Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. júl 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/453/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244811
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244811.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu

JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľky: J.. H. X., U. Ľ.. Y. Č.. XX, W.,
zastúpenej FUTEJ & Partners, s.r.o., so sídlom Radlinského č. 2, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská
republika,zastúpenáNárodnoubankouSlovenska,sosídlomImrichaKarvašač.1,Bratislava,onáhradu
škody v sume 3.172,33 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I, zo dňa 7. mája 2014, č.k. 10C 206/2011-600, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom zo dňa 07.05.2014 č.k. 10C 206/2011-600 zamietol súd prvého stupňa návrh, ktorým
sa navrhovateľka domáhala proti odporcovi zaplatenia sumy 3.172,33 eur s prísl., titulom náhrady
škody spôsobenej nesprávny úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) pri
vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou podielového družstva Slovenské investície (ďalej len
„PDSI alebo Družstvo“) a obchodníka s cennými papiermi (ďalej aj „OCP“); zamietol návrh na začatie
prejudiciálneho konania pred súdnym dvorom Európskej únie a odporcovi nepriznal náhradu trov
konania. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že právnemu predchodcovi navrhovateľky

vzniklo členstvo v Družstve dňa 02.10.2006 na základe rozhodnutia predstavenstva Družstva o jeho
prijatí za člena Družstva. Družstvo dňa 31.12.2008 vystavilo právnemu predchodcovi navrhovateľky
zmenku na vyplatenie sumy 1.692,89 eur, s dátumom splatnosti do 31.12.2009. Právny predchodca
navrhovateľky dňa 10.01.2011 s Družstvom uzavrel dohodu o znížení členského podielu. Z obsahu
dohody vyplýva, že navrhovateľovi Družstvo priznalo nárok na vyplatenie členského podielu v sume
1.479,44 eur. Družstvo navrhovateľovi vystavilo zmenku na zaplatenie sumy 1.479,44 eur. Družstvo
navrhovateľovi sumy na vystavených zmenkách nevyplatilo. Právnemu predchodcovi navrhovateľky

pri vstupovaní do Družstva bolo povedané, že nad činnosťou Družstva vykonáva dohľad NBS, čo
bolo kritériom právneho predchodcu navrhovateľky, že sa rozhodol investovať finančné prostriedky
do Družstva. Právny predchodca navrhovateľky si priznal svoju pohľadávku v konkurze, ktorý bol na
Družstvo vyhlásený uznesením Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 11.04.2011. Jeho prihlásená
pohľadávka však bola správcom konkurznej podstaty popretá (pravdepodobne pre uplatnenú výšku
pohľadávky) a právny predchodca navrhovateľky podal incidenčnú žalobu, pričom konanie v tejto veci
nie je doposiaľ ukončené. Ďalej v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pôvodný navrhovateľ N.. J. X.R.

zomrel dňa XX.XX.XXXX a na jeho miesto vstúpila do konania jeho manželka J.. H. X., ktorej vstup
pripustil do konania uznesením zo dňa 03.12.2013. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že
investíciami vloženými do Družstva, ktoré tvorili vklady členov Družstva, mal právo disponovať výhradne
CAPITALINVEST,o.c.p.,nazáklade zmluvyoriadeníportfólia, zktorejvyplývaliprávaapovinnostizmluvnýchstránuzatvorenejmedziOCPaDružstvom.ZmluvabolaukončenázostranyOCPvýpoveďou
zo dňa 30.03.2010. Po zániku záväzkového vzťahu medzi Družstvom a OCP, sa Družstvo domáhalo
svojich nárokov vyplývajúcich zo zmluvy voči OCP rôznymi žiadosťami a výzvami na zaplatenie dlžných

súm. Družstvo sa svojich nárokov voči OCP nedomáhalo súdnou cestou. Družstvo finančné prostriedky,
ktoré získalo od svojich členov, neposkytovalo OCP na základe zmluvy, kde by bola špecifikovaná výška
poskytnutej sumy, ale zamestnanci OCP priamo disponovali s peniazmi Družstva na základe jeho
udeleného súhlasu. Takto zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskejrepubliky,podľa§3ods.1,písm.d/,§9ods.1,ods.2zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, podľa § 127 ods. 2, § 128 zákona č. 566/2001 Z.z. o
cenných papieroch a investičných službách. Na základe zisteného skutkového stavu konštatoval, že do
01.06.2010 NBS,akoajjejprávnypredchodca-Úradprefinančnýtrh, vsúladesozákonomč.566/2001
Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, postupovali správne vo vzťahu k Družstvu, ktoré
bolo NBS povinné predkladať polročné správy o svojom hospodárení, z obsahu ktorých nevyplývali
žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácii Družstva predovšetkým po tom, čo bolo

vedené rokovanie so štatutárom Družstva a s ostatnými štatutármi jeho dcérskych spoločností a
NBS dňa 24.08.2007. Družstvo doručilo NBS dňa 10.10.2007 písomnú odpoveď, v ktorej predovšetkým
zdôraznilo, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov investícií schválených
Úradomprefinančnýtrhzdôvodov,vodpovedišpecifikovaných. Družstvosavodpoveditaktiež vyjadrilo
k systému fungovania družstiev vzhľadom na ich investičnú stratégiu, že vtedajší stav zodpovedal

dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami CI HOLDING-u, a.s., jej dcérskymi spoločnosťami
a Družstvami. Podľa názoru Družstva narušenie tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť
značné škody a náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými
investičnými vzťahmi. Družstvu a jeho dcérskym spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť
do portfólia Družstiev iné investičné nástroje, ako nástroje, ktorých emitentmi boli spoločnosti v rámci

finančného skupiny CI HOLDING, a.s. V odpovedi bolo zdôraznené, že dlhodobé vysoké výnosy členov
Družstiev boli zabezpečené najmä dobrou investičnou stratégiou Družstiev, pričom bola vyslovená
obava, že jej zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu, resp. narušeniu dôveryhodnosti Družstiev, ak by
nebolo naďalej zo strany ich členov možné, aby jednotlivé Družstvá boli naďalej schopné plniť svoje
záväzky. V odpovedi bolo na záver zdôraznené, že za vyše päťročné obdobie pôsobenia Družstiev na

slovenskom finančnom trhu nebola evidovaná ani jedna sťažnosť zo strany členov Družstiev a taktiež
Družstvám nebolo zrejmé, že by NBS disponovala nejakou sťažnosťou voči jednotlivým Družstvám.
Družstvo až listom doručeným NBS dňa 15.04.2010 požiadalo NBS o preskúmanie postupu spoločnosti
CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. po tom, čo mu OCP vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. NBS vykonala
v období od 20.04.2010 do 06.05.2010 u obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste. NBS v

tomto období vyzvala aj Družstvo listom zo dňa 20.04.2010, aby predlžilo žiadosť o schválenie dodatku
Prospektu investície tak, aby Družstvo mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov,
keďže NBS zistila, že podstatná časť Prospektu investície sa stala neaktuálna. Družstvo predložilo
dňa 28.04.2010 NBS žiadosť o schválenie dodatkov k Prospektu investície. Podaním žiadosti bolo
začaté konanie OPK-5664/1/2010, ktoré však bolo podľa § 21 ods. 1, písmeno a/ zákona č. 747/2004

Z.z. o dohľade nad finančným trhom prerušené rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010 zo dňa 10.05.2010
na čas, po ktorý Družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo
ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadosti nedostatky žiadosti neodstránilo, v
dôsledku čoho NBS rozhodnutím OPK -5664/1-5/2010 zo dňa 26.08.2010 konanie vo veci žiadosti
zastavila. Rozhodnutie bolo potvrdené Bankovou radou NBS číslo GUV-1744/2010, zo dňa 08.12.2010,

právoplatným dňa 16.12.2010. NBS súbežne začala voči Družstvu konanie o uložení sankcie za
porušenie § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods.1 písmeno b/, c/, h/ Zákona o cenných
papieroch a § 125c ods.1 v spojení s ustanovením § 127 ods. 4 Zákona o cenných papieroch.
Rozhodnutím ODT -10890-4/2010, zo dňa 30.05.2011, právoplatným dňa 18.07.2011, NBS zakázala
Družstvu predaj majetkových hodnôt. Týmto rozhodnutím však NBS nezakázala Družstvu vykonávať inú

činnosť, keďže NBS takéto kompetencie voči Družstvu, ako podnikateľskému subjektu, nemala. NBS na
základezískanýchpoznatkovčinnostiDružstva,akoajOCP,dňa27.07.2010orgánomčinnýmvtrestnom
konaní podala oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu. Konštatoval, že navrhovateľka bola
povinná preukázať v konaní všetky tri podmienky vzniku zodpovednosti odporcu za vznik škody, ktorá
jej mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone dohľadu

nad Družstvom, ktorého bola navrhovateľka členom, ktoré musia byť splnené kumulatívne bez ohľadu
na zavinenie, nakoľko ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť, ak sú všetky
tri podmienky kumulatívne splnené. S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania dospel k
záveru, že navrhovateľka v konaní nepreukázala, že by NBS vo vzťahu k Družstvu nesprávne úradnepostupovala. Práve naopak, v konaní bolo preukázané, že NBS až od účinnosti zákona č. 566/2001
Z.z. o cenných papieroch od 01.06.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ
majetkových hodnôt - Družstvo, dodržiava schválený Prospekt investície. NBS nevykonávala a ani

nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj v rozpore s ustanoveniami zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska, so zákonom
č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, ako aj zákonom č. 747/2004 Z.z. o
dohľade nad finančným trhom. Návrh navrhovateľky tak zamietol, pretože nepreukázala jednu z

troch podmienok vzniku zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup NBS, preto sa už v
konaní ani nezaoberal správnosťou vyčíslenej výšky škody. Poukázal na to, že činnosť vyhlasovateľov
verejnej ponuky majetkových hodnôt je Zákonom o cenných papieroch regulovaná len čiastočne v §
126 až § 130 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, alternatívne
investičné možnosti začala v rámci Európskej únie regulovať až smernica Európskeho parlamentu a
Rady 2011/61/EÚ z 08.06.2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení

smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení ES č. 1060/2009 a EÚ č. 1095/2010, ktorú podľa
jej článku 66 ods.1 majú členské štáty EÚ, vrátane Slovenskej republiky, prevziať do svojich Právnych
poriadkov do 22.07.2013. Prevzatie smernice sa má vykonať na základe vládneho návrhu novely zákona
č. 203/2011 Z.z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších prepisov a zákona č. 566/2001 o
cenných papieroch a investičných službách. Návrh navrhovateľky zamietol aj z dôvodu, že nárok na

náhradu škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak nemôže poškodený dosiahnuť
uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý mu je povinný plniť. Navrhovateľka si svoj nárok
na náhradu škody uplatnila v konkurznom konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I sp.zn. 3K
95/2010 voči úpadcovi - Družstvu, ktorého členom bola, čo znamená, že v prípade prebiehajúceho
konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nevymožiteľnosti pohľadávky poškodeného - navrhovateľky,

ako predpokladu vzniku škody spôsobenej štátom odvíja až odo dňa, keď pominú účinky vyhláseného
konkurzu alebo až vtedy, keď nebude nárok navrhovateľky na základe právoplatného rozvrhového
uznesenia uspokojený. Pohľadávka navrhovateľky bola síce správcom konkurznej podstaty popretá,
čo však neznamená, že počas incidenčného konania pohľadávku navrhovateľky neuzná. Súd doposiaľ o
incidenčnej žalobe navrhovateľky nerozhodol a konkurz nie je ukončený, preto nie je možné ustáliť výšku

škody, ktorá navrhovateľke vznikla a návrhy na začatie konania o zaplatenie škody je možné považovať
za predčasne podané. Návrh navrhovateľky zamietol aj z dôvodu, že tento si; ako bývalý člen družstva,
ktorý sa stane v dôsledku nevyplatených finančných prostriedkov Družstvom veriteľom Družstva; svoje
nároky na náhradu škody môže uplatniť v zmysle § 243a ods. 4 Obchodného zákonníka, za splnenia
podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva Družstva alebo členom kontrolnej komisie

Družstva podľa § 244 Obchodného zákonníka. Ďalej uviedol, že v danom prípade je právne relevantným
prípadný nesprávny úradný postup, ktorého by sa mohla NBS dopustiť zanedbaním dohľadu len vo
vzťahu k dohliadanému subjektu, ktorým je Družstvo. Len v prípade takéhoto nesprávneho úradného
postupu by prichádzalo do úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom by
navrhovateľke vznikla škoda. Medzi Družstvom a OCP vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého boli

obajaúčastnícizmluvypovinníplniťsizuzavretejzmluvy.AkDružstvozistilo,žeOCPsisvojepovinnosti,
vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na
ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok. Len v prípade, ak by sa Družstvo svojej pohľadávky
nedomohlo voči OCP titulom nároku vyplývajúcemu zo zmluvy, bolo by možné /teoreticky/ dospieť k
záveru, že Družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS,

spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad OCP. V priamej príčinnej súvislosti s prípadným preukázaným
nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným subjektom - OCP, mohla vzniknúť škoda len na strane
Družstva, čo je však subjekt odlišný od navrhovateľky. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že nesprávny
úradný postup NBS vyplývajúci z dohľadu nad OCP, je v danom prípade právne irelevantný, pretože
na strane navrhovateľky nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným

nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu na OCP, preto sa takýmto
prípadnýmnesprávnymúradnýmpostupomaninezaoberal.Odporcavkonanípreukázal,žeNBSdohľad
nad dohliadaným subjektom - Družstvom nezanedbala. Priklonil sa k názoru odporcu, že Družstvo bolo
dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu /dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt/ v súlade s § 125 až §128 Zákona o cenných

papieroch. Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície, pričom posudzoval len jeho
úplnosť /§ 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 Zákona o CP/, posudzoval, či obsahuje všetky údaje a
vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v Prospekte investície
zodpovedalipríslušnéorgányDružstva.Odporcatiežpreukázal,ženebolovprávomociNBS schvaľovaťzmluvu o riadení /alebo správe/ portfólia. Prospekt investície mal podľa zákona obsahovať len zoznam
zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, alebo
realizáciu služieb, ktoré poskytuje /podstatná náležitosť podľa § 128 ods. 1 písm. a/ bodu 10 Zákona

o cenných papieroch/. NBS nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože
v takom prípade by došlo k prekročeniu jeho kompetencií. NBS až od 01.06.2010 bola oprávnená
dohliadaťajnaskutočnosť,čivyhlasovateľmajetkovýchhodnôtdodržiavaschválenýProspektinvestície.
Záverom dodal, že štát (Slovenská republika) nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva
a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy

Družstva sa spravovali v danom čase jeho stanovami, ustanoveniami Obchodného zákonníka.
Navrhovateľka ako člen družstva (t.j. podnikateľského subjektu) neinvestovala peňažné prostriedky
do subjektu, na činnosť ktorého nemala žiaden vplyv, ale práve naopak členská schôdza je najvyšším
orgánom Družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti Družstva,
kontrolujú činnosť Družstva a jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a stanov.
Navrhovateľka v konaní nepreukázala, že počas členstva v Družstve realizovala svoje oprávnenia

vyplývajúce jej z členstva tak, že by aktívne zasiahla do činnosti Družstva za účelom odvrátenia hroziacej
škody pri zistení nedostatkov v činnosti jeho štatutárnych zástupcov. Ako nedôvodný posúdil aj návrh
navrhovateľky na začatie prejudiciálneho konania pred súdnym dvorom Európskej únie podľa čl. 267
Zmluvy o fungovaní európskej únie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. O náhrade trov konania rozhodol
v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku, do výroku o zamietnutí návrhu vo veci samej, podala v
zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka, domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo jej návrhu

vyhovené, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac
tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods.
2 písm. b/ O.s.p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a jeho

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Namietala,
že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s
princípomprávnehoštátu,ktoréhosúčasťoujeajprincípprávnejistoty,keďzákladnýmatribútomjeistota
subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu
k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t.j. že ich postup bude zo strany

subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala na riadny výkon dohľadu zo strany Národnej
banky Slovenska, pretože nemohla predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa
Národnej banky Slovenska len formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu odporcu, pretože
zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad prospektom investícií nedefinoval. Postup
Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na odporcu z hľadiska

stability a ochrany investície spoľahol. Argument odporcu, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad
nad činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, podľa ustanovenia §
135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, označila za úplne
irelevantný, nakoľko nemohla mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasila so záverom
súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností

Národnou bankou Slovenska spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon
č. 566/2001 Z.z. Za obzvlášť nepochopiteľný považovala záver súdu prvého stupňa, že sa mala viac
starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia
zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu, a nie v dôsledku toho, že
nebola "bdelá", keď jej nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani

obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch,
resp. sankciami k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Dôvodila, že povinnosťou
Národnej banky Slovenska podľa ustanovenia § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo
zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných
subjektov a ich činností, pričom podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí

v tomto znení už od 1.5.2007. Družstvo, ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako
aj obchodník s cennými papiermi, patrili k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky
Slovenska. Národná banka Slovenska mala preto zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní,
resp. nedodržiavaní povolení na činnosť ňou vydaných Družstvu (prospekt investícií vydaný Úradompre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s
cennými papiermi, pričom povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca
koncipovaný tak široko, že mala zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách ako tých, ktoré

vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich
aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu jeho záujmov - ako
klientov dohliadaných subjektov. Poukázala na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava
I. pod sp. zn. 7C 206/2011 bolo výpoveďou svedka Z.. M. H., O.., preukázané, že Národná banka
Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne

rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a.s.,
ktorá v tom čase akcionársky vlastnila obchodníka s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo
malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne a majetkovo
prepojenom s obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia
Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky
rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a.

s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť
100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.s. Vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či
už členom predstavenstva alebo konateľom, Z.. S. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka
s cennými papiermi. Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je
rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a.s., a obchodníkom a napriek tomu,

že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s
cennými papiermi vo svojej činnosti pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil
zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch. Ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem
udelenej pokuty v sume cca. 10.000,- eur, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných
papierochaneprijalažiadnenáslednékontrolnéalebovýznamnejšieopatrenia(predbežnealebocelkom

zakázať činnosť obchodníkovi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo
udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a
umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi podľa neho tak vyústilo v roku
2010 do nedostupnosti ňou vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou
a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko

svojej investície, resp. že túto investíciu jej banka svojím zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej
možnej miere neochránila. Poukázala tiež na to, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 04.03.2011
obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku
2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie
porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. Národná banka Slovenska

rozhodnutímzodňa30.05.2011,č.ODT-10890-4/2010,právoplatnýmdňa18.7.2011,zakázalaDružstvu
predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti prospektu investícií, pričom ustálila trvanie jeho
neaktuálnosti až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do prospektu boli v skutočnosti
neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, táto neaktuálnosť siahala spätne k 31.12.2006, kedy došlo
v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27.08.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva

Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch,
s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené; údaje boli neaktuálne minimálne od 01.10.2009. Údaje o
majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe
verejnejponukymajetkovýchhodnôtazákladnéstrategickézámerypodnikateľskejčinnostiDružstvaboli
neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo ustanovenie § 129

ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/, § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 Zákona o cenných
papieroch od 31.12.2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji
2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Namietala, že žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť
záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy, ak doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od
subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporcu a prvostupňového súdu povinný jej dané plnenie vrátiť s

tým,žeanizákonč.514/2003Z.z.nevyžaduježiadnepredchádzajúcevysporiadaniesúkromnoprávnych
vzťahov; naopak pripúšťa regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie
občianskoprávnej,čiinejžalobyonáhraduškody,potombyzákon okonkurzeareštrukturalizáciifakticky
suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon, a to až do
doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna

zodpovednosť, zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť, je subsidiárna voči zodpovednosti
úpadcu podľa Zákona o konkurze. Taktiež namietala, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým
súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkomkonania, neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p. s poukazom na uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.01.2012 sp.zn. 6Mcdo 11/2010.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že prvostupňový súd vo veci
postupoval maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia
skutkového stavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy aj z iných súdnych konaní v skutkovo a právne
identických veciach, mal k dispozícii aj niekoľko právoplatných rozhodnutí Národnej banky Slovenska,
z ktorých jej úradný postup podrobne vyplýval. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti

z dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvého stupňa. Na
základe správneho zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci potom v danej veci dospel
k správnemu, logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky, že
je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj
podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať odpoveď na
tie otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS
209/2004, I. ÚS 241/2007 uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 58/2012).

Dôvodil, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda
právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľky. Ďalej argumentoval, že
navrhovateľka nevyužila všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala
žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední
za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Kompetencie Národnej banky

Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi
a ich medze vyplývajú aj z Ústavy Slovenskej republiky a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej
všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných
princípov vyplývajúcich z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že Národná banka

Slovenska postupovala v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a platnými právnymi predpismi, nebola
nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými
papiermi dodržiavala zákonné pravidlá zakotvené v ustanoveniach zákona o dohľade a Zákona o
cennýchpapieroch.NavrhovateľkamohlapožiadaťNárodnúbankuSlovenskaovysvetleniejejzákonom
zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom. Muselo jej byť známe, že s

investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s
tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie
a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom, a ktoré zároveň patria do
pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods.
3 zákona o cenných papieroch, teda až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt
malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície, a teda až odvtedy mohla
NárodnábankaSlovenskadohliadaťnato,čiDružstvoschválenýProspektinvestíciedodržiava.Uviedol,
že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods.
4 Zákona o cenných papieroch v znení zákona č. 558/2008 Z.z. stanovená vyhlasovateľovi verejnej

ponuky majetkových hodnôt až od 01.01.2009 a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite
zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície. Podklady,
ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne
ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností,

pričom žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, na rozdiel od
iných dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, a preto
reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať. Vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa
ustanovenia § 129 ods. 1 písm. b/ Zákona o cenných papieroch spočívajúcu v tom, že zverejnené

alebohromadnepoužívanéoznámenieoverejnejponukemajetkovýchhodnôtmuseloobsahovaťtaktiež
upozornenie,zktoréhovyplývalo,žestoutoinvestícioujespojenéajrizikoadoterajšíalebopropagovaný
výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Preto za dodržiavanie prospektu investície Družstva bolo aj
voči jeho členom vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt,či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne
zákonom uložená. Odporca uviedol, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to, či si Družstvo
plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, či informácie zverejňované

Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky
majetkovýchhodnôtzverejňujefinančnésprávy vzmyslebývaléhoustanovenia§130Zákonaocenných
papieroch. Tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať,
pretože mohla postupovať len v súlade s (bývalými) ustanoveniami § 129 a § 130 Zákona
o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil

s tvrdením navrhovateľky, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko
vydala relevantné rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci
jej oprávnení a v súlade so Zákonom o cenných papieroch, zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade
nad finančným trhom, ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Poukázal aj na výsledky vykonaného
dokazovania, z ktorých vyplynulo, že navrhovateľka si neprihlásila tvrdenú pohľadávku do konkurzu
vyhláseného na majetok Družstva PDSI, a teda nepreukázala bezúspešné uplatnenie nároku voči

Družstvu PDSI a nepreukázala tak základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to vznik škody.
K námietke navrhovateľky, že súd prvého stupňa nevykonal listinné dôkazy v súlade s ustanovením
§ 129 ods. 1 O.s.p. uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto
pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd
prvého stupňa jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne

špecifikoval, o aké doklady išlo. V súlade s ustanovením § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti
všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 27.02.2008, sp. zn. 1 Obo 283/2006, vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne
poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na rovnakom skutkovom
a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať.

Je mu známe, že na Okresnom súde Bratislava I. sú proti nemu vedené stovky sporov na rovnakom
skutkovom a právnom základe a vo všetkých sporoch majú navrhovatelia rovnakého právneho
zástupcu.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a v

medziach dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré
mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods.
3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľačl.2ods.2ÚstavySR,štátneorgánymôžukonaťibanazákladeÚstavy,vjejmedziachavrozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods.3 Ústavy SR, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemôže

nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa čl. 20 ods.1 Ústavy SR, každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 20 ods.3 Ústavy SR, vlastníctvo zaväzuje.

Súčasťou princípu právneho štátu je možnosť uplatnenia štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje
zákon, každý orgán štátu má totiž ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže
prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým
štátne orgány môžu štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ustanoví zákon.
Konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom

napĺňa v právnom štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa
vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným
postupom. S princípom právneho štátu je v podobe právnej istoty zabezpečená požiadavka
predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci. Imanentnou súčasťou obsahu právneho štátu je aj
všeobecná záväznosť práva pre všetkých (orgány štátu, samosprávy, právnické, fyzické osoby) ako aj

jeho dostupnosť (publikovateľnosť) ich adresátom.

Zuvedeného,preúčelypreskúmavanejveci,vyplýva,že NBS mohlarealizovať výkonštátnehodohľadu
len v rozsahu zákonom jej zverenej právomoci a vyvodiť len také opatrenia alebo sankcie, ktoré zákonumožňuje uložiť dohliadaným subjektom v prípade nedostatkov zistených v ich činnosti, ktorá podlieha
dohľadu, resp. len za nedodržiavanie takých povinností, ktoré im výslovne ukladá zákon. Kompetenciu
orgánuštátutak nemožnozakladať rozšírenímvýkladupríslušnýchzákonnýchustanoveníajnaprípady

v ňom výslovne neuvedené a tým konštituovať neexistujúcu povinnosť.

Na druhej strane Ústava SR garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti, keď
im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo, čo
im zákon neukladá. Vo svetle týchto ustanovení potom možno konštatovať, že v súlade s princípom

zmluvnej autonómie navrhovateľka dobrovoľne vstúpila do obchodnoprávneho vzťahu s Družstvom, jej
prijatím za člena PDSI, a teda na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzala na seba
práva a povinnosti člena Družstva vyplývajúce z jeho stanov, v snahe čo najlepšie realizovať svoje
záujmy a potreby spočívajúce v danom prípade v zhodnotení vložených finančných prostriedkov vo
forme členských vkladov na peňažnom a kapitálovom trhu prostredníctvom tretích osôb (čl. 1, bod 5
stanov Družstva). Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti, t.j.

do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb. Ďalej je potrebné, pre účely
preskúmavanej veci, zdôrazniť, že družstvo je podnikateľským subjektom, ktorého účelom založenia
je podnikanie alebo zabezpečovania potrieb svojich členov (§ 221 ods. 1 Obchodného zákonníka), z
uvedeného potom vyplýva, že Družstvo je tak nositeľom podnikateľského zisku, ale aj podnikateľského
rizika a členovia Družstva sa svojimi členskými vkladmi do družstva zúčastňujú a podieľajú na podnikaní

Družstva a na výsledku jeho podnikania, pričom jednotlivé členské podiely predstavujú mieru ich účasti
na Družstve a na výsledku jeho podnikania. Do tejto autonómnej oblasti, ktorá funguje na princípe
členskej samosprávy, štát môže zasahovať len v rozsahu zákonom mu zverenej kompetencie, a teda
štát nemá povinnosť vytvoriť každému príležitosť, aby nadobudol (zhodnotil) vlastníctvo, ale na druhej
strane nesmie prekážať nadobudnutiu (zveľadeniu) vlastníctva. Pokiaľ je nadobudnutie (zhodnotenie)

vlastníctva späté s činnosťou orgánov verejnej moci, štát znáša zodpovednosť za nečinnosť orgánu
verejnej moci v takom rozsahu, v akom nečinnosť mala za následok obmedzenie alebo zmarenie
možnosti nadobudnúť, resp. zhodnotiť, vlastnícke právo.

V posudzovanej veci súd prvého stupňa vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie

všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľky, ktorým
sa domáhala zaplatenia náhrady škody, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal
odporca na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v
súlade so zásadami vyplývajúcimi z § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich
základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky

zodpovednostištátuzaškoduspôsobenúnavrhovateľke nesprávnymúradnýmpostupomorgánovštátu,
pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 3 ods. 1, ods.2, § 9 ods. 1, § 17 ods.1) v spojení so zákonom
č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách (ďalej len "zákon o CP") a zákonom
č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom (ďalej len "zákon o dohľade") a svoje dôvody,

pre ktoré návrhu navrhovateľky nevyhovel a neprihliadol tak na jej námietky proti postupu orgánov štátu
(NBS) pri výkone dohľadu, aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods.
2 O.s.p. odôvodnil, a preto možno odôvodnenie jeho rozhodnutia považovať za presvedčivé. Obsah
odvolania navrhovateľky nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa z hľadiska ňou uplatňovaných odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2, písm.b/, c/,

d/, f/ O.s.p., keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo
dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych
záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie.

Súd prvého stupňa postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku

objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi pri výkone dohľadu nad finančným
trhom v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť súčasne splnené tri podmienky, a to:
1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej
na osobnostných právach poškodeného,
2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a

3./ príčinná súvislosť medzi škodou ( nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom.Z dikcie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že nesprávnym úradným postupom je aj nečinnosť
orgánu verejnej moci, porušenie jeho povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote či zbytočné prieťahy v konaní; ide o prípady, keď úkony zo strany

orgánu verejnej moci nie sú vykonávané vôbec, alebo v určitej lehote či v lehote primeranej -
zodpovedajúcej právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Činnosť štátneho orgánu, pri ktorej
realizujesvojuprávomocvymedzenúprávnymipredpismi,predpokladáaktívnypostuppodľapríslušných
procesných ustanovení, ktoré ho oprávňujú a súčasne zaväzujú na určité úkony v priebehu konania.
Z uvedeného potom vyplýva, že za nečinnosť možno považovať pasivitu zo strany štátneho orgánu bez

toho, aby existovala objektívna zákonná prekážka na to, aby vo veci konal a rozhodol.

Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie
rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne
posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri
zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska

zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny
úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán
pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je ním
vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe či za
iných okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona,

právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné
od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov sa má
rozhodnutie dotýkať.

Vposudzovanejvecibolonesporné,žepodľa§135ods.1 zákonaoCPboloDružstvo, akovyhlasovateľ

verejnej ponuky majetkových hodnôt, dohliadaným subjektom a Národná banka Slovenska bola
orgánom štátu, ktorému bola zverená právomoc výkonu dohľadu nad jeho činnosťou. Predmetom
dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt bolo podľa § 135 ods. 2
zákona o CP, v znení účinnom do 10.07.2009, dodržiavanie podmienok ustanovených povoleniami
vydanými podľa zákona, dodržiavanie zákona a osobitných zákonov v rozsahu z nich vyplývajúceho

a všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných na ich vykonanie. Z uvedeného vymedzenia
rozsahu dohľadu nepochybne vyplýva, že predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt nebola jeho celá činnosť v rozsahu predmetu podnikania zapísaného
v obchodnom registri, ani činnosť vykonávaná nad rozsah činnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt podľa zákona o CP, a ani dohľad nad dodržiavaním podmienok prospektu

investície, pretože tento nebolo možné považovať za povolenie vydané podľa zákona o CP. Až
s účinnosťou od 01.06.2010 bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená
zákonom o CP povinnosť dodržiavania schváleného prospektu investície ( § 129 ods. 3 zákona o CP v
znení zákona číslo 129/2010 Z.z.), odkedy vo vzťahu k dodržiavaniu tejto povinnosti, uloženej zákonom
o CP vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, bolo možné vykonávať dohľad a uplatňovať

sankcie. S účinnosťou od 10.07.2009 bol v ustanovení § 135 ods. 2 zákona o CP rozšírený predmet
dohľadu NBS voči dohliadaním subjektom aj na zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov
o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činnosti, ako aj informácia podklady
o rizikách a dostatočnom krytí rizík, ktorým sú alebo môžu byť vystavené dohliadané subjekty, alebo
ktoré ohrozujú záujmy alebo môžu viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov. Dovtedy

Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových
hodnôt vo vzťahu k rizikovosti rozloženia jeho portfólia a nemohla mu ukladať žiadne opatrenia, resp.
vyvodzovať voči nemu v tomto smere sankcie.

Kompetencia Národnej banky Slovenska vo vzťahu k posudzovaniu rozloženia rizík a krytia rizík

bola minimálna aj s účinnosťou od 10.07.2009, nakoľko v tomto smere zákon o CP; a ani žiadny
iný všeobecne záväzný právny predpis; neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt
žiadne konkrétne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia rizík; vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt mal aj naďalej v § 129 ods. 1 písm. b) zákona o CP stanovenú
povinnosť upozorniť v oznámení o verejnej ponuke majetkových hodnôt, že s investíciami je spojené

riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov.

Navyše ani od 10.7.2009 nevyplývala zo žiadneho ustanovenia zákona pre NBS kompetencia
nariaďovaťvyhlasovateľovi-Družstvu,doakýchkonkrétnychcennýchpapierovaleboinýchmajetkovýchaktív má investovať peňažné prostriedky zhromaždené na základe verejnej ponuky, nemohla preto NBS
v tomto ohľade niesť spoluzodpovednosť za podnikateľské rozhodnutia a aktivity Družstva a tým sa
de facto spolupodieľať na znášaní podnikateľského rizika.

So zreteľom na uvedené potom navrhovateľka nedôvodne namieta, že NBS mala, vzhľadom na zistené
nedostatočné rozloženie rizika obchodníkom s cennými papiermi, vyvodiť voči Družstvu sankciu už v
roku 2007; keď toto mohla NBS sledovať a vyhodnocovať vo vzťahu k vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 10.07.2009.

Vo vzťahu k sankcionovaniu Družstva za nedodržanie prospektu investície odvolací súd poukazuje na
zápis z rokovania zo dňa 24.08.2007, z ktorého je zrejmé, že NBS vytkla Družstvu nedodržiavanie
prospektu investície v tom, že majetok vložený do investičných nástrojov bol tvorený 100 %
zmenkami jednéhoemitenta. Vnadväznostinauvedenédokladovalpredseda predstavenstvaDružstva
bezproblémovú a úspešnú činnosť Družstva, ako dohliadaného subjektu, od roku 2001, skonštatoval,

že Družstvo kladie veľký dôraz na dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov, prospektu
investícií, ako i na dôveru svojich klientov, pričom doteraz neboli evidované žiadne sťažnosti zo strany
klientov. Zástupcovia Družstva k vytknutému nedostatku uviedli, že znenie prospektu investície im
umožňuje rozloženie finančných nástrojov v družstvách ich portfólií aj tým spôsobom, že sa tam bude
nachádzať iba finančný nástroj (zmenka) jedného emitenta, a keďže je táto avalovaná ďalšími dvoma

spoločnosťami, dochádza k rozloženiu investičného rizika. Vo vzťahu k Prospektu investície, z ktorého
vyplýva, že angažovanosť voči jednému emitentovi by nemala prekročiť 30 % podiel na celkových
aktívach, uviedli, že ide len o odporúčanie, ktoré nezakladá povinnosť Družstva týkajúcu sa jeho
investičnej stratégie. Na uvedené reagovali predstavitelia NBS tak, že uvedený text treba chápať ako
povinnosť dodržiavať uvedený limit vyhlasovateľom verejnej ponuky, a nie ako odporúčanie, keď navyše

zmenku ako dlhový cenný papier nepovažovali za vysoko likvidný cenný papier. Z uvedeného vyplýva,
že NBS vykonala dohľad vo vzťahu k Družstvu v rozsahu kompetencií vyplývajúcich jej; v relevantnom
období; zo zákona, keď zistené nedostatky prerokovala s členmi štatutárneho orgánu dohliadaného
subjektu postupom podľa § 2 ods. 8 zákona o dohľade č. 747/2004 Z.z. Napokon, ako vyplýva z
obsahu spisu, výsledkom rokovania bolo rozloženie portfólia finančných nástrojov Družstvom do troch

subjektov v súlade so znením schváleného prospektu investície. V danom čase nemalo Družstvo
zákonom stanovenú povinnosť dodržiavať prospekt investície, a NBS nedisponovala právomocou uložiť
mu represívnu sankciu za tento zistený nedostatok v jeho činnosti, pretože z jeho strany nedošlo k
porušeniu výslovne mu zákonom uloženej povinnosti.

Vo vzťahu k OCP vykonala NBS účinný dohľad v rozsahu vyplývajúcom z § 135 ods. 7 zákona o CP,
keď posudzovala rozloženie investičného rizika portfólia, ktoré obchodník s cennými papiermi
spravoval a v tomto smere vykonala v dňoch 20.03.2007 - 12.04.2007 dohľad na mieste a v nadväznosti
na výsledky rokovania, ktoré sa uskutočnilo dňa 24.8.2007 s členmi predstavenstva Družstva, začala
z vlastného podnetu - listom zo dňa 4.9.2007, vo vzťahu k OCP konanie, výsledkom ktorého bolo

uloženie mu sankcie v podobe pokuty pre porušenie zákona o cenných papieroch. Pokiaľ v tomto
smere navrhovateľka namietala, že uvedená sankcia bola nedostatočná a že NBS neprijala žiadne
následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (zákaz činnosti obchodníkovi, zrušenie mu povolenia
na činnosť alebo udelenia peňažnej sankcie priamo členom predstavenstva obchodníka), poukazuje
odvolací súd na to, že správnosť úradného postupu NBS ohľadne uloženia jednej, z viacerých do

úvahy prichádzajúcich sankcií, dohliadanému subjektu v rámci konania o vykonaní dohľadu, nemôže
byť predmetom preskúmavania v tomto konaní z hľadiska nesprávneho úradného postupu, keďže
by tým došlo k neprípustnému zásahu do kompetencie orgánu dohľadu; keď navyše uloženie sankcie je
výsledkom správnej úvahy tohto orgánu a táto môže byť preskúmavaná len na to oprávneným inštančne
nadriadeným orgánom v správnom konaní na základe podaného opravného prostriedku.

Súd konajúci o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže vecnú (obsahovú)
správnosť rozhodnutí orgánu dohľadu posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ale
týmito vecnými nedostatkami sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v občianskom súdnom konaní viazaný.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že súdu v tomto konaní neprináležalo prehodnocovať a
posudzovať efektívnosť a účinnosť sankcie uplatnenej NBS vo vzťahu k OCP. Okrem toho je
potrebné konštatovať, že v nadväznosti na zistené nedostatky (poskytovanie investičnejslužby od 13.05.2003, ktorú nemohol OCP vykonávať), bolo vydané OCP na jeho žiadosť povolenie
na poskytovanie investičných služieb - riadenie portfólia rozhodnutím dňa 22.04.2008 a následne bola
medzi obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom uzatvorená nová zmluva o riadení portfólia dňa

02.06.2008. SohľadomnauvedenénemožnovyvodiťzáverozanedbanídohľaduNBS nadOCP.

Úrad pre finančný trh, ktorý schvaľoval prospekt Družstva pred jeho zverejnením, postupoval podľa
§ 126 ods. 4 v spojení s § 122 ods. 4 až 9 zákona o CP, v znení účinnom do 01.08.2008,
v intenciách ktorého preskúmaval, či prospekt obsahuje predpísané náležitosti, pričom pri svojom

rozhodovaní o žiadosti o schválenie prospektu investície nebol povinný preverovať pravdivosť alebo
hodnovernosť údajov uvedených prospekte, s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej
ponuky a oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt ; v prípade, ak v rámci konania o žiadosti
zistil, že údaje v prospekte nezodpovedajú skutočnosti, prospekt neschválil. Jednou z náležitostí
prospektu investície podľa § 128 ods. 1 písm. h) zákona o CP je aj vyhlásenie štatutárneho zástupcu
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, že skutočnosti uvedené v prospekte investície sú

úplné a pravdivé. S účinnosťou od 01.08.2005 bol upravený dodatok k prospektu v § 125c zákona
o CP, v zmysle ktorého každá nová významná skutočnosť, vecná chyba alebo nepresnosť
týkajúca sa údajov zahrnutých do prospektu, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie cenných
papierov, sa musela uviesť v dodatku k prospektu, ktorý rovnako podliehal v tom čase schváleniu úradu.
S účinnosťou od 01.01.2006 prešla kompetencia schvaľovať prospekt na Národnú banku Slovenska;

v § 125 ods.2 zákona o CP bola uložená povinnosť schvaľovať prospekt (cenného papiera) Národnej
banke Slovenska, ktorá mala pri schvaľovaní prospektu posudzovať jeho úplnosť, vzájomný súlad
predložených dokladov a ich zrozumiteľnosť (§ 125 ods. 7). Vo vzťahu ku schvaľovaniu dodatku
prospektu (cenných papierov) bola kompetencia NBS daná ustanovením § 125c zákona o CP s tým, že
na schvaľovanie dodatku sa vzťahoval primerane § 125. Ustanovením § 127 ods. 2 zákona o CP bola s

účinnosťou od 01.01.2006 stanovená právomoc NBS schvaľovať aj prospekt investície vyhlasovateľa
verejnejponukymajetkovýchhodnôt,zaúplnosťapravdivosťjehoúdajov naďalejzodpovedalštatutárny
zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1, písm.h/). Až novelou
zákona účinnou od 01.01.2009 bola NBS povinná dohliadať aj na aktuálnosť prospektu investície (§
127 ods. 4 zákona o CP v znení účinnom od 01.01.2009 v spojení s § 125c ods. 1), pričom povinnosť

predložiť dodatok na schválenie orgánu dohľadu mal štatutárny orgán vyhlasovateľa. V nadväznosti
na uvedené odvolací súd uzavrel, že navrhovateľka v tomto smere nepreukázala, že sa NBS mala
a mohla aj inak, ako z oznámenia Družstva, dozvedieť o vykonaných zmenách v
údajoch schváleného prospektu investície, napr. z pravidelne jej predkladaných finančných správ; v tejto
súvislosti odvolací súd poznamenáva, že dohľad NBS nezahŕňal kontrolu nad správnosťou finančných

ukazovateľov Družstva. Rovnako nebolo ničím podložené tvrdenie navrhovateľky, že nedostatky v
aktualizácii údajov prospektu, mali vplyv na hodnotenie majetkových hodnôt, resp. že by sankcionovanie
Družstva orgánom dohľadu, ovplyvnilo jej rozhodnutie zotrvať v Družstve, resp. ďalej investovať do
majetku Družstva. Navrhovateľka ničím nepreukázala, že ku vzniku škody spočívajúcej v nevyplatení jej
vyrovnaciehopodieludošlovpriamej abezprostrednejpríčinnejsúvislostisneaktualizovanímúdajov

Prospektu, resp. že jej nemožnosť rozpoznať riziko investície bola zapríčinená zanedbaním dohľadu
NBS nad aktualizáciou údajov, resp. nesankcionovaním Družstva za nesplnenie si v tejto súvislosti jeho
povinnosti.

O zhoršenej finančnej situácie Družstva sa mohla NBS dozvedieť z jeho ročnej finančnej správy za

rok 2009, ktorú malo Družstvo povinnosť zverejniť do 30.04.2010, avšak už predtým dňa 15.04.2010
Družstvo požiadalo NBS o preskúmanie postupu OCP a o vykonanie dohľadu na mieste u OCP
vzhľadom na to, že vypovedal zmluvu o riadení portfólia s účinnosťou od 1. 5. 2010. V nadväznosti
na uvedené oznámenie NBS okamžite konala vo vzťahu k OCP, keď u neho vykonala dohľad na
mieste v období od 20.04. do 06.05.2010, ako aj vo vzťahu k Družstvu, vzhľadom na zistenú

neaktuálnosť údajov uvádzaných v prospekte investície, keď ho vyzvala listom zo dňa 20.04. 2010, aby
predložil žiadosť o schválenie dodatku k prospektu investície, ktoré konanie sa skončilo rozhodnutím
zo dňa 26.08. 2010 tak, že konanie o žiadosti Družstva o schválenie dodatkov k prospektu investície
bolo zastavené pre nečinnosť samotného Družstva. Následne listom zo dňa 27.08.2010 začala
NBS proti Družstvu konanie o uložení sankcie, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie zo dňa 30.05.2011,

ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt pre nedodržanie prospektu investície v zmysle
§ 129 ods. 3 zákona o CP, rozhodnutím zo dňa 21.12.2010 odobrala povolenie obchodníkovi s
cennými papiermi na poskytovanie investičných služieb a dňa 27.07. 2010 podala trestné oznámenie v
súvislosti s podozreniami o spáchaní trestného činu.Podľa § 415 Obč. zák., každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na
majetku, na prírode a životnom prostredí.

Podľa § 441 Obč. zák. ak bola škoda spôsobená výlučne zavinením poškodeného, znáša ju sám.

V tejto súvislosti odvolací sú poznamenáva, že navrhovateľka mala postupovať s priemernou
dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od nej spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika

spojeného s jej investovaním v podobe členských vkladov v Družstve, ktorej si musela byť vedomá aj
vzhľadom na povinné upozornenie vyhlasovateľa na rizikovosť investície v oznámení o verejnej ponuke
(§ 129 ods. 1 písm.b/ zákona o CP) a neprimerane sa spoliehala na to, že štát v rámci výkonu
dohľadu je garantom návratnosti vložených peňažných prostriedkov a ich zhodnotenia. Navrhovateľka
preto nedôvodne argumentuje, že bolo porušené jej právo na legitímne očakávania v tom, že štát bude
vykonávať dohľad nad finančným trhom riadne, a že ju v presvedčení o tom, že investícia do PDSI nie je

riziková, ochráni pred vznikom škody. Tiež treba dodať, že neznalosť zákona ju podielu viny nezbavuje.
Navrhovateľka rovnako zanedbala svoju prevenčnú povinnosť vo vzťahu ku kontrole činnosti Družstva,
keď svojou účasťou na členskej schôdzi, mohla uplatňovať svoje práva vyplývajúce jej z členstva, a to
riadiť záležitosti Družstva a kontrolovať činnosť Družstva a jeho orgánov. Navrhovateľka
uložením peňažných prostriedkov do súkromného podnikateľského subjektu prevzala na seba určité

riziká, a to vrátane rizík spojených s jeho zlým hospodárením, a túto nemôže prenášať na štát.

Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením navrhovateľky v tom, že medzi vzniknutou škodou, ktorá sa má
rovnať hodnote ňou investovanej sumy do Družstva, resp. výške vyrovancieho podielu a nesprávnym
úradným postupom spočívajúcim v nečinnosti orgánu dohľadu, je daná príčinná súvislosť v tom, že

keby včas zakročil a pozastavil by činnosť Družstva alebo OCP, nebola by navrhovateľka svoje peniaze
zverila Družstvu, resp. že by vymohla ňou vložené peniaze, resp. vyrovanací podiel. Navrhovateľke
nevznikla škoda tým, že vstúpila do Družstva a vložila do neho peňažné prostriedky formou členských
vkladov alebo tým, že skôr nevystúpila z Družstva, ale tým, že jej vznikla nevymožiteľná pohľadávka
voči Družstvu na vyplatenie vyrovnacieho podielu v súvislosti s vystúpením z Družstva a škoda

jej vznikne v dôsledku nevymožiteľnosti tejto jej pohľadávky od Družstva, pričom táto skutočnosť t.j.
nevymožiteľnosť, nemá príčinnú súvislosť v nečinnosti orgánu dohľadu , ale vo finančnom hospodárení
Družstva. Pokiaľ by bola Družstvu uložená (najprísnejšia) sankcia zákazu činnosti, tak to samo o sebe
ešte neznamená, že pohľadávka navrhovateľky by bola uspokojená.

Nakoľko výkon dohľadu NBS sa nevzťahuje na spory vyplývajúce zo záväzkovo-právnych vzťahov
medzi obchodníkom s cennými papiermi a ich klientmi (§ 136 ods. 1 zákona o CP), nemôže niesť NBS
zodpovednosť za zanedbanie povinnosti Družstva, ako vlastníka majetku, a to kontrolovať obchodníka s
cennými papiermi ako si plní svoje povinnosti, vyplývajúce mu zo zmluvy o riadení portfólia, a povinnosti
domáhať sa ich riadneho splnenia súdnou cestou v záujme ochrany majetku Družstva a jeho členov.

Rovnako nemôže NBS niesť zodpovednosť za zanedbanie povinnosti členov Družstva kontrolovať
činnosť Družstva a jeho orgánov na členskej schôdzi.

Odvolací súd zhodne s odporcom konštatuje, že nakoľko navrhovateľka nebola v žiadnom
právnom vzťahu, ako člen Družstva, s OCP, ktorý bol výlučne v právnom vzťahu s Družstvom -

vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, nemohlo dôjsť v bezprostrednej a priamej
príčinnej súvislosti s prípadným zanedbaním výkonu dohľadu zo strany NBS nad OCP ku vzniku škody
na majetku navrhovateľky.

Podľa § 442 ods. 1 Obč. zák. uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodeného ušlo (ušlý zisk).

Škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná
peniazmi, ušlý zisk spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie majetku poškodeného, ktorý by bolo možné,
nebyť škodnej udalosti, dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. Charakter náhrady
škody má i majetková ujma spočívajúca v strate majetkového prínosu v hodnote uplatnenej pohľadávky,

lebotým,ženebolatátodlžníkomzaplatená,nezväčšilsamajetkovýstav,hocibytobolomožnédôvodne
očakávať. Vznik škody na strane veriteľa predpokladá v takomto prípade, že jeho právo na plnenie proti
dlžníkovi nie je uspokojené.V zmysle uvedeného možno vyvodiť záver, že pokiaľ si navrhovateľka uplatnila pohľadávku v
konkurznom konaní, ktoré ešte prebieha, je vylúčené kvalifikovať túto ako škodu, pretože ešte môže
byť v rámci konkurzu uspokojená. Totiž uplatnenie a vymáhanie pohľadávky voči dlžníkovi a zároveň jej

uplatnenie ako náhrady škody sa vzájomne vylučujú a podmieňujú a až výsledok uplatnenia pohľadávky
môže privodiť vznik škody. Z tohto pohľadu je žaloba podaná predčasne, nakoľko navrhovateľke škoda
(vpodobenevymožiteľnostipohľadávky)eštenevzniklaamôžejejvzniknúťažposkončeníkonkurzného
konania, resp. po právoplatnosti rozvrhového uznesenia. V prvom rade si teda navrhovateľka musí
vysporiadať svoje nároky so subjektmi zmluvných vzťahov a vo vzťahu k iným subjektom si môže

uplatňovať mimozáväzkovú zodpovednosť za vznik majetkovej ujmy až po tom, čo táto ujma zo
záväzkových vzťahov vznikla, teda až vtedy ak právo navrhovateľky na plnenie nebolo a už nemôže
ani byť uspokojené. Náhrady za plnenie, na ktoré je povinný priamy dlžník, sa preto nemožno
úspešne domáhať na ďalších subjektoch z titulu ich zodpovednosti za škodu skôr, než vôbec
majetková ujma veriteľovi vznikla, teda pred vyporiadaním pohľadávky navrhovateľky voči Družstvu, a
to buď v rámci súdneho či konkurzného konania, eventuálne ako poškodený veriteľ Družstva aj proti

zodpovedným predstaviteľom štatutárnych orgánov titulom porušenia ich povinnosti vykonávať svoju
funkciu s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami Družstva a všetkých jeho členov (§ 243a
Obchodného zákonníka). Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu prvého
stupňa o tom, že návrh navrhovateľky bolo potrebné zamietnuť aj z toho dôvodu, že bol predčasne
podaný.

V tejto súvislosti odporca dôvodne argumentuje tým, že zodpovednosť štátu za škodu titulom
nesprávneho úradného postupu je subsidiárna a nastupuje až po vyčerpaní všetkých zákonných
možností veriteľa vo vzťahu k priamemu dlžníkovi, na uspokojenie jeho nárokov z ich vzájomného
právneho vzťahu. Navrhovateľka sa mylne domnieva, že existencia pohľadávky voči priamemu dlžníkovi

jejautomatickyzakladávznikmajetkovejškody,tátojejtotižnevznikávokamihusplatnostijejpohľadávky
voči priamemu dlžníkovi, v tomto prípade Družstvu, respektíve v prípade jeho omeškania so zaplatením
tejto pohľadávky, ale škoda jej vzniká až v prípade, ak sa stalo jej právo na plnenie voči priamemu
dlžníkovi nevymáhateľným. V tomto smere je preto bezpredmetná námietka navrhovateľky, že zákon
číslo 514/2003 Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov a

že žiadna platná norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu a to ani vtedy, ak
doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý je jej povinný dané plnenie vrátiť.

Pokiaľ navrhovateľka argumentovala rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 29 Cdo
4968/2009 zo dňa 11.04.2012 vo vzťahu k predčasnosti návrhu, poukazuje odvolací súd na to, že

tento na daný prípad nedopadá, keďže ním bolo judikované v súvislosti s § 3 zákona číslo 328/1991
Zb. o konkurze a vyrovnaní, v znení účinnom do 31.12. 2007, že rozvrhové uznesenie nie je samé o
sebe skutočnosťou rozhodnou pre vznik alebo výšku škody spôsobenej veriteľovi porušením povinnosti
podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka; a teda predmetom judikovanej veci nebolo
posudzovanie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci. V danom prípade tak

odvolací súd považoval vo vzťahu k preskúmavanej veci za relevantné rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky sp.zn. 25 Cdo 2601/2010 zo dňa 25.08.2010, ktorý sa v ňom zaoberal nárokom
na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci a v tejto súvislosti vyslovil záver, že nárok na
náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci môže byť voči štátu úspešne uplatnený len vtedy,
ak nemôže poškodený úspešne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je mu

povinný plniť, a v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka môže veriteľovi škoda vzniknúť
až vtedy, ak nebude nárok voči dlžníkovi uspokojený ani v rámci konkurzu, pričom za nedobytnú je
možno pohľadávku považovať až ku dňu, kedy navrhovateľ obdržal plnenie na základe právoplatného
rozvrhového uznesenia bez ohľadu na to, že doposiaľ nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu.

Inou vadou konania v zmysle ust. § 205 ods. 2, písm.b/ O.s.p. je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a/ a ž g/ O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, ale
jej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v občianskom súdom konaní.
Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na
takúto vadu konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd prihliada aj keď nebola výslovne v

odvolaní namietaná (ust. § 212 ods. 3 O.s.p.). O takúto inú vadu konania ide aj vtedy ak súd v procese
dokazovania nevykoná dokazovanie v súlade so zákonom a spôsobom upraveným v zákone alebo ak
je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov pre absenciu náležitostí podľa ust. § 157 ods.
2 O.s.p..Dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní (§ 122 ods. 1 O.s.p.). Dôkaz listinou sa vykoná tak, že
predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah;

to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie (§ 129 ods. 1 O.s.p.).

Námietku navrhovateľky, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie v súlade s ustanovením
§ 129 ods. 1 O.s.p., nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú. Postup súdu prvého stupňa v
procese dokazovania možno zistiť len z obsahu pojednávania zachyteného v zápisnici o

pojednávaní. Z obsahu zápisnice pred súdom prvého stupňa zo dňa 07.05.2014 vyplýva, že súd prvého
stupňa oboznámil obsah spisu a listinných dokladov, ku ktorým sa právny zástupca navrhovateľky a
splnomocnená zástupkyňa odporcu zhodne vyjadrili tak, že ich obsah je im známy.

Dokazovanie listinnými dôkazmi, ktorých obsah súd prvého stupňa oboznámil na pojednávaní, bolo
vykonané v súlade s ust. § 129 ods. 1 O.s.p. a zo skutočnosti, že v zápisnici nie je

zachytené, či oboznámenie vykonal súd prvého stupňa prečítaním presne označených listín alebo ich
presne označených častí, nemožno vyvodiť ich procesnú neúčinnosť, resp. ich nevykonanie zákonným
spôsobom. Navyše, ide predovšetkým o listinné doklady predložené samotnou navrhovateľkou, a preto
jej bol ich obsah známy, dokonca sa na tieto dôkazy odvolávala v súvislosti s preukazovaním svojho
nároku, a preto súd prvého stupňa nevychádzal pri svojom rozhodovaní zo žiadnej takej rozhodujúcej

skutočnosti, resp. listinného dôkazu, preukazujúceho také skutočnosti, ktoré by navrhovateľke neboli
známe a na ktoré skutočnosti či dôkazy by nebola mohla v konaní patrične, svojimi procesnými
návrhmi a vyjadreniami, reagovať. Napokon navrhovateľka, resp. jej právny zástupca, nenamietali v
priebehu pojednávaní, že by na ňom nedošlo k oboznámeniu s listinnými dokladmi tak, ako to bolo
zaznamenané v zápisnici o pojednávaní, resp. že by došlo k zaprotokolovaniu tejto skutočnosti

v rozpore s faktickým stavom.

S poukazom na uvedené odvolací súd uzavrel, že dokazovanie listinnými dokladmi bolo vykonané
zákonným spôsobom, tieto tak boli spôsobilým podkladom pre zisťovanie skutkového stavu tak, ako bol
správne ustálený súdom prvého stupňa a účastníci mali možnosť v konaní uplatniť svoje právo sa k

týmto dôkazom vyjadriť (§ 123 O.s.p.).
Súd prvého stupňa k skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, tak dospel v súlade s §
122 ods. 1 O.s.p. a § 129 ods. 1 O.s.p., a preto v konaní pred súdom prvého stupňa nedošlo k procesnej
vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

So zreteľom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru zhodnému so súdom prvého stupňa, že
NBS, ako orgán dohľadu nad finančným trhom, svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri
výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa
pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou
základných práv a ľudských slobôd, a preto z jej strany nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému

postupu a jej postup mal oporu v čl. 2 ods.2 Ústavy SR.

Odvolací súd tak nepovažoval námietky navrhovateľky uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď
súd prvého stupňa na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, navrhovateľkou

uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť.

Keď teda súd prvého stupňa za daného skutkového stavu, ktorý bol zistený správne, zamietol návrh
navrhovateľky vo veci samej - z dôvodu nesplnenia zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., rozhodol vecne

správne a odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, vrátane výroku o
náhrade trov konania, potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods.
1 O.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, keďže nepodal návrh na

rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1, vety prvej O.s.p.
a ani mu v odvolacom konaní žiadne trovy konania nevznikli.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.