Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. august 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/29/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317201455
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8317201455.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.
s., IČO: 47 967 692, so sídlom Vajnorská 100/A, 031 04 Bratislava, právne zastúpený: Advokátska
kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 831 04 Bratislava, IČO:
50 361 368, proti žalovaným: 1./ E. T., W..: XX.XX.XXXX, F. Š.X. XXXX/XX, XXX XX Q., X./. X. T., W..:
XX.XX.XXXX, F. N. XXXX/XX, XXX XX Q., o zaplatenie 912,73 Eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Humenné zo dňa 30.11.2017, č.k. XXCsp/XX/XXXX-XXX, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu
zamietol a vyslovil, že žalovaným náhradu trov konania nepriznáva.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka
(ďalej len „Obchodný zákonník“); § 4 ods. 1, 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, §
100, § 101, § 103, § 107 ods. 1, 2, § 111, § 524 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník

(ďalej len „OZ“); § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

3. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázaný skutkový stav, že dňa 03.12.2009 uzavrela
Poštová banka, a.s. ako postupca na právneho predchodcu žalobcu a poručiteľka R. T. ako právna
predchodkyňa žalovaných zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol poručiteľke
poskytnutý úver vo výške 1.000,- Eur, ktorý sa zaviazala vrátiť formou pravidelných 70 mesačných
splátok vo výške 30,82 Eur s ročnou úrokovou sadzbou 25 % so splatnosťou 08.01.2010. Dňa

11.12.2012 poručiteľka zomrela a v uznesení zo dňa 29.11.2013 súd rozhodol, že právnymi nástupcami
po poručiteľke sa stali žalovaní. Následne dňa 14.08.2017 rozhodol súd o zmene strany sporu z
pôvodného žalobcu PRO CIVITAS s.r.o., a.s. na žalobcu po postúpení pohľadávky voči žalovanému
na žalobcu. Nakoľko mal súd prvej inštancie preukázané uzavretie zmluvy o úvere, tento s ohľadom
na jej charakter ju posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. ust. OZ. Zároveň na
obsah uzavretej zmluvy, povahu jej účastníkov (žalovaný vystupoval v zmluve ako fyzická osoba
zabezpečujúca svoje potreby, teda spotrebiteľ, kým žalobca konal v predmete svojho podnikania, teda

ako dodávateľ), výšku úveru a práv a povinností jednotlivých strán mal za zrejmé, že ide o spotrebiteľskú
zmluvu a táto spĺňa podmienky spotrebiteľského úveru. Súd prvej inštancie považoval neuvedenie
výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov za neprijateľnú podmienku, ako to vyplýva z ustanovenie §
53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Navyše súd poukázal na ustanovenie §4 ods. 2 písm. i) zákonao spotrebiteľských úveroch, z ktorého vyplýva, že ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje
náležitosti podľa § 4 ods. 2, okrem iných aj písm. i), a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným

zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, tak sa
poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na konkrétne chýbajúce údaje v
úverovej zmluve, o tom z akých položiek pozostáva navýšenie úveru, ako aj o výške, počte a termínoch
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, a tiež vzhľadom nato, že žalovaný úver čerpal, súd zmluvu
o spotrebiteľskom úvere uzavretú medzi účastníkmi konania považoval za platnú, avšak poskytnutý

úver považoval za bezúročný a bez poplatkov. Navyše úrokovú sadzbu predmetného úveru posúdil viac
ako 2-násobok priemernej sadzby úverov poskytovaných v rovnakom období. Súd prvej inštancie však
napokon žalobu zamietol pre premlčanie nároku a to nasledovne. Nakoľko pohľadávka z predmetného
zmluvného vzťahu medzi účastníkmi tohto konania bola postúpená zmluvou o postúpení na žalobcu, čo
preukazuje aj Príloha - zoznam postupovaných pohľadávok, ktoré postúpenie bolo vykonané v súlade s
príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie bol názoru, že je daná aktívna

legitimáciažalobcuvtomtokonaní.Zvyjadreniažalobcuzodňa29.11.2017malsúdprvejinštanciezato,
žepôvodnýveriteľpristúpilvýzvouzodňa03.04.2012kzosplatneniuvapríli2012.Dvojročnásubjektívna
premlčacia doba však beží iba v rámci trojročnej objektívnej premlčacej doby. Trojročná objektívna
premlčacia doba tak začala plynúť v apríli 2012 a uplynula najneskôr v apríli 2015. Keďže žalobca podal
na súd žalobu až dňa 10.2.2017 dospel súd prvej inštancie k záveru, že nárok bol uplatnený až po

uplynutí objektívnej trojročnej premlčacej doby a vzhľadom na uvedené žalobu žalobcu v celom rozsahu
zamietol.

4. Pokiaľ išlo o aplikáciu všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka a
nie štvorročnej podľa Obchodného zákonníka na daný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, súd ako

potrebné poukázal na to, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou
špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení §52 až §54 Občianskeho
zákonníka. Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona
v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento
zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods. 1Občianskeho zákonníka).

Ustanovenie §54 ods. 1 OZ je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy,
a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov. Ustanovenie §54 ods. 1
OZ preto treba vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva
sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou
konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo.

Ustanovenie §54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce neharmonizuje
dualistické právne úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú
predstavuje ustanovenie §54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa
oproti Občianskemu zákonníku. Súd prvej inštancie bol názoru, že akékoľvek ustanovenie zmluvy alebo
jeho súčastí, ktoré je v rozpore s §54 ods. 1 OZ zhoršuje postavenie žalovanej ako spotrebiteľa, keďže

výlučnou aplikáciou Obchodného zákonníka sa prakticky vylučuje použitie ust. Občianskeho zákonníka
o premlčaní. Paušálne uprednostnenie Obchodného zákonníka by malo na spotrebiteľov nepriaznivé
následky hraničiace až s a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov.
Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ preto treba vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov
súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník),

ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej
úprave zhoršilo. Uzavrel, že na základe vyššie uvedeného došlo k premlčaniu žalobcom žalovaného
nároku a preto súd žalobu zamietol.

5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1

C.s.p., keď vychádzajúc z pomeru úspechu strán sporu konštatoval, že žalobu žalobcu zamietol a teda
žalovaní boli v konaní úspešní v celom rozsahu. Preto by im patrila náhrada trov konania. Žalovaným
však preukázateľne v konaní žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy konania nevznikli, preto súd
prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaným náhradu trov konania nepriznal.

6. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovej lehote odvolanie žalobca. Navrhol
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Alternatívne požadoval
rozhodnutie zmeniť tak, aby odvolací súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovaného zaviazal
na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia. Ako dôvod uviedol, že rozhodnutie vosvojom odôvodnení je nepreskúmateľné. Požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu sú požiadavky
na argumentáciu v odôvodnení, pričom ide o také pravidlá argumentácie, ktoré musia byť dodržané
v každom súdnom konaní. Nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia boli porušené práva

žalobcu vychádzajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Obsah práva na spravodlivý súdny
proces nespočíval len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Ďalej uviedol, že odo dňa smrti poručiteľky po deň 12.03.2014 t.j. po deň vykonateľnosti
uznesenia o dedičstve premlčacia doba spočívala. Dňom nasledujúcim po dni právoplatnosti uznesenia

o dedičstve začala premlčacia doba opäť plynúť. Z uvedeného vychádzajúc k dnešnému dňu premlčacia
doba v celej svojej dĺžke trvania neuplynula nakoľko má žalobca za to, že táto spočívala v čase od úmrtia
poručiteľky až po právoplatnosť uznesenia o dedičstve. V čase uplynutia premlčacej doby si žalobca
nemal voči komu uplatniť právo nakoľko nebolo právoplatne rozhodnuté o dedičoch po poručiteľke.
Následne žalobca aktívne konal a domáhal sa zaplatenia dlžnej pohľadávky od zákonného dediča.
Pokiaľ ide o aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka na plynutie premlčacej doby, resp. aplikáciu

ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa poukázal žalobca na skutočnosť, že článkom II. bodom 1.
zákona č. 102/2014 Z.z., o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe
zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, došlo k novelizácii ustanovenia § 52 odsek 2 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník, a to tak, že došlo k doplneniu vety: Na všetky právne vzťahy, ktorých

účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa
inakmalipoužiťnormyobchodnéhopráva.SúčasnespoukazomnačlánokIIbod7.ačlánokXIV.zákona
č. 102/2014 Z. z., o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy
uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene
a doplnení niektorých zákonov mal odvolateľ za to, že na ustanovenie § 52 odsek 2 zákona č. 40/1964

Zb. Občiansky zákonník, sa vzťahuje zákaz retroaktivity, a teda nie je možné toto ustanovenie aplikovať
na vzťahy, ktoré vznikli pred 01.04.2015, v opačnom prípade by došlo k porušeniu základných princípov
nášho právneho poriadku. Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle aplikovať toto ustanovenie na právne
vzťahy, ktoré boli založené pred 01.04.2015, nič mu nebránilo výslovne to uviesť v intertemporálnej
norme § 879p, v ktorej sú explicitne uvedené ustanovenia, na ktoré sa nepravá retroaktivita vzťahuje.

Argumentum a contrario je možné dospieť k záveru, že úmysel zákonodarcu je ten, že § 52 odsek 2
v novelizovanom znení sa vzťahuje výlučne na právne vzťahy založené po 01.04.2015. Pri svojvoľnej
retroaktívnej aplikácii tohto ustanovenia súdom na právne vzťahy založené pred 01.04.2015 dôjde k
porušeniu článku 2 Ústavy SR a zásahu základných práv a slobôd občanov. Na všetky úverové vzťahy,
ktoré vznikli pred 01.04.2015 je nevyhnutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže

zákonodarca až s účinnosťou 01.04.2015 určil výnimku, že spotrebiteľské úverové vzťahy sa spravujú
ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ochrana spotrebiteľa je síce dôležitým faktorom v spoločnosti,
avšak nemožno mu poskytovať takú ochranu, ktorá by viedla k jeho jednostrannému zvýhodňovaniu,
spotrebiteľ by bol v takýchto prípadoch zbavený akejkoľvek zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej
povinnosti dôkladne navzájom zvážiť výhody a nevýhody a podľa toho rozumne konať. Neexistuje ani

vecneodôvodniteľnýdôvodoslobodiťspotrebiteľaodpovinností,ktorémuukladázmluvasrovnocenným
partnerom,aksaksplneniutejtopovinnostizaviazaldobrovoľneasvedomímichrozsahu.Vnadväznosti
na vyššie uvedené máme za to, že v tomto prípade ide, pod zámienkou narovnávania prirodzených
nerovností medzi účastníkmi občianskoprávnych vzťahov, prostredníctvom zákona alebo dokonca
prostredníctvom judikatúry ESD dochádza k narušeniu princípu rovnosti strán konania, a legitimita

takýchto legislatívnych „úsluh“ slabším zmluvným stranám sa odvodzuje od predpokladu, že sú na
trhu znevýhodnení silnejším ekonomickým postavením ich spolu kontrahenta, t.j. dodávateľa. Súdy sú
povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy, aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v
žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Žalobca
uzavrel zmluvu dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku. Podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie

zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15 nie je nevyhnutné aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok
spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez
ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Zároveň Súdny dvor dospel k záveru, že zmluva
o úvere na dobu určitú ustanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo
forme amortizačnej tabuľky spresňovať aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny.

Zmluva o úvere jasným spôsobom obsahuje údaje o výške, počte a termínoch jednotlivých splátok. Na
základe vyššie uvedeného má žalobca za to, že vyššie uvedenú zmluvu o úvere nemožno považovať
za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu, že zmluva o úvere neobsahuje matematicky spočítanú celkovú
čiastku úveru ako aj výšku, počet a termíny splátok, nakoľko vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé,že zmluva o úvere priamo nemusí takýto údaj obsahovať, ale postačí, ak sa táto informácia na základe
zmluvy o úvere dá identifikovať, čo v danom prípade zmluva o úvere spĺňa. K záveru súdu prvej
inštancie o neprimerane vysokej sadzbe zmluvných úrokov uviedol, súd tak mal urobiť po dôkladnom

dokazovaní a detailnom odôvodení rozsudku, a nakoľko v prípade stanovenia výšky úrokovej sadzby ide
o širší komplex posudzovania jednotlivých skutočností, na základe ktorých je následne stanovená výška
úrokovej sadzby, nestačí na uzavretie záveru o prípadnej neplatnosti dojednanej výšky dohodnutých
zmluvných úrokov len odkaz na priemernú výšku úrokových sadzieb k danom období.

7. Žalovaní sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie súdu
prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl.
C.s.p.,beznariadeniapojednávania(§385C.s.p.acontrario)stým,žemiestoačasvyhláseniarozsudku

oznámil na úradnej tabuli súdu aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

9. Vo veci samej sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych

zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančnýmsúdom,naktorévplnomrozsahuodkazuje,alennazdôrazneniesprávnostirozhodnutia
súdu prvej inštancie uvádza:

10. V odvolacom konaní posúdil odvolací súd relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

11. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená zmluva o úvere
je zmluvou spotrebiteľskou vychádzajúc z postavenia žalovanej ako dlžníka z úverovej zmluvy s tým,
že je namieste aplikovať zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“). Konal
pretosprávne,keďpreskúmal,čizmluvaospotrebiteľskomúvereobsahujevšetkyobligatórnenáležitosti

podľa § 4 odsek 2 tohto zákona.

12. V zmysle ustanovenia § 4 odsek 2 písm. i/ ZoSÚ účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, zmluva
o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitosti musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov.

13. Podľa ustanovenia § 4 ods. 3 ZoSÚ účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, pri nesplnení
podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe
poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo dodaný tovar, alebo poskytnutá
služba.

Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k)
a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

14. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje údaj požadovaný
zákonom o spotrebiteľských úveroch v čase jej uzavretia a to údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a

iných poplatkov. Takéto údaje musia byť v zmluve výslovne uvedené, nemožno ich vyvodzovať z ďalších
zmluvných náležitostí. Odvolací súd má rovnako za to, že predmetná zmluva neobsahuje obligatórnu
náležitosť uvedenú v § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z.z., nakoľko zmluva o úvere obsahuje údaj len
o celkovej výške mesačnej splátky v sume 30,62 Eur, pričom v splátke sú zároveň zahrnuté aj úroky a
poplatky. V zmluve je uvedená len celková výška mesačnej splátky a počet splátok, čo je nedostatočný

údaj, pretože nie je zrejmé, koľko z každej splátky sa započítava na istinu, koľko na úrok, koľko na
poplatok. S poukazom na uvedené, keďže v zmluve nie je uvedená výška, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivýmnesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov v súlade s § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch.

15. Za daného stavu odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí zmluvy v zmysle ustanovenia § 4
odsek 2 v spojení s § 4 odsek 3 ZoSÚ bol správny.

16. Jedným z podstatných odvolacích argumentov žalobcu bol odkaz na rozsudok Súdneho dvora EÚ

zo dňa 09.11.2016 v právnej veci Q. Z. L., E..L.. Z. V. F. (Z.-XX/XXXX), podľa ktorého nie je nevyhnutné,
aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum,
pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy
týchto splátok. Rovnako termín konečnej splatnosti úveru je v úverovej zmluve uvedený pre priemerného
spotrebiteľa dostatočne, jasne a zrozumiteľne.

17. Súd prvej inštancie ustálil, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov z dôvodu absencie
podstatných náležitostí uvedených v písm. i) § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z..

18. K rozhodnutiu Súdneho dvora Európskej únie, na ktoré žalobca poukazuje v odvolaní odvolací súd
uvádza,žezospomínanéhorozhodnutiaSúdnehodvoruEÚskutočnevyplýva,ženiejenevyhnutné,aby

zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ
podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto
splátok (bod 50). V neposlednom rade si však musíme uvedomiť, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a
výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho.
V súlade s vyššie uvedeným Súdny dvor EÚ aj vo veci Z.-XX/XX poskytol výlučne výklad Smernice a v

žiadnom prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z.z. alebo pred tým
účinného zákona č. 258/2001 Z.z., ktorý bol účinný v čase uzatvorenia zmluvy a súd prvej inštancie
náležitosti úverovej zmluvy posúdil práve podľa tohto zákona.

19. Nárok žalobcu súd prvej inštancie teda správne posudzoval podľa ustanovenia § 4 ods. 2 zákona

č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pričom odvolací súd podotýka, že odvolateľom uvádzaná
smernica upravujúca spotrebiteľský vzťahy sa v rámci jej prijatia a transponovania do právneho
poriadku Slovenskej republiky uplatňuje v súvislosti s aplikáciou ustanovení zákon č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, ktorý zrušil zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej
inštancie náležitosti úverovej zmluvy posúdil podľa zákona platného v čase uzatvorenia zmluvy. Aj z

hľadiska právnej istoty by nebolo správne, aby sa nezmenil zákon, no iba výklad jeho ustanovenia, a to
úplne opačným spôsobom. Nedostatky o transpozícií smernice môžu byť odstránené zmenou zákona,
nie však zásahom do horizontálnych súkromnoprávnych vzťahov.

20. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné uviesť, že novela Občianskeho

zákonníka účinná od 01.04.2015 doplnila ust. § 52 ods. 2 o tretiu vetu, podľa ktorej na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právny predpis, ktorého súčasťou
je toto ustanovenie, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa vzťahuje aj na právne vzťahy
založené pred účinnosťou tohto právneho predpisu. Tento záver priamo vyplýva z rozsudku Najvyššieho

súdu SR zo dňa 28.05.2015 vo veci XMCdo/XX/XXXX, ktorým bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora namietajúceho, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení
Obchodného nie Občianskeho zákonníka.

21. Vo veci X Y. /. Najvyšší súd Slovenskej republiky priamo skonštatoval, že aj bez riešenia otázky, či

je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované
podľa ustanovení Obchodného a nie Občianskeho zákonníka je zrejmé, že aj keby Najvyšší súd zrušil
mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie musel
by prvoinštančný súd vziať zreteľ na ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa,
pričom by ako orgán rozhodujúci o nárokoch so spotrebiteľskej zmluvy bol povinný prihliadnuť na

zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť ustanovenie § 52
ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali
použiť normy obchodného práva. Právny predpis, ktorých súčasťou sú oba tieto ustanovenia nemáprechodné ustanovenia, čo znamená, že sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou
týchto právnych predpisov. Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov
napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvej inštancie posudzoval plynutie premlčacej doby podľa

ustanovení Občianskeho zákonníka v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktorý generálny
prokurátor navrhuje zrušiť.

22. Podľa § 111 Občianskeho zákonníka zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka nemá vplyv na plynutie
premlčacej doby.

23. Podľa § 112 Občianskeho zákonníka ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u
iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia
po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde
alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.

24. Ako vyplýva už z výkladu ustanovenia § 111 OZ právo dovolať sa premlčania nie je viazané
na určitého dlžníka, ale patrí ktorémukoľvek dlžníkovi z daného právneho vzťahu. Ak sa teda zmení
osoba dlžníka (smrťou, prevzatím dlhu alebo inak), nový dlžník sa môže dovolať premlčania za
rovnakých podmienok ako pôvodný dlžník. Zmena v osobe dlžníka a veriteľa teda nemá vplyv na
plynutie premlčacej doby. Aj v prípade zmeny subjektov záväzku plynie ďalej, ako keby k zmene nebolo

došlo. Pritom nie je rozhodujúce, z akého dôvodu k zmene v osobe veriteľa alebo dlžníka došlo, t.j.
či ide o zákonný prechod alebo zmluvný prevod práv či povinností. Preto v prípadoch, keď dôjde k
zmene v osobe subjektu práva či povinnosti (napr. na základe nadobudnutia dedičstva podľa § 460 a
nasl.), započítava sa právnemu nástupcovi tá časť premlčacej doby, ktorá už uplynula jeho právnemu
predchodcovi.

25. Odvolací súd preto k odvolacej námietke žalobcu, že v danom prípade objektívna premlčacia doba
ešteneuplynulazdôvodujejspočívaniavčaseodsmrtiporučiteľkydňa12.03.2014podeňnadobudnutia
vykonateľnosti uznesenia o dedičstve uvádza, že v prípade ak zmena v osobe subjektu povinnosti z
dôvodu prechodu práva na nového dlžníka na základe nadobudnutia dedičstva nemá vplyv na plynutie

premlčacej doby ako je uvedené vyššie, tak ani samotná skutočnosť v prípade smrti poručiteľa ako
pôvodného dlžníka a vykonanie dedičského konania nemá vplyv na plynutie a spočívanie premlčacej
doby.

26. Rovnako je potrebné dodať, že v zmysle ustanovenia § 112 OZ základnou podmienkou, aby došlo

k spočívaniu premlčacej lehoty je, aby veriteľ dotknuté právo uplatnil buď na všeobecnom súde alebo
u iného, avšak nevyhnutne príslušného orgánu, ktorým môže byť v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov i rozhodcovský súd.

27. Taktiež premlčacia lehota nemohla spočívať v žalobcom uvádzanom čase od smrti poručiteľky

nakoľko z dedičského rozhodnutia, ktoré žalobca predložil, nevyplýva, že by si v dedičskom konaní
uplatnil voči právnym nástupcom poručiteľky svoj nárok. Z uvedeného možno zhrnúť, že nemohlo dôjsť k
zastaveniu - spočívaniu premlčacej lehoty nakoľko žalobca si v zmysle ustanovenia § 112 OZ neuplatnil
svoje právo na príslušnom orgáne a len samotné prejednanie majetku poručiteľa v dedičskom konaní
nie je možné v zmysle vyššie uvedených podmienok posúdiť ako uplatnenie práva s prejednaním a

rozhodnutím v danej veci príslušným orgánom a osvedčenie o dedičstva nepredstavuje v tomto prípade
nepredstavuje právoplatné a vykonateľné rozhodnutie právomocným orgánom. Premlčacia doba sa
preto nezastavila a plynula po celý čas od zosplatnenia úveru a aj po smrti poručiteľky, tak aj počas
priebehu dedičského konania, a preto žalobca musí niesť následky jej plynutia.

28. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C.s.p.
rozsudok súd prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

29.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľaustanovenia§396ods.1
C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 odsek 2 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola

skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a nemá právo na náhradu trov odvolacieho
konania a úspešní žalovaní si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili a vychádzajúc z obsahu
spisu im ani v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto odvolací súd
rozhodol tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania sporovým stranám nepriznal.30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2,
posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).