Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. september 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/125/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2616202376
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2616202376.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:

JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: K. E., nar. XX.X.XXXX, adresa
H., J. XXXX/XX, zastúpený advokátom: JUDr. Peter Schmidl, so sídlom Malacky, Záhorácka 11/A, proti
žalovanej:S.E.,nar.XX.X.XXXX,adresaP.,G.XXX,zastúpenáspoločnosťou:BARKOCIlawfirm,s.r.o.,
so sídlom Bratislava - Staré Mesto, Námestie slobody 28, IČO: 47 247 916, o zaplatenie 11.184,51 Eur,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Senica č.k. 3C/83/2016-147 zo dňa 15.12.2016 v
spojení s opravným uznesením č.k. 3C/83/2016-161 zo dňa 1.2.2017 - v jeho zamietajúcej časti včítane
závislého výroku o trovách konania, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutej zamietajúcej
časti o uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 7.496,31 Eur a v časti o náhrade trov konania
r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a v ostatnej zamietajúcej časti p
o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 114,78
Eur a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, konanie o zaplatenie sumy 82,50 Eur zastavil, vo zvyšku
žalobu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 98 %.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 100 ods. 1, 2, § 101, § 107 ods. 1,
2, § 123, § 137 ods. 1, § 139 ods. 1, § 149 ods. 4, § 451 ods. 1, 2, § 454, § 511 ods. 1 až 3, § 580
Občianskeho zákonníka (ďalej aj OZ), § 77 ods. 1, 2, 7 zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach
a miestnom poplatku (stav k 21.12.2015).

3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že k vyporiadaniu bezpodielového
spoluvlastníctvastránsporuakobývalýchmanželovdošlozozákonavzmysle§149ods.4Občianskeho

zákonníka. Obe strany mali odlišný právny názor ohľadne posúdenia ich dlhu voči ŠFRB, ktorý vznikol
za trvania manželstva, a ktorý bol vyporiadaný podľa uvedeného zákonného ustanovenia. Právny názor
strán vyplýval z rôzneho výkladu § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k uvedenému dlhu,
keď žalobca považoval dlh vyporiadaný tak, že každej zo strán pripadol podiel jednej polovice dlhu
a žalovaná mala za to, že tak ako u ostatných hnuteľných vecí aj dlh viažúci sa k nehnuteľnosti
pripadol žalobcovi, ktorý nehnuteľnosť užíva pre svoju potrebu a potrebu svojej rodiny. Súd danú právnu
problematiku taktiež posúdil podľa § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka, a to podľa druhej a tretej

vety uvedeného ustanovenia. Súd teda spoločný dlh strán voči ŠFRB posúdil ako majetkové právo,
o ktorom pri vyporiadaní zo zákona platí, že je v podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch
spoluvlastníkov sú rovnaké. Obe strany sa tak uplynutím troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia o
rozvode manželstva stali dlžníkmi predmetného dlhu voči ŠFRB tak, že podiel každej zo strán bolajedna polovica. Uvedený právny názor o tom, že dlh možno považovať za majetkové právo vyplýva aj z
komentára k ustanoveniu § 149 Občianskeho zákonníka uverejnenom k Občianskemu zákonníka I. diel
od autora Jaromíra Svobodu a kol. vydavateľstvom Eurounion, s.r.o. Bratislava. Na základe uvedeného

je zrejmé, že nemožno použiť ustanovenie § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka, nakoľko dlh voči ŠFRB
bol v čase jeho splnenia žalobcom už vyporiadaný, strany neboli za záväzok zodpovedné spoločne a
nerozdielne, preto súd posúdil plnenie žalobcu za žalovanú v zmysle § 454 Občianskeho zákonníka
ako bezdôvodné obohatenie, nakoľko sa žalovaná konaním žalobcu bezdôvodne obohatila, pretože
žalobca, ktorý uhradil aj jej dlh vo veľkosti jednej polovice, plnil za žalovanú, ktorá podľa práva mala

plniť sama. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania dlhu súd nemohol v tejto časti žalobe vyhovieť,
nakoľko uplynula zákonná dvojročná lehota na podanie žaloby od doby, kedy sa žalobca dozvedel o
bezdôvodnom obohatení a kto sa na jeho úkor obohatil, čo bolo dňom vyplatenia dlhu len žalobcom
dňom 29.4.2013, pričom žaloba bola na súd podaná až 7.4.2016. Súd námietku premlčania dlhu
nepovažuje v rozpore s dobrými mravmi vzhľadom na okolnosti prípadu, v danom spore sa nejedná ani
o postavenie strán požívajúcich ochranu súdu ako to je napr. v spotrebiteľských sporoch. Hmotnoprávnu

námietkupremlčaniasúdnepovažovalzanepodanúvčas,nakoľkosprávnymposúdenímvecibolistrany
oboznámené až na pojednávaní, tiež v zmysle § 154 CSP prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
až do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

4. Súd prvej inštancie ďalej podľa žalovanej jej vzájomnú žalobu v zmysle ustanovení CSP nepovažoval

za vzájomnú žalobu, nakoľko ňou žalovaná nežiadala viac ako bola žalovaná suma, preto súd
nerozhodoval o tomto návrhu žalovanej, ale posúdil ho len ako písomné vyjadrenie. Tiež súd neprihliadol
na vznesenú námietku započítania, nakoľko možno započítať len pohľadávky, ktoré sú v čase ich
stretnutia splatné. V danom prípade nemožno považovať nárok žalovanej v zmysle § 137 Občianskeho
zákonníka na náhradu za užívanie nehnuteľnosti aj v časti spoluvlastníckeho podielu žalovanej výlučne

žalobcom za preukázaný a teda splatný. Bolo by predmetom samostatného konania preukázanie
dôvodnosti takéhoto nároku už i vzhľadom na skutočnosť, že žalobca žalovanej v užívaní nehnuteľnosti
nebránil. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 5.12.2016 navrhol rozšírenie žaloby zo sumy 7.496,31
Eur na sumu 10.830,45 Eur. Svoj návrh odôvodnil tým, že na vyrovnanie pohľadávky voči ŠFRB si
zobral dňa 20.12.2012 úver od N. N. a.s. na sumu vo výške 10.000,- Eur, pričom túto sumu v celom

rozsahu použil na splnenie záväzku ŠFRB a zostatok pohľadávky 4.597,57 Eur zaplatil z vlastných
ušetrených prostriedkov. Od žalovanej tak žiadal polovicu z celkovej sumy, ktorý musel vynaložiť na
zaplatenie spoločného dlhu. Po právnej stránke ale nový nárok vôbec nezdôvodnil. Až v záverečnej reči
právny zástupca žalobcu uviedol, že ak žalobcom uplatnená pohľadávka nemôže byť uplatnená titulom
nevyrovnanej pohľadávky zo zaniknutého BSM, môže byť tým pádom uplatnená v zmysle § 139 ods.

1 OZ, z ktorého vyplýva, že z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní
všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne, pričom navrhol priznať žalobcovi plnenie z tohto titulu. K
tomuto treba uviesť, že nový úver od N. N. už nepatril do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a
nevzťahoval sa naň režim vyporiadania v zmysle Občianskeho zákonníka, tiež uplatňovanie si nároku
v zmysle § 139 ods. 1 OZ právne neodôvodňuje povinnosť žalovanej podieľať sa na výlučnom dlhu

žalobcu, ide tak zo strany právneho zástupcu žalobcu o príliš široký výklad predmetného ustanovenia.
Podľa názoru súdu by prichádzalo do úvahy posudzovanie prípadnej škody na strane žalobcu, ktorý
si musel zobrať úver spolu s úrokmi, aby zaplatil aj dlh žalovanej. V tomto prípade by však bolo
vecou žalobcu uniesť dôkazné bremeno ohľadom všetkých zákonných podmienok pre vznik škody a
zodpovednosť za ňu. Žalobu súd v tejto časti z podrobne vyššie uvedených dôvodov zamietol.

5. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca ešte pred prvým pojednávaním zobral žalobu späť v
časti sumy 82,50 Eur, súd preto konanie v tejto časti zastavil. Žaloba bola vzatá späť v časti nároku
za náklady žalobcu na domovú daň za roky 2013 až 2016 vrátane a uplatnený nárok za poplatok
za komunálny odpad za rok 2016. Predmetom sporu tak zostal nárok žalobcu na zaplatenie úhrad

na poistenie domu proti živelným pohromám za roky 2013, 2014 a 2015, ako aj žalobcom zaplatené
poplatky za komunálny odpad za roky 2014 a 2015. Voči týmto nárokom zo strany žalovanej nebola
vznesená námietka premlčania. Súd mal za to, že nárok žalobcu na zaplatenie polovice úhrad na
poistenie domu proti živelným pohromám je dôvodný. Žalobca v tomto smere uniesol dôkazné bremeno,
keď predložil príslušnú zmluvu s poisťovňou W. a doklady o zaplatení poistného. Súd má za to, že

predmetom poistenia je ochrana majetku aj žalovanej, kedy sa poistenie vzťahuje na celý dom, teda aj
spoluvlastnícky podiel žalovanej. Na strane žalovanej tak prišlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle §
454 Občianskeho zákonníka. Čo sa týka nároku žalobcu v časti ním uhradeného poplatku za komunálny
odpad za roky 2014 a 2015, tento súd považoval za nedôvodný, a preto ho v tejto časti zamietol. Žalobcaneuniesol dôkazné bremeno, keď súdu nedoložil rozhodnutie Obce H., z ktorého by jasne vyplývalo,
že pri platení komunálneho odpadu plnil povinnosť aj za žalovanú. Z predloženého VZN Obce H. č.
2/2016 o odpadoch takáto povinnosť nevyplýva. Kto je povinný platiť za komunálny odpad je upravené

v § 77 ods. 2 písm. a) zákona 582/2004 Z.z. - o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne
odpady, pričom je to najmä fyzická osoba, ktorá má v obci trvalý pobyt alebo prechodný pobyt alebo
ktorá je na území obce oprávnená užívať alebo užíva byt. Žalobca pritom sám uviedol, že žalovaná
opustila spoločnú domácnosť, a preto mal na danú situáciu reagovať a obci danú zmenu nahlásiť, čomu
by zodpovedalo aj príslušné rozhodnutie obce o povinnosti platiť poplatok za komunálny odpad pre

príslušný počet osôb žalobcovej domácnosti. Z písomného vyjadrenia k odporu žalobcu vyplýva, že v
spoločnej domácnosti nežije sám, uvádza, že žije s deťmi, pričom nie je zrejmý počet a či v platbe za
komunálny odpad nie je zahrnutá platba aj za deti žalobcu. Žalobný nárok je v podstate v tejto časti
nepreskúmateľný a žalobca o tomto uplatnenom nároku neuniesol dôkazné bremeno. Záverom treba
ešte uviesť, že súd zamietol doplnenie dokazovania výsluchom strán, nakoľko ich výpovede považoval
za nadbytočné, skutkové tvrdenia strán neboli sporné, bolo sporné právne posúdenie veci, ku ktorému

by sa strany vzhľadom na to, že sú právne zastúpené vo výpovedi zrejme nevedeli vyjadriť. Súd sa
v odôvodnení rozsudku zaoberal tými najpodstatnejšími tvrdeniami a právnymi názormi oboch strán v
predmetnom spore. Na základe uvedených skutočností a právneho posúdenia veci súd rozhodol tak ako
je uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

6. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP a žalovanej
priznal ich náhradu podľa pomeru úspechu v rozsahu 99 %, v ktorom bola žalovaná úspešnejšia,
nakoľko žalobca bol úspešný len v rozsahu 1 % (rozsudkom mu bola priznaná suma 114,78 Eur, ktorá
predstavuje 1 % z požadovanej sumy 11.184,51 Eur). O výške náhrady trov konania súd rozhodne v
zmysle § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, a to po nadobudnutí

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

7. Opravným uznesením bola následne súdom opravená výroková časť napadnutého rozsudku o
náhrade trov konanie, v ktorom pre chybu v počítaní bol pomer úspechu žalovanej opravený v rozsahu
98%.

8. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca.
Vyslovil názor, že vznesená námietka premlčania je nedôvodná, taktiež jej obsah je nesprávny, čomu
nasvedčuje obsah zápisnice z pojednávania z 15.12.2016. Žalovaná vzniesla námietku nesprávne, čo
do časového rozhrania premlčania bezdôvodného obohatenia podľa jej zákonom ustanovenej litery v

zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie túto skutočnosť svojvoľne napravuje
v odôvodnení napadnutého rozsudku a konanie súdu prvej inštancie z toho pohľadu nezákonné a
svojim spôsobom vážne narušuje rovnosť strán konania - spôsobuje arbitrárnosť rozhodnutia. Ďalšou
okolnosťou, ktorou odôvodňuje odvolanie je skutočnosť, že súd prvej inštancie rozhodoval o časti sporu,
v ktorej nebol zaplatený súdny poplatok. Tiež považuje za potrebné poukázať na to, že žalovaná vzniesla

hmotnoprávnu námietku na poslednom pojednávaní, teda po všetkých jej možnostiach sa vyjadriť k
relevantným okolnostiam prejednávaného prípadu. Má preto za to, že takémuto konaniu žalovanej
nie je možné poskytnúť procesnú ochranu a považovať toto jej konanie za hospodárne a spravodlivé
vzhľadom na sudcovskú koncentráciu konania. Namieta tiež hmotnoprávny základ vznesenej námietky,
nakoľko jeho plnenie nenapĺňa žiadnu zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia a samotná

námietka nie je bližšie špecifikovaná, čo do konkrétnej skutkovej podstaty. Plnil spoločný dlh, ktorý
zaväzoval oboch bývalých manželov, preto jeho plnenie nie je možné kvalifikovať tak, ako to namietala
žalovaná. Vzhľadom na uplynutie zákonnej doby na vyporiadanie BSM, nemôže táto skutočnosť mať
za následok zmenu povahy záväzku tretej osobe voči bývalým manželom. Zmluva bola uzatvorená
počas manželstva a z jej obsahu nevyplýva, že by zaväzovala každého z manželov osobitne, preto

je zrejmé, že bývalí manželia boli zaviazaní spoločne a nerozdielne. V tejto súvislosti poukazuje aj
na nedobromyseľnosť žalovanej, ktorá evidentne vedela o svojom záväzku, napriek tomu neposkytla
potrebnú súčinnosť, pričom jej ľahostajnosť bola primárnym dôvodom, ktorá ho primäla k plneniu voči
veriteľovi. Celé doterajšie konanie žalovanej voči nemu aj ich spoločným záväzkom je príkro v rozpore
s dobrými mravmi. Vo vzťahu k ostatným uplatneným nárokom zotrváva na svojej doterajšej právnej

argumentácii a vyjadreniach v tomto smere.

9. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrila
prostredníctvom právneho zastúpenia, v ktorom vyjadrení poukázala na to, že na pojednávaní dňa15.12.2016 bolo z jej stany jednoznačne a jasne uvedené, že vznáša námietku premlčania voči nároku
žalobcu, ktorý si žalobca uplatňuje v predmetnom súdnom konaní s tým, že táto námietka premlčania
sa týka jej dlhu voči žalobcovi, ktorý mal vzniknúť z titulu úhrady žalobcu za poskytnutý úver ako

bezdôvodné obohatenie, ktorého zaplatenia sa žalobca v predmetnom konaní od nej domáha s tým, že
na ozrejmenie navyše špecifikovala časový úsek vzniku domnelého dlhu a rovnako moment uplatnenia
si práva zo strany žalobcu, aby bolo jednoznačné, že premlčacia doba v tejto súvislosti už uplynula.
Námietka premlčania, resp. jej účinné uplatnenie nie je viazané na žiadne prísne formálne náležitosti,
jej uplatnenie sa nerealizuje vyplnením akého si štandardizovaného formulára, či v podobe akejsi

podrobnej právnej analýzy. Súdna prax len spravidla vyžaduje, aby prejav vôle podávateľa tejto námietky
bol dostatočne jednoznačný a určitý. Ide o to, aby zúčastneným stranám, ako dostatočne rozumne
uvažujúcim osobám, bolo jasné, voči akému premlčanému nároku túto námietku daná osoba vznáša.
Tiež jej nie je vôbec jasné, kde súd svojvoľne napravuje nejaké jej tvrdenia. V tejto súvislosti navyše
poukazuje na § 358 CSP, podľa ktorého je neprípustné odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia,
považuje preto takéto tvrdenia za irelevantné a zmätočné. V súvislosti s koncentráciou konania je

potrebné poukázať na skutočnosť, že v tejto veci sa konali len dve pojednávania. Prvé pojednávanie v
tejto veci sa konalo 5.10.2016, bolo otvorené bez prejednania veci samej s tým, že na podnet súdu boli
otvorené mimosúdne rokovania, na základe ktorých sa žalované stany pokúsili o mimosúdne riešenie
sporu. Po neúspešnosti týchto rokovaní sa konalo druhé pojednávanie, kde po predbežnom právnom
posúdení veci zo strany súdu v zmysle § 181 CSP, vzniesla námietku premlčania, a ako je zrejmé aj zo

zápisnice z pojednávania zo dňa 15.12.2016, táto námietka bola vznesená ešte pred uznesením, ktorým
súd vyhlásil dokazovanie za skončené. V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že sám žalobca tesne
pred týmto pojednávaním uskutočnil niekoľko podaní zo dňa 1.12.2016, na základe ktorých využíval
prostriedky procesného útoku, podával ďalšie skutkové tvrdenia, dokladal dôkazy a dokonca menil petit
konania, ktoré súdu došli dňa 5.12.2016 a ona mala možnosť sa s obsahom oboznámiť len 5 dní pred

týmtopojednávaním,ktorésakonalo15.12.2016.Toznamená,žeprávenazákladeajtýchtoskutočností
vzniesla predmetnú námietku. Ďalej žalobca napáda rozsudok súdu z dôvodu, že súd prvej inštancie
rozhodoval o časti sporu, v ktorej nebol zaplatený súdny poplatok. Napadnutý rozsudok teda vyriešil
časť sporu, ktorá mala byť riešená až po zaplatení súdneho poplatku, čo sa do dnešného dňa nestalo
a z toho dôvodu ho nemožno považovať za zákonný, nakoľko nebola splnená zákonná povinnosť na

poskytnutieprávanasúdnuochranu.Naozrejmeniejenutnépoukázaťnato,žežalobcapodanímzodňa
1.12.2016 rozšíril žalobcu zo sumy vo výške 7.496,31 Eur na sumu 10.830,45 Eur, čím sám zapríčinil
vznik splatnosti súdneho poplatku za takéto rozšírenie žaloby. Aj ak predmetný súdny poplatok nebol
zaplatený, je nepochopiteľné, ako mohlo podľa žalobcovho tvrdenia dôjsť na základe tejto skutočnosti
k porušeniu ústavného práva na súdnu ochranu žalobcu. Ak nedošlo k zaplateniu súdneho poplatku zo

strany žalobcu, dalo by sa teoreticky hovoriť o porušení práva na jej súdnu ochranu, keďže práve ona by
mohla byť takýmto konaním súdu poškodená. Napokon podľa § 359 CSP platí, že odvolanie môže podať
strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, čo však ona ako jediná týmto poškodená strana
nespravila. Navyše vôbec nie je jasné, odkiaľ žalobca nadobudol právne presvedčenie, že napadnutý
rozsudok teda vyriešil časť sporu, ktorá mala byť riešená až po zaplatení súdneho poplatku, čo sa

do dnešného dňa nestalo, čím potom žalobca implicitne potvrdzuje, že si nesplnil zákonné povinnosti
ohľadom platenia súdnych poplatkov podľa Zákona o súdnych poplatkoch. Navyše v tejto súvislosti
odkazuje aj na § 10 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch, z ktorého vyplýva, že ak došlo k rozšíreniu
žaloby, k rozšíreniu návrhu, k podaniu vzájomnej žaloby alebo vzájomného návrhu v tej istej veci po tom,
ako začal konať súd vo veci, súdne konanie sa pre nezaplatenie súdneho poplatku zastaviť nemohlo, čo

sa vzťahuje potom na daný prípad, keďže žalobca rozširoval svoju žalobu podaním zo dňa 1.12.2016, čo
bolo teda po tom, ako súd už začal vo veci samej konať. Má preto za to, že tvrdenia žalobcu obsiahnuté v
jeho odvolaní sú rozporuplné, ambivalentné a z hľadiska odvolacieho konania právne irelevantné, preto
odvolaciemu súdu navrhuje, aby napadnutý rozsudok potvrdil s tým, že zaviaže žalobcu k povinnosti
zaplatiť jej trovy odvolacieho konania.

10. K doručenému vyjadreniu žalovanej k odvolania žalobcu, žalobca zaujal písomné stanovisko,
v ktorom poukázal na to, že v zápisnici o pojednávaní zo dňa 15.12.2016 je nesprávne uvedené
obdobie, pre ktoré je rozhodné určenie, či je jeho nárok premlčaný alebo nie a v tom spočíva
nesprávnosť námietky, ktorá na základe tejto skutočnosti nie je dôvodná. Tiež zdôrazňuje, že žalovaná

vzniesla námietku premlčania po neúspešnosti mimosúdnych rokovaní, resp. po oboznámení sa s jeho
procesnými návrhmi pred posledným pojednávaním, ale výlučne len po predbežnom právnom posúdení
súdom, čo je prinajmenšom úsmevné vzhľadom na žalovanej používané judikáty, súdne rozhodnutia,
latinské výrazy a rozsiahlu právnu argumentáciu. Je názoru, že posúdenie premlčania nároku je prvotnýúkon,ktorýtrebakonfrontovať,čiužpripodávanížalobyalebovyjadrenia knej.Vovzťahukproblematike
nezaplatenia súdneho poplatku z § 10 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch výslovne vyplýva,
že súd konanie zastaví, pokiaľ súdny poplatok nebol zaplatený v lehote od doručenia výzvy súdu, čo

potom samo o sebe protirečí tvrdeniam žalovanej, keď toho času už zaplatil všetky svoje povinnosti vo
vzťahu k súdu, ale v zmysle § 217 ods. 1 CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia,
čo teda nič nemení na skutočnosti, že napadnutý rozsudok je chybný. V plnom rozsahu sa pridržiava
svojich ostatných námietok a tvrdení, ktoré tvoria obsah odvolania a taktiež si uplatňuje náhradu trov
odvolacieho konania voči žalovanej.

11. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ

použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385

ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej
tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k
právnemu záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti čiastočne potvrdiť a čiastočne zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na rozsah a predovšetkým dôvody žalobcom
podaného odvolania, bolo posúdiť, či súd prvej inštancie postupoval správne a zákonne, ak žalobu o
zaplatenie sumy 7.496,31 Eur ako súdom posúdeného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
zamietol, v dôsledku premlčania tohto nároku.

14. V prejednávanej veci sa žalobca ako rozvedený manžel domáha od žalovanej, okrem iného, úhrady
polovicesplátokúveru,ktorýúverobajaprevzaliakomanželiazatrvaniamanželstvaodveriteľaŠtátneho
fondu rozvoja bývania. V danom prípade návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov rozhodnutím súdu v lehote troch rokov od jeho zániku ani jedným z manželov podaný nebol

ani nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou; k vyporiadaniu spoločného majetku sporových strán preto
došlo na základe nevyvrátiteľnej právnej domnienky v zmysle § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorej platí, že „Ak do troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo k
jeho vyporiadaniu dohodou alebo ak bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo na návrh podaný
do troch rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím súdu, platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci, že

sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre
potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník užíva. O ostatných hnuteľných veciach
a o nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov
sú rovnaké. To isté platí primerane o ostatných majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné.“.
I keď cit. zákonné ustanovenie rieši pozitívno-právnou úpravou iba existujúci majetok, pôvodne patriaci

do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, v tomto ustanovení sa zákon nezmieňuje o záväzkov
manželov, ku ktorým súd v rámci širšieho vyporiadania prihliada, pričom môže ísť o záväzky z právnych
úkonov, týkajúcich sa spoločných vecí, z absencie právnej úpravy možno vyvodiť, že ak došlo k
úhrade spoločného dlhu len jedným z manželov zo svojho výlučného majetku, nie je vylúčené, aby sa
samostatnou žalobou domáhal plnenia voči bývalému bezpodielovému spoluvlastníkovi, vychádzajúc z

toho,žeipodielynaspoločnomzáväzkusúrovnaké.Správnostiuvedenéhozáverunasvedčujeajznenie
poslednej vety ustanovenia § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka podľa ktorej „To isté platí primerane o
ostatných majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné.“. Preto ak žalobca plnil veriteľovi zo
zmluvy o úvere za situácie, v ktorej podiely na dlhu oboch sporových strán sú rovnaké a to vychádzajúcz fikcie vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov (§ 149 ods. 4 v spojení s § 511 ods.
2 Občianskeho zákonníka), žalobca je oprávnený domáhať sa od žalovanej náhrady toho, čo splnil
veriteľovi nad rámec svojho podielu (§ 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

15. O nesprávne právne posúdenie veci ide vtedy, ak súd prvej inštancie posúdil vec podľa právnej
normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú, nesprávne
vyložil alebo na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval.

16. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. (ods. 1) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez
právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. (ods. 2)

17. Podľa § 511 ods. 1, 2. 3 Občianskeho zákonníka, ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu

je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má
tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od
ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne. ( ods. 1) Ak právnym
predpisom alebo rozhodnutím súdu nie je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely na
dlhu všetkých dlžníkov vo vzájomnom pomere rovnaké. Dlžník, proti ktorému bol uplatnený nárok vyšší,

než zodpovedá jeho podielu, je povinný bez zbytočného odkladu upovedomiť o tom ostatných dlžníkov a
dať im príležitosť, aby uplatnili svoje námietky proti pohľadávke. Môže od nich požadovať, aby dlh podľa
podielov na nich pripadajúcich splnili alebo aby ho v tomto rozsahu dlhu inak zbavili. (ods. 2) Ak dlžník
v rozsahu uplatneného nároku dlh sám splnil, je oprávnený požadovať náhradu od ostatných podľa ich
podielov. Pokiaľ nemôže niektorý z dlžníkov svoj podiel splniť, rozvrhne sa tento podiel rovnakým dielom

na všetkých ostatných. (ods. 3)

18. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne
a nerozdielne, čím potom i záväzky, ktoré tvoria spoločný majetok manželov, plnia obaja manželia
spoločne a nerozdielne (§ 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pri plnení záväzkov patriacich

do spoločného majetku manželov majú teda manželia postavenie solidárnych dlžníkov a veriteľ je
oprávnený požadovať celé plnenie na od ktoréhokoľvek z nich, z čoho potom vyplýva, že ktorýkoľvek
z manželov môže spoločný záväzok splniť sám, čím potom povinnosť druhého manžela voči veriteľovi
zanikne (§ 511 ods. 1, veta prvá Občianskeho zákonníka).

19. Z doteraz uvedeného pre pomery posudzovanej právnej veci vyplýva, že aj po vyporiadaní
bezpodielového spoluvlastníctva manželov (tu zákonnou fikciu podľa § 149 ods. 4 Občianskeho
zákonníka), ktorého predmetom bol aj záväzok manželov voči označenému veriteľovi, zostali obaja
manželia solidárnym dlžníkom veriteľa, ktorý bol oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich.
Ak bol potom veriteľ uspokojený plnením z majetku žalobcu ako solidárneho dlžníka, jednalo sa o

plnenie na základe platného právneho dôvodu, nie o bezdôvodné obohatenie (porovnaj § 451 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Logicky nemôže ísť ani o prípad naplnenia skutkovej podstaty bezdôvodného
obohatenia podľa § 454 Občianskeho zákonníka (plnením za iného), ktorá predpokladá, že ten, kto plnil
inému (poskytol mu plnenie, ktorá má majetkovú hodnotu), túto povinnosť nemal a plnil namiesto toho,
kto bol na to plnenie povinný. Aj v posudzovanom prípade teda žalobca plnil veriteľovi dlh vlastný, a to

ako jeden zo solidárne zaviazaných dlžníkov.

20.Jetedazrejmé,žeprávneposúdenievecisúdomprvejinštancie,ktorýkvalifikuježalobcomuplatnené
právo na zaplatenie sumy 7.496,31 Eur ako polovice ním zaplateného dlhu na spoločnom úvere vo výške
14.597,57 Eur, ako právo na vydanie bezdôvodného obohatenia majetku získaného plnením za iného (§

454 Občianskeho zákonníka), správne nie je, čím potom nie je správny ani ten záver súdu prvej inštancie
o premlčaní tohto práva v dvojročnej premlčacej lehote podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri
vznesení námietky premlčania žalovanou, podľa žalovanej a súdu prvej inštancie ako práva na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia, odvolanie žalobcu založené na namietaní správnosti vznesenej
námietky premlčania, pretože plnenie žalobcu nespĺňa žiadnu zo skutkových podstát bezdôvodného

obohatenia a vzhľadom na uplynutie zákonnej doby na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, nemôže táto skutočnosť mať za následok zmenu povahy záväzku tretej osoby (veriteľa) voči
bývalým manželom, zaviazaným spoločne a nerozdielne, je preto opodstatnené.21. Vzhľadom na konštatované je preto už nadbytočným zaoberať sa ďalšou odvolacou argumentáciou
vzťahujúcou sa na konštatované premlčanie nároku žalobcu voči žalovanej na zaplatenie sumy 7.496,31
Eur.

22. Pokiaľ ide o námietku, že súd prvej inštancie rozhodoval o časti sporu, bez zaplatenia súdneho
poplatku, odvolací súd odkazuje na znenie § 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., z ktorého možno vyvodiť
jedine to, že i pre prípad nezaplatenia súdneho poplatku za rozšírenie žalobného návrhu po začatí
konania (daný prípad), súd je povinný vo veci konať aj o tomto návrhu, s tým že poplatníka vyzve na

jeho zaplatenie uznesením a pre prípad jeho nezaplatenia sa tento poplatok bude vymáhať.

23. Odvolateľ pritom namietal nesprávnosť rozsudku súdu prvej inštancie v celej jeho zamietajúcej časti,
teda nielen vo vzťahu k jeho nároku na zaplatenie časti spoločného dlhu, ktorý plnil veriteľovi nad rámec
svojho podielu. V ostatnej zamietajúcej časti ohľadne nároku na zaplatenie poplatkov za komunálny
odpad, ako i zaplatenia polovice nákladov (poplatkov a úrokov), ktoré mu vznikli v súvislosti s čerpaním

jeho samostatného úveru na zabezpečenie si finančných prostriedkov na splatenie spoločného úveru
bývalých manželov žalobca v odvolaní len všeobecne odkazuje na svoju doterajšiu argumentáciu a
vyjadrenia v tomto smere, s ktorou sa ale súd prvej inštancie vysporiadal v ods. 35 a 36 odôvodnenia
napadnutého rozsudku, ktorá argumentácia žalobcom v jeho odvolaní spochybnená a ani vyvracaná
nebola. Z uvedeného je potom možné vyvodiť len to, že pokiaľ žalobca nekonkretizoval v čom vidí

nesprávnosť súdneho rozhodnutia vo vzťahu k uvedeným nárokom a keďže odvolací súd je viazaný
nielen rozsahom odvolania ale aj jeho dôvodmi, jeho odvolanie je v uvedenej časti len formálne, bez
možnosti zaujatia odvolacím súdom jeho stanoviska k nemu a tým bez možnosti jeho prieskumu.

24. Odvolací súd nemohol ponechať bez povšimnutia vysporiadanie sa súdom prvej inštancie s

obranou žalovanej založenej na tvrdení vzájomnej pohľadávky voči žalobcovi, ktorá má predstavovať
žiadanú náhradu za užívanie spoločnej nehnuteľnosti aj v časti spoluvlastníckeho podielu žalovanej
výlučne žalobcom. Súd prvej inštancie neprihliadnutie k tejto námietke odôvodnil tým, že „....započítať
možno len pohľadávky, ktoré sú v čase ich stretnutia splatné. V danom prípade nemožno považovať
nárok žalovanej v zmysle § 137 Občianskeho zákonníka na náhradu za užívanie nehnuteľnosti aj v

časti spoluvlastníckeho podielu žalovanej výlučne žalobcom za preukázaný a teda splatný (žalovaná
žalobcu vyzvala na plnenie - č.l. 95, 96 spisu). Bolo by predmetom samostatného konania preukázanie
dôvodnosti takéhoto nároku už i vzhľadom na skutočnosť, že žalobca žalovanej v užívaní nehnuteľnosti
nebránil.“. Z takto všeobecne a stroho formulovaného zdôvodnenia, ani v spojení s predchádzajúcou
jeho časťou, nie je pritom možné jednoznačne zistiť, z čoho súd v rámci právneho posúdenia vychádzal,

pri konštatovaní, že pokiaľ nárok žalovanej nie je preukázaný, nie je splatným, ani z čoho vyvodzuje
potrebu v samostatnom konaní preukazovať dôvodnosť takéhoto nároku a či uplatnenie si vzájomnej
pohľadávky v predmetnom konaní považoval za námietku započítania a či boli na započítanie splnené
zákonné podmienky. Súd tým dostatočne presvedčivo nevysvetlil svoje úsudky.

25. Započítanie (§ 580 Občianskeho zákonníka) je pritom splatenie pohľadávky vzájomným zúčtovaním
a jeho hlavným účelom je teda vylúčenie platenia a tým spôsob zániku záväzku porovnateľný s jeho
splnením. Pohľadávka nezaniká len samotnou existenciou vzájomnej pohľadávky bez ďalšieho, ale až
nazákladeprejavuvôleobochstránaleboaspoňjednejznich,vzájomnénárokykompenzačnevyrovnať.
To znamená, že práva úprava započítania umožňuje započítanie aj jednostranným právnym úkonom

bez súhlasu (teda aj proti vôli) druhej strany. Podmienkou jednostranného započítania je uskutočnenie
adresného prejavu smerujúceho k započítaniu, vzájomnosť pohľadávok, plnenie rovnakého druhu,
pravosť pohľadávky a ich vzájomné krytie, splatnosť a neexistencia zákonného zákazu, s ktorými
predpokladmi jednostranného započítania vo vzťahu k vznesenej započítacej námietke žalovanou je
potrebné sa súdom prvej inštancie dôsledne zaoberať a zároveň ich vysvetliť, keďže započítanie je

možné uskutočniť aj v priebehu sporového konania.

26. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

27. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.28. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou

zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

29. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporu (účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie
(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu
Slovenskejrepubliky(nálezsp.zn.I.ÚS226/03),trebazaporušenieprávanaspravodlivésúdnekonanie
považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

30. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej
praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

31. Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia (§ 234 ods. 2 CSP) musí mať náležitosti

uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež
s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky
kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel,

ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky,
vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie
súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

32. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a

presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

33.Akpotomnedostatokriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiajeporušenímprávanaspravodlivé
súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP v
závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

34. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho
vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických
a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá
aj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie
len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda

existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené,
nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo 157/2011).

35. Pretože v zmysle uvedeného, súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, v dôsledku čoho
ani nevykonal dostatočné dokazovanie na zistenie skutočností významných pre rozhodnutie vo veci

samej, ktoré dokazovane vzhľadom na jeho potrebný rozsah nie je hospodárne dopĺňať v konaní
pred odvolacím súdom a zároveň tiež došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie
(čiastočným neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami - pozri ods. 23 a 24)) k
znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere,že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
zamietajúcej časti v spojení s opravným uznesením o uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi
7.496,31 Eur a v časti o náhrade trov konania (osobitnými odvolacími dôvodmi nenapadnutého), s

poukazom na uvedenú argumentáciu, s použitím § 389 ods. 1 písm. b) a čiastočne i c) CSP zrušil a
podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie v tejto časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
a v ostatnej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie s použitím § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil.

36. Povinnosťou súdu prvej inštancie, bude riadne v súlade s procesnou normou vykonať všetky
navrhnuté a pre vec relevantné dôkazy, skutkový stav následne opätovne komplexne vyhodnotiť, na
zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia, pričom je potrebné ex offo
vyriešiť ako predbežnú otázku, či došlo k účinnému započítaniu žalobou uplatnenej pohľadávky, ktorú
uplatnila žalovaná v priebehu konania, následne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je
nevyhnutné náležite, v súlade s § 220 ods. 2, 3, 4 CSP odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd

prvej inštancie opätovne o náhrade trov včítane náhrady trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3
CSP).

37. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).