Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. máj 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/34/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513206666
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8513206666.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843 proti žalovaným:1. R. Q., V.. X.X.XXXX, P. XXX XX Y.
XXX D. X. I. Q., V.. XX.X.XXXX, P. L. XX, XXX XX Ľ., o zaplatenie 2 879,28 EUR s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa, č. k. XC/X/XXXX-XXX z 20.12.2016 a
uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa, č. k. XC/X/XXXX-XXX zo 16.1.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Potvrdzuje uznesenie.

Žalovaní majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi a to každý v rozsahu 100%.

Vedľajší účastník má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu,
vyhlásil zmluvnú podmienku v bode 19.16 Všeobecných obchodných podmienok spoločnosti Slovenská

sporiteľňa, a.s. účinných od 1.8.2002 v znení Dodatku č. 1 účinného od 1.1.2003, Dodatku č. 2 účinného
od 30.9.2003, Dodatku č. 3 účinného od 1.9.2004, Dodatku č. 4 účinného od 1.1.2016 v spotrebiteľských
zmluvách v znení, ktoré je súčasťou výroku rozsudku súdu prvej inštancie za neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Súd prvej inštancie žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov konania nepriznal a
žalovanej v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

2. Uznesením zo 16.1.2017 súd prvej inštancie priznal Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa

HOOS, Námestie Legionárov 5, Prešov, voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovanými bola dňa 2.2.2006 uzavretá Zmluva o spotrebiteľskom úvere. V prvom rade sa
zaoberal námietkou nedostatku aktívnej legitimácie, keďže jej nedostatok je dôvodom na zamietnutie
žaloby bez toho, aby súd skúmal vec samú. Mal za to, že povinnosťou žalobcu bolo v konaní riadne
preukázať splnenie podmienok vyplývajúcich pre kvalifikované postúpenie pohľadávky, ktoré vyplývajú

z § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, čo bolo predpokladom aj na preukázanie aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu v predmetnom konaní. Dospel k záveru, že žalobca nepredložil žiaden doklad
o tom, že jeho právny predchodca vyzval žalovaných na zaplatenie dlhu pred postúpením pohľadávky,
teda právny predchodca žalobcu postúpil pohľadávku žalobcovi v rozpore s právnou úpravou, čospôsobuje neplatnosť postúpenia a toto má za následok nedostatok aktívnej legitimácie postupníka.
Svoj názor oprel o viaceré rozhodnutia odvolacích súdov. Vzhľadom na nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu sa súd prvej inštancie už bližšie nezaoberal ďalšími námietkami strán sporu. V

závere poznamenal, že ak by aj mal preukázanú aktívnu legitimáciu žalobcu, pri názore súdu o možnosti
postúpenia len splatnej časti pohľadávky a po zohľadnení skutočností, že zmluva o úvere obsahuje
všetky podstatné náležitosti potrebné pre posúdenie výhodnosti a vhodnosti úveru pre spotrebiteľa v
zmysle zákona č. 258/2001 Z. z., bol by žalobca aktívne legitimovaným len v časti zaplatenia splátok
splatných 3 roky spätne od podania žaloby, t. j. od 20.12.2010, v ktorej časti splátky nie sú premlčané.

Žalobca si však uplatnil splátky splatné od 20.12.2010 do postúpenia pohľadávky, teda do 20.9.2012.

4. Vo vzťahu k výroku, ktorým súd prvej inštancie vyhlásil za neprijateľnú zmluvnú podmienku upravenú
v článku 19.16 Všeobecných obchodných podmienok (ďalej len „VOP“) uviedol, že uvedené ustanovenie
VOP teoreticky umožňuje postúpenie napríklad pohľadávky z úveru aj na druhý deň po uzavretí zmluvy,
resp. po poskytnutí peňažných prostriedkov. Ďalej uviedol, že „spotrebiteľ vstupujúci do právneho vzťahu

s bankou v dôvere, že uzatvára zmluvu so subjektom podliehajúcim dozoru NBS a že tento vzťah bude
trvať dohodnutý čas, by sa v takomto prípade ocitol v úplne inom postavení, najmä ak by pohľadávka
mohla byť postúpená komukoľvek (t.j. napr. aj osobe, ktorá nespadá pod dozor NBS, nemá oprávnenie
na bankové obchody, príp. dokonca osobe so sídlom v zahraničí a pod.). Uvedené ustanovenie je pritom
v rozpore minimálne s cit. § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorý umožňuje postúpiť pohľadávku banky

len pri určitom omeškaní dlžníka a zároveň za splnenia podmienky, že pred postúpením pohľadávky
bol dlžník vyzvaný na zaplatenie omeškaného záväzku. Aj keď v praxi s veľkou pravdepodobnosťou k
takýmto úkonom banky nedochádza, uvedená podmienka je objektívne spôsobilá privodiť takýto stav,
ktorý nepochybne spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.
Tento stav hrubej nerovnováhy ešte viac zvýrazňuje posledná veta tohto ustanovenia, ktorá prípadnú

pohľadávku dlžníka voči banke umožňuje postúpiť iba so súhlasom banky, čo je zase v rozpore s cit.
§ 524 ods. 1 OZ. Naviac ako sa javí z vyjadrení žalobcu, práve táto podmienka je argumentačným
podkladompreobchádzaniecit.§92ods.8zákonaobankáchpreprípad,ženebolidodržanépodmienky
na postúpenie pohľadávky banky tretej osobe. Táto podmienka je pritom upravená vo VOP, ktoré
vzhľadom na ich rozsah nemá spotrebiteľ reálne prečítať pred uzavretím zmluvy.“

5. O trovách konania strán sporu rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 1 v spojení s §
255 ods. 1 CSP.

6. Uznesením zo 16.1.2017 súd prvej inštancie priznal Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS

nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Toto svoje rozhodnutie právne zdôvodnil
ust. § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP s konštatovaním, že združenie vystupovalo v predmetnom
spore na podporu žalovaných, ktorí boli v celom rozsahu úspešní, preto mu priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

7. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie žalobca. Namietal
nesprávne právne posúdenie veci poukazom na ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách ako aj ust. § 89 ods.
1 zákona o bankách. Mal za to, že ust. § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi
bankou a klientom odchylne od ustanovení daného zákona, pričom ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách
nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov. Na základe tejto možnosti preto zmluvné strany

dojednali otázku postúpenia inak ako je znenie zákona, avšak v súlade s ustanoveniami Občianskeho
zákonníka. Preto bod 19.16 VOP je súladný so zákonom. Namietal, že táto zmluvná podmienka
nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a vyhlásenie tejto
podmienky za neprijateľnú preto nemá oporu v zákone. V dôsledku vysloveného názoru mal žalobca
za to, že aj záver súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Pozornosť odvolacieho súdu upriamil žalobca na to, že v konaní predložil
relevantné oznámenia postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladajú
aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky, teda povinnosťou súdu bolo
vychádzať z týchto oznámení, bez riešenia platnosti zmluvy o postúpení ako otázky prejudiciálnej.
V súvislosti so svojou argumentáciu poukázal žalobca na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov a

Najvyššieho súdu SR.

8. Vo vzťahu k argumentácii súdu, že banka má právo postúpiť na inú osobu iba splatné pohľadávky,
žalobca uviedol, „že na základe uzavretej zmluvy o úvere vznikol medzi právnym predchodcom žalobcu,ako bankou, a žalovaným 1/ a 2/, ako jej klientmi, obchodnoprávny záväzkový vzťah, ktorého obsahom
bol záväzok právneho predchodcu žalobcu na požiadanie žalovaného 1/ a 2/ poskytnúť v ich prospech
dohodnutú sumu peňažných prostriedkov a záväzok žalovaného 1/ a 2/ poskytnuté peňažné prostriedky

vrátiť a zaplatiť úroky. Vrátenie týchto peňažných prostriedkov s úrokmi si právny predchodca žalobcu
so žalovanými 1/ a 2/ dojednali v pravidelných mesačných splátkach. Žalobca považuje za nesporné,
že záväzok žalovaného 1/ a 2/ vznikol už splnením záväzku právneho predchodcu žalobcu, t.j. dlh
žalovaného 1/ a 2/ vznikol už poskytnutím dohodnutej sumy peňažných prostriedkov v ich prospech.
Dohoda zmluvných strán o vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov s úrokmi v pravidelných

mesačných splátkach nemá žiadny vplyv na výšku alebo existenciu dlhu dlžníka, týka sa výlučne
spôsobu zaplatenia jeho dlhu a závisí výlučne od vôle veriteľa. Žalobca na základe uvedeného považuje
za absurdné, ak súd pod pojmom „pohľadávka zodpovedajúca nesplácanému dlhu“, resp. „pohľadávka
zodpovedajúca peňažnému záväzku zo zmluvy o úvere“ rozumie v prípade vracania poskytnutých
peňažných prostriedkov zo zmluvy o úvere v splátkach len tie mesačné splátky úveru, ktoré sa už stali
splatnými.

Pohľadávka zodpovedajúca nesplácanému dlhu zo zmluvy o úvere podľa názoru žalobcu predstavuje
zostatok dlhu žalovaných 1/ a 2/, ktorý vznikol poskytnutím peňažných prostriedkov v ich prospech, t.
j. takúto pohľadávku tvoria nielen nezaplatené a splatné splátky úveru, ale aj nezaplatené a doposiaľ
nesplatné splátky úveru. V nadväznosti na uvedené žalobca zastáva názor, že splatnosť bankovej
pohľadávky nie je podmienkou jej platného postúpenia na inú osobu.“

9. Žalobca tiež namietal, že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou
legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Podľa jeho názoru účelom tohto ustanovenia je úprava
výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba
o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Vyslovil názor, že

norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 zákona o bankách nezakladá občiansko-právnu povinnosť vo vzťahu
ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa
§ 50 ods. 1 zákona o bankách. Z tohto žalobca vyvodil záver, že doručenie písomnej výzvy dlžníkovi
v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky, z čoho
nemožno vyvodiť záver, že dané ustanovenie sa spája aj s aktívnou legitimáciou žalobcu. Navrhol

rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť, resp. rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Žalobca podal odvolanie aj proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým bola priznaná náhrada trov
konania združeniu. Vyslovil názor, že súd prvej inštancie v rozpore s ust. § 255 ods. 1 CSP priznal

združeniu nárok na náhradu trov konania. Toto ustanovenie totižto jednoznačne vymedzuje, že súd
prizná nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci len stranám sporu, pričom stranami
sporu sú žalobca a žalovaní. Združenie preto nie je subjektom, ktorému môže byť náhrada trov konania
priznaná a to bez ohľadu na to, kedy sa konanie začalo, resp. kedy združenie vstúpilo do konania.
Navrhol uznesenie zmeniť a združeniu nepriznať nárok na náhradu trov konania, resp. toto zrušiť a vrátiť

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Žalovaní sa k odvolaniam žalobcu nevyjadrili.

12. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu

predchádzajúce v súlade s ust. § 378 a násl. CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie vykonal v
predmetnom spore rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého zistil správne skutkový stav a z tohto
vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na výstižné a vyčerpávajúce
odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Len na zdôraznenie

správnosti rozsudku, odvolací súd uvádza nasledovné.

13. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky
alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže

banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok vcelom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo
len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol 1 rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj

dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom, len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

14. Zo spisu vyplýva, že záväzkový vzťah, ktorý je predmetom tohto konania vznikol z bankového úveru
regulovaného špeciálnou právnou úpravou - Zákonom o bankách (ďalej len „ZoB“).

15. Banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť v zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 ZoB podlieha
bankovému povoleniu na činnosť bánk, zároveň podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska. Bez
bankového povolenia nemôže nikto vykonávať bankovú činnosť.

16. Odvolací súd mal za to, že žalobca v súdnom konaní nepreukázal, že by disponoval takýmto
povolením, na základe ktorého by mohol vykonávať správu nezosplatnených úverov poskytovaním
fyzickým osobám bankami, teda bankovou činnosťou. V uvedenom kontexte je preto potrebné
vyhodnotiť aj Zmluvu o postúpení pohľadávky vyplývajúcej z bankovej činnosti právneho predchodcu

žalobcu.

17. Z ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB je možné vyvodiť, že spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky
zo strany banky môže byť len pohľadávka alebo časť pohľadávky, ktoré sú už splatné. Teda banka má
oprávnenie postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník aktuálne po stanovenú dobu, napriek

písomnej výzve banky, v omeškaní. Teda pohľadávka zodpovedajúca takémuto peňažnému záväzku je
nesplácaný určitú dobu dlh.

18. Z uvedeného vyplýva, že by bolo v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by k neúnosnému
právnemu stavu, ak by banky postupovali „živý úver“ na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá

v zmysle zákona o bankách pod dohľad NBS. V takomto prípade by sa spotrebitelia, vstupujúci do
zmluvného vzťahu s bankou, ocitli v zmluvnom vzťahu s iným nebankovým subjektom. Uvedené by bolo
v rozpore s požiadavkou náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade
so Smernicou o nekalých obchodných praktikách.

19. Banka má nepochybne právo postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu. Pre takýto postup
banky je nevyhnutné, aby pristúpila v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu
predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru, čo je jej výlučným oprávnením, ktoré môže banka
realizovaťpredpostúpenímpohľadávky.Žalobcavšaktakétooprávneniepodľanázoruodvolaciehosúdu
nemá.

20. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ustanovenia §
92 ods. 8 ZoB môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými (dospelé splátky), a to
za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpeniu

pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.

21. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie ustálil, že žalobca v
danom spore nie je aktívne vecne legitimovaný.

22. Špecifické pôsobenie bánk, na ktoré dohliada centrálna banka, opodstatňuje záver, že s bankovým
úverom, ktorý nie je splatný, nemôže nakladať nebankový subjekt. Nesplatný úver od banky je
produktombanky,naktorýdopadádohľadcentrálnejbankysprísnestanovenýmipravidlamiprebankový
sektor. Nebankový subjekt nie je oprávnený používať (akokoľvek) bankové oprávnenia a ani používať
bankové úvery. Termín používať prirodzene zahŕňa aj zosplatnenie úveru alebo určité zavŕšenie vzťahu

vyplývajúceho zo zmluvných podmienok banky.

23. Postúpenie pohľadávky je pomerne bežným právnym úkonom. Pokiaľ sa však cesia týka bankovej
pohľadávky z bankového produktu, osobitný predpis dopĺňa zákonné pravidlá pre platné postúpenie.Postúpiť tak možno bankovú pohľadávku v tej časti, ktorá je po splatnosti, iba po výzve na splnenie,
pričom výzva musí byť písomná a musí byť zo strany banky a omeškanie trvá viac ako 90 dní.

24. V zmysle uvedeného žalobca nemohol platne nadobudnúť pohľadávku, ktorá je predmetom daného
konania, keď bez platného postúpenia záväzku niet na strane žalobcu dostatok aktívnej legitimácie
uplatňovať bankovú pohľadávku, a to vo vzťahu k obom žalovaným z dôvodu nepreukázania zaslania
výzvy tejto sporovej strane v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách.

25. S poukazom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane vyslovenia
zmluvnej podmienky v bode 19.16 VOP za neprijateľnú zmluvnú podmienku v súlade s § 387 ods. 1, 2
CSP. Vyslovenie neprijateľnej zmluvnej podmienky má oporu v ust. § 298 ods. 1 CSP.

26. Odvolací súd potvrdil aj uznesenie, ktorým súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov
konania združeniu HOOS, ktoré vystupovalo v predmetnom konaní ako vedľajší účastník. Stotožnil sa

s konštatovaním súdu prvej inštancie, že zmena právneho predpisu nemôže spôsobiť zánik legitímnych
očakávaní účastníka konania, hoci aj v pozícii vedľajšieho účastníka konania, ktorého účasť v konaní
pripúšťal predchádzajúci procesný predpis. Z uvedeného dôvodu odvolací súd potvrdil uznesenie súdu
prvej inštancie v súlade s ustanovením § 387 ods. 1, 2 CSP.

27. Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).