Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. jún 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/83/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717207643
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5717207643.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej

a členov JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobkyne: P. E., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D. Q. XXXX/XX, XXX XX R. R., proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpeného spoločnosťou: Advokátska
kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o. so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o
určenieneplatnostiprávnehoúkonu,ovydaniebezdôvodnéhoobohateniaaochranuprávspotrebiteľa,o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 10Csp/90/2017-84 zo dňa 20.12.2017,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 10Csp/90/2017-84 zo dňa 20. 12. 2017 vo
výrokoch II. a IV. p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa n e m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Vo zvyšnej časti (t.j. vo výrokoch I. a III.) z o s t á v a rozsudok Okresného súdu Martin č.k.
10Csp/90/2017-84 zo dňa 20. 12. 2017 n e d o t k n u t ý .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd konanie o nároku žalobkyne na určenie, že zmluva o

revolvingovom úvere č. 8500031432 zo dňa 16.09.2013, uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným, je
bezúročná a bez poplatkov, zastavil (výrok I.). Súčasne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu vo výške 579,78 Eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 19.05.2017 do zaplatenia, do 3
dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.). Vo zvyšku uplatneného nároku na úroky z omeškania žalobu
zamietol(výrokIII.).Otrováchkonaniarozhodoltak,žežalobkyniprotižalovanémuichnáhradunepriznal
(výrok IV.)
2. V svojho rozhodnutia sa súd prvej inštancie primárne vysporiadal so vznesenou námietkou miestnej

nepríslušnosti Okresného súdu Martin na prejednanie tohto sporu, keď uviedol, že ide o typický
spotrebiteľský spor (spotrebiteľka si uplatňuje nárok vzniknutý zo spotrebiteľskej zmluvy), a preto
osobitná miestna príslušnosť konajúceho súdu je založená podľa § 19 písm. d/ CSP. Ďalej uviedol, že
v časti, v ktorej žalobkyňa na pojednávaní dňa 20.12.2017 zobrala žalobu späť konanie zastavil podľa
§ 145 ods. 2 CSP (viď výrok I. rozsudku).
3.Vovzťahukzmluveorevolvingovomúvereuzavretejmedzistranamisporusúdkonštatoval,žežiadosť
oposkytnutierevolvingovéhoúverupodpísanážalobkyňou12.09.2013bolazmluvnýmformulárom,ktorý

na zadnej strane obsahoval dohodu o poskytnutí služby (čl. 8), pričom v zmysle čl. 7 úprava obsiahnutá
na zadnej strane žiadosti/zmluvy tvorila neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Žalobkyňa požiadala o poskytnutie
úverovéholimituvovýške1.500,00Eur, prisplatnostiúveruv42splátkach,výškemesačnejsplátky
80,37 Eur, celkových nákladoch na úver 3375,54 Eur, predpokladanej RPMN 70,01 %, ročnej úrokovejsadzbe 70,01%, priemernej RPMN 46,06 % (údaje o požadovanom revolvingovom úvere, čl. 5 zmluvy).
K akceptácii návrhu žalovaným na uzavretie úverovej zmluvy (v čl. 5 zmluvného formulára), došlo
16.09.2013 vyplnením čl. 6 základného formulára zmluvy, ale aj zaslaním akceptačného listu nazvaného

„oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č.
8500031432“ (č.l. 47). Kontraktačný proces prebiehal v čase od 12.09.2013 do 16.09.2013. Porovnaním
obsahu týchto dvoch právnych úkonov - návrhu na uzavretie zmluvy z 12.09.2013 a akceptácie návrhu
zo dňa 16.09.2013 konajúci súd dospel k záveru, že akceptácia (čl. 6 zmluvy), pokiaľ ide o náležitosti
úverovej zmluvy, sa líši od návrhu žalobkyne (čl. 5 zmluvy) tým, že udáva už dátum prvej splátky úveru

a dátum splatnosti poslednej splátky úveru, teda konečnej splatnosti úveru; údajom o RPMN úveru,
kde v návrhu je uvedená výška RPMN za úver 70,01 % a v akceptácii je uvedená 67,21 %. Dodal,
že akceptácia sa líši aj v údajoch o revolvingu (revolving nie je predmetom tohto konania - poznámka
odvolacieho súdu).
4. Spôsob tvorby úverovej zmluvy potom súd prvej inštancie posudzoval v zmysle ustanovení § 43a
až § 44 Občianskeho zákonníka. Súčasne poukázal aj na § 9 ods. 1, 2 zákona č.

129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej aj ZoSÚ),
pričom osobitne zdôraznil obligatórnu písomnú formu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a obligatórne
obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedené v § 9 ods. 2 písm. f/ (doba trvania zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru), § 9 ods. 2 písm. i/ úrokovú
sadzbu spotrebiteľského úveru a § 9 ods. 2 písm. k/ - výšku, počet a termíny splátok istiny,

úrokov a iných poplatkov.
5. Naviac súd zdôraznil, že v konaní nebol produkovaný dôkaz preukazujúci, že by žalobkyňa písomne
pristúpila na informácie o poskytnutom spotrebiteľskom úvere, ktoré obsahoval akceptačný list veriteľa
zo dňa 16.09.2013, t. j. že by žalobkyňa v písomnej forme (vyžadovanú zákonom) súhlasila so všetkými
náležitosťami úverovej zmluvy tak, ako boli doplnené alebo zmenené. Len v takom prípade by bolo

možné konštatovať, že akceptačný list (svojou povahou bol vlastne nový návrh na uzavretie zmluvy),
bol žalobkyňou prijatý. Zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru medzi zmluvnými stranami (stranami
sporu) bola teda uzavretá v zákonom predpísanej forme, ale len v rozsahu zhodných náležitostí
uvedených v návrhu a v akceptačnom liste. Nakoľko sa zmluvné strany písomne dvomi zhodnými
prejavmi vôle nedohodli na dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,

keďže táto skutočnosť nevyplýva z návrhu podpísaného žalobkyňou, (v ktorom bola splatnosť úveru
vyjadrená počtom 42 splátok); rovnako zhodné prejavy vôle obidvoch zmluvných strán absentujú aj v
prípade termínov splátok a RPMN úveru. Na základe toho okresný súd vyvodil záver o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti predmetného úveru s poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch.

6. Osobitne okresný súd konštatoval, že neplatne bola dohodnutá aj ročná úroková sadzba úveru s
poukazom na v tom čase platné ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Dohodnutú výšku úroku vo
výške 70,01 % ročne považoval za neprimerane vysokú, keďže v období septembra 2013 pri nových
obchodoch sa úrokové sadzby pri spotrebiteľských úveroch splatných od 1 do 5 rokov pohybovali
okolo 11,04 % ročne. V tomto prípade dohodnutá úroková sadzba takmer sedemnásobne prekračovala

priemernú úrokovú mieru vyžadovanú v danom období bankami za obdobné spotrebiteľské úvery.
7. K dohode o poskytovaní služby vo forme odkladu troch po sebe nasledujúcich splátok úveru konajúci
súd uviedol, že touto získal žalovaný oproti žalobkyni neprimeranú finančnú výhodu. Cieľom takéhoto
konania veriteľa bolo obísť kogentné ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa výšky odplaty
a zvýšiť si celkovú odplatu za poskytnutie požičaných peňazí bez toho, aby táto časť odplaty bola

zahrnutádovýpočtuRPMN.Takýtopostuppovažovalsúdzarozpornýsdobrýmimravmi,keďžeodmena
za poskytnutie služby bola v sume 215,75 Eur a celková výška troch splátok predstavovala čiastku
241,11 Eur. V danom prípade sa nejednalo sa o dobrovoľný výber služby alebo individuálne dojednanú
službu, pretože táto dohoda bola súčasťou vopred pripravenej formulárovej zmluvy, jednalo sa o skrytý
poplatok. Súd prvej inštancie spochybnil racionálnosť takejto dohody. Následne ak dlžník za možnosť

odkladu splátok uhradil veriteľovi sumu skoro rovnajúcu sa súčtu splátok, o odklad ktorých žiada. Takáto
dohoda o poskytnutí služby (č.l. 8 žiadosti/zmluvy) je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka a z
pohľadu ust. § 9 ods. 7 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou a vyjadrením nekalej praktiky dodávateľa.
8. Medzi stranami sporu bolo nesporné (§ 151 ods. 1 CSP), že žalobkyňa zaplatila žalovanému celkom

sumu 1.864,03 Eur, ale dostala od neho len sumu 1.284,25 Eur. Po započítaní dojednanej odplaty
žalovaného za poskytnuté služby vo výške 215,75 Eur v čl. 8 zmluvy na úverovú istinu 1.500,00 Eur, je
potom zrejmé, že žalovaný sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil a preto je podľa § 451 ods. 1,
2 Občianskeho zákonníka povinný vydať žalobkyni finančné prostriedky v sume 579,78 Eur získané zneplatného právneho úkonu (v čl. 8 úverovej zmluvy), resp. bez právneho dôvodu (v dôsledku absencie
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere) .
9. Zároveň podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995

Z. z. okresný súd k priznanej istine priznal žalobkyni aj príslušný úrok z omeškania počnúc prvým dňom
omeškania s dlhom, ktorý okresný súd stanovil od 19.05.2017, (t.j. rozdielne od žalobkyne, ktorá žiadala
úrok z omeškania od 28.04.2017). V danej súvislosti súd poukázal na znenie ust. § 563 Občianskeho
zákonníka, keď v danom prípade preukázateľne prvou výzvou žalobkyne určenej žalovanému na
zaplatenie dlhu z bezdôvodného obohatenia bola žaloba, ktorá bola žalovanému doručená dňom

17.05.2017. Žalovaný tak mohol reálne prvýkrát dlh plniť dňa 18.05.2017. Z uvedeného dôvodu súd
žalobu vo zvyšku uplatneného úroku z omeškania zamietol.
10. Rozhodnutie o trovách konania okresný súd odôvodnil aplikáciou ust. § 255 ods. 1 CSP a nepriznal
žalobkyni, ktorá mala plný úspech vo veci nárok na ich náhradu v celom rozsahu proti žalovanému
neúspešnému v konaní, nakoľko žalobkyňa ich náhradu od žalovaného v konaní nepožadovala.

11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, a to do výroku II.
a IV., ktorý sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a žalobu zamietol, alternatívne
navrhol, aby vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil voči žalobkyni náhradu
trov odvolacieho konania.
12. Svoj opravný prostriedok odvolateľ podal z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/,

h/ CSP. Záver okresného súdu, podľa ktorého zmluva neobsahuje termín konečnej splatnosti žalovaný
označil za predčasný a prijatý na základe nesprávneho posúdenia prejednávanej veci. Zdôraznil, že
súčasťou žiadosti o poskytnutie úveru bol aj obsah zmluvných dojednaní, z ktorých vyplýva spôsob
určenia termínu konečnej splatnosti zmluvy (§ 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z.). Podľa
bodu 13. zmluvy sú zmluvné dojednania súčasťou zmluvy. Termín konečnej splatnosti v zmluve bol

určený dvojakým spôsobom, a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch
a počtu mesačných splátok a spôsobom vyplývajúcim z čl. 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle
ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termín
konečnej splatnosti. Odvolateľ poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, podľa
ktorého ohľadne splatnosti splátok nie je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa

s odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí
a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Záver konajúceho súdu, spájajúci bezúročnosť úveru
s neuvedením termínu konečnej splatnosti, podľa názoru žalovaného odporuje Smernici 2008/48/ES.
S odvolaním sa na už označené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ a výklad čl. 23 smernice odvolateľ
konštatoval, že neuvedenie termínu konečnej splatnosti by nemohlo viesť k záveru o bezúročnosti úveru,

pretože uvedená náležitosť nie je spôsobilá spochybniť možnosť, aby dlžník posúdil rozsah svojho
záväzku v zmysle zmluvy. Závery označeného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ potvrdzuje aj zmena
právnej úpravy v zákone č. 129/2010 Z. z., ktorá bola schválená dňa 12.10.2015 vypustením slov „a
termínkonečnejsplatnostispotrebiteľskéhoúveru“vust.§9ods.2písm.d/.Ajohľadnedruhejnáležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. odvolateľ namietal

chybný záver okresného súdu. Uviedol, že ani Smernica 208/4/ES (má byť 208/48/ES - poznámka
odvolacieho súdu), a ani vnútroštátne právo nezakotvujú žiadne právo spotrebiteľa na rozpis
splátky v zmluve. V danej súvislosti odvolateľ poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-42/15, z
ktorého jednoznačne vyplýva, že žiadna vnútroštátna úprava nemôže ísť v otázkach náležitostí zmluvy
nad rámec smernice. Označeným rozhodnutím Súdny dvor EÚ síce predložil výklad únijného práva, ale

ku konkrétne formulovanej otázke, to znamená, že sa pozeral aj na vnútroštátne právo
Slovenskej republiky (spomína ho v bode 12. rozsudku). Z výkladu čl. 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice
208/48 vyplýva, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi
splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná
na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s čl. 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby

členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Súd prvej inštancie prijal
výklad, ktorý odporuje smernici a je jej porušením a nerešpektoval ani povinnosť súladného výkladu
vnútroštátneho práva s únijným právom v zmysle zmluvy o fungovaní Európskej únie, v dôsledku
čoho dospel k nesprávnemu záveru o výklade § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. Túto
svoju argumentáciu žalovaný podporil aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Co/111/2014.

Poukázal tiež na názor Národnej banky Slovenska ako inštitútu dohľadu nad ochranou finančného
spotrebiteľa prijatého po vydaní rozsudku C-42/15, v zmysle ktorého bude Národná banka Slovenska
(pri vybavovaní podaní spotrebiteľov, výkone dohľadu a vedení prvostupňových konaní) uplatňovať vo
vzťahu k dotknutému zákonnému ustanoveniu výklad, že týmto sa neustanovuje povinnosť uviesťpožadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne,
ale ich uvedie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.

13. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadala napadnuté rozhodnutie ako zákonné a vecne
správne v celom rozsahu potvrdiť.
14. Uviedla, že opravný prostriedok žalovaného neobsahuje žiadne právne argumenty a dôvody,
ktoré by boli spôsobilé relevantne zvrátiť rozhodnutie Okresného súdu Martin. Zdôraznila, že ochrana
spotrebiteľa je prejavom verejného záujmu a ochrany ústavných práv občanov. Poukázala pritom

na rozhodnutie Ústavného súdu ČR zo dňa 01.11.2011 sp.zn. II. ÚS 2164/10, z
ktorého vyplýva, že „zmluvná autonómia a jej ochrana nemôže byť absolútna tam, kde existuje iné
základné právo jednotlivca alebo ústavný princíp, či iný ústavne chránený verejný záujem, ktoré sú
spôsobilé zmluvnú autonómiu proporcionálne obmedziť.“ Súd prvej inštancie správne posúdil celú
vec, zohľadnil európske právo na ochranu spotrebiteľa a správne tiež interpretoval ustanovenia o
neprijateľných zmluvných podmienkach, posúdil aspekty hrubej nerovnováhy v právach a povinnostiach

v neprospech spotrebiteľa a z týchto vyvodil správny záver - v zmysle čl. 6 ods. 1 Smernice Rady
93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Žalobkyňa zdôraznila, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere zo dňa 16.09.2013 je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, na
ktorú je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl.).
Slovenský právny poriadok v porovnaní so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/

ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere definuje precíznejšie a širšie podmienky, ktoré musí spĺňať
zmluva o spotrebiteľskom úvere tak, aby nebola postihnutá sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru. V spojení so záverom Súdneho dvora EÚ vo veci Home Credit Slovakia, a.s. vs. Klára Bíróová
poukázala, že zákonodarca v ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z.
jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou uvedenej obligatórnej náležitosti. Žalobkyňa

preto nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol platný a účinný v čase uzavretia
zmluvy, ako aj v čase vydania napadnutého rozsudku. Odkázala pritom na ustálenú judikatúru SD EÚ k
otázke priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (vo veci Marshall C-152/84, vo veci Faccini
Dori C-91/92, Pfeifer C-397/01 až C-403/01), v zmysle ktorej v spore medzi jednotlivcami v zásade
platí zákaz horizontálneho priameho účinku smernice spočívajúceho v tom, že žiadne ustanovenie

smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôžu použiť v rámci
sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. V danom prípade zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/
ZoSÚ. Za naplnenie tejto náležitosti nie je pritom možné považovať uvedenie mesačnej splátky
bez špecifikácie istiny, úrokov a iných poplatkov. Spotrebiteľ má právo na informácie o tom, v akej sume

splatí samotnú istinu úveru v mesačných dohodnutých splátkach, akú sumu z toho platí na úroky a v akej
výške tieto úroky platí. V predmetnej zmluve nie je výslovne uvedený údaj o konečnej splatnosti úveru
(§ 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ), ktorý nemožno vyvodzovať z ďalších zmluvných náležitostí, napr. z počtu
splátok úveru, ktorá je samostatnou zmluvnou náležitosťou a ktorú nemožno stotožňovať s chýbajúcim
údajom o konečnej splatnosti úveru. Preto neprichádza do úvahy iný výklad uvedenej náležitosti ako

taký, že konečná splatnosť úveru musí byť určená dátumovo. S poukazom na záver Súdneho dvora EÚ
už v citovanom rozhodnutí C-42/15 zhrnula, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne
právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. Keďže
zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje uvedené náležitosti, úver je bezúročný a bez poplatkov.

15. Žalovaný nepodal vo veci odvolaciu repliku.

16. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a
contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie vo výrokoch II. a IV. v zmysle § 387

ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.

17. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa v preskúmavanej časti stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej
inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci,

vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie
rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd.
Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).18. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobcu
formulované v podanom opravnom prostriedku. Krajský súd poukazuje na zodpovednosť žalovaného

za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať
svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

19. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalovaný sa nestotožnil s právnymi závermi súdu prvej
inštancie, že úver poskytnutý na základe zmluvy o revolvingovom úvere je bezúročný a bez poplatkov

pre absenciu obligatórnych z náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f/, k/ zákona č. 129/2010 Z. z., t.
j. určenie konečnej splatnosti úveru a rozpis splátky. Vo vzťahu k týmto povinným náležitostiam zmluvy
o spotrebiteľskom úvere v podstate zopakoval len svoju argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom
konaní.

20. Takto formulované odvolacie námietky vo vzťahu k správnosti záverov okresného súdu sú

bez právnej relevancie, pretože nosným a zásadným dôvodom vedúcim k záveru o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru je, že okresný súd nemal preukázanú existenciu dvoch
platných a obsahovo zhodných písomných prejavov vôle zmluvných strán, čo znamená, že zmluvné
strany sa (okrem žalovaným namietaných náležitostí zmluvy) písomne nedohodli na RPMN úveru
a na termínoch splátok úveru (pozri odôvodnenie napadnutého rozhodnutia bod 29.). V dôsledku

uvedeného tak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala všetky povinné náležitosti požadované
kogentnými ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktoré musia byť v
zmluve jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom definované tak, aby mal spotrebiteľ možnosť
jednoducho zistiť, aká je výška úveru, výška úrokovej sadzby, odmeny, ročnej percentuálnej miery
nákladov a pod. Krajský súd zhodne so súdom prvej inštancie vyhodnotil oznámenie veriteľa zaslané

dlžníkovi ako jednostranný právny úkon, ktorý sa mohol stať súčasťou zmluvy až jeho akceptovaním zo
strany žalobkyne. Takýto dôkaz žalobca v konaní neprodukoval.

21. Na doplnenie odvolací súd uvádza, že úverová zmluva je dvojstranný úkon. Zmluva vzniká na
základe zhodného prejavu vôle zúčastnených osôb - na základe návrhu na uzavretie zmluvy a akceptácii

návrhu na uzavretie zmluvy. Pokiaľ ide o návrh a jeho akceptáciu, musí ísť o vzájomné a obsahovo
zhodné prejavy vôle dvoch zmluvných strán, inak platná zmluva nevznikne. Ak akceptácia obsahuje
nové podmienky, treba ju považovať za nový návrh na uzavretie zmluvy (§ 44 ods. 2
Občianskeho zákonníka).

22. V danom prípade ide o nepochybne spotrebiteľský úver, ktorého podstatnou náležitosťou je dohoda
o výške RPMN a termínoch splátok úveru. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, (ktorá
skutočnosť nebola nikým spochybnená), vyplýva, že výška RPMN je iná v návrhu na uzavretie zmluvy,
ako je v akceptácii žalovaného. Z hľadiska zmluvného práva je irelevantné, či takáto zmena je pre
spotrebiteľa výhodná alebo nevýhodná. Podstatná je skutočnosť, že návrh nebol prijatý bezvýhradne.

V danom prípade okresný súd správne aplikoval ust. § 44 ods. 2 vety prvej Občianskeho zákonníka,
z ktorého vyplýva, že prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny,
je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Z uvedených dôvodov dojednanie o RPMN
nemožno považovať za platné zmluvné dojednanie, keďže chýba bezvýhradná akceptácia návrhu a
k zmluvnému konsenzu medzi zmluvnými stranami nedošlo. Neplatné dojednanie o RPMN spôsobuje

absenciu povinnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a spotrebiteľský úver tak, tak ako správne
konštatovalokresnýsúdvnapadnutomrozhodnutí,trebapretopovažovaťzaúverposkytnutýbezúrokov
a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom ku dňu uzavretia zmluvy). Totožná argumentácia platí aj vo vzťahu absencii ďalšej náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere - dohode o termínoch splátok úveru

23. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol aj ďalšie (iné) dôvody, pre ktoré je potrebné
považovať spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov. K takémuto záveru nedospel len na
základe absencie obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na ktoré poukázal
žalovaný vo svojom odvolaní, t. j. podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f/, k/ zákona o spotrebiteľských úveroch.

Odvolací súd sa podrobne nevyjadroval osobitne k týmto náležitostiam zmluvy, nakoľko to považoval za
nadbytočné. Pre prijatie záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného spotrebiteľského úveru
totiž postačuje konštatovanie absencie jednej povinnej zmluvnej náležitosti. Z uvedených dôvodov záver
okresného, že predmetný spotrebiteľský úver je bezúročný a bezpoplatkový, je správny.24. nakoľko v danom prípade boli naplnené všetky atribúty pre vydanie bezdôvodného obohatenia
(§ 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka) žalovaným v prospech žalobkyne, okresný súd postupoval

správne, keď priznal žalobkyni nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému ako
plnenia žalovaného prijatého bez právneho dôvodu, resp. z neplatného právneho úkonu v sume 579,78
Eur spolu s príslušným úrokom z omeškania. Priznanie príslušenstva pohľadávky žalobkyni, súd prvej
inštancie zodpovedajúcim spôsobom odôvodnil v napadnutom rozsudku a správne určil aj začiatok
omeškania žalovaného v súlade s § 563 Občianskeho zákonníka, na ktoré odôvodnenie odvolací súd v

plnom rozsahu odkazuje (pozri bod 43. napadnutého rozsudku).
25. Pre úplnosť odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS
252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v
súlade s jej požiadavkami (I.ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
SR a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II.ÚS 3/97, II.ÚS 251/03). Prvoinštančný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, z akých dôvodov považoval žalobu za dôvodnú a ku svojim záverom
dospel v kontexte vykonaných dôkazov vo veci správne rozhodol a svoje rozhodnutie zodpovedajúcim
spôsobom v zmysle § 220 až 222 CSP presvedčivo odôvodnil.

26. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov, pri nezistení nedostatkov v postupe súdu prvej
inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, odvolací súd rozsudok okresného súdu
v jeho napadnutej časti (t. j. vo výroku II.) ako vecne správny podľa § 387 CSP potvrdil.

27. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách
prvoinštančného konania (výrok II.), ktorý zodpovedá ust. § 255 ods. 1 CSP, prevažnému úspechu
žalobkyne v spore a vzniknutej procesnej situácii, (žalovaná si náhradu trov konania proti žalovanému
neuplatnila).

28. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (t.j. vo výrokoch I. a III.) zostal rozsudok okresného súdu
nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni ako úspešnej procesnej strane nepriznal

nárok na ich náhradu.
30. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalobkyni v aktuálnom odvolacom konaní
preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva ako
trovy konania (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mal rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už

aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy by
sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé
rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné
rozhodnutie súdu prvej inštancie o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri
pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel postráda, ak výsledkom

uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej
preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že
tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce
nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesenia NS SR sp. zn. 6 Cdo 166/2016
zo dňa 26.10.2016 (obdobne uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo 14/2018 zo dňa 28.02.2018).

31. Toto rozhodnutie senátu nadriadeného súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu
zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).