Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. september 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/189/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5716201327
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5716201327.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov

senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v právnej veci žalobkyne: B. S., nar.
XX.XX.XXXX,bytomT.S.XXX,protižalovanému:Pohotovosťs.r.o.,sosídlomvBratislave,Ul.Pribinova
25, IČO: 35 807 598, o určenie neplatnosti spotrebiteľských zmlúv a vydanie bezdôvodného obohatenia,
na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin, č.k. 7C/40/2016-117 zo dňa
14. marca 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e vo výroku (II.) o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobkyni sumu 196 eur spolu s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 09.03.2018 do zaplatenia, a to v

lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku (IV.) o trovách prvoinštančného konania.

Rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti p o n e c h á v a nedotknutý.

Žalobkyňa má voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (jeho výrokom I.) okresný súd zamietol žalobu v časti o určenie, že zmluva o
úvere č. 602300296 zo dňa 11.09.2013 a zmluva o úvere č. 608901695 zo dňa 23.07.2014 (obe uzavreté
medzi žalobkyňou a žalovaným) je neplatná. Súčasne (výrok II.) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť

žalobkyni sumu 196 eur spolu so špecifikovaným príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia.

2. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že dňa 11.09.2013 žalovaný ako veriteľ a žalobkyňa ako
dlžníčka, uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 6022300296, na základe ktorej žalovaný žalobkyni
požičal čiastku 200 eur, pričom žalovaná sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť
celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom vo výške 196 eur, t.j. v súhrne mala zaplatiť sumu
396 eur. Celkové náklady boli tvorené súčtom úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru,

čo predstavovalo 78,30 eur a administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o
spotrebiteľskom úvere so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 117,70 eur. Podľa základnej
časti zmluvy mala žalovaná vrátiť sumu 396 eur do 20.09.2014 na účet veriteľa špecifikovaný vo
všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru, alebo v hotovosti mandatárovi. Ročná
percentuálna miera nákladov predstavovala 98 %, výška priemernej RPMN platnej ku dňu podpísania
zmluvy bola 49,13 % ročne. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli všeobecné podmienky poskytnutia
spotrebiteľského úveru, ktoré obsahovala rubová časť zmluvy.

3. V ten istý deň zmluvné strany uzavreli aj dohodu o plnení v splátkach k vyššie uvedenej zmluve
o spotrebiteľskom úvere, ktorá sa zmenila tak, že žalovaná, sa zaviazala veriteľovi uhradiť celkovú
sumu 396 eur v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 33 eur vždy k 20. kalendárnemu dňu v
mesiaci počnúc 20.10.2013. Výška RPMN tu predstavovala 309,86 % ročne (priemerná RPMN ostalanezmenená).Ostatnéustanoveniazmluvyospotrebiteľskomúverezostalinedotknutéažalovanásvojím
podpisom potvrdila prevzatie 12 kusov vkladových lístkov na splácanie úveru.
4. Podľa súdu prvej inštancie je obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere potrebné posudzovať v kontexte

s dohodou o plnení v splátkach, uzavretou toho istého dňa, pričom mal za to, že zo strany dodávateľa
išlo o nekalú obchodnú praktiku, ktorej cieľom bolo obísť ust. § 53 ods. 6 Obč. zákonníka, ktoré v čase
uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 11.09.2013 limitovalo výšku odplaty za poskytnutie
peňažných prostriedkov tak, že táto odplata nesmie podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú
nafinančnomtrhuzaspotrebiteľskéúveryvobdobnýchprípadoch.Priposudzovaníobdobnostiprípadov

sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem
poskytnutých prostriedkov a lehotu splatnosti. Odplata žalovaného bola tvorená jednak úrokmi, ktoré
predstavovali sumu 78,30 eur v prepočte a potom aj administratívnym poplatkom v sume 117,70 eur.
Je nepochybné, že tieto celkové náklady spotrebiteľa tvorené úrokom a administratívnym poplatkom,
zodpovedali pojmu vymedzenému v ust. § 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch
a pôžičkách, podľa ktorého celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom, sú

všetky náklady vrátane úrokov, provízií a daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ
zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe okrem notárskych
poplatkov;docelkovýchnákladovpatriaajpoistnéanákladyspojenésozmluvouozabezpečenízáväzku
spotrebiteľa podľa tohto zákona, ktorých uzavretím bolo podmienené získanie spotrebiteľského úveru,
alebo získanie za ponúkaných podmienok. Pri požičaní sumy 200 eur, ktorú žalobkyňa mala podľa

základnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere vrátiť do 20.09.2014, t.j. do roka a 9 dní od podpisu zmluvy,
sa výška odplaty veriteľa spolu v sume 196 eur, teda len o 4 eur nižšia ako poskytnutá istina javí
neprimerane vysoká. Je však nutné dať za pravdu žalovanému, že RPMN takto splácaného úveru vo
výške 98 % skutočne v tom čase neprevyšovala dvojnásobok priemernej hodnoty RPMN (49,13 %
ročne).AžneskôrdošlonovelizáciouNariadeniavládySRč.87/1995Z.z.,ktorýmsavykonávajúniektoré

ustanovenia Obč. zákonníka, k stanoveniu limitov odplaty, ktorú možno od spotrebiteľa požadovať pri
poskytnutí peňažných prostriedkov a to tak, že zákonodarca v ust. § 1a ods. 1 tohto Nariadenia určil, že
odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej
RPMN podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere, alebo pôžičke ročne. Na účely tohto Nariadenia vlády
sa obdobným úverom, alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší

forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety. Takto bola výška
odplaty určená s účinnosťou od 01.09.2014. Je teda zrejmé, že zákonodarca neskôr považoval za
neprípustnú výšku odplaty takú, ktorá presahovala dvojnásobok priemernej RPMN. Za predpokladu, že
žalovaná mala vrátiť finančné prostriedky jednorazovo, RPMN tohto úveru nepresahovala dvojnásobok
priemernej RPMN uvedenej v zmluve a platnej ku dňu podpísania zmluvy (49,13 %). Súčasne ale podľa

presvedčenia okresného súdu výsledkom nekalej obchodnej praktiky dodávateľa bolo uzavretie dohody
o plnení v splátkach. Podľa tejto dohody sa žalobkyňa okamžite po podpise zmluvy o spotrebiteľskom
úvere zaviazala, že predmetný úver bude splácať v splátkach po 33 eur a to v období od 20.10.2013 do
20.10.2014. RPMN takto splácaného úveru už potom predstavovala 309,86 % ročne. Žalobkyňa teda
„nakupovala“ finančné prostriedky od dodávateľa/žalovaného drahšie, pretože uzavretím tejto dohody

žalovaný ako veriteľ, získal pre seba výhodu, že sa mu poskytnuté finančné prostriedky začali vracať
skôr, mohol ich využívať k svojej ďalšej podnikateľskej činnosti popri nezmenenom administratívnom
poplatku a vyčíslenom úroku napriek tomu, že žalovaná sa dohodla o plnení v splátkach, mala stále
zaplatiť veriteľovi sumu 396 eur. V tomto kontexte je odplata dohodnutá v úverovej zmluve (pretože
dohoda o plnení v splátkach nie je podľa presvedčenia súdu ničím iným, než dohodou, ktorou sa zmenila

časť obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere) neprimeranou, keďže odplata veriteľa, ktorá tvorí celkové
náklady spotrebiteľa a je vyjadrená RPMN úveru vo výške 309,86 % a podstatne prevyšuje odplatu
obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Nemožno totiž
zabúdať, že vyjadrením obvykle požadovanej odplaty na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery je v
podstate vyjadrenie tejto odplaty (ktorá tvorí celkové náklady spotrebiteľa) v inštitúte priemernej hodnoty

RPMN. RPMN spotrebiteľského úveru, ktorý žalovaná získala na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere zo dňa 11.9.2013 a zmeny tejto zmluvy, pokiaľ ide o spôsob splácania úveru dohodou o plnení
v splátkach, je potom viac ako 6-násobok priemernej hodnoty RPMN za obdobné spotrebiteľské úvery
poskytované v danom období (priemerná hodnota RPMN 49,13 % ročne).
5. Okresný súd zhrnul, že za ta takýchto okolností je nepochybné, že odplata, ktorú si dohodol žalovaný

so žalobkyňou za poskytnutý spotrebiteľský úver, podstatne prevyšuje limity stanovené citovaným ust. §
53 ods. 6 Obč. zákonníka. Výška odplaty dodávateľa tvorená úrokom a administratívnym poplatkom je
v rozpore s týmto ustanovením a preto je v zmysle ust. § 39 Obč. zákonníka dohodnutá neplatne. Podľa
§ 39 Obč. zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom, alebo účelom odporuje zákonu,alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. V súvislosti s dohodnutou odplatou v zmluve o
spotrebiteľskom úvere zo dňa 11.09.2013 v znení jej zmeny - dohody o plnení v splátkach, je nutné
konštatovať, že vzhľadom na výšku odplaty dodávateľa, ktorá bola tvorená úrokmi a administratívnym

poplatkom, bola táto náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere pre rozpor s ust. § 53 ods. 6 Obč.
zákonníka dohodnutá neplatne. Súčasne však je výška odplaty tak vysoká, že pri poskytnutí minimálnej
sumy 200 eur, ktorá mala byť vrátená do jedného roka a 9 dní, sa výška odplaty súčasne javí ako
odporujúca dobrým mravom, resp. ako úžera. Preto z takto uzavretej zmluvy veriteľ nemá právo na
dohodnutú odplatu. Aj keď samotná úroková sadzba nebola neprimerane vysoká, veriteľ kompenzoval

tento „nedostatok príjmu“ administratívnym poplatkom, ktorý bol vysoký a spolu s úrokmi poskytoval
žalovanému neprimeraný majetkový prospech. Súd totiž oba nároky posudzoval v ich súčte, keďže spolu
tvorili odplatu veriteľa. V tomto prípade suma 196 eur tvorí odplatu, ktorá nebola platne dohodnutá, teda
žalovaný prijal plnenie z neplatne dohodnutej časti zmluvy a preto ho musí žalobkyni vydať. Nestotožnil
sa však s názorom žalobkyne, že neplatnou je celá úverová zmluva, preto v tejto časti žalobu ako
nedôvodnú zamietol.

6. Pokiaľ žalobkyňa žiadala priznať aj úrok z omeškania zo sumy 196 eur vo výške 5,5 % ročne od
8.2.2016 do zaplatenia, súd prvej inštancie zo spisu zistil, že pred podaním žaloby na súd žalobkyňa
žalovaného nepožiadala o vydanie bezdôvodného obohatenia a preto za prvú kvalifikovanú výzvu
žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia adresovanú žalovanému je nutné považovať žalobu,

ktorá bola žalovanému doručená 7.3.2016. Žalovaný mal potom plniť nasledujúceho dňa v zmysle ust.
§ 563 Obč. zákonníka, teda prvého dňa potom, čo bol veriteľom o plnenie požiadaný a keďže tak
neurobil, dňom 9.3.2016 sa dostal do omeškania, pričom k 9.3.2016 bola výška základnej úrokovej
sadzby Európskej centrálnej banky 0,05 % ročne a preto výška úrokov z omeškania predstavuje v
súlade s ust. § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. tvorí 5,05 % ročne. V časti žaloby, kde žalobkyňa

požadovala úrok z omeškania zo sumy 196 eur vo vyššej sadzbe a za dlhšie obdobie omeškania preto
žalobu zamietol ako nedôvodnú.

7. Rovnakými úvahami ako v prípade úverovej zmluvy, ktorá bola medzi stranami uzavretá dňa
11.09.2013, sa okresný súd spravoval aj pri úverovej zmluve zo dňa 23.07.2014. Zmluva o

spotrebiteľskom úvere zo dňa 23.07.2014 bola uzavretá medzi žalobkyňou ako dlžníčkou a žalovaným
ako veriteľom a veriteľ sa ňou zaviazal poskytnúť žalobkyni spotrebiteľský úver v sume 300 eur,
pričom žalobkyňa sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady
spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom vo výške 288 eur, t.j. zaplatiť celkovú sumu 588 eur.
Celkové náklady boli tvorené súčtom úroku vo výške 23,22 % ročne z poskytnutého úveru, čo spolu

predstavovalo sumu 69,66 eur a z administratívnych nákladov za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o
spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 218,34 eur. Žalobkyňa
sazaviazalazaplatiťcelkovúsumu588eurdo23.07.2015naúčetveriteľašpecifikovanývovšeobecných
podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru. Tento deň bol súčasne termínom konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru. Výška RPMN tohto úveru bola 96 % s tým, že žalobkyňa zobrala na vedomie,

že výška priemernej hodnoty RPMN za poskytnutý spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania tejto
zmluvy je 45,02 % ročne. Súčasťou tejto zmluvy boli všeobecné podmienky poskytnutia spotrebiteľského
úveru, ktoré obsahovala rubová časť zmluvy a v ten istý deň bola medzi žalobkyňou a žalovaným
uzavretá aj dohoda o plnení v splátkach, ktorú súd opätovne posúdil ako dohodu o zmene zmluvy, pokiaľ
ide o spôsob splácania spotrebiteľského úveru. Touto dohodou, ktorá bola spísaná na takmer identickom

tlačive, ako vyššie uvádzaná dohoda o plnení v splátkach zo dňa 11.9.2013, sa veriteľ a spotrebiteľ
dohodli, že dlžník bude svoj záväzok zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 23.07.2014 splácať v
pravidelných mesačných splátkach po 49 eur, pričom bolo dohodnutých 12 splátok. Splátky boli zročné
vždy k 23. kalendárnemu dňu v mesiaci a to počnúc dňom 23.8.2014. Výška RPMN sa vypočítala v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a bola 300,29 % ročne. Ostatné časti dohody o plnení v

splátkach boli identické ako vo vyššie uvádzanej dohode o plnení v splátkach.
8. Aj v tomto prípade dospel súd prvej inštancie k rovnakému presvedčeniu, že opísaná úverová
zmluva bola uzavretá až na niektoré časti, ktoré sa týkali výšky odplaty platne, nakoľko mala dohodnuté
podstatné obsahové náležitosti, ktorou bola výška poskytnutého úveru a záväzok dlžníka, teda
žalobkyne splatiť poskytnutý úver spolu s dohodnutými úrokmi. Aj tu preto zamietol žalobu v časti o

určenie neplatnosti dotknutej zmluvy. Nadväzne odkázal na identické dôvody, prečo považoval odplatu
za poskytnutie spotrebiteľského úveru potom, čo úverová zmluva bola modifikovaná dohodou o plnení
v splátkach, za neprimerane vysokú a preto aj v rozpore s ust. § 53 ods. 6 Obč. zákonníka a tedadohodnutú neplatne. Žalobkyňa však z tejto úverovej zmluvy nežiadala vydať bezdôvodné obohatenie,
nakoľko podľa potvrdenia, ktoré pripojila, zatiaľ úver nesplatila a uhradila z neho len sumu 244 eur.

9. O trovách konania súd rozhodoval okresný súd podľa ust. § 255 ods. 2 CSP. Nakoľko žiadna zo strán
nebola v konaní plne úspešná, rozhodol o predmetnom procesnom nároku tak, že ho ani jednej zo strán
nepriznal.

10. Proti tomuto rozhodnutiu, čo do výroku II., podal odvolanie žalovaný a domáhal sa zrušenia

napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci súdu na ďalšie konanie. Primárne napadnutému rozhodnutiu
vytýkal nepreskúmateľnosť, keď okresný súd mal nekriticky prevziať argumentáciu žalobcu, čím mala
byť žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom.
11. Následne odvolateľ argumentoval, že výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov
je jasne uvedená priamo na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Nemožno teda hovoriť o
absencii predmetných údajov.

12. Ďalej je v zmluve uvedené, že odplata predstavuje 196 eur, čo predstavuje RPMN vo výške 98 %,
pričom spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej RPMN je 49,13 %. Na základe opísaného
nie je možné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Zároveň žalobca nesie dôkazné bremeno
na preukázanie, v čom spočíva nesprávne uvedenie RPMN, nakoľko RPMN neabsentuje. Odvolateľ
to zdôraznil, že zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovoval maximálnu možnú prípustnú

výšku odplaty, preto sa odplata za poskytnutie finančných prostriedkov riadi podľa predpisov účinných
31.05.2014, konkrétne § 53 ods. 6 OZ, v zmysle ktorého odplata nesmie prevyšovať odplatu obvykle
požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľský úver v obdobných prípadoch. V danej spojitosti
zdôraznil záver rozhodovacej praxe, v zmysle ktorej u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku
úroku odvádzať od výšky úrokov požadovaného bankami. Ak teda žalobca namietal výšku odplaty

za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, znáša v tomto smere dôkazné bremeno a musí
preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového
priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financie z vlastných zdrojov.
13. Okrem toho, podľa odvolateľa slovenské právo poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa,
ale výslovne ho uvádza. Pokiaľ ide o jeho výšku v čase uzatvorenej zmluvy o úvere, dlžníkovi vyhovoval,

keďže nič voči jeho výške nenamietal. Bolo na dobrovoľnom rozhodnutí dlžníka, či na dané podmienky
pristúpi alebo nie. Mal tiež právo od zmluvy odstúpiť.

14. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla rozsudok potvrdiť. Zdôraznila
dlhodobé a systematické ignorovanie rozhodnutí súdov Slovenskej republiky zo strany žalovaného,

ktorého postup už analyzovala aj Európska únia. Nestotožnila sa s tvrdením o nedostatočnom
odôvodnení napadnutého rozsudku, nakoľko je z neho zrejmé zistenie príslušnej nekalej praktiky.

15. V reakcii na predmetné stanovisko žalovaný len uviedol, že zotrváva na skutočnostiach, ktoré už
v konaní prezentoval.

16.Napokon,vposlednomvyjadrenížalobkyňaopätovnepoukázalanasprávnosťzáverovnapadnutého
rozsudku.

17. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná

strana sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu
danom v ustanovení § 379 CSP (z tohto titulu nedotknutými ponechal odvolaním nenapadnutý a
nezávislý výrok o zamietnutí žaloby v časti o určenie neplatnosti dotknutých zmlúv) a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok okresného súdu v napadnutej časti
ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

18. Primárne je nevyhnutné jednoznačne odmietnuť odvolaciu námietku spočívajúcu v tvrdení o
nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku. Okresný súd totiž podrobne, presvedčivo a logicky
(ako to vyplýva i z bodov 2 až 8 tohto odôvodnenia) vystaval právne zdôvodnenie svojho rozhodnutia,
pričom púhy subjektívny nesúhlas odvolateľa s predostretými úvahami (pochopiteľne) nezakladá

porušenie práva na súdnu ochranu.

19. Následne je zo strany krajského súdu - v reakcii na obsah odvolania - nevyhnutné pripomenúť
principiálnu zodpovednosť odvolateľa (§ 380 CSP) za vymedzenie svojich odvolacích dôvodov. Odvolacísúd totiž nie je oprávnený preskúmať rozhodnutie z iných než odvolateľom formulovaných dôvodov,
resp. nemôže konfrontovať okresný súd so závermi, ktoré (okresný súd) ani nevyslovil. V okolnostiach
súdenej veci to znamená, že je bezpredmetnou odvolacia argumentácia (bod 11 tohto odôvodnenia)

týkajúca sa absencie údajov o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, nakoľko
takéto úvahy/závery nie sú v napadnutom rozsudku obsiahnuté. Opísané je nepochybne dôsledkom
formulárového podávania opravných prostriedkov/podaní zo strany žalovaného v rámci veľkého počtu
vedených súdnych konaní, kde vystupuje ako (niektorá) strana sporu.

20. Názornou ilustráciou konštatovaného šablónovitého charakteru predloženého odvolania je aj druhý
odvolací dôvod, ktorý sa síce dotýka RPMN (v podobe tvrdenia, že žalobca nesie dôkazné bremeno na
preukázaní,včomjenesprávneuvedenéRPMN),nekorešpondujevšaktýmdôvodom,ktorépredstavujú
právny základ rozhodnutia súdu prvej inštancie. Podstatou napadnutého rozhodnutia (hlavne body 4
a 5 tohto odôvodnenia) je totiž (náležitá) úvaha o nekalej praktike (a z toho vyplývajúcej neplatnosti)
spočívajúcej v uzatvorení dvoch nadväzujúcich zmlúv tak, že v prvej je nastavená RPMN v takej

výške, aby neprevyšovala dvojnásobok priemernej RPMN a následne v rámci toho istého dňa uzavretej
dohody o splátkach už RPMN predstavuje 309,86 %, ktorá výška/sadzba už, mimo rámca akejkoľvek
pochybnosti, enormne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľský úver
v obdobných prípadoch. Inými slovami, vo vzťahu k tejto určujúcej argumentácii odvolateľ v plnej
miere rezignoval na adekvátnu, resp. akúkoľvek protiargumentáciu, čo samo osebe nevyhnutne vedie k

jeho procesnému neúspechu v odvolacom konaní. Nadväzne je už (pokiaľ nebo spochybnený zásadný
záver okresného súdu), z opísaného hľadiska, bez právnej relevancie ďalšia polemika odvolateľa o
prípadnej prípustnosti administratívneho poplatku v slovenskej legislatíve. Napokon sa odvolací súd v
plnom rozsahu stotožnil aj s úvahou o tom, že celková dohodnutá odplata tvorená súčtom úrokov a
administratívneho poplatku, dosahuje výšku má povahu občiansko-právnej úžery.

21. Na základe predmetných úvah pristúpil odvolací súd k potvrdeniu napadnutého výroku o povinnosti
žalovaného vydať žalobkyni špecifikované bezdôvodné obohatenie.
22. Relevantnej procesnej úprave založenej na pomerovaní miery úspechu tej-ktorej sporovej strany
súčasne zodpovedá i závislý výrok o trovách prvoinštančného konania.

23. O nároku na trovy odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Odvolateľ - žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu
vznikla povinnosť nahradiť protistrane odvolacie trovy v plnom rozsahu. O konečnej/konkrétnej výške
týchto trov (po posúdení uplatnených trov v zmysle hľadísk uvedených v § 251 CSP) rozhodne v zmysle

§ 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.

24. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Dovolanie je podľa § 420 CSP prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým,
že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,

v čom spočíva táto vada.Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a

dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.