Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. jún 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/19/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213210152
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4213210152.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s. r. o., so sídlom Bratislava, Vajnorská
100/A, IČO: 45 869 464, zast. verita, s. r. o., so sídlom Bratislava, Karpatská 18, IČO: 35 940 875,
proti povinnej: B. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. E. XXXX, o vymoženie sumy 1.879,27 eura s
príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 2. apríla
2014 č. k. 6Er/737/2013-24 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec vracia súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána
Gaspera, PhD. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 29. 04. 2013. Rozhodnutie odôvodnil
ustanoveniami § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ako aj

rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 11. 2011 sp. zn. 2 Cdo 245/2010.
Pri právnom posudzovaní predmetnej veci súd prvého stupňa vychádzal jednak z vnútroštátnych
právnych noriem, a jednak z noriem európskeho práva. Uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorá mala
založiť právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať spory vzniknuté zo zmluvy sa nachádza v bode
18. VOP. Samotné VOP nie sú osobitne podpísané, pričom tvoria samostatný dokument. Vzhľadom na
skutočnosť, že rozhodcovská zmluva je samostatnou zmluvou s vlastným právnym osudom musí byť aj

samostatne podpísaná, a preto nemožno akceptovať odkaz hlavnej zmluvy na zmluvné dojednania, v
ktorých je dohodnutá rozhodcovská doložka v článku 11 zmluvy - prechodné a záverečné ustanovenia.
Vo všeobecnosti je zvykom, že zmluvy, dokumenty a písomnosti sa podpisujú na konci poslednej
strany a súd prvého stupňa mal za to, že tomu tak bolo aj v tomto prípade a účastníci zmluvného
vzťahu podpísali zmluvu na jej konci, čo je v tomto prípade nepochybné. Rovnako je nepochybné,
že zmluvné dojednania neboli podpísané vôbec, preto je rozhodcovská doložka v nich dohodnutá

neplatná a účastníkov nezaväzuje. Navyše, právny predchodca oprávneného v takto dojednanej
rozhodcovskej doložke núti k riešeniu sporov so zmluvy pred ním vopred určeným rozhodcovským
súdom, čo povinná (ako spotrebiteľ) nemala možnosť ovplyvniť ani individuálne dojednať. Zdôraznil, že
ak je rozhodcovská zmluva neplatná, alebo ak neexistuje, rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným
exekučným titulom, v čom je jednotná aj súdna prax. Na základe vyššie uvedeného súd prvého stupňa
vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako doložku, ktorá nie je dojednaná platne pre nedostatok písomnej

formy a na základe toho súd prvého stupňa nepristúpil k skúmaniu primeranosti, zákonnosti a možnosti
plnenia, úroku z omeškania a zmluvnej pokuty, ktoré boli oprávnenému priznané exekučným titulom,
nakoľko predmetný rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným exekučným titulom a rozhodol tak, ako
je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie, namietajúc prekročenie zákonných limitov pre

skúmanie žiadosti o vydanie poverenia a to skúmaním iných listín ako pripúšťa výslovné znenie zákona
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Bol toho názoru, že ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok,súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať, či už ako
súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako
tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda nebolo možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej

preskúmavacejpôsobnosti,nežakouvprospechuvedenejinterpretácienesvedčialenjazykové,logické,
axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. Uvedené podľa neho potvrdil
aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 16. júna 2009 sp. zn. 4Cdo 159/2009. V ďalšej
časti odvolania namietal prekročenie zákonných limitov pre skúmanie exekučného titulu § 45 ods. 1, 2
Zákona o rozhodcovskom konaní a prekážku rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky.

S poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní mal za to, že exekučný
súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach.
Okrem toho bol toho názoru, že o platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a
preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Vzhľadom na to, že tu bola
prekážka res iudicata, konaním súdu došlo k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy SR, pretože súd svojím
konaním išiel na rámec zákona. V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu SR ÚS 2/2000

a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením nálezu Ústavného súdu II.ÚS 499/2012 a nálezu sp. zn.
PL. ÚS 21/08 z 23. septembra 2009. Okrem toho namietal, že oprávnený ako právny nástupca Poštovej
banky, a. s. bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Dal pritom do
pozornosti, že v zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová
banka, a. s. postupovala v súlade s § 93b Zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť

klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať
túto zákonom stanovenú ponuku. Vytýkajúc nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
a porušenie § 153 ods. 1 OSP sa opätovne stotožnil s nálezom Ústavného súdu II.ÚS 499/2012, ako
aj poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 242/207 z 3. júla 2008 a rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky zo dňa 29. 06. 2010 sp. zn. N23 Cdo 1201/2009, uznesenie Najvyššieho súdu zo

dňa 28. 04. 2010 sp. zn. 23Cdo 4895/2009. Zároveň bol toho názoru, že OSP, ani Exekučný poriadok,
ani Zákon o rozhodcovskom konaní neposkytujú absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný
súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd konajúci vo veci samej, a teda
napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie alebo rozsudok zrušiť, či zmeniť jeho výrok. Ohľadom
aplikácie sekundárneho práva Európskej únie uviedol, že smernica je záväzná pre každý členský štát,

ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód
ponecháva vnútroštátnym orgánom. Pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú
zmluvnú podmienku, nebolo možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č.
93/13/EHS. Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nebolo možné brať
do úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne

alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nebola voči jednotlivcom - a teda ani voči
účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná. V neposlednom rade vytkol porušenie právnej istoty
a legitímnych očakávaní, pričom poukázal na rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach, ako aj
namietal neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia,
pričom poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR III.ÚS 23/2013-8. S poukazom na uvedené dospel

k záveru, že exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom,
ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, a preto navrhol, aby príslušný
súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Sudkyňa súdu prvého stupňa predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu
oprávneného nemienila vyhovieť, napadnuté rozhodnutie považovala za vecne správne (§ 374 ods. 4
OSP).

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné podľa § 221 ods. 1
písm. h) OSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP).

Z obsahu spisu vedeného v danej veci nesporne vyplýva, že exekučné konanie začalo dňa 22. 04. 2013,
kedy došiel súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Jánovi Gasperovi návrh na vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s., sp. zn. IIC0410272 zo dňa 29. 07. 2011, ktorýnadobudol právoplatnosť dňa 20. 09. 2011 a vykonateľnosť dňa 24. 09. 2011. Súdny exekútor dňa
07. 05. 2013 doručil súdu prvého stupňa návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom, zmluvou o úvere a

obchodnými podmienkami pre úver (verzia 1/2008). Následne po doručení všeobecných obchodných
podmienok súd prvého stupňa vo veci rozhodol napadnutým uznesením.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase
do 31. 12. 2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov
na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie
o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje

dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase do 31. 12.
2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku
alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1

písm. b) alebo c).

Vychádzajúc z Exekučného poriadku pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší postup, musia byť splnené
zákonom stanovené podmienky, a to jednak procesného charakteru, ako i hmotnoprávne. Procesnými
podmienkami exekúcie sú spôsobilí účastníci, právomoc a príslušnosť súdu, ako i spôsobilý návrh a

listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady
exekúcie sú predpokladmi hmotnoprávnymi (materiálnymi), ktorých nedostatok síce nebráni začatiu
a pokračovaniu exekučného konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Dôvody zastavenia
exekúcie uvedené v ustanovení § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní preto nie sú procesnými
podmienkami exekučného konania, ale hmotnoprávnymi predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej.

Možno preto vyvodiť, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s ustanovením §
45 zákona o rozhodcovskom konaní je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Keďže z
ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva pre exekučný súd povinnosť pri rozhodovaní
o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom, s ohľadom na vyššie uvedené
je preto povinný už v tejto fáze konania prihliadať na to, či sú tu dôvody neprípustnosti exekúcie na

základe rozhodcovského rozsudku, uvedené v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade, že ich
zistí, musí žiadosť na udelenie poverenia zamietnuť. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto
fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného v tejto etape konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi
neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadnuť len na návrh (§ 45 ods. 1 písm. a) v spojení s ods.
2 zákona o rozhodcovskom konaní).

Naviac, súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či
k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti,
či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho

vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak
po stránke formálnej, ako aj materiálnej.

Na základe uvedeného odvolací súd zastal názor, že skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súd
prvého stupňa v exekučnom konaní nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len

realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
t.j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak
rozhodcovská zmluva, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá
alebobolauzavretáneplatne.Nedostatokprávomocirozhodcovskéhosúduodvíjajúcisaodneexistencie

či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa
tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej
nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Vychádzajúc z obsahu spisu, súd prvého stupňa zmluvu o úvere zo dňa 15. 07. 2008 správne posúdil
ako spotrebiteľskú zmluvu. Oprávnený na výzvu súdu doložil aj všeobecné obchodné podmienky, v
rámci ktorých bola dohodnutá aj rozhodcovská doložka a to v bode 10., v znení: „10.2.2. Banka a Klient
sa dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú
z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní Služieb, Bankových produktov a/alebo vykonávaní

Bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej Zmluvy, a to v nasledovnom
znení: a) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Banka, predloží tento spor na prerokovanie a
rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné
a účinné v čase začatia rozhodcovského konania; b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Klient,
je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa

jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania
alebo všeobecnému súdu.“ Aj bod 2 ods. 7 zmluvy o úvere a článok 11 bod 11.2 obchodných podmienok
pre úver (verzia 1/2008) odkazujú na rozhodcovskú doložku uvedenú vo všeobecných obchodných
podmienkach.

S poukazom na vyššie uvedené a obsah odôvodnenia napadnutého uznesenia odvolací súd dospel
k záveru, že súd prvého stupňa predčasne dospel k záveru, že rozhodcovský súd nemal v danej
veci právomoc rozhodovať. Je zrejmé, že súd prvého stupňa sa dostatočne nezaoberal skutkovým
stavom veci, nakoľko vo svojom rozhodnutí poukazoval na rozhodcovskú doložku, ktorá sa mala
nachádzať v bode 18. všeobecných obchodných podmienok a v článku 11 zmluvných dojednaní.

Odvolací súd má za to, že v bode 18. všeobecných obchodných podmienok sa rozhodcovská
doložka nenachádza, dokonca predložené všeobecné obchodné podmienky bod 18. ani neobsahujú.
Rozhodcovská doložka sa nenachádza ani v bode 11 zmluvných dojednaní. Ako bolo uvedené už
vyššie, bod 11.2 obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2008) len odkazuje na rozhodcovskú
doložku nachádzajúcu sa vo všeobecných obchodných podmienkach. Je zrejmé, že súd prvého stupňa

opomenul zohľadniť rozhodcovskú doložku uvedenú v bode 10. všeobecných obchodných podmienok.
Naviac túto doložku nepreskúmal ani v súlade so zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy, teda v ďalšom konaní bude potrebné opätovne sa zaoberať platnosťou
rozhodcovskej doložky a to i s poukazom na jej znenie, obsiahnuté vo všeobecných obchodných
podmienkach, a zvážiť možnosť, či klient mal reálnu možnosť neprijať rozhodcovskú doložku tak, ako

je to upravené v zákone o bankách. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
(ods. 2), v ktorom je súd prvého stupňa právnym názorom vyššie vysloveným viazaný (§
226 OSP). V ďalšom konaní sa súd prvého stupňa vysporiada i s námietkami oprávneného uvedenými
v odvolaní.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.