Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. september 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/134/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4416204774
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4416204774.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členov

senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobkyne:
U. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. Q., O. 6, zastúpená Advokátskou kanceláriou CIMMERMANN,
s. r. o., Zlaté Moravce, Ľ. Podjavorinskej 23, IČO: 50 472 305, proti žalovanému: V. Q., nar. XX. XX.
XXXX, bytom K. G., D. XX, zastúpený advokátom JUDr. Martinom Gancznerom, so sídlom Nové Zámky,
Forgáchova bašta 7, IČO: 42 117 097, o zaplatenie 3.650 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 12. januára 2018 č. k. 6C/119/2016-108 v jeho
vyhovujúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o
náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 3.650 eur
a úroky z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 3.650 eur od 02. 05. 2013 do zaplatenia, a to
do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Súd žalobu vo zvyšku zamietol. O trovách konania
rozhodol tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady

trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 488, § 489, § 491, § 657 a §
658 ods. 1, § 35 ods. 1, § 39a, § 100 ods. 1, § 101, § 121 ods. 3 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
ako aj zisteným skutkovým stavom.

1.2. Na základe vykonaného dokazovania zistil, že žaloba žalobkyne je v plnom rozsahu, čo sa
týka istiny, dôvodná. Ako právny dôvod, pre ktorý sa domáhala zaplatenia sumy 3.650 eur, uviedla

skutočnosť,žesožalovanýmuzavrela„Dohoduofinančnomvklade“dňa26.11.2012aktorémuposkytla
sumu 4.000 eur s tým, že túto vráti do 30. 04. 2013. Zároveň sa strany dohodli na zmluvnej provízii
minimálne vo výške 400 eur za každý mesiac, v ktorom budú finančné prostriedky investované s tým, že
táto provízia bude žalobkyni vyplácaná každý mesiac vždy v prvý deň nasledujúceho mesiaca priamo na
jej účet. Skutočnosť, že žalobkyňa poskytla žalovanému sumu 4.000 eur nespochybnila žiadna zo strán.
Žalovaný sa v konaní bránil tým, že zo sumy 4.000 eur vrátil žalobkyni tak, že na jej účet vložil sumu
700 eur a zvyšok 3.300 eur jej vyplatil v hotovosti tak, ako to uviedol v odpore proti platobnému rozkazu.

Napriek uvedenému tvrdeniu, ako aj tvrdeniu svedeckej výpovede X. Q. - brata žalovaného, ktorú súd
nepovažoval za vierohodnú, jednak z dôvodu príbuzenského vzťahu k žalovanému, a jednak z dôvodu,
že on sám vierohodným spôsobom nepreukázal, že sumu 3.300 eur ako pôžičku poskytol žalovanému,
súd dospel k záveru, že žalovaný žalobkyni žalovanú sumu nevrátil. Vzhľadom na to, že žalovaný žiadeniný dôkaz o vrátení sumy 3.650 eur žalobkyni nepredložil, ani ho neoznačil, súd žalobe, pokiaľ ide o
istinu v plnom rozsahu, vyhovel. V danom prípade dôkazné bremeno zaťažovalo žalovaného, ktorý mal
jednoznačne a nepochybne preukázať, že poskytnutú sumu 4.000 eur alebo jej časť žalobkyni vrátil.

Keďže žalovaný preukázal len vrátenie sumy 350 eur žalobkyni, súd žalobe o zaplatenie 3.650 eur v
plnom rozsahu vyhovel.

1.3. Súd „Dohodu o finančnom vklade“ považoval, vzhľadom na jej obsah a prejav vôle strán v nej
obsiahnutých, za zmluvu o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka, keďže z obsahu tejto dohody

bola zrejmá vôľa oboch strán, a to vôľa žalobkyne poskytnúť žalovanému sumu 4.000 eur a vôľa
žalovaného túto sumu vrátiť do 30. 04. 2013. Vzhľadom na to, že súd uvedenú Dohodu o finančnom
vklade považoval za pôžičku, na vznesenú námietku premlčania žalovaným neprihliadol, keďže nárok
žalobkyne bol uplatnený žalobou včas a túto doručila súdu dňa 23. 03. 2016 a to vo všeobecnej 3-ročnej
lehote podľa § 101 Občianskeho zákonníka, ktorá uplynula až dňa 30. 04. 2016.

1.4. Súd priznal žalobkyni aj príslušenstvo pohľadávky, t. j. úroky z omeškania podľa § 3 Nariadenia
vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia Dohody o finančnom vklade. Príslušenstvo súd
priznal aj podľa ust. § 517 ods. 2 a § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, a keďže záväzkový vzťah
vznikol pred 01. 02. 2013, výška úrokov sa riadila podľa predpisov účinných k 31. 01. 2013 aj po dobu
omeškaniapo31.01.2013.Keďžežalobkyňapožadovalapríslušenstvopohľadávky-úrokyvovýške9%

ročne - súd, vzhľadom na vyššie uvedené zákonné ustanovenia jej priznal úrok z omeškania vo výške
8,75% a vo zvyšku vo výške 0,25% ročne uplatnený úrok z omeškania zamietol. O trovách konania súd
rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, a keďže mal za to, že žalobkyňa bola, čo sa týka a istiny a prevažnej
časti príslušenstva žalovanej sumy úspešná, súd jej priznal náhradu trov, pričom o výške náhrady trov
rozhodne súd samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie

končí.

2.Rozsudoksúduprvejinštancievjehovyhovujúcomvýrokuavovýrokuonáhradetrovkonanianapadol
v zákonnej lehote odvolaním žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zmeny a zamietnutia žaloby. Namietal,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko súd

prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nedostatočným odôvodnením došlo k
arbitrárnosti rozhodnutia a k porušeniu práva na spravodlivý proces. Mal za to, že súd nesprávne
vyhodnotil „Dohodu o finančnom vklade“ a nevysporiadal sa s jeho tvrdením, že uvedená dohoda
je nejasná, neurčitá a svojím obsahom a účelom odporuje zákonu a dobrým mravom, čím sa prieči
ustanoveniam § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že žalobkyňa sa snažila získať úrok vo

výške 400 eur mesačne, čo predstavuje pri sume 4.000 eur úrok vo výške 120% ročne, čo je nezákonné.
Poukázal na samotnú výpoveď žalobkyni, ktorá nevedela, že kupuje a predáva autá a vedela len to, že
niečo s autami robí a že na jeho požiadanie mu požičala peniaze, čo je v rozpore s obsahom uvedenej
dohody. Ďalej namietal, že súd sa nevysporiadal s tvrdením o neplatnosti právneho úkonu z dôvodu,
uvedenom v § 39a Občianskeho zákonníka, pretože žalobkyňa zneužila tieseň, ľahkomyseľnosť a jeho

finančnú závislosť. Naďalej tvrdí, že „Dohoda o finančnom vklade“ zo dňa 26. 11. 2013 je absolútne
neplatným právnym úkonom, a ak by aj žalovaná mala nejakú pohľadávku voči nemu, čo odmieta,
pretože spoločne so svedkom X. Q. tvrdí, že žalobkyni vrátil hotovosť v sume 3.500 eur, táto pohľadávka
by bola z titulu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 OZ získaná ako majetkový prospech
plnením z neplatného právneho úkonu. V konaní vzniesol z tohto dôvodu námietku premlčania. Súd

nesprávne postupoval, keď nebral do úvahy výpoveď jeho brata X. Q., ktorý potvrdil jeho tvrdenie, že
vrátil žalobkyni sumu 3.500 eur v jeho prítomnosti pred bytovým domom žalobkyni v G. Q.. Skutočnosť,
že sumu 3.500 eur poskytol žalobkyni, preukazuje samotná výpoveď svedka X. Q. a takisto aj jeho
výpoveď, pričom tieto nie sú vyvrátené žiadnym iným dôkazom, preto súd nemohol svojvoľne ustáliť,
že toto preukázané nebolo a v nadväznosti na to, ako ďalší dôvod nevierohodnosti nemôže byť len

príbuzenský pomer. Je úplne bežné, že si súrodenci finančne pomáhajú, keď to jeden z nich potrebuje
a nespisujú si o tom žiadne písomné potvrdenia.

3. Žalobkyňa sa písomne k podanému odvolaniu žalovaného nevyjadrila.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - CSP)
po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP)
proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný opravný prostriedok, postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziachdaných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 389 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdiť.

5. Podľa § 387 odsek 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

Podľa § 387 odsek 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, keď súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu vykonal potrebné dokazovanie a vykonané dôkazy správne jednotlivo
i vo vzájomnej súvislosti vyhodnotil a následne dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne

posúdil po právnej stránke. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým
stavom, ako aj s právnym posúdením veci, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia. Vychádzajúc z podaného
odvolania, námietky a argumenty odvolateľa nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci
a priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa. Preto odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu

prvej inštancie je vecne správne.

7. Predmetom konania je nárok žalobkyne, ktorá sa domáhala, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť jej
sumu (po pripustení zmeny žalobného petitu - č. l. 77) 3.650 eur s 9% ročným úrokom z omeškania od
02. 05. 2013 do zaplatenia. Svoj návrh odôvodňovala tým, že žalovanému poskytla finančnú hotovosť

vo výške 4.000 eur s dobou splatnosti do 30. 04. 2013. Svoj nárok preukázala „Dohodou o finančnom
vklade“ spísanou medzi stranami sporu dňa 26. 11. 2012, v zmysle ktorej sa zmluvné strany dohodli, že
vkladateľ (žalobkyňa) poskytla správcovi (žalovanému) finančnú hotovosť 4.000 eur, pričom žalovaný
svojím podpisom potvrdí, že preberá finančnú hotovosť a túto sa zaväzuje použiť na zmluvne dohodnutú
investíciu. Zmluvné strany sa dohodli, že túto dohodu uzatvárajú na dobu určitú od 26. 11. 2012 do 30.

04. 2013 a zároveň si dohodli zmluvnú províziu minimálne vo výške 400 eur za každý mesiac, v ktorom
boli finančné prostriedky investované. Súd prvej inštancie vo veci najprv rozhodol platobným rozkazom,
ktorým návrhu vyhovel, avšak voči nemu podal odpor žalovaný, ktorý považoval nárok žalobkyne za
dôvodný, potvrdil, že prevzal sumu 4.000 eur, avšak províziu 400 eur považuje za neprípustnú, pretože
jej výška napĺňa znaky trestného činu úžery a má za to, že uvedená „Dohoda o finančnom vklade“ je

neplatným právnym úkonom. Namietal, že sumu 4.000 eur žalobkyni vrátil, pričom na jej účet vložil sumu
700 eur a zvyšok sumy 3.300 eur jej vrátil v hotovosti, čo môže dosvedčiť jeho brat X. Q.. Žalobkyňa
v konaní predložila výpis z jej účtu vedenom vo VÚB, a. s., z ktorého vyplýva, že dňa 27. 11. 2012
došlo k výberu sumy 4.000 eur a následne dňa 07. 01. 2013 jej žalovaný poukázal na účet sumu 200
eur a dňa 20. 03. 2013 sumu 150 eur. Žalobkyňa na úhradu pohľadávky v rozsahu 350 eur reagovala

žiadosťou o pripustenie zmeny žalobného petitu, ktorú súd prvej inštancie pripustil na pojednávaní dňa
13. 10. 2017. Žalovaný na pojednávaní uvedeného dňa potvrdil, že obdržal od žalobkyni sumu 4.000 eur
ako pôžičku, avšak je pravdou, že tieto nepoužil na ten účel, ako bolo uvedené v „Dohode o finančnom
vklade“. Potvrdil, že žalobkyni vrátil na jej účet 350 eur a potom jej ešte vrátil v hotovosti k jej rukám
pred jej domom v G. Q. 3.500 eur v prítomnosti jeho brata X. Q., ktorý mu peniaze požičal. Tvrdil, že to

mohlo byť na jeseň 2014, pričom písomné potvrdenie o tom, že žalobkyni vrátil uvedenú sumu nemá.
K tvrdeniu uvedenom v odpore, že žalobkyni vrátil na jej účet 700 eur uviedol, že sa mohol mýliť, ale
určite jej dal do ruky aj 700 eur, ktoré dal ako úrok z uvedenej požičanej sumy. Tvrdil, že teda zaplatil
350 eur, 700 eur + 3.500 eur. Nepamätá si však, kedy odovzdal žalobkyni sumu 700 eur. Žalovaný na
podporu svojho tvrdenia navrhol vypočuť svedka X. Q. - jeho brata, ktorého súd prvej inštancie vypočul

a z ktorej výpovede vyplynulo, že ho jeho brat (žalovaný) požiadal, že potrebuje vrátiť peniaze žalobkyni,
bolo to na jeseň alebo na jar 2014 a išlo o sumu 3.500 eur, ktorú mu poskytol. Mal vedomosť o tom, že
tieto peniaze žalovaný žalobkyni poskytol a bol pri tom, keď ich žalobkyni odovzdával pred činžiakom na
parkovisku v G. Q.. Videl, ako žalovaný tieto peniaze odovzdával k rukám žalobkyni. Uviedol, že nevie
preukázať, že uvedenú sumu požičal žalovanému a zmluvu o pôžičke nevyhotovovali.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom podanej žalobe vyhovel a žalovaného zaviazal zaplatiť
žalobkyni 3.650 eur a úroky z omeškania vo výške 8,75% zo sumy 3.650 eur od 02. 05. 2013 do
zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. Vo vyhovujúcom výroku podal odvolanie žalovaný.8. Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi
veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci

rovnakéhodruhu.Zcitovanéhozákonnéhoustanoveniavyplýva,žepreuzatvoreniedohodyopôžičkesa
nevyžaduje písomná forma a táto zmluva môže byť uzatvorená i ústne alebo konkludentným spôsobom.
Podstatnou náležitosťou obsahu tejto dohody je okrem označenia zmluvným strán predovšetkým
určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého
druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i

skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi
zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/325/2009 z 30.
júna 2010).

Vychádzajúc z vykonaného dokazovania a z „Dohody o finančnom vklade“, je nesporné, že žalobkyňa
poskytla žalovanému finančnú hotovosť vo výške 4.000 eur s dobou trvania do 30. 04. 2013. V

ďalej časti dohody si zmluvné strany dohodli zmluvnú províziu minimálne vo výške 400 eur za každý
mesiac, v ktorom boli finančné prostriedky investované. Žalobkyňa si však v tomto konaní uplatňuje iba
nezaplatenú časť istiny a neuplatňuje si ďalšie dojednania (zmluvnú províziu), preto odvolací súd sa
touto časťou zmluvy, ktorú namietal žalovaný ako neplatnú, ani nezaoberal. Pokiaľ žalovaný namietal,
že v tejto časti by mohlo ísť zo strany žalobkyni za úžeru, táto skutočnosť nebola predmetom konania,

pretoženiejeanipredmetomnárokužalobkyne,avšakvprípade,žebysižalobkyňauplatňovalaajďalšie
zmluvné dojednania, by bolo povinnosťou súdu zaoberať sa týmito námietkami. V prípade, že by súd
došiel k záveru, že v časti zmluvnej provízie sa jedná o úžeru, by bolo dojednanie medzi stranami sporu
neplatné iba v tejto časti. Nemalo by však za následok neplatnosť celého zmluvného dojednania. Keďže
z uvedeného zmluvného dojednania, ako aj z prejavu vôle účastníkov, ktorú vôľu potvrdil sám žalovaný,

ktorý uviedol, že žalobkyňa mu poskytla pôžičku vo výške 4.000 eur, a teda túto skutočnosť nepoprel
a je potrebné mať za to, že poskytnutá suma pôžičky vo výške 4.000 eur je nesporná i s poukazom na
ust. § 151 ods. 1 CSP, je nesporné, tak ako to uzavrel súd prvej inštancie, že medzi stranami sporu
došlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o pôžičke a k skutočnému odovzdaniu predmetu pôžičky (sumy
4.000 eur) žalovanému.

Pokiaľ teda žalovaný v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo z právnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej
inštancie a ich právne posúdenie za správne, a pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi
stranami sporu došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, podľa ktorej žalobkyňa poskytla žalovanému sumu

4.000 eur a tento sa ju zaviazal vrátiť do 30. 04. 2013, je jeho záver správny.

9. Nie je možné sa preto stotožniť ani s námietkami žalovaného v odvolaní, že uvedená dohoda je
nejasná a neurčitá a odporuje dobrým mravom, keď mal za to, že žalobkyňa sa ňou snažila získať úrok
vo výške 400 eur mesačne, pričom odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na vyššie uvedené, že v

prípade, že by aj dohoda v časti úroku bola neplatná, žalobkyňa si tento nárok neuplatňuje. Uplatňuje
si len samotnú istinu v zmysle zmluvy o pôžičke.

10. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku žalovaného v tom smere, že súd prvej inštancie
nebral do úvahy výpoveď jeho brata X. Q., ktorý potvrdil, že vrátil žalobkyni sumu 3.500 eur v jeho

prítomnosti.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie - uznesenie NS SR 3Cdo 185/2017, v zmysle
ktorého okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týka povinnosť strany tvrdiť a označiť dôkazy na
preukázanie tvrdení, je vždy daná hypotézou hmotno-právnej normy, ktorá upravuje sporný právny

pomer strán. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré aj musia
byť preukázané), ale aj nositeľa dôkazného bremena. V závislosti na hypotéze právnej normy má každá
zo strán sporového konania samostatnú povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, a teda aj z toho
vyplývajúce odlišné samostatné bremeno tvrdenia - dôkazné bremeno.Pri zisťovaní skutkového stavu vychádza súd naďalej aj za účinnosti Civilného sporového poriadku
zo zhodných tvrdení strán, pokiaľ neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Súčasne platí,

že skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné; pričom
účinnosť popretia skutkových tvrdení je podmienená uvedením vlastných tvrdení o relevantných
skutkových okolnostiach (§ 151 CSP). Ak dôjde medzi stranami k dohode v tvrdeniach o určitých
skutočnostiach, na dodatočné zmeny v týchto tvrdeniach súd už neprihliada (§ 186 ods. 2 CSP). Civilný
sporový poriadok výslovne zdôrazňuje, že žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu (§ 15 ods. 2

CSP) a vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak
(§ 191 ods. 2 CSP).

11. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie postupoval v zmysle
§ 191 ods. 1, 2 CSP a hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

V prejednávanej veci mala žalobkyňa bremeno tvrdenia, že so žalovaným uzatvorila zmluvu o pôžičke a
že túto pôžičku aj reálne poskytla. Žalobkyňa v tomto rozsahu dôkazné bremeno uniesla a preukázala,
že medzi stranami sporu vznikol záväzkový vzťah z titulu pôžičky a rovnako preukázala, že žalovanému
sumu 4.000 eur aj reálne poskytla. Túto skutočnosť potvrdil aj sám žalovaný. Pokiaľ sa žalovaný v

konaní bránil tvrdením, že pôžičku vrátil, bolo jeho povinnosťou toto tvrdenie preukázať. V konaní bola
preukázaná nad všetky pochybnosti len tá skutočnosť, že žalobkyni vrátil na jej účet dňa 07. 01. 2013
sumu 200 eur a dňa 20. 03. 2013 sumu 150 eur. Tieto nesporné úhrady sú v rozpore potom s jeho
tvrdením v odpore, že vložil žalobkyni na účet 700 eur a tiež jej vrátil zvyšok 3.300 eur v hotovosti, čo
môže dosvedčiť jeho brat X. Q.. Neskôr, vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 13. 10. 2017 tvrdil, že

žalobkyni vrátil na účet 350 eur a potom jej v hotovosti k jej rukám pred jej domom v G. Q. vrátil sumu
3.500 eur, pri odovzdávaní ktorých mal byť prítomný jeho brat X. Q., ktorý mu peniaze požičal. Nevedel
sa vyjadriť ani k presnému času odovzdania peňazí, uviedol, že to mohlo byť v lete alebo na jeseň roku
2014. Vypočutý svedok v konaní X. Q. - brat žalovaného síce vo svojej svedeckej výpovedi uviedol,
že žalovanému poskytol sumu 3.500 eur, pričom sa jednalo o finančné prostriedky, ktoré potreboval

žalovaný vrátiť žalobkyni, pričom si rovnako nepamätal obdobie, či to malo byť na jeseň alebo na jar
2014. Potvrdil, že tieto peniaze žalovaný vrátil žalobkyni na parkovisku v G. Q., asi 5 metrov od auta.
Na akom aute sa mali doviezť pred byt žalobkyne, ani skutočnosť, či vie preukázať požičanie 3.500 eur
žalovanému, svedok preukázať nevedel.

Hodnotiac jednotlivé dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, odvolací súd, rovnako ako
súd prvej inštancie, dospel k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno vo svojom tvrdení, že
žalobkyni vrátil okrem sumy 350 eur i ďalšiu sumu 3.500 eur. Napriek skutočnosti, že v konaní navrhol
vykonať dôkaz, a to výpoveď svojho brata, ktorý mu mal uvedenú sumu požičať a tento mal byť pri
odovzdávaní uvedenej sumy žalobkyni, odvolací súd tvrdeniu žalovaného, ani svedka neuveril. Ani

žalovaný, ani svedok sa nevedeli vyjadriť, v ktorom období roku 2014 uvedenú sumu mal svedok požičať
žalovanému a rovnako žalovaný nevedel presne ohraničiť obdobie roku 2014, kedy mal uvedenú sumu
žalobkyni vrátiť. Neunesenie dôkazu zo strany žalovaného tak malo za následok, že svoje tvrdenia
uvádzané v odvolaní nepreukázal, odvolací súd ich považoval za nedôvodné, nespôsobilé zmeniť
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktoré odvolací súd považuje za vecne správne.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP
ako vecne správny potvrdil.

12. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použije aj

na odvolacie konanie.

13. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu.

Odvolací súd, rozhodujúc o trovách odvolacieho konania dospel k záveru, že žalobkyňa bola v

odvolacom konaní plne úspešná, a preto jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419

CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).