Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. december 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/27/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213221895
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4213221895.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek
senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: EOS
KSISlovensko,s.r.o.,sosídlomBratislava,Pajštúnska5,IČO:35724803,zastúpenýTOMÁŠKUŠNÍR,
s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: M. A., nar. XX. XX. XXXX,
bytom Z. M., J. XXX/XX, o zaplatenie 2.618 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Komárno zo dňa 27. apríla 2015 č. k. 14C/204/2014-66 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania
nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 506, § 397
Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, § 879j, § 54 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 101, § 111 Občianskeho

zákonníka, § 23a ods. 1, 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 5b zák. č. 250/2007 Z. z.
a vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu ako veriteľ a žalovaná
ako dlžníčka uzavreli dňa 13. 05. 2005 zmluvu o splátkovom úvere č. 0212018915. Na základe tejto
zmluvy bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 100.000,-Sk (3319,39 eura), ktorý sa žalovaná zaviazala
uhradiť právnemu predchodcovi žalobcu spolu s dohodnutým zmluvným úrokom vo výške 11,10 % ročne
v pravidelných mesačných splátkach vo výške 47,60 eura v období od 20. 05. 2005 do 20. 04. 2015

(vmesačnýchsplátkachsplatnýchvždyk20.dňuvmesiaci).Súčasťouzmluvybolivšeobecnéobchodné
podmienky. Žalovaná čerpala úver v sume 3319,39 eura dňa 13. 05. 2005. Tento riadne a včas
nesplácala,keďod16.09.2008užnebolauhradenážiadnasplátkaúveru.Konečnásplatnosťúverubola
dojednaná ku dňu 20. 04. 2015. Ku dňu postúpenia pohľadávky, t.j. ku dňu 15. 12. 2011 evidoval právny
predchodca žalobcu v bankovom informačnom systéme pohľadávku zo zmluvy o splátkovom úvere v
sume 4817,12 eura, keď žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia splátok splatných v období

od 20. 10. 2010 do 20. 04. 2015. Predmetom konania v tejto veci bol záväzok žalovanej, ktorý vznikol
zo zmluvy o splátkovom úvere. I keď sporná zmluva predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový
vzťah, predmetná zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovanú je potrebné hľadieť ako
na spotrebiteľa, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Podľa názoru súdu prvej inštancie,
v konaní bolo potrebné zaoberať sa i skutočnosťou, či žalobca neuplatňuje premlčaný nárok, zistenie

ktorej skutočnosti potom bráni súdu priznať mu plnenie voči žalovanej ako spotrebiteľovi, keď počnúc
účinnosťou novely zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní
služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov
predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov vykonanej zákonom č. 102/2014 Z. z. je súd
od 13. 06. 2014 povinný na premlčanie uplatneného nároku prihliadať z úradnej povinnosti.
Zároveň mal za to, že bolo potrebné vysporiadať sa s otázkou, či na premlčanie (konkrétne premlčaciu

dobu) uplatneného nároku je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo
Obchodného zákonníka. Pokiaľ ide aplikáciu novely zákona č. 250/2007 Z. z. na posudzovaný právnyvzťah, súd prvej inštancie bol toho názoru, že prijatá novela nevykazuje znaky pravej retroaktivity, ktorá
je v našom právnom poriadku neprípustná, ale ide o retroaktivitu nepravú, ktorá prípustná je (Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 16/09 zo dňa 27. 10. 2010). Predmetnou novelou neboli

dotknuté právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti a účinnosti skorších právnych noriem, nebolo
odňaté právo žalobcu vzniknuté v minulosti podľa staršieho zákona (v prejednávanej veci právo
na vrátenie poskytnutého úveru s príslušenstvom), boli len zmenené isté práva do budúcnosti, konkrétne
právo s úspechom sa domáhať priznania tohto nároku v prípade, že tento je premlčaný. Konštatoval,
že z hľadiska posudzovanej otázky je pre žalovanú ako spotrebiteľa nepochybne výhodnejšia právna

úprava premlčania podľa Občianskeho zákonníka, pretože zakotvuje kratšiu (trojročnú) premlčaciu
dobu oproti úprave premlčania v Obchodnom zákonníku. Záver o aplikácii ustanovení Občianskeho
zákonníka o premlčaní na prejednávanú vec plynie podľa názoru súdu prvej inštancie z ustanovenia §
266 ods. 5 Obchodného zákonníka, ako aj z ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré
ukladá na právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, aplikovať tie ustanovenia právneho poriadku,
ktoré sú pre spotrebiteľa priaznivejšie. V zmysle § 54 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka si

žalovaná ako spotrebiteľ nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie len z dôvodu, že uzavrela zmluvu
podľa Obchodného zákonníka. Z uvedeného právneho názoru súd prvej inštancie v prejednávanej
veci pri rozhodovaní vychádzal. Premlčacia doba podľa Občianskeho zákonníka začína plynúť odo
dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Možnosť vykonania práva po prvý raz ako začiatok
plynutia premlčacej doby nastáva v okamihu, keď sa veriteľ môže oprávnene domáhať na súde splnenia

záväzku. Inými slovami, je to okamih, kedy oprávnený môže po prvýkrát s úspechom podať žalobu na
plnenie záväzku. Občiansky zákonník objektívne vymedzuje začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý
nezávisí od subjektívnej okolnosti, teda od toho, či oprávnený subjekt vie alebo nevie o svojom práve.
Všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Tým je
objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej doby. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle

od subjektívnej okolnosti, teda, či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve. Právo mohlo byť
prvýkrát vykonané vtedy, ak je spôsobilé byť uplatnené v konaní pred súdom prostredníctvom návrhu na
začatie konania. V prejednávanej veci z výpisov z účtu mal súd preukázané, že poslednú splátku úveru
uhradila žalovaná dňa 16. 09. 2008, pričom právny predchodca žalobcu si účtoval úrok z omeškania z
dlžných splátok až do dňa postúpenia pohľadávky, t. j. do 15. 12. 2011. Potom deň, kedy bol žalobca

oprávnený zosplatniť celý dlh, možno v zmysle ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka považovať
za deň, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a teda za deň začatia plynutia premlčacej doby. Sám
žalobca uviedol, že žalovaná naposledy uhradila splátku úveru dňa 16. 09. 2008 (a to len čiastočne).
Najneskôr od 21. 12. 2008 (teda uplynutím troch mesiacov od splatnosti splátky splatnej dňa 20. 09.
2008) začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie dlžnej sumy zo zmluvy o úvere na súde v trvaní troch

rokov, ktorá márne uplynula dňa 20. 12. 2011. Podľa názoru súdu prvej inštancie preto, keď konanie v
prejednávanej veci začalo dňa 27. 09. 2013 doručením žaloby na súd, bolo to až po uplynutí premlčacej
doby na uplatnenie tohto nároku. Súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nespochybnil právo žalobcu na
uplatnenie jeho (aj keď premlčaného) nároku žalobou na súde, avšak poznamenal, že žalobca nárok na
vrátenie dlžnej sumy úveru uplatnil po viac ako štyroch rokoch odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po

prvý raz. Na uplatnenie takéhoto nároku zo spotrebiteľskej zmluvy musel súd prvej inštancie bezpochyby
prihliadnuť aj bez návrhu, konkrétne na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku žalobcu voči
spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania ako zákonnej prekážky, ktorá s poukazom na § 5b zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa bráni priznať plnenie voči spotrebiteľovi, bez ohľadu na to, či sa
spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. S ohľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie žalobný

návrh žalobcu zamietol. S poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 OSP uviedol, že hoci žalovaná bola
podľa výsledku konania plne úspešnou stranou sporu, súd jej náhradu trov konania nepriznal, keďže
si túto neuplatnila.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, odôvodniac ho nesprávnym právnym

posúdením veci a nedostatočne zisteným skutkovým stavom veci. Uviedol, že predmetná úverová
zmluva bola uzavretá dňa 13. 05. 2005, pričom v období do 31. 12. 2007 sa vzťahovali ustanovenia §
52 až 54 len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na zmluvu
podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku. Pokiaľ pred dňom 01. 01. 2008
bola uzavretá zmluva o úvere, kde bol dlžník spotrebiteľom, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté

pred 01. 01. 2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa ustanovení § 52 až 54 Občianskeho zákonníka.
Tvrdil, že právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01. 01. 2008 sa spravujú ustanoveniami
Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Súd prvej inštancie tak na daný prípad
nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby a na daný prípadbolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda
absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo strán je spotrebiteľ. Uviedol, že v
zmysle bodu 7.6.1 všeobecných obchodných podmienok pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti

celého úveru ku dňu 24. 01. 2012, pričom vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru je oprávnením,
nie však povinnosťou veriteľa. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil začiatok plynutia premlčacej
doby a nemožno sa stotožniť s právnym posúdením, v zmysle ktorého premlčacia doba začala plynúť
najneskôrod21.12.2008.Taktovymedzenýdátumpredstavujelennajskoršímožnýdátum,odkedyjeho
právny predchodca mohol pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, k čomu však nepristúpil

a mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil až ku dňu 24. 01. 2012. Vzhľadom na uvedené zastáva názor,
že premlčacia doba začala plynúť najskôr od 25. 01. 2012 a právo na plnenie si na súde uplatnil pred
uplynutím premlčacej doby. Poukázal na viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
rozhodnutí krajských súdov, ako i Ústavného súdu Slovenskej republiky. Nesúhlasil s aplikáciou § 5b
Zákona o ochrane spotrebiteľa, majúc za to, že tým došlo k značnému narušeniu princípov právneho
štátu podľa článku 1 ods. 1, 2 Ústavy SR, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa článku 12 ods. 1, 2

Ústavy SR a článku 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred svojvoľným
zásahom štátnej moci zakotvenej v článku 13 ods. 4 Ústavy SR, k narušeniu práva na majetok a ochranu
vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a článku 1 Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva
na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa článku 46 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochranu ľudských práv a základných slobôd a
k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej článkom 47 ods. 3 Ústavy SR a
článkom 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Tiež uviedol, že aplikácia ustanovenia § 5b Zákona
o ochrane spotrebiteľa na prebiehajúce súdne konanie bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo
k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a k podaniu žaloby na začatie konania, došlo k zotretiu princípu

právnejistotyakojednéhozoznakovprávnehoštátu,ktoréhosúčasťoujeajpožiadavkapredvídateľnosti
konania orgánu verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa, ako aj k porušeniu
zásady ustanovenej v článku 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných
zákonov, zákonov a ostatných, všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s Ústavou
SR, najmä, pokiaľ si v konaní uplatnil svoj nárok žalobou zo dňa 19. 09. 2013 a ustanovenie § 5b Zákona

o ochrane spotrebiteľa nadobudlo účinnosť až dňa 01. 05. 2014. Z uvedených dôvodov navrhol, aby
odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 220 OSP zmenil
tak, že vyhovie návrhu žalobcu, resp. v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 a 3 OSP ho zrušil a vrátil vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
účinného od 01. 07. 2016, ďalej len CSP) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods.
1 písm. c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu 2.618 eur
spolu s úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 21. 10. 2010 do 12. 02. 2012 vo výške 48,49 eura
a ročným úrokom z omeškania vo výške 9 % zo sumy 2618 eur od 13. 02. 2012 do zaplatenia
a náhradu trov konania. Svoj nárok odôvodnil tým, že žalovaná s právnym predchodcom žalobcu -
Slovenská sporiteľňa, a. s. dňa 13. 05. 2005 uzavrela zmluvu č. 212018915. Na základe tejto zmluvy

boli žalovanej poskytnuté peňažné prostriedky. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.
12. 2011 žalobca nadobudol voči žalovanej pohľadávku, ktorá ku dňu postúpenia predstavovala sumu
4.817,12 eura. Žalobca si uplatnil podanou žalobou pohľadávku v časti dlžnej istiny, a to splátky úveru
splatné od 20. 10. 2010 do 20. 04. 2015 v počte 55 a v celkovej výške 2.618 eur. Zároveň si uplatnil
na zaplatenie úrok z omeškania vyčíslený vo výške 48,49 eura a ročný úrok z omeškania 9 % z dlžnej

sumy istiny 2.618 eur od 13. 02. 2012 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania titulom zaplateného
súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia.

5. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že právny predchodca žalobcu a
žalovaná uzatvorili dňa 13. 05. 2005 Zmluvu o splátkovom úvere č. 212018915. Na základe tejto zmluvy

bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 100.000 Sk (3.319,39 eura), ktorý sa žalovaná zaviazala uhradiť
právnemu predchodcovi žalobcu spolu s dohodnutým zmluvným úrokom vo výške 11,10 % ročne v
pravidelných mesačných splátkach vo výške 1.434 Sk (47,60 eura) v období od 20. 05. 2005 do 20. 04.
2015 (v mesačných splátkach splatných vždy k 20. dňu v mesiaci). Súd prvej inštancie žalobu žalobcuzamietol pre premlčanie, keď vychádzal z toho, že žalovaná naposledy uhradila splátku úveru dňa 16.
09. 2008 (len čiastočne), preto mal za to, že najneskôr od 21. 12. 2008 (teda uplynutím troch mesiacov
od splatnosti splátky splatnej dňa 20. 09. 2008) začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie dlžnej

sumy zo zmluvy o úvere na súde v trvaní troch rokov, ktorá márne uplynula dňa 20. 12. 2011, a keďže
konanie v prejednávanej veci začalo až dňa 27. 09. 2013, bolo to až po uplynutí premlčacej doby na
uplatnenie tohto nároku.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, a ak
nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

8. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj

povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).

10. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade
a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu
právanaspravodlivýproces.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,
že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy
riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl.
6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne
vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 191 a § 220 ods. 1 CSP, m. m. I. ÚS
243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli
účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP) musí vyplývať vzťah medzi

skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať
tiežnajehocelkovúpresvedčivosť,teda,inýmislovami,nato,abypremisyzvolenévrozhodnutí,rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí

súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS
332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s
výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z

29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v
§ 220 ods. 2 CSP. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 378 CSP).

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že
súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil, keď sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal

pre rozhodnutie významnými námietkami a argumentmi strán, avšak mal za to, že záver súdu prvej
inštancie, že premlčacia doba na uplatnenie dlžnej sumy zo zmluvy o úvere na súde začala plynúť
najneskôr od 21. 12. 2008, teda uplynutím troch mesiacov od splatnosti splátky splatnej dňa 20. 09.
2008 a márne uplynula dňa 20. 12. 2011, nie je správny.12. Zo zmluvy o splátkovom úvere č. 0212018915 zo dňa 13. 05. 2005 vyplýva, že jej súčasťou sú
všeobecné obchodné podmienky, ktorými sa riadia všetky právne vzťahy neupravené v úverovej zmluve.

V zmysle všeobecných obchodných podmienok bodu 7.6.1. je banka oprávnená vyhlásiť mimoriadnu
splatnosť úveru, t. j. požadovať splatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere a klient je povinný splatiť
pohľadávku zo zmluvy o úvere v lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti, ak je
klient v omeškaní so platením jednej splátky istiny alebo úrokov, ktoré trvá viac ako 10 dní. Uvedený
bod všeobecných obchodných podmienok tak upravuje oprávnenie banky využiť uvedené právne

možnosti v prípade neplnenia si povinností klientom z úverovej zmluvy, avšak uvedené oprávnenie
nie je povinnosťou banky, to znamená, že banka ho môže využiť, ale nemusí, a teda nie je možné
mu toto oprávnenie dať za povinnosť. Ak teda aj žalovaná zaplatila poslednú splátku v septembri
2008 právnemu predchodcovi žalobcu, počnúc mesiacom október 2008 vzniklo v zmysle bodu 7.6.1.
všeobecných obchodných podmienok právo požadovať celú poskytnutú sumu úveru s príslušenstvom
pred dátumom splatnosti dohodnutým v úverovej zmluve, a to v písomnej výzve žalovanej. Ak však

žalobca toto svoje oprávnenie nevyužil, nemožno počiatok plynutia premlčacej doby posúdiť tak, ako
to urobil súd prvej inštancie, preto je tento jeho záver nesprávny. Žalobca k splatnosti úveru v odvolaní
uviedol, že mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil až ku dňu 24. 01. 2012, vzhľadom na ktorú skutočnosť
malzato,žepremlčaciadobazačalaplynúťnajskôrod25.01.2012aprávonaplneniesinasúdeuplatnil
pred uplynutím premlčacej doby. Z uvedených dôvodov bude potrebné, aby sa súd prvej inštancie

opätovne zaoberal posúdením otázky splatnosti úveru a počiatku rozhodného pre plynutie premlčacej
doby, vychádzajúc z dokladov založených v spise a následne posúdil, či je žalobcom uplatnený nárok
premlčaný alebo nie. Právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods.
2 CSP).

13. K námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní odvolací súd považuje za potrebné tiež uviesť,
že aj keď sa odvolací súd stotožňuje so žalobcom, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom, na
ktorý sa vzťahuje Obchodný zákonník, to však nevylučuje posúdenie danej veci aj v zmysle § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka, keďže v danej veci išlo o poskytnutie splátkového úveru, pričom právny
predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako veriteľ, t. j. ako osoba, ktorá konala v rámci

svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná vystupovala ako spotrebiteľ, t. j. ako osoba, ktorá nekonala v
rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Záver súdu prvej inštancie o
tom, že tento právny vzťah sa spravuje tak ustanoveniami Obchodného zákonníka, ako aj ustanoveniami
Občianskeho zákonníka a premlčanie je potrebné posudzovať podľa Občianskeho zákonníka je preto
správny. To, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú

ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva v zmysle
ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich
rozhodnutiach sp. zn. 4M Cdo 17/2014, 8M Cdo 13/2014, 2M Cdo 5/2015, 3M Cdo 12/2014, 4M Cdo
4/2014 a 8 M Cdo 3/2015, v ktorých uviedol, že keďže ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka
nadobudlo účinnosť 1. mája 2014, pričom tento predpis nemá prechodné ustanovenia, od jeho účinnosti

sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. V týchto rozhodnutiach NS SR posudzoval
to,či sapri úverovejzmluve,ktorájezároveňspotrebiteľskouzmluvoumápremlčanieposudzovaťpodľa
Obchodného alebo Občianskeho zákonníka. K namietaniu aplikácie ustanovenia § 5b zák. č 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa odvolací súd dodáva, že touto otázkou sa rovnako zaoberal už Najvyšší
súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21. 04. 2015, pričom mal za to,

že prvostupňový súd musí vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom
ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ je povinný prihliadnuť na zákonný dôvod,
ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Má tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú
prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred
týmto dňom. Odvolací súd, vychádzajúc z názoru NS SR, vysloveného v uvedenom rozhodnutí, mal za
to, že pokiaľ súd prvej inštancie vo veci ex offo aplikoval ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z., čo
namietal žalobca v odvolaní, postupoval správne, preto sa odvolací súd s takýmto právnym posúdením

veci súdom prvej inštancie stotožňuje.

14. Súd prvej inštancie teda správne postupoval, keď predmetnú zmluvu posúdil ako absolútny obchod,
avšak na otázku premlčania, vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy, aplikoval ustanoveniaObčianskeho zákonníka. Takéto pravidlo je v ustálenej aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril aj
Ústavný súd SR v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. 06. 2013, v ktorom skonštatoval,
že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny

obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

15. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v danej veci nesprávne
určil počiatok plynutia premlčacej doby, a preto vec nesprávne právne posúdil, preto napadnuté
rozhodnutie v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).