Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. júl 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/157/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2210202152
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2210202152.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v právnej veci žalobkyne: D. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. K.
XXX,J.,Maďarskárepublika,zastúpenejJUDr.EvouGoconovou,advokátkou,Széchényiho8,Dunajská
Streda, proti žalovaným: 1/ Obec Baka, Baka 262, zastúpenému JUDr. Evou Bubniakovou, advokátkou,
Krížna 8, Dunajská Streda, 2/ Slovenská republika - Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdkova
2, Bratislava, 3/ Vodohospodárska výstavba, š. p., so sídlom Karloveská 2, Bratislava, zastúpenému
splnomocnencom: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s. r. o., so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, a 4/ Slovenský
vodohospodársky podnik, š. p., so sídlom Radničné námestie 8, Banská Štiavnica, o určenie, že

nehnuteľnostipatriadodedičstva,oodvolanížalobkyneprotirozsudkuOkresnéhosúduDunajskáStreda
zo dňa 5. decembra 2016, č.k. 9C/47/2010-269, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní 1/ až 4/ majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa táto
domáhala určenia, že ňou špecifikované nehnuteľnosti patri do dedičstva po jej právnych predchodcoch
- D., E. a U. T..

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 132 ods. 1 a § 562 zákona č. 141/1950 Zb.
(Občianskyzákonník),ust.§1ods.1písm.b)nariadeniaSNRč.104/45Sb.okonfiškovaníaurýchlenom
rozdelení poľnohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského
národa, § 11 ods. 1 zákona č. 90/1947 Sb., § 16 nariadenia SNR č. 108/1945 Sb. a § 1 ods. 1 nariadenia
vlády Sboru povereníkov č. 26/1948 Sb., keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
žaloba nebola podaná dôvodne. Žaloba bola podaná dňa 29.12.2005, žalobou sa žalobkyňa domáhala

určenia, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po jej právnych predchodcoch, nehnuteľnosti
špecifikovala písomným podaním zo dňa 04.05.2006, ktorým doplnila žalobu a upravila žalobný petit.
V priebehu konania žalobkyňa síce mala záujem aktualizovať sporné nehnuteľnosti a označenie
žalovaných z dôvodu, že medzičasom mala prebehnúť delimitácia, niektoré nehnuteľnosti majú byť
vedené na iné (vlastnícke) subjekty, žiadala o časový priestor k vypracovaniu nového geoplánu,
ale vzhľadom na časovú náročnosť, iniciované nové správne konania, a na druhej strane zásadu
hospodárnosti konania (keď žalobkyňa mala aktuálnosť stavu nárokovaných nehnuteľností sledovať

priebežne) a procesný výsledok vo veci, súd nepovažoval za dôvodné vyčkať na procesné podanie
žalobkyne. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením s predloženými listinnými dôkazmi, pričom
v konečnom dôsledku z týchto listinných dôkazov súdu vyplynulo, že nie je možné žalobe vyhovieť z
dôvodu, že vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam právnym predchodcom žalobkyne zaniklo z dôvodukonfiškácie ich majetku. Je potrebné síce skonštatovať, že v konaní nebolo samotné konfiškačné
rozhodnutie predložené, ale listiny, v konaní predložené a vydané viacerými subjektmi v súvislosti
s majetkom právnych predchodcov túto skutočnosť jednoznačne konštatujú a potvrdzujú. Tu súd

poukazuje aj na uznesenie NS SR č. k. 4MCdo/12/2014 zo dňa 29.09.2015, v zmysle ktorého podľa jeho
odôvodnenia nemožno tým, že sa nepodarilo nájsť rozhodnutie o konfiškácii, predpokladať, že orgány
a úrady (konajúce postupom následným konfiškácii) paušálne v danom období nepostupovali v zmysle
zákonnej úpravy, a teda že nemali v danom období k dispozícii relevantné konfiškačné rozhodnutie
(ktoré navyše konfiškáciu len deklarovalo, pričom majetok bol konfiškovaný ku dňu 01.03.1945). Súd

má tak za to, že štát nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam konfiškáciou majetku a z
toho dôvodu nebolo možné žalobe vyhovieť, a preto ju súd zamietol. O nároku na náhradu trov konania
súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď žalovaní boli v spore v celom rozsahu úspešní.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla,
aby odvolací súd pripustil predloženie dôkazov, ktoré bez jej viny nemohli byť predložené súdu prvej

inštancie a aby vo veci rozhodol tak, že žalobe vyhovie v časti, v ktorej nedošlo k zmene žalovaných
subjektov a vo zvyšnej časti, v ktorej došlo k prevodu časti predmetu žaloby na iné subjekty, aby vec
zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila jednak tým, že súd nevykonal
navrhnutý dôkaz a žalobkyni neumožnil predložiť nové geometrické plány, na základe ktorých by bol
nanovo špecifikovaný petit žaloby a boli by do konania pribraté aj ďalšie osoby na žalovanej strane.

Uviedla, že súd na návrh žalobkyne a tiež na priamy pokyn odvolacieho súdu požiadal viaceré archívy
o vyhľadanie a zaslanie konfiškačného rozhodnutia, prípadne konfiškačných rozhodnutí, pričom nález
všetkých archívov bol negatívny, a teda ani v jednom z nich sa konfiškačné rozhodnutie nenašlo. Podľa
ustálenej judikatúry súdov je potrebné skúmať, či konfiškačné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť,
pričom aj na konfiškačné rozhodnutia sa vzťahovali ustanovenia vtedajšieho správneho poriadku o

doručovaní. Súd prvej inštancie sa uvedenému vyhol poukázaním na inú judikatúru, a to konkrétne
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 12/2014 zo dňa 29.09.2015, ktoré však podľa jej
názoru rieši diametrálne odlišnú situáciu. Narozdiel od veci riešenej predmetným uznesením, v prípade
žalobkyne konfiškačné rozhodnutie nebolo vydané vôbec a neexistujú o ňom ani nepriame dôkazy.
Všetko, čo sa udialo v prípade právnych predchodcov žalobkyne, bola rýdza svojvôľa štátu, ktorý si bol

vedomý toho, že vlastníci dotknutého majetku sú mimo územia Československa. Bola toho názoru, že
zmenou petitu žaloby, ktorá spočívala len v inom číselnom označení jednotlivých parciel a vymedzení
ich výmery, nedochádza ku zmene žaloby, ktorá je v odvolacom konaní neprípustná.

4. K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný 1/, ktorý navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu

jeho vecnej správnosti potvrdiť a uložiť žalobkyni zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania.Uviedol,ženaskutočnosť,žekonfiškáciamajetkuprávnychpredchodcovžalobkyneexistovala,
poukázal aj krajský súd v rozhodnutí sp. zn. 9Co/67/2011 zo dňa 20.12.2011. Poukázal na to, že
žalobkyňa sa o pozemky jej právnych predchodcov vôbec nezaujímala, ani po roku 1992 a ani neskôr.
Podľa jeho názoru žalobkyňa ako občianka Maďarskej republiky si bola vedomá nemožnosti požiadať o

reštitúciu,takzvolilainúformuzískaniamajetku,čovtomtoobdobíneurobilasama,aleboloviactakýchto
podaní zo strany občanov Maďarskej republiky. Určovacie žaloby boli jednou z foriem obchádzania
reštitučného zákona.

5. K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný 2/, ktorý navrhol napadnutý rozsudok z

dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Uviedol, že vymedzenie predmetu konania, rovnako ako
vymedzenie žalovaných subjektov, je vo výlučnej kompetencii žalobcu, ktorý je tiež subjektom
oprávneným disponovať predmetom konania. Procesné pochybenie žalobkyne spočívajúce v chybnej,
resp. neaktuálnej formulácii petitu, nezakladá existenciu uplatneného odvolacieho dôvodu. Tvrdenia
žalobkyne o tom, že ku konfiškácii sporných nehnuteľností nedošlo, nemajú oporu vo vykonaných

dôkazoch a možno ich považovať len za špekuláciu, keď skutočnosť, že sa nezachovalo konfiškačné
rozhodnutie, nepreukazuje, že takéto rozhodnutie nebolo vydané.

6. K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný 3/, ktorý rovnako navrhol napadnutý rozsudok z
dôvodujehovecnejsprávnostipotvrdiť.Boltohonázoru,žesúdprvejinštanciedaljednoznačnúodpoveď

na otázku straty vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobkyne a nadobudnutie vlastníckeho
práva štátu, a to konfiškáciou, pretože následne na predmetných pozemkoch prebehlo prídelové
konanie, pričom následne aj prídelcovia, resp. ich právni nástupcovia, sa úspešne domohli reštitučných
nárokov v zmysle reštitučných právnych predpisov.7. K vyjadreniam žalovaných k odvolaniu zaslala písomné stanovisko žalobkyňa, ktorá zotrvala na
dôvodoch svojho odvolania. Poukázala na to, že odvolací súd vo svojom ostatnom uznesení zo dňa

26.05.2015 zaujal jednoznačný postoj, z ktorého vyplynulo, že povinnosťou súdu prvej inštancie bude
predovšetkým zadovážiť listinné či iné dôkazy o tom, že konfiškácia bola realizovaná, pričom súd prvej
inštancie musí na základe predložených dôkazov prijať konečný záver, či táto konfiškácia majetku
právnych predchodcov žalobkyne prebehla, či na jej základe stratili vlastníctvo k nehnuteľnostiam, a či
preto jej žaloba nie je dôvodná. Bola toho názoru, že vzhľadom na platnú judikatúru, ktorá ukladá skúmať

právoplatnosť a vykonateľnosť konfiškačného rozhodnutia, v danom prípade iný ako listinný dôkaz o
konfiškácii nepripadá do úvahy.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané

náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

9. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 9C/47/2010 (pôvodne pod sp.
zn. 12C/224/2005), je nárok žalobkyne voči žalovaným 1/ až 4/ o určenie vlastníctva k sporným
nehnuteľnostiam v k.ú. T., vedené vo vložke č. 22, ktoré v polovici patria do dedičstva po nebohom
D. T., narodenom XX.XX.XXXX a zomrelom XX.XX.XXXX a v polovici do dedičstva po nebohej E. T.,

zomrelej XX.XX.XXXX a ďalej nehnuteľnosti vedené vo vložke č. 895 k.ú. T., ktoré patria v celosti do
dedičstva po nebohej U. T., rodenej P., narodenej XX.XX.XXXX, zomrelej XX.XX.XXXX. Skutkovým
základom žaloby je tvrdenie žalobkyne, že jej právni predchodcovia, po ktorých je jedinou dedičkou, boli
vlastníkmi týchto nehnuteľností. Po skončení druhej svetovej vojny sa z dôvodu bezpečnosti dobrovoľne
presťahovali do Maďarska a ak predmetné nehnuteľnosti nadobudol štát, nenadobudol ich na základe

medzištátnej dohody o majetku vysťahovalcov (Dohoda medzi Československom a Maďarskom o
výmene obyvateľstva publikovaná pod č. 145/1946 Zb.). K žalobe okrem iného predložila potvrdenie
(porovnaj č.l. 37 spisu) Ministerstva vnútra SR, Štátny archív v Bratislave zo dňa 11.11.2004 o tom, že
jej právni predchodcovia sa v zoznamoch presídlených občanov z ČSSR do Maďarska nenachádzajú.
Preto treba považovať za vylúčené, že právni predchodcovia žalobkyne prišli o vlastníctvo sporných

nehnuteľností realizovaním dohody o výmene obyvateľstva. Žalobkyňa svoj nárok o určenie, že sporné
nehnuteľnosti patria do dedičstva po jej nebohých právnych predchodcoch odôvodňuje tým záverom,
že síce v pozemkovej knihe sú isté informácie o tom, že nehnuteľnosti mali byť konfiškované na
základe Nariadenia SNR č. 104/1945 Zb., či dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb., avšak
existencia vydaného rozhodnutia, ktoré by zodpovedalo platnej právnej úprave v konaní doposiaľ nebola

preukázaná. Poukazuje na judikatúru súdov, ktoré uvedený problém riešili v podstate v prospech
vlastníkov, ktorí mali byť takouto nedoloženou konfiškáciou postihnutí. Nepovažuje tiež za možné, aby
nehnuteľnosti nadobudol štát na základe vydržania, a to vzhľadom k spôsobu, ako ho mal nadobudnúť
a vzhľadom k nemožnosti dobromyseľnosti a uplynutia vydržacej doby.

10. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorým bola žaloba žalobkyne zamietnutá a bolo rozhodnuté o nárok na náhradu trov konania.

11. Pretože odvolací súd vo veci samej preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide
o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku, ktorý vykonal dokazovanie

potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných
súvislostiach správne vyhodnotil. Odvolací súd odkazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku (§ 387 ods. 2 CSP). Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal
od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže dať za pravdu odvolateľke.

12. V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala určenia, že ňou označené nehnuteľnosti špecifikované
v petite žaloby patria do dedičstva po poručiteľoch D. T., zomrelému XX.XX.XXXX, E. T., zomrelej
XX.XX.XXXX a U. T., zomrelej XX.XX.XXXX. Najvyšší súd SR ako súd dovolací v uznesení zo dňa
17.12.2014, sp. zn. 4 Cdo 414/2013-153, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa20.12.2011, sp. zn. 9Co/67/2011 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, uviedol, že ústrednou otázkou
v prejednávanej veci je vyriešenie, či došlo ku konfiškácii majetku právnych predchodcov žalobkyne a v
kladnom prípade, kedy sa tak stalo, t.j. či ku dňu smrti im (každému jednotlivo) vlastníctvo k predmetným

nehnuteľnostiam svedčalo alebo nie.

13. S prihliadnutím k zrušeniu rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 20.12.2011, sp. zn. 9Co/67/2011,
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací uznesením zo dňa 26.05.2015, č.k. 9Co/180/2015-167 zrušil
rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 13.10.2010, č.k. 9C/47/2010-75 a súdu prvej inštancie uložil

zadovážiť listinné či iné dôkazy o tom, že konfiškácia bola realizovaná, keď zápis vo vložke pozemkovej
knihy č. 22 a č. 895 bol uskutočnený dňa 14.07.1960 na základe spisu pozemkovej knihy č.d.
2199, pričom súd prvej inštancie mal na základe predložených dôkazov prijať konečný záver, či táto
konfiškácia majetku právnych predchodcov žalobkyne prebehla, či na jej základe stratili vlastníctvo k ich
nehnuteľnostiam, a či preto jej žaloba nie je dôvodná.

14. Za účelom zistenia uvedených skutočností urobil súd prvej inštancie dopyty na príslušné archívy,
pričom sa však nepodarilo zaobstarať predmetné konfiškačné rozhodnutia. Aj napriek uvedenému
dospel súd prvej inštancie na základe ďalších vykonaných dôkazov k záveru, že vlastníctvo k sporným
nehnuteľnostiam právnym predchodcom žalobkyne zaniklo z dôvodu konfiškácie ich majetku, pričom
odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie stotožňuje a považuje ho za správny.

15. Z listu Krajského národného výboru v Bratislave zo dňa 18.06.1952 (č. l. 49) adresovanému
Okresnému súdu Dunajská Streda k dedičskému konaniu č. D 552/1946 vyplýva, že „pôdohospodársky
majetok E. T., D. T. a U. T., rod. T., nachádzajúci sa v kat. úz. T. bol konfiškovaný podľa nariadenia
č. 104/45 Zb. n. SNR v znení nar. č. 64/46 Zb. a na predmetnom majetku bolo prevedené prídelové

konanie. Pozostalostné konanie po E. T. na predmetných nehnuteľnostiach nemôže byť prevádzané,
nakoľko konfiškácia pôdohospodárskeho majetku poručiteľky bola vyslovená ku dňu 1. marcu 1945 a
hore menovaná zomrela po uvedenom termíne“. V oznámení sa ďalej uvádza, že „všetky rozhodnutia
o konfiškácii majetku sú účinné bez ohľadu na podanie odvolaní, v dôsledku právneho stavu nie je
treba opatrovať ich doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti, ak nejde o rozhodnutie vydané podľa

§ 1 ods. 3 a § 3 vyššie citovanej normy“. Z rozhodnutia Odboru pôdohospodárstva Rady ONV v
Dunajskej Strede vydaného pod zn. Pôd 6/38/1960 zo dňa 25.03.1960 vyplýva, že nehnuteľnosti tvoria
vlastníctvo československého štátu skonfiškované podľa nariadenia č. 104/45 Zb. v úplnom znení
vyhláškou č. 1/48 Zb. bývalému vlastníkovi D. T. a E. T. v kat. úz. T. zapísané vo vložke č. 22 a
vložke č. 895 sa prevádzajú do správy odboru pôdohospodárstva Rady ONV v Dunajskej Strede (č.

l. 51). V zmysle tejto listiny bol vykonaný zápis v pozemnoknižných vložkách dňa 14. júla 1960 (č. d.
2199). Podľa rozhodnutia Odboru poľnohospodárstva a lesného hospodárstva Rady ONV v Dunajskej
Strede č. 42/1957 (č. l. 117) boli nehnuteľnosti „zo skonfiškovaného pôdohospodárskeho majetku
Nariadením 104/45 Zb. n. SNR bývalých vlastníkov D. T., E. T. a U. T.“ vedené vo vložke 22 o celkovej
výmere 180,058 ha dané do užívania Jednotného roľníckeho družstva v Bake. Z rozhodnutia Odboru

pôdohospodárstva Rady ONV v Dunajskej Strede č. Pôd8/38/1959 (č. l. 119) zo dňa 03.01.1960 boli do
trvalého užívania Jednotnému roľníckemu družstvu v Bake odovzdané poľnohospodárske nehnuteľnosti
tvoriace vlastníctvo československého štátu titulom konfiškácie podľa nariadenia č. 104/45 Zb. n. SNR
a týkalo sa okrem iných nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. v T. bývalého vlastníka D. T. vo
výmere 202,1182 ha. Zo spisu Katastrálneho merníckeho úradu Skalica (č. l. 141) a „Návrhu prídelového

plánu zo skonfiškovaných pôdohospodárskych majetkov“ (č. l. 142) vyplýva, že na nehnuteľnostiach
bývalých vlastníkov D. T., E. T. a U. T. boli vykonané prídely, v zmysle ktorých vyplýva v súčasnosti
právny stav podľa identifikácie parciel z č. l. 52 a 76. Podľa oznámenia Obvodného pozemkového úradu
v Dunajskej Strede z apríla 2006 (č. l. 143 pôvodného spisu) boli na pozemky vedené v pozemnoknižnej
vložke č. 22 podané uplatnenia nároku na navrátenie vlastníctva v zmysle zákona č. 503/2003 Z. z.

Štátny archív Nitra dňa 24.08.2016 doručil súdu dokumenty v súvislosti s konfiškáciou nehnuteľností na
meno D. T., k.ú. T. - „správa majetkov pre pozemkovú reformu“ zo dňa 16.09.1946, podľa ktorej listiny
bolo hospodárstvo bývalého majiteľa D. T. v T. prevzaté oblastným inšpektorátom Správy majetkov pre
pozemkovú reformu v Šamoríne dňa 18.06.1946, už niekoľko rokov bola v drobnom nájme miestnych
roľníkov; „zápisnica z 25.03.1947“ v T. o odovzdaní skonfiškovaného poľnohospodárskeho majetku

bývalého vlastníka D. T. a spol. k.ú. T. výmermi pre jedenásť rodín presídlencov; správa povereníctva
pôdohospodárstva v Bratislave zo dňa 04.12.1950 o tom, že poľnohospodársky konfiškát bývalého
vlastníka D. T. v k.ú. T. bol od 28.06.1946 spravovaný v bývalej Správy majetkov pre pozemkovú reformua dňa 25.03.1947 odovzdaný pre zákonité účely. Majetok bol odo dňa konfiškácie v držbe, užívaní a
požívaní tretích osôb.

16. Právna istota osôb, ako aj zachovanie nevyhnutnej autority štátu vyžadujú, aby právoplatné
rozhodnutie súdu alebo správneho orgánu, na základe ktorých určitá osoba nadobúda alebo je zbavená
vlastníctva k veci, bolo nespochybniteľnou právnou skutočnosťou, majúcou účinky do budúcnosti, a
to bez ohľadu na to, či písomné vyhotovenie takéhoto aktu doposiaľ existuje. V opačnom prípade
by bolo možné uplatniť vady konania po neprimerane dlhej dobe a narušiť tak niekoľko desaťročí

trvajúci právny stav. Povinnosť bremena tvrdenia a bremena dôkazu v rámci súdneho konania by
tak nad mieru ospravedlniteľnú zaťažovala stranu, ktorá sa takým tvrdením dostala do dôkaznej
núdze. Ak je určovacou žalobou napádaná (spochybňovaná) konfiškácia majetku (jej proces, účinky,
zákonnosť), dôkazné bremeno v takomto konaní zaťažuje vlastníka konfiškovaného majetku (jeho
právneho nástupcu), ktorý konfiškáciu spochybňuje, aby preukázal, že neboli u neho dané zákonné
podmienky pre konfiškáciu majetku. Plynutie času je tak závažnou skutočnosťou, ktorej treba priznať

faktické účinky.

17. Konfiškačné rozhodnutie príslušného správneho úradu o konfiškácii nebolo možné považovať za
rozhodnutie, ktorým sa konfiškácia vykonala, ale len za rozhodnutie, ktoré deklarovalo, že podmienky
pre konfiškáciu majetku právnych predchodcov žalobkyne sú splnené, a že ich majetok bol dňom

účinnosti nariadenia č. 104/1945 Sb. n., t.j. dňom 01.03.1945 skonfiškovaný. Ku konfiškácii majetku
mohlo dôjsť len za splnenia zákonom stanovených podmienok, medzi ktoré patrilo aj právne účinné
správne rozhodnutie o tom, či konkrétna osoba bola osobou maďarskej národnosti bez ohľadu na štátnu
príslušnosť (§ 1 ods. 1 písm. b) citovaného nariadenia).

18. S prihliadnutím na uvedené bol správny záver súdu prvej inštancie, že z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že došlo ku konfiškácii majetku právnych predchodcov žalobkyne, keď existencia rozhodnutia
o konfiškácii vyplýva z ďalších súdom prvej inštancie vykonaných listinných dôkazov, teda došlo ku
konfiškácii majetku právnych predchodcov žalobkyne dňom 01.03.1945 vzhľadom na splnenie zákonom
stanovených podmienok, vzhľadom na to, že nepreukázanie splnenia týchto zákonných podmienok

pre konfiškáciu žalobkyňa nepreukázala, a teda v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno, ktoré ju
zaťažovalo.

19. S prihliadnutím na dôvody zamietnutia žaloby súd prvej inštancie nepochybil, pokiaľ žalobkyni
neposkytol lehotu na vypracovanie geometrických plánov a s prihliadnutím na to na zmenu žalobného

petitu, keď uvedené by nemalo vplyv na rozhodnutie vo veci s poukazom na už vyššie uvedené. Odvolací
súd nesúhlasí s názorom odvolateľky, že na danú vec nie je možné použiť uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 29.09.2015, sp. zn. 4 M Cdo 12/2014, keď je síce pravdou, že predmetné rozhodnutie
vychádzalo zo skutkového stavu, keď nebolo sporným, že konfiškačné rozhodnutie vydané bolo,
sporným však bolo, či došlo k jeho riadnemu doručeniu, pričom podľa názoru odvolacieho súdu sú

niektoré závery predmetného rozhodnutia použiteľné i na prejednávanú vec, a preto súd prvej inštancie
správne z uvedeného rozhodnutia vychádzal.

20. Pokiaľ z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol, rozhodol vecne
správne a odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP z dôvodu

vecnej správnosti potvrdil, keď prvoinštančný súd rozhodol správne i o nároku na náhradu trov konania
s použitím ust. § 255 ods. 1 CSP a vo veci úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania
v celom rozsahu.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a §

396 ods. 1 CSP, a v odvolacom konaní úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

22. Senát krajského súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).