Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. máj 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoKR/4/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114233953
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Bebčák

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5114233953.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Róberta Bebčáka a členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Martiny Nemravovej, v právnej
veci žalobcu: JUDr. Eva Plichtová PhD., so sídlom kancelárie C. XXXX, XXX XX H. V., správca
konkurznej podstaty úpadcu: STAX, s.r.o., so sídlom Ul. Karvaša a Bláhovca 743, 038 61 Vrútky, IČO:
35 807 024, zastúpeného JUDr. Lenou Mišalovou, advokátkou, so sídlom C. XX, XXX XX H. V., proti
žalovanému: Kúpeľňové štúdio Rača s.r.o., so sídlom Žitná 25, 831 06 Bratislava, IČO: 35 853 115,
zastúpenému JUDr. Monikou Kovarčíkovou, advokátkou, so sídlom A. XX, XXX XX F., v konaní o
určenie neúčinnosti právnych úkonov, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k.

26Cbi/61/2014-225 zo dňa 14. septembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 26Cbi/61/2014-225 zo dňa 14. septembra 2017 v napadnutom
výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách prvoinštančného konania
p o t v r d z u j e .

Žalovaný n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného
skončenia konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 10Cbi/2/2015 zamietol, zamietol

žalobu a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V
odôvodnení okresný súd poukázal na žalobu doručenú 17.10.2014, ktorou sa žalobca domáhal určenia
neúčinnosti právnych úkonov voči veriteľom v konkurze vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.
1K/35/2013 na majetok úpadcu STAX, s.r.o., so sídlom Vrútky (ďalej aj len „úpadca“), a to Zmluvy o
prenájme kancelárskych priestorov z 10.12.2009 uzatvorenej medzi žalovaným a úpadcom, vzájomného
zápočtu pohľadávok z 01.10.2013 medzi žalovaným a úpadcom v rozsahu zápočtu pohľadávok vo
výške 34.600 Eur a poskytnutia plnenia v sume 15.000 Eur z titulu faktúry č. 100021 vystavenej dňa

30.09.2010 splatnej 14.10.2010 na sumu 18.000 Eur, ktoré úpadca poskytol žalovanému. Zároveň sa
domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť do všeobecnej podstaty úpadcu sumu 15.000 Eur a
sumu 34.600 Eur. Žalobca v odôvodnení žaloby poukázal na uznesenie Okresného súdu Žilina sp. zn.
1K/35/2013 zverejnené v Obchodnom vestníku č. 7/2014 dňa 13.01.2014, ktorým bol vyhlásený konkurz
na majetok úpadcu a do funkcie správcu bol ustanovený žalobca. Úpadca uzavrel so žalovaným zmluvu
o prenájme kancelárskych priestorov z 10.12.2009, ktorá zmluva a plnenie z nej je odporovateľným
právnym úkonom. Dňa 30.09.2010 žalovaný vystavil úpadcovi faktúru č. 100021 na sumu 18.000 Eur

splatnú 14.10.2010, ktorou fakturoval úpadcovi nájom na základe zmluvy o prenájme z 10.12.2009 za
obdobie január až december 2010. Faktúra bola doručená úpadcovi a zaradená do knihy došlých faktúr
31.12.2011, t.j. viac ako rok po jej vyhotovení a splatnosti. Dňa 13.11.2012 žalovaný vystavil faktúru č.
120010 na sumu 3.600 Eur splatnú 31.12.2013 a faktúru č. 120013 (správne má byť uvedené 120016)vystavenú 27.12.2012 na sumu 24.000 Eur splatnú 10.01.2013 a faktúru č. 2013003 na sumu 4.000
Eur splatnú 30.04.2013, ktorou fakturoval úpadcovi prenájom kancelárskych priestorov na Žitnej ulici č.
25 - sídlo spoločnosti STAX, s.r.o. za obdobie január až február 2013. Predmetné faktúry nie je možné

identifikovať v knihe došlých faktúr úpadcu, nakoľko v knihe došlých faktúr za rok 2012 sa faktúry na
takéto sumy nenachádzajú a kniha došlých faktúr za rok 2013 nebola správkyni predložená, resp. nebola
vedená.Podľapresvedčeniažalobcu,zmluvaonájmenebytovýchpriestorovaúhradajednotlivýchfaktúr
na nájomnom za prenájom kancelárskych priestorov, v ktorých bolo sídlo úpadcu, je neúčinným právnym
úkonom.ÚpadcamalsídlonauliciŽitná25vBratislavevpriestoroch,ktorémalibyťpredmetomnájomnej

zmluvy a za ktoré sa fakturovalo nájomné v čase od jeho vzniku v roku 2001 do 27.02.2013. Priestory
na Žitnej ulici 25 v Bratislave úpadca využíval len ako formálne sídlo a fakturačnú adresu. Prevádzka
aj činnosť úpadcu boli realizované v Prievidzi a v Prešove, kde mal obchodné a výrobné priestory.
Výška dohodnutého nájomného za rok 2010 predstavovala mesačné nájomné 1.500 Eur s DPH, čo je
za prenájom sídla kancelárie suma nad rámec primeranej ceny nájomného za prenájom kancelárií na
daný účel v danom období a mieste. Výška dojednaného nájomného za rok 2013 za obdobie 2 mesiacov

predstavuje 2.000 Eur mesačne s DPH, čo je rovnako neprimerané predmetu a účelu nájmu. Možnosť
zriadiť sídlo firmy v Bratislave, vrátane doposielania pošty, faxových služieb poskytujú viaceré firmy za
ceny pohybujúce sa úrovni 20 - 30 Eur mesačne. Časť faktúry č. 100021 vo výške 15.000 uhradil úpadca
osobitne, čo je potvrdené na zápočte z 01.10.2013. Zostatok faktúry č. 100021 v sume 3.000, faktúry č.
120010,120013a201300vplnejvýške,t.j.spolu34.600Euruhradilúpadcaformouzápočtuvzájomných

pohľadávok z 01.10.2013. Žalobca má za to, že zmluva o nájme nebytových priestorov a plnenia z nej
poskytované sú úkonmi bez primeraného protiplnenia, nakoľko úpadca poskytol žalovanému plnenie,
za ktoré nedostal ekvivalentné protiplnenie, resp. poskytol plnenie, ktorého cena je podstatne vyššia
ako obvyklá cena plnenia, ktoré na jeho základe mal získať. Medzi úpadcom a žalovaným je vzťah
spriaznených osôb v zmysle § 9 ZKR, nakoľko spoločník a konateľ úpadcu Ing. Alojz Starovecký je

spoločníkom a konateľom žalovaného. Žalobca podanou žalobou uplatňuje odporovateľnosť zmluvy
o nájme nebytových priestorov a zároveň odporovateľnosť jednotlivých plnení z nej poskytnutých v
súlade s ust. § 57 ZKR v spojení s ust. § 58 a § 60 ZKR, nakoľko má za to, že ide o úkony bez
primeraného protiplnenia a úkony ukracujúce. K naplneniu všeobecných predpokladov odporovania
právnemu úkonu podľa § 57 ZKR žalobca poukázal na plynutie lehoty na uplatnenie odporovacieho

práva podľa § 57 ods. 2 ZKR do 13.01.2015. K ukráteniu veriteľa v zmysle § 57 ods. 4 ZKR žalobca
uviedol, že v čase splatnosti fakturovaných plnení (október 2010 až apríl 2013) a v čase poskytnutia
plnenia formou započítania vzájomných pohľadávok (október 2013) mal úpadca viacerých veriteľov,
ktorých pohľadávky prihlásené do konkurzu boli zistené a vzhľadom na hodnotu majetku spísaného v
konkurznej podstate nie je predpoklad, že budú uspokojené. Konkrétne poukázal na prihlásené a zistené

pohľadávky veriteľa Ing. U. V. zapísanú pod č. pohľadávky 14/4 vo výške zistenej sumy 263.896,30
Eur, splatnú 10.03.2010 a veriteľa Ing. R. A. zapísanú pod č. pohľadávky 15/1 vo výške zistenej sumy
355.320,10 Eur splatnú 10.03.2010. Ďalej žalobca poukázal na celkovú výšku prihlásených a zistených
pohľadávok v konkurze na majetok úpadcu k 28.08.2014 627.944,49 Eur, hodnotu spísaného majetku
v oddelenej podstate 116.000 Eur a hodnotu nesporného majetku spísaného vo všeobecnej podstate

83.002 Eur. Z predložených dokladov je pritom zrejmé, že prihlásené a zistené pohľadávky konkurzných
veriteľov nebudú vzhľadom na hodnotu spísaného nesporného majetku konkurznej podstaty uspokojené
v celom rozsahu a spísaný majetok nebude postačovať na uspokojenie pohľadávok prihlásených
veriteľov. Majetok úpadcu sa odporovaným právnym úkonom zmenšil o sumu 22.000 Eur a majetok,
ktorý úpadcovi zostal, nepostačuje na uspokojenie pohľadávok prihlásených veriteľov. Ukrátenie veriteľa

pritom znamená čo i len čiastočnú nemožnosť uspokojiť pohľadávku dlžníka. Pokiaľ by sa úkon dlžníka
neuskutočnil, jeho aktíva by boli vyššie o sumu 22.000 Eur a tieto by mohli byť použité na uspokojenie
pohľadávok veriteľov. Vo vzťahu k splneniu osobitných predpokladov odporovateľnosti právnym úkonov
bez primeraného protiplnenia podľa § 58 ZKR poukázal žalobca na neprimeranosť fakturovaného a
uhradeného nájomného v danom čase a mieste vzhľadom na účel a spôsob užívania predmetu nájmu.

Navrhol vykonať dokazovanie zistením obvyklej ceny nájomného za prenájom kancelárskych priestorov
na účely zriadenia sídla právnickej osoby v okrese Bratislava III. Poukázal na vzťah spriaznených
osôb medzi úpadcom a žalovaným v zmysle § 9 ods. 1 písm. a) a b) ZKR z dôvodu postavenia
Ing. Alojza Staroveckého v čase predmetných právnych úkonov ako spoločníka a konateľa úpadcu a
zároveň žalovaného. Vzhľadom na uvedené personálne prepojenie sa úpadok dlžníka v čase úkonov

predpokladá. S odkazom na § 58 ods. 3 ZKR, pri zohľadnení začatia konkurzného konania na majetok
dlžníka uznesením z 23.12.2013 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 1/2014 dňa 02.01.2014 možno
odporovať úkonom bez primeraného protiplnenia uskutočneným v čase od 02.01.2011 do vyhlásenia
konkurzu. Právny úkon poskytnutia plnení a úkon vzájomného započítania pohľadávok bolipritom uskutočnené v októbri 2013. K splneniu osobitných predpokladov odporovateľnosti
ukracujúcim právnym úkonom podľa § 60 ZKR žalobca uviedol, že skutočnosť, že odporované úkony sú
úkony ukracujúce, je preukázaná v rámci argumentácie k všeobecným predpokladom odporovateľnosti

právnychúkonov.Zaplnenie,ktoréúpadcaposkytolžalovanémuvrozsahu34.600Eur,nedostal úpadca
ekvivalentnú protihodnotu a ani približne rovnocennú náhradu, nakoľko hodnota prijatého plnenia na
strane úpadcu v zmysle hodnoty prenájmu kancelárie na účely zriadenia sídla spoločnosti predstavuje
lenzlomokzhodnotyplnenia,ktoréúpadcažalovanémuposkytol.Vzhľadomnaspriaznenosťkonajúcich
subjektov predpokladá sa úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov ako aj vedomosť druhej strany o

tomto úmysle. Nakoľko ide o konanie prostredníctvom totožnej osoby, žalovaný ani nemôže vyvrátiť
domnienku prezumovanú v § 60 ods. 2 ZKR. Konkurzné konanie na majetok dlžníka začalo uznesením z
23.12.2013zverejnenýmvObchodnomvestníkuč.1/2014dňa02.01.2014asodkazomnaust.§60ods.
3 ZKR tak možno odporovať úkonom urobeným počas piatich rokov pred začatím konkurzného konania,
t.j. od 02.01.2009. Vo vzťahu k úkonu vzájomného zápočtu pohľadávok žalobca zároveň namietol, že
ide o zvýhodňujúci právny úkon podľa § 59 ZKR. Vzájomný zápočet pohľadávok uskutočnili úpadca

a žalovaný 01.10.2013, t.j. mesiac a pol pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu. Na základe
tohto právneho úkonu zanikli pohľadávky úpadcu voči žalovanému v celkovej hodnote 34.600 Eur, ktoré
mohli byť majetkom konkurznej podstaty. Žalovaný bol zvýhodnený, nakoľko svoju pohľadávku z titulu
neuhradeného nájomného nemusel uplatniť v konkurze prihláškou a dosiahol neodôvodnenú úhradu
plnej výšky pohľadávok napriek tomu, že v čase zápočtu mali viacerí veritelia voči úpadcovi pohľadávky

po splatnosti a ostatní veritelia budú uspokojovaní v zmysle rozvrhu výťažku len pomerne. Vzhľadom
na spriaznenosť osôb medzi úpadcom a žalovaným by pohľadávka žalovaného voči úpadcovi bola v
konkurze uspokojovaná len ako tzv. podriadená pohľadávka podľa § 95 ods. 3 ZKR, t.j. len z majetku
všeobecnej podstaty, ktorý by sa zvýšil po uspokojení iných nezabezpečených pohľadávok. Žalovaný
tak bol týmto právnym úkonom zvýhodnený, nakoľko dosiahol úplné uspokojenie svojich pohľadávok v

čase úpadku dlžníka, kedy ostatní veritelia s pohľadávkami dlhšiu dobu po splatnosti uspokojení neboli a
v konkurze budú uspokojovaní len pomerne. Nakoľko ide o úkon medzi spriaznenými osobami, úpadok
dlžníka v čase úkonu sa predpokladá a lehota troch rokov pred začatím konkurzného konania je splnená,
nakoľko úkon bol uskutočnený necelé dva mesiace pred jeho začatím. Odporovaným právnym úkonom
vzájomného zápočtu pohľadávok zanikli záväzky žalovaného voči úpadcovi v rozsahu 34.600 Eur, ktoré

plnenie je žalovaný povinný vrátiť do dotknutej podstaty.

2. Žalobca písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 09.01.2015 žalobu rozšíril o určenie
neúčinnosti právnych úkonov, a to Zmluvy o prenájme nebytových priestorov zo dňa 06.12.2010
uzatvorenej medzi úpadcom a žalovaným, Zmluvy o poskytovaní čistiacich a upratovacích služieb z

13.12.2010 uzatvorenej medzi úpadcom a žalovaným a poskytnutia plnenia v sume 39.831,60 Eur
z titulu faktúry č. 110018 z 28.12.2011 splatnej 04.12.2012 na sumu 39.831,60 Eur, ktoré úpadca
poskytol žalovanému dňa 09.02.2012. Zároveň sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému
zaplatiť do všeobecnej podstaty úpadcu plnenia vo výške 39.831,60 Eur. Na odôvodnenie žaloby v jej
rozšírenej časti poukázal na to, že dňa 09.02.2012 úpadca uhradil žalovanému sumu 39.831,60 Eur.

Žalovaný oznámil, že ide o úhradu faktúry č. 110018 z 28.02.2011, splatnej 04.12.2012, ktorou žalovaný
fakturoval úpadcovi nájomné z titulu Zmluvy o podnájme nebytových priestorov zo 06.12.2010 za január
až december 2011 v sume 31.680 Eur a odplatu za služby spojené s prenájmom kancelárií na Žitnej
ulici v Bratislave na základe Zmluvy o poskytovaní čistiacich a upratovacích služieb z 13.12.2010 za
január až december 2011 v sume 8.151,60 Eur. Faktúra č. 110018 sa v účtovníctve úpadcu nenachádza.

Táto bola splatná približne rok po jej vystavení 04.12.2012, avšak zaplatená už 09.02.2012. Zmluva
o podnájme nebytových priestorov zo 06.12.2010 a Zmluva o poskytovaní čistiacich a upratovacích
služieb z 13.12.2010 sa v účtovníctve úpadcu nenachádzajú, pričom predmetom podnikania žalovaného
nie sú čistiace a upratovacie služby. Dotknuté právne úkony považuje žalobca za ukracujúce právne
úkony podľa § 60 a zároveň za právne úkony bez primeraného protiplnenia podľa § 58 ZKR. Predmetom

podnájomnej zmluvy mali byť priestory na Žitnej ulici v Bratislave, ktoré predstavovali sídlo úpadcu od
roku 2001 do 27.02.2013. Tieto priestory úpadca využíval len ako formálne sídlo a fakturačnú adresu.
Podnájomné 2.640 Eur s DPH mesačne tak nepovažuje žalobca za primerané, pričom ide takmer o
dvojnásobok oproti roku 2010. Na totožnej adrese a v totožných priestoroch mal sídlo aj žalovaný a
bola tam prevádzka firmy Ing. Alojz Starovecký - kúpeľňové štúdio Rača, IČO: 11 649 461. Priestory

tak využívali dva ďalšie subjekty na výkon reálnej prevádzkovej činnosti. Z výpisu z listu vlastníctva č.
XXXX pre katastrálne územie C. vyplýva, že priestory, ktoré boli predmetom podnájmu, sú vo vlastníctve
osôb blízkych Ing. L., ktorý podnájomnú zmluvu za obidva subjekty podpisoval. Sumu 8.151,60 Eur
ročne, resp. 566 Eur mesačne a poskytovanie upratovacích služieb 2x týždenne a 1x mesačne považuježalobca za neadekvátnu. Priemerná cena upratovacích služieb sa pritom pohybuje v sadzbe 5 Eur za
hodinu. V ostatnom, pokiaľ ide o predpoklady odporovateľnosti dotknutých právnych úkonov, žalobca
odkázal na odôvodnenie žaloby.

3. Okresný súd uznesením č.k. 26Cbi/61/2014-52 zo dňa 03.03.2015 pripustil zmenu žaloby v zmysle
podania žalobcu doručeného dňa 09.01.2015.

4. Okresný súd poukázal na ust. § 57, § 58, § 59, § 60 a § 62 ods. 1, 5 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a

reštrukturalizácii v znení účinnom od 1.1.2012 (ďalej len ZKR) a na čl. 8 Civilného sporového poriadku a
konštatoval, že žalobca označeným právnym úkonom odporoval ako právnym úkonom bez primeraného
protiplnenia v zmysle § 58 ZKR a ukracujúcim právnym úkonom v zmysle § 60 ZKR a právnemu úkonu
vzájomného zápočtu pohľadávok z 1.10.2013 aj ako zvýhodňujúcemu právnemu úkonu v zmysle §
59 ZKR, a to vo všetkých prípadoch ako právnym úkonom urobeným v prospech osoby spriaznenej
s dlžníkom. Okresný súd konštatoval podanie žaloby aktívne legitimovaným subjektom, keď aktívna

legitimácia správcu úpadcu na uplatnenie odporovacieho práva vyplýva z ust. § 57 ods. 1 v spojení
s ust. § 62 ods. 5 ZKR. Pasívna legitimácia žalovaného, ktorý s úpadcom odporované právne úkony
dohodol, resp. v prospech ktorého úpadca odporované právne úkony uskutočnil, vyplýva z ust. § 62
ods. 1 ZKR. Okresný súd ďalej konštatoval zachovanie prekluzívnej lehoty jedného roka od vyhlásenia
konkurzu pre uplatnenie práva odporovať dotknutým právnym úkonom v § 57 ods. 2 ZKR. Konkurz na

majetok úpadcu bol vyhlásený uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 1K/35/2013 zverejneným v
Obchodnom vestníku č. 7/2014 s dňom vydania 13.01.2014, pričom za deň zverejnenia sa považuje
14. január 2014, kedy nastali účinky vyhlásenia konkurzu. Lehota jedného roka začala plynúť 15.
januára 2014 a posledný deň tejto lehoty bol 14. január 2014 (poznámka krajského súdu: správne
malo byť zrejme uvedené 14. január 2015). Žaloba vo veci bola podaná dňa 17.10.2014, rozšírenie

žaloby bolo podané dňa 09.01.2015, t.j. v rámci plynutia lehoty podľa § 57 ods. 2 ZKR. Okresný súd
ďalej uviedol, že vo vzťahu k naplneniu všeobecných predpokladov odporovateľnosti právnych úkonov
zaťažovala povinnosť tvrdenia, ako aj dôkazná povinnosť žalobcu s tým, že odporovateľnosť právnych
úkonov v zmysle § 57 ZKR predpokladá existenciu právneho úkonu dlžníka, ktorým dôjde k ukráteniu
uspokojeniapohľadávkyveriteľa,teda,ževdôsledkukonkrétnehoprávnehoúkonudlžníkanebudemôcť

byťpohľadávkaveriteľaprenedostatokmajetkuuspokojenávôbecalebolenčiastočne.Zároveňmusíísť
o pohľadávku, ktorá existovala v čase, keď bol právny úkon dlžníka urobený, resp. nadobudol účinnosť a
ktorá bola veriteľom v konkurze na majetok úpadcu riadne prihlásená a zistená. Aj v prípade, ak právnym
úkonom dlžníka dôjde k zmenšeniu majetku dlžníka, nemožno sa úspešne domáhať odporovateľnosti,
pokiaľ majetok dlžníka, ktorý mu ostal, postačuje na uspokojenie pohľadávky. Stav majetku dlžníka pre

potreby posúdenia, či došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok jeho veriteľov, je potrebné skúmať
k momentu uskutočnenia (účinnosti) odporovaného právneho úkonu, nakoľko len k tomuto momentu
možno hovoriť o tom, že právny úkon dlžníka ukracuje uspokojenie pohľadávky niektorého z veriteľov.
Správca je v zmysle ust. § 57 ZKR oprávnený podať odporovaciu žalobu za splnenia nasledovných
podmienok, ktoré je zároveň povinný v konaní preukázať: V čase, keď dlžník urobil napadnutý právny

úkon, ukrátil ktorúkoľvek v zmysle čo aj len jednu riadne prihlásenú pohľadávku veriteľa, ktorá existovala
v čase, t.j. vznikla, nemusela však byť splatná, keď bol právny úkon dlžníka urobený, resp. nadobudol
účinnosť. Zároveň platí, že pokiaľ si veritelia, ktorí mali pohľadávky v čase uskutočnenia odporovaného
právneho úkonu, tieto pohľadávky v konkurze neprihlásili, nemá správca aktívnu vecnú legitimáciu,
nakoľko správca má v konaní o odporovacej žalobe len tú vecnú legitimáciu, ktorá na neho prechádza

z veriteľa prihlásenej pohľadávky.

5. Podľa okresného súdu je základnou hmotno-právnou podmienkou odporovateľnosti právnych úkonov
v zmysle ust. § 57 ods. 1 ZKR preukázanie existencie právneho úkonu dlžníka týkajúceho sa majetku
dlžníka a zároveň preukázanie ukrátenia uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého veriteľa podľa

ust. § 57 ods. 4 ZKR. Na tom nič nemení ani skutočnosť odporovania právnemu úkonu urobenému v
prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, nakoľko v tomto prípade sa v zmysle ust. § 58 ods. 2, resp.
§ 59 ods. 3 ZKR predpokladá úpadok dlžníka v čase urobenia právneho úkonu, avšak nepredpokladá
sa ukrátenie ako základný predpoklad odporovateľnosti podľa ust. § 57 ods. 4 ZKR. Existencia platných
právnych úkonov, ohľadom ktorých uplatnil žalobca právo týmto úkonom odporovať, nebola v konaní

sporná a žalovaný nerozporoval ani poskytnutie plnení a úhradu označených súm uplatnených ako
poskytnutie plnenia v sume 15.000 Eur a poskytnutie plnenia v sume 39.831,60 Eur. Podľa okresného
súdu aj takto označeným právnym úkonom dlžníka je možné v konkurze odporovať, nakoľko splnenie
dlhu spĺňa pojmové znaky právneho úkonu vyplývajúce z ust. § 34 Občianskeho zákonníka, kedyide o jednostranný prejav vôle dlžníka smerujúci k zániku jeho záväzku voči veriteľovi. Okresný
súd však poukázal na to, že minimálne vo vzťahu k úkonu označenému ako poskytnutie plnenia v
sume 15.000 Eur z titulu faktúry č. 10021 nevyplynula zo skutkových tvrdení žalobcu a vykonaného

dokazovaniakonkrétnaidentifikáciatohtoprávnehoúkonu,minimálnezhľadiskačasového,kedyknemu
došlo, relevantná pre posúdenie najmä všeobecných predpokladov jeho odporovateľnosti, pričom tieto
skutočnosti nevyplývajú ani z listiny vzájomného zápočtu pohľadávok z 01.10.2013.

6. Okresný súd konštatoval, že žalobca preukázal existenciu pohľadávok dvoch veriteľov, a to Ing.

U. V. a Ing. R. A., ktoré existovali ku dňu účinnosti odporovaných právnych úkonov a ktoré boli
prihlásené v konkurze na majetok úpadcu a zistené v konkurze v celom rozsahu, čo je predpokladom
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na podanie odporovacej žaloby. Podľa okresného súdu si však
žalobca v prejednávanej veci nesplnil povinnosť tvrdenia a ani nadväzujúcu dôkaznú povinnosť vo
vzťahu k preukázaniu ukrátenia uspokojenia ich prihlásenej pohľadávky podľa ust. § 57 ods. 4 ZKR.
Tvrdenia žalobcu nesmerovali k preukázaniu skutočnosti, že v dôsledku uskutočnenia odporovaných

právnych úkonov došlo k takému zmenšeniu majetku úpadcu, že pohľadávky veriteľov nemohli byť z
majetku úpadcu v uvedenom čase uspokojené. Žalobca poukazoval na to, že v čase uskutočnenia
odporovaných úkonov mal úpadca viacerých veriteľov, ktorí prihlásili svoje pohľadávky v konkurze,
pričom vzhľadom na hodnotu majetku spísaného v konkurznej podstate nie je predpoklad, že budú
uspokojené. Žalobca tak predpoklad ukrátenia v zmysle § 57 ods. 4 ZKR vnímal v tej rovine, že

hodnota majetku spísaného v konkurznej podstate nepostačuje na uspokojenie prihlásených a zistených
pohľadávok veriteľov. Podľa okresného súdu však otázku ukrátenia podľa ust. § 57 ods. 4 ZKR nemožno
posudzovať výlučne vo väzbe na rozsah uspokojenia prihlásených pohľadávok veriteľov v konkurze, ale
je potrebné posudzovať ju vo väzbe na konkrétne majetkové pomery úpadcu v čase uskutočnenia, resp.
účinnosti odporovaných úkonov. Zo skutkových tvrdení žalobcu a ním predložených dôkazov nevyplývali

skutočnosti ozrejmujúce stav majetku v čase účinnosti odporovaných úkonov a následne po uskutočnení
(účinnosti) odporovaných úkonov z hľadiska ich dopadu na majetkové pomery úpadcu a na možnosť
uspokojenia pohľadávok veriteľov. Je pritom súčasťou povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti žalobcu
tvrdiť a preukázať, že práve v dôsledku odporovaných úkonov sa majetok dlžníka k momentu ich
účinnosti zmenšil takým spôsobom, že už nestačil na úplné uspokojenie v danom čase existujúcich

pohľadávok veriteľov. Podľa okresného súdu nemožno ukrátenie v zmysle § 57 ods. 4 ZKR ustáliť
výlučne na základe porovnania hodnoty majetku podliehajúceho konkurzu a výšky prihlásených, resp.
zistených pohľadávok veriteľov v konkurze. Žalobca mal po uskutočnení pojednávania dňa 04.05.2017
záujem predložiť odborné vyjadrenie znalca k ekonomickej situácii úpadcu k dátumom odporovaných
právnych úkonov. Takéto vyjadrenie nakoniec žalobca nepredložil a na nasledujúcom pojednávaní

jeho zástupkyňa uviedla, že ekonomické podklady neumožňovali znalcovi vyjadriť sa k podmienkam
ukrátenia jednotlivo k dátumom odporovaných úkonov. Samotný žalobca, ktorý disponuje účtovníctvom
úpadcu, tak ani po konzultácii so znalcom nebol schopný uviesť relevantné skutkové okolnosti a
preukázať splnenie predpokladu ukrátenia podľa ust. § 57 ods. 4 ZKR. Okresný súd preto zamietol
aj návrh žalovaného na nariadenie znaleckého dokazovania za účelom zistenia hodnoty majetku a

záväzkov úpadcu pred a po účinnosti odporovaných úkonov, nakoľko povinnosť tvrdenia a dôkazné
bremeno k tejto otázke znášal primárne žalobca, ktorý objektívne nebol schopný ich splniť. Nebol
preto dôvod na preukázanie absentujúcich tvrdení žalobcu nariaďovať na návrh žalovaného znalecké
dokazovanie, keď sám žalobca, disponujúci účtovníctvom úpadcu, nevedel ani prostredníctvom znalca
uvedené skutočnosti v konaní preukázať. Žalobca žiadal oboznámiť návrh na vyhlásenie konkurzu na

majetok úpadcu, a to v časti príloh týkajúcich sa ekonomickej situácie úpadcu, ktorá vzhľadom na dátum
podania návrhu na vyhlásenie konkurzu 12.12.2013 a dátum jedného z neúčinných úkonov v októbri
2013 preukazuje existenciu platobnej neschopnosti dlžníka v čase uskutočnenia neúčinného právneho
úkonu. Podľa okresného súdu z oboznámeného návrhu na vyhlásenie konkurzu (č.l. 215 spisu) vyplýva,
že spoločnosť STAX, s.r.o. sa dostala do úpadku, a to platobnej neschopnosti, nakoľko nie je schopná

plniť 30 dní po lehote splatnosti viac ako dva peňažné záväzky viac ako jednému veriteľovi, tak ako
to vyplýva z príloh tohto návrhu. Na pojednávaní dňa 04.05.2017 právna zástupkyňa žalobcu žiadala
oboznámiť návrh na vyhlásenie konkurzu vo vzťahu k platobnej neschopnosti úpadcu k októbru 2013.
Podľa okresného súdu ani takto koncipovaný dôkazný návrh žalobcu nesmeruje k preukázaniu ukrátenia
podľa § 57 ods. 4 ZKR ako základného predpokladu odporovateľnosti právnych úkonov v konkurze, a

to ani vo vzťahu k odporovanému právnemu úkonu zápočtu pohľadávok z 01.10.2013 a už vôbec nie
vo vzťahu k ostatným odporovaným právnym úkonom, nakoľko z návrhu na vyhlásenie konkurzu a z
tvrdení právnej zástupkyne žalobcu výlučne vyplýva, že v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu
bol dlžník v úpadku vo forme platobnej neschopnosti, to znamená, že nebol schopný plniť 30 dní polehote splatnosti aspoň dva peňažné záväzky viac ako jednému veriteľovi. Podľa okresného súdu však
úpadok vo forme platobnej neschopnosti nepreukazuje predpoklad ukrátenia prihlásených pohľadávok
jeho veriteľov v čase uskutočnenia odporovateľných právnych úkonov v zmysle ust. § 57 ods. 4 ZKR.

Okresný súd preto ako nedôvodný vyhodnotil aj dôkazný návrh žalovaného vo veci zistenia platobnej
neschopnosti úpadcu na ustálenie, či úpadca bol platobne neschopný podľa § 11 ods. 3 ZKR v čase deň
pred a po uskutočnení úhrad a právnych úkonov, ktorým žalobca odporoval, nakoľko takýto dôkazný
návrh nebol relevantný na preukázanie všeobecného predpokladu odporovateľnosti podľa ust. § 57 ods.
4 ZKR.

7. Z uvedených dôvodov okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol, a to vzhľadom na neunesenie
dôkazného bremena vo vzťahu k naplneniu všeobecného predpokladu odporovateľnosti právnych
úkonov podľa ust. § 57 ods. 4 ZKR. Okresný súd potom nepovažoval za potrebné zaoberať sa otázkou
naplnenia ďalších predpokladov odporovateľnosti dotknutých právnych úkonov podľa ustanovení § 58,
§ 59 a § 60 ZKR. Preto okresný súd zamietol dôkazné návrhy žalobcu na výsluch žalobcu, svedkov Ing.

R. A., Ing. U. V., na vykonanie dokazovania ohľadom obvyklej ceny nájomného a služieb v relevantnej
lokalite a relevantnom čase, ako aj dôkazné návrhy žalovaného na výsluch konateľa žalovaného Ing.
Alojza Staroveckého, svedka Ing. U. N. a svedkyne Ing. Y. N., nakoľko išlo o dôkazné návrhy smerujúce
k preukázaniu naplnenia osobitných predpokladov odporovateľnosti právnych úkonov, a to v zmysle
ust. § 58, § 59 a § 60 ZKR, ktoré dokazovanie vo veci, vzhľadom na skutkové a právne závery okresného

súdu, bolo nadbytočné.

8. Okresný súd nepovažoval za dôvodné ani prerušenie konania do právoplatného skončenia konania
vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 10Cbi/2/2015, v ktorom sa obchodná spoločnosť
VITSTAV, s.r.o. domáhala vyslovenia neúčinnosti právnych úkonov v konkurze na majetok úpadcu.

Okresnému súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že spoločnosť VITSTAV, s.r.o. si v konkurze
na majetok úpadcu prihlásila pohľadávku, ktorá je predmetom incidenčného konania vo veci sp. zn.
38Cbi/10/2014, kde bolo okresným súdom konštatované neprávoplatným rozhodnutím oneskorené
podanie žaloby o určenie popretej pohľadávky týmto veriteľom, ktorá skutočnosť bola základom pre
zamietnutie žaloby v konaní vedenom pod sp. zn. 10Cbi/2/2015. Výsledok tohto konania tak objektívne

nemá význam pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci. Ak výsledok tohto konania môže mať význam
pre postoj žalobcu k podanej žalobe v tejto veci, ide podľa okresného súdu o subjektívne skutočnosti
na strane žalobcu, ktoré nie sú dôvodom na to, aby bolo konanie prerušené. Preto okresný zároveň
zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania.

9. O trovách konania bolo okresným súdom rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP s tým, že žalovaný bol
v konaní v celom rozsahu úspešný, a preto mu okresný súd priznal voči žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu.

10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca cestou právnej zástupkyne. V

odvolaní poukázal na zamietnutie žaloby okresným súdom z dôvodu nesplnenia všeobecnej podmienky
odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 ZKR. Podľa žalobcu súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Okresný súd zároveň nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Žalobca k odporovateľnosti uviedol, že sa jedná o určitú sankciu, ktorá nie

je postihom za konkrétne vady právneho úkonu, ale za jeho právne dôsledky vo vzťahu k veriteľom
dlžníka. Negatívne právne dôsledky sa prejavujú v tom, že konkrétny právny úkon spôsobí ukrátenie
uspokojenia pohľadávok veriteľa, k čomu dochádza vtedy, keď sa právnym úkonom dlžníka zmenší jeho
majetok a majetok, ktorý dlžníkovi zostal, nepostačuje na uspokojenie pohľadávok veriteľa, ktoré boli v
konkurze prihlásené a zistené. Na naplnenie tohto predpokladu podľa žalobcu postačuje, ak pohľadávka

v dôsledku odporovateľného úkonu nebude uspokojená čo i len čiastočne. Žalobca preukázal, že
v dôsledku odporovaných úkonov došlo k ukrátenia veriteľov. V období uskutočnenia týchto úkonov
mal dlžník viacerých veriteľov, ktorých pohľadávky boli v konkurze prihlásené a zistené, pričom tieto
pohľadávky neboli v konkurze uspokojené vzhľadom na hodnotu majetku v konkurznej podstate. Ak tieto
pohľadávky existovali už v čase účinnosti odporovaných úkonov a neboli do dnešného dňa uspokojené,

je zrejmé, že neboli uspokojené z dôvodu nedostatku majetku spôsobeného aj tým, že úpadca uzatvoril
pre neho nevýhodné zmluvy, ktorými odčerpal majetok v prospech spriaznených osôb. Podľa žalobcu,
ak sa vychádza zo záveru, že úbytkom majetku sa ukracuje uspokojenie pohľadávky veriteľa, dochádza
k ukráteniu už vtedy, ak veriteľ mal pohľadávku v čase vykonania úkonu voči dlžníkovi a správca jeoprávnený podať odporovaciu žalobu vtedy, ak v čase, keď dlžník urobil právny úkon, ukrátil ktorúkoľvek,
čo aj len jednu pohľadávku, ktorá existovala v čase (pohľadávka vznikla a nemusela byť splatná), keď
tento právny úkon dlžník urobil (komentár ZoKR, C.H.Beck, 2. Vydanie, M. Ďurica, str. 561-562). Ak

by úpadca napadnutý úkon neuskutočnil, boli by jeho aktíva vyššie o sumu uvedenú v petite žaloby, a
teda pohľadávky veriteľov mohli byť uspokojené vo vyššom rozsahu. V dôsledku napadnutých úkonov
boli veritelia úpadcu ukrátení a podmienka § 57 ods. 4 ZKR je tak podľa žalobcu preukázaná. Žalobca
je názoru, že ukrátenie uspokojenia pohľadávky nemožno posudzovať oddelene od zohľadnenia výšky
aktuálneho stavu prihlásených a zistených pohľadávok v konkurze a hodnoty majetku zapísaného v

podstate. Okresný súd interpretoval ustanovenie § 57 ods. 4 ZKR nesprávne, nezohľadňujúc stav
majetku a objem prihlásených a zistených pohľadávok. Požiadavka okresného súdu na preukázanie
ukrátenia uspokojenia pohľadávok veriteľov výlučne k okamihu uskutočnenia právneho úkonu, a to aj v
prípadoch, v ktorých sa úpadok dlžníka prezumuje, je podľa názoru žalobcu nesprávnou interpretáciou
predmetných zákonných ustanovení a jej akceptáciou by možnosť veriteľa, resp. správcu domáhať sa
odporovateľnosti, bola nereálna, keď na jednej strane požaduje okresný súd deklarovanie ukrátenia

uspokojenia ku dňu uskutočnenia právneho úkonu a na druhej strane sa musí v konaní preukazovať
ukrátenie uspokojenia zistených pohľadávok z pohľadu, či tieto budú v konkurze uspokojené alebo nie.

11. Podľa názoru žalobcu okresný súd ďalej pochybil, keď zamietol návrhy na dokazovanie
oboznámením konkurzného spisu, kedy návrh na konkurz bol podávaný v čase účinnosti niektorých z

odporovaných právnych úkonov. Okresný súd nesprávne právne posúdil splnenie prvej z podmienok
úspešnej odporovateľnosti a následne už neskúmal splnenie ďalších podmienok, a teda nevykonal
žalobcom navrhnuté dôkazy. Žalobca preto žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. K doručenému odvolaniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril.

13. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu podľa ust. § 379 v
spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským
súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o

zamietnutí žaloby a v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania potvrdený ako vecne správne
rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

14. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho
pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoKR/4/2018-253 zo dňa

22.05.2018 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
oznámené na úradnej tabuli krajského súdu a na webovej stránke tohto súdu v lehote najmenej 5 dní
pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu, na základe čoho boli splnené
podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline, v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP.

15. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

16. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

17. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

18.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

19. Krajský súd vo vzťahu k odvolaniu žalobcu zo dňa 13.12.2017 (č.l. 243 spisu), v ktorom žalobca

uviedol, že proti rozsudku okresného súdu podáva odvolanie, uvádza, že toto podanie čo do rozsahu
podaného odvolania posudzoval podľa jeho obsahu (§ 124 ods. 1 CSP). Žalobca v odvolaní neuviedol
žiadne dôvody, ktorými by namietal nesprávnosť rozsudku okresného súdu vo výroku, ktorým okresný
súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru,ženímpodanéodvolaniesmerujeajprotitejtočastirozsudku.Krajskýsúdpritomzohľadnilajskutočnosť,
že proti tomuto výroku odvolanie nie je prípustné, na základe ktorej skutočnosti okresný súd vyznačil
právoplatnosť tejto časti rozsudku. Odvolanie žalobcu čo do jeho rozsahu preto krajský súd vyhodnotil

ako odvolanie smerujúce voči rozsudku okresného súdu v časti výroku o zamietnutí žaloby a v závislom
výroku o náhrade trov konania.

20. Krajský súd uvádza, že sa za aplikácie ust. § 387 ods. 1, 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu a v podrobnostiach naň odkazuje. Práve z

titulu aplikácie tohto ustanovenia nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu boli
zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia. Je
postačujúce,pokiaľsalenkvecnejsprávnostinapadnutéhorozhodnutia,voväzbekodvolacímdôvodom
zvýraznia právne významné, poprípade skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj krajského súdu je aj
v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, v zmysle
ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného
posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho
súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. V
tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005, v

zmysle ktorého ...„pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, tak
odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“, a na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa ktorého ...
„odvolacísúd,ktorýsastotožnilsozávermisúduprvéhostupňa,neporušilzákon,akvodôvodnenísvojho
rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol

vlastnú argumentáciu.“

21. Žalobca v podanom odvolaní namietol nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie
veci súdom prvej inštancie ohľadom jeho záverov, v zmysle ktorých žalobca nepreukázal ukrátenie
veriteľov podľa § 57 ods. 4 ZKR, a to ani v prípade, kedy sa úpadok dlžníka prezumuje podľa § 58 ods.

2, § 59 ods. 3 ZKR. Krajský súd vo všeobecnosti k námietke ohľadom nesprávnych skutkových zistení
prvoinštančného súdu uvádza, že ak žalobca v podanom odvolaní namietal skutkové závery okresného
súdu, jeho námietka vo svojej podstate smeruje aj voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo
strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko,čovyšlozakonanianajavo,včítanetoho,čouviedliúčastníci(§132O.s.p.).Hodnotenímdôkazov
je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom,
ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada

voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04)
a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu
tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového
stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa
ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia
dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je
právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených

(navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu
korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh
konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch
predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je
relevantný.“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií

vyššieuvedenéhohodnoteniadôkazov.Rozhodnutieokresnéhosúdusaopieralootvrdeniaarelevantné
dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a
interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.22. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež námietka žalobcu ohľadom nesprávneho
právneho posúdenia veci okresným súdom. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií
v predmetnej sporovej právnej veci nenastala. Krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zo strany

žalobcu išlo o žalobu, ktorou žalobca odporoval právnym úkonom úpadcu. Okresný súd v tejto súvislosti
vecne správne konštatoval, že základom každej odporovacej žaloby uplatnenej v zmysle relevantných
ustanovení ZKR je predovšetkým preukázanie, že úkony, ktorým žalobca odporuje, sú úkony, ktorými sa
ukracuje uspokojenie prihlásených pohľadávok veriteľov úpadcu. Krajský súd v tomto smere považuje
za relevantné citovať zákonnú právnu úpravu.

23.Podľaust.§57ods.4zákonač.7/2005Z.z.odporovaťpodľatohtozákonamožnolentomuprávnemu
úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka.

24. Podľa názoru krajského súdu je potrebné zdôrazniť, že žalobca musí v konaní preukázať, že
právnym úkonom dlžníka bola ukrátená pohľadávka veriteľa, ktorý si v konkurznom konaní pohľadávku

prihlásil. To, aby právny úkon ukracoval uspokojenie niektorej z prihlásených pohľadávok, je základnou
a všeobecnou podmienkou každej skutkovej podstaty odporovateľného právneho úkonu, bez ktorej
právo odporovať právnemu úkonu nevznikne. Ide o všeobecnú podmienku, ktorá vždy pristupuje
k jednotlivým skutkovým podstatám odporovateľných právnych úkonov. Táto podmienka musí byť v
každom jednotlivom prípade (pri každej skutkovej podstate) splnená. Konkrétny právny úkon úpadcu

- dlžníka spôsobí ukrátenie uspokojenia prihlásených pohľadávok veriteľa v zásade vtedy, keď sa
právnym úkonom dlžníka - úpadcu zmenší jeho majetok. Na základe vyššie uvedeného je pri
ukracujúcom právnom úkone rozhodujúca skutočnosť, či v dôsledku uzatvorenia právneho úkonu došlo
k zmenšeniu majetku dlžníka - úpadcu. Predpokladom odporovateľnosti je objektívny ekonomický
dôsledok vykonaných právnych úkonov. To, či týmito právnymi úkonmi došlo k ukráteniu veriteľa, je

vždy vecou zisťovania a dokazovania v každom konaní za dôkaznej povinnosti žalobcu, ktorý takýmto
právnym úkonom odporuje.

25. Pretože v konkurznom konaní ide vždy o pluralitu veriteľov, je právne irelevantné, pohľadávka
ktorého a koľkých veriteľov bola ukrátená. Veriteľ musí mať pohľadávku proti dlžníkovi v dobe

vykonania právneho úkonu dlžníka, resp. v momente, keď právny úkon nadobudne účinnosť. Pokiaľ
ide o podmienku, že právny úkon ukracuje uspokojenie pohľadávky veriteľa, ktorý si pohľadávku
prihlásil, je potrebné uviesť, že vo všeobecnosti ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa bude vecou
dôkazného bremena žalobcu. Úspešnosť odporovateľnosti závisí od toho, či sa majetok dlžníka jeho
právnym úkonom zmenšil, v akom rozsahu a aký majetok mu zostane na uspokojenie pohľadávky.

Odporovateľnosť predpokladá, že právnym úkonom dlžníka sa skráti uspokojenie pohľadávky veriteľa,
teda, že v dôsledku konkrétneho právneho úkonu dlžníka nebude pohľadávka veriteľa pre nedostatok
majetku uspokojená vôbec alebo len čiastočne. Aj keď právnym úkonom dôjde k zmenšeniu majetku
dlžníka, nie je možné domáhať sa úspešne odporovateľnosti, ak majetok dlžníka, ktorý mu zostal,
postačuje na uspokojenie pohľadávky, pretože týmto úkonom dlžníka nedošlo k ukráteniu uspokojenia

pohľadávky veriteľa. Ak okresný súd v zhode aj s vyššie uvedenými teoretickými východiskami
napokon uzavrel, že žalobca nepreukázal splnenie základnej hmotno-právnej podmienky uplatnenia
odporovateľnosti právnych úkonov uvedených v žalobe, vyplývajúcej z § 57 ods. 4 ZKR, ako základného
predpokladu odporovateľnosti podľa jednotlivých skutkových podstát odporovateľnosti v § 58 - 60 ZKR,
tak krajský súd sa s týmto záverom v rovine neunesenia dôkazného bremena žalobcu stotožnil. Len

pre úplnosť krajský súd uvádza, že ani v rámci podaného odvolania žalobca nešpecifikoval, neuviedol
skutočnosti, z ktorých by bolo možné závery okresného súdu vyvodiť ako nesprávne.

26. Odvolací súd zvýrazňuje, že žalobca ako nositeľ dôkazného bremena musí základnú hmotnoprávnu
podmienku odporovateľnosti vyplývajúcu z ust. § 57 ods. 4 ZKR preukázať. Musí teda preukázať, že

právne úkony, ktorým odporoval, boli úkonmi, ktorými bola pohľadávka veriteľa prihlásená v konkurznom
konaníukrátená.Právnyúkon,ktorýtentopredpokladnespĺňa,niejemožnéúspešneodporovateľnosťou
napadnúť. Z výsledkov vykonaného dokazovania pritom neplynie, že by dotknutými právnymi úkonmi
došlo k ukráteniu jeho veriteľov. Žalobca, ktorý v konaní nepreukázal ukrátenie veriteľov v dôsledkunapadnutých právnych úkonov dlžníka, tak nemôže byť v konaní o odporovacej žalobe úspešný. Krajský
súd v tomto smere, za rešpektovania zásady právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí,
poukazuje na svoju ustálenú rozhodovaciu prax a tiež ustálenú rozhodovaciu činnosť Krajského súdu

v Banskej Bystrici, z ktorej rovnako plynie, že hmotno-právnym predpokladom každej odporovateľnosti
je, že ide o ekonomický dopad právneho úkonu dlžníka na uspokojenie pohľadávok veriteľov v podobe
ukrátenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. V prípade odporovania právnym
úkonom žalobca musí preukázať, že právnym úkonom dlžníka bola ukrátená pohľadávka veriteľa,
ktorý si v konkurznom konaní prihlásil svoju pohľadávku (uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica

sp. zn. 25CoKR/5/2013 zo dňa 15.5.2013, rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn.
41CoKR/60/2011 zo dňa 31.7.2012, rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13CoKR/14/2015, sp.
zn. 13CoKR/11/2016, sp. zn. 14CoKR/3/2017, sp. zn. 14CoKR/24/2017 a sp. zn. 13CoKR/34/2016).
Žalobca bol v rámci svojho dôkazného bremena povinný preukázať kvalifikované zmenšenie majetku
dlžníka - úpadcu, a tým preukázať hmotnoprávnu podmienku ukracujúceho právneho úkonu, k čomu
však z jeho strany nedošlo. V tomto smere nemôže obstáť všeobecná argumentácia žalobcu v podanom

odvolaní, že v dôsledku odporovaných právnych úkonov došlo k ukráteniu veriteľov. Žalobca poukázal
na skutočnosť, že úpadca mal v čase uskutočnenia týchto právnych úkonov viacerých veriteľov, ktorých
pohľadávky boli v konkurze prihlásené a zistené, a že tieto pohľadávky v konkurze nebudú uspokojené s
ohľadom na výšku majetku v konkurznej podstate. S takouto argumentáciou sa odvolací súd nestotožnil.
Ako už bolo konštatované, na preukázanie danosti podmienky ukrátenia odporovaným právnym úkonom

v zmysle § 57 ods. 4 ZKR nemôže postačovať zistenie, že právnym úkonom došlo k zmenšeniu
majetku dlžníka. Na objektivizáciu naplnenia podmienky ukrátenia je nevyhnutné žalobcom v konaní
preukázať rozsah, stav a hodnotu majetku úpadcu. Žalobca tak bol povinný tvrdiť a preukázať, či sa
majetok úpadcu odporovanými právnymi úkonmi zmenšil, v akom rozsahu a aký majetok úpadcovi
zostal na uspokojenie prihlásených pohľadávok veriteľov, pričom skutočnosti predstavujúce ukrátenie

uspokojenia prihlásených pohľadávok je rozhodné skúmať v čase uzavretia (účinkov) týchto úkonov. V
danom prípade bol žalobca povinný poskytnúť sumár určitých a konkrétnych tvrdení, ktoré sa viazali
k vyjadreniu hmotnoprávnej podmienky ukrátenia, aký majetok po odporovaných právnych úkonoch
zostal, čo spôsobilo ukrátenie uspokojenia veriteľov prihlásených pohľadávok, pričom takéto konkrétne
tvrdenia žalobca neuviedol. Rovnako nemôže obstáť argumentácia o zmenšení majetku úpadcu v

dôsledku vykonaných právnych úkonov, nakoľko aj v prípade, ak takýmto úkonom došlo k zmenšeniu
majetku dlžníka, nie je možné domáhať sa úspešne odporovateľnosti, ak majetok dlžníka, ktorý mu
zostal, postačuje na uspokojenie pohľadávky. V zhode so súdom prvej inštancie, krajský súd uvádza,
že pre potreby posúdenia, či dotknutými právnymi úkonmi bola pohľadávka niektorého z veriteľov
ukrátená, je nevyhnutné skúmať k momentu uskutočnenia (účinnosti) týchto právnych úkonov, nakoľko

len k tomuto momentu možno hovoriť o tom, že právny úkon dlžníka ukracuje uspokojenie prihlásenej
pohľadávky niektorého z veriteľov. Ako v tejto súvislosti správne podotkol okresný súd, žalobca, ktorý
disponuje účtovníctvom úpadcu, napriek pôvodnému zámeru predložiť odborné vyjadrenie znalca
ohľadom ekonomickej situácie úpadcu k dátumu odporovaných právnych úkonov, nakoniec takéto
odborné vyjadrenie nepredložil a jeho právna zástupkyňa na pojednávaní uviedla, že ekonomické

podklady znalcovi neumožnili vyjadriť sa k podmienkam ukrátenia jednotlivo k dátumom odporovaných
právnych úkonov. Žalobca bol pritom v konaní tou osobou, ktorá ako nositeľ dôkazného bremena
v postavení správcu konkurznej podstaty disponuje nevyhnutnými podkladmi, účtovnou evidenciou a
ďalším dôkazmi a je teda dostatočne vybavený na to, aby si mohol splniť svoju dôkaznú povinnosť
v sporovom konaní v rovine preukázania, že predmetné napadnuté právne úkony spôsobili ukrátenie

veriteľov úpadcu. V danom incidenčnom konaní bol žalobca nositeľom dôkazného bremena, pričom
procesnoprávnym následkom jeho neunesenia je neúspech žalobcu v spore. Ak žalobca argumentoval
všeobecnými tvrdeniami o vplyve odporovaných právnych úkonov na výšku aktív úpadcu, tak krajský
súd uvádza, že z takýchto tvrdení ešte nevyplýva, že práve dotknutými napadnutými právnymi úkonmi
došlo k zmenšeniu rozsahu majetku úpadcu tak, že tým bolo ukrátené uspokojenie pohľadávok veriteľov.

Krajský súd pritom vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov okresným súdom poukazuje na vyššie uvedenú
konštantnú judikatúru súdov Slovenskej republiky, z ktorej okrem iného plynie záver, že do obsahu práva
sporovej strany na spravodlivý proces nepatrí právo strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia dôkazov
súdom alebo dožadovať sa stranou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.

27.Nazákladeuvedenýchzhodnotenítakkrajskýsúddospelkzáveruovecnejsprávnostikonštatovania
súdu prvej inštancie, že v konaní nebola preukázaná existencia zákonom vyžadovanej podmienky
ukrátenia v zmysle ust. § 57 ods. 4 ZKR žalobcom napadnutými úkonmi.28. Žalobca v podanom odvolaní namietal aj nevykonanie navrhovaných dôkazov súdom prvej inštancie
s tým, že okresný súd nesprávne právne posúdil splnenie prvej z podmienok úspešnej odporovateľnosti
právnych úkonov a následne už splnenie ďalších podmienok neskúmal, a teda ani nevykonal žalobcom

navrhnuté dôkazy. K tejto námietke krajský súd uvádza, že podľa ustálenej judikatúry platí, že postup
súdu, ktorým nebol vykonaný dôkaz navrhnutý stranou sporu, nemožno zásadne považovať za odňatie
možnosti konať pred súdom. Strany sporu sú totiž povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch
svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch

svedkov. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov, ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli, budú vykonané,
rozhoduje však súd. Právo strany sporu navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným
dôkazom, nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.
Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu súd odňal
možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne
súdu a nie stranám sporu. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ okresný súd nevykonal dôkazy

navrhnuté žalobcom, nebol týmto postupom žalobca vylúčený z realizácie žiadneho procesného práva,
ktoré mu patrí. Podľa R č. 164/2003-I. „Ústava Slovenskej republiky neupravuje prípustnosť dôkazov,
ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci,
ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového
stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie“. K námietke žalobcu

o neskúmaní ďalších podmienok odporovateľnosti napadnutých právnych úkonov poukazuje krajský
súd na vecne správne závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožňuje. Ak žalobca nepreukázal
všeobecnú podmienku ukrátenia v zmysle ust. § 57 ods. 4 ZKR, nemohol byť v konaní úspešný,
nakoľko žalobca, ktorý uplatňuje v konaní nárok na určenie neúčinnosti právneho úkonu, je povinný
preukázať naplnenie všetkých zákonom vyžadovaných predpokladov. Nebolo preto namieste, aby

okresný súd vykonával dokazovanie ohľadom naplnenia/nenaplnenia ďalších osobitných predpokladov
odporovateľnosti v zmysle § 58, § 59 a § 60 ZKR.

29. Krajský súd tak odvolacie dôvody žalobcu nevyhodnotil ako dôvodné a dospel k názoru o vecnej
správnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Krajský súd preto pristúpil v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP

k potvrdeniu tohto rozsudku okresného súdu tak v napadnutom výroku, ktorým okresný súd žalobu
zamietol, ako aj vo výroku o trovách prvoinštančného konania, ktorý výrok nebol osobitne odvolaním
žalobcu napadnutý a ako výrok závislý od rozhodnutia vo veci samej bol rovnako potvrdený ako vecne
správny.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný
žalovaný. Krajský súd však z obsahu spisového materiálu nezistil vznik trov žalovaného spojených s
týmto odvolacím konaním, a preto rozhodol, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k

vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.