Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. jún 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/367/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5617203728
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5617203728.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu L. D., nar. X.X.XXXX,
bytom Y. XX, právne zastúpeného AK-KRUPA s.r.o., so sídlom Nové Mesto nad Váhom, Hurbanova 1,
proti žalovanému Endepro, s.r.o. v likvidácii, so sídlom Bratislava, Mlynské Nivy 49, IČO: 35 805 731,
právne zastúpenému De minimis, spol. s r.o., so sídlom Bratislava, Lovinského 22, o zaplatenie 354,23
eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš,
č. k. 4Csp/72/2017-136 zo dňa 22. augusta 2017 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu (v celom rozsahu) zamietol. Mal za preukázané,
že záväzkový vzťah medzi stranami je vzťahom spotrebiteľským, ktorého právny režim upravuje
zákon č. 129/2010 Z.z. Vzhľadom na to, že dodávateľ uplatnil nekalú obchodnú praktiku (ďalší
poplatok definovaný „nadväzujúcou“ dohodou o zabezpečení splátok úveru nebol zahrnutý do RPMN)
konštatoval, že dotknutý úver je nutné v zmysle § 11 označeného zákona považovať za bezúročný a
bez poplatkov. Žalobca tak nad rámec poskytnutého úveru uhradil žalovanému sumu 354,23 eur.

2. Okresný súd však akceptoval námietku premlčania vznesenú žalovaným. V otázke začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vychádzal
z teórie skutočného plnenia. Nadväzne vyslovil, že subjektívna lehota „mohla začať plynúť“ odo dňa,
kedy žalobca zaplatil jednotlivé plnenia v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere nad rámec toho,
čo bol povinný plniť. Z daného dôvodu sa oprávnený (žalobca) dozvedel, že došlo k bezdôvodnému
obohateniuaktosanajehoúkorbezdôvodneobohatilvtedy,keďzískalzhľadiskaskutkovéhoobjektívne
vedomosti umožňujúce iniciovať súdne konanie. Z prehľadu platieb vykonaných žalobcom bolo pritom

preukázané, že posledné platby (v rozsahu) 482,23 eur zaplatil dňa 5.9.2014, resp. 15.9.2014. Nakoľko
žalobcažalobupodalnasúdaždňa12.4.2017,urobiltakpouplynutísubjektívnej(dvojročnej)premlčacej
lehoty, a teda jeho nárok je premlčaný.
3. O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že v spore úspešnému žalovanému priznal ich náhradu
v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP).

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa alternatívne

domáhal jeho zmeny tak, že žalobe bude vyhovené, alebo jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie
konanie. Tvrdil, že začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je naviazaný na vznik jednoznačnej
vedomosti oprávnenej strany o tom, že sa na jej úkor niekto bezdôvodne obohatil. V súdenom prípade
ideomoment,kedyprávnyzástupcažalobcuposúdilsúvisiacepodklady,prevzaljehoprávnezastúpeniea informoval ho, že žalovaný sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil (v danej spojitosti dával do pozornosti
rozhodnutia iných odvolacích súdov). Rozhodujúcim je tak dátum podpisu plnomocenstva, ktorým
žalobca splnomocnil svojho právneho zástupcu na zastupovanie v súdenej veci. Následne je - podľa

odvolateľa - zrejmé, že svoj nárok uplatnil v priebehu plynutia premlčacej doby. Subjektívna lehota by mu
v prípade nepodania žaloby uplynula až uplynutím 3-ročnej objektívnej premlčacej lehoty (dňa 5.9.2017,
resp. 15.9.2017); žalobca však podal žalobu dňa 12.4.2017.
5. Odvolateľ poukazoval na limity pri nazeraní na princíp „neznalosť zákona neospravedlňuje“
v spotrebiteľských právnych vzťahoch. Na rozdiel od dodávateľa, voči ktorému je rešpektovanie

uvedeného princípu potrebné vyžadovať v najvyššej možnej miere, voči spotrebiteľovi bude jeho
uplatnenie prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti
prípadu (bližšie Najvyšší súd SR sp. zn. 6 M Cdo 9/2012). Hoci žalobca uviedol, že konštrukcia
bezdôvodného obohatenia je celkom jednoduchá a výslovne vyplýva priamo z právnych predpisov,
súčasneargumentovalpravidlomvýkladuustanoveníprávnejúpravytýkajúcejsaspotrebiteľa-vprípade
pochybností - v jeho prospech. Pokiaľ mal okresný súd pochybnosti o začiatku plynutia subjektívnej

premlčacej lehoty, mal postupovať v súlade s daným pravidlom. Odôvodnenie napadnutého rozsudku
odkazom „na minimálne tri roky celospoločensky prezentovanú zvýšenú spotrebiteľskú ochranu“
považoval odvolateľ za odporujúcu zákonu, skutkovému stave i nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III.
ÚS 413/2013 zo dňa 3.9.2013.
6. Záverom žalobca namietal aj nelogickosť argumentácie okresného súdu. Pokiaľ by si bol žalobca

vedomý skutočnosti, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov a ďalšie plnenie
na jej základe zakladá bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného/banky (správne nebankového
subjektu - pozn. odvolacieho súdu) už v auguste 2014, bolo by v rozpore „s akoukoľvek racionalitou“
platenie ďalších splátok žalobcom na účet žalovaného; „konkrétne tak vysokej splátky, akú vykonal dňa
27.3.2015 vo výške 2.089 eur“.

7. Žalovaný žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že pre začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby sú rozhodujúce skutkové vedomosti dotknutej osoby (žalobcu), ktorými v danom
prípade boli kontraktačný proces, písomné zmluvy a jednotlivé plnenia. Práve na nich postavil
žalobca svoju žalobu; všetko ostatné z jeho strany je len právnym posúdením takéhoto skutkového

stavu. Rozhodujúca je teda vedomosť o skutkových okolnostiach, ktoré žalobcovi v čase uzavretia
predmetných zmlúv boli dobre známe.
8. Podľa žalovaného právne vedomie právneho zástupcu žalobcu nie je v ničom privilegované oproti
právnemu vedomiu (samotného) žalobcu, pretože platí nevyvrátiteľná domnienka znalosti práva. Pokiaľ
by sa žalobca rozhodol nebyť v konaní zastúpený, podľa logiky jeho argumentácie by mu nikdy nezačala

plynúť subjektívna premlčacia lehota. Takýto výklad označil žalovaný - pre jeho absurdné dôsledky - za
„absolútne vylúčený“. S odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 67/2011 (čiastočne
v spojení aj s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 413/2013) konštatoval, že okamih, kedy sa
oprávnený dozvedel, ako možno jeho nárok právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní momentu začatia
plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantný. Nadväzne žalovaný (pomerne rozsiahlo) citoval

z rozhodnutí všeobecných (prvoinštančných) súdov, ktoré potvrdzovali jeho právnu argumentáciu.

9. Žalobca už na vyjadrenie protistrany k (jeho) odvolaniu nereagoval.

10. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní

(§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219
ods. 3 CSP) rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

11. Krajský súd sa stotožnil s určujúcim východiskom okresného súdu, ktorým v otázke začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej lehoty je teória skutočného plnenia. V jej zmysle sa

oprávnený dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď
skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako nárok,
vyplývajúci z jednoznačne mu známych skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri
posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. V danom smere

žalovaný náležite poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 67/2011; publikovaný
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 22/2013. Hoci judikatúra zahraničných (vnútrozemských) súdov
netvorí ustálenú súdnu prax v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP, vzhľadom na zhodnosť právnej úpravy je
prípustné podporne poukázať i na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 3433/2008 a 21Cdo 3434/2008, v zmysle ktorého ustanovenie § 107 ods. 1 Obč. zák. nemá pod pojmom „vedomosť“
na mysli znalosť právnej kvalifikácie, ale iba znalosť skutkových okolností, z ktorých možno vyvodiť
zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie.

12. V súdenom prípade bolo nesporné, že žalobca (už nad rámec toho, čo bol povinný v dôsledku
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru plniť podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere) žalovanému zaplatil
dňa 5.9.2014 sumu 470 eur (tu sčasti) a 15.9.2014 sumu 12,23 eur. Na základe vyššie uvedených úvah
týmito plneniami nadobudol vedomosť o všetkých relevantných skutočnostiach; t.j. o tom, že plnil už bez

právneho dôvodu (že došlo k bezdôvodnému obohateniu) a komu plnil (kto sa na jeho úkor bezdôvodne
obohatil). Nie je pritom podstatné, že si subjektívne zrejme neuvedomoval (právne nevyhodnotil), že
žalovaný na dané plnenie nemá nárok.
13. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty nemožno spájať s akýmsi (bližšie ani konkrétnymi
merateľnými ukazovateľmi nevymedzeným) uvedomením si oprávneného subjektu, že má, resp.
mohol by mať, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Išlo by totiž o absolútne subjektívny

prvok, v konečnom dôsledku vedúci k tomu, že subjektívna premlčacia lehota by bola obsolentným
právnym inštitútom, čo by výrazne negatívne vplývalo na princíp právnej istoty. Osobitne v prípade
10-ročnej objektívnej premlčacej lehoty, na ktorú súvislosť v rámci argumentácie pred okresným
súdom opakovane upozorňoval žalobca. Obdobne nemožno začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
lehoty viazať ani na okamih udelenia plnomocenstva dotknutým subjektom advokátovi. Ako primerane

poznamenal žalovaný, pokiaľ by sa žalobca rozhodol nebyť v konaní právne zastúpený, podľa logiky
jeho argumentácie, by mu subjektívna premlčacia lehota nezačala nikdy plynúť.

14. V súvislosti s argumentáciou žalobcu ohľadne princípu „neznalosť zákona neospravedlňuje“ je
nutné prioritne poukázať na to, že bezprostredne v odvolaní uvádza, že „konštrukcia bezdôvodného

obohatenia je celkom jednoduchá a výslovne vyplýva priamo z právnych predpisov“. Už len na základe
tohto vyjadrenia odvolateľa je veľmi problematickým (doslova) ignorovanie dotknutého princípu vo
vzťahu k spotrebiteľovi (teda i jemu samotnému), ktorého prístupu sa fakticky domáha.

15. Pokiaľ poukazoval v danej súvislosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6

M Cdo 9/2012, krajský súd predovšetkým konštatuje, že vôbec nešpecifikoval, o ospravedlnenie
neznalosti ktorých právnych noriem spotrebiteľom by v prejednávanom prípade malo ísť. Zároveň
každý, hoci i zovšeobecňujúcejší, záver (dovolacieho) súdu je nevyhnutné vnímať v kontexte konkrétnej
prejednávanej veci, v ktorej rámci bol vyslovený. V dotknutom prípade išlo o (absolútnu) neplatnosť
rozhodcovskej doložky z dôvodu jej neprijateľnosti ako zmluvnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy,

keď sa dodávateľ (už v postavení oprávneného) v exekučnom konaní domáhal voči spotrebiteľovi
vymoženia svojej pohľadávky priznanej mu rozhodcovským súdom, ktorý nemal právomoc vo veci
konať. Rozhodcovská doložka bola súčasťou obchodných podmienok a spotrebiteľ nemal možnosť
ovplyvniť jej obsah, nebola dojednaná individuálne; pričom zároveň neprijateľnosť zmluvnej podmienky
spotrebiteľskej zmluvy skúma exekučný súd ex offo.

16. V posudzovanej veci vystupuje spotrebiteľ v procesnom postavení žalobcu uplatňujúceho nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia a (v podstate po celý relevantný čas) mal k dispozícii zmluvu
o spotrebiteľskom úvere, ako i informácie o všetkých skutočnostiach umožňujúcich mu domáhať sa
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Princíp „neznalosť zákona neospravedlňuje“, ako jeden
z nosných princípov fungovania právneho štátu (a demokratickej spoločnosti vôbec), je neprijateľné

paušálne vylúčiť v spotrebiteľských veciach len preto, že v konkrétnej veci to má pre spotrebiteľa
nepriaznivý dopad z hľadiska výsledku v spore.

17. Bezpredmetnou je odvolacia argumentácia žalobcu o potrebe uplatnenia výkladu právneho predpisu
zo strany okresného súdu v prospech spotrebiteľa. Jednak okresný súd nemal pochybnosť (v zmysle, že

by do úvahy prichádzali dva fakticky rovnocenné výklady aplikovanej právnej normy) o určení začiatku
plynutia subjektívnej premlčacej doby, a jednak pravidlo „v pochybnostiach v prospech spotrebiteľa“ sa
uplatňuje pri interpretácii spotrebiteľských zmlúv (§ 54 ods. 2 Obč. zák.), a nie súvisiacich právnych
predpisov.

18. Námietky žalobcu o neakceptovateľnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku odkazom „na
minimálne tri roky celospoločensky prezentovanú zvýšenú spotrebiteľskú ochranu“, či o platení ďalších
splátok žalobcom na účet žalovaného, „konkrétne tak vysokej splátky, akú vykonal dňa 27.3.2015 vo
výške 2.089 eur“ predstavujú svojim spôsobom zlyhanie pri formulovaní odvolacích dôvodov. Predmetnýzáver okresným súd vyslovený vôbec nebol a údaj o dni aj o výške tvrdenej platby žalobcu v prospech
žalovaného sa evidentne týka inej, než súdenej, veci.

19. Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalobcom, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné
a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti
(§ 380 ods. 2 CSP), v meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.
20. Žalobca síce odvolaním výslovne napadol aj výrok rozsudku okresného súdu o trovách
prvoinštančného konania, ale výlučne v súvislosti s ním tvrdenou nesprávnosťou rozhodnutia vo

veci samej (zamietnutím žaloby). Nadväzne, potvrdenie rozhodnutia v meritórnej časti zakladá vecnú
správnosť (i pre viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi - § 380 ods. 1 CSP) aj od
neho závislého výroku o nároku na náhradu trov konania. Len na okraj krajský súd dopĺňa, že okresný
súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore.

21. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396

ods. 1 CSP. Odvolateľ - žalobca nebol v tomto štádiu konania (vôbec) úspešný, preto má žalovaný voči
nemu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu - 100%.

22. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.