Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. september 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/45/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8515203685
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8515203685.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Anny Ilčinovej v spore žalobcu : L. Š., V..: XX.XX.XXXX, P. R. XX,
XXX XX T. Ľ., právne zastúpeného: JUDr. Milan Kuzma, advokát, Advokátska kancelária so sídlom
Floriánska 16, 040 01 Košice, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava, v konaní o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy spôsobenej orgánom verejnej moci nezákonným rozhodnutím, o odvolaní žalobcu a odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. XC/XXX/XXXX-XXX zo dňa 15. marca
2018 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II., III. a IV.

Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol v I.
výroku, že zastavuje konanie v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 332,- Eur s úrokom z omeškania
vo výške 5,05 % ročne zo sumy 332,- Eur od 22.05.2015 do zaplatenia, v II. výroku uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.428,22 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy
3.428,22 Eur od 22.05.2015 do zaplatenia a to všetko do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Následne v III. výroku súd prvej inštancie rozhodol, že v prevyšujúcej časti žalobu zamieta a IV. výrokom
vyslovil, že nepriznáva žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov.

2. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal voči žalovanej náhrady majetkovej a
nemajetkovej ujmy spôsobenej orgánom verejnej moci nezákonným rozhodnutím. Žalobu odôvodnil
tým, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ, Úradom justičnej a kriminálnej polície v Starej Ľubovni
ČVS: N.-XXX/OdV-T.-XX zo dňa 21.09.2007 mu bolo vznesené obvinenie pre skutok kvalifikovaný ako

zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a
obchodovanie s nimi podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. a) Tr. zákona. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia
podal sťažnosť, ktorá bola uznesením Okresnej prokuratúry v Starej Ľubovni sp. zn. Y. XXX/XX-XX zo
dňa 10.12.2007 zamietnutá. Dňa 20.05.2008 podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Prešove na neho
obžalobu, a to pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 k
§ 172 ods. 1 písm. c), ods. 3 písm. c) Tr. zákona. Po rozsiahlom dokazovaní bol rozsudkom Okresného

súdu Prešov sp. zn. XT/XX/XX zo dňa 09.03.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp.
zn. XTo/XX/XXXX zo dňa 14.11.2012 oslobodený spod obžaloby pre skutok kvalifikovaný ako obzvlášť
závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držanie a obchodovanie s nimi podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c), ods. 3 písm. c) Tr. zákona. Z dôvoduvzneseniaobvineniavočinemusibolnútenýzvoliťobhajcu,atoJUDr.VieruKomanovúanásledneJUDr.
Milana Kuzmu. Škoda, ktorá mu vznikla v súvislosti s úhradou trov právneho zastúpenia činí 2.260,- Eur.
Zároveň si uplatnil nárok na nemajetkovú ujmu vo výške 17.000 Eur. Túto časť žaloby odôvodnil tým, že

od 21.09.2007 mu bol kladený za vinu skutok, ktorý od samého začiatku popieral. Po podaní obžaloby
prokurátorom Krajskej prokuratúry v Prešove dňa 20.05.2008 bol rozsudkom Okresného súdu Prešov
sp. zn. XT/XX/XX zo dňa 02.06.2009 uznaný za vinného. Po podaní odvolania rozhodol Krajský súd
v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. XTo XX/XXXX tak, že zrušil napadnutý rozsudok Okresného
súdu Prešov a vo veci rozhodol sám. Proti tomuto rozsudku podal dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší

súd SR dňa 18.05.2011 pod sp. zn. XTdo XX/XXXX, a to tak, že vyslovil, že rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. XTo XX/XXXX zo dňa 11.11.2009 bol porušený zákon a prikázal prvostupňovému súdu
znova rozhodnúť. Vo veci následne rozhodoval Okresný súd Prešov, ktorý rozhodol dňa 09.03.2012
tak, že ho spod obžaloby oslobodil. Odvolanie prokurátora proti tomuto rozsudku Krajský súd v Prešove
dňa 14.11.2012 v konaní pod sp. zn. XTo XX/XXXX zamietol. Skutočnosť, že bol obvinený z obzvlášť
závažnéhozločinu,ktorýnespáchal,pôsobilananehomimoriadnedeprimujúco.Nazákladeskutočností,

ktoré sa udiali po vznesení obvinenia ho premáha panický nedôvodný strach. Akákoľvek zvýšená
koncentrácia ľudí, ale aj neznámy človek v ňom spúšťa snahu ukryť sa, utiecť, vyhnúť sa neznámym
ľuďom. Toto je pre neho veľkým problémom aj v zamestnaní, ktoré si našiel až v zahraničí z dôvodu
nedôvery v právny systém Slovenskej republiky. Ďalším pre neho neprekonateľným problémom je
cestovanie, a to najmä letecky. Nie samotný let, ale činnosti s tým spojené a zvýšený počet policajtov na

letiskách v ňom vyvoláva strach. Pri akomkoľvek kontakte s políciou ho pochytí neskutočný psychický
tlak a panika napriek tomu, že si niekde v hĺbke uvedomuje, že tam polícia nie je kvôli nemu a nechce ho
zatknúť a poslať do väzenia. Fakt, že mu hrozil dlhoročný pobyt vo väzení za skutok, ktorý nespáchal, ho
prenasledoval a často myslel na to, ako skoncovať s týmto trápením navždy, a to formou samovraždy.
Nahováral si, že je to lepšie, ako sa trápiť vo väzení, veď prvým rozsudkom Krajského súdu v Prešove

bol odsúdený na 12 rokov odňatia slobody nepodmienečne. Po tom všetkom ho najviac obmedzovalo,
že sa nemohol pozerať do zrkadla, nemohol zniesť svoj pohľad na svoj odraz. Doma mechanicky
zakrýval všetky zrkadlá a zatváral dvere. Po vznesení obvinenia vo svojom živote pocítil obrovské
zmeny, ľudia sa od neho odvrátili a ani po zbavení viny sa mu už nepodarilo obnoviť predošlé vzťahy,
nakoľko v ľuďoch ostal pocit, že je kriminálnik. Uplatňovanú náhradu nemajetkovej ujmy preto považoval

za dôvodnú. Následne predložil právny výklad podmienok na vznik zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym rozhodnutím. Na záver žaloby uviedol, že listom zo dňa 18.11.2014 požiadal
Generálnu prokuratúru SR (ďalej aj „GP SR“) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. GP
SR mu listom zo dňa 26.11.2014 oznámila, že jeho žiadosť postúpila Ministerstvu spravodlivosti SR
(ďalej aj „MS SR“). Ministerstvo spravodlivosti mu oznámilo, že jeho žiadosť nemá prerokovať MS SR.

Generálna prokuratúra SR mu listom zo dňa 17.2.2015 oznámila, že po opätovnom preskúmaní jeho
žiadosti nedospela k inému záveru, než ktorý mu už listom zo dňa 26.11.2014 oznámila.

3. Na základe v rozsudku bližšie popísaného dokazovanie vychádzal súd prvej inštancie zo zisteného
skutkového stavu, že vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva PZ v Starej Ľubovni vydal dňa 20.09.2007

uznesenie o začatí trestného stíhania pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm.
a) Tr. zákona a dňa 21.9.2007 vydal uznesenie o vznesení obvinenia pre uvedený zločin pod sp. zn.
ČVS: N.-XXX/OdV-T.-XX, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 21.09.2007. Proti uzneseniu o vznesení
obvinenia podal žalobca sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry v Starej Ľubovni uznesením

sp. zn. Y. XXX/XX-XX zo dňa 10.12.2007 zamietol ako nedôvodnú. Dňa 20.05.2008 podal prokurátor
Krajskej prokuratúry v Prešove obžalobu na žalobcu, a to jednak pre skutok kvalifikovaný v bode 1
obžaloby ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi spáchaný formou spolupáchateľstva s Z. X. podľa
§ 20 k § 172 ods. 1 písm. c), ods. 3 písm. c) Tr. zákona, ako aj pre skutok v bode 2 obžaloby kvalifikovaný

ako zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie
a obchodovanie s nimi podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c) Tr. zákona. Rozsudkom Okresného súdu
Prešov sp. zn. XT/XX/XX zo dňa 02.06.2009 boli žalobca spolu s Františkom Haľamom uznaní vinnými
z prečinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a
obchodovanie s nimi spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1 Tr. zákona v bode

1 rozsudku a žalobca bol ďalej v bode 2 obžaloby uznaný za vinného zo zločinu nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa
§ 20 k § 172 ods. 1 písm. c) Tr. zákona. Žalobcovi bol uložený trest odňatia slobody vo výške 4 rokov
nepodmienečne. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. XTo/XX/XX-XXX zo dňa 11.11.2009 bolzrušený rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. XT/XX/XX zo dňa 02.06.2009 v bode 1 obžaloby
a vo výroku o uloženom treste vo vzťahu k žalobcovi a žalobca bol v bode 1 rozsudku uznaný za
vinného zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c), ods. 2 písm. e) Tr. zákona.
Za tento skutok, ako aj za skutok, za ktorý bol žalobca uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu
Prešov sp. zn. XT/XX/XX zo dňa 02.06.2009 v bode 2 rozsudku bol žalobcovi uložený trest odňatia
slobodyvovýške12rokovnepodmienečneaochrannýdohľadna2roky.Trestnúvecvočiobžalovanému
Z. X. Krajský súd v Prešove už skôr vylúčil na samostatné konanie. Najvyšší súd SR v rozsudku sp.

zn. XTdo/XX/XXXX zo dňa 18.05.2011 vyslovil, že rozsudkami Krajského súdu v Prešove sp. zn. XTo/
XX/XXXX zo dňa 11.11.2009 a XTo/XX/XXXX zo dňa 24.03.2010 bol porušený zákon v neprospech
žalobcu a druhého spoluobvineného. Uvedené rozsudky NS SR v zmysle § 386 ods. 2 Tr. poriadku
zrušil a zrušil aj rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. XT/XX/XX zo dňa 02.06.2009, ako aj ďalšie
rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo
zrušením, stratili podklad. Zároveň NS SR uložil Okresnému súdu Prešov v potrebnom rozsahu vec

znova prerokovať a rozhodnúť. Dôvodom tohto rozhodnutia bol iný názor NS SR na zákonnosť dôkazov
odvodených od nezákonného sledovania osôb a vecí. Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. XT/
XX/XX-XXXzodňa09.03.2012bolžalobcavbode2obžalobyuznanýzavinnéhozozločinunedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi
podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c) Tr. zákona. Naproti tomu v bode 1 obžaloby boli žalobca spolu s

Z. X. oslobodení spod obžaloby, pretože nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorí sú obžalovaní
stíhaní. Za skutok, za ktorý bol žalobca uznaný vinným, mu bol uložený trest odňatia slobody na 3 roky,
7 mesiacov a 6 dní. Na odvolanie prokurátora Krajský súd v Prešove uznesením č.k. XTo/XX/XXXX-
XXX zo dňa 14.11.2012 zamietol odvolanie krajského prokurátora. Žiadosťou o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody zo dňa 18.11.2014 požiadal žalobca GP SR o predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody. GP SR mu listom zo dňa 26.11.2014 oznámila, že jeho žiadosť postúpila
MS SR z dôvodov príslušnosti. MS SR oznámilo žalobcovi, že jeho žiadosť nemá prerokovať MS SR.
Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 17.02.2015 oznámila žalobcovi, že po opätovnom preskúmaní
jeho žiadosti nedospela k inému záveru, než ktorý mu už listom zo dňa 26.11.2014 oznámila, teda že
podľa ich názoru nie sú dané podmienky na postup podľa § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z.z.,

a preto ani postup podľa citovaného ustanovenia zo strany prokuratúry neprichádza do úvahy a jeho
žiadosť preto GP SR neprerokuje. Vychádzala z toho, že v danej veci o vine a treste rozhodol súd
a až právoplatné rozhodnutie súdu bolo zrušené ako nezákonné. Právny zástupca žalobcu, ktorý bol
aj žalobcovým obhajcom vo vyššie uvedenom trestnom konaní, vyúčtoval žalobcovi trovy obhajoby v
trestnom konaní dňa 14.10.2014 v celkovej výške 1.928,- Eur. Žalobca mu tieto uhradil dňa 15.10.2014.

Doposiaľ žalobcovi neboli nahradené ani náklady spojené s trovami jeho zastúpenia, ani nemajetková
ujma. U žalobcu došlo k zmene v jeho správaní, čo sa prejavilo najmä po prepustení z výkonu trestu
odňatia slobody. Uvedené zmeny sú bližšie špecifikované v bode 59 tohto rozsudku.

4. Súd prvej inštancie následne bližšie špecifikoval jednotlivé ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. v

znení platnom a účinnom od 01.01.2013, z ktorých vychádzal pri posudzovaní podanej žaloby. Súčasne
súd prvej inštancie prihliadol aj na čiastočné späťvzatie žaloby zo strany žalobcu, v ktorej časti súd
prvej inštancie I. výrokom rozsudku konanie zastavil v súlade s § 144 a 145 ods. 2 Civilného sporového
poriadku. Následne sa pristúpil k posúdeniu oprávnenosti zvyšného nároku žalobcu.

5. Súd prvej inštancie mal za to, že predpokladom pre priznanie nároku na nemajetkovú ujmu je aj
splnenie podmienky v § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a pri jej výške súd posudzuje skutočnosti
uvedené v § 17 ods. 3 cit. zákona. Pri skúmaní podmienok na vznik zodpovednosti štátu za škodu sa
súd prvej inštancie vysporiadal predovšetkým s námietkami GP SR, ktoré boli v zásade dve, a to (i)
že GP SR nie je oprávnená konať za štát v tomto prípade (vzhľadom na zrušenie rozhodnutí súdov,

nie vyšetrovateľa alebo prokurátora, ako aj s poukazom na čas vzniku trov právneho zastúpenia) a
(ii) že žalobca nepreukázal jednak následky trestného stíhania na jeho život za skutok, spod obžaloby
za ktorý bol oslobodený, ani príčinnú súvislosť medzi prípadnými následkami v jeho živote a trestným
stíhaním. Otázku, či štát zodpovedá za škodu aj v prípade, že došlo k zastaveniu trestného stíhania
alebo k oslobodeniu spod obžaloby riešil súd prvej inštancie v zmysle právneho názoru vysloveného vo

viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, a to napr. aj v rozsudku NS SR sp. zn. X A.E. XXX/XXXX
z 30.03.2011. Uviedol, že v súlade s ustálenou súdnou praxou štát zodpovedá za škodu spôsobenú
uznesením o vznesení obvinenia, ktoré sa skončilo zastavením alebo oslobodením spod obžaloby. Ten,
kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa zákona č.514/2003 Z. z. zásadne právo na náhradu škody vrátane náhrady nákladov na trovy obhajoby. Ide
o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania,
pri ktorom sa v konaní o náhrade škody nevyžaduje rozhodnutie o nezákonnosti trestného stíhania,

ale postačuje právoplatné rozhodnutie o zastavení trestného stíhania alebo právoplatný oslobodzujúci
rozsudok z dôvodov podľa § 285 písm. a), b) alebo c) Trestného poriadku (ide o „kvázi-nezákonné“
rozhodnutie). Pre správnu interpretáciu § 6 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v časti zrušenia,
resp. zmeny, nezákonného rozhodnutia je potrebné splnenie tejto podmienky v tomto prípade vykladať
extenzívne. Zmyslu a účelu tohto ustanovenia zodpovedá výklad, podľa ktorého rovnaké dôsledky ako

zrušenie, resp. zmena nezákonného rozhodnutia o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutia o
väzbe má tiež rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. V
uvedenom prípade právoplatnosťou oslobodzujúceho rozsudku trestné konanie skončilo, čo znamená,
že v konaní pred súdom sa spáchanie trestného činu nepotvrdilo a zakladá to nezákonnosť rozhodnutí o
vznesení obvinenia, ktorých dôsledkom následne bolo samotné podanie obžaloby. Danosť nezákonnosti
rozhodnutia sa nemusí prejaviť na začiatku trestného stíhania, prípadne v čase podania obžaloby,

ale môže byť zistená a konštatovaná až v konečnom rozhodnutí v konaní pred súdom, avšak ani
uvedená skutočnosť štát nezbavuje zodpovednosti za škodu, ktorá v dôsledku takéhoto zistenia (napr.
oslobodzujúcim rozsudkom) dotknutému subjektu vznikla v podobe jeho nákladov a trov konania, a
ktorá sa v takom prípade primárne odvíja od príslušného rozhodnutia, počnúc ktorým bolo trestné
stíhanie vedené voči konkrétnej osobe, t.j. od uznesenia o vznesení obvinenia. Na takýto prípad je

potom potrebné aplikovať právnu úpravu, ktorá je danému prípadu najbližšia, a to úpravu zodpovednosti
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. K zásadnej námietke GP SR, že nie je organizačnou
zložkou žalovanej príslušnou konať v mene žalovanej vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade
bolo zrušené rozhodnutie súdu, nie vyšetrovateľa PZ, resp. prokurátora, súd prvej inštancie uviedol, že v
danom prípade nebolo sporné, že prvý rozsudok Okresného súdu Prešov v spojení s prvým rozsudkom

Krajského súdu v Prešove boli zrušené Najvyšším súdom SR. K zrušeniu uvedených rozhodnutí
súdov nižšej inštancie došlo z dôvodu, že NS SR vyhodnotil inak nelegálnosť dôkazov odvodených
zo sledovania osoby alebo veci bez príkazu prokurátora, ako to urobil Krajský súd v Prešove, keď
NS SR nepovažoval za legálne všetky dôkazy získané v priamej súvislosti s nezákonných sledovaním
osôb a vecí. Na druhej strane, ako už bolo uvedené, dôležitým a podstatným pre posúdenie vzniku

zodpovednosti štátu za škodu je výsledok trestného konania. Týmto výsledkom boli oslobodzujúce
rozsudky súdu prvej a druhej inštancie. Takýmito rozhodnutiami teda nemohla byť žalobcovi spôsobená
škoda. Naviac trovy obhajoby, ktoré si žalobca uplatňuje, vznikli až v dovolacom konaní. Po rozhodnutí
NS SR sa vec vrátila takpovediac na začiatok, teda okresný súd nanovo prejednal vec a rozhodoval o
podanej obžalobe príslušného prokurátora. Po prejednaní veci bol žalobca oslobodený spod obžaloby

za skutok, v súvislosti s ktorým si náhradu škody uplatňuje, čo potvrdil aj odvolací súd, teda ani z tohto
pohľadu nemožno hovoriť o škode, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s rozhodnutiami súdov. Za tohto
stavu preto súd uzavrel (aj s prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti a judikatúru NS SR a ÚS
SR), že rozhodnutím, od ktorého je potrebné odvíjať zodpovednosť za škodu je uznesenie o vznesení
obvinenia sp. zn. ČVS: N.-XXX/OdV-T.-XX zo dňa 21.09.2007, ktoré žalobca napadol sťažnosťou a

ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry v Starej Ľubovni zamietol. Príslušný prokurátor potom podal
na žalobcu obžalobu pre skutok, pre ktorý bol stíhaný na základe uznesenia o vznesení obvinenia
zo dňa 21.09.2007. S prihliadnutím na tieto skutočnosti potom v zmysle cit. § 4 ods. 1 písm. f) v
spojení s písm. b) bodom 1 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného od 01.01.2013 súd dospel k záveru, že
oprávnenýmorgánomkonaťvdanomprípadezaštátjeGenerálnyprokuratúraSR.Vychádzajúczvyššie

uvedených skutočností konštatoval, že je daná zodpovednosť štátu za škodu spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, že týmto nezákonným rozhodnutím bolo uznesenie o vznesení obvinenia v spojení s
uznesením prokurátora o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia a že orgánom
príslušným konať za štát je GP SR.

6. Následne sa súd ďalej zaoberal otázkou, či a v akej výške vznikla žalobcovi škoda z titulu trov
obhajoby a či táto je v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Uvádzaná judikatúra slovenských
súdov jednoznačne dospela k záveru, že dotknutá osoba má nárok na náhradu škody v podobe
trov vynaložených v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Súd prvej inštancie mal
nepochybne preukázané, že žalobcovi v súvislosti s trovami obhajoby vznikli náklady, ktoré je potrebné

považovať za škodu, ktorá žalobcovi vznikla. Spôsobená škoda je v priamej príčinnej súvislosti s
uznesením o vznesení obvinenia, pretože k škode spočívajúcej v trovách obhajoby by nebolo došlo, ak
by nebolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia, ale ani vtedy, ak by uznesenie o vznesení obvinenia
bolo na základe sťažnosti obvineného prokurátorom zrušené. Náhrada škody v časti trov právnehozastúpenia žalobcu v trestnom konaní - t.j. trov jeho obhajoby advokátom - bola žalobcom požadovaná
vo výške spolu 1.928,- Eur. Súd prvej inštancie vychádzajúc z vyúčtovania predloženého obhajcom
žalobcu a vzhľadom na skutočnosti posúdené v odseku 50 rozsudku považoval za účelne vynaložené a

správnevyúčtovanéúkonyprávnejpomoci,ktorébližšiešpecifikovalprávevtomtoodseku.Okremtýchto
úkonov si žalobca uplatnil aj nárok na náhradu škody za dva úkony právnej pomoci, a to za dve porady
vykonané dňa 25.08.2010 a 23.05.2011. Za tieto si obhajca žalobcu uplatnil odmenu vo výške 120,23
Eur, resp. 123,50 Eur, teda vo výške plnej tarifnej odmeny. Súd uviedol, že prvá z uvedených porád
trvala od 13.54 hod. do 14.37 hod. a druhá porada od 17.00 hod. do 17.30 hod. Obe porady teda netrvali

dlhšie ako 1 hodinu, preto v zmysle cit. § 14 ods. 4 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom
do 30.06.2013 mal súd prvej inštancie za to, že za takéto úkony prislúcha odmena vo výške jednej
tretiny základnej sadzby tarifnej odmeny. Súd sa ďalej zaoberal aj účelnosťou týchto porád vzhľadom na
skutočnosť, že v zmysle § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. sa za škodu považujú iba účelne vynaložené
trovy konania. Podľa vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu, obsahom prvej z uvedených porád malo
byť prekonzultovanie ďalšieho postupu vo veci. Z dátumu uvedenej porady je zrejmé, že k tejto došlo

po viac ako mesiaci po prevzatí zastúpenia a podaní dovolania a takmer 9 mesiacov pred verejným
zasadnutím NS SR. Takúto poradu súd nepovažuje za účelný úkon právnej pomoci, a to z nasledujúcich
dôvodov. Pri prevzatí obhajoby má obhajca vykonať zároveň prvú poradu s klientom, ktorá je už zahrnutá
do odmeny advokáta za prevzatie a prípravu zastúpenia. Uvedené je logické a potrebné na to, aby sa
advokát oboznámil s vecou a postojom svojho klienta. Ak takúto poradu obhajca žalobcu nevykonal,

nemôže ju nahrádzať neskoršou poradou, resp. ak to takto urobí, nemožno takúto poradu považovať
za účelnú. Ak pritom podával obhajca žalobcu dovolanie, javí sa porada so žalobcom potrebná pred
podaním dovolania, nie mesiac po jeho podaní. Naviac nie je zrejmé, aký ďalší postup by mal byť po
podaní dovolania konzultovaný, keďže v tomto štádiu konania musel žalobca spolu so svojím obhajcom
čakať na vytýčenie termínu verejného zasadnutia, ktoré bolo vytýčené až po takmer 9 mesiacov od

účtovanej porady. Súd preto odmenu za poradu dňa 25.08.2011 nepovažoval za odmenu za účelne
vynaložený úkon a túto odmenu nezahrnul do náhrady škody. Poradu zo dňa 23.05.2011, na ktorej bol
žalobca oboznámený s výsledkami verejného zasadnutia na NS SR, súd akceptoval ako účelnú, avšak
vzhľadomnavyššieuvedenúnesprávnosťpriúčtovaníjejvýškypovažovalzaúčelnénákladynaodmenu
za poradu vo výške 41,17 Eur bez DPH. Spolu s odmenou za 10 úkonov právnej pomoci priznal súd

žalobcovi náhrada za odmenu jeho obhajcu vo výške 627,67 Eur bez DPH. Vzhľadom na počet úkonov
v tom ktorom roku, ktoré súd považoval za účelné, priznal žalobcovi aj náhrada výdavkov na miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (tzv. režijný paušál) spolu vo výške 81,99 Eur. Súčasne
na základe uvedenej bližšej špecifikácie v odsekoch 53 - 56 rozhodol súd prvej inštancie, že žalobca
je oprávnený požadovať od žalovanej aj náhradu z titulu náhrady škody za cestovné svojho obhajcu

spolu vo výške 206,44 Eur bez DPH a z titulu náhrady škody za náhradu straty času svojho obhajcu
spolu vo výške 274,08 Eur. Na základe uvedených skutočností dospel súd prvej inštancie k záveru,
že účelne vynaložené trovy obhajoby žalobcu v konaní vedenom na základe nezákonného uznesenia
o vznesení obvinenia predstavujú celkom sumu 1.428,22 Eur s DPH. V tejto časti súd prvej inštancie
považoval nárok na náhradu škody z titulu zaplatených trov právneho zastúpenia za dôvodný a v tejto

časti mu vyhovel. V prevyšujúcej časti súd prvej inštancie dospel k záveru, že buď boli trovy právneho
zástupcu žalobcu zle vyúčtované alebo nešlo o účelne vynaložené trovy, preto v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. Vo vzťahu k námietke žalovanej o rozsahu náhrady trov konania s poukazom na § 18
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a skutočnosť, že žalobcovi nemožno priznať inú ako tarifnú odmenu
v zmysle § 9 až § 14 citovanej vyhlášky, súd prvej inštancie poukázal na znenie tohto zákonného

ustanovenia. Z tohto ustanovenia mal súd za jednoznačne zrejmé, že žalobcovi ako nárok na náhradu
škody možno priznať nielen tarifnú odmenu v zmysle § 9 až § 14 citovanej vyhlášky, ale aj iné náhrady,
ktorých dôvodnosť bola preukázaná, teda aj cestovné a náhradu za stratu času. Pokiaľ ide o znenie
uvedeného ustanovenia ohľadne tarifnej odmeny, ide o precizovanie, že výška náhrady škody ako
odmena za poskytnuté úkony právnych služieb obhajcom sa určí ako tarifná odmena, nakoľko podľa

cit. vyhlášky upravujúcej odmenu a náhrady advokátov za poskytovanie právnych služieb si klient a
advokát môžu dojednať aj iný spôsob výpočtu odmeny. Súd preto túto námietku žalovanej nepovažoval
za dôvodnú a aj nárok na hotové výdavky považoval súd za dôvodný v rozsahu, ako je uvedené vyššie.

7. Pri posúdení oprávnenosti nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vychádzal súd prvej

inštancie z predpokladov, ktoré už mal preukázané a ustálené aj pri náhrade škody za trovy obhajoby. Vo
vzťahu k nároku na nemajetkovú ujmu súd posudzoval, či došlo k nejakému zásahu do osobnostnej sféry
žalobcu v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, či tu existuje príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím a zásahom do osobnostnej sféry žalobcu a či sú splnené podmienky na jej priznaniev zmysle § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. s prihliadnutím na okolnosti prípadu a § 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z. Vykonaným dokazovaním, najmä výpoveďami svedkov, výsledkami testu BITEPT,
lekárskou správou R.. R. a znaleckým posudkom č. 58/2008 vypracovaným v trestnom konaní mal súd

preukázané,žedošlokzmenámvsprávanížalobcuvporovnanísostavompredvznesenímobvineniazo
dňa 21.9.2007 a po prepustení žalobcu z väzby, resp. výkonu trestu odňatia slobody za skutok, za ktorý
bol uznaný vinným. Za podstatnú pre posúdenie nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu považoval súd
prvej inštancie skutočnosť, či tu existuje príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a zásahom
do osobnostnej sféry žalobcu. Súd prvej inštancie uviedol, že aj keď teda žalobca všetky negatívne

následky vo svojom živote pripisoval iba skutku, spod obžaloby za ktorý bol oslobodený, vychádzajúc
z vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia uvedeného v odseku 60, súd prvej inštancie dospel k
záveru, že tieto následky sú v podstatnej miere v priamej príčinnej súvislosti s jeho pobytom vo väzbe
a vo výkone trestu odňatia za skutok, za ktorý bol uznaný vinným a len okrajovo sa na nich podpísalo
obvinenie za skutok, spod obžaloby za ktorý bol napokon oslobodený, resp. v niektorých tvrdeniach
nepreukázal, ako ním tvrdené následky súvisia so skutkom, pri ktorom bol oslobodený. Na uvedenom

závere nič nemení ani skutočnosť, že žalobca bol do väzby vzatý z dôvodu obavy z pokračovania v
trestnej činnosti, a to s poukazom na vedenie trestného stíhania za skutok, spod obžaloby za ktorý
bol oslobodený, pretože žalobca by vzhľadom na dĺžku uloženého trestu odňatia slobody za skutok, ku
ktorému sa priznal a za ktorý bol právoplatne odsúdený, musel vykonať nepodmienečný trest odňatia
slobody, teda by tak či tak prišiel do styku s ľuďmi a informáciami, ktoré boli hlavnou príčinou ním

tvrdeného strachu, pričom trestné konanie za skutok, spod obžaloby za ktorý bol oslobodený, by ďalej
pokračovalo. Na druhej strane však súd prvej inštancie považoval za nesporné, že trestné stíhanie
žalobcu za skutok, spod obžaloby za ktorý bol oslobodený, trvalo od vznesenia obvinenia do druhého
rozhodnutia Krajského súdu v Prešove viac ako 5 rokov a žalobcovi za neho hrozil dlhoročný trest
dosahujúciaž15rokovodňatiaslobody.Predstavastráveniaznačnejčastiproduktívnehovekuvoväzení

by nepochybne pôsobila deprimujúco na každú osobu v postavení žalobcu, a to o to viac, ak ide o
mladú osobu a ak by konečný výsledok konania prišiel až po tak dlhom čase. Už len táto skutočnosť
podľa názoru súdu sama osebe spĺňa podmienky na priznanie nemajetkovej ujmy v zmysle cit. § 17
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. Obavy o svoju budúcnosť teda u žalobcu nepochybne boli, čo s vysokou
mierou pravdepodobnosti prispelo k úzkostným stavom žalobcu, ktoré konštatoval R.. R. (aj keď, ako

už súd konštatoval v bode 60 toto rozsudku, obavy o budúcnosť žalobcu určite vyplývali aj z trestného
stíhania za skutok, za ktorý bol žalobca odsúdený a v súvislosti s ktorým bol aj vo väzbe). Vzhľadom
na uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že úzkostné stavy žalobcu (aj keď nie v plnej miere)
sú v príčinnej súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 21.09.2007, ktoré sa vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti (t.j. vzhľadom na výsledok trestného konania) považuje za nezákonné

rozhodnutie, pričom samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, teda
že sú splnené podmienky aj na priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi. Pri určení jej výšky súd zohľadnil
kritériá uvedené v § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. a analogicky judikatúru Ústavného súdu SR, ako aj
z Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré za prieťahy v konaní titulom nesprávneho úradného postupu
priznávajú sumu 1.000 Eur - 2.000 Eur za každý rok poznačený prieťahmi v konaní (analogicky preto,

že súdy vo veci riadne konali, teda konajúci súd nemal preukázané prieťahy v konaní, ale vzhľadom
na počet rozhodnutí súdov sa dĺžka konania prirodzene natiahla, teda súd použil judikatúru, ktorá rieši
najbližšie použiteľnú otázku súvisiacu s dĺžkou konania). Vychádzajúc z už uvedených skutočností
súd prvej inštancie dospel k záveru, že primeranou nemajetkovou ujmou je suma 400,- Eur za každý
ukončený rok, počas ktorého trestné konanie trvalo, teda spolu suma 2.000,- Eur (5 x 400,- Eur). V

tejto časti nemajetkovej ujmy súd považoval žalobu za dôvodnú a v prevyšujúcej časti ju zamietol.
Na základe uvedeného zaviazal súd prvej inštancie žalovanú zaplatiť žalobcovi spolu sumu 3.428,22
Eur pozostávajúcu z náhrady škody za trovy právneho zastúpenia vo výške 1.428,22 Eur a náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 2.000,- Eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Zároveň súd akceptoval
žiadosť zástupcu žalovanej a jeho dôvody a na zaplatenie priznanej sumy určil súd žalovanej lehotu 30

dní od právoplatnosti rozsudku.

8. Súčasne súd prvej inštancie zaviazal žalovanú aj na zaplatenie úroku z omeškania v zmysle cit.
právnych predpisov, pretože je v omeškaní s plnením peňažného záväzku, avšak len z priznanej
sumy. Žalobca si uplatnil úroky z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo žalovanej sumy od 22.05.2015

do zaplatenia. Podmienkou žalovateľnosti nárokov uplatnených v tomto konaní je podanie žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá bola na
Generálnej prokuratúre doručená dňa 21.11.2014. Z odpovede GP SR zo dňa 17.02.2015 vyplýva, že
podľa jej názoru nie súd dané podmienky na postup podľa § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z.z.,teda nárok žalobcu neuspokojila. Žalovaná sa tak so splnením oprávnených nárokov žalobcu dostala
do omeškania uplynutím šesťmesačnej lehoty od podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody, t.j. od 22.05.2015. Základná úroková sadzba ECB k 22.05.2015 bola vo výške 0,05

%, teda žalobca má nárok na úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne. Keďže žalobca si úrok uplatnil
v zákonnej výške, súd mu ho priznal, a to tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku. V
prevyšujúcej časti týkajúcej sa priznania úroku z omeškania zo sumy prevyšujúcej súdom priznanú sumu
súd žalobu zamietol.

9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 255 ods. 2 C.s.p.,
podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Konštatoval, že žalobca sa
domáhal zaplatenia sumy 19.260,- Eur, úspešný bol v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 3.428,22 Eur,
čo vo vzťahu k celkovo žalovanej sume predstavuje úspech v 17,80 %, kým žalovaná bola úspešná v
prevyšujúcej časti, čiže v 82,20 % (na účely úspechu žalovanej v konaní súd započítal aj časť, v ktorej

bola žaloba vzatá späť, pretože v tejto časti žalobca zavinil zastavenie konania, teda by mal nahradiť
žalovanej trovy konania v tejto časti, podobne ako v časti, v ktorej nebol úspešný; tvrdenia žalobcu, že o
nevedel o tom, za čo platil trovy konania, v časti ktorých vzal žalobu späť, súd nepovažoval za dôvodné,
keďže žalobca by mal vedieť, komu a za čo platí a ak ako pán sporu žaloval aj časť nároku, ktorý nebol
dôvodný, resp. nesúvisel s týmto konaním, procesne zavinil čiastočné späťvzatie žaloby). Po započítaní

pomeru úspechu a neúspechu strán sporu bola žalovaná úspešná v 64,40 % a v tomto rozsahu by mala
právo na náhradu trov konania. Keďže si však žiadne trovy neuplatnila a ani zo spisu nevyplýva, že by
jej nejaké vznikli, súd prvej inštancie žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal.

10.ProtitomutorozsudkuvčastijehoII.výrokupodalavzákonomstanovenejlehoteodvolaniežalovaná,

ktorá navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu II. výroku zmenil
tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta. Namietala, že súd prvej inštancie dospel po vykonanom
dokazovaní ku nesprávnym skutkovým zisteniam, náležite neprihliadol na skutočnosti vyplývajúce z
vyjadrení žalovanej a dôkazy hodnotil nesprávne. Taktiež rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. V prvom rade má za to, že Generálna prokuratúra SR nie je v danej veci

organizačnou zložkou príslušnou konať v mene štátu a to s poukazom na celkový priebeh, ale najmä
na skončenie trestného konania. Poukázala na § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení
neskorších predpisov. Uviedla, že zákon síce zakotvuje objektívnu zodpovednosť štátu,
za spôsobenú škodu, avšak na druhej strane súčasne určuje podmienky, ktoré musia byť splnené, aby
bolo možné rozhodnúť o náhrade škody. V tejto súvislosti poukázala na to, že rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. XTdo XX/XXXX zo dňa 18.05.2011 bol zrušený rozsudok Okresného
súdu Prešov pod sp. zn. X B. XX/XX zo dňa 02.06.2009, ako aj ďalšie naň obsahovo nadväzujúce
rozhodnutia a nie rozhodnutia tomuto rozsudku predchádzajúce. Z tohto dôvodu mala byť v súlade
s ustanovením § 4 ods. 1, písm. a/, bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. žalovaná Slovenská republika
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti a nie Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou

SR. Uviedla, že zákon neustanovuje vo vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia, resp. uzneseniu o
zamietnutí sťažnosti odchylnú právnu úpravu. Nemožno teda dospieť k záveru, že tieto uznesenia sú
nezákonné, nakoľko nikdy neboli zmenené ani zrušené príslušným orgánom. V tejto súvislosti podotkla,
že orgánom, ktorý by mohol označené uznesenia zrušiť, je generálny prokurátor SR v zmysle § 363
a nasl. Trestného poriadku, k čomu nedošlo, nakoľko Viliam Šipoš, ako obvinený, návrh na postup

podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku nepodal. Tvrdenie, že oslobodením obžalovaného sa konštatuje
nezákonnosť rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, nie je správne a nezodpovedá zákonu.
Civilný súd nie je ani povolaný konštatovať zákonnosť, či nezákonnosť rozhodnutí orgánov prípravného
konania. Naviac je nevyhnutné vziať do úvahy aj tú skutočnosť, že okresný, ako aj krajský súd slobodil
obžalovaného len spod jedného zo žalovaných skutkov, a to z dôvodu odlišného posúdenia zákonnosti

získaných dôkazov, čo nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. K náhrade
škody spočívajúcej v majetkovej ujme titulom advokátskych trov zaplatených právnemu zástupcovi
JUDr. Milanovi Kuzmovi, ktorý ho zastupoval v trestnom konaní po podaní dovolania poukazujem na
skutočnosť, že k trovám obhajoby došlo až v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku, resp. po

rozhodnutí Najvyššieho súdu SR o podanom dovolaní, z čoho možno vyvodiť jednoznačný záver, že
trovy obhajoby vznikli až po právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Prešov pod sp. zn. 1 T 83/08 zo
dňa 02.06.2009. Naviac v danom štádiu trestného konania si Viliam Šipoš zvolil obhajcu sám, s vedomím
toho, že tomuto bude musieť uhrádzať trovy obhajoby. K náhrade nemajetkovej ujmy poukázala naskutočnosť, že tak, ako to vyplýva z rozhodnutia Okresného súdu Prešov sp. zn. X B. XX/XXXX zo
dňa 09.03.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. X B. XX/XXXX zo dňa
14.11.2012, Viliam Šipoš bol podľa § 285 písm. a/ Trestného poriadku oslobodený len spod skutku,

ktorého sa mal dopustiť dňa 20.09.2007, pričom vo vzťahu ku skutku zo dňa 10.10.2007 bol ods.
Viliam Šipoš uznaný vinným zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1, písm. a/
Trestného zákona, za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov 7 mesiacov a 6
dní. V tejto súvislosti ako nevyhnutné dodala, že dokazovaním vykonaným na hlavnom pojednávaní

nebolo preukázané, aby L. Š. spôsobil morálnu ujmu skutok, spod ktorého bol oslobodený. Je právne
irelevantné či žalobca bol odsúdený za jeden alebo obidva žalované skutky, ale podstatné je, že bol
právoplatne odsúdený a v dôsledku toho musel niesť následky za svoje protiprávne konanie, vrátane
okolnosti spojených s obmedzením osobnej slobody, či už pri zadržaní, výkone väzby a následne výkonu
trestu odňatia slobody s ktorými musel pri páchaní trestnej činnosti počítať. Je nepochybné, že Viliamovi
Šipošovinevznikolnároknanáhraduškody,keďžeprevydanierozhodnutíorgánovprípravnéhokonania,

teda uznesenia o vznesení obvinenia a uznesenia prokurátora o zamietnutí sťažnosti obvineného,
ktoré boli označené ako titul pre náhradu škody, boli splnené všetky zákonné podmienky. Prokurátor
postupoval v súlade so zákonom aj pri podaní obžaloby. Extenzívnym výkladom zákona č. 514/2003
Z. z. bol síce prijatý záver, že z pohľadu nároku na náhradu škody má rovnaký význam ako zrušenie
uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť aj zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie

spod obžaloby, ako to bolo v tomto prejednávanom prípade, avšak uvedený záver nemôže byť prijímaný
absolútne a bezvýhradne. Za nezákonné nemôže byt' automaticky považované každé začatie trestného
stíhania, resp. každé vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného, resp.
obžalovaného, bez posúdenia a zohľadnenia osobitosti trestného prípadu. Za daného skutkového stavu
by teda náhrada škody, aj za predpokladu splnenia zákonných podmienok žalobcom, bola v rozpore s

dobrými mravmi. S poukazom na všetky citované ustanovenia právnych predpisov nemožno uznesenia
orgánovprípravnéhokonania,ktorébolioznačenéakotitulprenáhraduškody,považovaťzanezákonné.
Uzavrela, že nie je splnená základná podmienka zákona, aby bolo možné rozhodnúť o priznaní náhrady
škody.

11. V zákonom stanovenej lehote podal odvolanie proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho III. a IV. výroku aj
žalobca. Namietal, že považuje za nespravodlivé, a v konečnom dôsledku aj nedostatočne odôvodnené /
nepreskúmateľné/, prečo súd I. inštancie považuje zásah do nemajetkovej sféry žalobcu z dôvodu
nezákonného rozhodnutia za stavu, že: následky nezákonného rozhodnutia sa prejavili v kvalite života
žalobcu, došlo k narušeniu žalobcových sociálnych väzieb v súkromnom, k zásadnej zmene spôsobu

života, vykonávania práce a k zmene zdravotného stavu žalobcu, nezákonný stav trval 4 roky a 5
mesiacov, za de facto päťnásobne nižší ako predstavuje prípad len samotných prieťahov v konaní
bez ďalších následkov. Samotné prieťahy v konaní sú určite zásahom menšej intenzity do základných
práv žalobcu ako je to v prípade nezákonného rozhodnutia, kedy treba brať mimo iné zreteľ aj na
typ nezákonného rozhodnutia, ktorým bolo uznesenie o vznesení obvinenia. Prieťahy v konaní navyše

automaticky neznamenaj ú zásah do zdravotného stavu, ku ktorému v prípade žalobcu preukázateľne
došlo. Podľa žalobcu by mal súd prihliadnuť pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy na závažnosť
následkov, ktorým následkom nebola len dĺžka vedenia trestného stíhania /4 roky a 5 mesiacov právnej
neistoty/, ale aj na nasledovné skutočnosti, ktoré sa majú premietnuť do výšky nemajetkovej ujmy:
a) žalobca bol podrobený vyšetrovacím úkonom, čím došlo k zintenzívneniu negatívnych zásahov

do života žalobcu. Z odôvodnenia NS SR sp. zn. XTdo/XX/XXXX zo dňa 18.05.2011, strana 7 je
zrejmé, že prebiehalo nezákonné sledovanie žalobcu, následne boli v konaní zadovážené nelegálne
dôkazy, b) vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že došlo k narušeniu žalobcových sociálnych
väzieb v súkromnom, k zásadnej zmene spôsobu života, vykonávania práce a cieľov. Žalobca obmedzil
kontakty s rodinou, priateľmi. Žalobca opustil Slovenskú republiku, v ktorej sa necíti bezpečne /má

strach, že bude opäť nezákonne obvinený/, stratil vieru v právo a spravodlivosť, c) došlo k zmenám v
správaní sa žalobcu, R.. R. v lekárskej správe konštatoval u žalobcu tenzne /úzkostne/ ladenú náladu
s tým, že anxiózne prejavy majú negatívny dopad na prosexívne funkcie, ich odraz je zrejmá v zmene
interpersonálnych vzťahov a v zmene sociablitiy, pričom úzkost' spätne prispieva ku katatímnemu
spracovaniu reality, d) v prípade, ak by nebolo vydané nezákonné rozhodnutie, nebol by existoval dôvod

väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm . c) Tr. poriadku. V prípade, žeby bola daná obava nezávisle od
nezákonného uznesenia, tak by súd pristúpil k väzobnému stíhaniu už pri uznesení o vznesení obvinenia
zo dňa 21.09.2007, a teda nie až pri vydaní uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 12.10.2007, e)
po odvolaní prokurátora Krajský súd v Prešove 11.11.2009 namiesto 4 ročného úhrnného trestu sminimálnym stupňom stráženia uložil žalobcovi 12 ročný trest so stredným stupňom stráženia, pričom
odvolanie bolo podané práve pre sporný bod 1 obžaloby, ktorý je predmetom nezákonného rozhodnutia
v tomto konaní, f) trestné stíhanie a vznesenie obvinenia predstavujú vážny zásah do osobnej slobody

jednotlivca a vyvolávajú aj ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život, zasahujú do súkromného
života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti. Zhrnúc uvedené má žalobca za to, že konaní bola
produkovaných dostatok dôkazov, ktoré osvedčili vznik nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu k trovám konania
uviedol, že výška nemajetkovej ujmy závisí od úvahy súdu, ktorú nemožno nijako predvídať, pretože
to objektívne nie je možné. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo

je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo
zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Úspech vo veci sa teda skúma
čo do právneho základu, a nie čo do výšky nároku. Uvedené potvrdzuje aj súdna prax, podľa ktorej
aplikácia § 255 ods. 1 C.s.p. prichádza do úvahy iba pri rozhodnutiach, ktoré zaväzujú na plnenie, a
z nich iba pri tých, ktorými sa rozhoduje o výške plnenia. Nestačí ak sa nimi rozhoduje iba o základe
nároku. Žalobca dal do pozornosti ustálenú súdnu prax (Nález ÚS ČR z 22. júna 2000, sp. zn. S.. Ú.

XXX /., uznesenie VUS SR z 15.12.2009 sp.zn. S. Ú. XXX/XX-XX/ V nadväznosti na uvedené nemohla
byt' žalovaná úspešná v konaní v rozsahu 64,40%, keďže priznanie náhrady nemajetkovej ujmy záviselo
od úvahy súdu. Žalobca má za to, že je v rozpore s ustálenou súdnu praxou, ak by konajúci sud žalobcovi
nepriznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom III. a IV. výroku zmenil tak, že žalovaná je povinná uhradiť žalobcovi

sumu 15.000,- Eur titulom nemajetkovej ujmy v peniazoch a úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo
sumy15.000,-Eurod22.05.2015dozaplatenia,atodo3dníodprávoplatnostirozsudku.Zároveňpriznal
žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% a taktiež priznal žalobcovi voči
žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

12. K vyššie uvedenému odvolaniu žalovanej podal žalobca svoje vyjadrenie zo dňa 10.05.2018.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu žalovanou napadnutého II. výrok ako
vecne správny potvrdil a zároveň, aby v celom rozsahu vyhovel odvolaniu žalobcu zo dňa 02.04.2018
tak, že žalobcom odvolaním napadnutý III. a IV. výrok rozsudku súdu prvej inštancie zmení v súlade
s návrhom uvedeným v tomto odvolaní. Žalobca uviedol, že v plnom rozsahu zotrváva na svojom

odvolaní zo dňa 02.04.2018 a odvolanie žalovanej považuje za nedôvodné. K tvrdeniam žalovanej,
že Generálna prokuratúra SR nie je v danej veci organizačnou zložkou oprávnenou konať v mene
štátu, žalobca uviedol, že súd I. inštancie dostatočne odôvodnil v bode 48 napadnutého rozsudku,
prečo je Generálna prokuratúra SR oprávnená konať v danom prípade za štát. Rozhodnutie súdu I.
inštancie je v konečnom dôsledku v súlade aj s ustálenou súdnou praxou. Podľa ustálenej súdnej praxe

v prípade, ak prokurátor podanú sťažnosť obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietne
a následne podá obžalobu príslušnému súdu, zakladá tým oprávnenie Generálnej prokuratúry konať
za štát v následnom konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona
č. 514/2003 Z. z.. Dôvod zamietnutia sťažnosti podstatný nie je, podstatným je výsledok trestného
konania. Prokurátor svojím aktívnym konaním, a to podaním obžaloby zachoval nezákonnosť uznesenia

ovzneseníobvinenia,tedaajnezákonnosťtrestnéhostíhania,hocimuprávnyporiadokdávaloprávnenie
napr. zastaviť trestné stíhania, alebo postúpiť vec. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci má povahu objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Zákon nepozná ani
žiadny liberačný dôvod, na základe ktorého by bolo možné sa tejto zodpovednosti zbaviť, preto obrana
žalovanej obstáť nemôže. Žalobca na okraj uviedol, že to bol práve prokurátor, ktorý podal opakovane

aj odvolanie v danej veci. Prokurátor mal dohliadnuť na zákonnosť získavania dôkazov. Účinky zrušenia
uznesenia o vznesení obvinenia nastali de facto právoplatnosťou rozsudku, ktorým bol žalobca spod
obžaloby oslobodený. Žalobca splnil podmienku podľa § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., keď uznesenie
napadolsťažnosťou,tedariadnymopravnýmprostriedkom.Podľa§4ods.,1písm.f/zákonač.514/2003
Z.z., za štát koná Generálna prokuratúra SR. Žalobca v tejto súvislosti dal do pozornosti rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.10.2015 sp. zn. XCdo XXX/XXXX (6/2016). K otázke
vzniku nároku na náhradu trov obhajoby uviedol, že poukazovanie žalobca na skutočnosť, že uplatnené
trovy obhajoby sa týkajú obhajoby až v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku, je irelevantné. V
zmysle článku 50 ods. 3 Ústavy SR, článku 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj článku
6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má každý právo si zvoliť

obhajcu. Je vecou samotného obžalovaného, jeho postoja k sebe samému a k prejednávanej veci,
akú kvalitu obhajoby chce mat'. Účelnosť obhajoby sa v konečnom dôsledku prejavila v samotnom
oslobodení spod obžaloby. Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti za škodu zodpovedá, aby každá
majetková ujma spôsobená nezákonným zásahom štátu bola odčinená. K otázke vzniku nároku nanáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch má žalobca za to, že v konaní bolo produkovaných dostatok
dôkazov, ktoré osvedčili vznik nemajetkovej ujmy a to v príčinnej súvislosti s uznesením o vznesení
obvinenia zo dňa 21.9.2007 /t.j. nezákonným rozhodnutím/. Žalobca opätovne zopakoval, že súd by mal

prihliadnúť pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy na závažnosť následkov, ktorým následkom nebola
len dĺžka vedenia trestného stíhania /4 roky a 3 mesiacov právnej neistoty/, ale aj skutočnosti uvádzané
už v odvolaní žalobcu zo dňa 02.04.2018, a ktoré sa majú premietnuť do výšky nemajetkovej ujmy.

13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34

zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), po zistení, že odvolanie bolo
podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), prejednal
podané odvolanie žalobcu a žalovanej a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. C.s.p. bez toho, aby nariadil odvolacie
pojednávanie podľa § 385 C.s.p. (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie
vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho

viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 C.s.p.). Pri preskúmavaní
napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol
oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom
odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď
neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí

byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2,
§ 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379,
§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu a ani odvolanie žalovanej nie
sú dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť.

14. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

15. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

16. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností

bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu.

17. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie nepochybne vyplynulo, že voči žalobcovi

bolo uznesením vyšetrovateľa OR PZ v Starej Ľubovni ČVS: N.-XXX/OdV-T.-XX zo dňa 21.09.2007
vznesené obvinenie pre trestný čin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry v Starej
Ľubovni uznesením sp. zn. Y. XXX/XX-XX zo dňa 10.12.2007 zamietol ako nedôvodnú. Prokurátor

Krajskej prokuratúry v Prešove následne podal dňa 20.05.2008 obžalobu na žalobcu jednak pre
skutok kvalifikovaný v bode 1 obžaloby ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a
psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi spáchaný formou
spolupáchateľstva s Z. X. podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c), ods. 3 písm. c) Tr. zákona, ako aj pre
skutok v bode 2 obžaloby kvalifikovaný ako zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c)
Tr. zákona. Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. XT/XX/XX zo dňa 2.6.2009 boli žalobca spolu
s Z. X. uznaní vinnými z prečinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 k §
172 ods. 1 Tr. zákona v bode 1 rozsudku a žalobca bol ďalej v bode 2 obžaloby uznaný za vinného

zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie
a obchodovanie s nimi podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c) Tr. zákona. Žalobcovi bol uložený trest
odňatia slobody vo výške 4 rokov nepodmienečne. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. XTo/
XX/XX-XXX zo dňa 11.11.2009 bol zrušený rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. XT/XX/XX zo dňa2.6.2009 v bode 1 obžaloby a vo výroku o uloženom treste vo vzťahu k žalobcovi a žalobca bol v bode
1 rozsudku uznaný za vinného zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c), ods. 2 písm. e)

Tr. zákona. Za tento skutok, ako aj za skutok, za ktorý bol žalobca uznaný vinným rozsudkom Okresného
súdu Prešov sp. zn. XT/XX/XX zo dňa 2.6.2009 v bode 2 rozsudku bol žalobcovi uložený trest odňatia
slobodyvovýške12rokovnepodmienečneaochrannýdohľadna2roky.Trestnúvecvočiobžalovanému
Z. X. Krajský súd v Prešove už skôr vylúčil na samostatné konanie. Najvyšší súd SR v rozsudku sp.
zn. XTdo/XX/XXXX zo dňa 18.5.2011 vyslovil, že rozsudkami Krajského súdu v Prešove sp. zn. XTo/

XX/XXXX zo dňa 11.11.2009 a XTo/XX/XXXX zo dňa 24.3.2010 bol porušený zákon v neprospech
žalobcu a druhého spoluobvineného. Uvedené rozsudku NS SR v zmysle § 386 ods. 2 Tr. poriadku
zrušil a zrušil aj rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. XT/XX/XX zo dňa 2.6.2009, ako aj ďalšie
rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo
zrušením, stratili podklad. Zároveň NS SR uložil Okresnému súdu Prešov v potrebnom rozsahu vec
znova prerokovať a rozhodnúť. Dôvodom tohto rozhodnutia bol iný názor NS SR na zákonnosť dôkazov

odvodených od nezákonného sledovania osôb a vecí. Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. XT/
XX/XX-XXX zo dňa 9.3.2012 bol žalobca v bode 2 obžaloby uznaný za vinného zo zločinu nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi
podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c) Tr. zákona. Naproti tomu v bode 1 obžaloby boli žalobca spolu s
Z. X. oslobodení spod obžaloby, pretože nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorí sú obžalovaní

stíhaní. Za skutok, za ktorý bol žalobca uznaný vinným, mu bol uložený trest odňatia slobody na 3 roky,
7 mesiacov a 6 dní. Na odvolanie prokurátora Krajský súd v Prešove uznesením č.k. XTo/XX/XXXX-
XXX zo dňa 14.11.2012 zamietol odvolanie krajského prokurátora.

18. Podľa § 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. v znení platnom k 01.01.2013, tento zákon upravuje

zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

19. Podľa § 3 ods. 1, 2 citovaného zákona, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone
verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

20. Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu
spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo
správnom konaní.

21. Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

22. Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov, prokuratúru tvoria tieto

štátne orgány:
a) generálna prokuratúra, ktorej osobitnou súčasťou s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej
republiky je úrad špeciálnej prokuratúry,
b) krajské prokuratúry,
c) okresné prokuratúry.

23. Zákon č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia
obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra však dospela k záveru, že ide o špecifický prípad
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba
vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení
obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie
spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na
tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na správnosť, činesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný
výsledok trestného stíhania (do pozor. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. XCdo/XXX/XXXX).

24. Zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, v dôsledku čoho neposudzuje sa
správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska toho, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu
zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto
konania. So zreteľom na tieto závery prichádza do úvahy zodpovednosť štátu za škodu podľa citovaného
právneho predpisu aj v prípade trestného konania, výsledkom ktorého bolo oslobodenie žalobcu spod

obžaloby podanej Krajskou prokuratúrou v Prešove, pokiaľ je vznik škody preukázaný.

25. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie prijaté na zasadnutí Občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu SR, cit.: „Ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením
obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo
povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom

konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov je
od 1.1.2013 Generálna prokuratúra SR. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne
v takomto konaní súd z úradnej povinnosti (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. XCdo/XXX/XXXX).

26. Je teda nepochybné, že v trestnom konaní, v ktorom mal žalobca postavenie obvineného, bol

zastúpený advokátom. Žalobca preukázal, že si splnil povinnosť vo vzťahu k svojmu právnemu
zástupcovi a vyfakturované náklady na obhajobu mu v celom rozsahu uhradil v konkrétnej sume 1.928,-
Eur. Tým na strane žalobcu došlo k zmenšeniu jeho majetku v súvislosti s úhradou trov obhajoby, ktoré
mu vznikli v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. XT/XX/XXXX z čoho
vyplýva,žežalobajeopodstatnená,apretosúdprvejinštanciepostupovalsprávne,akžalobeII.výrokom

rozsudku vyhovel.

27. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na správnom závere o tom, ktorý orgán koná v
preskúmavanej veci za štát a svoj správny názor vyvodil z citovaného ust. § 4 ods. 1 písm. f/ zákona
č. 514/2003 Z. z..

28. Aj pri ďalšom prejednaní veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré odvolatelia vymedzil v odvolaniach a
ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom
konaní (§ 379 C.s.p., § 380 ods. 1 C.s.p.), odvolací súd nezistil opodstatnenosť podaných odvolaní.
Súd prvej inštancie vykonal v intenciách strán sporu dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne

skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti
napadnutých výrokov rozsudku prvoinštančného súdu a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v
písomnom vyhotovení rozsudku súdom prvej inštancie k tomuto meritórnemu výroku napadnutého
rozsudku, súd prvej inštancie za aplikácie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na odôvodnenie napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie.

29. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo
strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosťalebookolnosť.Naopak,prvoinštančnýsúdichnáležitýmspôsobomposúdilsúhrnnevcelom

rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Rozsudok okresného súdu je
presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj
spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne
vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p..

30. Odvolací súd má za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je dostačujúce a vzhľadom
na použitú argumentáciu a právne závery súdu prvej inštancie, pri ktorej sa v postačujúcom rozsahu
vyporiadal sa všetkými namietanými skutočnosťami, na ktoré v rámci odvolacích námietok opätovne
poukázali žalobca a žalovaná, odvolací súd konštatuje, že túto argumentáciu nie je potrebné na tomto
mieste zopakovať a ďalej dopĺňať.

31. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 C.s.p. v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. S.. Ú. XXX/XX a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. X A. XXX/XXXX,
pri potvrdení rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojhorozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože
odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (S.. Ú. XX/XX, S..
Ú. XXX/XX, S.. Ú.T. XXX/XX), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 C.s.p. na odôvodnenie

obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu.

32. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že odvolateľmi uplatnené odvolacie dôvody nie sú
spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.

33. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie v merite veci zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách
konania.

34. S prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia §
387 ods. 1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II., III., IV. ako vecne
správny potvrdil.

35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods.
1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia
o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní na základe podaných odvolaní nebol úspešný tak
žalobca ako aj žalovaná a nemajú pravá na náhradu trov odvolacieho konania, preto odvolací súd nárok

na ich náhradu sporovým stranám nepriznal.

36. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2,
posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).