Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 8. november 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/128/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8313204228
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8313204228.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Diany Vlčkovej v spore žalobcu CD Consulting, s.r.o., Politických vězňů
1272/21,NovéMěsto,Praha1,Českárepublika,IČO:26429705,protižalovanej:R.T.,nar.XX.X.XXXX,
bytom M. XX/XXX, T. L. Q., v konaní o zaplatenie 900,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 20.3.2017 č. k. 18C/159/2013 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, vo výroku o trovách
konania žalovaného a Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS.

Zrušuje rozsudok vo výroku o trovách konania Združenia spotrebiteľov Slovenska o.z., a v rozsahu
zrušenia vec vracia súdu I. inštancie na ďalšie konanie.

Nárok na náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie zastavil v časti zmenkového úroku vo výške
0,19 % denne zo sumy 900,- eur od 1.6.2009 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a
vyslovil, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva. Vedľajšiemu účastníkovi Združeniu
spotrebiteľov Slovenska, o.z., priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a Združeniu na

ochrana občana spotrebiteľa „HOOS“ nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. V dôvodoch rozhodnutia zdôraznil, že predmetom konania je spor zo zmenky, ktorú žalobca predložil
ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku. Táto zmenka zabezpečuje splnenie záväzku žalovanej
zo zmluvy o úvere, ktorú uzatvorila so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o., ako veriteľom. Je
známe z rozhodovacej činnosti súdu, že táto spoločnosť vykonáva poskytovanie úverov z vlastných
zdrojov, preto považoval veriteľa za dodávateľa a žalovanú za spotrebiteľa a vec správne posúdil v

súlade s ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ustanovenia zákona č. 191/1950
Zb.. Z pripojeného exekučného spisu zistil, že tú istú pohľadávku a z tej istej zmenky a úverovej
zmluvy si na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu uplatnil voči žalovanej ako
povinnej predchádzajúci veriteľ POHOTOVOSŤ, s.r.o.. Z uznesenia Okresného súdu Humenné zo dňa
3.5.2012 pod sp. zn. 21Er/363/2010 vyplynulo, že žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola zamietnutá z dôvodu, že ide o spotrebiteľský právny vzťah, a preto
rozhodcovská doložka uzavretá v tomto právnom vzťahu predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku,

a teda je absolútne neplatným zmluvným dojednaním. Zistil, že uzatvorenie spotrebiteľskej zmluvy
bolo podmienené podpisom zmenky na strane spotrebiteľa, čo vyplýva z rovnakého dátumu zmenky a
spotrebiteľskej zmluvy a čl. 17 Všeobecných podmienok úverovej spotrebiteľskej zmluvy. V momente
uzatvárania zmluvy obsahovou náležitosťou bola povinnosť dohodnúť sa na vypísaní zmenky podľačl. 17 Všeobecných podmienok ako podmienky poskytnutia úveru. Táto podmienka je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože nie je individuálne so
spotrebiteľom dojednaná a tvorila neoddeliteľnú súčasť formulárovej úverovej zmluvy a bez jej podpisu

by spotrebiteľ nedostal úver, a preto podmieňovala uzatvorenie zmluvy a poskytnutie úveru, pričom
spotrebiteľ jej obsah, ako aj čl. 17 Všeobecných podmienok ovplyvniť nemohol. Dojednanie v čl.
17 Všeobecných podmienok je neprijateľnou zmluvnou podmienkou aj podľa § 53 ods. 4 písm. k/
Občianskeho zákonníka, keďže umožňuje veriteľovi od spotrebiteľa požadovať neprimerane vysokú
sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Dojednanie o vypĺňacom práve zmenky

je neprijateľnou zmluvnou podmienkou aj preto, že na základe tejto podmienky vystavená zmenka
umožnila previesť indosáciou bez súhlasu spotrebiteľa práva veriteľa, čím došlo k zhoršeniu postavenia
a ochrany práv spotrebiteľa. Z uvedeného je preto nepochybné, že dohoda o vyplnení zmenky je
absolútne neplatným právnym úkonom.
3. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu žalobcu na zaplatenie nárokov zo zmenky zamietol,
v časti zmenkového úroku konanie zastavil v dôsledku späťvzatia žaloby zo strany žalobcu. Úspešnej

žalovanej a Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa „HOOS“ nárok na náhradu trov konania nepriznal
z dôvodu, že týmto žiadne trovy konania nevznikli. O procesnej pozícii vedľajšieho účastníka Združenia
spotrebiteľov Slovenska, o.z., už vzhľadom na novú právnu úpravu civilného procesu nerozhodoval.
Napriek tomu, že od účinnosti Civilného sporového poriadku zanikol inštitút vedľajšieho účastníka, súd
rozhodol o jeho nároku do 1.7.2016, pretože do tohto obdobia mu trovy právoplatne vznikli. Išlo o účelne

vynaložené trovy konania, lebo vedľajší účastník si plnil svoje povinnosti vyplývajúce priamo z vyššie
uvedených právnych predpisov Slovenskej republiky a EÚ v rámci ochrany postavenia žalovanej ako
spotrebiteľa.
4. Proti tomuto rozsudku, okrem výroku o čiastočnom zastavení konania, podal včas odvolanie žalobca,
ktorý navrhol v tejto časti rozsudok zmeniť tak, aby bolo žalobe vyhovené a zároveň si uplatnil nárok na

náhradu trov konania. Nesúhlasil s pripustením vstupu vedľajšieho účastníka do konania. Má za to, že
len samotné oznámenie vedľajšieho účastníka o vstupe do konania nemôže automaticky zakladať jeho
právo na účasť v konaní, ale vyžaduje sa, aby osoba, popri ktorej do konania vstúpil, s takýmto úkonom
súhlasila. Tieto podmienky splnené neboli, a preto je na mieste vyžadovať súhlas spotrebiteľa s takýmto
vstupom do konania, čím by sa zabránilo porušovaniu jeho ústavných práv. V prípade, ak vedľajší

účastník súhlas žalovanej k návrhu na pristúpenie nepredložil, je potrebné, aby súd na oznámenie o
vstupe do konania neprihliadal a pokračoval v konaní bez vedľajšieho účastníka.
5. Vytýkal súdu prvej inštancie, že podľa ust. § 120 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.)
bolo dokazovanie v sporovom konaní ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádzal
len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonával len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Žalobca

súdu predložil ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorá spĺňala všetky formálne a materiálne
náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb.. Keďže zo strany žalovanej žiadne námietky
voči forme a obsahu zmenky vznesené neboli, neexistovala tu okolnosť, ktorá by odôvodňovala
vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. Aj keď ust. § 120 O.s.p. súdu síce
umožňovalo v sporovom konaní vykonať aj iné dôkazy, tento postup bolo možné využiť iba výnimočne,

a to za predpokladu, ak vykonanie nenavrhnutých dôkazov je nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a
nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd rozhodnúť nemôže. V danej veci má však
žalobca za to, že súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy len z predloženej
zmenky. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky.
Žalovaná mohla na základe čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak

neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady
konštruovanej Nariadením. Súd prvej inštancie navyše vychádzal podľa neho z nesporných skutočností.
Súd za nesporné považoval to, že žalovaná so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o., uzatvorila zmluvu
o úvere a že zmenka je zabezpečovacou zmenkou a že žalovaná uzatvorila zmluvu ako spotrebiteľ.
Tieto údajne nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania. Súd tieto

údajne nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Tieto skutočnosti nemožno
považovať za nesporné. Žalovaná ani žalobca sa k týmto skutočnostiam nevyjadrili, a preto neexistuje
spôsob, akým by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. Súd prvej inštancie dospel k
rozhodnutiunazákladeaplikácienesprávnychprávnychpredpisovanesprávnejinterpretáciipríslušných
právnych predpisov a práva EÚ. Zdôrazňuje, že zmenka je samostatným abstraktným záväzkom

neakcesorickej povahy. Nie je možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke
uvedené. Súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb.
vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovaťtzv. kauzálne námietky voči žalobcovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany žalovanej a
predovšetkým žalovaná v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení.
6. Súd prvej inštancie zároveň porušil poučovaciu povinnosť prekročením ust. § 5 ods. 1 O.s.p.,

keď prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v
sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. Vzhľadom na úplnú samostatnosť
a nezávislosť zmenkového záväzku nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou podľa Zákona
o spotrebných úveroch, a že tomuto zákonu odporuje. Zmenka uplatnená v tomto konaní má všetky
zákonom predpísané náležitosti, ide o zmenku platnú a nárok žalobcu je preto v celom rozsahu dôvodný.

7. Poukázal na to, že samotný zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch pripúšťal, aby
na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola
len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Zmenka preto aj v
prostredí spotrebiteľských úverov mohla byť používaná. Zákon súčasne nelimituje použitie len istého
druhu zmeniek ani nevylučuje použitie určitých doložiek a pod.. Na podporu svojich tvrdení poukázal
na viaceré rozhodnutia súdov v pôsobnosti Slovenskej republiky a v zmysle týchto dôvodov navrhol

podanému odvolaniu vyhovieť.
8. Odvolací súd vzhľadom na včas podané odvolanie § 362 ods. 1 zákona č.160/2015 Z.z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len C.s.p.) preskúmal rozsudok v napadnutej časti, okrem výroku o
čiastočnom zastavení konania v zmysle zásad vyjadrených v ust. § 379 - § 381 C.s.p., vec prejednal bez
nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné.

9. Nie je možné stotožniť sa s argumentáciu spochybňujúcou postup súdu pri vykonávaní dôkazov.
V prejednávanom spore predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na žalobcu
sídliaceho v Českej republike, ktorý následne svoje práva vyplývajúce zo zmenky uplatňuje pred súdom
Slovenskej republiky v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu upraveného

Nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 z 11.7.2007. Článok 4 Nariadenia upravuje
zjednodušený a v zásade písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s
cieľom zjednodušenia prístupu k spravodlivosti. Žalobca začne konanie vyplnením príslušného tlačiva
a jeho zaslaním na súd. Pokiaľ by súd nemal na základe vyplneného tlačiva k dispozícii všetky
potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo veci, môže žalobcu vyzvať k doplneniu tlačiva a na iné úkony tiež

použitím príslušného tlačiva. Znenie Čl. 4 Nariadenia môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícií iné
dôkazné prostriedky ako príslušné tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými písomnými
dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Takýto výklad je ale nesprávny. Cieľom Nariadenia č.
861/2007 totiž nie je obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci,
ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo

čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Z Čl. 8 a 9 uvedeného nariadenia jednoznačne
vyplýva, že aj v konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné
dokazovanieanariadiťústnepojednávaniepokiaľtopovažujezapotrebné.Zjednodušenáformakonania
podľa tohto nariadenia je preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex
offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo

veciach s nízkou hodnotu sporu sa riadi za predpokladu ak nie je ustanovené inak procesným právom
členského štátu v ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva v Čl. 19 Nariadenia č. 861/2007.

10. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 30.6.2016 v ust. § 120 upravoval dôkaznú
povinnosť. Ust. § 120 ods. 1 O.s.p. umožňovalo súdu výnimočne vykonať aj iné dôkazy aké navrhli

účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V danom prípade žalobcom
predloženázmenkamásvojzákladvdohodeovyplňovacomprávezmenkyobsiahnutejvoVšeobecných
úverových podmienkach právneho predchodcu. Za takejto situácie súd prvej inštancie musel z úradnej
povinnosti skúmať, či medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy
o spotrebiteľskom úvere alebo nie. Uvedená povinnosť súdu je v súčasnej právnej úprave civilného

procesu zákonom č. 160/2015 Z. z. zakotvená v ust. § 295, v zmysle ktorej súd môže vykonať aj tie
dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V takomto prípade súd
aj bez návrhu obstará alebo takýto dôkaz zabezpečí.

11. V exekučnom konaní vedeným pred Okresným súdom Humenné pod sp. zn. 21Er/363/2010 bolo

ustálené, že nárok pôvodného veriteľa z predmetnej zmenky zabezpečujúcej nárok z úverovej zmluvy
uzatvorenej dňa 26.1.2009 má spotrebiteľský charakter, a preto žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol pre neplatnosť rozhodcovskej doložky uznesením zo dňa
16.6.2011, s dátumom právoplatnosti 5.4.2012.12. Špeciálna úprava spotrebiteľského úveru v čase uzatvorenia úverovej zmluvy (26.1.2009) bola
obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z. z.. Tento právny predpis v ust. § 2 písm. a/ definuje spotrebiteľský

úver na účely tohto zákona ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Veriteľom
§ 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. je fyzická alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský
úver v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom (§ 3 ods. 2) je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

13. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred prepravené a nie
je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym
predchodcom žalobcu túto charakteristiku spĺňa. Právny predchodca žalobcu mal v predmete svojej
činnosti poskytovanie úverov a v priebehu odvolacieho konania nebolo preukázané, aby úver poskytol
žalovanému za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. S prihliadnutím

na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybnosti dôkazné
bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, resp. jeho právny nástupca.
Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že
nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené
pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže v žiadnom prípade byť len všeobecný nič nehovoriaci

údaj o poskytnutí úveru na výkon povolania, zamestnania, resp. podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď
na otázku, aký konkrétny súvis má výkon povolania, zamestnania, resp. podnikateľská činnosť s
uzatvorením konkrétnej zmluvy a či dlžník pri uzatváraní zmluvy skutočne konal v rámci svojej
podnikateľskej činnosti.

14. Správnym nie je ani tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa malo vychádzať
jedine z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.
Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a
správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru nezakazuje používanie
zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia Čl. 10 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu

povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu
spotrebiteľa v takýchto situáciách. Pojem vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom
na Čl. 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnú ochranu
spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z
predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo

skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvom z pohľadu ochrany spotrebiteľa je
abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu
pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto
obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenky
námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi ktorý

poskytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky je neprijateľné
vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej
špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje

aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky
vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti
niektorých zmluvných podmienok, ide o zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o
porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž nemožné alebo minimálne neprimerane
ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhaní pohľadávky nie je

možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi samozrejme aj v takejto situácii ostáva
možnosť uspokojiť veriteľa (nadobúdateľa indosovanej zmenky) a následne ho žalovať o náhradu škody,
ale v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb., by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať,
že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Dokázať takúto skutočnosť samozrejme nie
je nemožné, avšak dokazovanie tejto skutočnosti neprimerane sťažuje situáciu spotrebiteľa. Navyše je

zrejmé, že takáto požiadavka nie je v súlade s právom únie, keďže ochrana spotrebiteľa v zásade nie
je závislá od zavinenia veriteľa.15. Abstraktný charakter zmenky bol spochybnený už v ustanovení § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z..
Podľa tohto ustanovenia v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje
splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie

svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma
v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a
príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo
výške max. 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v
rozporespredchádzajúcouvetouveriteľnesmieprijaťajepovinnýjudlžníkovikedykoľveknapožiadanie

vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo
zmenky.

16. Vyššie uvedené ustanovenie teda výslovne zakazovalo splniť dlh zmenkou alebo šekom. Výnimku
tvorila len zabezpečovacia zmenka so zákonnými limitmi obmedzujúcimi výšku zmenkovej sumy. Právny
predchodca žalobcu zákonný limit zmenkovej sumy nerešpektoval, keďže v čase vystavenia zmenky

vyplnil zmenkovú sumu nad hodnotu 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru, preto vyplnená
zmenka na sumu 900,- eur je neprípustná.

17. Preto aj z uvedenej právnej normy je možné vyvodiť jednoznačný záver, že nie je možné odčleňovať
zmenku od noriem spotrebiteľského práva. Teda, ak je táto vydaná v rozpore so zákonom, v danom

prípade so Zákonom o spotrebiteľskom úvere, potom je neplatná v zmysle ust. § 39 Občianskeho
zákonníka, keďže aj na zmenku sa vzťahujú všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o platnosti
právnych úkonov. Keďže predmetná úverová zmluva a zmenka vznikli za účinnosti zákona č. 258/2001
Z.z., ktorý v súlade s ust. § 4 ods. 6 zakazoval splnenie dlhu zmenkou a zabezpečenie jeho splnenia
zmenkou bolo prípustné iba do výšky 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru, teda, ak k

vystaveniu predmetnej zmenky došlo v rozpore s citovaným zákonným ustanovením, je potrebné túto
vyhodnotiť ako neplatnú pre rozpor s ust. § 39 OZ.

18. Na podporu tohto návrhu je možné použiť aj pripomienky Európskej komisie zo dňa 12.2.2014 vo
veci C-558/2013, kedy v bode 17 uviedla, že Smernica 87/102/EHS, ktorá sa uplatňuje v prejednávanej

veci, nezakazuje používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia jej čl. 9 jednoznačne
vyplýva, že členské štáty môžu povoliť ich používanie iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu
spotrebiteľa, pod ktorou je potrebné chápať celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa zahŕňajúceho aj
povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo skúmať nekalosť zmluvných podmienok.

19. Podľa bodu 19 spomínaných pripomienok, rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky by bolo
podľa komisie neprijateľné vo svetle judikatúry Súdneho dvora, ktorý vyslovil všeobecnú zásadu, v
zmysle ktorej špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom
alebo dodávateľom a spotrebiteľom, nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu
ochranu, ktorá podľa ustanovení Smernice 93/13/EHS, spotrebiteľovi musí byť poskytnutá.

20. Pokiaľ ide o dohodu o vyplňovacom práve zmenky, táto ak má byť právom akceptovateľná ako
prejav zmluvnej autonómie musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre spotrebiteľa. Z uzatvorenej dohody žiadne
informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre žalovaného nevyplývajú. Žalobca a ani jeho právny

predchodca sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôžu zbaviť
ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením
jehodôsledkovvneprospechžalovaného.Kýmrešpektovanietohtoprincípuvspotrebiteľskýchprávnych
vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech
spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti

prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane
spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy
spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu odporuje
požiadavka na podrobné znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť
spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovať v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu.

21. Okrem toho vystavením zmenky v rozsahu nad zákonom povolený limit, vzhľadom na povahu
tohto cenného papiera, si žalovaný bez akýchkoľvek pochybnosti zhoršil svoje zmluvné postavenie.
V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľaktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských

zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Dojednanie o zmenke nezohľadňujúce právne
predpisy na ochranu spotrebiteľa odporuje ustanoveniu § 54 ods. 1. 2 Občianskeho zákonníka, a preto
je absolútne neplatné podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka.

22. Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba v

prevyšujúcej časti zamietnutá, ako aj o výroku o trovách konania žalovanej a vedľajšieho účastníka
Združenia na ochranu občana spotrebiteľa „HOOS“ ako vecne správne, postupom podľa § 387 ods.
1, 2 C.s.p., potvrdil.

23. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p.
tak, že nárok na náhradu trov konania stranám sporu nepriznal. Žalobca v odvolacom konaní úspech

nemal a žalovanej žiadne preukázateľné trovy konania nevznikli.
24. K odvolacej námietke žalobcu o pripustení vstupu vedľajšieho účastníka Združenia spotrebiteľov
Slovenska , o. z., do konania, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

25. Podľa § 470 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom

nadobudnutia jeho účinnosti.
Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

Na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto
zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase.
Konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa
predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo.

26. Odvolací súd konštatuje, že v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami platí princíp okamžitej
aplikability novej procesnej úpravy na všetky konania prebiehajúce na súde a začaté podľa doterajších
predpisov.

27. Okrem toho platí princíp justifikácie účinkov procesných úkonov, podľa ktorého procesné úkony

subjektov civilného súdneho konania vykonané počas platnosti jeho účinnosti skoršieho procesného
predpisu, sa vo sfére svojich účinkov prejavujú s relevanciou pre konanie samotné aj počas účinnosti
nového procesného predpisu.

28. Podľa čl. 19 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske

konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, pokiaľ toto Nariadenie neustanovuje inak, európske
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa
konanie vedie.

29. Podľa § 93 ods. 2, 3 O.s.p. v znení účinnom do 31.12.2014, ako vedľajší účastník sa môže popri

navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je
ochrana práv podľa osobitného predpisu.
Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú
prostredníctvom súdu. Ak ako vedľajší účastník vstupuje do konania z vlastného podnetu právnická
osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa podľa osobitného predpisu, súčasťou

oznámenia o vstupe musí byť aj súhlas účastníka, popri ktorom sa zúčastňuje na konaní, inak súd na
oznámenie o vstupe neprihliada. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

30. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že dňa 11.11.2014, bolo súdu prvej inštancie doručené podanie
Združenia spotrebiteľov Slovenska, o.z., so sídlom Janka Kráľa 7, Banská Bystrica, ktorým uvedené

občianske združenie oznámilo, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník v zmysle ust. § 93 ods.
2 O.s.p..31. Dňa 28.1.2015 bolo súdu prvej inštancie doručené podanie žalobcu, ktorým vzniesol námietku
neprípustnosti vedľajšieho účastníctva v konaní, avšak súd prvej inštancie o predmetných námietkach
doposiaľ nerozhodol.

32. Vzhľadom na ust. § 470 ods. 2 prvá veta C.s.p. (princíp justifikácie účinkov procesných úkonov)
o námietke neprípustnosti vedľajšieho účastníctva je potrebné rozhodnúť, keďže tak ustanovoval § 93
ods. 3 O.s.p., účinný v čase vznesenia námietky neprípustnosti vedľajšieho účastníctva.

33. Úlohou prvoinštančného súdu bude rozhodnúť o námietkach neprípustnosti vedľajšieho účastníctva
v konaní. V prípade, ak vysloví, že vedľajšie účastníctvo vyššie uvedeného subjektu je v predmetnom
konaní prípustné, bude potrebné následne rozhodnúť o trovách konania vedľajšieho účastníka.

34. Je povinný primárne zohľadniť skutočnosti, na ktoré vyššie poukazoval odvolací súd, ako aj čl.
7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, podľa ktorého sa členské štáty zaviazali k vytvoreniu účinných

mechanizmov, aby sa predchádzalo súvislému používaniu neprijateľných zmluvných podmienok v
spotrebiteľských zmluvách. Práve vedľajší účastník môže privodiť naplnenie tohto cieľa svojou aktivitou.

35. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako výrok, ktorým súd prvej
inštancie rozhodol o náhrade trov konania Združenia spotrebiteľov Slovenska, o. z., zrušiť a vrátiť súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).