Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. máj 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Cob/102/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4216201150
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bzdúšek

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4216201150.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bzdúška a členov senátu JUDr.

Pavla Lukáča a JUDr. Martiny Balegovej, v právnej veci žalobcu: WM Consulting & Communication,
s.r.o., so sídlom Žilinská cesta 130, 921 01 Piešťany, IČO: 34 127 798, zastúpený: Roman Kvasnica a
partneri s.r.o., so sídlom Žilinská cesta 130, 921 01 Piešťany, IČO: 36 866 598, proti žalovanému v 1.
rade: HiB Plus, s.r.o., naposledy so sídlom Novosadská 345, 946 32 Bátorové Kosihy, IČO: 44 121 865
(zanikol ex offo výmazom dňa 30.09.2016) a žalovanému v 2. rade: U. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom F.
XXXX/XX, XXX XX M. L. nad F., zastúpený: JUDr. Šimon Cibulka, advokát, so sídlom Hodžova 53, 911
01 Trenčín, IČO: 42 373 646, o zaplatenie 15 868,20 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v 2.

rade proti I. a III. výroku rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 4Cb/7/2016-188 zo dňa 14.12.2016,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 4Cb/7/2016-188 zo dňa 14.12.2016 v napadnutej
vyhovujúcej časti a v časti trov konania p o t v r d z u j e.

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v 2. rade v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi
istinu v sume 15 868,20 eura, ako aj 14,90 % ročný úrok z omeškania zo sumy 13 146,13 eura od

26.09.2014dozaplatenia,akoaj10%ročnýúrokzomeškaniazosumy13146,13euraod26.09.2014do
zaplatenia, a to všetko do troch dní po právoplatnosti tohto rozsudku (I. výrok), konanie proti žalovanému
v 1. rade zastavil (II. výrok) a žalovanému v 2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 100 % náhrady
trov konania (III. výrok).

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 68 ods. 1, § 261 ods. 3 písm. d/, § 269 ods. 2, § 272
ods. 1, § 273 ods. 1, ods. 2, § 497, § 504, § 506 Obchodného zákonníka, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1

Obchodného zákonníka účinného do 31. 01. 2013, § 89 ods. 1, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o
bankách, § 20a ods. 2, § 526 ods. 1, § 524 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 61, § 62, § 64, §
161, § 154, § 182, § 191 ods. 1, § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

3. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaných v 1. a 2.
rade zaplatenia sumy 15 868,20 eura s príslušenstvom. V dôvodoch žaloby uviedol, že na základe
Zmluvy o povolenom prečerpaní č. 0275032087/1/1 a dohody o pristúpení k záväzku zo dňa 24.04.2009

poskytol právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava žalovanému v 1. rade
povolené prečerpanie do výšky 8 500,- eur s premennou referenčnou sadzbou BASE RATE PP. Úroky
z omeškania boli dohodnuté vo výške 10 % p. a. + výška úrokovej sadzby aktuálna počas omeškania.
Dohodou žalovaný v 2. rade pristúpil k záväzku žalovaného v 1. rade splatiť pohľadávku, ako i kuvšetkým jeho záväzkom vyplývajúcim zo zmluvy. Žalovaný v 2. rade sa stal ďalším dlžníkom popri
žalovanom v 1. rade. Obaja žalovaní sa zaviazali splatiť pohľadávku a plniť ďalšie záväzky podľa
zmluvy spoločne a nerozdielne. Nakoľko žalovaní porušili dohodnuté povinnosti, Slovenská sporiteľňa,

a.s., Bratislava odstúpila od zmluvy s tým, že ak pohľadávka nebude splatená, bude oprávnená
vymáhať ju súdnou cestou. Dňa 25.09.2014 bola pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a. s., Bratislava voči
žalovaným Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1352/2014/CE postúpená na žalobcu. Oznámeniami
zo dňa 07.10.2014 a 05.05.2015 upovedomila Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava žalovaných o
postúpení pohľadávky. Výzvou na zaplatenie pohľadávky zo dňa 05.08.2015 bol žalovaný v 2. rade

vyzvaný právnym zástupcom žalobcu na zaplatenie dlžnej sumy. Žalovaný v 2. rade však dlžnú sumu
žalobcovi nezaplatil. Ku dňu postúpenia pohľadávky dosiahla výška splatného dlhu sumu 15 868,20
eura. Príslušenstvom uplatneným žalobou bol zmluvný 14,90 % ročný úrok z poskytnutého úveru,
určený podľa článku I. bod 1. zmluvy, pričom podľa bodu 7.4.2. Všeobecných obchodných podmienok
sa úver úročí denne odo dňa poskytnutia úveru (vrátane) do dňa predchádzajúceho dňu splatenia
úveru (vrátane), zmluvný 10 % ročný úrok z omeškania. Vzhľadom na zmenu právnej úpravy úroku z

omeškania s účinnosťou od 01.02.2013 žalobca poukázal na ustanovenie § 768k ods. 3 Obchodného
zákonníka, podľa ktorého sa ustanovenia o omeškaní dlžníka, účinné od 01.02.2013, nevzťahujú na
záväzkové vzťahy, uzavreté pred 01.02.2013. Pretože zmluva bola uzavretá pred 01.02.2013, na úroky
z omeškania je potrebné aplikovať ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom
do 01.02.2013.

Žalovaný v 2. rade v rámci svojej obrany uviedol, že s podaným návrhom nesúhlasí, nakoľko žalobca
nepreukázal doručenie výzvy pôvodného veriteľa na splatenie dlhu, v dôsledku čoho neuniesol dôkazné
bremeno. Popieral platné postúpenie pohľadávky na žalobcu a žalobcovu aktívnu legitimáciu. Poukázal
na potrebu aplikácie § 92 ods. 8 zákona o bankách. Pre nedostatok aktívnej legitimácie navrhol žalobu
zamietnuť. Pri uzatváraní dohody o pristúpení k záväzku, na základe ktorej sa podľa tvrdenia žalobcu

žalovaný v 2. rade stal spoludlžníkom, konal pôvodný veriteľ v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti,
preto ide v tomto prípade o vzťah spotrebiteľ - dodávateľ. Žalovaný v 2. rade namietal premlčanie
žalovaného nároku, keďže návrh bol podaný po uplynutí premlčacej lehoty, ktorá začala plynúť odo dňa,
keď sa právo mohlo vykonať prvý raz.

4. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku ďalej uviedol, že Zmluva o povolenom prečerpaní č.
0275032087/1/1 uzatvorená podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka a dohoda o pristúpení k
záväzku, na základe ktorej sa žalobca v konaní domáha zaplatenia predmetnej pohľadávky, nespĺňa
definíciu spotrebiteľskej zmluvy, resp. spotrebiteľského úveru. V čase jej uzatvorenia išlo o zmluvu
o úvere. Právny predchodca žalobcu poskytol povolené prečerpanie žalovanému v 1. rade ako

podnikateľovi, t. j. subjektu, ktorý nie je spotrebiteľom. Z tohto dôvodu sa tento zmluvný vzťah
nepodriaďuje pod právnu úpravu spotrebiteľských úverov. Žalovaný v 2. rade ako „pristupujúci dlžník“
pristúpil k záväzku žalovaného v 1. rade splatiť pohľadávku ako konateľ spoločnosti, t. j. ako „dlžník“
dňa 24.04.2009. Žalovaný v 2. rade sa stal ďalším dlžníkom zo zmluvy popri žalovanom v 1. rade,
t. j. dostal sa do toho istého právneho režimu. Obaja žalovaní sa zaviazali splatiť pohľadávku a plniť

ďalšie záväzky podľa zmluvy spoločne a nerozdielne. Žalovaný v 2. rade vo svojom odpore síce vzniesol
námietku premlčania, nakoľko podľa jeho názoru bol „návrh“ podaný po uplynutí premlčacej lehoty,
ktorá začala plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz, ale táto námietka s poukazom na
charakter sporu nemá oporu v právnom posúdení veci. Žalobca na preukázanie zosplatnenia úveru
predložil súdu časť prehľadu transakcií na úverovom účte, z ktorého vyplýva, že poskytnuté povolené

prečerpanie bolo zosplatnené dňa 23.01.2013, pričom žalobca si svoj nárok uplatnil na súde dňa
25.01.2016.VposudzovanejvecijepotrebnéaplikovaťustanoveniaObchodnéhozákonníkaopremlčaní
a nie ustanovenia Občianskeho zákonníka, keďže je nepochybné, že posudzovaný právny vzťah bol
založený zmluvou o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka. Súd považoval argumenty uvedené
žalobcom v jeho procesnom útoku za dôvodné a preukázané najmä listinnými dôkazmi, pričom žalovaný

v 2. rade v rámci dokazovania nepreukázal opak tvrdení žalobcu, resp. jeho procesná obrana bola
neúspešná. Nakoľko pre rozhodnutie súdu nebolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, vzhľadom na
absenciu ďalšej procesnej aktivity strán konania, súd vyhovel návrhu žalobcu vo veci samej. Čo sa týka
aktívnej legitimácie žalobcu, s poukazom na predložené listinné dôkazy, predovšetkým však na Zmluvu
o postúpení pohľadávok č. 1352/2014/CE zo dňa 25.09.2014, ako aj prílohu č. 1 k Zmluve o postúpení

pohľadávok, súd dospel k záveru, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky s príslušenstvom v
súlade s § 526 ods. 1, ods. 2 a § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto žalobca má aktívnu
legitimáciu v spore. Už právny predchodca žalobcu splnil všetky povinnosti pred postúpením pohľadávky
a dodržal zákonný postup podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, nakoľko žalovaným zasielal viacerovýziev z dôvodu omeškania, pričom výzva zo dňa 15.06.2010 bola predložená súdu. Podľa bodu 10.3.
Všeobecných obchodných podmienok (VOP), pri doručovaní písomností v poštovom styku sa zásielka
považuje za doručenú v tuzemsku tretí deň po jej odoslaní a v cudzine siedmy deň po jej odoslaní, a

to aj vtedy, ak sa adresát o tejto skutočnosti nedozvie, alebo sa zásielka vráti ako nedoručená. Pokiaľ
nie je dohodnuté inak, banka zasiela písomnosti v poštovom styku vo forme obyčajnej listovej zásielky.
Podľa bodu 10.5. VOP, klient je povinný oznámiť banke adresu, číslo telefónu, faxu, telexu alebo iných
elektronických prostriedkov, na ktoré mu bude banka zasielať alebo oznamovať všetky oznámenia a
dokumenty. Klient je povinný bezodkladne informovať banku o akejkoľvek zmene týchto údajov. Ak

klient o takejto zmene banku neinformuje, považuje sa doručenie vykonané na poslednú banke známu
adresu, prípadne na posledné banke známe číslo telekomunikačného prostriedku za riadne vykonané.
V súvislosti s doručením výzvy zo dňa 15.06.2010 žalobca potvrdil, že táto bolo odoslaná v deň
vypracovania a za deň doručenia tejto výzvy žalovanému treba v zmysle bodu 10.3. VOP považovať tretí
deň po odoslaní, t. j. 18.06.2010. V tejto súvislosti súd poukázal na § 89 ods. 1 a § 92 ods. 8 zákona
o bankách a na bod 19.16. VOP, podľa ktorého klient súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek

postúpiť na tretiu osobu akékoľvek svoje pohľadávky voči klientovi, a to bez ohľadu na to, či sú budúce,
súčasné, splatné, nesplatné, premlčané alebo nepremlčané, ako aj previesť na tretiu osobu akékoľvek
svoje záväzky voči klientovi. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke alebo previesť
svoje záväzky voči nej len s predchádzajúcim písomným súhlasom banky; predchádzajúci písomný
súhlas banky nie je potrebný, pokiaľ sa zriaďuje záložné právo k pohľadávkam klienta ako záložcu

voči banke v prospech banky ako záložného veriteľa. V prípade, že klient je spotrebiteľom v zmysle
osobitného právneho predpisu, tak banka nebude bezdôvodne súhlas odopierať. Z týchto ustanovení
vyplýva, akým spôsobom boli určené zmluvné podmienky, pričom banka nebola povinná žalovaných
vyzvať na zaplatenie pohľadávky pred jej postúpením, nakoľko títo prejavili svoj súhlas s postúpením
podpísaním Zmluvy o povolenom prečerpaní č. 0275032087/1/1 a dohody o pristúpení k záväzku zo dňa

24.04.2009, súčasťou ktorej boli aj VOP. Je teda zrejmé, že žalovaní prejavili svoj súhlas s postúpením,
podpísaním zmluvy o povolenom prečerpaní a dohody o pristúpení, ktorej súčasťou boli aj VOP. Právny
predchodca žalobcu by postupoval v súlade s § 89 ods. 1 a § 92 ods. 8 zákona o bankách aj v prípade,
ak by žalovaným nezasielal výzvy pred postúpením pohľadávky, nakoľko v zmluve si so žalovanými
upravil práva a povinnosti odchylne od § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktoré má dispozitívnu povahu.

Žalovaný v 2. rade sa dostal do omeškania so splnením svojho dlhu a uplatnený úrok z omeškania bol
vyčíslený v súlade s § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, preto súd priznal úroky z omeškania v zmysle
žaloby. Súd po vykonanom šetrení zistil, že spoločnosť HiB Plus, s.r.o., so sídlom Novosadská 345,
Bátorové Kosihy, IČO: 44 121 865, bola dňa 30.09.2016 vymazaná z obchodného registra a s poukazom
na § 64 CSP dospel k záveru, že nakoľko došlo k zániku žalovaného v 1. rade bez právneho nástupcu,

konanie voči nemu zastavil.
Žalobca mal proti žalovanému v 2. rade vo veci plný úspech, a preto mu priznal náhradu trov konania
vo výške 100 %.

5. Proti vydanému rozsudku podal žalovaný v 2. rade v zákonnej lehote odvolanie. Uviedol, že ak by v

posúdení spotrebiteľského vzťahu vznikli pochybnosti, treba príslušné ustanovenia vykladať v prospech
spotrebiteľa (žalovaného v 2. rade), pričom poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
19Co/136/2015 z 13.08.2015. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, že vznik spoludlžníctva
žalovaného v 2. rade popri žalovanom v 1. rade automaticky predurčuje jeho vstup do právneho režimu
založeného medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade podľa ustanovení Obchodného zákonníka, vylučujúc

tak automaticky režim Občianskeho zákonníka týkajúci sa premlčania. Konštatoval, že žalovaný v 2.
rade pri podpise dohôd o pristúpení k záväzku nekonal ako konateľ žalovaného, ale ako fyzická osoba
nepodnikateľ. O povinnosti pristúpiť k zmluve o povolenom prečerpaní sa dozvedel až tesne pred
uzatvorením samotnej zmluvy. Banka požadovala od žalovaného v 1. rade, ktorého bol žalovaný v 2.
rade v tom čase konateľom, aby na zabezpečenie svojho záväzku pristúpila k zmluve tiež fyzická osoba

ručiaca celým svojim majetkom, teda primäla žalovaného v 2. rade pristúpiť k záväzku, ale nie ako
konateľa žalovaného v 1. rade, ale ako fyzickú osobu, ktorá zabezpečuje pohľadávku a ktorá nekoná
v rámci svojej podnikateľskej činnosti, teda je spotrebiteľom. Trojročná premlčacia doba uplynula pred
uplatnením nároku na súde, preto mal súd po vznesení námietky premlčania žalobu voči žalovanému
v 2. rade zamietnuť. Premlčacia doba začala plynúť dňom 23.01.2013 a nárok bol žalobcom uplatnený

na súde až dňa 25.01.2016, teda po viac ako 3 rokoch. Vo vzťahu k nedostatku aktívnej legitimácie
žalobcu žalovaný v 2. rade uviedol, že podľa bodu 28 rozsudku súd dospel k záveru, že došlo k platnému
postúpeniu pohľadávky a jej príslušenstva, a preto žalobca má aktívnu legitimáciu v spore. S námietkami
žalovaného v 2. rade o povinnosti žalobcu uniesť dôkazné bremeno v súvislosti s doložením dokladu odoručenívýzvyžalovanýmvsúlades§92ods.8zákonaobankáchsasúdnezaoberal,resp.sazaoberal
nedostatočne. Žalovaný v 2. rade opakovane v konaní namietal, že by žalobca predložil akýkoľvek
relevantný dôkaz o doručení výzvy pôvodného veriteľa na splatenie dlhu žalovaným (napr. doručenku)

alebo iné potvrdenie o tom, že výzva sa dostala do dispozície adresáta. Na pojednávaní uviedol,
že dokladom nedisponuje. Práve v tomto bode žalobca neuniesol dôkazné bremeno, s čím sa súd
nijako nevysporiadal. Interné označenie pôvodného veriteľa, že písomnosť bola odoslaná, nepostačuje
ako dôkaz o realizácii odoslania alebo prijatia adresátom. Odvolávať sa v tomto prípade na VOP
nepostačuje, keďže takáto aplikácia by vytvárala absolútnu svojvôľu veriteľa, či bude, alebo nebude

zasielať písomnosti, čo je v absolútnom rozpore so zákonom o bankách. V súvislosti s odkazom na
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009 tvrdil, že spôsobilým predmetom postúpenia v
zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná a za
predpokladu písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v
omeškaní.Uvedenépredpokladysúzákonnýmipredpokladmipreplatnépostúpeniepohľadávkyamusia
byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Odvolaciemu súdu navrhol napadnuté rozhodnutie zmeniť

a žalobu zamietnuť, alebo zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že Zmluva o povolenom prečerpaní nespĺňa
zákonné vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy, keďže na jej základe bol poskytnutý úver obchodnej
spoločnostiHIBPLUS,s.r.o.,ktoránepochybneniejespotrebiteľom.Ktomutozáväzkupristúpilžalovaný

v 2. rade, ktorý sa stal dlžníkom popri prvom úverovom dlžníkovi. Spoločnosť HIB PLUS, s.r.o. a
žalovaný v 2. rade sa zaviazali plniť záväzky vyplývajúce zo zmluvy o povolenom prečerpaní spoločne a
nerozdielne. Obsah záväzkov z tejto zmluvy sa pristúpením nezmenil a zmluva o povolenom prečerpaní
pristúpením žalovaného v 2. rade nenadobudla spotrebiteľský charakter ako sa mylne domnieva
žalovaný v 2. rade. Akceptovanie výkladu žalovaného v 2. rade by znamenalo, že dohodou o pristúpení k

záväzku zo dňa 24.04.2009 došlo k zmene záväzku, respektíve vznikli dva odlišné záväzky, a to záväzok
podliehajúci právnemu režimu Obchodného zákonníka a druhý záväzok podliehajúci právnemu režimu
Občianskeho zákonníka, avšak zo zmluvy, ktorá má obchodno-záväzkový charakter. Žalobca je toho
názoru, že takýto postup a právny výklad nie je v súlade so zákonom. Žalovaný v odvolaní zavádzajúco
uvádza, že dohoda o pristúpení k záväzku zo dňa 24.04.2009 bola uzatvorená v režime Občianskeho

zákonníka a z tohto dôvodu je potrebné považovať ju za spotrebiteľskú zmluvu, pričom nároky z nej sa
majú posudzovať v režime Občianskeho zákonníka. Táto skutočnosť však nezakladá občianskoprávny
charakter vzťahu, ku ktorému dlžník pristupuje. V súvislosti s preukázaním aktívnej vecnej legitimácie
žalobca poukázal na body 10.3. a 10.5. Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne,
a.s., ako aj na ustanovenia § 92 ods. 8 a § 89 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Z hľadiska

možnosti postúpenia pohľadávky poukázal na bod 19.16. VOP a tiež na to, že banka nebola povinná
žalovaných vyzvať na zaplatenie pohľadávky pred jej postúpením, nakoľko títo prejavili svoj súhlas s
postúpením podpísaním zmluvy o povolenom prečerpaní č. 0275032087/1/1 a dohody o pristúpení k
záväzku zo dňa 24.04.2009, súčasťou ktorej boli aj VOP. Žalovaní prejavili svoj súhlas s postúpením,
podpísaním zmluvy o povolenom prečerpaní a dohody o pristúpení, ktorej súčasťou boli aj VOP. S

poukazom na uvedené skutočnosti navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutých častiach ako vecne správny potvrdil a zaviazal žalovaného v 2. rade na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

7. Žalovaný v 2. rade v replike na vyjadrenie žalobcu uviedol, že na to, aby zmluva mala spotrebiteľský

charakter voči jednému účastníkovi, nevyhnutne nemusí dôjsť k zmene obsahu záväzku a nevie,
z čoho žalobca pri tomto tvrdení vychádza. O tom, či zmluva je v zmysle Občianskeho zákonníka
spotrebiteľskou zmluvou totiž primárne rozhoduje to, kto je subjektom takejto zmluvy a v tomto prípade
je ním fyzická osoba nekonajúca v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Nemusí ísť v tomto prípade
nevyhnutne o odlišné záväzky, ako to uvádza žalobca, avšak celkom iste možno na jeden právny úkon

aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka a na iný ustanovenia Obchodného zákonníka. Tento
výklad nie je v rozpore so zákonom, ako to tvrdí žalobca, keď existuje celý rad rozhodnutí súdov s
takýmto výkladom. Na jedno také poukázal aj vo svojom odvolaní.

8. Žalovaný v 2. rade doručil odvolaciemu súdu po uplynutí lehoty na podanie odvolania podanie, ktorým

doplnil svoje odvolanie o novoty v odvolacom konaní. V otázke posúdenia premlčania poukázal na
to, že v prípade dlhu z úveru sa použije úprava podľa Občianskeho zákonníka v zásade vždy, ak sa
týka účastníka, ktorý je spotrebiteľ. Ustanovenia Občianskeho zákonníka sa použijú bez ohľadu na
dátum uzavretia úverovej zmluvy. Novela Občianskeho zákonníka, vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. v čl. II. v bode 1. v § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pripojila vetu: „Na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka,
aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“ Uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť

01.04.2014 a právny predpis, ktorého je súčasťou, nemá prechodné ustanovenia. To znamená, že od
jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Citovaná právna úprava
dáva odpoveď na zjednotenie súdnej praxe v otázke premlčania pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré boli
uzavreté podľa Obchodného zákonníka aj pred účinnosťou tejto novely. Z dôvodovej správy k zákonu
č. 102/2014 Z. z. vyplýva, že „na zmluvy uzatvárané spotrebiteľmi, t. j. spotrebiteľské aj obchodné

zmluvy, sa použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie Obchodného zákonníka. Znamená to, že
ak si zmluvné strany písomne dohodli v zmysle § 262 Obchodného zákonníka, že sa ich vzťah bude
riadiť Obchodným zákonníkom, pre spotrebiteľské zmluvy to bude inak. Rovnako to bude platiť aj pre
tzv. absolútne obchody upravené v § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka. Ak sa uzavrie spotrebiteľská
zmluva podľa Obchodného zákonníka, keďže v Občianskom zákonníku nie je upravená, tak okrem
vymedzenia zmluvného typu a jeho podstatných náležitostí sa na všetko ostatné bude vzťahovať

Občiansky zákonník.“ Uvedené znamená, že na premlčaciu dobu v spotrebiteľských zmluvách treba
aplikovaťúpravuvObčianskomzákonníku(§101),tedatrojročnúpremlčaciudobu.Obdobnerozhodoval
aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí pod sp. zn. 4Mcdo/17/2014 zo dňa 26.11.2015.

9. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd prejednal vec v rozsahu odvolania podaného žalovaným v 2.

rade (§ 379, § 380 CSP) a rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP s tým, že miesto a
čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil vopred v zákonom stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu
a na webovej stránke súdu (§ 219 ods. 3 CSP). Rozsudok bol vyhlásený dňa 10.05.2018.

10. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa

26.01.2016 domáhal, aby súd zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade na spoločné a nerozdielne zaplatenie
sumy 15 868,20 eura s príslušenstvom. Súd prvej inštancie vydal vo veci platobný rozkaz č. k.
4Cb/7/2016-40 zo dňa 07.06.2016, proti ktorému podal žalovaný v 2. rade v zákonnej lehote odpor. V
priebehu konania súd prvej inštancie zistil, že spoločnosť HiB Plus, s.r.o., so sídlom Novosadská 345,
946 32 Bátorové Kosihy, IČO: 44 121 865, bola zrušená bez likvidácie a dňa 30.09.2016 vymazaná z

obchodného registra bez právneho nástupcu. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie vydal dňa
14.12.2016 rozsudok pod č. k. 4Cb/7/2016-188, ktorý bol v časti jeho I. a III. výroku napadnutý odvolaním
zo strany žalovaného v 2. rade.

11. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

12. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

13. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením vydaného
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného

skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie správne odôvodnil. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa s poukazom
na § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti jeho
dôvodov bez toho, aby ich opakoval. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd
poznamenáva, že žalovaný v 2. rade síce pristúpil k záväzku žalovaného v 1. rade ako fyzická osoba

podľa § 553 Občianskeho zákonníka, ale nie ako spotrebiteľ, ktorý by na základe uzavretej zmluvy prijal
nejaké plnenie. Pristúpením žalovaného v 2. rade k záväzku nedošlo k zmene právneho vzťahu medzi
veriteľom a pôvodným dlžníkom (žalovaným v 1. rade) a ani k vzniku nového právneho vzťahu, ale len k
pristúpeniu k už existujúcemu záväzku, ktorý je výlučne obchodnoprávnym vzťahom. Aplikácia trojročnej
premlčacej doby upravenej v § 101 Občianskeho zákonníka je preto vylúčená a vznesená námietka

premlčania zjavne bezdôvodná. Keďže žalovaný v 2. rade záväzok vyplývajúci zo zmluvy o povolenom
prečerpaní ani len sčasti nesplnil, súd prvej inštancie postupoval správne, keď ho na zaplatenie dlžnej
pohľadávky spolu s príslušenstvom po zániku žalovaného v 1. rade bez právneho nástupcu zaviazal.15. V intenciách vyššie uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
vyhovujúcej časti a v časti trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že odvolací súd priznal plne úspešnému žalobcovi ich
náhradu proti žalovanému v 2. rade v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

17. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.