Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. september 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/59/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8311200813
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8311200813.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr.

Petra Šama a JUDr. Romana Tótha, v právnej veci žalobcu: Urbárske a pasienkové združenie -
Pozemkové spoločenstvo V. X., U. XXXX/X, Q., IČO: 17 149 371, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom
Ličákom, so sídlom Kapušany, Záhradná 19/468, proti žalovanému: PRATUR, s.r.o., so sídlom Snina,
Študentská 2048, IČO: 36 495 093, zastúpenému advokátom JUDr. Dušanom Maruščákom, so sídlom
Stropkov, Hrnčiarska 1619/42, o zaplatenie 7.745,- eur s prísl. a o protinávrhu žalovaného na zaplatenie
sumy 29.429,- eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa
14.10.2013 pod č. k. 17C/19/2011-296, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zaväzujúcej časti a vo výroku o zamietnutí
protinávrhu žalovaného na zaplatenie sumy 29.429,- eur.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Humenné vyššie označeným rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
7.745,- eur (233.330,- Sk) s 0,05 % úrokom z omeškania denne zo sumy 2.323,57 eur od 11.10.2006
do zaplatenia, zo sumy 2.323,57 eur od 13.1.2007 do zaplatenia, zo sumy 2.323,57 eur od 29.10.2007
do zaplatenia, zo sumy 774,41 eur od 29.10.2007 do zaplatenia, všetko do 3 dní od jeho právoplatnosti.
Protinávrh žalovaného na zaplatenie sumy 29.429,- eur s príslušenstvom zamietol. Zároveň vyslovil, že
o trovách konania rozhodne samostatným uznesením.

Vychádzal zo zistenia, že dňa 22.4.2005 uzavrel žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca
Zmluvu o prenájme (ďalej len „zmluva“), predmetom ktorej bol nájom lesných pozemkov za účelom
obhospodárovania podľa záväzných predpisov LHP. V zmluve si zmluvné strany dohodli, že cena
prenájmu činí ročne 280.000,- Sk (čl. IV/1). Nájomca bol povinný uhrádzať cenu za predmet zmluvy
podľa čl. III zmluvy v štyroch štvrťročných splátkach na základe vystavenej a doručenej faktúry.
Lehota splatnosti bola dohodnutá na 15 dní odo dňa doručenia faktúry (čl. V/1., 2.). Zároveň bolo

dohodnuté, že zmluva sa uzatvára na dobu určitú, a to od 1.7.2004 do 31.12.2008. Dňa 29.1.2007
oznámil žalobca žalovanému zrušenie zmluvy v dôsledku jej porušenia. Následne žalovanému zmluvu o
prenájme vypovedal, pričom túto písomnosť mu doručil dňa 31.1.2007. Žalovaný žiadal návrh zamietnuť
poukazujúc na to, že žalobca listom zo dňa 20.8.2006 pozastavil mu vstup na pozemky a dňom
nasledujúcim (21.8.2006) mu odňal možnosť ako nájomcovi ťažiť drevnú hmotu, čím mu znemožnil
hospodáriť na predmete nájmu - lesných pozemkoch žalobcu. Keď si za toto obdobie žalobca uplatňuje
nárok na zaplatenie nájomného, je to prinajmenšom v rozpore s dobrými mravmi. Keďže žalobca svojím

konaním porušil zákon a podmienky nájomnej zmluvy, na strane žalovaného došlo k vzniku škody -
ušlého zisku za obdobie, za ktoré si žalobca nárokuje nájomné (od 1.7.2006 do 30.4.2007). Preto
žalovaný vzniesol kompenzačnú námietku v zmysle § 580 Obč. zákonníka, ktorú vyčíslil vo výške
2.444.247,- Sk (81.134,14 eur), teda v tej istej veci z toho istého zmluvného vzťahu vzniesol protinávrh.Ku dňu podania návrhu žalovaný neuhradil žalobcovi faktúru č. 6/2006 za tretí štvrťrok 2006 v sume
70.000,- Sk (2.323,57 eur), faktúru č. 1/2007 za štvrtý štvrťrok 2006 v tej istej sume, faktúru č. 15/2007

za prvý štvrťrok 2007 v tej istej sume, a faktúru č. 16/2007 za mesiac apríl 2007 v sume 23.330,- Sk
(774,41 eur), teda celkovo sa žalobca na žalovanom domáha nájomného 233.330,- Sk (7.745,- eur) s
príslušenstvom.

Vo veci protinávrhu žalovaného súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru lesného

hospodárstva, odvetvie odhad ceny lesov Ing. M. E., ktorý vyčíslil ušlý zisk za nevyťaženú drevnú hmotu
žalovaným v druhom polroku r. 2006 v množstve 1131 m3 a stanovil výšku ušlého zisku za drevnú hmotu
so zohľadnením nákladov na odvoz drevnej hmoty vo výške 29.428,62 eur (886.546,60 Sk).

S použitím ustanovení § 120 ods. 1, 4, § 132, § 153 ods. 1 O.s.p., § 580, § 670 ods. 1, 2 Obč. zákonníka a
na základe výsledkov vykonaného dokazovania uzavrel, že nárok žalobcu je dôvodný. Nájomná zmluva

je odplatnou zmluvou. Dohoda o platení nájomného je jej podstatnou náležitosťou. Platenie nájomného
upravuje § 671 až § 675 Obč. zákonníka. Žalovaný ako nájomca bol povinný platiť nájomné vo výške,
aká bola dojednaná v zmluve. V danom prípade medzi účastníkmi nebolo sporné, že k ukončeniu
nájmu došlo ku dňu 30.4.2007. Ak aj žalovaný počas celého konania tvrdil, že od písomného zákazu zo
strany žalobcu (od 20. augusta 2006) nájom - ťažbu drevnej hmoty na pozemkoch žalobcu nevykonával,

nevykonával ju bezdôvodne a v rozpore s uzavretou zmluvou o prenájme. Teda ak žalovaný uhradil
faktúrou č. 5/2006 za druhý štvrťrok r. 2006 i s oneskorením, nič mu nebránilo pokračovať v nájme
lesných pozemkov vrátane ťažby drevnej hmoty až do 30.4.2007. Z tohto dôvodu žalobca oprávnene
účtoval kvartálne nájomné vyššie uvedenými faktúrami za obdobie od 1.7.2006 do 30.4.2007.

V súvislosti s protinávrhom žalovaného z titulu škody vo forme ušlého zisku za obdobie, počas ktorého
nemohol žalovaný pre žalobcom vydaný zákaz vstupu užívať predmet nájmu, okresný súd poukázal na
ustanovenie § 420 a násl. Obč. zákonníka. S ohľadom na právny názor odvolacieho súdu v súvislosti s
prvším rozsudkom konštatoval, že žalobca neporušil svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy, predmetom
ktorej bol nájom lesných pozemkov, pretože ak žalovaný po vydaní písomného zákazu z jeho strany (od

20.8.2006) nevykonával nájom, činil tak v rozpore s uzavretou zmluvou. Žalovanému teda nič nebránilo
prenajaté pozemky dohodnutým spôsobom užívať až do skončenia nájmu, t. j. do 30.4.2007. Žalobca
napriek vydaniu písomného zákazu vstupu nevykonával žiadne ďalšie opatrenia, ktorými by zamedzil
vstupovať žalovanému na prenajaté pozemky a vykonávať nájom, ťažbu drevnej hmoty na nich. Zmluva
bola aj v čase vydania zákazu vstupu a v ďalšom období po vydaní zákazu vstupu platná a účinná. Z

tohto zistenia vyplýva, že v danom prípade nie sú preukázané predpoklady zodpovednosti žalobcu za
vzniknutú škodu, a preto v tejto náväznosti možno konštatovať, že žalovaným uplatnená kompenzačná
námietka oproti pohľadávke žalobcu nie je spôsobilá na započítanie. Žalovaný totiž svojím započítacím
prejavom uplatnil proti žalobcovi kompenzačnú námietku vo výške škody, ktorá mu vznikla tým, že mu
žalobca zakázal vstup na pozemky, tvoriace predmet zmluvy o nájme. Teda pohľadávka žalobcu voči

žalovanému bola splatná v zmysle podaného návrhu, v prípade pohľadávky žalovaného uplatnenej proti
žalobcovi nejde o pohľadávku splatnú. Nesporne neboli splnené zákonné podmienky započítania svojej
pohľadávky jednostranným právnym úkonom zo strany žalovaného oproti pohľadávke žalobcu.

Na základe tohto zistenia uzavrel, že návrh žalobcu v časti uplatnenej sumy 7.745,- eur z titulu zaplatenia

dlžného nájomného za obdobie od 1.7.2006 do 30.4.2007 proti žalovanému je dôvodný, a preto mu v
celom rozsahu vyhovel. Pohľadávku žalovaného na započítanie, ustálenú znaleckým dokazovaním na
sumu 29.429,- eur (886.578,05 Sk), posúdil ako nespôsobilú pohľadávku na započítanie (nesplnenie
základných predpokladov zodpovednosti za škodu) a z tohto dôvodu vzájomný návrh žalovaného
zamietol.

Keďže žalobca sa podaným návrhom domáhal aj príslušného úroku z omeškania zo žalovanej sumy,
okresný súd aj v tejto časti v súlade s § 517 ods. 1 Obč. zákonníka ohľadom tohto príslušenstva návrhu
vyhovel, a to v zmysle zmluvy (čl. V/3).

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p..

Proti rozsudku súdu prvého stupňa v jeho zaväzujúcej časti a o zamietnutí protinávrhu podal žalovaný
odvolanie, ktorým žiadal o jeho zmenu tak, aby návrh žalobcu bol zamietnutý a jeho protinávrhu nazaplatenie 29.429,- eur z titulu ušlého zisku bolo vyhovené. V odvolaní uviedol, že zmluvné strany sa
v zmluve dohodli na lehote splatnosti 15 dní od doručenia faktúry, a o tom, že ak nájomca neuhradí
platbu do ďalšieho vystavenia faktúry za ďalší štvrťrok, vlastník pozastaví vstup na prenajaté pozemky

až do doby vyrovnania omeškanej platby a nájomca bude túto skutočnosť bez pripomienok rešpektovať
(V/1,2,4 zmluvy). Toto zmluvné dojednanie okresný súd nesprávne posúdil, pretože nemá oporu v
zákone a z tohto dôvodu je neplatné, resp. odporuje a obchádza zákon a príslušné ustanovenia, ktoré
upravujú nájomný vzťah. Týmto zmluvným dojednaním sa žalovaný de facto vzdal svojich zákonných
práv, čo je v rozpore s ustanovením § 21 ods. 3, 4 zákona č. 504/2003 Z.z., ktorým sa spravuje nájom

poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov. Tým, že žalobca
písomným zákazom znemožnil žalovanému hospodáriť na predmete nájmu, bol porušený a obídený
zákon. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 673 Obč. zákonníka, že nájomca nie je povinný platiť
nájomné, okrem iného, ak nemohol vec užívať dohodnutým spôsobom, t.j. nerušene. Ide o kogentné
ustanovenie zákona, ktoré zmluvné strany vo vyššie označenom článku zmluvy obišli. Z tohto dôvodu
mal súd návrh žalobcu zamietnuť. Jedinou a zákonnou sankciou voči nájomcovi, ktorý neplatí nájom,

je právo prenajímateľa vypovedať nájomnú zmluvu a žiadať nájomné, ak vec nájomca nerušene užíval.
Predbežnú otázku, t.j. platnosť, resp. neplatnosť vyššie uvedeného zmluvného dojednania doposiaľ
súdy neposúdili. Tým dávajú za pravdu žalobcovi, ktorý konal protizákonne. Tvrdenia súdu a žalobcu,
že žalovaný vykonával, resp. mohol vykonávať hospodárenie i po zákaze, sú hypotetické a ničím
nepodložené. To, že žalobca písomný zákaz nezrušil, bolo preukázané, pričom žalovanému (jeho

konateľovi) sa vyhrážal aj fyzickou likvidáciou, ak vstúpi na prenajaté pozemky.

Taktiež súd prvého stupňa, podľa jeho názoru, nesprávne právne posúdil jeho protinávrh na zaplatenie
ušlého zisku 29.429,- eur, pretože nesprávne aplikoval ustanovenie § 420 Obč. zákonníka. Žalovaný
si ušlý zisk uplatnil a právne zdôvodnil ustanovením § 373 a násl. Obch. zákonníka. Obaja účastníci

sú totiž právnickými osobami. Žalobca listom zo dňa 20.8.2006 zakázal a nie pozastavil vstup na jeho
pozemky, ktoré prenajal žalovanému na hospodárenie. Svoj zákaz neodvolal až do ukončenia nájmu,
čím sa dopustil protizákonného konania. Týmto žalovanému spôsobil škodu - ušlý zisk, pretože tento
nemohol hospodáriť na predmete nájmu, brať úžitky a platiť náklady s tým spojené, vrátane platenia
nájomného žalobcovi. Tým bolo porušené ustanovenie § 21 ods. 3, 4 zákona č. 504/2003 Z.z. a § 673

Obč. zákonníka. Nesprávne právne posúdenie jeho vzájomného návrhu a započítacej námietky s ním
súvisiacej podľa § 580 Obč. zákonníka ako nespôsobilej pohľadávky na započítanie malo za následok
nesprávne rozhodnutie súdu, ak jeho protinávrh bol zamietnutý. Mal postupovať v zmysle § 97 O.s.p.
a použiť primerané ustanovenie o návrhu, jeho zmene a späťvzatí, a nie sa zaoberať kompenzačnou
námietkou, ktorá stratila svoje opodstatnenie podaním vzájomného návrhu z jeho strany. Keď súd takto

procesne pochybil, malo to aj dosah na vecné pochybenie.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zo dňa 5.12.2013 žiadal potvrdiť rozsudok súdu prvého
stupňa v jeho napadnutej časti ako vecne správny. V tejto súvislosti poukázal najmä na závery
odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.10.2012 pod č. k. 13Co/32/2012-254.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného postupom podľa § 212 ods. 1, 2, 3 O.s.p. a dospel k
záveru, že pokiaľ súd prvého stupňa vyhovel návrhu žalobcu a protinávrh žalovaného na zaplatenie
sumy 29.429,- eur s prísl. zamietol, v tejto súvislosti správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne
posúdil. Preto odvolací súd plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom (§ 219 ods. 2

O.s.p.).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom žalovaného odvolací súd
dopĺňa:

Už počas odvolacieho konania žalovaný podaním zo dňa 27.10.2014 (č. l. 380) namietol aktívnu
legitimáciu žalobcu v tomto spore. V tejto súvislosti uviedol, že je nevyhnutné zohľadniť pojmový aparát
využívaný zákonodarcom v zákone č. 181/1995 Z.z. o pozemkových spoločenstvách v znení jeho
neskorších doplnkoch, účinného v čase uzavretia nájomnej zmluvy, ktorý na jednej strane pojednáva
„o spoločnom majetku, resp. o spoločnej nehnuteľnosti podielového spoločenstva“ a na druhej strane

o „majetku pozemkového spoločenstva“. Podľa § 2 ods. 2 tohto zákona, členmi spoločenstva sú všetci
spoluvlastníci spoločnej nehnuteľnosti. Podľa § 13 ods. 1 tohto zákona, majetkom spoločenstva je súhrn
majetkových hodnôt, ktoré .... vznikli v súvislosti s užívaním a hospodárením na spoločnej nehnuteľnosti
a ktoré spoločenstvo vlastní a ktoré sú určené na plnenie úloh spoločenstva. Vzhľadom na totoustanovenie, ako aj na ďalšie súvisiace ustanovenia, je potrebné diferencovať slovné spojenie „majetok
spoločenstva“, ktorého nadobudnutie je závislé od nakladania alebo od hospodárenia so spoločnou
nehnuteľnosťou (výnosy), pričom len tento majetok je vo vlastníctve spoločenstva. Avšak pojem

„spoločná nehnuteľnosť pozemkového spoločenstva“ ako taká nie je vlastníctvom spoločenstva, ale
ostáva vo vlastníctve jednotlivých jeho členov, ktorí ju majú v nedeliteľnom podielovom spoluvlastníctve.
Aj z ustanovenia § 3 uvedeného zákona vyplýva, že pozemkové spoločenstvo iba obhospodaruje a
zveľaďuje už existujúci majetok, ktorý však aj naďalej zostáva v podielovom spoluvlastníctve jeho
jednotlivých členov. Z tohto zákona nevyplýva ani to, aby pozemkové spoločenstvo mohlo disponovať

iným právom k tomuto majetku, než ako mu to vyplýva zo zákona, pretože by to bolo v rozpore
so samotným princípom, resp. cieľom existencie a fungovania pozemkových spoločenstiev, ktoré sú
zakladané na báze spolčovania sa majetku jednotlivcov na účely jeho spoločného obhospodarovania,
s cieľom zachovať jeho strategickú hospodársku integritu. To, že zákonodarca nemal v úmysle
zveriť pozemkovému spoločenstvu právomoc uzatvárať vo vlastnom mene nájomné zmluvy na nájom
spoločnej nehnuteľnosti, nakoniec vyplýva aj z ustanovenia § 9 ods. 13 zákona č. 97/2013 o

pozemkových spoločenstvách, ktorý s účinnosťou od 1.5.2013 nahradil pôvodný zákon č. 181/1995
Z.z., a z ktorého znenia vyplýva, že iba vlastníci spoločnej nehnuteľnosti môžu spoločnú nehnuteľnosť
alebo jej časť prenajať. V súlade s § 13 ods. 3 zákona č. 181/1995 Z.z., orgány spoločenstva sa
pri nakladaní s majetkom spoločenstva (teda nie pri nakladaní so spoločnou nehnuteľnosťou) riadia
týmto zákonom, zmluvou o založení a rozhodnutiami valného zhromaždenia. Toto ustanovenie zákona

teda umožňovalo nakladať orgánom spoločenstva iba s majetkom spoločnosti a nie so spoločnou
nehnuteľnosťou. Takéto oprávnenie nepochybne nevyplýva ani z ustanovenia § 3 ods. 1 tohto zákona,
podľa ktorého, spoločenstvo s cieľom racionálne hospodáriť na spoločnej nehnuteľnosti a obstarávať
spoločné veci vyplývajúce zo spoluvlastníctva k nej môže:
a) vykonávať poľnohospodársku výrobu a s tým súvisiace spracovanie alebo úpravu

poľnohospodárskych produktov,
b) hospodáriť v lesoch a na vodných plochách, ak túto činnosť upravujú osobitné predpisy, spoločenstvo
vykonáva túto činnosť v súlade s týmito osobitnými predpismi.
Z tohto ustanovenia teda vyplýva, že vlastníci spoločnej nehnuteľnosti sa združili len za účelom
spoločného hospodárenia na týchto pozemkoch, nie za účelom prenajímania spoločnej nehnuteľnosti.

Prenájom pozemkov, ich predaj a iné nakladanie s vecou vlastníka podielu, nie pozemkového
spoločenstva, a pokiaľ by spoluvlastníci spoločnej nehnuteľnosti chceli uzavrieť nájomnú zmluvu
o prenájme lesných pozemkov, museli by ju uzavrieť legitímnym postupom. Podľa § 2 ods. 3
uvedeného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na práva a povinnosti vlastníkov
podielov spoločnej nehnuteľnosti ustanovenia Občianskeho zákonníka. Z právnych úkonov týkajúcich

sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne (§ 139 ods. 1 Obč.
zákonníka). O hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou hlasov počítanou
podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne
na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd (§ 139 ods. 2 Obč. zákonníka). Z citovaných ustanovení
nepochybne vyplýva, že žalobca iba obhospodaruje a zveľaďuje majetok, ktorý aj naďalej zostáva v

podielovom spoluvlastníctve jeho jednotlivých členov, pričom založením pozemkového spoločenstva s
právnou subjektivitou nedochádza k prevodu vlastníckeho práva na tento novozaložený subjekt, ale
vlastnícke práva podielových spoluvlastníkov (nielen členov pozemkového spoločenstva) spoločnej
nehnuteľnosti zostávajú zachované. Zo zákona č. 181/1995 Z.z. nevyplýva ani to, aby žalobca mohol
disponovať akýmkoľvek iným právom, než právom, ktoré mu vyplýva už z vyššie citovaného ustanovenia

§ 3, resp. aby žalobca bol, bez ďalšieho, oprávnený konať za podielových spoluvlastníkov spoločnej
nehnuteľnosti. Jednotliví podieloví spoluvlastníci zostávajú spoluvlastníkmi podielov na spoločnej
nehnuteľnosti a preto sú aj aktívne legitimovaní na prípadné využitie prostriedkov ochrany vlastníckeho
práva. Na základe týchto tvrdení v tomto spore absentuje aktívna legitimácia žalobcu. Na tento
nedostatok konania musí súd prihliadať v každom jeho štádiu.

K námietke absencie aktívnej legitimácie zaujal žalobca stanovisko vo vyjadrení zo dňa 23.10.2012 (č.
l. 385). Uviedol, že je potrebné rozlišovať medzi konaniami o určenie vlastníckeho práva k spoločnej
nehnuteľnosti, a konaniami týkajúcimi sa užívania spoločnej nehnuteľnosti. Doterajšia judikatúra sa
vo vzťahu k záväzkovým vzťahom týkajúcim sa spoločnej nehnuteľnosti (vydanie bezdôvodného

obohatenia, náhrada škody, neplatnosť zmlúv) vyjadrila, že vecne legitimovaným je pozemkové
spoločenstvo. V tomto prípade sa vedú konania týkajúce sa užívania spoločnej nehnuteľnosti a
aktívne (v prvom prípade - žalobca) a pasívne (v druhej prípade - vzájomný návrh) legitimovaným je
spoločenstvo s právnou subjektivitou, a to v návrhu označený žalobca, zastúpený štatutárom. Tentonázor potvrdzuje aj rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 27C/60/2012, ak uvádza, „že pozemkové
spoločenstvo ako právnická osoba určená k správe a hospodáreniu so spoločnou nehnuteľnosťou
patriacou členom spoločenstva je úplne špecifickou právnickou osobou upravenou iba zákonom o

pozemkovýchspoločenstvách.Ikeďúpravavkompetenciispoločenstvajeveľmistrohá,súdbezväčších
pochybností je toho názoru, že spoločenstvo môže vykonávať len tie činnosti, ktoré sú vymedzené
týmto zákonom. Z toho potom vyplýva logický záver, že práve v týchto činnostiach môže pozemkové
spoločenstvo s právnou subjektivitou vystupovať ako nielen zmluvná strana v hmotnom práve, ale i
ako účastník v spore. A contrario, nakoľko v celom zákone nie je zmienka o možnosti pozemkového

spoločenstva v mene svojich jednotlivých členov disponovať s ich spoluvlastníckymi podielmi, nemôže
spoločenstvo (s právnou subjektivitou) ako účastník vystupovať v súdnom konaní, ani v hmotnom
zmluvnom vzťahu, ktorého predmetom sú vecné práva k spoločnej nehnuteľnosti“.

Zároveň poukázal aj na ustanovenie § 16 ods. 2 zákona č. 97/2013 Z.z., v zmysle ktorého, „výbor koná
za členov spoločenstva okrem členov spoločenstva podľa § 10 ods. 1, 2 pred súdmi, orgánmi verejnej

správy vo veciach podnikania na spoločnej nehnuteľnosti alebo na spoločne obhospodarovaných
nehnuteľnostiach, ich spoločného užívania a obstarávania spoločných vecí vyplývajúcich z ich
vlastníctva, alebo ich môže zastupovať vo veciach nadobúdania vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam,
ktoré sa majú stať súčasťou spoločnej nehnuteľnosti. To znamená, že s účinnosťou nového zákona
o pozemkových spoločenstvách sa dokonca aj vo veciach ochrany a určenia vlastníckeho práva

stáva vecne legitimovaným aj pozemkové spoločenstvo, za ktoré koná výbor. V prípade, ak by platila
argumentácia žalovaného, tak by žalovaný mal zobrať späť svoj vzájomný návrh, pretože pozemkové
spoločenstvo nie je pasívne legitimované v spore o náhrade škody, ktorá žalovanému údajne vznikla v
súvislosti s predmetnou nájomnou zmluvou.

V súvislosti so skúmaním aktívnej legitimácie žalobcu v tomto spore, odvolací súd vychádzal z
registra pozemkových spoločenstiev, vedeného Okresným úradom Humenné, pracovisko Snina, zo dňa
26.3.2015 (č. l. 410). V tomto registri je žalobca zapísaný ako: Urbárske a Pasienkové Združenie -
Pozemkové spoločenstvo V. X., so sídlom U. XXXX/X, XXX XX Q., IČO: 17149371, s dňom zápisu
13.2.1997, pričom jeho právna forma bola zapísaná: Spoločenstvo podľa zákona je právnická osoba.

Ďalej vychádzal zo zápisnice z výročnej členskej schôdze označeného spoločenstva zo dňa 21.2.2004
(č. l. 418), v ktorej členská schôdza, okrem iného, schválila aj nájomnú zmluvu o prenájme lesnej
hospodárskej činnosti medzi vlastníkom (označeným žalobcom v návrhu) a prenajímateľom P. F., bytom
Q., ktorý je v zmysle výpisu z obchodného registra žalovaného jediným spoločníkom a konateľom
spoločnosti PRATUR, s.r.o., so sídlom Snina, Študentská 2048, IČO: 36 495 093. Zároveň členská

schôdza zastupovaním členov združenia (žalovaného) splnomocnila Ing. P. O. ako podpredsedu
združenia. K tejto zápisnici je pripojená aj prezenčná listina členov spoločenstva (č. l. 421 - 424). Na
základe týchto dokladov odvolací súd dospel k záveru, že v návrhu označený žalobca v čase jeho
podania bol aktívne legitimovaným nielen na jeho podanie, ale aj aktívne legitimovaným na uzavretie
zmluvy zo dňa 22.4.2005 (č. l. 20 pripojeného spisu).

Po vyriešení otázky aktívnej legitimácie žalobcu sa odvolací súd ďalej zaoberal dôvodnosťou
uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie nájomného proti žalovanému. V tejto súvislosti, ak okresný
súd návrhu žalobcu vyhovel, znovu odvolací súd odkazuje na zdôvodnenie rozsudku v tejto časti (§ 219
ods. 2 O.s.p.). Nakoniec, oprávnenosť nároku žalobcu vyplýva aj z toho, že žalovaný mienil započítať

časť svojho protinávrhu oproti pohľadávke žalobcu uplatnenej návrhom na začatie konania, s tým, že
započítaním do výšky predmetu sporu došlo k zániku jeho pohľadávky týmto započítaním. Teda už aj z
toho vyplýva, že o dôvodnosti návrhu žalobcu žalovaný nemal žiadne pochybnosti.

Čo sa týka napadnutého výroku o zamietnutí protinávrhu žalovaného na zaplatenie sumy 29.429,-

eur s príslušenstvom, aj v súvislosti s týmto výrokom odvolací súd plne odkazuje na zdôvodnenie
rozsudku okresným súdom (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na strane žalovaného nejde o pohľadávku spôsobilú
na započítanie tak, ako to predpokladá ustanovenie § 358 a násl. Obch. zákonníka v spojení s § 580
Obč. zákonníka. Obidva právne predpisy totiž v uvedených ustanoveniach predpokladajú spôsobilé
pohľadávky na započítanie, a to aj vzhľadom na ich splatnosť. Aj keď okresný súd nariadil znalecké

dokazovanie znalcom v súvislosti s vyčíslením ušlého zisku za nevyťaženú hmotu žalovaným v druhom
polroku r. 2006 - 29.428,62 eur (886.546,60 Sk), na strane žalovaného nemôže ísť o spôsobilú
pohľadávku na započítanie už z toho dôvodu (ako to uviedol súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku
súc viazaný predchádzajúcim právnym názorom odvolacieho súdu), že ak žalovaný uhradil dlžnú faktúruč. 5/2006 za druhý štvrťrok 2006 i s oneskorením, nič mu nebránilo pokračovať v nájme lesných
pozemkov vrátane ťažby drevnej hmoty až do ukončenia trvania zmluvy, t.j. do 30.4.2007. Na tom
nemení nič ani žalovaným uvedené tvrdenie, že zo strany žalobcu išlo o písomný zákaz o pozastavení

vstupu na pozemky až do doby neuhradenia označenej faktúry v stanovenej lehote (č. l. 168). Z tohto
dôvodu nebolo možné uznať žiadnu z odvolacích námietok žalovaného.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zaväzujúcej
časti a vo výroku o zamietnutí protinávrhu žalovaného ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa vzhľadom na znenie výroku napadnutého
rozsudku o trovách prvostupňového konania.

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.