Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. október 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5CoKR/3/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112218516
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8112218516.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr.
Petra Šama a JUDr. Mareka Kohúta, v obchodnej veci žalobcu: Z.. Z. Y., N. N. K., E. XX, správca
konkurznej podstaty úpadcu: VPMK s.r.o. v konkurze, so sídlom Kapušany, Priemyselná 534, IČO: 31
679 960, (predchádzajúce obchodné meno Radoma s.r.o., Prešov), proti žalovaným: 1/ LawService
Recovery, k.s., so sídlom Košice, Pribinova 8, IČO: 47 817 003, správca konkurznej podstaty úpadcu:

STAVBYINDUSTRIA, s.r.o., so sídlom Rožňava, Akademika Hronca 3, IČO: 36 494 763, zastúpeného:
LawService, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Zvolen, Stráž 3/223, IČO: 36 861 723, 2/ K.
S., G. G., K. XXXX/XX, zastúpenému advokátom JUDr. Dušanom Maruščákom, so sídlom Stropkov,
Hrnčiarska 1619/42, o neúčinnosť právnych úkonov, na odvolanie žalovaných v 1. a 2. rade proti
rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 6.2.2015 pod č. k. 3Cbi/26/2012-314, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu prvého stupňa.

N e p r i z n á v ažalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1) Okresný súd Prešov vyššie označeným rozsudkom určil, že právny úkon - Dohoda o vzájomnom
započítaní pohľadávok a záväzkov z 30.8.2010, uzavretá medzi úpadcom a žalovaným v 1. rade, ktorou
bola započítaná pohľadávka úpadcu voči žalovanému v 1. rade vo výške 106.000,- eur z faktúry č.
XXXXXXXXXX, vystavenej na sumu 229.428,35 eur, splatnej 26.8.2010, so záväzkom úpadcu voči
žalovanému v 1. rade vo výške 106.000,- eur z faktúry č. XXXXXXXX, vystavenej na sumu 106.000,- eur,

splatnej 25.8.2010, je voči veriteľom v konkurze právne neúčinný. Žalovaného v 1. rade zaviazal vrátiť
žalobcovi do všeobecnej podstaty plnenie vo výške 106.000,- eur. Ďalej určil, že právny úkon - Dohoda
o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov z 30.9.2010, uzavretá medzi úpadcom a žalovaným v
1. rade, ktorou bola započítaná pohľadávka úpadcu voči žalovanému v 1. rade vo výške 5.218,53 eur z
faktúry č. XXXXXXXXXX, vystavenej na sumu 229.428,35 eur, splatnej 26.8.2010 so záväzkami úpadcu
voči žalovanému v 1. rade, celkom vo výške 5.128,53 eur, pozostávajúcich z nasledovných faktúr:

Faktúra č. splatná suma faktúry započítané

XXXXXXXXX 16.8.2010 538,16 eur 538,16 eur
XXXXXXXXX 11.10.2010 30,27 eur 30,27 eur
XXXXXXXXX 20.8.2010 332,66 eur 332,66 eur
XXXXXXXXX 28.7.2010 45,73 eur 45,73 eur

XXXXXXXX 20.8.2010 202,58 eur 202,58 eur
XXXXXXXXX 20.8.2010 9,57 eur 9,57 eur
XXXXXXXXX 23.8.2010 142,20 eur 142,20 eurXXXXXXXXX 5.8.2010 77,73 eur 77,73 eur
XXXXXXXXX 13.8.2010 19,97 eur 19,97 eur
XXXXXXXXX 21.7.2010 21,16 eur 21,16 eur

XXXXXXXXX 12.8.2010 267,19 eur 167,19 eur
XXXXXXXXX 1.9.2010 776,32 eur 776,32 eur
XXXXXXXXX 13.8.2010 81,89 eur 81,89 eur
XXXXXXXXX 23.8.2010 199,38 eur 199,38 eur
XXXXXXXXX 27.8.2010 310,26 eur 310,26 eur

XXXXXXXXX 26.8.2010 86,66 eur 86,66 eur
XXXXXXXXX 30.8.2010 90,41 eur 90,41 eur
XXXXXXXXX 27.8.2010 338,66 eur 338,66 eur
XXXXXXXXX 31.8.2010 23,95 eur 23,95 eur
XXXXXXXXX 2.9.2010 406,75 eur 406,75 eur
XXXXXXXXX 2.9.2010 198,28 eur 198,28 eur

XXXXXXXXX 1.9.2010 90,59 eur 90,59 eur
XXXXXXXXX 16.9.2010 165,55 eur 165,55 eur
XXXXXXXXX 14.9.2010 155,38 eur 155,38 eur
XXXXXXXXX 23.9.2010 20,15 eur 20,15 eur
XXXXXXXXX 8.9.2010 15,- eur 15,- eur

XXXXXXXXX 9.9.2010 22,75 eur 22,75 eur
XXXXXXXXX 11.10.2010 150,26 eur 150,26 eur
XXXXXXXXX 13.10.2010 6,83 eur 6,83 eur
XXXXXXXXX 18.8.2010 288,36 eur 288,36 eur
XXXXXXXXX 13.10.2010 65,95 eur 65,95 eur

XXXXXXXXX 13.8.2010 37,93 eur 37,93 eur,

je voči veriteľom v konkurze právne neúčinný. Žalovaného v 1. rade zaviazal vrátiť žalobcovi do
všeobecnej podstaty plnenie vo výške 5.218,53 eur. Ďalej určil, že právny úkon - vrátenie časti pôžičky
vo výške 60.000,- eur, ktorá suma bola poukázaná úpadcom žalovanému v 2. rade dňa 23.8.2010 z č. ú.

XXXXXXXXX/XXXX s názvom Radoma, s.r.o., VS: XXXXXXXX, na č. ú. XXXXXXXXXX/XXXX, je voči
veriteľom v konkurze právne neúčinný. Žalovaného v 2. rade zaviazal vrátiť žalobcovi do všeobecnej
podstaty plnenie vo výške 60.000,- eur. Posledným výrokom rozhodol, že žalovaní v 1. a 2. rade sú
povinní nahradiť žalobcovi, každý 100 % trov konania, o ktorých výške súd rozhodne samostatným
uznesením po právoplatnosti rozhodnutia.

2) Vychádzal z odôvodnenia návrhu, ktorým žalobca sa po zmene žaloby podanej na okresnom súde
dňa 19.6.2012 a jej následnej úprave domáhal voči žalovanému určenia, a to v znení výrokovej časti
rozsudku, ktorou v podstate návrhu žalobcu vo veci samej bolo vyhovené.

3) Vychádzal ďalej z odôvodnenia návrhu, a to že uznesením Okresného súdu Prešov z 25.11.2011 pod
sp. zn. 1K/58/2011 bolo začaté konkurzné konanie na majetok žalobcu ako úpadcu s účinkami ku dňu
zverejnenia uznesenia v OV č. 231/2011 dňa 2.12.2011. Uznesením z 13.1.2012 sp. zn. 1K/58/2011
bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu a žalobca bol ustanovený do funkcie jeho správcu. Účinky
vyhlásenia konkurzu nastali zverejnením uznesenia v OV č. 14/2012 dňa 20.1.2012. Dňa 28.10.2009

poskytol žalovaný v 2. rade (zároveň spoločník a konateľ žalovaného v 1. rade) úpadcovi pôžičku vo
výške 166.000,- eur, čo vyplýva z príjmového dokladu č. XXXXXXXXX z 28.10.2009. Dňa 23.8.2010 bola
vrátená časť pôžičky vo výške 60.000,- eur prevodom z účtu. Zostatok pohľadávky vo výške 106.000,-
eur následne postúpil veriteľ žalovanému v 1. rade a postúpenie oznámil úpadcovi. Žalovaný v 1.
rade a úpadca sa následne dohodli na započítaní pohľadávky žalovaného v 1. rade (pôvodne zrejme

pôžička poskytnutá žalovaným v 2. rade, resp. jej zostatok) s jeho záväzkom voči úpadcovi z faktúry
č. XXXXXXXXXX, splatnej 26.8.2010. V dohode o započítaní pohľadávok z 30.8.2010 sa uvádza, že
sa započítava záväzok úpadcu voči žalovanému v 1. rade z faktúry č. XXXXXXXX, splatnej 25.8.2010,
túto faktúru však žalobca k dispozícii nemá. Na vyššie uvedenú faktúru č. XXXXXXXXXX bolo ďalšou
dohodou z 30.9.2010 započítaných 5.218,53 eur. Zostatok z tejto faktúry vo výške 118.209,82 eur bol

jednou z položiek, ktorá bola postúpená úpadcom na spoločnosť A. N..V..Q.., V. XX, G., F.: XX XXX XXX,
zmluvou z 1.10.2010. Vyššie označené dohody o započítaní boli uzavreté v čase, keď bolo zrejmé, že
žalobca (úpadca) príde o všetok majetok. Na účel splatenia svojich záväzkov si totiž Zmluvou o pôžičke
z 8.6.2010 požičal sumu 1.991.635,- eur od spoločnosti K.-F., N..V..Q.., V. J. XX, G., F.: XX XXX XXX,so splatnosťou 21 dní, čo je pri takejto sume nereálna lehota splatnosti. Túto pôžičku úpadca nevrátil
a na základe zriadeného záložného práva na zabezpečenie tohto záväzku prišiel o celý nehnuteľný aj
hnuteľný majetok dňa 22.9.2010 na siedmich dražbách, ktorý sa cez vydražiteľa následne dostal do

vlastníctva žalovaného kúpnou zmluvou z 31.3.2011. Navyše, žalovaný mal areál úpadcu v nájme už
od 1.7.2010. Teda v čase obidvoch dohôd o započítaní úpadca už vedel, že bude realizované záložné
právo,resp.30.9.2010užbolorealizované,tedažeprídeomajetok;tiežsimuselbyťvedomý,žemáskôr
splatné záväzky, že nevykonáva činnosť, avšak napriek tomu uzavrel spomínané dohody o započítaní,
čím sa vzdal možnosti vymáhať od fungujúcej spoločnosti žalovaného v 1. rade svoje pohľadávky.

Žalovanému v 1. rade tak umožnil vysporiadať jeho záväzky inak ako priamou platbou. Tento postup
bol nepochybne výhodný pre tohto žalovaného, pretože pri vymáhaní pohľadávok od úpadcu formou
súdneho a exekučného konania by už zrejme nebol tento žalovaný úspešný práve s poukazom na to,
že úpadca mal problém splácať záväzky (preto bol aj areál daný do nájmu tomuto žalovanému) a jeho
majetok sa stal vlastníctvom iného subjektu. Teda predmetné započítania z 30.8.2010 a 30.9.2010 sú
ukracujúcimi právnymi úkonmi tak, ako to predpokladá ust. § 60 v spojení s § 57 ZKR, v znení platnom

do 31.12.2011. Zároveň si žalobca uplatnil aj nárok na vrátenie plnení z dohôd o vzájomnom započítaní
pohľadávok a vráteni časti pôžičky vo výške 60.000,- eur, poukázanej úpadcom žalovanému v 2. rade
dňa 23.8.2010, žalobcovi do všeobecnej podstaty (§ 63 ods. 2 ZKR).

4) Žalovaní v 1. a 2. rade žiadali návrh zamietnuť, keď už v písomnom vyjadrení zo dňa 15.8.2012

namietali, že § 54 ods. 1 ZKR nevylučuje vzájomný zápočet pohľadávok ani po vyhlásení konkurzu, ak
ide o pohľadávky, ktoré vznikli pred jeho vyhlásením, a teda je úplne bezpredmetné, či k ich zápočtu
došlo pred vyhlásením konkurzu, alebo by sa tak stalo až po jeho vyhlásení, pričom samotný úkon
vzájomných zápočtov pred vyhlásením konkurzu má na konkurznú podstatu ten istý dopad, ako keby
k zápočtu došlo až po vyhlásení konkurzu. Logicky a právne preto ani v prípade vzájomných zápočtov,

ktorých neúčinnosti sa žalobca svojím návrhom dovoláva, nemohlo ísť o právny úkon dlžníka, na ktorý
dopadá ust. § 57 ods. 1 ZKR. Taktiež namietali, že napadnuté právne úkony neboli ukracujúcimi,
pretože ukrátenie veriteľovej pohľadávky predpokladá také skrátenie (zmenšenie) majetku, ktoré bráni
uspokojeniu pohľadávky v celom rozsahu alebo aspoň sčasti. Z toho vyplýva, že ten, kto odporuje,
musí dokazovať kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka. Vo všeobecnosti nejde o ukracujúci úkon, ak

dlžník dostal za prevádzané veci, práva alebo iné majetkové hodnoty od druhej strany ich obvyklú cenu
alebo mu za ne bola inak poskytnutá primeraná (rovnocenná) náhrada. I po vzájomných zápočtoch
úpadca disponoval hnuteľným a nehnuteľným majetkom v hodnote cez 2.000.000,- eur, ktorý sám
o sebe postačoval na uspokojenie pohľadávok ostatných veriteľov. Zo samotných listinných dôkazov
predložených žalobcom zároveň absentuje aj úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov. Podľa čl. I bod

1.3. Zmluvy o pôžičke zo dňa 8.6.2010 bola úpadcovi poskytnutá peňažná pôžička v sume 1.991.635,-
eur výhradne na vysporiadanie existujúcich záväzkov, a teda to, že došlo aj k uspokojeniu aj pohľadávky
žalovaného v 1. rade nie je možné v žiadnom prípade kvalifikovať tak, ako to konšpiračne prezentuje
žalobca, ale v každom prípade ide o rovnaký postup, aký dlžník zvolil aj vo vzťahu k ostatným veriteľom
a aký aj vyplynul z uvedeného ustanovenia zmluvy o pôžičke. V neposlednom rade podmienkou

odporovania ukracujúcemu úkonu podľa § 60 ZKR je, že úkon dlžníka bol urobený s úmyslom ukrátiť
svojich veriteľov, ktorý musel byť druhej strane známy. Keďže úkon nebol urobený v prospech osoby s
dlžníkom spriaznenej, úmysel dlžníka a zároveň vedomosť toho, v prospech koho bol úkon urobený, o
tomto úmysle, nestačí prezumovať, ale musí byť preukázaný, pričom návrh tento dôkaz zjavne postráda.

5) Na základe vykonaného dokazovania a aplikáciou ustanovení § 54, § 57, § 60, § 62 a § 63 ZKR,
účinných do 31.12.2011, súd prvého stupňa uzavrel, že návrh žalobcu i po zmene žaloby podanej na
okresnom súde dňa 19.6.2012 a jej následnej úprave je plne dôvodný. S poukazom na § 57 ZKR,
ustálená súdna teória a prax ako všeobecný predpoklad odporovateľnosti vyžaduje, aby právnym
úkonom dlžníka došlo k ukráteniu jeho vymáhateľnej pohľadávky. Správca musí preukázať, ktorá

riadne prihlásená pohľadávka bola napadnutým právnym úkonom dlžníka ukrátená. Ak by pohľadávka
neexistovala vôbec alebo by ešte nevznikla, nemohla by byť ani ukrátená. Preto je potrebné, aby
pohľadávka bola v čase vykonania právneho úkonu splatná, pričom k ukráteniu dochádza už vtedy, ak
veriteľ mal pohľadávku v čase vykonania právneho úkonu voči dlžníkovi. Žalobca preukázal existenciu
týchto pohľadávok predložením zoznamu pohľadávok na č. l. 109 a 114 spisu. K záveru, či možno

právny úkon dlžníka hodnotiť ako odporovateľný, je možné dospieť až po zodpovedaní dvoch otázok,
a to či môže byť vykonateľná pohľadávka veriteľa uspokojená z aktuálneho majetku dlžníka, a to aj
napriek tomu, že dlžník urobil odporovateľný právny úkon, ako aj to, či má právny úkon dlžníka povahuodporovateľného právneho úkonu, ktorý spôsobil zmenšenie svojho majetku a tým aj nevymožiteľnosť
pohľadávky veriteľa.

6) Čo sa týka námietky žalovaných ohľadom skutočnosti, že žalobca po podaní žaloby zmenil žalobný
návrh, ktorú zmenu súd uznesením pripustil, a teda konal o zmenenom návrhu, v dôsledku čoho je
potrebné brať do úvahy aj to, že tento zmenený návrh, o ktorom súd konal, bol podaný po uplynutí
6-mesačnej prekluzívnej lehoty v zmysle zákona a z tohto dôvodu je potrebné návrh zamietnuť,
súd prvého stupňa poukázal na tú skutočnosť, že konal o žalobnom návrhu, ktorý sa skladal z

troch rozličných žalobných petitov. Vo vzťahu k žalobným petitom vyzval žalobcu, aby tieto boli
maximálne konkretizované a špecifikované aj vzhľadom na obsah týchto právnych úkonov, pretože pri
odporovateľnosti musí byť právny úkon dlžníka určený jednak druhovo, ale aj takým určením predmetu
plnenia, dátumom vykonania právneho úkonu a ostatnými okolnosťami, aby v žiadnom prípade nemohlo
dôjsť k zámene týchto právnych úkonov dlžníka s inými právnymi úkonmi vo vzťahu k tým istým osobám.
Ak potom žalobca na základe výzvy súdu na odstránenie vady žalobného návrhu predložil doplnenie

pôvodného žalobného návrhu v zmysle poučenia súdu a nazval ho zmenou žalobného petitu a žiadal
pripustiť zmenu, ktorú zmenu súd aj pripustil, v žiadnom prípade týmto postupom nemohlo dôjsť a ani
nedošlo k pripusteniu zmeny žalobného návrhu, ktorá by skutkovo a právne sa odlišovala od pôvodného
návrhu. Avšak kvôli obšírnosti žalobného návrhu vo všetkých troch výrokoch žaloby bolo potrebné
určitým procesným spôsobom deklarovať, o akej žalobe vlastne súd bude jednať a ako vlastne znejú

všetkytrižalobnépetity.Pretoanalogickyrozhodoltak,ževpredmetnomuzneseníuviedolpresnéznenie
žalobnéhonávrhučodovšetkýchtrochvýrokov.Ktomuhoviedlaajtáskutočnosť,žeodporovateľnosťou
možno napadnúť len časť právneho úkonu a z tohto dôvodu bolo aj potrebné špecifikovať, či a v akom
rozsahu žalobca napáda predmetné právne úkony, pretože na tom istom okresnom súde sa viedlo
viacero sporov vyvolaných konkurzom úpadcu, a to aj o určenie neúčinnosti právnych úkonov, v ktorých

vystupovali rovnakí účastníci. Postupom, ktorý súd v danom prípade analogicky zvolil, nemohlo dôjsť k
tým účinkom, ktoré upravenému žalobnému návrhu pripisujú žalovaní, a teda aj k preklúzii uplatneného
nároku.

7) Čo sa týka námietky žalovaných ohľadom porušenia koncentračnej zásady (§ 118a O.s.p.), okresný

súd takéto porušenie nezistil. V tejto súvislosti poukázal na to, že nečinnosť konateľa úpadcu, kedy
odmietol poskytnúť súčinnosť žalobcovi v súvislosti s konkurzom, za čo mu bola uložená pokuta
v konkurznom konaní, je dostatočným prípadným dôvodom na prelomenie tejto procesnej zásady
právom na spravodlivý proces. Účelom koncentračnej zásady vo veciach vyvolaných konkurzom
je predovšetkým zabrániť pasivite účastníkov povinných predkladať a produkovať dôkazy na svoje

tvrdenia s prihliadnutím na potrebu hospodárneho a rýchleho skončenia vecí, od ktorých výsledku
závisí speňažovanie majetku v konkurze. Toto nie je zjavne prípad, kedy by mala dostať prednosť
pred všeobecnými zásadami procesného poriadku a jej striktné aplikovanie by viedlo k zjavnej
nespravodlivosti.

8) Po zosumarizovaní skutkového stavu, ako aj s prihliadnutím na ďalšie prebiehajúce súdne
spory vyvolané konkurzom na majetok úpadcu na tom istom okresnom súde (sp. zn. 1Cbi/23/2012,
1Cbi/30/2012, 2Cbi/23/2012, 2Cbi/27/2012, 3Cbi/22/2012), súd prvého stupňa v tejto veci uzavrel,
že úpadca už v roku 2009 vykazoval platobnú neschopnosť a nestabilitu, pričom táto bola čiastočne
spôsobená aj škodami zo záplav, ktorými bol úpadca postihnutý v roku 2004 a 2005, 2006, pričom

poistné plnenie z poistných udalostí, ktoré sa konali v roku 2005, 2006, M. - N. K.M., M..N.., úpadcovi
neposkytla. Úpadca sa tak dostal do nepriaznivej finančnej situácie, ktorá sa naďalej prehlbovala, pričom
v apríli 2010 bol vyhlásený konkurz na jedného zo spoločníkov úpadcu, ktorý mal 50 % podiel na
majetkovej účasti vkladom vo výške 141.074,15 eur. Následne došlo k uzavretiu žalobou napadnutej
vyššie spomenutej zmluvy o pôžičke, v ktorej, ako tvrdili konatelia úpadcu ako aj žalovaného v 1. rade,

predchádzali rokovania o tom, na aký účel a v akej výške má byť predmetná pôžička poskytnutá. Pokiaľ
by nedošlo k poskytnutiu predmetnej pôžičky, s najväčšou pravdepodobnosťou by I. M..N.., uplatnila
v dôsledku splatnosti kontokorentného úveru záložné právo na majetok úpadcu, a to by nepochybne
viedlo ku vyhláseniu konkurzu na jeho majetok. V konkurze by následne boli uspokojované záväzky
ďalších veriteľov, a to nielen bánk, ale aj tzv. drobných veriteľov, napr. Sociálnej poisťovne a zdravotných

poisťovní. Keďže bol vyhlásený konkurz na majetok obchodnej spoločnosti V., N..V..Q.., ako jedného zo
spoločníkov úpadcu, ktorý sa viedol na majetok tohto spoločníka, by predmetom speňažovania bol aj
jeho obchodný podiel u úpadcu.9) Vo vzťahu k ustanoveniu § 60 ZKR súd poukázal na to, že účelom konkurzného konania je čo
najspravodlivejšie uspokojenie veriteľov úpadcu. Je nepochybné, že napadnutými právnymi úkonmi
došlo k ukráteniu veriteľov a úmysel dlžníka bol priamo smerujúci k tomuto výsledku a musel byť

žalovaným známy. Tvrdenia konateľa úpadcu a žalovaného v 2. rade, ktorý bol aj predchádzajúcim
konateľom žalovaného v 1. rade a v priebehu sporu predal svoj obchodný podiel u žalovaného v 1.
rade osobe, ktorej pobyt je neznámy a napokon bol ako konateľ aj vymazaný z obchodného registra,
súd vyhodnotil ako nepresvedčivé, nevierohodné a odporujúce logike veci. Súd je preto presvedčený,
že akokoľvek tieto osoby konali, výsledkom ich konania bol predovšetkým ich osobný prospech na

úkor ostatných veriteľov, najmä štátu a jeho organizácií a zdravotných poisťovní, pretože títo zostali
najväčšími veriteľmi a majetok zistený v konkurze zjavne nepostačuje na zaplatenie ich pohľadávok voči
úpadcovi. V podstate z týchto dôvodov žalobe vo všetkých jej žalobných petitoch vyhovel.

10) O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 7 O.s.p.,
keď úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania 100 % trov konania vo vzťahu ku každému

žalovanému, o ktorej výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

11) Proti rozsudku súdu prvého stupňa v celom rozsahu jeho výrokovej časti podali žalovaní v 1. a 2.
rade odvolanie (ešte pred vyhlásením konkurzu na žalovaného v 1. rade), ktorým žiadali o jeho zmenu
tak, aby návrh žalobcu bol zamietnutý a bola im priznaná náhrada trov konania, o výške ktorej okresný

súd rozhodne samostatným uznesením. Z rozsudku citujú doslovne uznesenie § 57 a § 60 ZKR (vo
vtedy platnom znení). V súvislosti s ustanovením § 57 ods. 1 ZKR uviedli, že nevyhnutnou podmienkou
odporovateľnostiprávnehoúkonumusíbyťskutočnosť,žeúkonsatýkamajetkudlžníka.Vnáväznostina
to citovali ustanovenie § 6 ods. 1 Obch. zákonníka, podľa ktorého, obchodným majetkom na účely tohto
zákona sa rozumie súhrn majetkových hodnôt (vecí, pohľadávok a iných práv a peniazmi oceniteľných

iných hodnôt), ktoré patria podnikateľovi a slúžia alebo sú určené na jeho podnikanie. V prípade
obchodného majetku ide o súhrn majetkových hodnôt, t.j. všetkých aktív podniku. Do obchodného
majetku patria veci:

- t.j. veci v pravom zmysle,

- pohľadávky, t.j. právo na plnenie od dlžníka (§ 487 Obč. zákonníka),
- iné práva; patria k nim napr. práva z priemyselného vlastníctva, právo na ochranu obchodného mena
(§ 12),
- iné majetkové hodnoty oceniteľné peniazmi, ktoré nie sú ani vecami ani právami; patrí sem napr.
obchodný podiel, know-how, obchodné záväzky a pod.. Ide o rovnaký pojem ako iné majetkové hodnoty

v zmysle § 5, teda musia byť oceniteľné peniazmi.

Uvedené komponenty majú charakter aktívnych hodnôt a tvoria obchodný majetok, ak sú súčasne
splnené dve podmienky. Prvou podmienkou je, že patria podnikateľovi (k veciam musí mať vlastnícke
právo, pri pohľadávkach musí byť podnikateľ veriteľom). Druhou podmienkou je, že slúžia alebo sú

určené na podnikanie podnikateľa. V dôsledku tejto podmienky treba rozlišovať obchodný majetok a
neobchodný majetok. Neobchodný majetok tiež patrí podnikateľovi, ale neslúži na podnikanie, nie je
na podnikanie určený. V zmysle § 2 ods. 4 písm. a/ zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení
neskorších predpisov sa na účely tohto zákona majetkom rozumejú tie AKTÍVA účtovnej jednotky, ktoré
sú výsledkom minulých udalostí, je takmer isté, že v budúcnosti zvýšia ekonomické úžitky účtovnej

jednotky a dajú sa spoľahlivo oceniť podľa § 24 až 28; vykazujú sa v účtovnej závierke v súvahe alebo
vo výkaze o majetku a záväzkoch.

12) Na základe dvojstranného právneho úkonu poskytnutia pôžičky zo dňa 28.10.2009 bola právnemu
predchodcovi úpadcu (obchodnej spoločnosti V., N..V..Q.., K.) poskytnutá pôžička v sume 166.000,-

eur s lehotou splatnosti do 30.11.1999, a teda pohľadávka žalovaného v 2. rade vznikla 1.12.2009,
teda pred vznikom všetkých ostatných záväzkov, ktoré žalobca uvádza vo svojej žalobe a ktorými
preukazuje, že malo dôjsť k údajnému ukráteniu pohľadávok konkurzných veriteľov. Z účtovno-právneho
hľadiska sa však dispozícia úpadcu s pôžičkou netýka majetku úpadcu, pretože pôžička poskytnutá
treťou osobou netvorila majetok úpadcu, ale išlo o cudzie zdroje, a jej vrátením nemohlo ani vôbec

dôjsť k zmenšeniu majetku dlžníka (nešlo o dlžníkov majetok). Z účtovného hľadiska všetok majetok z
hľadiska jeho formy, t.j. konkrétnych druhov, sa nazýva aktíva, pričom poskytnutá pôžička tvorila pasíva
a nebola majetkom dlžníka a nemôže byť ani predmetom odporovateľnosti. Právne úkony dlžníka,
ktorými previedol inú majetkovú hodnotu na iného, ukracujú uspokojenie pohľadávky veriteľa výhradnevtedy, ak vedú k zmenšeniu majetku dlžníka, a ak toto zmenšenie majetku dlžníka má súčasne za
následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka. V prípade,
ak sa teda nejednalo o dlžníkov majetok, resp. dlžníkov úkon nemal za následok zmenšenie jeho

majetku, lebo za prevedené majetkové hodnoty obdŕžal ich obvyklú cenu, zásadne nemôže dôjsť k
ukráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky. S týmto právnym záverom sa vysporiadala aj súdna
judikatúra. Podľa rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13CoKR/10/2013 zo dňa 16.10.2013, ak
došlo k započítaniu vzájomných pohľadávok medzi dlžníkom a žalovaným, tak nemožno tomuto úkonu
prisudzovať podmienku ukracujúceho právneho úkonu, pretože v dôsledku započítania síce klesne u

dlžníka - úpadcu majetok v rovine pohľadávky, ale súčasne s tým klesne aj dlh dlžníka - úpadcu vo
vzťahu k veriteľovi.

13) V zmysle ustanovenia § 62 ods. 1 ZKR, právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu,
kto s dlžníkom odporovateľný právny úkon dohodol, v prospech koho dlžník odporovateľný právny úkon
jednostranne urobil alebo kto z odporovateľného právneho úkonu dlžníka priamo nadobudol prospech.

Žalovaní sa však nedočkali odpovede súdu na otázku, aký prospech mohli mať z právneho úkonu
vrátenia pôžičky, pokiaľ im boli vrátené len finančné prostriedky, ktoré boli úpadcovi reálne poskytnuté.
Naviac, súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje, že správca konkurznej podstaty
odporoval viacerým právnym úkonom, pričom ním požadované vydanie plnení z týchto odporovaných
právnych úkonov vysoko prevyšujú sumu záväzkov úpadcu zistených v konkurznom konaní, a teda

je zrejmé, že účel sledovaný žalobcom sa vymyká účelu odporovateľnosti, sledovanému ZKR v znení
neskorších predpisov. Pokiaľ by mal byť pripustený taký výklad zákona, aký uplatňuje správca a aký
aplikuje súd prvého stupňa, tak to zákonodarca mohol rovno ex lege vyhlásiť za neplatné úplne všetky
právne úkony, ktoré boli urobené v určitom časovom horizonte pred vyhlásením konkurzu.

14) Žalovaní v 1. a v 2. rade nemôžu opomenúť ani ďalšie námietky, ktoré boli nimi prezentované v
priebehu súdneho konania a s ktorými sa súd prvého stupňa, podľa ich názoru, náležite nevysporiadal.
Žalobou zo dňa 19.6.2012 (č. l. 1 spisu) sa pôvodne domáhal, aby súd určil, že:
1. dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov z 30.8.2010, uzavretá medzi úpadcom a
žalovaným v 1. rade, je voči veriteľom v konkurze právne neúčinná a že žalovaný v 1. rade je povinný

vrátiť žalobcovi do všeobecnej podstaty plnenie vo výške 106.000,- eur,

2. právny úkon - vrátenie časti pôžičky vo výške 60.000,- eur úpadcom z jeho účtu na účet žalovaného v
2. rade je voči veriteľom v konkurze právne neúčinný a že žalovaný v 2. rade je povinný vrátiť žalobcovi
do všeobecnej podstaty plnenie vo výške 60.000,- eur.

Zmeneným návrhom zo dňa 21.6.2012 (č. l. 27) žalobca navrhol, aby súd v zmysle ust. § 95 ods. 1
O.s.p. pripustil zmenu návrhu, ktorú aj v súlade s procesným návrhom žalobcu pripustil uznesením zo
dňa 19.7.2012, č. k. 3Cbi/26/2012-28. V tejto súvislosti poukázali na ust. § 118a ods. 1, 2 O.s.p. ohľadom
uplatňovania prísnej koncentračnej zásady. Sú toho názoru, že na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo

12.3.2013 (č. l. 96), už nebolo možné predkladať nové skutočnosti a dôkazy. O tejto skutočnosti boli
účastníci riadne poučení predvolaním zo dňa 8.2.2013 na súdne pojednávanie na tento deň. Tým,
že súd procesným uznesením zo dňa 17.6.2013 (č. l. 132) pripustil ďalšiu zmenu žaloby na základe
návrhu žalobcu zo dňa 15.3.2013, len deklaroval, že z jeho strany bola zjavne porušená koncentračná
zásada. Po prvom súdnom pojednávaní vo veci už nebolo možné akceptovať návrh žalobcu na zmenu

žaloby a z procesného hľadiska je nevyhnutné žalobu žalobcu bez ďalšieho v celom rozsahu zamietnuť,
pretože v lehote stanovenej procesným predpisom žalobca nepreukázal existenciu odporovateľného
právneho úkonu, neúčinnosťou ktorého by sa mal súd zaoberať. V tejto súvislosti odkázali na uznesenie
Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 539/2013 zo dňa 5.11.2013. Teda pokiaľ súd zmenu návrhu, požadovanú
žalobcom, procesným uznesením pripustí, nemôže už potom zdôvodňovať svoj procesný postup tým,

že išlo len o nejaké upresnenie (obdobne v tejto veci poukázali aj na rozsudok Najvyššieho súdu NS
SR sp. zn. 1MObdo V 19/2007). Teda v tejto súvislosti žalovaní nemôžu opomenúť ani tú skutočnosť,
ktorou je aj preklúzia žalobcom uplatneného nároku. Podľa § 57 ods. 2 ZKR (v znení platnom k
2.12.2011), právo odporovať právnemu úkonu zanikne, ak sa neuplatní u povinnej osoby alebo na
súde do šiestich mesiacov od vyhlásenia konkurzu; právo odporovať právnemu úkonu sa považuje za

uplatnené u povinnej osoby, len ak povinná osoba toto právo písomne uznala. Nakoľko hmotnoprávne
účinky zmenenej žaloby, ktorá boli pripustená citovaným uznesením súdu, nastali až dňa 15.3.2013, je
žalobcom uplatnený nárok prekludovaný, pričom na túto preklúziu musí súd prihliadať ex lege.15) Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných v 1. a 2. rade zo dňa 30.3.2015 žiadal potvrdiť rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny. Predovšetkým ich úvahy v odvolaní o tom, že poskytnutá
pôžička netvorí majetok úpadcu a z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k zmenšeniu jeho majetku a ukráteniu

veriteľom, je príkladom nepochopenia základných ekonomických kategórií a účelovo (či už úmyselne
alebo z neznalosti) výkladu ustanovení zákona o účtovníctve. Poskytnutím pôžičky, t.j. prijatím peňazí
sa tieto stávajú majetkom na strane aktív, a to buď ako peniaze v banke alebo v pokladni. Nie je
teda pravdou, že išlo o cudzie zdroje, s ktorými by dlžník nemohol nakladať. Pojem „cudzie zdroje“
je používaný v účtovníctve a znamená tú skutočnosť, že zdroj tohto majetku nie je vlastná činnosť

účtovnej jednotky, ale je to majetok získaný inak ako vlastnou činnosťou, t.j. ide o cudzí zdroj, účtovaný
v súvahe na strane pasív. Teda ak boli použité úpadcom peniaze získané z pôžičky, došlo tým k zníženiu
majetku. Je preto nesporné, že poukázaním 60.000,- eur žalovanému v 2. rade dňa 23.8.2010, ako aj
započítaním vzájomných pohľadávok a záväzkov dohodou, došlo k zníženiu majetku úpadcu, a tým k
znemožneniu čo i len čiastočne z tohto majetku uspokojiť veriteľov. Došlo tým k zníženiu disponibilného
počtu peňazí a započítaním došlo k zníženiu pohľadávok (obežného majetku), vymožením ktorých mohli

byť získané peniaze na úhradu záväzkov tých veriteľov, ktorí prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu a
ktoré existovalo už v čase odporovateľného úkonu. Dohoda o započítaní 106.000,- eur bola uzavretá
30.8.2010, avšak oznámenie o zápočte je datované 12.10.2010 (zaslané správcovi) a na základe
uznesenia súdu z 2.5.2012 doručil konateľ žalobcu oznámenie o postúpení z 25.8.2010, teda pred
samotným uzavretím dohody, avšak nikdy nebolo preukázané, kedy bolo úpadcovi doručené a či bolo

vôbecdoručené.Svedčítoovzájomnejdohodeaúmysleukrátiťveriteľovazvýhodniťjednéhozveriteľov
v čase, keď nebolo jasné, že úpadca príde na dražbe o majetok. Prospech, ktorý mal žalovaný v 1.
rade z vrátenia pôžičky je ten, že jej vrátením, ktorá bola splatná nie skôr, ako iné záväzky, ktoré
boli prihlásené do konkurzu a boli splatné skôr, bol oproti týmto veriteľom zvýhodnený. Stalo sa tak
v čase, keď bol nesporne úpadca už v úpadku a pri podaní návrhu na konkurz by boli aj ostatní

veriteliapomerneuspokojení,nielenposkytovateľpôžičkyainívybraníveritelia.Knámietkenedodržania
koncentračnej zásady podľa § 118a O.s.p. sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa. Pokiaľ v tejto
súvislosti odvolatelia poukazujú na uznesenie Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 539/2013, v označenom
konaní išlo o diametrálne odlišný prípad. Taktiež žalovaní účelovo poukazujú na právnu vetu, vytrhnutú
z kontextu rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13CoKR/10/2013. Je nesporné, že v čase, kedy

došlo k odporovaným právnym úkonom, aj vzhľadom na súvislosť s ostatnými úkonmi, došlo k zníženiu
majetku úpadcu, pretože v čase započítania už bolo jasné, že úpadca príde na dražbe o všetok majetok,
pričom nevykonával už žiadnu činnosť, z ktorej by mal zdroje na úhradu záväzkov. Čo sa týka naposledy
pripustenej zmeny žaloby okresným súdom uznesením zo dňa 17.6.2013 pod č. k. 3Cbi/26/2012-132,
v tejto súvislosti uviedol, že skutkovo a právne išlo vždy o ten istý návrh, ktorý vyplýval z pôvodného

znenia zo dňa 19.6.2012 (č. l. 1) a pripustenia jeho zmeny uznesením okresného súdu zo dňa 19.7.2012
(č. l. 28). Súd túto skutočnosť v rozsudku náležite odôvodnil.

16) Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaných v 1. a 2. rade podľa zásad uvedených v § 212 ods.
1, 2, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Pokiaľ súd prvého stupňa návrhu

žalobcu v znení pripustenej zmeny uznesením zo dňa 17.6.2013 pod č. k. 3Cbi/26/2012-132 v celom
rozsahu vyhovel, v tejto súvislosti správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne posúdil. Preto
odvolací súd plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom vo všetkých jeho výrokoch (§
219 ods. 2 O.s.p.).

17) Počas odvolacieho konania bol dňa 24.8.2015 vyhlásený konkurz na žalovaného v 1. rade
(STAVBYINDUSTRIA, s.r.o., so sídlom Rožňava, Akademika Hronca 3, IČO: 36 494 763). Zverejnený
bol v OV č. 168/2015 dňa 2.9.2015, pričom za správcu jeho konkurznej podstaty bol ustanovený F.. Z. X.,
U.., O. XXXX/XX, Y. (26K/9/2015). Menovaný správca vyjadril súhlas s pokračovaním v tomto konaní.

18) Uznesením Okresného súdu Košice I. zo dňa 11.12.2015, sp. zn. 26K/9/2015, zverejneným v OV č.
243/2015 zo dňa 18.12.2015, súd odvolal správcu F.. Z. X., U.., N. N. H.V. O. XXXX/XX, Y., a do funkcie
správcu ustanovil spoločnosť X. V., H..N.., so sídlom správcovskej kancelárie H., K. X, F.: XX XXX XXX.
Odvolací súd v odvolacom konaní pokračoval i napriek nesúhlasu s pokračovaním zo strany tzv. nového
správcu (§ 47 ods. 3 ZKR).

19) Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom žalovaných v 1. a 2.
rade odvolací súd dopĺňa:20) Predmetom konania v preskúmavanej veci je tzv. odporovacia žaloba podaná podľa § 60 ods. 1
ZKR, ktorá bola spojená so žalobou o vydanie plnenia z odporovateľného právneho úkonu (§ 63 ods. 2
ZKR). Takýto postup prichádza do úvahy len vtedy, keď nie je sporný rozsah majetku, ktorý sa má vydať

do konkurznej podstaty, čo je v preskúmavanej veci splnené.

21) Odporovať možno každému právnemu úkonu, ktorým dlžník ukrátil svojich veriteľov, ak bol urobený
s úmyslom dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ak bol urobený s úmyslom dlžníka ukrátiť svojich veriteľov
a tento úmysel musel byť druhej strane známy. Ak ide o právny úkon urobený v prospech osoby

spriaznenej s dlžníkom, úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto
úmysle sa predpokladá, ak sa nepreukáže opak (§ 60 ods. 1, 2 ZKR).

22) Napadnutým rozsudkom, ako už bolo vyššie uvedené, súd prvého stupňa určil, že právny úkon
- Dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov z 30.8.2010, uzavretá medzi úpadcom a
žalovaným v 1. rade, ktorou bola započítaná pohľadávka úpadcu voči žalovanému v 1. rade vo výške

106.000,- eur a právny úkon - Dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov z 30.9.2010,
uzavretá medzi úpadcom a žalovaným v 1. rade, ktorou bola započítaná pohľadávka voči žalovanému
v 1. rade vo výške 5.218,53 eur, sú voči veriteľom v konkurze právne neúčinné, pričom žalovaný v 1.
rade je povinný sumy vo výške 106.000,- eur a vo výške 5.218,53 eur vrátiť do všeobecnej podstaty
žalobcovi. Posledným výrokom súd prvého stupňa vo veci samej určil, že právny úkon - vrátenie časti

pôžičky vo výške 60.000,- eur úpadcom žalovanému v 2. rade dňa 23.8.2010 je taktiež voči veriteľom v
konkurze právne neúčinný a túto sumu je povinný žalovaný v 2. rade vrátiť do všeobecnej podstaty.

23) Ak majú byť tieto tri právne úkony hodnotené po právnej stránke, nemusí to žalobca v podanej
žalobetvrdiť.Úspešnostižalobypodanejpodľa§60ZKRpostačujetakéoznačenieprávnehoúkonu,aby

nezameniteľnýmspôsobombolodporovanýprávnyúkonrozlíšenývporovnanísinýmiprávnymiúkonmi.
V preskúmavanej veci nepochybne medzi terajším úpadcom a žalovanými v 1. a 2. rade došlo k realizácii
vtedy existujúcich právnych úkonov, ktoré následne žalobca napadol odporovacou žalobou. Teda
rozhodnutie o takejto odporovacej žalobe nie je bezpodmienečne nutné právne kvalifikovať ako právny
úkon, ktorého platnosť a obsah žalobca nespochybňuje. Ak by aj veritelia neboli napadnutými právnymi

úkonmi ukrátení, došlo nimi k platobnej neschopnosti úpadcu. Tým zároveň došlo k rozsiahlemu
zaťaženiu jeho majetku, čo samo o sebe znamená ukracovanie veriteľov.

24) V tejto súvislosti odvolací súd predovšetkým poukazuje na to, že obidve označené dohody o
vzájomnom započítaní pohľadávok medzi úpadcom a žalovaným v 1. rade, a to vzhľadom na všetky

súvisiace okolnosti zistené vykonaným dokazovaním súdom prvého stupňa, sú právnymi úkonmi,
ktorými došlo k ukráteniu veriteľov, pričom úmysel dlžníka bol priamo smerujúci k tomuto výsledku a
musel byť obom žalovaným známy. To isté sa týka aj právneho úkonu vrátenej časti pôžičky vo výške
60.000,- eur úpadcom žalovanému v 2. rade.

25) Nemožno súhlasiť s odvolacím dôvodom žalovaných, že nevyhnutnou podmienkou odporovateľnosti
právneho úkonu podľa § 57 ods. 1 ZKR musí byť skutočnosť, že úkon sa týka majetku dlžníka. Nemožno
však súhlasiť ani s ich obranou, že v prípade všetkých troch odporovaných právnych úkonov je obchodný
majetokneslúžiacinajehopodnikanie,atopoukazujúcnaust.§2ods.4písm.a/zákonač.431/2002Z.z.
o účtovníctve. Naopak, odvolací súd je toho názoru, že ak žalovaný v 2. rade dňa 28.10.2009 poskytol

úpadcovi pôžičku vo výške 166.000,- eur, čo vyplýva z príjmového dokladu z toho istého dňa, táto suma
sa dostala do dispozície úpadcu ako aktívny obchodný majetok. Ak dňa 23.8.2010 bola časť pôžičky vo
výške 60.000,- eur vrátená žalovanému v 2. rade a zároveň tento žalovaný zvyšok pohľadávky z titulu
pôžičky vo výške 106.000,- eur následne postúpil žalovanému v 1. rade, následne žalovaný v 1. rade a
úpadca sa dohodli na vzájomnom započítaní pohľadávok dohodami z 30.8.2010 a 30.9.2010, už v tomto

čase úpadca musel vedieť, že s týmito dohodami došlo k ukracujúcemu právnemu úkonu žalobcu ako
dlžníka, ktorými ukrátil svojich veriteľov, pričom zároveň bolo súdom prvého stupňa aj preukázané, že
tak dlžník urobil s úmyslom ukrátiť svojich veriteľov a tento úmysel musel byť druhej strane (žalovaným v
1. a 2. rade) v čase týchto právnych úkonov známy. Urobenie týchto právnych úkonov v prospech osoby
spriaznenej s dlžníkom v zmysle § 60 ods. 2 ZKR v konaní preukázaná nebola. Zároveň odvolací súd

konštatuje, že závery rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 16.10.2013, sp. zn. 13CoKR/10/2013
sa na preskúmavanú vec aplikovať nedajú, a to z toho dôvodu nespornosti, že v čase, kedy došlo k
odporovaným právnym úkonom, aj vzhľadom na súvislosť s ostatnými úkonmi, došlo k zníženiu majetkuúpadcu, pretože v čase vzájomného započítania už bolo jasné, že úpadca príde na dražbe o všetok
majetok a nevykonával už žiadnu činnosť, z ktorej by mal zdroje na úhradu záväzkov.

26) Čo sa týka ďalšej odvolacej námietky žalovaných v 1. a 2. rade, keď považujú nárok žalobcu za
prekludovaný z dôvodu znenia tzv. prvého návrhu na začatie konania v spojení s pripustením jeho zmeny
uznesením okresného súdu zo dňa 17.6.2013 pod č. k. 3Cbi/26/2012-132, v tejto súvislosti odvolací
súd uzatvára:

27) Návrhom na začatie konania zo dňa 19.6.2012 (č. l. 1) žalobca žiadal určiť, že dohoda o vzájomnom
započítaní pohľadávok a záväzkov z 30.8.2012, uzavretá medzi úpadcom a žalovaným v 1. rade, je voči
veriteľom v konkurze právne neúčinná a žalovaný v 1. rade je povinný vrátiť žalobcovi do všeobecnej
podstaty plnenie vo výške 106.000,- eur. Zároveň žiadal určiť, že právny úkon - vrátenie časti pôžičky
vo výške 60.000,- eur úpadcom žalovanému v 2. rade je voči veriteľom v konkurze právne neúčinný a
že žalovaný v 2. rade je povinný žalobcovi vrátiť túto sumu do všeobecnej podstaty.

28) Podaním zo dňa 21.6.2012 (č. l. 27) žalobca žiadal pripustiť zmenu návrhu tak, že žiadal určiť,
že Dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov z 30.8.2010, uzavretá medzi úpadcom a
žalovaným v 1. rade, je voči veriteľom v konkurze právne neúčinná a že žalovaný v 1. rade je povinný
vrátiť žalobcovi do všeobecnej podstaty plnenie vo výške 106.000,- eur. Ďalej žiadal určiť, že Dohoda o

vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov z 30.9.2010, uzavretá medzi úpadcom a žalovaným v 1.
rade, je voči veriteľom v konkurze právne neúčinná a že žalovaný v 1. rade je povinný vrátiť žalobcovi
do všeobecnej podstaty plnenie vo výške 5.218,53 eur. Zároveň žiadal určiť, že právny úkon - vrátenie
časti pôžičky vo výške 60.000,- eur úpadcom žalovanému v 2. rade je voči veriteľom v konkurze právne
neúčinný a že žalovaný v 2. rade je povinný vrátiť žalobcovi do všeobecnej podstaty plnenie v tejto výške.

Túto zmenu návrhu súd prvého stupňa pripustil uznesením zo dňa 19.7.2012 pod č. k. 3Cbi/26/2012-28.

29) Z uvedeného zistenia vyplýva, že ak došlo k zmene návrhu (jeho rozšíreniu) podaním žalobcu zo
dňa 21.6.2012 (č. l. 27), stalo sa tak v lehote 6 mesiacov od vyhlásenia konkurzu na žalobcu ako úpadcu
(účinky vyhlásenia konkurzu nastali zverejnením uznesenia v Obchodnom vestníku dňa 20.1.2012). Z

tohto dôvodu návrh žalobcu v náväznosti na jeho zmenu podaním žalobcu zo dňa 21.6.2012 (č. l. 27)
preklúzii nepodlieha.

30) V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti žalovaným, že ak žalobca podaním zo dňa
15.3.2013 (č. l. 99) žiadal pripustiť zmenu žaloby v tom znení, v akom jej v podstate bolo vyhovené,

skutkovo a právne išlo o ten istý návrh ako zo dňa 21.6.2012 (č. l. 27). Súd túto skutočnosť v rozsudku
náležite odôvodnil. V pôvodnom návrhu pri jednotlivých návrhoch je odkaz na dohody o započítaní medzi
úpadcom a žalovaným v 1. rade, špecifikované dátumom ich uzavretia, a sumou, požadovanou vrátením
do všeobecnej podstaty a po upresnení už boli špecifikované aj faktúrami, ktoré sa započítavajú a ktoré
boli v dohode uvedené. Vždy však ide o vyslovenie neúčinnosti tých istých právnych úkonov.

31) V súvislosti s obranou preklúzie nároku žalobcu sa žalovaný v 1. a 2. rade bránia aj tzv. prísnou
koncentračnou zásadou v zmysle § 118a ods. 1, 2 O.s.p..

32) Podľa § 118a ods. 1, 2, 3 O.s.p., vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo

veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, v sporoch vyvolaných alebo
súvisiacich s konkurzom a reštrukturalizáciou, o základe veci v sporoch o ochranu hospodárskej súťaže,
o základe veci v sporoch o ochranu práv porušených alebo ohrozených nekalým súťažným konaním,
o základe veci v sporoch z porušenia alebo ohrozenia práva na obchodné tajomstvo, sú účastníci
povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení

najneskôr do skončenia prvého pojednávania; to neplatí, ak neboli splnené podmienky na vykonanie
prvého pojednávania a došlo k jeho odročeniu (§ 101 ods. 2). Na neskôr predložené a označené
skutočnosti a dôkazy súd neprihliada; to neplatí, ak ide o skutočnosti alebo dôkazy, ktoré vyšli najavo po
prvom pojednávaní, ktoré účastník nemohol bez svojej viny včas uviesť a ktorými má byť spochybnená
vierohodnosť vykonaných dôkazných prostriedkov. O povinnostiach podľa odseku 1 a o následkoch ich

nesplnenia musia byť účastníci poučení najneskôr v predvolaní na prvé pojednávanie vo veci.

33) Z predloženého spisu vyplýva, že o tzv. koncentračnej zásade v zmysle vyššie uvedeného
ustanovenia boli účastníci riadne poučení predvolaním zo dňa 8.2.2013 na prvé súdne pojednávanienariadené na deň 12.3.2013 (č. l. 39). Nariadené pojednávanie vo veci sa však dňa 12.3.2013 v
podstate neuskutočnilo a došlo k jeho odročeniu, čo vyplýva zo zápisnice o pojednávaní na č. l. 93. Na
tomto pojednávaní neboli prednesené v podstate žiadne návrhy účastníkov vo veci samej, iba zástupca

žalovaného podal návrh, aby súd zaviazal žalobcu na zloženie preddavku na trovy dôkazu podľa §
141a O.s.p. Za účelom rozhodnutia o návrhu žalovanej strany na zloženie preddavku na trovy dôkazu
a odstránenia vady žalobného návrhu bolo preto nariadené pojednávanie odročené na neurčito.

34) Prvé pojednávanie už vo veci samej, na ktorom účastníci predniesli svoje návrhy, sa uskutočnilo

až dňa 14.3.2014 (č. l. 144), nariadeniu ktorého však nepredchádzalo poučenie podľa § 118a O.s.p..
Z tohto dôvodu nemožno uznať ani ten odvolací dôvod žalovaných v 1. a 2. rade, v ktorom namietajú
v súdnom spore neuplatnenie prísnej koncentračnej zásady v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia,
inými slovami, zo spisu nie je zistiteľné, že by účastníci boli v zmysle tohto ustanovenia poučení pred
prvým pojednávaním vo veci samej, ktoré sa v podstate uskutočnilo až 14.3.2014.

35) To isté sa týka aj právneho úkonu, ktorým úpadca vrátil žalovanému v 2. rade časť pôžičky vo výške
60.000,- eur, pretože ním splnil svoj záväzok, hoci mal iné, skôr splatné záväzky. Pokiaľ by nebola
uhradenátátočasťpôžičky,tietoprostriedkymohlibyťpoužiténauspokojenieskôrsplatnýchpohľadávok
iných veriteľov, ktoré aj boli do konkurzu prihlásené. Úmysel ukrátiť veriteľa je zrejmý z toho, že úpadca
musel mať vedomosť o stave pohľadávok a záväzkov a o ich splatnosti, ako aj o finančnej situácii,

teda vedel, že existujú skôr splatné záväzky, ktoré nemá možnosť zaplatiť a i napriek tomu uspokojil
pohľadávku žalovaného v 2. rade vrátením časti pôžičky.

36) Na základe vyššie uvedených zistení odvolacím súdom nebolo možné uznať žiadny z odvolacích
dôvodov žalovaných v 1. a 2. rade.

37) Z uvedených dôvodov nezostávalo odvolaciemu súdu nič iné, iba potvrdiť rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

38) Vzhľadom na výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania, tento súd rozhodne aj o trovách

odvolacieho konania.

39) Pre úplnosť odvolací súd dáva do pozornosti rozsudok toho istého súdu zo dňa 29.6.2016, sp.
zn. 4CoKR/2/2015-581, ktorý sa zaoberá obdobnou problematikou, a to najmä v súvislosti s tým istým
žalobcom a žalovaným v 1. rade (STAVBYINDUSTRIA, s.r.o., Rožňava).

40) Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, posledná
veta, CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).