Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. august 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/39/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117203583
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8117203583.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa, v spore žalobcu: O.. H. E., nar. XX.XX.XXXX,
bytom U. XXX/X, A., právne zastúpený JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom Sov. Hrdinov
163/66 Svidník, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava,
IČO: 31 320 155, právne zastúpený advokátskou kanceláriou ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o., so sídlom
Kýčerského 7, Bratislava, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia 2.763,60,- Eur s prísl., o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 17Csp/45/2017-75 zo dňa 23. októbra
2017, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2 763,60 Eur s 5 % ročným rokom z priznanej istiny od
21.3.2017 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov konania od žalovaného vo výške 100%.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 457, § 107 ods. 1, 2,
§ 39, § 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení ku dňu XX.XX.XXXX, § 3 ods. 6,
§ 4 ods. 2, 3, 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení ku dňu XX.XX.XXXX, § 4
ods. 2, 8, § 3 ods. 3, 4, 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 255 ods. 1, § 262 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal vydania
bezdôvodného obohatenia od žalovaného vo výške 2.763,60,- Eur z dôvodu, že so žalovaným uzatvoril
zmluvu o vydaní a používaní pôžičkovej karty W. č. XXXXXXXX dňa 24.03.2006 a na základe toho
mu poskytol úverový rámec vo výške 75.000,- Sk (2.489354,- Eur) s mesačnou splátkou 2.500,- Sk
(82,98,- Eur), pričom z predmetnej karty vyčerpal 6.804.83,- Eur a poukázal žalovanému platby vo
výške 9.568,43,- Eur. Rozdiel medzi týmito sumami žalobca žaloval ako bezdôvodné obohatenie. Z
prehlásenia Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v Prešove zo dňa 02.01.2017 vyplýva, že

nastretnutídňa09.08.2016žalobcapopredloženípodkladovbolinformovaný,žejepotrebnézabezpečiť
podklady ohľadne zmlúv, ktoré žalobca predložil v januári 2017 a bol informovaný o náležitostiach
spotrebiteľských zmlúv. Žalobca doručil žalobu dňa 14.02.2017. Nestotožnil sa s argumentáciou
žalovaného, že obchodné podmienky a cenník sú súčasťou zmluvy, čo síce môže byť, ale za podmienky,že sa spotrebiteľ s týmito súčasťami zmluvy oboznámil a podpísal tieto dokumenty, čo v danom prípade
nie je splnené. Konštatoval, že žalobca nebol písomne oboznámený o úroku a o poplatkoch, ktoré si
účtoval žalovaný, čo vyplýva aj z bankových výpisov. Žalovaný takýmto postupom získal bezdôvodné

obohatenie, a to plnením bez právneho dôvodu na úkor žalobcu a pokiaľ žalobca žiada o vydanie tohto
bezdôvodného obohatenia, súd považuje tento nárok za právne dôvodný, a preto rozhodol o vydaní
bezdôvodného obohatenia. Námietku premlčania žalovaného nepovažoval za dôvodnú. Mal za to, že
plynie 10-ročná objektívna premlčacia doba, ktorá sa počíta odo dňa, keď k nemu došlo. Žalobca sa o
vzniku bezdôvodného obohatenia dozvedel v januári 2017, kedy po zabezpečení podkladov týkajúcich

sa tejto zmluvy sa uskutočnilo stretnutie v Združení na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, kde bol
žalobca informovaný, že sa žalovaný na jeho úkor obohatil, lebo prijal plnenie, na ktoré nemal nárok
a konal v rozpore s dobrými mravmi. Súd má za to, že pre plynutie subjektívnej 2-ročnej lehoty je
potrebné vychádzať z tohto dátumu 02.01.2017, kedy sa žalobca dozvedel, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil a následne 14.02.2017 podal žalobca predmetnú žalobu.
Súd ďalej konštatoval, že zmluva o poskytnutí pôžičkovej kreditnej karty z 24.03.2006 neobsahuje údaj

o nákladoch spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, o spôsobe výpočtu RPMN ani údaj o
úrokovej sadzbe. Preto pokiaľ si žalovaný pripočítaval podľa výpisu z pôžičkovej karty W. poplatky za
správu bankového úveru za úverové rizikové poistenie typu B, úroky z dlžnej čiastky, poplatky za správu
kartového účtu, získaval plnenie bez právneho dôvodu, ktoré je bezdôvodným obohatením. O náhrade
trov konania rozhodol tak, že žalobca bol v konaní úspešný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100%.

4. Proti rozsudku podal odvolanie v celom rozsahu žalovaný. Odvolanie právne odôvodnil ust. § 365
ods. 1 písm. f), h) a d) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“).
Namietal, že súd sa nie celkom vysporiadal s kľúčovými právnymi otázkami, ktoré v tomto konaní vyvstali

a neumožňuje v dostatočnej miere preskúmať jeho zákonnosť a rozhodnutie je navyše vo viacerých
častiach značné neurčité a zmätočné. Namietal, že v čase podpisu úverovej zmluvy neexistoval žiadny
právny predpis, ktorý by upravoval minimálnu veľkosť písma v spotrebiteľských zmluvách. Mal za to, že
prvostupňový súd závery o údajnej nečitateľnosti úverovej zmluvy oprel len o svoj subjektívny názor.
Otázkou obsahu zmluvy o úvere sa zaoberal len veľmi okrajovo, napriek skutočnosti, že táto téma

bola jasne identifikovaná v podaniach. Ďalej namietal, že právny názor prezentovaný súdom prvého
stupňa nemôže obstáť a tvrdený úmysel je v každom jednom uvažovanom prípade potrebné z jej strany
preukázať bezo zvyšku a akýchkoľvek rozumných pochybností. Naďalej trval na námietke premlčania.
Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná
mu náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania, alebo aby zrušil napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa v rozsahu uvedeného odvolania a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5. Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie

§ 34 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p.
a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v
Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je dôvodné.

7. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

8. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovi na základe Žiadosti o vydanie a používanie pôžičkovej karty W.
zo dňa XX.XX.XXXX bola žalovaným dňa XX.XX.XXXX predmetná žiadosť schválená, s tým, že výška
úverového rámca bola vo výške 75.000,- Sk s výškou mesačnej splátky po 2.500,- Sk v počte splátok
30. Na druhej strane listiny boli vyhotovené Obchodné podmienky pre vydanie a používanie kreditných

platobných kariet vydávaných Všeobecnou úverovou bankou, a.s. v spolupráci so spoločnosťou
Consumer finance holding, a.s.. Z výpisov z pôžičkovej karty W. (č.l. 6 až 18) vyplýva, že žalobca celkove
vyčerpal sumu 6.804,83 Eur a na platbách zaplatil žalovanému sumu 9.568,43,- Eur. Z uvedených
výpisov ďalej vyplýva, že štandardná úroková sadzba bola vo výške 0% p.a., štandardná splátka vovýške 92,94,- Eur, debetná transakcia - 3.499,70,- Eur, kreditná transakcia 6.099,56,- Eur a konečný
stav k 31.07.2011 činil sumu vo výške 0,- Eur. Ďalej sa v spise nachádzalo aj Prehlásenie Združenia
na ochranu občana spotrebiteľa zo dňa 02.01.2017, z ktorého vyplýva, že po doručení podkladov

od VÚB, a.s. v mesiaci január 2017 informovali žalobcu o náležitostiach spotrebiteľských zmlúv, o
neprimeraných odplatách a úrokoch za úvery, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, rozhodnutiach
súdov a rozhodnutiami súdneho dvora. V spise sa nachádzala tabuľka s označením „Produkty vydávané
v spolupráci so spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s. pre pôžičkové karty Quatro, Triangel,
Quatro Premium a Triangel Premium (č.l. 39).

9. Podľa ustanovenia § 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky
zákonník“) právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

10. Podľa ustanovenia § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právny úkon, ktorého predmetom je plnenie
nemožné je neplatný.

11. Podľa ustanovenia § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka, právny úkon nie je neplatný pre chyby v
písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

13. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty

strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

14. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny. Vo vzťahu k odvolacím

námietkam žalobcu a na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku sa dopĺňa nasledovné.

15. Odvolací súd má za to, že vyššie citované ustanovenia Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie
vo vzťahu k posudzovanému právnemu úkonu, najmä v otázke jeho zrozumiteľnosti a určitosti, aplikoval
správne. Navyše, citované ustanovenia boli platné a aj účinné v čase spísania „Žiadosti o vydanie a

používanie Pôžičkovej karty W.“ zo strany žalobcu.

16. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku tiež jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie
spochybňoval vizuálne spracovanie právneho úkonu a jeho zrozumiteľnosť. S poukazom na rozhodnutie
Najvyššie súdu ČR 23Cdo/2942/2009, v ktorom Najvyšší súd ČR ustálil, že: „Nemožnosť určitý text

prečítať bez vynaloženia zvláštneho úsilia a bez využitia zvláštnych pomôcok, by bola sama o sebe
dostačujúcim dôvodom pre konštatovanie neplatnosti Zmluvy o úvere pre jej nezrozumiteľnosť, nakoľko
platí, že právny úkon je nezrozumiteľný, ak jednajúci po jazykovej stránke nedosiahol v dôsledku
vadného slovného či iného sprostredkovania (rozumej v skúmanom prípade vizuálneho spracovania)
jasného vyjadrenia vôle.“ má odvolací súd za to, že z vyššie citovaného rozhodnutia jasne vyplýva, za

akých okolností je možné právny úkon vyhodnotiť ako nezrozumiteľne vizuálne spracovaný. Odvolací
súd si je samozrejme vedomý toho, že rozhodnutia súdov ČR nie sú pre neho záväzné, každopádne sa
však s vyššie uvedenými závermi NS ČR plne stotožňuje a osvojuje si ich.

17.Odvolateľnamietalvýhradnelenzáverysúduprvejinštancieoneplatnostiúverovejzmluvyvzhľadom

na údajnú nezrozumiteľnosť jej vizuálneho spracovania a vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd
vyhodnotil odvolaciu námietku žalovaného ako nedôvodnú.18. Z vykonaného dokazovania mal ďalej za preukázané, že žalobca spísal dňa XX.XX.XXXX „Žiadosť
o vydanie používanie pôžičkovej karty W.“. Prijatie návrhu žalovaným však žalobcovi nebolo doručené,
nakoľko ten podpísal predmetnú žiadosť až dňa XX.XX.XXXX. Žalobca teda nedisponoval odpoveďou

žalovaného, t. j. prijatím jeho návrhu. Z vyjadrenia žalovaného doručeného súdu prvej inštancie dňa
XX.XX.XXXX vyplýva, že oboma stranami dolu podpisovaná zmluva o úvere je teda po právnej stránke
tvorená samotnou žiadosťou, Obchodnými podmienkami, cenníkom a potvrdzujúcim listom, ktoré sú
právnou a neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Odvolací súd však poukazuje na to, že žalovaný
v priebehu tak konania na súde prvej inštancie, ako aj v podanom odvolaní nepripojil predmetný

potvrdzujúci list, a teda nepreukázal, že takýto list existuje a že bol žalobcovi aj reálne doručený.

19. K odvolacím námietkam týkajúcich sa podmienok uzavretia zmluvy, zmluvnej voľnosti a pod.,
odvolací súd uvádza, že predpokladom vzniku zmluvy je návrh toho, kto mieni uzavrieť zmluvu. Návrh
zmluvy musí byť prejavom vôle smerujúcej k uzavretiu zmluvy, musí byť adresovaný, určitý.

20. Včasné vyhlásenie osobou, ktorej bol návrh určený, a z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím
návrhu. Ide o jednostranný adresovaný právny úkon adresáta návrhu, ktorým akceptuje návrh (ofertu)
v jeho celom rozsahu (obsahu), a tým prejavuje súhlas s uzavretím zmluvy. Forma tohto včasného
vyhlásenia nie je predpísaná, okrem prípadov, keď ju určuje zákon alebo dohoda strán. Platným prijatím
návrhu na uzavretie zmluvy je zmluva uzavretá a nadobúda účinnosť. Uvedené bráni tomu, aby zmluva

vznikla inak, než na základe konsenzu zmluvných strán.

21. Podľa ust. § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení ku dňu
XX.XX.XXXX (ďalej aj „Zo SÚ“), zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je
neplatná.

22. Už len samotný záver o neplatnosti predmetnej zmluvy zakladá nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia.

23. K odvolacím námietkam žalovaného, že súd prvej inštancie sa nijak nevysporiadal s osobitnou

právnou úpravou upravujúcou daný zmluvný vzťah, odvolací súd uvádza nasledovné.

24. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v priebehu súdneho konania nepreukázal potvrdenie o
doručení potvrdzujúceho listu alebo cenníku žalobcovi, súd prvej inštancie správne ustálil, že žalobcovi
výška úrokovej sadzby nebola známa. V „Žiadosti o vydanie a používanie pôžičkovej karty W.“ bol

uvedenýlenschválenýúverovýrámecaštandardnámesačnásplátka.Taktiežpodľatvrdenížalovaného,
indikatívny výpočet RPMN mal byť uvedený v Obchodných podmienkach, ktoré však nie sú žalobcom
podpísané a sú nečitateľné. Správne preto konštatoval súd prvej inštancie, že zmluva o poskytnutí
pôžičkovej kreditnej karty z XX.XX.XXXX neobsahuje údaj o nákladoch spotrebiteľa spojených so
spotrebiteľským úverom, o spôsobe výpočtu RPMN, ani údaj o úrokovej sadzbe.

25. Podľa ust. § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení ku dňu
24.03.2006, od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v
zmluve o spotrebiteľskom úvere.

26. Vzhľadom na vyššie uvedené, žalovaný v zmysle platných právnych predpisov SR nemohol od
žalobcu požadovať akékoľvek úroky či poplatky, okrem istiny, ktorú mu poskytol. Z obsahu spisu však
vyplýva, že žalobca žalovanému zaplatil sumu 9.568,43,- Eur, pričom vyčerpal len 6.804,83,- Eur. So
zreteľom na uvedené, súd prvej inštancie správne ustálil, že žalovaný je povinný vydať bezdôvodné
obohatenie, ktoré získal na úkor žalobcu, a to v prisúdenej výške, ktorú nerozporoval ani žalovaný v

zmysle jeho tvrdení na pojednávaní dňa 23.10.2017 (čl. 46).

27. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení ku dňu 24.03.2006,
zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä
a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet

týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto
možnosť využiť,
b) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje,
c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby,d) identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia
tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom,
e) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,

f) meno a adresu spotrebiteľa,
g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov,
h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná
percentuálna miera nákladov,

i) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c) , ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej
miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ zaplatiť zvýšené náklady. Uvedie
sa výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad.

28. Po dôkladnom preštudovaní má odvolací súd za preukázané, že predmetná zmluva, okrem sumy,

počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. a) ZoSÚ), ako aj adresy
predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu (§ 4 ods. 2 písm. e) Zo SÚ) neobsahuje
ani ročnú percentuálnu mieru nákladov (§ 4 ods. 2 písm. g) ZoSÚ), preto je predmetný úver podľa § 4
ods. 2 písm. g) ZoSÚ bezúročný a bez poplatkov.

29. S odkazom na vyššie uvedené, súd prvej inštancie teda správne vyhodnotil predmetný úver za
bezúročný a bez poplatkov.

30. V rámci svojej rozhodovacej činnosti súd prvej inštancie v predmetnom spore teda sledoval tri
línie zásadných aspektov pre účel posúdenia nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia

(bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, nemožnosť veriteľa požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v
zmluve o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 ods. 5 citovaného zákona, ako aj neplatnosť predmetnej
zmluvy podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona a § 37 Občianskeho zákonníka).

31. Podľa ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

32. Podľa ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho

dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

33. Podľa ust. § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu,
na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

34. Podľa ust. § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z
účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

35. Bezdôvodné obohatenie v zmysle citovanej právnej úpravy je konštruované ako záväzkový vzťah
(veľmi podobný zodpovednostnému vzťahu) medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na

úkor koho sa niekto obohatil. Bezdôvodné obohatenie je v zmysle citovanej úpravy konštruované ako
predmet plnenia, ktorý sa má vydať. Jeho zákonná úprava je taká, aby ak vzniklo, sa vydalo tomu,
na úkor koho bolo získané. Teda platí všeobecná zásada, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatí, musí toto obohatenie vydať. Dôvodom vzniku záväzku je získanie bezdôvodného obohatenia
na úkor iného. Takto vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil, a ktorý je povinný

bezdôvodné obohatenie vydať a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil, a ktorý má právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia, aj keď to zákon výslovne neustanovuje.

36. Zákon upravuje viacero foriem bezdôvodného obohatenia, pričom jedným z nich je majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Ide o také plnenie, kde od začiatku nebol právny dôvod

na plnenie. Znamená to, že sa plnilo, hoci chýbala právna skutočnosť, najmä zmluva, na základe ktorej
sa spravidla plní. Takáto situácia môže nastať vtedy, keď sa účastník domnieva, že uzavrel zmluvu, hoci
ju neuzavrel, ale k plneniu došlo. Majetkový prospech môže vzniknúť aj plnením z neplatného právneho
úkonu spravidla z neplatnej zmluvy.37. Zákon jednoznačne hovorí, že predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať a túto povinnosť
vydať bezdôvodné obohatenie má ten, kto ho získal na úkor iného. Subjektom, ktorý má právo žiadať

vydať bezdôvodné obohatenie je ten, na úkor koho sa niekto bezdôvodne obohatil.

38. Vo vzťahu k uvedenej odvolacej námietke žalovaného odvolací súd dopĺňa, že tak ako súd prvej
inštancie, rovnako aj odvolací súd, mali za preukázané, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným
je vzťahom spotrebiteľským, ktorý musí nevyhnutne podliehať ex offo súdnej kontrole.

39. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je pritom postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo
fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých
dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu
znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosti stanovovať
zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické,

že podnet ku zmluvnému jednaniu prichádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je
na všetky zmluvné dojednania pripravený a skúsený. Spoločným znakom tejto novej úpravy je
teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou aj prípadného obmedzenia
autonómie vôle. Základným princípom spotrebiteľských zmlúv je zásada, podľa ktorej nesmú obsahovať
neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti
takejto podmienky. Z hľadiska posúdenia nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách Smernica
Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách si stanovila práve za cieľ vyvážiť
faktickú nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu.

40. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie podrobili predmetnú zmluvu o úvere súdnej kontrole
so zreteľom na zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý v ustanovení § 4 ods. 2
explicitne uvádza, aké obligatórne náležitosti musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať. V ust.
§ 4 citovaného zákona zákonodarca tiež exaktne vymedzil následky pre prípad nedodržania náležitostí
stanovených týmto zákonom.

41. Odvolateľ ďalej namieta, že mu nie je jasné, z akého dôvodu súd prvej inštancie odmietol jeho
argument o možnosti určiť časť obsahu zmluvného vzťahu medzi bankou a klientom aj prostredníctvom
odkazu na obchodné podmienky, hoci táto skutočnosť vyplýva z kogentných právnych predpisov.

42. Odvolací súd opakovane odkazuje na už niekoľkokrát citovaný zákon č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, konkrétne na § 4 ods. 2, v ktorom zákonodarca explicitne vymedzuje, čo
patrí medzi obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a teda, čo všetko musí zmluva
o spotrebiteľskom úvere nevyhnutne obsahovať. Navyše, tak závažný údaj, akým je výška úrokovej

sadzby, sa musí uviesť v zmluve. Všeobecné obchodné podmienky, pokiaľ sú platne inkorporované, sú
určené podľa ich povahy na to, aby upravovali vysvetľujúce a možno technické podmienky k zmluve.
Takouto zmluvnou podmienkou však nie je úroková sadzba, ktorá predstavuje jeden z najdôležitejších
údajov úverového vzťahu.

43. Vo vzťahu k vyššie uvedenému odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. I. ÚS 3512/11 zo dňa 11. 11. 2013, v ktorom Ústavný súd ČR ustálil nasledovné: „V praxi
se zásada poctivosti projevuje mimo jiné tím, že text spotřebitelské smlouvy, obzvláště jedná-li se o
smlouvu formulářovou, má být pro průměrného spotřebitele dostatečně čitelný, přehledný a logicky
uspořádaný. Například smluvní ujednání musí mít dostatečnou velikost písma, nesmějí být ve výrazně

menší velikosti, než okolní text, nesmějí být umístěna v oddílech, které vzbuzují dojem nepodstatného
charakteru. Uvedená zásada poctivosti dopadá i na aplikaci všeobecných obchodních podmínek. I ve
spotřebitelských smlouvách je možno všeobecné obchodní podmínky uplatnit, nicméně taková aplikace
má nejen uvedená formální omezení, nýbrž i omezení obsahová. Je třeba zdůraznit, že obchodní
podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především

k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího
charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a
malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých
předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání osmluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému
jednání nelze přiznat právní ochranu. V této souvislosti Ústavní soud upozorňuje na to, že nelze závěry
Ústavního soudu interpretovat jako a priori vyloučení (příkladmo) jmenovaných podstatných ujednání

ze spotřebitelských smluv obecně, nýbrž zejména jako omezení jejich uplatnění v tzv. všeobecných
obchodních podmínkách. Ústavní soud nyní odhlíží od skutečnosti, že fakticky je smluvní svoboda
spotřebitele při určování, které ujednání bude uvedeno ve smlouvě a které ve všeobecných podmínkách,
pouze zdánlivá, neboť obě listiny ve formulářové podobě připravuje dodavatel a s ohledem na nepoměr
ve vyjednávací síle dodavatele a spotřebitele je na první pohled patrné, že se spotřebitel jen stěží může

domoci změny předem připravených smluvních ujednání.“

44. Odhliadnuc od nedostatku písomnej formy odvolací súd už v minulosti judikoval, že všeobecné
obchodné podmienky, ak sa majú stať súčasťou zmluvy, môže sa to udiať prostredníctvom
transparentnej inkorporačnej doložky. Netransparentnú inkorporačnú doložku zároveň judikoval ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. O netransparentnú inkorporačnú doložku ide

aj vtedy, ak je uvedená suma menším písmom ako zmluvné podmienky predstavujúce podstatné zložky
zmluvy.

45. K tomuto názoru pristúpil odvolací súd z dôvodu, že práve inkorporačná doložka môže privodiť
závažné následky pre spotrebiteľa a predmetná vec je toho príkladom. Spotrebiteľ sa môže domnievať

(postačí hrozba takéhoto rizika), že menšie písmo obsahuje text, ktorému nemusí pripisovať až tak
dôležitý význam. V spojení s úplne miniatúrnym písmom, pri čítaní ktorého sa stráca orientácia a
vyžadujú sa pomôcky (lupa, pravítko a pod.) práve menšie písmo môže spotrebiteľa odradiť od
sústredenia sa pri uzatváraní zmluvy.

46. Ide o nevhodné predkladanie zmluvných podmienok a uvedenie menšieho písma hodnotí odvolací
súd ako nepochopiteľný a ako úmysel nie dobrý, ktorému za žiadnych okolností nemieni poskytnúť
ochranu. K drobnému písmu porovnaj nález I. ÚS 342/09 (ČR). Nejde o neprimeraný paternalizmus
štátu, ale o dôsledné naplnenie cieľov unijného práva.

47. Neprijateľné podmienky nie sú taxatívne vypočítané a súdna prax ich môže judikovať so zreteľom na
skutkové a právne okolnosti prípadu. Súdy členských štátov môžu judikovať, ktoré zmluvné podmienky
sú nekalé (porov. C 237/02, Freiburger Kommunalbauten cit. ,„Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či
zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na
to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“

48. Odvolací súd ďalej udáva, že v otázke skladby zmluvnej dokumentácie, ktorá by bola súladná so
zákonom, je potrebné vychádzať z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, a to predovšetkým z už
opakovane uvádzaného zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a nemožno opomínať ani
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka ako aj ďalšie predpisy a komunitárne právo, ktoré prísne

regulujú nielen náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Skladba zmluvnej dokumentácie, ktorá by
bola súladná so zákonom je teda taká, ktorá spĺňa všetky atribúty určené príslušným zákonom.

49. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby
predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nie teda

čas, od kedy sa dozvedieť mala a mohla s poukazom na to, že mala poznať právo. Právny poriadok
slová ,,vedieť mal a mohol" pritom obsahuje v iných prípadoch, no na účely začiatku premlčacej doby
ich nestanovil.

50. Existuje preto obava, že nedôsledným výkladom zákonného termínu ,,dozvie“, sa potiera rozdiel

medzi objektívnou a subjektívnou dobou. Najzávažnejšie negatívne následky by nastali v prípade
rozumovo menej vyspelých osôb, ktorým by sa nanútila povinnosť poznať aplikáciu práva bez ohľadu
na úroveň ich mysle.

51. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie, že plnila. Zo

zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca s odstupom času po tom, ako zaplatil sporné úroky a
poplatky sa o bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľskej zmluvy dozvedel až dňa 09.08.2016 od
Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, o čom doložil prehlásenie zo dňa 02.01.2017 (čl.
19 spisu).52. Ako vyplýva z početných rozhodnutí súdov, pre začiatok plynutia subjektívnej doby je rozhodujúce
poznanie skutkových okolností (ani nie tak právneho posúdenia), no okolností nie zo zmluvy, ale

okolností z porušenia práva, v danom prípade z bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že došlo k
porušeniu zákona, o výške bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma
okolnosťami). Zdá sa teda, že nepostačujú pochybnosti, ale ,,dozvedenie“ sa o skutkových okolnostiach
bezdôvodného obohatenia.

53. Objektívna premlčacia doba je upravená v § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka pričom uvedené
ustanovenie rozlišuje objektívnu premlčaciu dobu 3-ročnú a v prípade, ak ide o úmyselné bezdôvodné
obohatenie upravuje 10-ročnú premlčaciu dobu, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy k bezdôvodnému
obohateniu došlo.

54. Vo vzťahu k plynutiu objektívnej premlčacej doby, odvolací súd uvádza, že v danom prípade má za

to, rovnako ako súd prvej inštancie, že objektívna premlčacia doba je 10 ročná, pretože bezdôvodné
obohatenie žalovaného považuje súd za úmyselné. Je dôvodné preto predpokladať, že žalovaný
minimálne vedel, že neuvedením RPMN ani výšky úrokov z úveru a poplatkov priamo v zmluvách
o spotrebiteľskom úvere nastane zákonom predpokladaná sankcia, t.j. že veriteľ (žalovaný) nebude
môcť od dlžníka (žalobcu) žiadať úrok z úveru a ani iné poplatky, a pre prípad, že to tak urobí, bol s

uvedenou zákonnou sankciou uzrozumený (dolus indirectus, tzv. nepriamy úmysel). Jeho konanie preto
nemožno hodnotiť inak, ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho
dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech (porovnaj rozsudok Krajského
súdu v Prešove z 12. decembra 2011, sp. zn. 7Co/84/2011, tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove
z 21.1.2013, sp. zn. 2Co 9/2012). Zákonodarca pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení počíta s

desaťročnou objektívnou premlčacou dobou, ktorá sa počíta odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods.
2 OZ).

55. Pre začiatok plynutia 3 ročnej, príp. 10 ročnej objektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva
na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodný okamih, kedy bezdôvodné obohatenie

skutočne (fakticky) vzniklo. Bezdôvodné obohatenie získaním plnenia bez právneho dôvodu vzniká
samotným prijatím plnenia. Vtedy tiež začne plynúť objektívna premlčacia doba (rozhodnutie NS ČR z
14.08.2007, sp. zn. 30 Cdo 2758/2006).

56. Vzhľadom na vyššie uvedené preto možno konštatovať, že žalobca podal žalobu o vydanie

bezdôvodného obohatenia v rámci plynutia tak subjektívnej ako aj objektívnej premlčacej doby.

57. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší

proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so
zreteľom na vyššie uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami,
ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.

58. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

59. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1
C.s.p..Dôvodomtakéhotorozhodnutiaotrováchbolaskutočnosť,žežalobca bolúspešný,novpriebehu

odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalovanej ako procesne neúspešnej
stranenároknanáhradutrovodvolaciehokonanianevznikol.Odvolacísúdvychádzalzčl.17Základných
princípov C.s.p. zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C.s.p.
v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom
prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní

nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho
konania.

60. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).