Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. august 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/145/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5617206079
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5617206079.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar

Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v spore žalobkyne:
UNLIMITED SERVICE s. r. o., so sídlom Jura Janošku 1685/9, Liptovský Mikuláš, IČO: 46 075 461,
zastúpenej JUDr. Jaroslavom Kiapešom, advokátom so sídlom L. XXXX/XX, K. R., proti žalovanej:
Bc. R. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. J. XXXX/X, K. R., zastúpenej JUDr. Evou Dorociakovou,
advokátkou so sídlom P. XXX/X, K. R. pre zaplatenie 9.500,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne
a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 11C/24/2017 zo dňa 06. februára
2018, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu v celom rozsahu potvrdzuje.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie o žalobe žalobkyne rozhodol
nasledovne :
I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 9.500,- Eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania
od 11.03.2017 do zaplatenia, všetko do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Súd žalobkyni nepriznáva náhradu trov konania.

V dôvodoch svojho rozsudku poukazom na ust. § 31, § 32, § 724, § 727 Občianskeho zákonníka a
vykonané dokazovanie konštatoval nasledovné skutkové a právne závery:
Z Kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 15.04.2015 uzatvorenej medzi predávajúcim S. P. a žalobkyňou ako
kupujúcou vyplýva, že žalobkyňa nadobudla osobné motorové vozidlo zn. Fiat FREEMONT, bez ev. č.
VIN: 3C4PFBBY4CT303091 za kúpnu cenu 13.250,- Eur.
Z návrhu plnej moci zo dňa 22.12.2016, obsah ktorého nebol pre strany sporný a zhodne uviedli, že
návrh bol prijatý a podľa neho žalovaná obstarala predaj, mal súd preukázané, že konateľ žalobkyne

splnomocnil žalovanú na konanie a všetky úkony ohľadne predaja, odhlásenia, prihlásenia a prepisu
motorového vozidla zn. Fiat FREEMONT, ev. č. LM 271 CO, VIN: 3C4PFBBY4CT303091, ktorého
vlastníkom je žalobkyňa.
Faktúrou č. 20170001 zo dňa 04.01.2017 žalobkyňa vyfakturovala obchodnej spoločnosti Auto Trio
Slovakia s. r. o. tržbu za predaj automobilu zn. Fiat FREEMONT, VIN: 3C4PFBBY4CT303091, vo výške
9.500,- Eur. Z potvrdenia o zrealizovaní transakcie vystaveného L., D. vyplýva, že obchodná spoločnosť
Auto Trio Slovakia s. r. o. poukázala urgentne sumu 9.500,- Eur na účet príjemcu IBAN: T XXXX XXXX

XXXX XXXX XXXX s prideleným variabilným symbolom XXXXXXXX.
Výpisom z osobného účtu IBAN: T XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, znejúceho na meno F. J. mal súd
za preukázané, že dňa 04.01.2017 bola v prospech účtu pripísaná suma 9.500,- Eur od odosielateľa
Auto Trio Slovakia s. r. o., pričom v ten istý deň bol vykonaný výber hotovosti vo výške 9.500,- Eur.Z príjmového pokladničného dokladu č. 4416001 zo dňa 30.04.2016 vyplýva, že žalovaná mala v
prospech žalobkyne poskytnúť pôžičku vo výške 5.000,- Eur, pričom rovnakú sumu pôžičku mala
poskytnúť aj na poklade príjmového pokladničného dokladu č. 4416002 zo dňa 31.10.2016.

18. Medzi stranami sporu nebolo sporné to, že uzatvorili nepísanú príkaznú zmluvu, ktorou sa žalovaná
zaviazala, že pre žalobkyňu vykoná činnosť smerujúcu k predaju osobného motorového vozidla vo
výlučnom vlastníctve žalobkyne, v súvislosti s čím konateľ žalobkyne udelil žalovanej plnú moc.
Nesporné bolo aj to, že žalovaná zabezpečila predaj osobného motorového vozidla za kúpnu cenu 9
500,- eur, ktorá bola poukázaná na osobný bankový účet konateľa žalobkyne, pričom žalovaná v deň

pripísania kúpnej ceny, v hotovosti vybrala sumu 9 500,- eur z tohto účtu, ku ktorému mala dispozičné
právo.
Žalovaná svoju obranu v spore postavila na tvrdenom nedostatku vecnej pasívnej legitimácie, neskôr
uplatnila kompenzačnú námietku vo výške 9.500,- Eur, keď tvrdila, že poskytla žalobkyni pôžičku vo
výške 10.000,- Eur a zároveň tvrdila, že finančné prostriedky na kúpnu cenu za žalobkyňou nadobudnuté
osobné motorové vozidlo pochádzali z prostriedkov bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Tieto

tvrdenia však neboli v konaní preukázané spôsobom, ktorý by odôvodňoval zamietnutie žaloby. Vecná
pasívna legitimácia prináleží žalovanej, ktorá nepoprela skutkové tvrdenia žalobkyne o existencii plnej
moci, o činnosti žalovanej smerujúcej k uzatvoreniu kúpnej zmluvy a nakoniec žalovaná prostredníctvom
svojej zástupkyne sama potvrdila, že po pripísaní kúpnej ceny na osobný účet žalobcu, sama vybrala
z tohto účtu hotovosť vo výške totožnej s kúpnou cenou. Súd na tomto mieste poukazuje na to, že

žalovaná konala ako splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia, vznikli tým práva
a povinnosti priamo splnomocniteľovi, čiže žalobkyni vzniklo právo na poukázanie kúpnej ceny. Zároveň
žalovaná ako príkazník mala povinnosť previesť na žalobkyňu ako príkazcu všetok úžitok z vykonaného
príkazu, k čomu však nedošlo a preto bez ohľadu na to, na aký účet bola kúpna cena pripísaná, je jedinou
osobou, ktorú žalobkyňa mohla v tejto veci žalovať, práve žalovaná.

Súd nemohol prihliadnuť ani na kompenzačnú námietku žalovanej, ktorá neuniesla dôkazné bremeno
tvrdenia, že nepísanými zmluvami o pôžičkách zo dňa 30.04.2016 a 31.10.2016
poskytla žalobkyni pôžičku v celkovej výške 10.000,- Eur. Žalovanou predložené príjmové pokladničné
doklady nie sú preukázateľným účtovným záznamom, nakoľko neobsahujú náležitosti vyžadované
ustanovením § 10 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve. Naviac, samotný svedok potvrdil,

že predmetné účtové doklady neboli opatrené podpisovým záznamom osoby zodpovednej za účtovný
prípad v účtovnej jednotke a osoby zodpovednej za jeho zaúčtovanie. Skutočnosť, že žalovaná v
čase tvrdeného poskytnutia pôžičky dôverovala svojmu manželovi, konateľovi žalobkyne, ju nezbavuje
povinnosti preukázania svojich tvrdení o uzatvorení zmlúv o pôžičkách. Súd je v konaní limitovaný
skutkovými tvrdeniami strán sporu, ktoré sú povinné tvrdiť skutočnosti, ktoré sú spôsobilé privodiť im

úspech v spore. Žalovaná pritom pri absencii písomnej zmluvy o pôžičke netvrdila ani nepreukázala, z
akých jej výlučných finančných prostriedkov mala poskytnúť pôžičku žalobkyni a na aký účel mali byť
tieto finančné prostriedky použité a to ani potom, ako konateľ žalobkyne vo svojom písomnom vyjadrení
spochybnil možnosť žalovanej poskytnúť pôžičku v takej výške. Naopak, žalobkyňa tvrdila, že v tom
čase nepotrebovala získať žiadnu pôžičku, čo potvrdil aj svedok.

Vykonaným dokazovaním nebolo dokázané ani to, že predmetné osobné motorové vozidlo nadobudla
žalobkyňazprostriedkovpatriacichdobezpodielovéhospoluvlastníctvažalovanejakonateľažalobkyne.
Svedok síce uviedol, že ako účtovník nemá vedomosť o tom, že by príjmy z podnikateľskej činnosti
boli poukazované aj na súkromný účet konateľa žalobkyne, avšak z predložených výpisov z účtov
vyplýva, že na účet IBAN: T XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, znejúceho na meno F. J., boli pripisované

aj značné platby s popisom „kúpna cena - byt“, „kúpna zmluva - byt - p. P.“, „výplata kúpnej ceny
predávajúci č. 3 M. O.“, „výplata provízie + výplata kúpnej ceny“, „kúpa bytu“ a podobne. Predmetom
tohto konania nie je posúdenie, či mohla žalobkyňa poukazovať plnenia a príjmy z podnikateľskej
činnosti na osobný účet konateľa, nakoľko sama o sebe táto skutočnosť nemôže preukázať to, že
osobnémotorovévozidlobolovprospechžalobkyneobstaranézafinančnéprostriedkyvbezpodielovom

spoluvlastníctve žalovanej a konateľa žalobkyne. Na osobný účet žalobcu boli nesporne poukazované
aj príjmy žalobkyne, pričom jednoznačne nie je možné určiť, v akom rozsahu finančné prostriedky tvorili
bezpodielové spoluvlastníctvo manželov a v akom rozsahu tvorili plnenia z činnosti žalobkyne. V tomto
smere nebolo v konaní navrhnuté žiadne dokazovanie. Žalovaná netvrdila ani nepreukázala, z čoho
mali pochádzať finančné prostriedky na tomto účte tvoriace bezpodielové spoluvlastníctvo manželov,

čím nebolo možné ani ustáliť, či príjmy manželov dovoľovali poskytnúť pôžičku žalobkyni na kúpu
osobného motorového vozidla, práve naopak v písomnom vyjadrení zo dňa 08.12.2017 uviedla, že
predmetný účet bol otvorený z dôvodu čerpania úveru a hypotéky. Skutočnosť, že manželia svoj majetok
zaťažili úverovým vzťahom preto, aby neskôr poskytli pôžičku žalobkyni, je nepravdepodobná. Žalovanánepreukázala ani existenciu dohody s konateľom žalobkyne o tom, že požičané finančné prostriedky
na kúpu osobného motorového vozidla má žalobkyňa vrátiť do 31.12.2015. Ak tomu aj tak bolo, od
01.01.2016 by bola žalobkyňa v omeškaní s povinnosťou vrátiť pôžičku vo výške 13.300,- Eur, pričom v

konaní nebolo preukázané, že by sa žalovaná ako solidárna veriteľka domáhala svojich práv z tvrdenej
zmluvy o pôžičke skôr, ako v rámci procesnej obrany v tomto konaní. Nakoniec, súd nemohol prehliadnuť
ani vývoj prostriedkov procesnej obrany žalovanej, ktorá v priebehu konania postupne uvádzala nové
skutkové tvrdenia, aj keď jej nič nebránilo, aby v odpore proti platobnému rozkazu poukázala na
existenciu zmlúv o pôžičke ako aj na to, že má voči žalovanej spolu so svojím manželom pohľadávku.

Vzhľadomnavyššieuvedené,keďtvrdeniažalovanejnebolidostatočnepreukázané,súdžalobevyhovel
v plnom rozsahu. Žalovaná mala vedomosť o tom, že suma 9.500,- Eur pripísaná na účet, ku ktorému
mala zriadené dispozičné právo, je kúpnou cenou za predané osobné motorové vozidlo vo výlučnom
vlastníctve žalobkyne, aj napriek tomu s touto sumou disponuje ako s vlastnou, pričom titulom príkaznej
zmluvy bola povinná príkazcovi vydať všetok úžitok z vykonaného príkazu.
Popri istine súd priznal žalobkyni aj zákonné úroky z omeškania od 11.03.2017, nakoľko výzvou zo dňa

03.03.2017 žalobkyňa určila žalovanej dodatočnú lehotu na plnenie do 10.03.2017.
Podľa § 257 Civilného sporového poriadku, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa.
V súlade s citovaným ustanovením súd žalobkyni, ktorá mala úspech v konaní v plnom rozsahu nepriznal
náhradu trov konania. Ako dôvody hodné osobitného zreteľa súd uvádza momentálnu finančnú ako

aj rodinnú situáciu žalovanej, ktorá je v rozvodovom konaní s konateľom žalobkyne, ktorý náhlym
odchodom do zahraničia podstatne zhoršil pozíciu žalovanej nielen ako manželky ale predovšetkým
ako matky ich spoločného dieťaťa. Okrem straty príjmu domácnosti musí žalovaná splácať ako spolu
dlžníčka dva úvery na bývanie. Skutočnosť, že nejde len o prechodné obdobie nasvedčuje aj skutočnosť,
že proti konateľovi žalobkyne sa vedie trestné stíhanie pre majetkovú trestnú činnosť, pričom Okresný

súd Liptovský Mikuláš na neho vydal v tejto veci príkaz na zatknutie. Naviac, konateľ žalobkyne nesie
svoju mieru zodpovednosti na tento spor, nakoľko v rozpore s právnymi predpismi poukazoval príjmy z
činnosti žalobkyne aj na svoj osobný účet.
Podľa § 232 ods. 3 Civilného sporového poriadku, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti
rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

V súlade s citovaným ustanovením súd vzhľadom na výšku priznanej istiny určil dvojmesačnú lehotu
na plnenie.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu v časti výroku o náhrade trov konania
podala odvolanie žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhovala odvolaciemu súdu

rozsudokokresnéhosúduvčastivýrokunapadnutéhoodvolanímzrušiťapriznaťžalobkynitrovykonania
v plnom rozsahu v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP. Vo svojom odvolaní poukazovala na to, že sa s
odôvodnením rozsudku okresného súdu pokiaľ ide o výrok o náhrade trov konania nestotožňuje, pretože
je v rozpore s ust. § 255 a nasl. CSP. V prvom rade poukazovala na skutočnosť, že súd správne rozhodol,
keď žalobe v plnom rozsahu vyhovel, a to vzhľadom na klamlivé tvrdenia žalovanej, ktorá neskôr tvrdila,

že ona požičala žalobkyni pôžičku vo výške 10.000,- Eur a poukazovala na príjmové doklady, ktoré sú
vedené v účtovníctve firmy.
Tvrdila, že jej nie je známe, na základe čoho súd dospel, že sú dané dôvody osobitného zreteľa podľa
§ 257 CSP. Konateľ žalobkyne nezhoršil životnú situáciu žalovanej, pretože po odchode do USA jej
nechalvhotovostivyše33.000,-Eurstým,abypostupnesplácalaichspoločnéúvery.Konateľžalobkyne

nebol navrhovateľom vo veci rozvodu manželstva, práve naopak, s rozvodom manželstva nesúhlasil a
celý odchod konateľa žalobkyne žalovaná zneužila, okrem iného nielen čo sa týka predaja osobného
motorového vozidla, ale aj spoločného bytu, ktorý previedla bez súhlasu konateľa žalobkyne na svojho
otca, pričom neplatnosť tohto prevodu je predmetom ďalšieho civilného sporu, ktorý je vedený na
Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 6C/19/2017 o vyslovenie neplatnosti právneho úkonu.

Konateľ žalobkyne nechal po svojom odchode do zahraničia žalovanú ako zamestnankyňu vo svojej
firme a až neskôr, keď videl ako sa správa žalovaná, ukončil s ňou pracovno-právny vzťah. Pokiaľ
súd poukazuje vo svojom rozhodnutí na skutočnosť, že voči konateľovi žalobkyne je vydaný príkaz na
zatknutie, túto okolnosť nemožno vyhodnotiť ako dôvod osobitného zreteľa, pretože tento príkaz bol
vydaný len z toho dôvodu, že obvinený sa zdržuje v zahraničí a nepreberá predvolania orgánov činných

v trestnom konaní.
Konateľ žalobkyne poveril právneho zástupcu k mimosúdnemu vyriešeniu sporu s tým, že právny
zástupca žalobkyne upozorňoval žalovanú na pomerne vysoké trovy právneho zastúpenia ako aj súdne
trovy, avšak žalovaná neprejavila žiadnu snahu túto vec mimosúdne vyriešiť.Je toho názoru, že v danom prípade súd v rozhodnutí o trovách konania nepostupoval v zmysle výsledku
sporu, pretože v danom prípade žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa neexistujú a tieto sa snažila
len navodiť žalovaná, aby sa vyhla vyplateniu sumy 9.500,- Eur, ktoré jednoznačne spreneverila vo svoj

prospech, hoci na to absolútne nemala mandát ani žiadne splnomocnenie a využila v tom čase situáciu,
že mala ešte spoludispozičné právo k účtu, na ktorý boli poukazované finančné prostriedky z predaja
osobného motorového vozidla.

3. Proti rozsudku okresného súdu v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná

prostredníctvom svojej právnej zástupkyne. Navrhovala odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok
okresného súdu zrušiť v zmysle ust. § 389 CSP alebo podľa ust. § 388 CSP zmeniť tak, že návrhu
žalovanej v rozsahu kompenzačnej námietky v celom rozsahu vyhovie a prizná žalovanej náhradu trov
konania vrátane trov odvolacieho konania. Vo svojom odvolaní uviedla, že má za to, že prvostupňový
súd nesprávne rozhodol vo veci samej, pretože dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Poukázala na ust. § 143 Občianskeho zákonníka a ustálenú judikatúru k citovanému ustanoveniu.
Má za to, že prostriedky na osobnom účte štatutára a žalobkyne tvorili predmet BSM štatutára
žalobkyne a žalovanej a nie je možné, aby akýmkoľvek iným spôsobom boli hodnotené prostriedky na
osobných účtoch. Plnenia na osobnom účte štatutára v spoločnosti s ručením obmedzeným nemôžu
byť považované za príjem spoločnosti a tieto prostriedky tvoria BSM manželov. Má za to, že v prípade,

že by to tak posudzované nebolo, stratil by sa akýkoľvek princíp právnej istoty a ktorýkoľvek štatutár
obchodnejspoločnostibytakpríjmynemuselprijímaťnaúčetspoločnosti,alenaosobnýúčetataktiežby
v rámci zásad vyporiadania BSM nebolo možné nikdy určiť, ktoré prostriedky na osobných účtoch patria
a ktoré nepatria do BSM manželov. Finančné prostriedky na osobnom účte štatutára žalobkyne neboli
prostriedkami žalobkyne. Má za to, že si splnila svoju povinnosť na preukázanie svojich tvrdení, nakoľko

vo svojom vyjadrení zo dňa 08.12.2017 predložila výpis z osobného účtu štatutára žalobkyne, účtu
patriaceho do BSM, z ktorého vyplýva, že ku dňu 14.04.2015 na ňom boli finančné prostriedky v hodnote
presahujúcej sumu 13.500,- Eur. Uvedená suma bola dňa 14.04.2015 vybratá štatutárom žalobkyne z
účtu patriaceho do BSM, pričom žalovaná súhlasila s poskytnutím uvedenej sumy na kúpu osobného
motorového vozidla Fiat Freemont. Žalovaná navrhovala v konaní výsluch štatutára žalobkyne, ktorý

však v konaní nebol predvolaný ani vypočutý, hoci má známu adresu na doručovanie písomnosti a v
trestnom konaní žalovaná oznámila jeho adresu v Spojených štátoch amerických.
Uviedla, že na jednej strane v ods. č. 20 odôvodnenia súdneho rozhodnutia konajúci súd konštatoval,
že žalovanou predložené príjmové doklady nie sú preukázateľným účtovným záznamom, nakoľko
neobsahujú náležitosti uvedené v § 10 ods. 1 zák. č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve a na druhej strane

príjmy poukazované na osobný účet štatutára žalobcu považuje za príjmy žalobkyne, hoci mali byť
poukazované v rozpore so zákonom č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve a zák. č. 511/1992 Zb. o dani a
poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov. V uvedenom právnom posúdení tak
absentuje akýkoľvek princíp právnej istoty, keď sa ten istý právny predpis vykladá rôznymi spôsobmi.
Naviac žalovaná v konaní predložila knihu analytickej evidencie, kde uvedené účtovné záznamy

evidované boli, a to môže vykonať len účtovník alebo štatutár spoločnosti a taktiež uvedené príjmové
doklady jej boli odovzdané konateľom žalobkyne, ktorý sám bol zodpovedný za ich zaúčtovanie.
Má za to, že nebolo jej povinnosťou tvrdiť alebo preukázať, z čoho mali pochádzať finančné prostriedky
na osobnom účte štatutára žalovanej tvoriace BSM, resp. v akom rozsahu tvorili BSM, keďže má za to,
že všetky prostriedky na tomto účte je potrebné považovať za prostriedky patriace do BSM. Má za to,

že vo svojich písomných podaniach ako aj v rámci konania dostatočným spôsobom označila dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. Na štatutára žalobkyne je vydaný príkaz na zatknutie, pričom v uvedenom
konaní ho nebolo možné vypočuť, hoci uvedený návrh si uplatnila v samotnom odpore ako aj na
pojednávaní. Žalovaná teda nielen tvrdila rozhodné skutočnosti na svoju procesnú obranu, ale navrhla
dôkazy v uvedenej veci. Nemôže byť na ujmu žalovanej, že štatutár žalobkyne je z dôvodu trestného

stíhania mimo územia SR a napriek známej adrese v cudzine sa na uvedené konanie nedostavil. V tejto
súvislosti poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR z 22.11.2011 sp. zn. IV ÚS 499/2011.

4. K odvolaniu žalovanej proti rozsudku okresného súdu podala žalobkyňa písomné vyjadrenie
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Vo svojom vyjadrení navrhla, aby krajský súd rozsudok vo

výroku I. potvrdil ako vecne správny.
S dôvodmi uvádzanými v odvolaní sa plne stotožnila a v plnom rozsahu potvrdzovala správnosť
rozhodnutia okresného súdu, pretože je toho názoru, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno o svojich
tvrdeniach, najmä keď počas pojednávania menila svoju procesnú obranu. Súd správne konštatuje, keďtvrdil, že žalovaná nepreukázala, z čoho mali pochádzať finančné prostriedky na účte tvoriace BSM, čím
nebolo možné ani ustáliť, či príjmy manželov dovoľovali poskytnúť pôžičku žalobkyni na kúpu osobného
motorového vozidla a najmä keď v písomnom vyjadrení zo dňa 08.12.2017 uviedla, že predmetný účet

bolotvorenýzdôvodučerpaniaúveruahypotéky.Ztohologickyvyplýva,žeskutočnosť,žemanželiasvoj
majetok zaťažili úverovým vzťahom, preto aby neskôr poskytli pôžičku žalobkyni, je nepravdepodobná.
Žalovaná taktiež nepreukázala ani existenciu dohody s konateľom obchodnej spoločnosti o tom, že
požičané finančné prostriedky na kúpu osobného motorového vozidla mala vrátiť do 31.12.2015. Keby
tomuajtakbolo,žeod01.01.2016bybolaobchodnáspoločnosťvomeškaníspovinnosťouvrátiťpôžičku

vo výške 13.500,- Eur, čo samozrejme v konaní nebolo preukázané, určite by sa žalovaná ako solidárna
veriteľka domáhala svojich práv z tvrdenej zmluvy o pôžičke skôr ako len v rámci procesnej obrany v
tomto súdnom spore. Žalovanej nič nebránilo, aby už v odpore proti platobnému rozkazu poukázala na
existenciu zmlúv o pôžičke ako aj na to, že má voči obchodnej spoločnosti spolu so svojim manželom
pohľadávku.
Tvrdila, že ide v konaní zo strany žalovanej o snahu o podvodné konanie, keď do účtovníctva predložila

doklady o tzv. pôžičke (ktoré samozrejme účtovník obchodnej spoločnosti nezaevidoval ako záväzok
- pôžičku, pretože takáto pôžička nikdy nebola uzavretá) a tento postup žalovanej nemožno inak
vyhodnotiť ako snahu o pokus trestného činu podvodu, resp. získania neoprávneného majetkového
prospechu. Nie je zrejmé, ako by žalovaná preukázala, z čoho by nasporila takú výšku pôžičky, keď
jej plat bol na úrovni minimálnej mzdy. Naviac postup žalovanej, že okamžite ako došlo k predaju

motorového vozidla ihneď vybrala finančné prostriedky z účtu obchodnej spoločnosti ešte v ten deň,
pretože tušila, že konateľ obchodnej spoločnosti jej zruší dispozičné právo k tomuto účtu, a preto v deň
pripísania kúpnej ceny ihneď finančné prostriedky vybrala a disponuje s nimi ako s vlastnými a takto sa
snaží získať neoprávnený majetkový prospech na úkor obchodnej spoločnosti.

5. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie
bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalovaný, v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1
CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

6. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

8. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými

vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,

vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie,
ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom,
s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. §
387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,

obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil.

10. S rozhodnutím prvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa
odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k vecisamotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli
spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa
vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval

žalovaný aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

11. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd uvádza nasledovné :

12. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že v predmetnom spore

žalovaná nezvládla bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno.

13. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o
bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti
preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ust. § 132, podľa
ktorého strany označia dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú

povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri
zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách. Tá strana sporu, ktorú neoznačila dôkazy potrebné
na preukázanie svojich tvrdení nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré
bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky
postihujú i toho, kto síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných

dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany
sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania,
pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie
je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov
ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie.

Aby strana sporu mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým
splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočnosti, tzv.
bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak
strana sporu nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy,
potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie

bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana sporu vôbec netvrdila a ktorá nevyšla
inak v konaní najavo, nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného
práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať väčšinou za následok pre
neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti;
potrebnosť teda okruh rozhodujúcich skutočností je určovaný hypotézou hmotno-právnej normy, ktorá

upravuje sporný právny pomer strán. Právo súdu je v tom, že rozhodne, ktorý z dôkazov vykonaná.
Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť
ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. V sporovom konaní ide o rozdelenie
bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje
právna norma práva a povinnosti strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí

tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia,
dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania.

14. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, a preto musel tvrdiť a zároveň aj predložiť také
dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých by bolo možné dôvodne usúdiť, že jeho nárok uplatňovaný

žalobou je dôvodný. Až následne sa dôkazné bremeno presúvalo na žalovanú stranu, ktorá mala právo
preukázať svoje tvrdenia a tým vylúčiť tvrdenia žalobcu a zároveň svoje tvrdenia dokázať, t.j. uniesť
dôkazné bremeno.

15. Odvolací súd sa stotožnil aj s právnym názorom súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o nepriznanie

náhrady trov konania žalobkyni s poukazom na ust. § 257 Civilného sporového poriadku.

16. S odkazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácií
odvolateľov, na ktorých založili svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdil ako vecne správny v celom rozsahu.

17. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania, odvolací súd aplikoval ust. § 396
ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konaniapodľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní nemala plný úspech žiadna zo
strán sporu, a preto odvolací súd stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

18. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorémurozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)