočnosti, že neexistuje žiadne súdne rozhodnutie,
ktoré by uložilo žalobcovi povinnosť plniť, boli mu vykonávané zrážky zo mzdy a nemal možnosť
ich priamo zastaviť. Veriteľ výšku dlhu sám jednostranne diktuje a to bez akéhokoľvek odsúhlasenia

súdom.Uzavretádohodaposkytujeveriteľovipriamoprávnypriestornapostihnutiemajetkuspotrebiteľa,
a to vrátane plnení z neprijateľných zmluvných podmienok, prípadne plnení v rozpore s kogentnými
ustanoveniami zákona. Je preto nevyhnutné, aby sa súd v tomto konaní ako predbežnou otázkou
ex offo zaoberal neprijateľnosťou jednotlivých zmluvných podmienok v predmetnej spotrebiteľskej
zmluve. Predmetný úver je zo zákona bezúročný a bez poplatkov, žalobca sa preto domáhal vydania

bezdôvodného obohatenia, keďže došlo z jeho strany k preplateniu istiny úveru. Z dôvodu, že žalobca
prežil v súvislosti s poskytnutým úverom mnoho útrap a žije pod sústavným tlakom, kedy už bude mať
dlh splatený, pričom ide o splácanie dlhu, ktorý už nie je, žiadal aj o vyplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia zo strany žalovaného, s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Výšku primeraného finančného zadosťučinenia žalobca odvodzoval od ujmy,
ktorú utrpel a táto suma podľa neho korešponduje intenzite porušenia spotrebiteľského práva, najmä
pokiaľ ide o neprimerané stresové situácie spôsobené konaním žalovaného. Súd prvej inštancie vo

veci rozhodol rozsudkom zo dňa 10. augusta 2016 č. k. 12C/185/2016-40 tak, že uplatnenému nároku
žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 127,78 eura vyhovel a žalobu v časti zaplatenia
primeraného finančného zadosťučinenia zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán
nemá právo na ich náhradu. Predmetom prejednania odvolacím súdom, vzhľadom na rozsah podaného
odvolania žalobcu, je zamietajúci výrok napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým súd

žalobcovi nepriznal nárok na primerané finančné zadosťučinenie, ako i súvisiaci výrok o náhrade trov
konania strán sporu.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

8. Podľa§388CSPodvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštancie zmení,akniesúsplnenépodmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

9. Tak, ako už odvolací súd uviedol vyššie, vzhľadom na rozsah podaného odvolania žalobcu,
predmetom prejednania odvolacím súdom je ten výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol
žalobu žalobcu v časti o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobca oprel svoj nárok
o ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré zákonné ustanovenie

upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne
uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného
zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho
stupňa ochrany.

10. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa je ustanovenie s tzv.
relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje
primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Pri výklade § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z. z. treba akceptovať, že zákonodarca formuloval uvedené ustanovenie tak, že ak porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť

spotrebiteľovi ujmu (bez toho, aby ujma nastala alebo čo len hrozila. Postačuje spôsobilosť porušenia
práva alebo povinnosti viesť k ujme spotrebiteľa) tak základ nároku na finančné zadosťučinenie je
daný (arg. „má právo“). I bez stanovenia kritérií výšky primeraného finančného zadosťučinenia treba
vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby
dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči spotrebiteľovi.

11. Priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobcovi, ktorá mu vznikla konaním
žalovaného a je akousi satisfakciou za stav, ktorý musel v dôsledku konania trpieť a je aj sankciou
postihujúcou žalovaného, ktorý ako dodávateľ finančnej služby závadne konal. Spotrebiteľ, teda žalobca
nie je povinný preukazovať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva právo

nafinančnézadosťučinenienievprípadevznikuujmy,aleužvtedy,keďujmavnadväznostinaporušenie
práv spotrebiteľa vzniknúť mohla, pričom sa spotrebiteľ úspešne domáhal ochrany svojich práv.

12. Vzhľadom na vyššie uvedené vymedzené kritéria priznania primeraného finančného
zadosťučinenia, odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu

na jeho priznanie je daný, a to vo výške 50 eur, ktorá suma, s ohľadom na okolnosti tejto veci,
spĺňa všetky funkcie primeraného finančného zadosťučinenia, keď podľa názoru odvolacieho súdu má
dostatočný satisfakčný charakter pre žalobcu, ako i dostatočný sankčný charakter voči žalovanému
v zmysle individuálnej, ale aj generálnej prevencie. Podľa názoru odvolacieho súdu, žalovaný pri
svojej podnikateľskej činnosti nepostupoval v súlade s právnymi predpismi slúžiacimi na ochranu

práv spotrebiteľa, nepostupoval s odbornou starostlivosťou a predostrel žalobcovi formulárovú zmluvu
obsahujúcu zmluvnú podmienku, na základe ktorej uplatňoval poplatok za odklad splátok, a za túto
službu, napriek tomu, že ju v danom čase žalobca nepotreboval, zaplatil žalovanému poplatok vo výške
51,74 eura za odklad troch splátok, keď spotrebiteľ podľa dojednania vopred, t.j. už pri uzatváraní zmluvyuhradil poplatok vo výške porovnateľnej súčtu odložených splátok. Hrubá nerovnováha v právach a
povinnostiach je preto nepochybná. Je pritom potrebné uviesť i to, že z rozhodovacej činnosti súdov
je zrejmé, a táto skutočnosť nie je žalovanému neznámou, že zmluvnú podmienku, na základe ktorej

žalovaný uplatňoval poplatok za odklad splátok, súdy už vyhlásili za neplatnú. Žalobcovi tak nebol reálne
poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 360 eur, ale v sume nižšej o 51,74 eura. Konanie žalovaného
nesúce znaky porušovania práv spotrebiteľa s preukázateľne prítomnou značnou nerovnováhou práv
a povinností zmluvných strán podľa názoru odvolacieho súdu privodilo reálne vykonaný zásah do
majetkových práv žalobcu (navyše i s poukazom na to, že žalovaný realizoval zrážku úveru v rozpore s

dojednaním strán), ktorý zásah bol spôsobilý privodiť mu ujmu na uspokojovaní jeho životných potrieb.

13. Odvolací súd tak v zmysle vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutom zamietajúcom výroku zmenil tak, že priznal žalobcovi nárok na primerané finančné
zadosťučinenie vo vzťahu k žalovanému vo výške 50 eur, keď v danom prípade sa žalobca
úspešne domohol svojho práva a boli splnené všetky zákonné predpoklady pre priznanie finančného

zadosťučinenia.

14. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 a § 255 ods. 1 CSP tak,
úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady
trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

Z hľadiska uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia bol žalobca v celom rozsahu
úspešný. Rovnako je potrebné uplatniť zásadu úspechu i vo vzťahu k uplatnenému nároku na priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia, ktorého výška závisela od úvahy súdu, keď v takomto prípade
nemožno ustáliť procesný neúspech žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného
nároku.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).