Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. august 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/104/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115213835
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3115213835.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov

JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu V. V., bytom K. XX, D., zastúpeného
Advokátska kancelária JUDr. Jozef Kováčik, s.r.o. so sídlom Legionárska 6434/2, Trenčín, IČO: 47
251 913 proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, o zaplatenie 12.014,37 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 22. decembra 2017, č.k. 16C/268/2015-76 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietavej časti do sumy 10.000 € p o t
v r d z u j e .

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku o nároku na náhradu trov
konania m e n í tak, že :
Žalobca m á nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 79,4 % v časti konania o
nároku na náhradu škody.
Žalovanému sa náhrada trov konania v časti konania o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy n e p
r i z n á v a .

III. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 200,08 € s 8,05 %
ročným úrokom zo sumy 200,08 € od 14.04.2015 do zaplatenia zastavil; žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 1.806,88 € s 5,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.806,88 € od
22.04.2015 do zaplatenia, a to do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku; vo zvyšnej časti žalobu
zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou od žalovaného domáhal zaplatenia 12.014,37
€ s 8,05 % ročným úrokom zo sumy 12.014,37 € od 14.04.2015 do zaplatenia titulom náhrady škody a
náhrady nemajetkovej spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Zástupca žalobcu
pred otvorením pojednávania dňa 28.11.2017 uviedol, že na podanej žalobe v časti majetkovej ujmy v
sume 200,08 € netrvá a berie ju späť. Uvedená časť majetkovej ujmy predstavuje odmenu za úkony
právnej služby zo dňa 12.05.2011 a 22.08.2011 spolu s príslušným úrokom z omeškania z tejto sumy.
Žiadal, aby súd konanie v uvedenej časti zastavil s tým, že žiadal, aby súd žalovaného zaviazal na

zaplatenie11.814,29€spoluspríslušnýmúrokomzomeškania.Vzhľadomnadispozitívnyúkonžalobcu,
kedy nebolo potrebné zisťovať stanovisko žalovaného k čiastočnému späťvzatiu žaloby, súd konanie
podľa citovaných zákonných ustanovení v časti o zaplatenie 200,08 € s 8,05 % ročným úrokom zo sumy
200,08 € od 14.04.2015 do zaplatenia zastavil. Predmetom konania zostala po čiastočnom späťvzatížaloby žaloba o zaplatenie 11.814,29 € s 8,05 % ročným úrokom zo sumy 11.814,29 € od 14.04.2015
do zaplatenia.

3. Po právnej stránke súd posúdil spor v súlade s právnou úpravou účinnou v deň vydania uznesenia o
vznesení obvinenia, t.j. dňa 28.10.2010. Z hľadiska procesnoprávneho súd - pokiaľ ide o orgán, konajúci
v tomto konaní za žalovaného - Slovenskú republiku, vychádzal z aktuálnej procesnoprávnej úpravy,
obsiahnutej v zákone č. 514/2003 Z.z., ktorý je potrebné aplikovať. Zákon č. 514/2003 Z.z. (či už v znení
účinnom do 31.12.2012 alebo v aktuálnom znení) za subjekt zodpovedný z nezákonného rozhodnutia

označuje štát - Slovenskú republiku. Právna úprava zodpovednosti je tak založená na princípe jediného
výlučného nositeľa zodpovednosti za škodu, ktorými je štát. V danej veci žalobca správne smeruje
žalobný návrh proti žalovanému - Slovenskej republike ako pasívne legitimovanému subjektu. Štát
ako zodpovedný subjekt pritom nezodpovedá za seba, ale za subjekt, ktorý škodu či nemajetkovú
ujmu zapríčinil. Takýmto subjektom je orgán štátu alebo orgán spoločenskej organizácie, na ktorú sa
preniesli úlohy štátneho orgánu. Z dikcie § 4 ods. 1 písm. b/, písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. v znení

účinnom od 01.01.2013 vyplýva, že v mene štátu koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
ak prokurátor zamietol sťažnosť žalobcu v prípravnom konaní a nepodal v trestnej veci obžalobu.
Ministerstvo vnútra SR by bolo povolané konať v mene štátu len v prípade, ak v trestnom konaní
škodu spôsobil vyšetrovateľ policajného zboru alebo poverený príslušník policajného zboru a súčasne
prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru alebo povereného

príslušníka policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu. V prejednávanej
veci však prokurátor zamietol sťažnosť žalobcu proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia
a v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu nepodal a uznesením trestné stíhanie zastavil. Keďže
novelou (z.č. 412/2012 Z.z.) neboli dané prechodné a záverečné ustanovenia, pričom sčasti ide o
procesnoprávny predpis, ktorého procesnoprávne ust. § 4 upravuje zastupovanie Slovenskej republiky,

potom v zmysle zásady lex posterior derogat legi priori pre akékoľvek ďalšie konanie od 01.01.2013, sa
aplikuje znenie dané touto novelou, a to aj pre určenie orgánu konajúceho v mene štátu po 01.01.2013.
Na základe uvedeného súd konal s Generálnou prokuratúrou SR ako orgánom konajúcim v mene
Slovenskej republiky podľa aktuálneho znenia procesnoprávnej normy § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013. Na veci nič nemení ani skutočnosť, že žalovaný postúpil

návrh žalobcu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody štátom na Ministerstvo vnútra SR,
ktoré nárok žalobcu vecne prejednalo a jeho žiadosť zamietlo. Otázka, či Ministerstvo vnútra SR takýmto
spôsobom postupovalo správne alebo nie, je pre rozhodnutie v danej veci právne irelevantná, pretože i
keby postupovalo nesprávne, túto skutočnosť by nebolo možné pričítať na ťarchu žalobcu, ale na ťarchu
zodpovedného subjektu, ktorým je samotný štát (nie Generálna prokuratúra SR). Žalobca síce v podanej

žalobe označil ako zástupcu štátu Ministerstvo vnútra SR, avšak súd postupoval v súlade s uznesením
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/149/2011 zo dňa 26.09.2012.

4. V danej veci uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Trenčíne - úrad justičnej a
kriminálnej polície, odbor justičnej polície ČVS:ORP-911/1-OVK-TN-2009 zo dňa 28.10.2010 bolo

vznesené obvinenie proti žalobcovi zo zločinu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a),
ods. 5 písm. a) Trestného zákona. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca včas sťažnosť, ktorá bola
uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Bánovce nad Bebravou uznesením č.k. Pv/307/09-28
zo dňa 18.02.2011 zamietnutá ako nedôvodná. Vyšetrovateľ PZ Okresného riaditeľstva PZ v Trenčíne
- úrad justičnej a kriminálnej polície, odbor justičnej polície podal pod č.k. ČVS:ORP-911/1-OVK-

TN-2009 zo dňa 23.07.2014 návrh na zastavenie trestného stíhania žalobcu z dôvodu, že skutok nie
je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Prokurátor Okresnej prokuratúry Bánovce nad
Bebravou uznesením zo dňa 04.08.2014 sp.zn. Pv 307/09/3301-115 rozhodol podľa § 215 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku o zastavení trestného stíhania žalobcu z dôvodu, že tento skutok nie je
trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Žalobca si v danej veci uplatnil žalovaný nárok

u žalovaného, keď si podal dňa 20.01.2015 žiadosť o predbežné prerokovanie návrhu na náhradu
škody v sume 12.014,37 € titulom zaplatenej odmeny a nákladov obhajoby v trestnej veci vedenej
proti nemu na základe uznesenia o vznesení obvinenia pre zločin poškodzovania veriteľa podľa §
239 ods. 1 písm. a), ods. 5 písm. a) Trestného zákona v sume 2.014,37 € a titulom nemajetkovej
ujmy v sume 10.000,- €. Žalovaný žiadosť žalobcu podaním zo dňa 28.01.2015 postúpil Ministerstvu

vnútra SR, ktoré žiadosť žalobcu prejednalo a žalobcovi oznámilo listom zo dňa 14.04.2015, doručeným
žalobcovi dňa 22.04.2015, že žiadosť nepovažuje za dôvodnú, a teda jeho nárok na náhradu škody
neuspokojí. Žalobca sa preto nároku na náhradu škody domáhal žalobou podanou na tunajšom súde
dňa 17.06.2015. Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípadezastavenia trestného stíhania z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie
veci. V tomto smere súd vychádzal z ustálenej judikatúry vyšších súdov, zaoberajúcej sa otázkou
zodpovednosti za škodu v prípade zastavenia trestného stíhania, resp. oslobodenia spod obžaloby.

Rozhodovaniesúdovsaustálilomedziinýmnanázore,žeten,protikomubolotrestnéstíhaniezastavené
alebo ten, kto bol oslobodený spod žaloby, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením
o vznesení obvinenia (viď rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1CZ/6/1990, publikovaný
ako Rc/35/1991, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 53/ 1993 zo dňa
08.06.1993, aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované pod číslom R 35/1991).

Na podstate týchto právnych záverov, ku ktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých
za účinnosti predchádzajúceho zákona č. 58/1969 Zb., zotrváva súdna prax aj naďalej, aj po prijatí
zákona č. 514/2003 Z.z.. Judikatúra totiž jednoznačne dospela k záveru, že rovnaký význam ako
zrušenie právoplatného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia pre nezákonnosť
má tiež uznesenie o zastavení trestného stíhania, ako aj oslobodenie spod obžaloby. Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Cdo/194/2010 zo dňa 30.03.2011 ustálil, že ide o špecifický

prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom
treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o
vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo
oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné

stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže
na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na
samotný výsledok trestného stíhania. Uvedený právny názor kontinuálne nadväzuje na predchádzajúcu
súdnu prax, keď napríklad v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/15/2009
zo dňa 18.08.2010 bolo zaujaté stanovisko, že za ústavne konformný treba považovať výklad, podľa

ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo
preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Rozhodujúcim
meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok

trestného konania.

5. V danom prípade žalobcovi vznikla skutočná škoda tým, že zaplatil svojmu právnemu zástupcovi,
ktorý ho zastupoval počas celého trestného konania, trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 2.700,-
€, pričom podanou žalobou si po jej čiastočnom späťvzatí uplatňoval sumu 1.814,29 € s príslušenstvom.

Čo do príčinnej súvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami a škodou je potrebné uviesť, že žalobca
využil svoje ústavné právo na kvalifikovanú obhajobu, nakoľko sám nemá právnické vzdelanie. Podľa
názoru súdu je nespochybniteľná nevyhnutnosť takéhoto postupu v súvislosti s tak závažnou a pre laika
zložitou skutočnosťou, ako je vznesenie obvinenia a začatie trestného stíhania a je irelevantné, či ide
o prípady nutnej obhajoby, alebo zvoleného advokáta. To znamená, že práve vznesenie obvinenia a

následné pokračovanie v trestnom konaní po podaní obžaloby súdom, boli výlučnou príčinou vzniku trov
spätých s obhajobou a príčinná súvislosť je tým nepochybná. Všetky uskutočnené úkony obhajoby po
čiastočnom späťvzatí žaloby súd považoval za účelné aj v zmysle § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci; podmienené úkonmi orgánov činných
v trestnom konaní, bez ktorých by tieto trovy neboli vznikli. Trovy právneho zastúpenia boli určené

v súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb (ďalej len "vyhláška") v znení účinnom ku dňu vykonania toho - ktorého úkonu.
Žalobca v uplatnenej výške náhrady škody za trovy právneho zastúpenia nesprávne sčítal režijný paušál
za úkony vykonané advokátom v roku 2011, keď nesprávne dvojnásobne sčítal priznanie režijného
paušálu za úkony účasť na výsluchu svedkov dňa 18.10.2011, pričom sa jednalo o nadväzujúce úkony

výsluchom svedkov, ktoré trvali spolu viac ako dve hodiny, preto súd žalobu v časti o zaplatenie
7,41 € zamietol. Spolu oprávnené uplatnené trovy obhajoby žalobcu sú 1.806,88 €. Z predložených
príjmových pokladničných dokladov vyplýva, že žalobca uhradil svojmu právnemu zástupcovi vyššiu
sumu, konkrétne sumu 2.700,- €. Súd je však viazaný podanou žalobou a nemôže ísť nad jej rámec, a
preto konštatoval, že titulom náhrady škody, spočívajúcej vo vynaložených trovách obhajoby v trestnom

konaní, patrí žalobcovi len uhradená suma 1.806,88 €. Za dôvodný považoval súd aj nárok žalobcu na
zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,25 % ročne z priznanej sumy 1.806,88 €, a to od 22.04.2015
do zaplatenia, kedy sa žalovaný dostal podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. (t.j. dňom oznámenia
Ministerstva vnútra SR žalobcovi, že neuspokojí jeho uplatnený nárok na náhradu škody) do omeškaniav súlade s § 517 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., a vo zvyšnej časti
uplatnený nárok na úrok z omeškania súd zamietol.

6. Žalobca si ďalej uplatnil nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- € súvisiacu s trestným stíhaním. V danej
veci sa jedná o nie rozsiahlo žalobcom tvrdený a dokazovaný skutkový stav. Popri ňom je však možné
pri hodnotení nemajetkovej ujmy vychádzať zo všeobecne známych a akceptovaných skutočností,
že trestné stíhanie samo osebe predstavuje vždy závažný zásah do osobnej slobody jednotlivca a
vyvoláva ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahuje do súkromného života

jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a preto je spôsobilé (okrem prípadov porušenia práva na
osobnú slobodu garantovaného článkom 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), obmedziť či porušiť
aj právo osoby na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti
a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky. Trestné stíhanie,
ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, resp. s ústavným poriadkom, je spôsobilé vyvolať vedľa
vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Trestné stíhanie

negatívne ovplyvňuje osobný život stíhaného, na ktorého je síce do okamihu právoplatnosti rozhodnutia
vo veci nutné pozerať sa ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného stíhania záťažou pre každého
obvineného. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania
treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj v čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má štát byť skutočne

považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým
bolo priamo zasiahnuté do základných práv jednotlivca. Súd však mal za to, že pokiaľ ide o samotné
trestné stíhanie, zastavenie trestného stíhania uznesením Okresnej prokuratúry Bánovce nad Bebravou
zo dňa 04.08.2014 sp.zn. Pv 307/09/3301-115 z dôvodu, že tento skutok nie je trestným činom a nie je
dôvod na postúpenie veci, je postačujúcim zadosťučinením podľa § 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzhľadom na spôsobenú ujmu, následky, celkovú dĺžku,
okolnosti trestného stíhania. Je faktom, že trestné stíhanie žalobcu trvalo takmer 4 roky (od 28.10.2010
do 04.08.2014), avšak pri hodnotení závažnosti vzniknutej ujmy s ohľadom na dĺžku prebiehajúceho
trestného konania súd nemal z vykonaného dokazovania za preukázané, že by na strane žalobcu došlo
k narušeniu jeho súkromného a pracovného života, k zásadnej zmene spôsobu života, vykonávaniu

práce a životných cieľov práve v dôsledku predmetného trestného stíhania. Tvrdenia žalobcu o rozpade
jeho vzťahu s dlhoročnou partnerkou z dôvodu vedeného trestného konania v konaní preukázané neboli
žiadnym dôkazom. Žalobca rovnako nepreukázal žiadnym dôkazom svoje tvrdenia o spoločenskej ujme,
poškodení jeho povesti, o strate priateľov a známych. Na preukázanie týchto svojich tvrdení neoznačil
žiadne dôkazy, ktorých vykonania by sa domáhal. V tomto smere súd poukázal na skutočnosť, že sa

jedná o sporové konanie a žalobca, pokiaľ sa domáha uplatneného nároku na základe určitých tvrdení,
na ich preukázanie ho zaťažuje dôkazné bremeno, ktoré žalobca v tomto smere pri uplatnenom nároku
na nemajetkovú ujmu neuniesol. Súd pri svojom závere prihliadol aj trestné činy, za ktorých spáchanie
bol žalobca v minulosti právoplatne odsúdený, a to najmä na odsúdenie rozsudkom Okresného súdu
Žilina sp.zn. 29T/168/2004 zo dňa 24.03.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn.

1To/50/2011 zo dňa 28.09.2011, právoplatným dňa 28.09.2011 za trestný čin poškodzovanie veriteľa
podľa § 256 ods. 1 písm. a), ods. 5 písm. b) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. na trest odňatia slobody v
trvaní dvoch rokov s podmienečným odkladom výkonu trestu na skúšobnú dobu v trvaní jedného roka. S
poukazom na toto právoplatné odsúdenie (t.j. za právne posúdený rovnaký trestný čin ako ten, pre ktorý
bolo vedené predmetné trestné stíhanie) v čase prebiehajúceho trestného stíhania sa tvrdenia žalobcu

o nemajetkovej ujme spôsobenej mu poškodením jeho súkromného života a spoločenského uplatnenia,
ktorú mal utrpieť práve v dôsledku prebiehajúceho trestného stíhania, javia byť účelovými. Tvrdenie
žalobcu, že uvádzané následky (rozchod s partnerkou, spoločenská ujma, poškodenie povesti, strata
priateľov a známych) vôbec nastali a že nastali práve v dôsledku prebiehajúceho trestného stíhania,
a nie v dôsledku právoplatného odsúdenia, o ktorom sa viedlo trestné konanie pred súdom od roku

2004 do roku 2011, žalobca súdu nijak nepreukázal, hoci na preukázanie týchto tvrdení ho zaťažovalo
dôkazné bremeno. Žalobca však svoje tvrdenia nijak nepreukázal, preto súd žalobu v časti o zaplatenie
nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- € zamietol.

7. Súd sa zaoberal i otázkou, či si žalobca trestné stíhanie neprivodil sám. Podľa rozsudku Najvyššieho

súdu ČSR sp. zn. 1Cz/6/90, publikovaného pod R 35/1991 totiž ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie
zastavené alebo kto bol oslobodený spod obžaloby právo na náhradu škody spôsobenej uznesením
o vznesení obvinenia nemá, ak si vznesenie obvinenia zavinil sám a bol oslobodený spod obžaloby
alebo proti nemu bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestnezodpovedný alebo že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin bol amnestovaný. V tejto veci nebolo
vykonaným dokazovaním zistené, že by si žalobca privodil vznesenia obvinenia sám, svojim konaním.
Trestné stíhanie žalobcu bolo zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo trestné stíhanie vedené,

nie je trestným činom. Žalobca v trestnom konaní v plnom rozsahu spolupracoval s orgánmi činnými v
trestnom konaní, trestného konania sa riadne zúčastňoval, od počiatku až dokonca zotrval na svojom
tvrdení, že je v danej veci nevinný a riadne využíval všetky dostupné právne prostriedky svojej obrany.
Podľa názoru súdu si žalobca svoje trestné stíhanie a vznesenia obvinenia nezavinil.

8. Na základe vyššie uvedených skutočností súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Pri rozhodnutí o náhrade trov konania postupoval súd podľa § 255 ods. 2, 256 ods. 1 CSP, keď žalobca i
žalovaný mali každý vo veci čiastočný úspech. Vo vzťahu k žalovanej sume 12.014,37 € po čiastočnom
späťvzatí žaloby, v ktorej časti žalobca zavinil zastavenie konania, bol úspech žalobcu 15 % (1.806,88
€) a úspech žalovaného 85 % (10.207,49 €). Po odpočítaní úspechu žalobcu od úspechu žalovaného
vzniklo žalovanému právo na čiastočnú náhradu trov konania vo výške 70 %. Nakoľko si žalovaný

žiadnu náhradu trov konania neuplatnil a zo spisu nevyplýva, že by mu v konaní nejaké trovy vznikli,
súd rozhodol tak, že mu náhradu trov konania nepriznal. Lehotu na splnenie povinnosti 30 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia súd určil podľa § 232 ods. 3 CSP.

9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti výroku pod bodom

III., ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá a navrhoval v tejto napadnutej časti rozsudok
zmeniť tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- €
s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 14.04.2015 do zaplatenia. Zároveň žiadal doplniť
výrokovú časť rozsudku o výrok, že súd priznáva žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100%.
Odvolanie odôvodnil ustanoveniami § 365 ods.1 písm. d), f) a h) CSP. Domáhal sa žalobou o náhradu

škody spôsobenej pri výkone verejnej moci náhrady majetkovej škody vo výške 12.014,37 €, ktorú
na pojednávaní dňa 28.11.2017 v časti 200,08 € s prísl. zobral späť, v ktorej časti žiadal konanie
zastaviť a priznať mu náhradu majetkovej škody vo výške 11.814,29 € spolu s príslušným úrokom
z omeškania. Ďalej sa domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- € s prísl. úrokom
z omeškania. Zaplatenia majetkovej škody a nemajetkovej ujmy sa domáhal na základe skutkových

tvrdení uvedených v žalobe, t.j. nezákonnosti jeho trestného stíhania a závažného zásahu do jeho
osobnostných práv. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom mu priznal z uplatneného nároku na
náhradu majetkovej škody vo výške 1.806,88 € s príslušným úrokom z omeškania. V časti uplatnenej
majetkovejškodyvovýške7,41€súdnávrhzamietolsodôvodnenímuvedenýmvbode60.napadnutého
rozsudku tak, že nesprávne uplatnil náhradu škody za trovy obhajoby, keď nesprávne účtoval dvakrát

režijný paušál á 7,41 € za úkony dňa 18.10.2011. Je síce názoru, že režijný paušál uplatňovaný
advokátom uplatňoval na súde správne, avšak v tejto časti proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie
odvolanie nepodáva. Odvolanie podáva však proti nepriznaniu uplatnenej nemajetkovej ujmy vo výške
10.000,- € s odôvodnením uvedeným v bodoch 64. a 65. napadnutého rozsudku, t.j., že nepreukázal
žiadnym dôkazom svoje tvrdenia o rozpade svojho vzťahu s jeho dlhoročnou partnerkou z dôvodu

uvedeného trestného konania a rovnako nepreukázal žiadnym dôkazom jeho tvrdenia o spoločenskej
ujme poškodením jeho povesti a strate priateľov a známych. S takýmto skutkovým zistením a právnym
názoromsúdomprvejinštancienesúhlasí,nakoľkoodporujeustanoveniam§§151a186CSP.Kpodanej
žalobe, v ktorej skutkovo odôvodnil dôvody, pre ktoré uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy, sa vyjadril
žalovaný iba tak, že namietol nedostatok príčinnej súvislosti medzi uplatnenou škodou a nesprávnym

úradným postupom, vrátane nezákonnosti rozhodnutia. Na pojednávaní konanom dňa 28.11.2017 sa
žalovaný pridržal tohto vyjadrenia a neuviedol žiadne ďalšie námietky. Žalobca v priebehu celého
konaniazotrvalnasvojichtvrdeniach,žetrestnékonaniebolonezákonné,trvaloneprimeranedlho,hrozil
mu mimoriadne vysoký trest, ktoré skutočnosti závažným spôsobom zasiahli do jeho osobnostných
práv tak, ako ich uviedol. Poukázal na skutočnosť, že vznesenie obvinenia jeho osobe vôbec nebolo

potrebné, nejednalo sa o neodkladný úkon a orgány činné v trestnom konaní mali možnosť vykonať
rozhodujúci dôkaz, t.j. znalecké dokazovanie na hodnotu jeho majetku v čase údajného spáchania
trestného činu ešte pred vznesením obvinenia, čo však nevykonali a dlhodobo odmietali aj tento dôkaz
vykonať bez náležitého odôvodnenia, prečo ho nie je potrebné vykonať. Nakoniec po jeho vykonaní sa
preukázala jeho obrana, že sa nemohol dopustiť predmetného trestného činu, nakoľko jeho majetok

ďaleko prevyšoval spôsobenú škodu poškodenému, ako pravdivá a správna, takže nedošlo k žiadnej
zmene skutkového stavu veci v priebehu trestného stíhania jeho osoby, ktorá by bola relevantná k
posúdeniu nároku na náhradu škody, nakoľko túto zmenu skutkového stavu nespôsobil on, ale orgány
činné v trestnom konaní nesprávnym postupom v zmysle Trestného poriadku, keď nevykonali všetkydostupnéarozhodujúcedôkazyeštepredvznesenímobvinenia.Vdanejdôkaznejsituáciibolopotrebné,
aby súd vyhodnotil dôkaznú situáciu a vykonané dôkazy v zmysle § 151 ods. 1 CSP, podľa ktorého
ustanovenia sa skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, považujú za nesporné,

ktoré ustanovenie možno obsahovo stotožniť s pojmom zhodné tvrdenia strán v zmysle § 186 ods.
2 CSP (Veľký komentár kolektívu Števček a spol. k Civilnému sporovému poriadku vydanému v roku
2016 nakladateľstvom C.H.BECK a to výklad ustanovenia § 186 CSP ). Považuje teda uplatnený nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy za dostatočne preukázaný, nakoľko tak podaná žaloba, ako aj tvrdenie
jeho právneho zástupcu na pojednávaní sú dôkaznými prostriedkami spôsobilými pre dostatočné a

nepochybné zistenie skutkového stavu. Poukazuje aj na konštatovanie súdu prvej inštancie v bode
63. napadnutého rozsudku, keď súd uvádza, že pri hodnotení nemajetkovej ujmy možno vychádzať zo
všeobecne známych a akceptovaných skutočností, že trestné stíhanie samo osebe predstavuje vždy
závažný zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva ďalšie negatívne dopady na jeho osobný
život a životný osud, zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti a preto
je spôsobilé obmedziť, či porušiť jeho právo na ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti,

osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1,2 Ústavy Slovenskej republiky a ďalej na
konštatovanieodôvodnenianapadnutéhorozsudku,žejefaktom,žetrestnéstíhanietrvalotakmer4roky.
Namieta však, že takéto zistenie skutkového stavu nepremietol súd do priznania nároku aj na úhradu
nemajetkovej ujmy, pretože zastavenie trestného stíhania je pre neho dostačujúcim zadosťučinením,
ktoré zistenie je však nesprávne minimálne z dôvodu, ktorý vyššie uviedol a to zjavnej zbytočnosti a

nesprávnosti vznesenia obvinenia jeho osobe, ktoré rozhodnutie bolo unáhlené a predčasné. Poukazuje
na skutočnosť, že súd v písomnom vyhotovení rozsudku nerozhodol o jeho nároku na náhradu trov
konania v zmysle § 262 ods.1 CSP, hoci o nároku na náhradu trov konania žalovaného rozhodol, čo
považuje za inú vadu konania, ktorú vadu navrhuje odstrániť buď postupom podľa § 225 ods.1 CSP
alebo v rámci odvolacieho konania ako odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP.

10. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že opätovne poukazuje na to, že pre
úspešné uplatnenie nároku na náhradu spôsobenej škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. v platnom
znení sa vyžaduje kumulatívne splnenie nasledujúcich predpokladov: 1. nesprávny úradný postup
štátneho orgánu, 2. vznik škody, 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. Žalobca vo svojom odvolaní poukazuje na to, že trestným konaním bol spôsobený jeho rozchod

s partnerkou, poškodenie povesti, strata priateľov. Toto tvrdenie však považuje žalovaný za účelové.
Trestné konanie, na základe ktorého si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy prebiehalo v
rovnakom období (trestné konanie sa viedlo od roku 2009 do 2014 teda v rovnakom čase). Dňa
06.03.2009 bolo okresnej prokuratúre doručené oznámenie s podozrením zo spáchania trestných činov
podľa § 221 a podľa § 239 Trestného zákona. Následne bolo vyšetrovateľom Policajného zboru začaté

trestné stíhanie podľa § 206 ods. 21 Trestného poriadku a v priebehu prípravného konania bolo dňa
28.10.2010 vznesené obvinenie voči osobe - V. V. vo veci trestného činu podľa § 239 ods. 1 písm. a) ods.
5 a) písm. a) Trestného zákona. V rámci vyšetrovania boli vykonané viaceré procesné úkony, výsluch
svedkov, zabezpečené listinné dôkazy. Na základe pokynov na doplnenie vyšetrovania prokurátorom
Okresnej prokuratúry Bánovce nad Bebravou boli viackrát dopĺňané dôkazy a výsluchy svedkov a

poškodeného. Na základe zistených skutočností vyšetrovateľ okresného riaditeľstva Policajného zboru
v Trenčíne došiel k záveru, že v danom prípade sa nenaplnila skutková podstata trestného činu. Skutok
nie je trestným činom, a preto nebol ani dôvod na postúpenie veci. Z uvedeného dôvodu bol na Okresnú
prokuratúru Bánovce nad Bebravou podľa § 209 ods. 1 Trestného poriadku predložený spisový materiál
s návrhom na zastavenie trestného stíhania, čo dozorujúci prokurátor Okresnej prokuratúry Bánovce

nad Bebravou akceptoval a trestné stíhanie uznesením sp. zn. Pv 307/09/3301-115 zo dňa 04.08.2014
zastavil. Za spáchanie rovnakého trestného činu bol žalobca už právoplatne odsúdený, a to rozsudkom
Okresného súdu Žilina sp. zn. 29T 168/2004 z 24.03.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina
sp. zn. 1To 50/2011 zo dňa 28.09.2011 pre trestný čin poškodzovanie veriteľa podľa § 256 ods. 1
písm. a) ods. 5 písm. b) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. na trest odňatia slobody v trvaní dvoch

rokov s podmienečným odkladom výkonu trestu na skúšobnú domu v trvaní jedného roka. Predmetné
trestné konanie sa viedlo voči žalobcovi od roku 2004 až do roku 2011. Žalobca v priebehu celého
konania nepreukázal, že práve konaním, ktoré bolo v konečnom dôsledku zastavené došlo k poškodeniu
povesti žalobcu a jeho súkromného a spoločenského života. Možno dôvodne predpokladať, že práve
trestným konaním, výsledkom ktorého bolo právoplatné odsúdenie na trest odňatia slobody v trvaní

dvoch rokov s podmienečným odkladom, bolo tým konaním, ktoré viedlo k rozpadu jeho súkromného a
spoločenského života. V danom prípade nebola zo strany žalobcu preukázaná príčinná súvislosť medzi
vznikom prípadnej škody a trestným konaním v napadnutej veci - nesprávnym úradným postupom.
Zásah takejto intenzity však musí preukázať žalobca, keď nemajetková ujma má byť určitou odmenouza protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby. Je pri tom
podstatné, v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby, či dobré meno
a povesť osoby, čo preukazuje poškodený. Taktiež základným kritériom pre priznanie nemajetkovej

ujmy je vyhodnotenie, že samotné skonštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
pre poškodeného. Žalovaný opakovane poukazuje na to, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal
existenciu takej intenzity, ktorá by zakladala jeho právo na priznanie peňažnej náhrady takto vymedzenej
nemajetkovej ujmy ako vyššieho stupňa, keď satisfakcia v peniazoch má byť znakom a prostriedkom
spravodlivej nápravy a nemá predstavovať iba prostriedok slúžiaci na obohatenie sa. Dokonca by bolo

v rozpore s dobrými mravmi priznať žalobcovi nemajetkovú ujmu v danej veci, keď za totožný trestný
čin bol aj právoplatne odsúdený iným súdom. Priznanie nemajetkovej ujmy pritom nemôže vychádzať
iba z abstraktných tvrdení a subjektívnych pocitov žalobcu, ale musí byť jednoznačne preukázané.
Dôkazné bremeno na preukázanie tvrdení o vzniku škody a jej výške spočíva na žalobcovi. Žalobca
však neuniesol dôkazné bremeno čo do vzniku a výšky škody, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody či nemajetkovej ujmy. Na túto skutočnosť poukazoval žalovaný vo

svojich vyjadreniach k žalobe zo dňa 24.07.2017 a 02.08.2017. Nie je teda ani pravda tvrdenie žalobcu,
že žalovaný neuviedol žiadne námietky voči tvrdeniam žalobcu. S poukazom na uvedené skutočnosti,
rozsudok okresného súdu považuje za vydaný v súlade so zákonom, a preto ho navrhuje v napadnutej
časti ako vecne správny potvrdiť.
11. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP v spojení s § 470

CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné v napadnutej zamietavej časti do sumy 10.000 € ako vecne správny potvrdiť
podľa § 387 ods. 1 CSP a v napadnutej časti vo výroku o náhrade trov konania podľa § 388 CSP zmeniť.
12. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch, ktorým súd konanie v časti o zaplatenie sumy 200,08
€ s príslušenstvom zastavil, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.806,88 €

s 5,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.806,88 € od 22.04.2015 do zaplatenia, a to do 30
dní od právoplatnosti tohto rozsudku a ktorým vo zvyšnej časti žalobu do sumy 7,41 € a vo zvyšnej
časti uplatneného úroku z omeškania zamietol, napadnuté neboli, a preto zostalo rozhodnutie súdu prvej
inštancie v týchto výrokoch právoplatné a rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.
13. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov

účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191 až 194 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny
predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto
stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj

osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.
14. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie teda vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne
vo veci rozhodol, keď žalobu v časti, v ktorej si žalobca uplatnil nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,-
€ ako nedôvodnú zamietol.

15. Súd prvej inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil a
vyvodil z nich i správny právny záver. Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len podčiarkuje,
že v prejednávanej veci si žalobca uplatnil aj nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- € súvisiacu s
trestným stíhaním, pričom v danej veci sa jedná o nie rozsiahlo žalobcom tvrdený a dokazovaný
skutkový stav. Súd prvej inštancie správne v tejto súvislosti konštatoval, že popri ňom je však možné

pri hodnotení nemajetkovej ujmy vychádzať zo všeobecne známych a akceptovaných skutočností,
že trestné stíhanie samo osebe predstavuje vždy závažný zásah do osobnej slobody jednotlivca a
vyvoláva ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahuje do súkromného života
jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a preto je spôsobilé (okrem prípadov porušenia práva na
osobnú slobodu garantovaného článkom 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), obmedziť či porušiť

aj právo osoby na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti
a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky. Trestné stíhanie,
ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, resp. s ústavným poriadkom, je spôsobilé vyvolať vedľa
vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Trestné stíhanie
negatívne ovplyvňuje osobný život stíhaného, na ktorého je síce do okamihu právoplatnosti rozhodnutia

vo veci nutné pozerať sa ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre
každého obvineného. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného
stíhania treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj v čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má štát byť skutočnepovažovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým
bolo priamo zasiahnuté do základných práv jednotlivca. Odvolací súd však mal zhodne so súdom prvej
inštancie za to, že pokiaľ ide o samotné trestné stíhanie, zastavenie trestného stíhania uznesením

Okresnej prokuratúry Bánovce nad Bebravou zo dňa 04.08.2014 sp.zn. Pv 307/09/3301-115 z dôvodu,
že tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, je postačujúcim zadosťučinením
podľa § 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzhľadom na
spôsobenú ujmu, následky, celkovú dĺžku, okolnosti trestného stíhania. Je faktom, že trestné stíhanie
žalobcu trvalo takmer 4 roky (od 28.10.2010 do 04.08.2014), avšak pri hodnotení závažnosti vzniknutej

ujmy s ohľadom na dĺžku prebiehajúceho trestného konania ani odvolací súd nemal z vykonaného
dokazovania pred súdom prvej inštancie za preukázané, že by na strane žalobcu došlo k narušeniu
jeho súkromného a pracovného života, k zásadnej zmene spôsobu života, vykonávaniu práce a
životných cieľov práve v dôsledku predmetného trestného stíhania. Tvrdenia žalobcu o rozpade jeho
vzťahu s dlhoročnou partnerkou z dôvodu vedeného trestného konania v konaní pred súdom prvej
inštancie preukázané neboli žiadnym dôkazom. Žalobca rovnako nepreukázal žiadnym dôkazom svoje

tvrdenia o spoločenskej ujme, poškodení jeho povesti, o strate priateľov a známych. Na preukázanie
týchto svojich tvrdení neoznačil žiadne dôkazy, ktorých vykonania by sa domáhal. Odvolací súd v
tejto súvislosti dodáva, že zákonným kritériom pre priznanie nemajetkovej ujmy je konštatovanie, že
samotné konštatovanie tejto skutočnosti nie je dostatočným zadosťučinením pre poškodeného a zásah
je takej intenzity, že poškodenému prináleží náhrada nemajetkovej ujmy, ktorej vznik musí preukázať

poškodený, teda žalobca. Nemajetková ujma má byť určitou úhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil
nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby. Je pri tom podstatné, v akom rozsahu
bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby práve v súvislosti s vedením trestného
stíhania. Žalobca pritom nijakým spôsobom nepreukázal existenciu takej intenzity, ktorá by zakladala
jeho právo na priznanie peňažnej náhrady takto vymedzenej nemajetkovej ujmy ako vyššieho stupňa,

keďsatisfakciavpeniazochmábyťznakomaprostriedkomspravodlivejnápravy.Vtomtosmereodvolací
súd ešte poukazuje na skutočnosť, že sa jedná o sporové konanie a žalobca, pokiaľ sa domáha
uplatneného nároku na základe určitých tvrdení, na ich preukázanie ho zaťažuje dôkazné bremeno,
ktoré žalobca v tomto smere pri uplatnenom nároku na nemajetkovú ujmu neuniesol. V predmetnom
spore teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažuje. Vychádzajúc z ustanovení čl. 8, §

132 ods. 1 a § 150 ods. 1 CSP dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo
znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených stranami sporu a vykonáva len tie dôkazy, ktoré
strany sporu navrhli. Prejednacia zásada úzko súvisí s povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou.
Povinnosť tvrdenia znamená, že strana sporu musí uviesť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
týkajúce sa sporu a to jasne, úplne a zrozumiteľne, aby súd vedel, na základe akých okolností strane

sporu vyplýva jej právo, resp. protistrane povinnosť. Ak strana sporu splní svoju povinnosť tvrdenia,
unesie bremeno tvrdenia. Tu je podstatné poukázať na skutočnosť, že v zmysle §132 ods. 2 CSP strana
nemôže opísanie rozhodujúcich skutočností nahradiť odkazom na označené dôkazy. To znamená, že
strana svoju povinnosť tvrdenia nemôže splniť tým, že len uvedie, že dôvodnosť uplatneného nároku
vyplýva z predložených, resp. označených dôkazov. Dôkazná povinnosť zasa znamená, že strana

sporu musí na preukázanie svojich tvrdení označiť a predložiť dôkazy. Ak vykonané dôkazy preukážu
skutkové okolnosti tvrdené stranou sporu, táto uniesla dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení.
Prejednacia zásada predstavuje istý stimul, motiváciu pre strany sporu, pretože ak zostanú pasívni,
môže im to priniesť negatívne dôsledky v spore, teda nesplnenie si povinnosti tvrdenia a dôkaznej
povinnosti sa prejaví v nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre stranu, ktorá v tomto smere svoje

bremeno neuniesla. Čo sa týka námietky žalobcu uvádzanej v odvolaní, že v danej dôkaznej situácii bolo
potrebné, aby súd vyhodnotil dôkaznú situáciu a vykonané dôkazy v zmysle § 151 ods. 1 CSP, podľa
ktorého ustanovenia sa skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, považujú za
nesporné, ktoré ustanovenie možno obsahovo stotožniť s pojmom zhodné tvrdenia strán v zmysle § 186
ods. 2 CSP a teda považuje uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za dostatočne preukázaný,

nakoľko tak podaná žaloba, ako aj tvrdenie jeho právneho zástupcu na pojednávaní sú dôkaznými
prostriedkami spôsobilými pre dostatočné a nepochybné zistenie skutkového stavu, túto odvolací súd
nepovažoval vzhľadom na vyššie uvedené za opodstatnenú, a napokon nie je ani pravdivé tvrdenie
žalobcu, že žalovaný neuviedol žiadne námietky voči tvrdeniam žalobcu, pričom tieto uviedol vo svojich
vyjadreniach k žalobe zo dňa 24.07.2017 a 02.08.2017. Napokon súd prvej inštancie správne pri svojom

závere prihliadol aj na trestné činy, za ktorých spáchanie bol žalobca v minulosti právoplatne odsúdený,
a to najmä na odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Žilina sp.zn. 29T/168/2004 zo dňa 24.03.2011
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 1To/50/2011 zo dňa 28.09.2011, právoplatným
dňa 28.09.2011 za trestný čin poškodzovanie veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a), ods. 5 písm. b)Trestného zákona č. 140/1961 Zb. na trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov s podmienečným
odkladom výkonu trestu na skúšobnú dobu v trvaní jedného roka. S poukazom na toto právoplatné
odsúdenie (t.j. za právne posúdený rovnaký trestný čin ako ten, pre ktorý bolo vedené predmetné trestné

stíhanie) v čase prebiehajúceho trestného stíhania sa tvrdenia žalobcu o nemajetkovej ujme spôsobenej
mu poškodením jeho súkromného života a spoločenského uplatnenia, ktorú mal utrpieť práve v dôsledku
prebiehajúceho trestného stíhania, javia byť aj podľa odvolacieho súdu účelovými. Tvrdenie žalobcu,
že uvádzané následky (rozchod s partnerkou, spoločenská ujma, poškodenie povesti, strata priateľov
a známych) vôbec nastali a že nastali práve v dôsledku prebiehajúceho trestného stíhania, a nie v

dôsledku právoplatného odsúdenia, o ktorom sa viedlo trestné konanie pred súdom od roku 2004 do
roku 2011, žalobca súdu nijak nepreukázal, hoci na preukázanie týchto tvrdení ho zaťažovalo dôkazné
bremeno. Žalobca však svoje tvrdenia nijak nepreukázal, preto súd prvej inštancie správne žalobu v
časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- € zamietol.

16. Čo sa týka rozhodnutia súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania, dospel odvolací súd

k záveru, že súd prvej inštancie pri rozhodnutí o náhrade trov konania nepostupoval správne, nakoľko
predmetom konania v prejednávanej veci boli dva samostatné nároky a to nárok na náhradu škody
za obhajobu a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Preto aj nárok na náhradu trov konania treba
posudzovať z tohto hľadiska ako dva oddelené nároky. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací
súd v tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody za obhajobu odvolací rozhodol podľa § 255 ods. 2,
256 ods. 1 CSP, pričom žalobca vzal v tejto časti žalobu čiastočne späť a to v sume 200,08 €, teda v tejto
časti žalobca zavinil zastavenie konania, v sume 7,41€ bola žaloba v časti nároku na náhradu škody za
obhajobu zamietnutá, teda v konaní o nároku na náhradu škody za obhajobu bol úspech žalobcu 89,7
% (1.806,88 €) a úspech žalovaného 10,3 % (207,49 €). Po odpočítaní úspechu žalobcu od úspechu

žalovaného vzniklo žalobcovi právo na čiastočnú náhradu trov konania vo výške 79,4 %. Čo sa týka
nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bol plne procesne
úspešný žalovaný a v tejto časti konania by mu tak podľa § 255 ods. 1 CSP patril voči žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %, avšak žalovanému odvolací súd nepriznal náhradu trov konania
proti žalobcovi, nakoľko mu žiadne trovy konania preukázane nevznikli.

17. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262

ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému odvolací súd nepriznal náhradu
trov odvolacieho konania proti žalobcovi, nakoľko mu žiadne trovy odvolacieho konania preukázane
nevznikli.

19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).