Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. september 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/265/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714212139
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6714212139.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity

Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore žalobcu
CASPER UNION s.r.o., so sídlom Olivova 948/6, 110 00 Praha 1, IČ: 247 23 576, zastúpeného Mgr.
Martinom Strakom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Hviezdoslavova 9, 085 01 Bardejov,
adresanadoručovanieLondýnska674/55,Praha2,Českárepublika,protižalovanémuT.L.,nar.XX.XX.
XXXX, trvale bytom E. P. U. XXXX/XX, XXX XX A., v konaní o zaplatenie 34 662,86 Kč s príslušenstvom,
77 887,69 Kč s príslušenstvom, 26 067,73 Kč s príslušenstvom a 1 493 Kč s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 11C/20/2015 - 173 zo dňa 24. marca 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v druhom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti p o t v r
d z u j e.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v treťom výroku o nároku na náhradu trov konania mení tak, že žalobca
j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy prvoinštančného konania v rozsahu 62,80 % do troch dní
od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

III. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1.Odvolanímnapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovi
26 067,73 Kč s 21,90 % úrokmi ročne zo sumy 25 000,- Kč od 01. 08. 2014 do zaplatenia a s 8,05 %
úrokmi z omeškania ročne zo sumy 25 000,- Kč od 01. 08. 2014 do zaplatenia, všetko do 3
dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku (prvý výrok), žalobu zamietol v prevyšujúcej časti
predstavujúcejžalovanúsumu34662,86Kčso14,30%úrokmizosumy31024,14Kčod18.08.2010do
zaplatenia a so 7,75 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 31 024,14 Kč od 18. 08. 2010 do zaplatenia,
žalovanú sumu 77 887,69 Kč so 14,80 % úrokmi zo sumy 70 023,21 Kč od 18. 08. 2010 do zaplatenia

a so 7,75 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 70 023,21 Kč od 18. 08. 2010 do zaplatenia a sumu 1
493,- Kč so 7,75 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 1 493,- Kč od 15. 08. 2010 do zaplatenia (druhý
výrok) a priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (tretí výrok).

2. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že právny predchodca pôvodného žalobcu -
spoločnosť eBanka, a.s. so sídlom Na Příkopě 19, 117 19 Praha 1, IČ: 00 562 246 uzatvoril so žalovaným
dňa 01. 03. 2006 zmluvu o poskytovaní bankových a ďalších služieb (ďalej aj „zmluva č. 1“), na základe

ktorej bol okrem iného žalovanému zriadený bežný účet, na ktorom sa žalovaný dostal do nepovoleného
debetu, v dôsledku čoho právny predchodca žalobcu dňom 24. 08. 2010 odstúpil od zmluvy č. 1. Výška
dlhu predstavovala sumu 1 493,- Kč a príslušenstvo zákonné úroky z omeškania zo sumy 1
493,- Kč od 25. 08. 2010.3. Dňa 19. 02. 2007 bola medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným uzavretá zmluva o
povolenom debete na bežnom účte č. 1010/24237201/PD (ďalej aj „zmluva č. 2“), na základe ktorej bol

žalovanému na bežnom účte č. 2319182001 zriadenom zmluvou o poskytovaní bankových a ďalších
služieb zo dňa 11. 02. 2006 povolený debet vo výške 15 000,- Kč, ktorý bol navýšený na 25 000,- Kč.
Povolený debet je podľa zmluvy a článku 2 Obchodných podmienok pre povolený debet na bežnom účte
úročený úrokovou sadzbou vo výške 13 % ročne a zákonnými úrokmi z omeškania. Povolený debet bol
čerpaný priebežne od 31. 12. 2007. Z dôvodu porušovania zmluvných dojednaní zo strany žalovaného

spočívajúcich v omeškaní s úhradou splátok povoleného debetu, žalobca zosplatnil celú pohľadávku ku
dňu 31. 07. 2014. Pohľadávku tvorí žalovaná suma vo výške 26 067,73 Kč (pozostávajúca z istiny vo
výške 25 000,- Kč, zmluvných úrokov vo výške 967,73 Kč, poplatkov vo výške 100,- Kč), zmluvné úroky
vo výške 21,90 % ročne zo sumy 25 000,- Kč od 01. 08. 2014 do zaplatenia a úroky z omeškania vo
výške 8,05 % ročne zo sumy 25 000,- Kč od 01. 08. 2014 do zaplatenia.

4. Dňa 27. 11. 2007 bola medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu uzavretá zmluva o
spotrebiteľskom úvere č. 1010/24237202/SU (ďalej aj „zmluva č. 3“), na základe ktorej žalovaný dňa
27. 11. 2007 čerpal úver vo výške 82 000,- Kč. V dôsledku riadneho nesplácania úveru a dostania sa
žalovaného do omeškania s úhradou riadnych mesačných splátok došlo k porušeniu zmluvy, v dôsledku
ktorého právny predchodca žalobcu zosplatnil celý úver vo výške 34 662,86 Kč dňa 17. 08. 2010.

Pohľadávku tvorí žalovaná suma 34 662,86 Kč (pozostávajúca z istiny 31 024,14 Kč, zmluvných úrokov
vo výške 1 776,35 Kč, úrokov z omeškania vo výške 1 562,37 Kč a poplatkov 300,- Kč),
zmluvné úroky vo výške 14,30 % ročne zo sumy 31 024,14 Kč odo dňa 18. 08. 2010 do zaplatenia a
úroky z omeškania vo výške 7,75% ročne zo sumy 31 024,14 Kč odo dňa 18. 08. 2010 do zaplatenia.

5. Dňa 17. 12. 2007 bola medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným uzavretá zmluva o
spotrebiteľskom úvere č. 1010/24237203/SU (ďalej aj „zmluva č. 4“), na základe ktorej žalovaný dňa
27. 11. 2007 čerpal úver vo výške 100 000,- Kč. V dôsledku riadneho nesplácania úveru a dostania sa
žalovaného do omeškania s úhradou riadnych mesačných splátok došlo k porušeniu zmluvy, v dôsledku
ktorého právny predchodca žalobcu zosplatnil celý úver vo výške 77 887,69 Kč dňa 17. 08. 2010.

Pohľadávku tvorí žalovaná suma 77 887,69 Kč (pozostávajúca z istiny 70 023,21 Kč, zmluvných úrokov
vo výške 6 376,25 Kč, úrokov z omeškania vo výške 1 138,23 Kč a poplatkov 350,- Kč), zmluvné úroky
vo výške 14,80% ročne zo sumy 70 023,21 Kč od 18. 08. 2010 do zaplatenia a úroky z omeškania vo
výške 7,75% ročne zo sumy 70 023,21 Kč od 18.8.2010 do zaplatenia.

6. Právnym nástupcom spoločnosti eBanka, a.s. so sídlom Na Příkopě 19, 117 19 Praha 1, IČ: 00 562
246 sa stala spoločnosť Raiffeisenbank a.s., so sídlom Praha 4, Olbrachtova 2006/9, PSČ 14021, IČ:
49 240 901 v dôsledku zlúčenia. Následne táto spoločnosť postúpila pohľadávky uplatnené žalobou na
pôvodného žalobcu - spoločnosť CCRB a.s., so sídlom Olivova 948/6, 110 Praha 1, IČ: 24 723 576 ešte
pred začatím súdneho konania. V priebehu konania (ku dňu 31. 12. 2015) došlo k zániku pôvodného

žalobcu CCRB a.s. v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou ZUQ Czech, s.r.o., ktorá zmenila obchodný
názov na CASPER UNION s.r.o. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 11C/20/2015 - 139 zo dňa 01.
03. 2016, právoplatným 07. 04. 2016 pripustil zmenu účastníkov na strane žalobcu.

7. Žalovaný prostredníctvom opatrovníka ustanoveného mu súdom v tomto konaní ešte podľa § 29

Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu jeho neznámeho pobytu, vzniesol písomným podaním zo dňa
08. 12. 2005 námietku premlčania dlhu. Právne účinky tohto úkonu aj po zániku inštitútu ustanovenia
opatrovníka z dôvodu neznámeho pobytu účastníka konania (strany sporu) po nadobudnutí účinnosti
Civilného sporového poriadku zostali v zmysle § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku zachované.

8. Obrana žalobcu proti námietke premlčania spočívala v argumentácii, že zmluvy č. 1 až 4 sa v
dôsledkuvoľbyzmluvnýchstrán,žeprávnevzťahyzozmlúvsabudúspravovaťObchodnýmzákonníkom
platným v čase ich uzavretia na území Českej republiky, ako aj v dôsledku toho, že zmluva o bežnom
účte a zmluvy o úvere sú v zmysle tohto Obchodného zákonníka absolútnymi obchodmi, sa aj v
otázke premlčania spravujú týmto Obchodným zákonníkom, podľa ktorého (§ 397) je premlčacia

doba štvorročná, nie trojročná ako je ustanovené v Občianskom zákonníku s poukazom na rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32 Cdo 3337/2010 zo dňa 24. 07. 2012, ktorý vychádzal
z výkladu ust. § 262 ods. 4 Obchodného zákonníka platného na území Českej republiky do 31. 12.
2013. Mal za to, že k zosplatneniu pohľadávok z titulu zmlúv o spotrebiteľských úveroch (zmlúv č. 3 a 4)došlo dňa 20. 08. 2010, kedy bolo vystavené prehlásenie o zosplatnení úveru. Preto premlčacia doba
podľa žalobcu začala plynúť 21. 08. 2010 a uplynula by dňa 21. 08. 2014. K zosplatneniu pohľadávky zo
zmluvy o povolenom debete na bežnom účte (zmluvy č. 2) došlo 31. 07. 2014. K uplynutiu štvorročnej

premlčacej doby by došlo najskôr 01. 08. 2018. K odstúpeniu od Zmluvy o poskytovaní bankových a
ďalších služieb zo dňa 01. 03. 2006 (zmluvy č. 1) došlo dňa 24. 08. 2010. Štvorročná premlčacia doba
začala plynúť dňa 25. 08. 2010 a uplynula by najskôr 25. 08. 2014. Keďže žaloba bola na súd podaná
dňa 18. 08. 2014, žiadna z pohľadávok nie je premlčaná.

9. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za to, že zmluvy č. 1 až 4
sú zmluvami spotrebiteľskými podľa § 52 Občianskeho zákonníka (platného na území Slovenskej
republiky - poznámka odvolacieho súdu). Spotrebiteľský charakter zmlúv napokon žalobca v konaní
ani nerozporoval, namietal len, že aj tak sa vzťahy nimi založené spravujú v otázke premlčania
českým Obchodným zákonníkom. Súd prvej inštancie mal ďalej za to, že zmluvný vzťah, ktorý je
spotrebiteľskýmvzťahom,savždyprednostneriadiustanoveniamiObčianskehozákonníkaanemôžesa

riadiťustanoveniamiObchodnéhozákonníka,akotopotvrdzujeajprijatánovelaObčianskehozákonníka
v zmysle zákona č. 102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení iných zákonov zo dňa
25. 03. 2014, ktorá odstránila nejednotnosť v rozhodovaní súdov v tom, že jednoznačne stanovila, že
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Preto je neplatná

pre rozpor so zákonom uzavretá dohoda o voľbe (českého) Obchodného zákonníka medzi účastníkmi
spotrebiteľského právneho vzťahu. Súd prvej inštancie vyslovil záver, že nakoľko zákon č. 102/2014 Z.z.
neobsahuje prechodné ustanovenia, znamená to, že od jeho účinnosti t.j. od 01. 04. 2015 sa vzťahuje
aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.

10. Na základe uvedeného súd prvej inštancie považoval obranu žalobcu proti námietke premlčania
žalovaného za nedôvodnú aj s poukazom na § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa
zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo
osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

11. Súd prvej inštancie uzavrel, že k premlčaniu dlhu zo zmluvy o povolenom debete zo dňa 19. 02.
2007 vo výške 26 067,73 Kč s príslušenstvom v trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho
zákonníka nedošlo, keďže k jeho zosplatneniu došlo dňa 31. 07. 2014 a žaloba bola podaná na súd
dňa 18. 08. 2014. Žalobca preukázal výpismi z účtu vznik debetu na účte žalovaného, ktorý žalovaný

neuhradil. Súd preto v tejto časti žalobe vyhovel a žalovaného zaviazal na zaplatenie žalovanej sumy
vo výške 26 067,73 Kč s príslušenstvom. S prihliadnutím na to, že žalovaný sa dostal do omeškania so
splnením tohto svojho dlhu, súd vyhovel žalobe aj v časti žalovaných 8,05 % úrokov z omeškania ročne
z dlhovanej sumy podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z.z. v znení neskorších predpisov.

12.Nakoľkovšakkzosplatneniudlhudošlovprípadezmluvyospotrebiteľskomúvereč.1010/24237202/
SU zo dňa 27. 11. 2007 (zmluvy č. 3) dňom 17. 08. 2010, v prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere
č. 1010/24237203/SU zo dňa 17. 12. 2007 (zmluvy č. 4) dňom 17. 08. 2010 a v prípade zmluvy o
poskytovaní bankových služieb zo dňa 01. 03. 2006 (zmluvy č. 1) dňom 24. 08. 2010, kedy došlo k

odstúpeniu od zmluvy a žaloba bola podaná dňa 18. 08. 2014, podľa názoru súdu prvej inštancie došlo k
premlčaniu dlhu žalovaného v časti žalovanej sumy 34 662,86 Kč s príslušenstvom, sumy 77 887,69 Kč
s príslušenstvom a sumy 1 493,- Kč v trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka.
Súd prvej inštancie preto v tejto časti žalobu zamietol.

13. Súd prvej inštancie vo veci samej rozhodol s poukazom na § 497, § 502 ods. 1, § 506, § 708 ods. 1
Obchodného zákonníka platného na území Slovenskej republiky, § 52 ods. 1, 3 a 4 (nesprávne uviedol
ods. 1, 2 a 3 - poznámka odvolacieho súdu), § 53 ods. 1 až 4, § 54 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1 a § 101
Občianskeho zákonníka platného na území Slovenskej republiky, § 1, § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1 a
2, § 4 ods. 1 až 8 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona

Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov.14. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a 2 Civilného
sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“), nakoľko žalovaný mal úspech vo veci na 81,40 % a žalobca
na 18,60 %.

15. Proti druhému výroku rozsudku súdu prvej inštancie o čiastočnom zamietnutí žaloby a proti tretiemu
závislému výroku o nároku na náhradu trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie označil za nesprávne z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm.
f) a písm. h) C. s. p., t.j. z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

16. Žalobca trval na svojej obrane proti námietke premlčania prednesenej v konaní pred súdom prvej
inštancie a na jej podporu opätovne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
32 Cdo 3337/2010 zo dňa 24. 07. 2012, ktorý vychádzal z výkladu ust. § 262 ods. 4 Obchodného

zákonníka platného na území Českej republiky do 31. 12. 2013, podľa ktorého vo vzťahoch podľa §
261 alebo podriadených Obchodnému zákonníku dohodou podľa odseku 1 sa použijú, ak nevyplýva z
tohto zákona alebo z osobitných právnych predpisov niečo iné, ustanovenia tejto časti na obe strany;
ustanoveniaObčianskehozákonníkaaleboosobitnýchprávnychpredpisovospotrebiteľskýchzmluvách,
adhéznych zmluvách, zneužívajúcich klauzulách a iné ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa je

však potrebné použiť vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá nie je podnikateľom. Zmluvná
strana, ktorá nie je podnikateľom, nesie zodpovednosť za porušenie povinností z týchto vzťahov podľa
Občianskeho zákonníka a na jej spoločné záväzky sa použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.
NS ČR v uvedenom rozhodnutí ustálil, že ustanovenia o premlčaní neboli prijaté ako ustanovenia
smerujúce k ochrane spotrebiteľa. Žalobca mal za to, že daným ustanovením je ochrana spotrebiteľa

zaručená na rovnakej úrovni ako v prípade slovenského práva a dohoda zmluvných strán o voľbe
českého práva musí byť rešpektovaná. Poukázal tiež na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.
11Co/105/2016 - 135 zo dňa 27. 10. 2016 a uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/33/2016
- 89 zo dňa 17. 05. 2016, v ktorých podľa neho v skutkovo totožných veciach dospeli súdy k záveru, že
na záväzkový vzťah musia byť aplikované ustanovenia českého Obchodného zákonníka. Z uznesenia

Krajského súdu v Trnave citoval pasáž: „Niet pochýb o tom, že medzinárodné zmluvy, ktoré EÚ uzaviera,
zaväzujú aj Slovenskú republiku, a to od okamihu pristúpenia Slovenskej republiky k EÚ, resp. pokiaľ
ide o neskôr uzavreté zmluvy, od okamihu nadobudnutia ich platnosti. I v tomto prípade má Nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 prednosť pred zákonom o medzinárodnom práve
súkromnom a procesnom. Keďže si účastníci v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami nariadenia a

VOP zvolili, že sa zmluva spravuje právnym poriadkom Českej republiky, súd prvého stupňa pochybil
pokiaľ zmluvný vzťah neposudzoval podľa práva, ktoré si zmluvné strany zvolili, to je právo Českej
republiky. Na rozdiel od Slovenskej právnej úpravy, Česká republika pri aplikácii v otázke premlčania
v spotrebiteľských veciach dáva prednosť Obchodnému zákonníku. Tu odvolací súd poukazuje aj na
rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 MCdo 16/2014 z 27. augusta 2015 kde, dovolací súd dospel k záveru, že

na predmetný vzťah zo spotrebiteľného úveru je potrebné aplikovať úpravu premlčania nachádzajúcu
sa v Obchodnom zákonníku, teda štvorročnú premlčaciu dobu podľa ustanovenia § 397 Obchodného
zákonníka. Vyslovil tiež, že „Záver dovolacieho súdu je v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu Českej
republiky. V rozsudku z 24. júla 2012, sp.zn. 32 Cdo 3337/2010, uverejnenom pod číslom 135/2012 v
Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, Najvyšší súd Českej republiky vyvodil, že úprava premlčania

obsiahnutá v Občianskom zákonníku v ustanovení § 101 a nasl. nie je tými ďalšími ustanoveniami
smerujúcimi k ochrane spotrebiteľa, ktoré mal zákonodarca v ustanovení § 262 ods. 4 časti vety prvej
za bodkočiarkou Obchodného zákonníka na zreteli. Ustanovenie § 262 ods. 4 Obchodného zákonníka
bolo prevzaté do právneho poriadku Českej republiky zákonom č. 370 / 2000 Sb. ktorým sa mení
Obchodný zákonník, účinný od 1. januára 2001, v súvislosti s požiadavkami Smernice Rady ES č. 93/13 /

EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“),
na základe ktorej tiež boli do Občianskeho zákonníka doplnené ustanovenia § 52 až § 65 upravujúce
spotrebiteľské zmluvy. Cieľom bolo rozšírenie uplatňovania ustanovení na ochranu spotrebiteľa na
všetky druhy zmlúv bez ohľadu na to, v akom kódexe sú upravené. Výkladom ustanovenia § 262 ods. 4
častivetyprvejzabodkočiarkouObchodnéhozákonníkavšaknemožnodospieťkzáveru,žeodôvodňuje

aplikáciu akéhokoľvek ustanovenia, ktoré by mohlo byť pre spotrebiteľa výhodnejšie. S takýmto záverom
nemožno súhlasiť už len preto, že by vnášal do právnych vzťahov zásadnú neistotu a znamenal by tiež
výrazný zásah do zásady rovnosti účastníkov týchto vzťahov. Úprava premlčania nie je úpravou, ktorá
smeruje k ochrane spotrebiteľa; odlišne upravená dĺžka premlčacej doby v občianskom a obchodnomzákonníku je len výsledkom rôznych legislatívnych procesov, z ktorých však žiadny nesmeruje k ochrane
slabšej strany (spotrebiteľov). Premlčanie pôsobí voči obom stranám rovnako. Z komplexnej úpravy
premlčania v každom z týchto zákonov nie je možné považovať len niektoré z nich za výhodnejšie

pre spotrebiteľov. Ak by úmyslom zákonodarcu bolo uprednostniť aplikácii všetkých pre nepodnikateľov
"výhodnejších" úprav, iste by nepoužil formuláciu príkladným výpočtom s výslovným odkazom na úpravu
spotrebiteľských zmlúv, adhéznych zmlúv a nekalých podmienok, ale všeobecnú formuláciu. K tým istým
záverom sa Najvyšší súd Českej republiky prihlásil aj v rozsudku z 31. októbra 2012, sp.zn. 23 Cdo
1750/2010.“

17. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie v tomto rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu doručenému mu v zmysle § 111 ods. 3 C. s. p. nevyjadril.

19. Konanie pred súdom prvej inštancie sa začalo dňa 18. 08. 2014 za účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „O. s. p.“) a pokračovalo aj po nadobudnutí účinnosti Civilného
sporového poriadku. Súd prvej inštancie rešpektujúc ustanovenie § 470 ods. 1, 2 C. s. p., podľa ktorého
sa nový procesnoprávny predpis použije aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti
s tým, že právne účinky úkonov uskutočnených pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona zostávajú

zachované, prejednal a rozhodol vec už podľa ustanovení C. s. p. Odvolanie žalovaného bolo podané na
súd prvej inštancie už za účinnosti Civilného sporového poriadku dňa 04. 05. 2017. Krajský súd funkčne
príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C. s. p. pri prejednaní odvolania preto aplikuje
v zmysle príkazu § 470 ods. 1 C. s. p. ustanovenia tohto zákona.

20. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec len v rozsahu odvolania podľa § 379 C.
s. p., z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C. s. p. a mimo nich podľa § 380 ods. 2
C. s. p. v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok (pričom takú vadu nezistil), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s. p. z dôvodu, že pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo
veci nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem.

Odvolací súd po prejednaní veci dospel k názoru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, druhý výrok
rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej je vecne správny a je potrebné ho podľa § 387 ods. 1, 2
C. s. p. potvrdiť. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
na toto v celom rozsahu poukazuje a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku reagujúc na
odvolacie dôvody žalobcu uvádza, že súd prvej inštancie vec správne posúdil.

21. Pre rozhodnutie vo veci je potrebné podľa odvolacieho súdu aj s poukazom na v odvolaní vyššie
uvedenérozhodnutiaslovenskýchkrajskýchsúdovustáliť,čiustanovenie §52ods.2Občianskeho
zákonníka v platnom znení účinné na území Slovenskej republiky, ktoré je kogentné, od ktorého sa
teda dohodou zmluvných strán nemožno odchýliť, najmä jeho posledná veta neposkytuje spotrebiteľovi,

ktorý má obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky (žalovanému) širšiu ochranu spočívajúcu v
aplikácii všetkých ustanovení Občianskeho zákonníka vrátane tých, ktoré upravujú premlčanie, hoci by
sa inak (ak by nešlo o spotrebiteľský právny vzťah) mali aplikovať normy obchodného práva, oproti
ustanoveniu § 262 ods. 4 Obchodného zákonníka účinného na území Českej republiky do 31. 12. 2013,
v zmyslektoréhosanaspotrebiteľskéobchodnoprávnezmluvyaplikujúlentieustanoveniaObčianskeho

zákonníka, ktoré boli prijaté za účelom ochrany spotrebiteľa.

22. Pokiaľ ide o uznesenie Krajského súdu v Trnave, zo skutkových okolností prípadu vyplýva, že v
danom prípade sa posudzovali zmluvy uzavreté v rokoch 2010 až 2011, t.j. po nadobudnutí účinnosti
nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre

zmluvné záväzky (Rím I), podľa článku 28 ktorého sa toto nariadenie vzťahuje na zmluvy uzavreté po 17.
decembri 2009. Na rozdiel od daného prípadu odvolací súd v tomto prípade posudzuje zmluvy uzavreté
v rokoch 2006 a 2007, t.j. ešte pred účinnosťou daného nariadenia. Z uznesenia Krajského súdu v Žiline
vyplýva, že posudzoval zmluvu uzavretú dňa 09. 04. 2009, t.j. pred účinnosťou nariadenia, napriek tomu
sa stotožnil so záverom okresného súdu, že na vec správne aplikoval dané nariadenie a podľa neho určil

ako rozhodné právo Českej republiky, nesúhlasil len so záverom okresného súdu o premlčaní nároku
v trojročnej premlčacej dobe podľa Občianskeho zákonníka. Aj pri akceptácii záveru, že sa na zmluvy
uvedené v daných rozhodnutiach vzťahovalo nariadenie Rím I je však otázne, či krajské súdy v daných
prípadoch aplikovali dôsledne uvedené nariadenie, pretože v zmysle článku 6 ods. 1 a 2 nariadeniaRím I bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá fyzickou osobou na účel, ktorý sa
môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len
„spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej

len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu,
že podnikateľ:
a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo
b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny
a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti. Bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom 3

zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba rozhodného práva
však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno
odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným.

23. Bez ohľadu na uvedené, pred nadobudnutím účinnosti nariadenia Rím I bol pre územie Slovenskej
republiky od 01. 08. 2006 a pre územie Českej republiky od 01. 07. 2006 účinný a záväzný Rímsky

dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky zo dňa 19. júna 1980 (ďalej aj „Rímsky dohovor“),
ktorý obsahoval obdobné ustanovenia v článku 5 ods. 1 a 2, podľa ktorých tento článok sa uplatní na
zmluvy, ktorých predmetom je dodávka tovaru alebo poskytnutie služieb osobe („spotrebiteľ“) na účel,
ktorý nemožno považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania, ako aj na zmluvu o poskytnutí
úveru na tento účel; bez ohľadu na ustanovenia článku 3 nemôžu účastníci zmluvy svojou voľbou práva

zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú imperatívne normy štátu jeho obvyklého pobytu, ak
uzavretiu zmluvy predchádzala osobitná ponuka alebo reklama v tomto štáte a spotrebiteľ podnikol v
tomto štáte všetky kroky potrebné z jeho strany na uzavretie zmluvy, alebo ak druhý účastník zmluvy
alebo jeho zástupca prevzal v tomto štáte objednávku spotrebiteľa, alebo ak ide o kúpnu zmluvu a
spotrebiteľ cestoval z tohto štátu do iného štátu a tam zadal objednávku, za predpokladu, že cestu

spotrebiteľovi zabezpečil predávajúci s cieľom podnietiť spotrebiteľa, aby si tovar kúpil.

24. Pred Rímskym dohovorom nebola Slovenská republika viazaná žiadnou dvojstrannou alebo
viacstrannou medzinárodnou zmluvou, či dohovorom, ktoré by obsahovali kolíznu normu ohľadne
aplikácie rozhodného práva na spotrebiteľské vzťahy, preto sa na zmluvy uzavreté do 31. 07. 2006

aplikovala kolízna norma uvedená v § 9 ods. 3 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve
súkromnom a procesnom v znení účinnom od 01. 03. 2004 (ďalej aj „ZMPS“), poľa ktorej ak si
účastníci spotrebiteľskej zmluvy zvolili právo, ktoré poskytuje spotrebiteľovi menšiu ochranu jeho práv
ako slovenský právny poriadok, ich vzťahy sa spravujú slovenským právnym poriadkom.

25. Preto odvolací súd v zmysle § 382 C. s. p. vyzval strany sporu (žalobcu a žalovaného), aby sa v
lehote 10 dní od doručenia výzvy vyjadrili k možnému použitiu ustanovenia § 9 ods. 3 ZMPS, článku
5 ods. 1 a 2 Rímskeho dohovoru platného pre Českú republiku od 01. 07. 2006 (v zmysle oznámenia
Ministerstva zahraničných vecí Českej republiky publikovaného v Zbierke medzinárodných zmlúv ČR
pod č. 64/2006 Sb. m. s.) a pre Slovenskú republiku od 01. 08. 2006 (v zmysle oznámenia Ministerstva

zahraničných vecí Slovenskej republiky publikovaného v Zbierke zákonov SR pod č. 474/2006 Z.z.) a
v tejto súvislosti k možnému použitiu ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v platnom znení
účinnom na území Slovenskej republiky v porovnaní s § 262 ods. 4 Obchodného zákonníka účinného
na území Českej republiky do 31. 12. 2013 v tejto právnej veci (v tomto spore), ktoré pri doterajšom
rozhodovaní veci neboli použité a sú pre rozhodnutie veci podľa odvolacieho súdu rozhodujúce.

26. K výzve odvolacieho súdu sa žalobca ani žalovaný v stanovenej lehote nevyjadrili.

27. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že právna úprava ochrany spotrebiteľa platná
a účinná v Slovenskej republike poskytuje spotrebiteľovi, ktorý má obvyklý pobyt na jej území rovnaký

rozsah práv, ako právna úprava platná a účinná v Českej republike do 31. 12. 2013. Porovnaním znenia
ustanovenia § 52 ods. 2 slovenského Občianskeho zákonníka a § 262 ods. 4 českého Obchodného
zákonníka (ktoré slovenský Obchodný zákonník nikdy neobsahoval), možno dospieť k jednoznačnému
záveru, že slovenská právna úprava poskytuje spotrebiteľovi širšiu ochranu, je pre neho výhodnejšia
ako česká právna úprava. Vyplýva to z toho, že v § 52 ods. 2 slovenského Občianskeho zákonníka

je uvedené, že na všetky právne vzťahy (t.j. či už upravené ako zmluvný typ v Občianskom alebo
Obchodnom zákonníku, resp. na ktoré sa má vzťahovať Obchodný zákonník na základe dohody),
ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia slovenského Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy slovenského obchodného práva. To znamená, žesa na spotrebiteľské právne vzťahy vždy použijú aj ustanovenia slovenského Občianskeho zákonníka
o premlčaní. Naproti tomu česká právna úprava (a v tomto možno plne súhlasiť s vyššie citovaným
rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR) v § 262 ods. 4 Obchodného zákonníka účinného na území ČR

do 31. 12. 2013 hovorila o tom, že na ochranu spotrebiteľa sa použijú len ustanovenia Občianskeho
zákonníka alebo osobitných právnych predpisov o spotrebiteľských zmluvách, adhéznych zmluvách,
zneužívajúcich klauzulách a iné ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa, ktorými ustanovenia o
premlčaní nie sú, nakoľko tieto boli prijaté do Občianskeho aj Obchodného zákonníka ešte za existencie
spoločného československého štátu dávno pred osobitnou a odlišnou úpravou spotrebiteľských zmlúv

v Slovenskej republike a Českej republike. Česká právna úprava teda poskytuje spotrebiteľovi užšiu
ochranu, je pre spotrebiteľa s obvyklým pobytom na území Slovenskej republiky menej výhodná.
NapokonajKrajskýsúdvTrnavevovyššiecitovanomuznesenínepochybovalotom,že:„...Narozdielod
slovenskej právnej úpravy, Česká republika pri aplikácii v otázke premlčania v spotrebiteľských veciach
dáva prednosť Obchodnému zákonníku.“, z čoho vyplýva, že Slovenská republika dáva v tejto otázke
prednosť Občianskemu zákonníku.

28. Vzhľadom na uvedené nevyvoláva dohoda zmluvných strán v zmluvách č. 1 až 4 o aplikácii českého
práva žiadne právne účinky s poukazom na ust. § 9 ods. 3 ZMPS, resp. ust. článku 5 ods. 1 a 2
Rímskeho dohovoru a vzťahy z týchto zmlúv sa napriek voľbe českého práva spravujú slovenským
právnym poriadkom, t.j. ustanoveniami § 52 ods. 2 v spojení s § 100 a 101 slovenského Občianskeho

zákonníka, majetkové práva z týchto zmlúv sa teda premlčujú v trojročnej premlčacej dobe.

29. Z tohto pohľadu je právne bezvýznamné posudzovať, či k zosplatneniu pohľadávok zo zmlúv č. 3
a 4 došlo 17. 08. 2010 a premlčacia doba začala plynúť 18. 08. 2010, alebo ako to tvrdí žalobca, k
zosplatneniu došlo 20. 08. 2010 a premlčacia doba začala plynúť 21. 08. 2010, pretože aj pri neskoršom

počiatku plynutia trojročnej premlčacej doby by táto uplynula v auguste 2013, t.j. pred podaním žaloby.

30. Súd prvej inštancie rozhodol v rozsudku o nároku žalovaného na náhradu trov konania podľa pomeru
jeho úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p.) nevykonateľným výrokom, v
ktoromneuviedol,vakejlehotemážalobcapovinnosťjuzaplatiťžalovanému.Zmenavýrokurozhodnutia

súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania teda súvisí s nesprávne formulovaným výrokom, v
ktorom absentoval tento údaj. O výške a prijímateľovi náhrady trov prvoinštančného konania rozhodne v
zmysle § 262 ods. 2 C. s. p súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z tohto dôvodu určil odvolací súd začiatok lehoty na
plnenie podľa § 232 ods. 2 C. s. p. od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady

trov konania. Obsahovo ide o totožné rozhodnutie opierajúce sa o ustanovenie § 255 ods. 1 a 2 C. s. p.
V treťom výroku bol preto rozsudok súdu prvej inštancie zmenený podľa § 388 C. s. p.

31. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku by bola

vznikla žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu plného
úspechu žalovaného v odvolacom konaní. Nárok na náhradu trov odvolacieho konania však žalovanému
odvolací súd nepriznal z dôvodu, že mu preukázateľne v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, zo
spisu žiadne jeho trovy v odvolacom konaní nevyplývajú.

32. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.);

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).