Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. september 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/19/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316207468
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8316207468.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION,
a.s., Vajnorská č. 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47967692, právne zastúpeného: Advokátska kancelária
JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., Martinčeková č. 13, 821 01 Bratislava, IČO: 50361368, proti
žalovanej: M. U., P.. XX.X.XXXX, XXX XX U. Č.. XXX, o zaplatenie sumy 2.410,9 Eur s prísl., o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 30. novembra 2017 pod č. k. XCsp/XX/
XXXXX-XXX takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania.

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom v jeho prvom výroku žalovanú zaviazal povinnosťou
zaplatiť žalobcovi istinu 434,73 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25% zo sumy 434,73 Eur od
20.09.2014 do zaplatenia v mesačných splátkach po 49 Eur so súhlasom žalobcu, splatných vždy do
25-tého dňa v mesiaci počnúc prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti
rozsudku, pod stratou výhody splátok v zmysle § 232 ods.4 C.s.p.. V prevyšujúcej časti, v znení druhého
výroku rozsudku, žalobu zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania podľa § 255 C.s.p. na

základe pomeru úspechu v spore.

2. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval existenciu úverového vzťahu v predmetnom
spore na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 15.12.2010, uzavretej medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovanou, ktorý vyhodnotil ako spotrebiteľský, posudzujúc ho v zmysle
ustanovení § 1, § 9 a § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľskom úvere v spojení s § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, ďalej § 3 ods.3, § ods.6 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa,

podporne aplikujúc závery európskej judikatúry.

3. Na základe uvedenej zmluvy o úvere sa právny predchodca žalobcu, spoločnosť Poštová banka,
a.s., Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890 domáhal žalobou zo dňa 3.8.2016 vo vzťahu
k žalovanej priznania istiny 2410,90 Eur, vyčíslených úrokov v sume 627,80 Eur, úrokov z omeškania
vo výške 645,74 Eur, úrokov vo výške 19,5% ročne zo sumy 2410,90 Eur od 1. 5. 2016 do zaplatenia,
úrokov z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 2410,90 Eur od 1. 5. 2016 do zaplatenia a náhrady

trov konania, keďže žalovaná napriek zaslanej výzve na úhradu dlžnej sumy svoj dlh neuhradila. Žalobca
vychádzal zo skutočnosti, že žalovanej poskytol peňažné prostriedky, ktoré sa žalovaná zaviazala vrátiť
v splátkach s lehotou splatnou tej- ktorej splátky dohodnutou v zmluve. V dobe od uzatvorenia zmluvy
po vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru žalovaná splatila svoj záväzok len čiastočne, jednotlivýmisplátkami sumu 2.565,27 Eur podľa listiny aktuálneho stavu úveru vyhotovenej ku dňu 30. 4. 2016 z
bankového informačného systému žalobcu v súlade s ustanovením §40 ods. 8 a 9 zák. č. 483/2001 Z.z..

4. Súd prvej inštancie po bližšom oboznámení sa so zmluvou o úvere, obchodnými podmienkami pre
úver, všeobecnými obchodnými podmienkami, sadzobníkom poplatkov a ďalšími listinnými dôkazmi
v spise konštatoval, že právny predchodca žalobcu, spoločnosť Poštová banka, a.s. ako veriteľ a
žalovanáakodlžníkuzatvoriliuvedenúZmluvuoúvere,vzmyslektorejveriteľposkytoldlžníkovifinančné
prostriedky vo výške 3000 ,- Eur pri úroku 19,5% ročne, RPMN 21,85% a priemernej RPMN na trhu

18,48%, s ich splatnosťou v 70 mesačných splátkach, splatných vždy k 15. dňu v mesiaci po 78,29
Eur, s dátumom splatnosti prvej splátky 15. 1. 2011 a dátumom konečnej splatnosti úveru 15. 10. 2018,
pri celkovej výške nákladov predstavujúcej 2023,38 Eur. Po preskúmaní bližších podmienok úveru, na
ktoré odkazuje zmluva, a to bodu 6.2 Obchodných podmienok a ďalších listín predložených v spore
žalobcom, prvoinštančný súd právne uzavrel, že keďže zmluva o úvere neobsahovala náležitosti v
zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch, považuje sa poskytnutý úver

v zmysle ustanovenia §11 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona za bezúročný a bez poplatkov.

5. Predmetná zmluva o úvere neobsahuje údaj požadovaný zákonom spotrebiteľských úveroch tak,
ako to je vyššie uvedené podľa § 9 ods. 2 písm. k/ a to údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov. V zmluve je uvedený iba celkový počet splátok a výška mesačných splátok, bez

rozlíšenia, z čoho takáto splátka pozostáva, bez rozlíšenia istiny, riadnych úrokov, poplatkov a iných
súm a ich termínov. Výška ostatných splátok ani v zmluve nie je uvedená. Takéto znenie zmluvy je pre
bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v súlade s uvedeným zákonným ustanovením a s
cieľom tejto právnej úpravy. Na žalobcom predloženú listinu pod názvom „Predpis splátok k zmluve o
úvere č. XXXXXXXXXX“, ktorá je však bez dátumu vyhotovenia a bez podpisov zmluvných strán, súd

neprihliadal.

6. Súd prvej inštancie preto žalovanú zaviazal na vrátenie len reálne čerpaných prostriedkov z úverovej
zmluvy v preukázanej výške 3000,- Eur, pričom žalovaná vrátila žalobcovi už sumu 2565,27 Eur. Preto
žalobe žalobcu vyhovel v časti o zaplatenie 434,73 Eur a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

7. Pretože sa žalovaná dostala do omeškania so zaplatením svojho záväzku vo výške 434,73 Eur po
zosplatneníúveruprejehonesplácaniek19.9.2014,mážalobcanárok naúrokzomeškaniaztejtosumy
dňom nasledujúcim po zosplatnení úveru podľa ustanovenia § 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka,
ktoréhovýškajevsúladesustanovením§3ods.1nariadeniavládySRč.87/1995,ktorýmsavykonávajú

niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. V prevyšujúcej časti požadovaného úroku z omeškania
súd žalobu žalobcu zamietol.

8. Proti rozsudku v časti, ktorou súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol podal v zákonnej
lehote odvolanie žalobca elektronickým podaním zo dňa 22.12.2017 z dôvodov podľa § 365 ods.1 písm.

a/, b/ až h/ C.s.p.. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok v jeho napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a alternatívne, aby odvolací súd vyhovel žalobe v celom rozsahu a
žalovanú zaviazal na náhradu trov celého konania žalobcu.

9. V dôvodoch odvolania žalobca, pokiaľ ide o údaje o výške, počte a termíne splátky istiny, úrokov

a iných poplatkov, poukázal na rozsudok Súdneho dvora tretia komora z 9. novembra 2016, sp. zn.
W.-XX/XX, týkajúci sa výkladu článku 1, článku 3 písm. m), článku 10 ods. 1 a 2, článku 22 ods. 1
a článku 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66) a rozsudok
KrajskéhosúduvPrešovezodňa11.4.2017sp.zn.XXW.XX/XXXX.PodľaodvolateľaSúdnydvordospel

k záveru, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom
na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou
identifikovať dátumy týchto splátok. Zároveň Súdny dvor dospel k záveru, že zmluva o úvere na dobu
určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej
tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Žalobca je toho

názoru, že predmetnú zmluvu o úvere nemožno považovať za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu,
že zmluva o úvere neobsahuje výšku, počet a termíny splátok, nakoľko považuje za zrejmé, že zmluva
o úvere priamo nemusí takýto údaj obsahovať, ale postačí, ak sa táto informácia na základe zmluvy o
úvere dá identifikovať, čo v danom prípade zmluva o úvere spĺňa.10. Podľa právneho názoru žalobcu je predmetné rozhodnutie vo svojom odôvodnení
nepreskúmateľné. Nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia porušil súd práva žalobcu

vychádzajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, poukazujúc na judikatúru M.. Ú. XXX/XX,
M.. Ú. XXX/XX, M.. Ú. XX/XX, M.. Ú. XXX/XX, M.. Ú. XXX/XX, M.. Ú. XX/XXXX, M.. Ú. XXX/XX, Nález
Ústavného súdu ČR sp. zn.: M.. Ú. XXXX/XX, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn.: XCdo/XX/XXXX, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: M.. Ú. XXX/XX. V konaní na
súde prvej inštancie došlo k porušeniu práva strany konania na spravodlivý súdny proces zdôrazňujúc,

že garancia spravodlivého súdneho procesu musí byť naplnená v každom konaní.

11. V ďalšom texte odvolania žalobca poukazoval na dôvody pravidelne sa opakujúce v jeho podaniach
v mnohých ďalších sporoch, ktorých je účastníkom, namietajúc najmä neúmernú ochranu spotrebiteľa,
vedúcu k jeho jednostrannému zvýhodňovaniu, čím dochádza k narušeniu princípu rovnosti strán
konania, pričom poukázal na odlišné stanovisko sudcu a zároveň podpredsedu Ústavného súdu

Slovenskej republiky, JUDr. Milana Ľalíka.

12. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná v súdom určenej lehote nijako nevyjadrila.

13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona číslo

160/2015Z.z.,Civilnýsporovýporiadok,ďalejlenC.s.p),preskúmalnapadnutýrozsudokakoajkonanie,
ktoré mu predchádzalo podľa § 379 a nasl. C.s.p. v rozsahu odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný,
pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok vo veci odvolací súd vyhlásil na
verejnom zasadnutí podľa § 219 ods.1 a § 378 ods.1 C.s.p., o konaní ktorého súd upovedomil účastníkov
prostredníctvom úradnej tabule a webovej stránky súdu. Pri viazanosti dôvodmi včas uplatnenými v

odvolacej lehote odvolací súd je toho názoru, že odvolacie dôvody neboli spôsobilé privodiť zmenu, či
zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.

14. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu boli v odvolacom konaní preskúmavané výroky
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba čiastočne zamietnutá, ako aj súvisiaci

výrok o trovách konania, a preto výrok rozsudku o vyhovení žalobe, ktorý odvolaním žalobcu napadnutý
nebol, v odvolacom konaní preskúmavaný nebol a ako taký nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods. 2
C.s.p.).

15. V konaní pred súdom prvej inštancie bol v preskúmavanej časti v dostatočnom rozsahu zistený

skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu
odvolaciehokonaniasanatýchtoskutkovýchaprávnychzisteniachničnezmenilo,odvolacísúdsiosvojil
náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu
odkazuje.

16. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na ustanovenie § 9 ods.
2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, vyžadujúce rozčlenenie
dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, teda na istinu, úroky a poplatky. Nesplnenie tejto povinnosti malo
za následok, že úver sa v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom
v čase uzatvorenia zmluvy považoval za bezúročný a bez poplatkov, potvrdzujúc tak záver súdu prvej

inštancie.

17. Rozhodujúcou okolnosťou, ako správne konštatoval súd prvej inštancie, je to, že uvedená zmluva
o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitú a zákonom stanovenú špecifikáciu splátok istiny, úrokov
a poplatkov, pričom tieto špecifikované údaje v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských

úveroch musia byť v takejto zmluve uvedené, čo však zmluva, ktorá je predmetom tohto konania
nespĺňala. Je tomu tak z toho dôvodu, že v zmluve je uvedená len jedna suma tzv. anuitnej splátky, avšak
zozmluvynevyplýva,koľkoztejtosplátkyidenasplátkyúveruvoformeistinyakoľkoidenasplátkuúveru
vo forme úroku. V tomto smere nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu uvedenou v odôvodnení jeho
odvolania, že z rozsudku SD EÚ sp.zn. W.-XX/XX z 9.11.2016 vyplýva, že takéto špecifikácie nemusí

zmluva obsahovať. Sporným v danej veci nie je, že by zmluva musela obsahovať splatnosť splátok s
odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s
istotou identifikovať dátumy splátok. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že Smernica č. 2008/48 nestanovuje
povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Rozhodujúcou okolnosťouje však to, že Zákon o spotrebiteľských úveroch zakotvuje povinnosť špecifikácie - rozlíšenia, aká časť
splátky sa má započítať na istinu a aká na úroky, čo v predmetnej zmluve nebolo dodržané, čím bolo
porušené ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch.

18. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že
členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

19. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem
a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie,
pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť
národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu,

kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo
ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba
členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky

právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty
nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný
rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej
transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje

práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia
smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre
členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za

následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej
zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si
členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky
tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená

na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

20. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj
otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica

zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii
smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie
vo veci W.-XX/XXXX potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani
zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice
je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo vnútroštátne právo s úpravou nad rámec

Smernice.Ztohtorozhodnutiatedavyplýva,žeSlovenskárepublikanesprávnetransformovaladosvojho
právneho poriadku Smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o
spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

21. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného

spojenia smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je
možné vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a
splátky iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku W.-XX/XX správne rozhodol, že
smernica takéto členenie nepožaduje.

22. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať
„výšku,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“.Nietžiadnychpochybností,žeslovenský
zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj
splátokúrokovasplátokinýchpoplatkov.Akbyslovenskýzákonodarcachcelvyjadriťtoisté,čopožadujeSmernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú
istú terminológiu ako používa Smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil,
ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia

zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR,
desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa
má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov
a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

23. Úver je odplatným právnym úkonom, pri ktorom odplatu predstavujú spravidla úroky.
Je to zrejmé z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, podľa ktorého zmluvou o úvere sa zaväzuje
veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník
sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

24. Vychádzajúc z tohto ustanovenia úverové obdobie, teda čas, na ktorý sa peňažné prostriedky

poskytujú, medzi podstatné náležitosti úveru nepatrí. Ak si ale účastníci dohodnú úverové obdobie a
dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do splatnosti úveru nevráti, prichádzajú do úvahy za obdobie po
splatnosti úveru úroky z omeškania. Inštitút úrokov z omeškania je odlišný od inštitútu odplatných úrokov
a má sankčnú povahu. Úroky z omeškania v občiansko-právnych veciach sú právne regulované čo do
ich maximálnej výšky.

25. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút,
ktorý umožňuje veriteľovi požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Teda
podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že
veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v

splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne
v splátkach vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto
predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru
k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok
splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je

obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok veriteľa na úroky ako ceny dočasne obetovaných peňazí, ktorých
dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty
získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný
pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie
požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade

svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu
požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na
dispozíciusistinouúveru,atýmobmedzenieobchodovaniaspeniazmi,ktoréuždlžníknemáprávovrátiť
v režime výhody splátok. Práve v tomto rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa
na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom

by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a
právnyporiadokmupomimoriadnomzosplatneníúveruposkytujeviaceréprávneprostriedkyvymoženia
jednorazovozosplatnenejpohľadávky.Aknastalstav,kedyspotrebiteľužnemáprávnytitulmaťpeňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili
výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený

krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným
mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy,
ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil.

26. Možnosť veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky je právne

upravená v ustanovení § 565 Občianskeho zákonníka, na ktorú v prípade plnenia zo spotrebiteľskej
zmluvy nadväzuje ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 565 Občianskeho
zákonníka je zaradené do 8. časti hlavy I. oddielu 6 tohto právneho predpisu upravujúceho zánik
záväzkov.Vyhlásenímpredčasnejsplatnostizostranyžalobcuakoveriteľaavzmysleustanovenia§565
Občianskeho zákonníka zmluva zaniká. Zanikajú všetky práva a povinnosti zmluvných strán zo zmluvy

a zaniká aj povinnosť žalovaného ako spotrebiteľa splácať žalobcovi poskytnutý úver v dohodnutých
splátkach a platiť mu z poskytnutej istiny ďalšie úroky. Úroky majú akcesorický charakter k hlavnej
zmluve, a teda nemožno požadovať úroky za obdobie, v ktorom už zmluva neexistovala, pretože zanikla.
Ak hlavný záväzok zanikne, zaniká aj akcesorický záväzok a pretrváva len povinnosť nahradiť už splatnéúroky. Spotrebiteľovi vzniká povinnosť vrátiť nesplatenú istinu a splatné úroky, ktorých výška sa ku dňu
účinnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti zo strany veriteľa zafixuje. V prípade omeškania spotrebiteľa
s vrátením týchto prostriedkov je spotrebiteľ povinný platiť výlučne úroky z omeškania, avšak nie riadne

úroky.

27. Čo sa týka obchodnoprávnej úpravy splatnosti úrokov táto vyplýva z ustanovenia § 503 Obchodného
zákonníka. Ustanovenie § 503 ods. 1 a ods. 2 Obchodného zákonníka upravuje otázku riadneho
splácania úrokov dohodnutých v zmluve, pričom odsek 2 tohto ustanovenia upravuje toto riadne

splácaniepreprípad,žesaposkytnutépeňažnéprostriedkymajúvrátiťvsplátkach.Preotázkusplatnosti
úrokov je podstatná prvá a posledná veta ustanovenia § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa
ktorého záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. V čase,
keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky , ktoré sa ho týkajú.
Práve prvá a posledná veta uvedeného ustanovenia ustanovujú, že veriteľ je oprávnený na úroky
len do momentu vyhlásenia predčasnej splatnosti. Obchodný zákonník expresis verbis v prvej vete

ustanovenia § 503 ods. 1 upravuje, že „ záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť“ použité
peňažné prostriedky a nie „záväzok platiť úroky je splatný v momente vrátenia“ použitých peňažných
prostriedkov. Expresis verbis úpravu obsahuje tiež tretia veta uvedeného prvého odseku ustanovenia
§ 503 Obchodného zákonníka, keď splatnosť úrokov nastáva „v čase, keď sa má vrátiť“ zvyšok
poskytnutých peňažných prostriedkov a nie „ v čase, keď dlžník vráti“ zvyšok poskytnutých prostriedkov.

Ustanovenie § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka je koncipované jednoznačne a nepripúšťa žiaden
iný výklad.

28. Ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka upravuje otázku splácania úrokov výlučne pre
prípad predčasného splatenia úveru zo strany dlžníka. Obchodný zákonník splatnosť úrokov upravuje

v ustanovení § 503 ods. 1 a ods. 2, ktoré veriteľa oprávňuje na riadne úroky len do momentu vzniku
záväzku vrátiť peňažné prostriedky veriteľovi, nie do momentu ich skutočného vrátenia.

29. Podľa ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením
peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa

tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania
ustanovuje vykonávací predpis. Týmto vykonávacím predpisom je Nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z..

30. Za čas po splatnosti úveru patrí veriteľovi iba právo na úroky z omeškania vo výške
stanovenej všeobecne záväzným právnym predpisom. Akékoľvek navyšovanie úrokov z omeškania

sa dostáva do rozporu so zákonom. Takýmto neprípustným navyšovaním úrokov z omeškania je aj
navyšovanie úrokov z omeškania o úroky za úver po lehote splatnosti úveru.

31. Občiansky zákonník v ustanovení § 559 ods. 2 ukladá povinnosť dlžníkovi dlh splniť
riadne a včas. Riadne a včasné nesplnenie dlhu má za následok omeškanie dlžníka čo je zrejmé z

ustanovenia § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka. Pri omeškaní s plnením peňažného dlhu
v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzniká veriteľovi iba právo požadovať od
dlžníka popri plnení úroky z omeškania vo výške stanovenej vykonávacím predpisom.

32. Pojmu plnenie použitom v ustanovení § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka bez akýchkoľvek

pochybností zodpovedá pojem pohľadávka. Vychádzajúc z ustanovenia § 488 Občianskeho zákonníka
záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka)
od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Príslušenstvo pohľadávky je definované v
ustanovení § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka a sú ním úroky, úroky z omeškania, poplatok z
omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

33. Ak Občiansky zákonník úroky definuje len ako príslušenstvo pohľadávky a veriteľovi
umožňuje pri omeškaní s plnením peňažného dlhu, teda s plnením pohľadávky požadovať od dlžníka
popri plnení aj úroky z omeškania je zrejmé, že takáto možnosť sa vzťahuje iba na pohľadávku a nie aj
na úroky tvoriace iba príslušenstvo pohľadávky.

34. Občiansky zákonník ako základný právny predpis upravujúci spotrebiteľské vzťahy, ktorý je v
súčasnosti v súlade s ustanovením § 52 ods. 2 veta tretia priamo aplikovateľný i na úverovú zmluvuuzatvorenú podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, umožňuje veriteľovi po lehote
splatnosti pohľadávky priznať iba úroky z omeškania jedine z pohľadávky a nie aj z jej príslušenstva.

35. Novela Občianskeho zákonníka účinná od 1.4.2015 doplnila ustanovenie § 52 ods. 2 o tretiu vetu,
podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právny
predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa
vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto právneho predpisu. Tento záver priamo

vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.5.2015 vo veci XMCdo/XX/XXXX, ktorým bolo
zamietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora namietajúceho, že premlčanie práva malo
byť posudzované podľa ustanovení Obchodného nie Občianskeho zákonníka.

36. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 C.s.p. rozsudok v jeho
odvolaním napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

37. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s ustanovením § 255 ods.1 C.s.p., keďže v odvolacom konaní úspešnej žalovanej žiadne trovy
nevznikli a neúspešný žalobca na ich náhradu nemá nárok.

38. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove pomerom
hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 veta druhá Civilného sporového poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).
Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).
Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).
Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).