Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. august 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/308/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244811
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1111244811.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov

senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobkyne: J.. H. X., U. S.
Y. Č.. XX, W., zastúpenej FUTEJ & Partners, s.r.o., so sídlom Radlinského č. 2, Bratislava, proti
žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša
č. 1, Bratislava, IČO: 30 844 789, o náhradu škody v sume 3.172,33 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 07. mája 2014, č.k. 10C/206/2011-600,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala proti
žalovanému zaplatenia sumy 3.172,33 eur s prísl., titulom náhrady škody spôsobenej nesprávny
úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) pri vykonávaní bankového dohľadu nad
činnosťou podielového družstva Slovenské investície (ďalej len „PDSI alebo Družstvo“) a obchodníka
s cennými papiermi (ďalej aj „OCP“); zamietol návrh na začatie prejudiciálneho konania pred súdnym
dvorom Európskej únie a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Vykonaným dokazovaním mal
za preukázané, že právnemu predchodcovi žalobkyne vzniklo členstvo v Družstve dňa 02.10.2006 na

základe rozhodnutia predstavenstva Družstva o jeho prijatí za člena Družstva. Družstvo dňa 31.12.2008
vystavilo právnemu predchodcovi žalobkyne zmenku na vyplatenie sumy 1.692,89 eur, s dátumom
splatnosti do 31.12.2009. Právny predchodca žalobkyne dňa 10.01.2011 s Družstvom uzavrel dohodu o
zníženíčlenskéhopodielu.Zobsahudohodyvyplýva,žežalobcoviDružstvopriznalonároknavyplatenie
členského podielu v sume 1.479,44 eur. Družstvo žalobcovi vystavilo zmenku na zaplatenie sumy
1.479,44 eur. Družstvo žalobcovi sumy na vystavených zmenkách nevyplatilo. Právnemu predchodcovi
žalobkyne pri vstupovaní do Družstva bolo povedané, že nad činnosťou Družstva vykonáva dohľad NBS,

čo bolo kritériom právneho predchodcu žalobkyne, že sa rozhodol investovať finančné prostriedky do
Družstva. Právny predchodca žalobkyne si priznal svoju pohľadávku v konkurze, ktorý bol na Družstvo
vyhlásený uznesením Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 11.04.2011. Jeho prihlásená pohľadávka
však bola správcom konkurznej podstaty popretá (pravdepodobne pre uplatnenú výšku pohľadávky)
a právny predchodca žalobkyne podal incidenčnú žalobu, pričom konanie v tejto veci nie je doposiaľ
ukončené. Ďalej v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pôvodný žalobca N.. J. X. M. D. XX.XX.XXXX a
na jeho miesto vstúpila do konania jeho manželka J.. H. X., ktorej vstup pripustil do konania uznesením

zo dňa 03.12.2013. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že investíciami vloženými do Družstva,
ktorétvorilivkladyčlenovDružstva,malprávodisponovaťvýhradneCAPITALINVEST,o.c.p.,nazáklade
zmluvy o riadení portfólia, z ktorej vyplývali práva a povinnosti zmluvných strán, uzatvorenej medzi
OCP a Družstvom. Zmluva bola ukončená zo strany OCP výpoveďou zo dňa 30.03.2010. Po zánikuzáväzkového vzťahu medzi Družstvom a OCP, sa Družstvo domáhalo svojich nárokov vyplývajúcich
zo zmluvy voči OCP rôznymi žiadosťami a výzvami na zaplatenie dlžných súm. Družstvo sa svojich
nárokov voči OCP nedomáhalo súdnou cestou. Družstvo finančné prostriedky, ktoré získalo od svojich

členov, neposkytovalo OCP na základe zmluvy, kde by bola špecifikovaná výška poskytnutej sumy, ale
zamestnanci OCP priamo disponovali s peniazmi Družstva na základe jeho udeleného súhlasu.
Takto zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa § 3 ods.1, písm. d/, § 9 ods.1, ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, podľa § 127 ods. 2, § 128 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch

a investičných službách. Na základe zisteného skutkového stavu konštatoval, že do 01.06.2010 NBS,
ako aj jej právny predchodca - Úrad pre finančný trh, v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných
papieroch a investičných službách, postupovali správne vo vzťahu k Družstvu, ktoré bolo NBS povinné
predkladať polročné správy o svojom hospodárení, z obsahu ktorých nevyplývali žiadne
informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácii Družstva predovšetkým po tom, čo bolo vedené
rokovanie so štatutárom Družstva a s ostatnými štatutármi jeho dcérskych spoločností a

NBS dňa 24.08.2007. Družstvo doručilo NBS dňa 10.10.2007 písomnú odpoveď, v ktorej predovšetkým
zdôraznilo, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov investícií schválených
Úradomprefinančnýtrhzdôvodov,vodpovedišpecifikovaných. Družstvosavodpoveditaktiež vyjadrilo
k systému fungovania družstiev vzhľadom na ich investičnú stratégiu, že vtedajší stav zodpovedal
dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami CI HOLDING-u, a.s., jej dcérskymi spoločnosťami

a Družstvami. Podľa názoru Družstva narušenie tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť
značné škody a náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými
investičnými vzťahmi. Družstvu a jeho dcérskym spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť
do portfólia Družstiev iné investičné nástroje, ako nástroje, ktorých emitentmi boli spoločnosti v rámci
finančnej skupiny CI HOLDING, a.s. V odpovedi bolo zdôraznené, že dlhodobé vysoké výnosy členov

Družstiev boli zabezpečené najmä dobrou investičnou stratégiou Družstiev, pričom bola vyslovená
obava, že jej zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu, resp. narušeniu dôveryhodnosti Družstiev, ak by
nebolo naďalej zo strany ich členov možné, aby jednotlivé Družstvá boli naďalej schopné plniť svoje
záväzky. V odpovedi bolo na záver zdôraznené, že za vyše päťročné obdobie pôsobenia Družstiev na
slovenskom finančnom trhu nebola evidovaná ani jedna sťažnosť zo strany členov Družstiev a taktiež

Družstvám nebolo zrejmé, že by NBS disponovala nejakou sťažnosťou voči jednotlivým Družstvám.
Družstvo až listom doručeným NBS dňa 15.04.2010 požiadalo NBS o preskúmanie postupu spoločnosti
CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. po tom, čo mu OCP vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. NBS vykonala
v období od 20.04.2010 do 06.05.2010 u obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste. NBS v
tomto období vyzvala aj Družstvo listom zo dňa 20.04.2010, aby predlžilo žiadosť o schválenie dodatku

Prospektu investície tak, aby Družstvo mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov,
keďže NBS zistila, že podstatná časť Prospektu investície sa stala neaktuálna. Družstvo predložilo dňa
28.04.2010 NBS žiadosť o schválenie dodatkov k Prospektu investície. Podaním žiadosti bolo
začaté konanie OPK-5664/1/2010, ktoré však bolo podľa § 21 ods. 1, písmeno a/ zákona č. 747/2004
Z.z. o dohľade nad finančným trhom prerušené rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010

zo dňa 10.05.2010 na čas, po ktorý Družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť
doplniť. Družstvo ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadosti nedostatky žiadosti
neodstránilo, v dôsledku čoho NBS rozhodnutím OPK -5664/1-5/2010 zo dňa 26.08.2010 konanie
vo veci žiadosti zastavila. Rozhodnutie bolo potvrdené Bankovou radou NBS číslo GUV-1744/2010,
zo dňa 08.12.2010, právoplatným dňa 16.12.2010. NBS súbežne začala voči Družstvu konanie o

uložení sankcie za porušenie § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods.1 písmeno b/, c/, h/
Zákona o cenných papieroch a § 125c ods.1 v spojení s ustanovením § 127 ods. 4 Zákona o cenných
papieroch. Rozhodnutím ODT -10890-4/2010, zo dňa 30.05.2011, právoplatným dňa 18.07.2011, NBS
zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt. Týmto rozhodnutím však NBS nezakázala Družstvu
vykonávať inú činnosť, keďže NBS takéto kompetencie voči Družstvu, ako podnikateľskému subjektu,

nemala. NBS na základe získaných poznatkov činnosti Družstva, ako aj OCP, dňa 27.07.2010 orgánom
činným v trestnom konaní podala oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu. Konštatoval, že
žalobkyňa bola povinná preukázať v konaní všetky tri podmienky vzniku zodpovednosti odporcu za
vznik škody, ktorá jej mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom NBS pri
výkone dohľadu nad Družstvom, ktorého bola žalobkyňa členom, ktoré musia byť splnené kumulatívne

bez ohľadu na zavinenie, nakoľko ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť, ak sú
všetky tri podmienky kumulatívne splnené. S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania dospel
k záveru, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by NBS vo vzťahu k Družstvu nesprávne úradne
postupovala. Práve naopak, v konaní bolo preukázané, že NBS až od účinnosti zákona č. 566/2001Z.z. o cenných papieroch od 01.06.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ
majetkových hodnôt - Družstvo, dodržiava schválený Prospekt investície. NBS nevykonávala a ani
nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako
aj v rozpore s ustanoveniami zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska, so zákonom č.
566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, ako aj zákonom č. 747/2004 Z.z.
o dohľade nad finančným trhom. Návrh žalobkyne tak zamietol, pretože nepreukázala jednu z troch
podmienok vzniku zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup NBS, preto sa už v konaní

ani nezaoberal správnosťou vyčíslenej výšky škody. Poukázal na to, že činnosť vyhlasovateľov verejnej
ponukymajetkovýchhodnôtjeZákonomocennýchpapierochregulovanálenčiastočnev §126až§130
zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, alternatívne investičné možnosti
začala v rámci Európskej únie regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z
08.06.2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES
a 2009/65/ES a nariadení ES č. 1060/2009 a EÚ č. 1095/2010, ktorú podľa jej článku 66 ods.1 majú

členské štáty EÚ, vrátane Slovenskej republiky, prevziať do svojich Právnych poriadkov do 22.07.2013.
Prevzatie smernice sa má vykonať na základe vládneho návrhu novely zákona č. 203/2011
Z.z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších prepisov a zákona č. 566/2001 o cenných papieroch
a investičných službách. Návrh žalobkyne zamietol aj z dôvodu, že nárok na náhradu
škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak nemôže poškodený dosiahnuť uspokojenie

svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý mu je povinný plniť. Žalobkyňa si svoj nárok na náhradu
škody uplatnila v konkurznom konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I sp.zn. 3K 95/2010 voči
úpadcovi - Družstvu, ktorého členom bola, čo znamená, že v prípade prebiehajúceho konkurzu na
majetok dlžníka sa posúdenie nevymožiteľnosti pohľadávky poškodeného - žalobkyne, ako predpokladu
vzniku škody spôsobenej štátom odvíja až odo dňa, keď pominú účinky vyhláseného konkurzu alebo

až vtedy, keď nebude nárok žalobkyne na základe právoplatného rozvrhového uznesenia uspokojený.
Pohľadávka žalobkyne bola síce správcom konkurznej podstaty popretá, čo však neznamená,
že počas incidenčného konania pohľadávku žalobkyne neuzná. Súd doposiaľ o incidenčnej žalobe
žalobkyne nerozhodol a konkurz nie je ukončený, preto nie je možné ustáliť výšku škody, ktorá žalobkyni
vznikla a návrhy na začatie konania o zaplatenie škody je možné považovať za predčasne

podané. Návrh žalobkyne zamietol aj z dôvodu, že tento si; ako bývalý člen družstva, ktorý sa
stane v dôsledku nevyplatených finančných prostriedkov Družstvom veriteľom Družstva; svoje nároky na
náhradu škody môže uplatniť v zmysle § 243a ods. 4 Obchodného zákonníka, za splnenia podmienok
vzniku škody voči členom predstavenstva Družstva alebo členom kontrolnej komisie Družstva podľa
§ 244 Obchodného zákonníka. Ďalej uviedol, že v danom prípade je právne relevantným prípadný

nesprávny úradný postup, ktorého by sa mohla NBS dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k
dohliadanému subjektu, ktorým je Družstvo. Len v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu
by prichádzalo do úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným
postupom by žalobkyni vznikla škoda. Medzi Družstvom a OCP vznikol záväzkový vzťah, na základe
ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť si z uzavretej zmluvy. Ak Družstvo zistilo,

že OCP si svoje povinnosti, vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa
súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok. Len v prípade, ak by
sa Družstvo svojej pohľadávky nedomohlo voči OCP titulom nároku vyplývajúcemu zo zmluvy, bolo by
možné /teoreticky/ dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym
úradným postupom NBS, spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad OCP. V priamej príčinnej súvislosti

s prípadným preukázaným nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným subjektom - OCP, mohla
vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je však subjekt odlišný od žalobkyne. Vzhľadom na uvedené
uzavrel, že nesprávny úradný postup NBS vyplývajúci z dohľadu nad OCP, je v danom prípade právne
irelevantný, pretože na strane žalobkyne nedošlo k vzniku škody v priamej
príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní

dohľadu na OCP, preto sa takýmto prípadným nesprávnym úradným postupom ani nezaoberal. Žalovaný
v konaní preukázal, že NBS dohľad nad dohliadaným subjektom - Družstvom nezanedbala. Priklonil
sa k názoru žalovaného, že Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu /
dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt/ v súlade s § 125
až §128 Zákona o cenných papieroch. Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície,

pričom posudzoval len jeho úplnosť /§ 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 Zákona o CP/, posudzoval,
či obsahuje všetky údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť
údajov v Prospekte investície zodpovedali príslušné orgány Družstva. Žalovaný tiež preukázal, že
nebolo v právomoci NBS schvaľovať zmluvu o riadení /alebo správe/ portfólia. Prospekt investície malpodľa zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt, alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje /podstatná náležitosť podľa §
128 ods. 1 písm. a/ bodu 10 Zákona o cenných papieroch/. NBS nemohla vykonávať dohľad nad

celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu jeho kompetencií. NBS
až od 01.06.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt
dodržiava schválený Prospekt investície. Záverom dodal, že štát (Slovenská republika) nemôže priamo
zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má družstvo
autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy Družstva sa spravovali v danom čase jeho stanovami,

ustanoveniami Obchodného zákonníka. Žalobkyňa ako člen družstva (t.j. podnikateľského subjektu)
neinvestovala peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemala žiaden vplyv, ale práve
naopak členská schôdza je najvyšším orgánom Družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú
svoje právo riadiť záležitosti Družstva, kontrolujú činnosť Družstva a jeho orgánov v zmysle ustanovení
Obchodného zákonníka a stanov. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že počas členstva v Družstve
realizovala svoje oprávnenia vyplývajúce jej z členstva tak, že by aktívne zasiahla do činnosti Družstva

za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov v činnosti jeho štatutárnych zástupcov.
Ako nedôvodný posúdil aj návrh žalobkyne na začatie prejudiciálneho konania pred súdnym dvorom
Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní európskej únie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. O
náhrade trov konania rozhodol v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku, do výroku o zamietnutí návrhu vo veci samej, podala v
zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo jej návrhu
vyhovené, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie dôvodiac
tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods.
2 písm. b/ O.s.p.), súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/
O.s.p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/
O.s.p.). Namietala, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala
v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď

základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány
verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi,
t.j. že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala na riadny
výkon dohľadu zo strany Národnej banky Slovenska, pretože nemohla predpokladať, že dohľad nad
Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp., že takýto je jeho obsah

podľa výkladu žalovaného, pretože Zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad prospektom
investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého,
ktorý sa na žalovaného z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument
žalovaného, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt, podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., ale nie

dohľadnadcelkovoučinnosťouDružstva,označilazaúplneirelevantný,nakoľkonemohlamať o
takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že neexistuje
príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska
spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z.z.
Za obzvlášť nepochopiteľný považovala záver súdu prvého stupňa, že sa mala viac starať o svoje

záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej
povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu, a nie v dôsledku toho, že nebola
"bdelá", keď jej nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani
obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch,
resp. sankciami k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Dôvodila, že povinnosťou

Národnej banky Slovenska podľa ustanovenia § 137 ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo
zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných
subjektov a ich činností, pričom podľa ustanovenia § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch, ktorý
platí v tomto znení už od 1.5.2007. Družstvo, ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako
aj obchodník s cennými papiermi, patrili k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky

Slovenska. Národná banka Slovenska mala preto zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní,
resp. nedodržiavaní povolení na činnosť ňou vydaných Družstvu (prospekt investícií vydaný Úradom
pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s
cennými papiermi, pričom povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokoncakoncipovaný tak široko, že mala zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách ako tých, ktoré
vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich
aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu jeho záujmov - ako

klientov dohliadaných subjektov. Poukázala na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde
Bratislava I. pod sp. zn. 7C 206/2011 bolo výpoveďou svedka Z.. M. H., O.., preukázané, že Národná
banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má
nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI
HOLDING, a.s., ktorá v tom čase akcionársky vlastnila obchodníka s cennými papiermi, z čoho vyplýva,

že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne
a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska sa po zistení o
rizikovostiportfóliaDružstvauspokojilastakounápravoustavu,žetotoportfóliobolopotomtovytknutízo
strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI
HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli
opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.s. Vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše,

či už členom predstavenstva alebo konateľom, Z.. S. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka
s cennými papiermi. Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je
rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a.s., a obchodníkom a napriek tomu,
že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s
cennými papiermi vo svojej činnosti pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil

Zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch. Ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem
udelenej pokuty v sume cca. 10.000,- eur, nevyužila svoje kompetencie v zmysle Zákona o cenných
papierochaneprijalažiadnenáslednékontrolnéalebovýznamnejšieopatrenia(predbežnealebocelkom
zakázať činnosť obchodníkovi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo
udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a

umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi podľa neho tak vyústilo v roku
2010 do nedostupnosti ňou vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou
a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko
svojej investície, resp. že túto investíciu jej banka svojím zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej
možnej miere neochránila. Poukázala tiež na to, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 04.03.2011

obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku
2011, potvrdila dlhodobé porušovanie Zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie
porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. Národná banka Slovenska
rozhodnutímzodňa30.05.2011,č.ODT-10890-4/2010,právoplatnýmdňa18.7.2011,zakázalaDružstvu
predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti prospektu investícií, pričom ustálila trvanie jeho

neaktuálnosti až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do prospektu boli v skutočnosti
neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, táto neaktuálnosť siahala spätne k 31.12.2006, kedy došlo
v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27.08.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva
Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch,
s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené; údaje boli neaktuálne minimálne od 01.10.2009. Údaje o

majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe
verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva
boli neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo ustanovenie
§ 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/, § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 Zákona o
cenných papieroch od 31.12.2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až

v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Namietala, že žiadna platná právna norma neumožňuje
vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy, ak doposiaľ nemala možnosť vymôcť
plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru žalovaného a prvoinštančného súdu povinný jej dané
plnenie vrátiť s tým, že ani zákon č. 514/2003 Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie
súkromnoprávnych vzťahov; naopak pripúšťa regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie

vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by Zákon o konkurze
a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, Zákon o zodpovednosti za škodu, ako
i Trestný zákon, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to
znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť, je
subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa Zákona o konkurze. Taktiež namietala, že zo zápisníc

o pojednávaní pred prvoinštančným súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvoinštančným
súdom, resp. predložené účastníkom konania, neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1
O.s.p. s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.01.2012 sp.zn. 6Mcdo 11/2010.3.Žalovanývosvojomvyjadrení kodvolaniužalobkyneuviedol,žeprvoinštančnýsúdvovecipostupoval
maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového
stavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy aj z iných súdnych konaní v skutkovo a právne

identických veciach, mal k dispozícii aj niekoľko právoplatných rozhodnutí Národnej banky Slovenska,
z ktorých jej úradný postup podrobne vyplýval. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti
z dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvej inštancie. Na
základe správneho zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci potom v danej veci dospel
k správnemu, logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že je

povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj
podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať odpoveď na
tie otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS
209/2004, I. ÚS 241/2007 uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 58/2012).
Dôvodil, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo
na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám žalobkyne. Ďalej argumentoval, že žalobkyňa
nevyužila všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala žiadny návrh

proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho
riadenie,zahospodárenie anakladaniesjehomajetkom.KompetencieNárodnejbanky
Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a
ich medze vyplývajú aj z Ústavy Slovenskej republiky a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky
orgány verejnej moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov
vyplývajúcich z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že Národná banka Slovenska
postupovala v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná,
nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi
dodržiavala zákonné pravidlá zakotvené v ustanoveniach Zákona o dohľade a Zákona o cenných

papieroch. Žalobkyňa mohla požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených
kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom. Muselo jej byť známe, že s
investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s
tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie
a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom, a ktoré zároveň patria do

pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3
Zákona o cenných papieroch, teda až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt
malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície, a teda až odvtedy mohla
NárodnábankaSlovenskadohliadaťnato,čiDružstvoschválenýProspektinvestíciedodržiava.Uviedol,

že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods.
4 Zákona o cenných papieroch v znení zákona č. 558/2008 Z.z. stanovená vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt až od 01.01.2009 a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite
zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície. Podklady,

ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne
ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností,
pričomžiadenzákonneukladalvyhlasovateľomverejnejponukymajetkovýchhodnôt,narozdielodiných
dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, a preto reálne
neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať. Vyhlasovateľ verejnej

ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ustanovenia
§ 129 ods. 1 písm. b/ Zákona o cenných papieroch spočívajúcu v tom, že zverejnené alebo hromadne
používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z
ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je
zárukoubudúcichvýnosov.PretozadodržiavanieprospektuinvestícieDružstvaboloajvočijeho členom

vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená.
Žalovaný uviedol, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné
povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, či informácie zverejňované Družstvom obsahujúnáležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt
zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ustanovenia § 130 Zákona o cenných papieroch.
Tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala, a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla

postupovať len v súlade s (bývalými) ustanoveniami § 129 a § 130 Zákona o cenných
papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil s tvrdením
žalobkyne, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné
rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade
so Zákonom o cenných papieroch, zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom, ako aj

Ústavou Slovenskej republiky. Poukázal aj na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorých vyplynulo,
že žalobkyňa si neprihlásila tvrdenú pohľadávku do konkurzu vyhláseného na majetok Družstva PDSI,
a teda nepreukázala bezúspešné uplatnenie nároku voči Družstvu PDSI a nepreukázala tak základný
predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to vznik škody. K námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie
nevykonal listinné dôkazy v súlade s ustanovením § 129 ods. 1 O.s.p. uviedol, že v zápisnici o
pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich

presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy, nachádzajúce
sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne špecifikoval, o aké doklady išlo. V súlade s
ustanovením § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z
jeho činnosti. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.02.2008, sp. zn. 1 Obo
283/2006, vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe,

pretože účastník viedol desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe
voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať. Je mu známe, že na
Okresnom súde Bratislava I. sú proti nemu vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom
základe a vo všetkých sporoch majú žalobcovia rovnakého právneho zástupcu.

4. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a rozsudkom zo dňa
28.07.2015 č.k. 8Co/453/2014 - 644 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny
potvrdil a žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V dôsledku dovolania podaného
žalobkyňouprotirozsudkuKrajskéhosúduvBratislavezodňa28.07.2015č.k.8Co/453/2014-644 aproti
uzneseniuKrajskéhosúduvBratislavezodňa28.07.2015sp.zn.8Co454/2014,8Co455/2014,rozhodol

vo veci Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, uznesením zo dňa 05.05.2016 sp.zn. 3Cdo
58/2016, 3Cdo 59/2016, ktorým rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.07.2015 sp.zn. 8Co
453/2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu
v Bratislave z 28.07.2015 sp.zn. 8Co 454/2014, 8Co 455/2014 odmietol. Zrušenie rozsudku odvolacieho
súdu odôvodnil tým, že zo spisu vyplýva, že k odvolaniu žalobkyne proti prvoinštančnému rozsudku sa

vyjadril žalovaný, avšak zo spisu nevyplýva, že by toto vyjadrenie žalovaného, ktorého súčasťou bola
skutková a právna argumentácia, bolo doručené žalobkyni. Poukázal na rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva zo dňa 13. januára 2015 vo veci W. proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal
aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho
konania, a v ktorom dospel k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové

skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom
priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu,
musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna
a skutková argumentácia. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k
porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd. Dospel k záveru, že v preskúmavanej veci došlo k procesnej nesprávnosti, na
procesné dopady ktorej sa vzťahujú právne závery uvedeného rozsudku Európskeho súdu pre ľudské
práva, a teda žalobkyni mala byť daná možnosť oboznámiť sa s vyjadrením žalovanej k odvolaniu
a žalobkyni bola odvolacím súdom táto možnosť upretá.
5. Odvolací súd v ďalšom konaní; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z., Civilný

sporový poriadok (ďalej len „CSP“) účinného od 01. 07. 2016; preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP), v
súlade s právnym názorom dovolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 455 CSP viazaný, doručil vyjadrenie
žalovaného žalobkyni a umožnil jej oboznámiť sa s ním, a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil

súd prvej inštancie (§ 383 CSP), dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
6.Podľačl.1ods.1vetaprváÚstavySR,Slovenskárepublikajezvrchovaný,demokratickýaprávnyštát.7. Podľa čl. 2 ods.2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

8. Podľa čl. 2 ods.3 Ústavy SR, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemôže
nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

9. Podľa čl. 20 ods.1 Ústavy SR, každý má právo vlastniť majetok.

10. Podľa čl. 20 ods.3 Ústavy SR, vlastníctvo zaväzuje.

11. Súčasťou princípu právneho štátu je možnosť uplatnenia štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje
zákon, každý orgán štátu má totiž ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže
prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým
štátne orgány môžu štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ustanoví zákon. Konanie

orgánu štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom napĺňa
v právnom štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa
vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako
zákonom ustanoveným postupom. S princípom právneho štátu je v podobe právnej istoty zabezpečená
požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci. Imanentnou súčasťou obsahu právneho

štátu je aj všeobecná záväznosť práva pre všetkých (orgány štátu, samosprávy, právnické, fyzické
osoby) ako aj jeho dostupnosť (publikovateľnosť) ich adresátom.

12. Z uvedeného, pre účely preskúmavanej veci, vyplýva, že NBS mohla realizovať výkon štátneho
dohľadu len v rozsahu zákonom jej zverenej právomoci a vyvodiť len také opatrenia alebo

sankcie, ktoré zákon umožňuje uložiť dohliadaným subjektom v prípade nedostatkov zistených v ich
činnosti,ktorápodliehadohľadu,resp.lenzanedodržiavanietakýchpovinností,ktoréimvýslovneukladá
zákon. Kompetenciu orgánu štátu tak nemožno zakladať rozšírením výkladu príslušných zákonných
ustanovení aj na prípady v ňom výslovne neuvedené a tým konštituovať neexistujúcu povinnosť.

13. Na druhej strane Ústava SR garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti,
keď im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo, čo
im zákon neukladá. Vo svetle týchto ustanovení potom možno konštatovať, že v súlade s princípom
zmluvnej autonómie žalobkyňa dobrovoľne vstúpila do obchodnoprávneho vzťahu s Družstvom, jej
prijatím za člena PDSI, a teda na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzala na seba

práva a povinnosti člena Družstva vyplývajúce z jeho stanov, v snahe čo najlepšie realizovať svoje
záujmy a potreby spočívajúce v danom prípade v zhodnotení vložených finančných prostriedkov vo
forme členských vkladov na peňažnom a kapitálovom trhu prostredníctvom tretích osôb (čl. 1, bod 5
stanov Družstva). Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti, t.j.
do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb. Ďalej je potrebné, pre účely

preskúmavanej veci, zdôrazniť, že družstvo je podnikateľským subjektom, ktorého účelom založenia
je podnikanie alebo zabezpečovania potrieb svojich členov (§ 221 ods. 1 Obchodného zákonníka), z
uvedeného potom vyplýva, že Družstvo je tak nositeľom podnikateľského zisku, ale aj podnikateľského
rizika a členovia Družstva sa svojimi členskými vkladmi do družstva zúčastňujú a podieľajú na podnikaní
Družstva a na výsledku jeho podnikania, pričom jednotlivé členské podiely predstavujú mieru ich účasti

na Družstve a na výsledku jeho podnikania. Do tejto autonómnej oblasti, ktorá funguje na princípe
členskej samosprávy, štát môže zasahovať len v rozsahu zákonom mu zverenej kompetencie, a teda
štát nemá povinnosť vytvoriť každému príležitosť, aby nadobudol (zhodnotil) vlastníctvo, ale na druhej
strane nesmie prekážať nadobudnutiu (zveľadeniu) vlastníctva. Pokiaľ je nadobudnutie (zhodnotenie)
vlastníctva späté s činnosťou orgánov verejnej moci, štát znáša zodpovednosť za nečinnosť orgánu

verejnej moci v takom rozsahu, v akom nečinnosť mala za následok obmedzenie alebo zmarenie
možnosti nadobudnúť, resp. zhodnotiť, vlastnícke právo.

14. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu žalobkyne, ktorým

sa domáhala zaplatenia náhrady škody, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal
žalovaný na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v
súlade so zásadami vyplývajúcimi z § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich
základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienkyzodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobkyni nesprávnym úradným postupom orgánov štátu,
pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 3 ods. 1, ods.2, § 9 ods. 1, § 17 ods.1) v spojení so zákonom č.

566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách (ďalej len "Zákon o CP") a zákonom č.
747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom (ďalej len "Zákon o dohľade") a svoje dôvody, pre
ktoré návrhu žalobkyne nevyhovel a neprihliadol tak na jej námietky proti postupu orgánov štátu (NBS)
pri výkone dohľadu, aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 O.s.p.
odôvodnil, a preto možno odôvodnenie jeho rozhodnutia považovať za presvedčivé. Obsah odvolania

žalobkyne nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
z hľadiska ňou uplatňovaných odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2, písm.b/, c/, d/, f/ O.s.p., keď ani
v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za
následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd
prvého stupňa založil svoje rozhodnutie.

15. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku
objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi pri výkone dohľadu nad finančným
trhom v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť súčasne splnené tri podmienky, a to:
1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej
na osobnostných právach poškodeného,

2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a
3./ príčinná súvislosť medzi škodou ( nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom.

16. Z dikcie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že nesprávnym úradným postupom je aj

nečinnosť orgánu verejnej moci, porušenie jeho povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom stanovenej lehote či zbytočné prieťahy v konaní; ide o prípady, keď úkony zo strany
orgánu verejnej moci nie sú vykonávané vôbec, alebo v určitej lehote či v lehote primeranej -
zodpovedajúcej právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Činnosť štátneho orgánu, pri ktorej
realizujesvojuprávomocvymedzenúprávnymipredpismi,predpokladáaktívnypostuppodľapríslušných

procesných ustanovení, ktoré ho oprávňujú a súčasne zaväzujú na určité úkony v priebehu konania.
Z uvedeného potom vyplýva, že za nečinnosť možno považovať pasivitu zo strany štátneho orgánu bez
toho, aby existovala objektívna zákonná prekážka na to, aby vo veci konal a rozhodol.

17. Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady

pre vydanie rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti,
tieto právne posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné
nesprávnosti a vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu
rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné
rozhodnutie. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce

v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v
dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané
v inej podobe, či za iných okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to,
keď výklad zákona, právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho
orgánu sú odlišné od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených

záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

18. V posudzovanej veci bolo nesporné, že podľa § 135 ods. 1 zákona o CP bolo Družstvo,
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, dohliadaným subjektom a Národná banka
Slovenska bola orgánom štátu, ktorému bola zverená právomoc výkonu dohľadu nad jeho činnosťou.

Predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt bolo podľa § 135
ods. 2 zákona o CP, v znení účinnom do 10.07.2009, dodržiavanie podmienok ustanovených
povoleniami vydanými podľa zákona, dodržiavanie zákona a osobitných zákonov v rozsahu z nich
vyplývajúceho a všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných na ich vykonanie. Z uvedeného
vymedzenia rozsahu dohľadu nepochybne vyplýva, že predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt nebola jeho celá činnosť v rozsahu predmetu podnikania
zapísaného v obchodnom registri, ani činnosť vykonávaná nad rozsah činnosti vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt podľa zákona o CP, a ani dohľad nad dodržiavaním podmienok prospektu
investície, pretože tento nebolo možné považovať za povolenie vydané podľa zákona o CP. Ažs účinnosťou od 01.06.2010 bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená
zákonom o CP povinnosť dodržiavania schváleného prospektu investície (§ 129 ods. 3 zákona o CP v
znení zákona číslo 129/2010 Z.z.), odkedy vo vzťahu k dodržiavaniu tejto povinnosti, uloženej zákonom

o CP vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, bolo možné vykonávať dohľad a uplatňovať
sankcie. S účinnosťou od 10.07.2009 bol v ustanovení § 135 ods. 2 zákona o CP rozšírený predmet
dohľadu NBS voči dohliadaním subjektom aj na zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov
o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činnosti, ako aj informáciea podklady
o rizikách a dostatočnom krytí rizík, ktorým sú alebo môžu byť vystavené dohliadané subjekty, alebo

ktoré ohrozujú záujmy alebo môžu viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov. Dovtedy
Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových
hodnôt vo vzťahu k rizikovosti rozloženia jeho portfólia a nemohla mu ukladať žiadne opatrenia, resp.
vyvodzovať voči nemu v tomto smere sankcie.

19. Kompetencia Národnej banky Slovenska vo vzťahu k posudzovaniu rozloženia rizík a krytia rizík

bola minimálna aj s účinnosťou od 10.07.2009, nakoľko v tomto smere Zákon o CP; a ani žiadny iný
všeobecne záväzný právny predpis; neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt
žiadne konkrétne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia rizík; vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt mal aj naďalej v § 129 ods. 1 písm. b/ Zákona o CP stanovenú
povinnosť upozorniť v oznámení o verejnej ponuke majetkových hodnôt, že s investíciami je spojené

riziko, a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov.

20. Navyše ani od 10.7.2009 nevyplývala zo žiadneho ustanovenia zákona pre NBS kompetencia
nariaďovaťvyhlasovateľovi-Družstvu,doakýchkonkrétnychcennýchpapierovaleboinýchmajetkových
aktív má investovať peňažné prostriedky zhromaždené na základe verejnej ponuky, nemohla preto NBS

v tomto ohľade niesť spoluzodpovednosť za podnikateľské rozhodnutia a aktivity Družstva, a tým sa
de facto spolupodieľať na znášaní podnikateľského rizika.

21. So zreteľom na uvedené potom žalobkyňa nedôvodne namieta, že NBS mala, vzhľadom na zistené
nedostatočné rozloženie rizika obchodníkom s cennými papiermi, vyvodiť voči Družstvu sankciu už v

roku 2007; keď toto mohla NBS sledovať a vyhodnocovať vo vzťahu k vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 10.07.2009.

22. Vo vzťahu k sankcionovaniu Družstva za nedodržanie prospektu investície odvolací súd poukazuje
na zápis z rokovania zo dňa 24.08.2007, z ktorého je zrejmé, že NBS vytkla Družstvu nedodržiavanie

prospektu investície v tom, že majetok vložený do investičných nástrojov bol tvorený 100 %
zmenkami jednéhoemitenta. Vnadväznostinauvedenédokladovalpredseda predstavenstvaDružstva
bezproblémovú a úspešnú činnosť Družstva, ako dohliadaného subjektu, od roku 2001, skonštatoval,
že Družstvo kladie veľký dôraz na dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov, prospektu
investícií, ako i na dôveru svojich klientov, pričom doteraz neboli evidované žiadne

sťažnosti zo strany klientov. Zástupcovia Družstva k vytknutému nedostatku uviedli, že znenie prospektu
investície im umožňuje rozloženie finančných nástrojov v družstvách ich portfólií aj tým spôsobom, že
sa tam bude nachádzať iba finančný nástroj (zmenka) jedného emitenta, a keďže je
táto avalovaná ďalšími dvoma spoločnosťami, dochádza k rozloženiu investičného rizika. Vo vzťahu k
Prospektu investície, z ktorého vyplýva, že angažovanosť voči jednému emitentovi by nemala prekročiť

30 % podiel na celkových aktívach, uviedli, že ide len o odporúčanie, ktoré nezakladá
povinnosť Družstva týkajúcu sa jeho investičnej stratégie. Na uvedené reagovali predstavitelia NBS
tak, že uvedený text treba chápať ako povinnosť dodržiavať uvedený limit vyhlasovateľom verejnej
ponuky, a nie ako odporúčanie, keď navyše zmenku ako dlhový cenný papier nepovažovali za vysoko
likvidný cenný papier. Z uvedeného vyplýva, že NBS vykonala dohľad vo vzťahu k

Družstvu v rozsahu kompetencií vyplývajúcich jej; v relevantnom období; zo zákona, keď zistené
nedostatky prerokovala s členmi štatutárneho orgánu dohliadaného subjektu postupom podľa § 2
ods. 8 Zákona o dohľade č. 747/2004 Z.z. Napokon, ako vyplýva z obsahu spisu, výsledkom rokovania
bolo rozloženie portfólia finančných nástrojov Družstvom do troch subjektov v súlade
so znením schváleného prospektu investície. V danom čase nemalo Družstvo zákonom stanovenú

povinnosť dodržiavať prospekt investície, a NBS nedisponovala právomocou uložiť mu represívnu
sankciu za tento zistený nedostatok v jeho činnosti, pretože z jeho strany nedošlo k porušeniu výslovne
mu zákonom uloženej povinnosti.23. Vo vzťahu k OCP vykonala NBS účinný dohľad v rozsahu vyplývajúcom z § 135 ods.
7 Zákona o CP, keď posudzovala rozloženie investičného rizika portfólia, ktoré obchodník s cennými
papiermi spravoval a v tomto smere vykonala v dňoch 20.03.2007 - 12.04.2007 dohľad na mieste a

v nadväznosti na výsledky rokovania, ktoré sa uskutočnilo dňa 24.8.2007 s členmi predstavenstva
Družstva, začala z vlastného podnetu - listom zo dňa 4.9.2007, vo vzťahu k OCP konanie, výsledkom
ktorého bolo uloženie mu sankcie v podobe pokuty pre porušenie Zákona o cenných papieroch. Pokiaľ
v tomto smere žalobkyňa namietala, že uvedená sankcia bola nedostatočná, a že NBS neprijala žiadne
následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (zákaz činnosti obchodníkovi, zrušenie mu povolenia

na činnosť alebo udelenia peňažnej sankcie priamo členom predstavenstva obchodníka), poukazuje
odvolací súd na to, že správnosť úradného postupu NBS ohľadne uloženia jednej, z viacerých do
úvahy prichádzajúcich sankcií, dohliadanému subjektu v rámci konania o vykonaní dohľadu, nemôže
byť predmetom preskúmavania v tomto konaní z hľadiska nesprávneho úradného postupu, keďže
by tým došlo k neprípustnému zásahu do kompetencie orgánu dohľadu; keď navyše uloženie sankcie je
výsledkom správnej úvahy tohto orgánu a táto môže byť preskúmavaná len na to oprávneným inštančne

nadriadeným orgánom v správnom konaní na základe podaného opravného prostriedku.

24. Súd konajúci o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže vecnú (obsahovú)
správnosť rozhodnutí orgánu dohľadu posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ale
týmito vecnými nedostatkami sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti

rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v občianskom súdnom konaní viazaný.

25. Na základe uvedeného možno konštatovať, že súdu v tomto konaní neprináležalo prehodnocovať
a posudzovať efektívnosť a účinnosť sankcie uplatnenej NBS vo vzťahu k OCP. Okrem toho je
potrebné konštatovať, že v nadväznosti na zistené nedostatky (poskytovanie investičnej služby od

13.05.2003, ktorú nemohol OCP vykonávať), bolo vydané OCP na jeho žiadosť povolenie na
poskytovanie investičných služieb - riadenie portfólia rozhodnutím dňa 22.04.2008 a následne bola
medzi obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom uzatvorená nová zmluva o riadení portfólia dňa
02.06.2008. SohľadomnauvedenénemožnovyvodiťzáverozanedbanídohľaduNBS nadOCP.

26. Úrad pre finančný trh, ktorý schvaľoval prospekt Družstva pred jeho zverejnením, postupoval podľa
§ 126 ods. 4 v spojení s § 122 ods. 4 až 9 zákona o CP, v znení účinnom do
01.08.2008, v intenciách ktorého preskúmaval, či prospekt obsahuje predpísané náležitosti, pričom pri
svojom rozhodovaní o žiadosti o schválenie prospektu investície nebol povinný preverovať pravdivosť
alebo hodnovernosť údajov uvedených prospekte, s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa

verejnej ponuky a oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt; v prípade, ak v rámci konania o žiadosti
zistil, že údaje v prospekte nezodpovedajú skutočnosti, prospekt neschválil. Jednou z
náležitostí prospektu investície podľa § 128 ods. 1 písm. h/ Zákona o CP je aj vyhlásenie štatutárneho
zástupcu vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, že skutočnosti uvedené v prospekte
investície sú úplné a pravdivé. S účinnosťou od 01.08.2005 bol upravený dodatok k prospektu v § 125c

Zákona o CP, v zmysle ktorého každá nová významná skutočnosť, vecná chyba alebo nepresnosť
týkajúca sa údajov zahrnutých do prospektu, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie cenných
papierov, sa musela uviesť v dodatku k prospektu, ktorý rovnako podliehal v tom čase schváleniu úradu.
S účinnosťou od 01.01.2006 prešla kompetencia schvaľovať prospekt na Národnú banku Slovenska; v
§ 125 ods.2 Zákona o CP bola uložená povinnosť schvaľovať prospekt (cenného papiera) Národnej

banke Slovenska, ktorá mala pri schvaľovaní prospektu posudzovať jeho úplnosť, vzájomný súlad
predložených dokladov a ich zrozumiteľnosť (§ 125 ods. 7). Vo vzťahu ku schvaľovaniu
dodatku prospektu (cenných papierov) bola kompetencia NBS daná ustanovením § 125c Zákona
o CP s tým, že na schvaľovanie dodatku sa vzťahoval primerane § 125. Ustanovením § 127 ods. 2
Zákona o CP bola s účinnosťou od 01.01.2006 stanovená právomoc NBS schvaľovať aj

prospekt investície vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, za úplnosť a pravdivosť jeho
údajov naďalej zodpovedal štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§
128 ods. 1, písm.h/). Až novelou zákona účinnou od 01.01.2009 bola NBS povinná dohliadať aj na
aktuálnosť prospektu investície (§ 127 ods. 4 zákona o CP v znení účinnom od 01.01.2009 v spojení
s § 125c ods. 1), pričom povinnosť predložiť dodatok na schválenie orgánu dohľadu mal štatutárny

orgán vyhlasovateľa. V nadväznosti na uvedené odvolací súd uzavrel, že navrhovateľka v tomto smere
nepreukázala, že sa NBS mala a mohla aj inak, ako z oznámenia Družstva, dozvedieť o
vykonaných zmenách v údajoch schváleného prospektu investície, napr. z pravidelne jej predkladaných
finančných správ; v tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že dohľad NBS nezahŕňalkontrolu nad správnosťou finančných ukazovateľov Družstva. Rovnako nebolo ničím podložené tvrdenie
nžalobkyne, že nedostatky v aktualizácii údajov prospektu, mali vplyv na hodnotenie majetkových
hodnôt, resp. že by sankcionovanie Družstva orgánom dohľadu, ovplyvnilo jej rozhodnutie zotrvať

v Družstve, resp. ďalej investovať do majetku Družstva. Žalobkyňa ničím nepreukázala, že ku vzniku
škody spočívajúcej v nevyplatení jej vyrovnacieho podielu došlo v priamej a bezprostrednej príčinnej
súvislosti s neaktualizovaním údajov Prospektu, resp. že jej nemožnosť rozpoznať riziko investície bola
zapríčinená zanedbaním dohľadu NBS nad aktualizáciou údajov, resp. nesankcionovaním Družstva za
nesplnenie si v tejto súvislosti jeho povinnosti.

27. O zhoršenej finančnej situácie Družstva sa mohla NBS dozvedieť z jeho ročnej finančnej správy za
rok 2009, ktorú malo Družstvo povinnosť zverejniť do 30.04.2010, avšak už predtým dňa 15.04.2010
Družstvo požiadalo NBS o preskúmanie postupu OCP a o vykonanie dohľadu na mieste u OCP
vzhľadom na to, že vypovedal zmluvu o riadení portfólia s účinnosťou od 1. 5. 2010. V nadväznosti na
uvedené oznámenie NBS okamžite konala vo vzťahu k OCP, keď u neho vykonala dohľad na mieste

v období od 20.04. do 06.05.2010, ako aj vo vzťahu k Družstvu, vzhľadom na zistenú neaktuálnosť
údajov uvádzaných v prospekte investície, keď ho vyzvala listom zo dňa 20.04. 2010, aby predložil
žiadosť o schválenie dodatku k prospektu investície, ktoré konanie sa skončilo rozhodnutím zo dňa
26.08. 2010 tak, že konanie o žiadosti Družstva o schválenie dodatkov k prospektu investície
bolo zastavené pre nečinnosť samotného Družstva. Následne listom zo dňa 27.08.2010 začala NBS

proti Družstvu konanie o uložení sankcie, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie zo dňa 30.05.2011,
ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt pre nedodržanie prospektu investície v zmysle
§ 129 ods. 3 Zákona o CP, rozhodnutím zo dňa 21.12.2010 odobrala povolenie obchodníkovi s cennými
papiermi na poskytovanie investičných služieb a dňa 27.07. 2010 podala trestné oznámenie v súvislosti
s podozreniami o spáchaní trestného činu.

28. Podľa § 415 Obč. zák., každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na
majetku, na prírode a životnom prostredí.

29. Podľa § 441 Obč. zák. ak bola škoda spôsobená výlučne zavinením poškodeného, znáša ju sám.

30. V tejto súvislosti odvolací sú poznamenáva, že žalobkyňa mala postupovať s priemernou
dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od nej spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika
spojeného s jej investovaním v podobe členských vkladov v Družstve, ktorej si musela byť vedomá aj
vzhľadom na povinné upozornenie vyhlasovateľa na rizikovosť investície v oznámení o verejnej ponuke

(§ 129 ods. 1 písm.b/ zákona o CP) a neprimerane sa spoliehala na to, že štát v rámci výkonu
dohľadu je garantom návratnosti vložených peňažných prostriedkov a ich zhodnotenia. Žalobkyňa
preto nedôvodne argumentuje, že bolo porušené jej právo na legitímne očakávania v tom, že štát bude
vykonávať dohľad nad finančným trhom riadne, a že ju v presvedčení o tom, že investícia do PDSI nie je
riziková, ochráni pred vznikom škody. Tiež treba dodať, že neznalosť zákona ju podielu viny nezbavuje.

Žalobkyňa rovnako zanedbala svoju prevenčnú povinnosť vo vzťahu ku kontrole činnosti Družstva, keď
svojou účasťou na členskej schôdzi, mohla uplatňovať svoje práva vyplývajúce jej z členstva, a to riadiť
záležitosti Družstva a kontrolovať činnosť Družstva a jeho orgánov. Žalobkyňa
uložením peňažných prostriedkov do súkromného podnikateľského subjektu prevzala na seba určité
riziká, a to vrátane rizík spojených s jeho zlým hospodárením, a túto nemôže prenášať na štát.

31. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením žalobkyne v tom, že medzi vzniknutou škodou, ktorá sa má
rovnať hodnote ňou investovanej sumy do Družstva, resp. výške vyrovancieho podielu a nesprávnym
úradnýmpostupomspočívajúcimvnečinnostiorgánu dohľadu,jedanápríčinnásúvislosťvtom, žekeby
včas zakročil a pozastavil by činnosť Družstva alebo OCP, nebola by žalobkyňa svoje peniaze zverila

Družstvu, resp. že by vymohla ňou vložené peniaze, resp. vyrovnací podiel. Žalobkyni nevznikla škoda
tým, že vstúpila do Družstva a vložila do neho peňažné prostriedky formou členských vkladov alebo
tým, že skôr nevystúpila z Družstva, ale tým, že jej vznikla nevymožiteľná pohľadávka voči Družstvu
na vyplatenie vyrovnacieho podielu v súvislosti s vystúpením z Družstva a škoda
jej vznikne v dôsledku nevymožiteľnosti tejto jej pohľadávky od Družstva, pričom táto skutočnosť t.j.

nevymožiteľnosť, nemá príčinnú súvislosť v nečinnosti orgánu dohľadu, ale vo finančnom hospodárení
Družstva. Pokiaľ by bola Družstvu uložená (najprísnejšia) sankcia zákazu činnosti, tak to samo o sebe
ešte neznamená, že pohľadávka žalobkyne by bola uspokojená.32. Nakoľko výkon dohľadu NBS sa nevzťahuje na spory vyplývajúce zo záväzkovo-právnych vzťahov
medzi obchodníkom s cennými papiermi a ich klientmi (§ 136 ods. 1 zákona o CP), nemôže niesť NBS
zodpovednosť za zanedbanie povinnosti Družstva, ako vlastníka majetku, a to kontrolovať obchodníka s

cennými papiermi ako si plní svoje povinnosti, vyplývajúce mu zo zmluvy o riadení portfólia, a povinnosti
domáhať sa ich riadneho splnenia súdnou cestou v záujme ochrany majetku Družstva a jeho členov.
Rovnako nemôže NBS niesť zodpovednosť za zanedbanie povinnosti členov Družstva kontrolovať
činnosť Družstva a jeho orgánov na členskej schôdzi.

33. Odvolací súd zhodne so žalovaným konštatuje, že nakoľko žalobkyňa nebola v žiadnom
právnom vzťahu, ako člen Družstva, s OCP, ktorý bol výlučne v právnom vzťahu s Družstvom -
vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, nemohlo dôjsť v bezprostrednej a priamej
príčinnej súvislosti s prípadným zanedbaním výkonu dohľadu zo strany NBS nad OCP ku vzniku škody
na majetku žalobkyne.

34. Podľa § 442 ods. 1 Obč. zák. uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodeného ušlo (ušlý zisk).

35. Škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná
peniazmi, ušlý zisk spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie majetku poškodeného, ktorý by bolo možné,
nebyť škodnej udalosti, dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. Charakter náhrady

škody má i majetková ujma spočívajúca v strate majetkového prínosu v hodnote uplatnenej pohľadávky,
lebotým,ženebolatátodlžníkomzaplatená,nezväčšilsamajetkovýstav,hocibytobolomožnédôvodne
očakávať. Vznik škody na strane veriteľa predpokladá v takomto prípade, že jeho právo na plnenie proti
dlžníkovi nie je uspokojené.

36. V zmysle uvedeného možno vyvodiť záver, že pokiaľ si žalobkyňa uplatnila pohľadávku v
konkurznom konaní, ktoré ešte prebieha, je vylúčené kvalifikovať túto ako škodu, pretože ešte môže
byť v rámci konkurzu uspokojená. Totiž uplatnenie a vymáhanie pohľadávky voči dlžníkovi a zároveň
jej uplatnenie ako náhrady škody sa vzájomne vylučujú a podmieňujú a až výsledok uplatnenia
pohľadávky môže privodiť vznik škody. Z tohto pohľadu je žaloba podaná predčasne, nakoľko žalobkyni

škoda (v podobe nevymožiteľnosti pohľadávky) ešte nevznikla a môže jej vzniknúť až po skončení
konkurzného konania, resp. po právoplatnosti rozvrhového uznesenia. V prvom rade si teda žalobkyňa
musí vysporiadať svoje nároky so subjektmi zmluvných vzťahov a vo vzťahu k iným subjektom si
môže uplatňovať mimozáväzkovú zodpovednosť za vznik majetkovej ujmy až po tom, čo táto ujma
zo záväzkových vzťahov vznikla, teda až vtedy ak právo žalobkyne na plnenie nebolo a už nemôže

ani byť uspokojené. Náhrady za plnenie, na ktoré je povinný priamy dlžník, sa preto nemožno
úspešne domáhať na ďalších subjektoch z titulu ich zodpovednosti za škodu skôr, než vôbec
majetková ujma veriteľovi vznikla, teda pred vyporiadaním pohľadávky žalobkyne voči Družstvu, a to
buď v rámci súdneho či konkurzného konania, eventuálne ako poškodený veriteľ Družstva aj proti
zodpovedným predstaviteľom štatutárnych orgánov titulom porušenia ich povinnosti vykonávať svoju

funkciu s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami Družstva a všetkých jeho členov (§ 243a
Obchodného zákonníka). Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu prvého
stupňa o tom, že návrh navrhovateľky bolo potrebné zamietnuť aj z toho dôvodu, že bol predčasne
podaný.

37. V tejto súvislosti žalovaný dôvodne argumentuje tým, že zodpovednosť štátu za škodu titulom
nesprávneho úradného postupu je subsidiárna a nastupuje až po vyčerpaní všetkých zákonných
možností veriteľa vo vzťahu k priamemu dlžníkovi, na uspokojenie jeho nárokov z ich vzájomného
právneho vzťahu. Žalobkyňa sa mylne domnieva, že existencia pohľadávky voči priamemu dlžníkovi jej
automaticky zakladá vznik majetkovej škody, táto jej totiž nevzniká v okamihu splatnosti jej pohľadávky

voči priamemu dlžníkovi, v tomto prípade Družstvu, respektíve v prípade jeho omeškania so zaplatením
tejto pohľadávky, ale škoda jej vzniká až v prípade, ak sa stalo jej právo na plnenie voči priamemu
dlžníkovi nevymáhateľným. V tomto smere je preto bezpredmetná námietka žalobkyne, že zákon
číslo 514/2003 Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, a
že žiadna platná norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy, ak

doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý je jej povinný dané plnenie vrátiť.

38. Pokiaľ žalobkyňa argumentovala rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 29 Cdo
4968/2009 zo dňa 11.04.2012 vo vzťahu k predčasnosti návrhu, poukazuje odvolací súd na to, žetento na daný prípad nedopadá, keďže ním bolo judikované v súvislosti s § 3 zákona číslo 328/1991
Zb. o konkurze a vyrovnaní, v znení účinnom do 31.12. 2007, že rozvrhové uznesenie nie je samé
osebeskutočnosťourozhodnouprevznikalebo výškuškodyspôsobenejveriteľoviporušenímpovinnosti

podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka; a teda predmetom judikovanej veci nebolo
posudzovanie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci. V danom prípade tak
odvolací súd považoval vo vzťahu k preskúmavanej veci za relevantné rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky sp.zn. 25 Cdo 2601/2010 zo dňa 25.08.2010, ktorý sa v ňom zaoberal nárokom
na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci a v tejto súvislosti vyslovil záver, že nárok na

náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci môže byť voči štátu úspešne uplatnený len vtedy,
ak nemôže poškodený úspešne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je mu
povinný plniť, a v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka môže veriteľovi škoda vzniknúť
až vtedy, ak nebude nárok voči dlžníkovi uspokojený ani v rámci konkurzu, pričom za nedobytnú je
možno pohľadávku považovať až ku dňu, kedy navrhovateľ obdržal plnenie na základe právoplatného
rozvrhového uznesenia bez ohľadu na to, že doposiaľ nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu.

39. Inou vadou konania v zmysle ust. § 205 ods. 2, písm.b/ O.s.p. je procesná vada, ktorá na rozdiel od
vád taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a/ a ž g/ O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia,
ale jej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v občianskom súdom konaní.
Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na

takúto vadu konania pred súdom prvej inštancie odvolací súd prihliada aj keď nebola výslovne v
odvolaní namietaná (ust. § 212 ods. 3 O.s.p.). O takúto inú vadu konania ide aj vtedy, ak súd v procese
dokazovania nevykoná dokazovanie v súlade so zákonom a spôsobom upraveným v zákone, alebo ak
je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov pre absenciu náležitostí podľa ust. § 157 ods.
2 O.s.p..

40. Dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní (§ 122 ods. 1 O.s.p.). Dôkaz listinou sa vykoná tak, že
predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah;
to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie (§ 129 ods. 1 O.s.p.).

41. Námietku žalobkyne, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie v súlade s ustanovením §
129 ods. 1 O.s.p., nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú. Postup súdu prvého stupňa v procese
dokazovania možno zistiť len z obsahu pojednávania zachyteného v zápisnici o pojednávaní.
Z obsahu zápisnice pred súdom prvého stupňa zo dňa 07.05.2014 vyplýva, že súd prvého stupňa
oboznámil obsah spisu a listinných dokladov, ku ktorým sa právny zástupca žalobkyne a splnomocnená

zástupkyňa žalovaného zhodne vyjadrili tak, že ich obsah je im známy.

42. Dokazovanie listinnými dôkazmi, ktorých obsah súd prvej inštancie oboznámil na pojednávaní,
bolo vykonané v súlade s ust. § 129 ods. 1 O.s.p. a zo skutočnosti, že v zápisnici nie je zachytené,
či oboznámenie vykonal súd prvej inštancie prečítaním presne označených listín alebo ich presne

označených častí, nemožno vyvodiť ich procesnú neúčinnosť, resp. ich nevykonanie zákonným
spôsobom. Navyše, ide predovšetkým o listinné doklady predložené samotnou žalobkyňou, a preto jej
bol ich obsah známy, dokonca sa na tieto dôkazy odvolávala v súvislosti s preukazovaním svojho
nároku, a preto súd prvej inštancie nevychádzal pri svojom rozhodovaní zo žiadnej takej rozhodujúcej
skutočnosti, resp. listinného dôkazu, preukazujúceho také skutočnosti, ktoré by žalobkyni neboli známe,

a na ktoré skutočnosti, či dôkazy, by nebola mohla v konaní patrične, svojimi procesnými návrhmi
a vyjadreniami, reagovať. Napokon žalobkyňa, resp. jej právny zástupca, nenamietali v priebehu
pojednávaní, že by na ňom nedošlo k oboznámeniu s listinnými dokladmi tak, ako to bolo zaznamenané
v zápisnici o pojednávaní, resp. že by došlo k zaprotokolovaniu tejto skutočnosti v rozpore
s faktickým stavom.

43. S poukazom na uvedené odvolací súd uzavrel, že dokazovanie listinnými dokladmi bolo vykonané
zákonným spôsobom, tieto tak boli spôsobilým podkladom pre zisťovanie skutkového stavu tak, ako bol
správne ustálený súdom prvej inštancie a účastníci mali možnosť v konaní uplatniť svoje právo sa k
týmto dôkazom vyjadriť (§ 123 O.s.p.).

44. Súd prvej inštancie k skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, tak dospel v súlade
s § 122 ods. 1 O.s.p. a § 129 ods. 1 O.s.p., a preto v konaní pred súdom prvej inštancie nedošlo k
procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.45. So zreteľom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru zhodnému so súdom prvej inštancie,
že NBS, ako orgán dohľadu nad finančným trhom, svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže

pri výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa
pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou
základných práv a ľudských slobôd, a preto z jej strany nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu a jej postup mal oporu v čl. 2 ods.2 Ústavy SR.

46. Odvolací súd tak nepovažoval námietky žalobkyne, uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď
súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, žalobkyňou
uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť.

47. Keď teda súd prvej inštancie za daného skutkového stavu, ktorý bol zistený správne, zamietol návrh

žalobkyne vo veci samej - z dôvodu nesplnenia zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., rozhodol vecne správne,
a odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, vrátane výroku o náhrade trov
konania, potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

48. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1
O.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže nepodal návrh na
rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1, vety prvej O.s.p.
a ani mu v odvolacom konaní žiadne trovy konania nevznikli.

49. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval

ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§
421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok

odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa,aleboakjedovolateľvsporoch sochranouslabšejstranypodľadruhejhlavytretejčastitohto

zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).