Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 2. október 2014

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 6C/231/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202900
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2014:2214202900.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda samosudcom Michalom Novotným v právnej veci žalobkyne:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej: Fridrich Paľko,
s.r.o., advokátka kancelária, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba o zaplatenie
- majetkovej škody 4.012,87 € a nemajetkovej ujmy 802,57 € vzniknutej nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní sp. zn. 16 Er 604/2011,
- majetkovej škody 16.290,46 € a nemajetkovej ujmy 3.258,09 € vzniknutej nesprávnym úradným

postupom Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní sp. zn. 25 Er 792/2011,
- majetkovej škody 3.104,56 € a nemajetkovej ujmy 620,91 € vzniknutej nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní sp. zn. 15 Er 1114/2011,
- majetkovej škody 977,58 € a nemajetkovej ujmy 195,52 € vzniknutej nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní sp. zn. 23 Er 290/2011,
sa zamieta.

II. Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobami došlými 27. septembra 2012 pôvodne Okresnému súdu Galanta (neskôr v dôsledku
vylúčenia sudcov Okresného súdu Galanta postúpenými tunajšiemu súdu a spojenými jeho uznesením
č. k. 6 C 231/2014-55 na spoločné konanie) sa žalobkyňa domáhala voči žalovanej zaplatenia náhrady
škody a nemajetkovej ujmy vo výške uvedenej vo výroku rozsudku a tiež vydania medzitýmneho
rozsudku, ktorým by sa deklarovalo porušenie jej práv. V žalobe predniesla, že ako veriteľka navrhla
súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému vykonanie exekúcie voči viacerým svojim dlžníkom
(uvedeným ďalej) na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných stálym rozhodcovským súdom.

Súdny exekútor požiadal Okresný súd Galanta ako exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Hoci žiadosť spĺňala všetky zákonné náležitosti a súd mal podľa žalobkyne rozhodnúť
o udelení poverenia do 15 dní od jej doručenia, rozhodol o ňom až po uplynutí tejto lehoty s
výrazným omeškaním, hoci vec podľa nej nebola právne zložitá a nevyžadovala si spoluprácu s
účastníkmi konania. Exekučný súd navyše žiadosť o udelenie poverenia zamietol potom, čo meritórne
preskúmal rozhodcovský rozsudok (exekučný titul), hoci na to podľa žalobkyne nebol oprávnený.
Podľa žalobkyne si tým súd v rozpore s princípom právnej istoty dotvoril svoje oprávnenie a zamedzil

účinkom rozhodcovského rozsudku, ktoré sú postavené naroveň rozsudku všeobecného súdu. Tým,
že exekučný odoprel exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku, spôsobil nevymožiteľnosť
žalobkyninej pohľadávky - na jednej strane totiž existuje rozhodcovský rozsudok zakladajúci prekážku
rei iudicatae vo vzťahu k ním priznanému nároku a tento rozsudok už nie je možné zrušiť, na druhejstrane sa žalobkyňa z tohto rozhodcovského rozsudku nemôže domôcť uspokojenia svojej pohľadávky.
Konkrétne išlo o exekúcie voči povinným T. B. (žaloba pôvodne vedená na tun. súde pod sp. zn. 6 C
231/2014), R. L. (pôvodne pod sp. zn. 9 C 203/2014), R. F. (pôvodne pod sp. zn. 9 C 213/2014) a Q.

K. (pôvodne sp. zn. 9 C 228/2014). Postup Okresného súdu Galanta ako exekučného súdu v týchto
veciach považovala žalobkyňa za nesprávny úradný postup v zmysle § 10 zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, v dôsledku ktorého
jej vznikla majetková škoda vo výške istiny s príslušenstvom, ktorú jej priznal rozhodcovský rozsudok,
no ktorú žalobkyňa nemôže vymôcť, a nemajetková ujma, ktorú žalobkyňa vyčíslila v peniazoch na

20 % uplatňovanej majetkovej škody. Dôvody na náhradu nemajetkovej ujmy videla žalobkyňa v tom,
že oneskorené zamietnutie žiadosti o udelenia poverenia jej znemožnilo včas realizovať kroky na
mimosúdne vymoženie svojich nárokov. Jej právu tak nebola poskytnutá súdna ochrana v zákonom
predpokladanej kvalite a peňažná náhrada nemajetkovej ujmy je tak jedinou vhodnou satisfakciou. Svoje
nároky uplatnila voči žalovanej v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, tá však do dňa podania
žaloby nereagovala.

2. Žalovaná vo svojom obsiahlom vyjadrení (z ktorého súd vyberá len časti relevantné pre toto konanie)
žiadala o zamietnutie žalôb v celom rozsahu. Pritom predovšetkým namietla, že žaloby (ktorých
žalobkyňa podala niekoľko desiatok tisíc v celej SR) sú zmätočné s nesprávne označenými údajmi o
exekučných konaniach, v dôsledku čoho žiadala o ich odmietnutie. Rovnako podľa žalovanej nebol jasný

ani titul uplatňovaných nárokov. Žalovaná priznala, že žiadosť o predbežné prerokovanie uplatnených
nárokov bola podaná 23. apríla 2012, no žalobkyňa pri predbežnom neposkytla potrebnú súčinnosť
a fakticky tento proces zmarila. Žalovaná tak nároky nepovažuje za predbežne prerokované. Navyše,
žaloby boli na súd podané už 27. septembra 2012, teda pred uplynutím zákonnej šesťmesačnej lehoty
predbežného prerokovania, v dôsledku čoho boli podľa žalovanej podané predčasne. Žalovaná s

odkazom na judikatúru tvrdila, že keďže predbežné prerokovanie nároku predstavuje hmotnoprávnu
podmienku uplatnenia nároku na súde, predčasne podané žaloby majú byť zamietnuté.
Podľa žalovanej sa na rozhodovanie o udelení poverenia na základe rozhodcovského rozsudku
nevzťahovala 15dňová lehota už od 1. júna 2010, v dôsledku čoho v tomto prípade nemožno postup
súdu, ktorý túto lehotu nedodržal, považovať za nesprávny úradný postup. Samotné zamietnutie žiadosti

súdneho exekútora nemožno podľa žalovanej vôbec považovať za nesprávny úradný postup, pretože k
zamietnutiu došlo rozhodnutím exekučného súdu a žalobkyňa by tak mohla uplatňovať náhradu škodu
jedineztitulunezákonnéhorozhodnutia.Tovšakpredpokladá,abytakérozhodnutieboloakonezákonné
zrušené alebo zmenené príslušným orgánom, čo sa v prerokúvanej veci nestalo. Zamietnutie žiadosti o
poverenie zo strany exekučného súdu bolo podľa žalovanej navyše aj správne, keďže bolo v súlade s

judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Konečne, podľa žalovanej sa zákonná 15dňová lehota vzťahovala len
na vydanie poverenia, nie na zamietnutie žiadosti.
K tvrdeným prieťahom v exekučných konaniach žalovaná predovšetkým namietla, že podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2013 možno pri posudzovaní prieťahov vychádzať
len (zjednodušene povedané) z výsledkov konania o sťažnosti na prieťahy pred príslušnými orgánmi.

Žalobkyňa podľa žalovanej nepreukázala podanie sťažnosti na prieťahy. Podľa žalovanej je navyše
existenciu prieťahov oprávnený posúdiť len orgán konajúci o sťažnosti na prieťahy (predseda súdu,
Ústavný súd SR), nie iný súd, keďže takýto postup by bol aj v rozpore s inštančným princípom v
súdnictve, kedy by existenciu prieťahov pred vyšším súdom preskúmaval nižší súd. V tejto súvislosti
žalovaná namietla aj premlčanie tých nárokov, kde k uplynutiu 15dňovej lehoty pred 23. aprílom 2009.

Žalovaná spochybnila aj výšku škody, keď predovšetkým spochybnila tvrdenie o nevymáhateľnosti
nárokov priznaných žalobkyni rozhodcovskými rozsudkami, ktorých exekúcia bola exekučným súdom
odopretá. Podľa žalovanej takéto rozhodcovské rozsudky nebránia uplatneniu nárokov voči dlžníkom
iným spôsobom (v občianskom súdnom konaní). Žalobkyňa navyše nepreukázala ani dôvodnosť svojich
nárokov, t. j. že by ich všeobecný súd skutočne priznal v rovnakej výške ako rozhodcovský súd.

Žalobkyňa podľa žalovanej nepreukázala ani osobitné dôvody, kvôli ktorým by jej bolo treba priznať
náhradu nemajetkovej ujmy, pričom žalovaná poukázala najmä na to, že žalobkyňa je právnická osoba,
na ktorú nemožno automaticky vzťahovať takéto dôvody uplatňované pri fyzických osobách. Vo vzťahu
k žalobkyni pritom žalovaná osobitne poukázala na to, že žalobkyňa si uplatňovala pohľadávky voči
spotrebiteľomnazákladezmluvnýchpodmienok,ktorébolivrozporesnormaminaochranuspotrebiteľa,

na čo upozornila aj Európska komisia vo svojom liste Slovenskej republike, ktorého kópiu žalobkyňa
priložila. Uplatňovanie nároku na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť v súvislosti s takto negatívne
vnímanou podnikateľskou činnosťou žalobkyne, považuje žalovaná za rozporné s dobrými mravmi.3. Súd nariadil na prerokovanie veci pojednávanie (§ 115 ods. 1 O. s. p.), na ktoré predvolal obe
účastníčky. Žalovaná sa ospravedlnila, o odročenie však nežiadala a súhlasila s pojednávaním v jej
neprítomnosti. Žalobkyňa naproti tomu žiadala odročiť pojednávanie kvôli údajnej kolízii s termínmi

pojednávania jej právneho zástupcu na Okresnom súde Vranov nad Topľou, pričom so substitučným
zastúpením nesúhlasila. Súd túto žiadosť zamietol a pojednával v neprítomnosti žalobkyne, pretože:
a) žiadosť o odročenie nespĺňala náležitosti § 119 ods. 1 O. s. p. (najmä v nej nebolo uvedené, kedy sa
žalobkyňa dozvedela o termíne pojednávania na Okresnom súde Vranov nad Topľou),
b) žalobkyňa v nej neuviedla, že sa uvedených pojednávaní aj naozaj zúčastní (ako súd neskôr zistil,

právny zástupca žalobcu sa rovnako ospravedlnil z pojednávaní Okresného súdu Vranov nad Topľou
práve s odkazom na nariadené pojednávania pred tunajším súdom),
c) žalobkyňa neuviedla, či a prečo nie je možné zastúpenie druhým konateľom právneho zástupcu
žalobcu [súd pripomína, že advokátska kancelária Fridrich Paľko, s.r.o., ako jedna z foriem výkonu
advokáciemápodľaobchodnéhoregistradvochspoločníkovakonateľov,ktorísúvždyexlegeoprávnení
konať v jej mene samostatne (§ 15 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších

predpisov), takže pri zastúpení jedného konateľa druhým nejde o substitúciu, ale stále o konanie v mene
primárneho zástupcu - Fridrich Paľko, s.r.o.], a
d) kolízia pojednávaní v prerokúvaných veciach musí ísť podľa názoru súdu na ťarchu právneho
zástupcu, ktorý ako právnická osoba s dvoma advokátmi-konateľmi prevzal zastupovanie žalobkyne v
obrovskom množstve konaní (súdu je z úradnej činnosti známe, že len na tunajšom súde ide o niekoľko

stoviek konaní, v ktorých tento právny zástupca zastupuje žalobkyňu, a k tomu treba pripočítať i ďalšie
konania, v ktorých zastupuje spoločnosť CD Consulting, s.r.o.), a ak žalobkyňa ako klient nesúhlasila
so substitúciou, muselo mu byť zrejmé, že pracovná zaneprázdnenosť mu (osobne a bez substitúcie)
nedovolí riadne chrániť a presadzovať práva klienta, v dôsledku čoho bol podľa § 21 písm. e) zákona
č. 586/2003 Z. z. povinný (nie len oprávnený!) odmietnuť poskytnutie právnych služieb žalobkyni. Ak

sa pre ich poskytovanie za týchto okolností rozhodol, idú dôsledky s tým spojené na jeho vrub a tým
na vrub žalobkyne, ktorá si musí procesné ujmy, ktoré jej tým môžu vzniknúť, uplatňovať voči svojmu
právnemu zástupcovi, nie voči súdu alebo druhému účastníkovi konania. Napokon, i žalobkyňa, ktorá
poverila právneho zástupcu zastupovaním v obrovskom množstve svojich vecí, musí znášať následky
svojho súčasného rozhodnutia odmietnuť substitúciu; právo účastníka na právnu pomoc advokáta totiž

nemožno absolutizovať do tej miery, aby tým bolo prakticky znemožnené právo druhého účastníka
na prerokovanie celej veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy). Práve taká situácia by
však nastala, ak by súd akceptoval obrovské množstvo vecí a nesúhlas so substitúciou ako dôvod
odročenia pojednávania, keďže vzhľadom na rozsah vecí, v ktorých žalobkyňa poverila svojho právneho
zástupcu zastupovaním a v ktorých podľa jeho tvrdení nesúhlasila so substitúciou, by prakticky bolo

možné pojednávať na celom území Slovenskej republiky súčasne len na dvoch súdoch v ten istý deň
(keďže Fridrich Paľko, s.r.o., má len dvoch konateľov), čo pri počte niekoľko desaťtisíc vecí (konkrétne
by podľa údajov obsiahnutých v znaleckom posudku č. 1/2014, pozri ďalej, malo ísť o približne 40
000 „obchodných prípadov“, teda vecí) na rôznych súdoch a optimálnom výkone 150 vecí týždenne
na jednom súde by znamenalo, že o všetkých veciach by bolo možné rozhodnúť v horizonte dvoch až

troch rokov, čo je z hľadiska práva žalovanej na prerokovanie týchto vecí bez zbytočných prieťahov
neakceptovateľné.

4. Súd tak vykonal pojednávanie v neprítomnosti oboch účastníkov. Na ňom vykonal dokazovanie
obsahom exekučných spisov uvedených ďalej a znaleckým posudkom Znaleckého ústavu Ekonomickej

univerzity v Bratislave č. 1/2014 zo 17. januára 2014 a v spojení s uznanými, resp. nespornými
skutočnosťami (§ 120 ods. 3, § 153 ods. 1 O. s. p.) zistil tento

skutkový stav:

5. V pôvodnej veci 6 C 231/2014: Žalobkyňa uzavrela zmluvu o úvere s dlžníkom T. B., D.. Č..
XXXXXX/XXXX, ku ktorej dlžník žalobkyni vystavil vlastnú zmenku. Keďže dlžník svoj záväzok neplnil,
žalobkyňa uplatnila svoje nároky zo zmenky na Stálom rozhodcovskom súde pri spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a.s. Tento rozhodcovský súd konajúci rozhodcom JUDr. Miroslavom Rácom vydal
rozhodcovský rozsudok č. SR 13668/10, ktorým zaviazal dlžníka zaplatiť žalobkyni sumu 1.1183,13 €

so zmenkovým úrokom 0,25 % denne a zákonným úrokom 6 % ročne z tejto sumy a trovami konania.
Žalobkyňa následne 7. apríla 2011 spísala u exekútora JUDr. Rudolfa Krutého návrh na vykonanie
exekúcie, ku ktorému priložila tento rozhodcovský rozsudok a zmluvu o úvere. Na základe toho súdny
exekútor 19. mája 2011 doručil Okresnému súdu Galanta žiadosť o udelenie poverenia na vykonanieexekúcie, ktorú súd po vyžiadaní ďalších dokladov z rozhodcovského súdu uznesením č. k. 16 Er
604/2011-26 z 2. augusta 2011 zamietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 4. októbra 2011
potom, čo proti nemu žalobkyňa nepodala odvolanie.

6. V pôvodnej veci 9 C 203/2014: Žalobkyňa uzavrela zmluvu o úvere s dlžníkom R. L., D.. Č..
XXXXXX/XXXX, ku ktorej dlžník žalobkyni vystavil vlastnú zmenku. Keďže dlžník svoj záväzok neplnil,
žalobkyňa uplatnila svoje nároky zo zmenky na Stálom rozhodcovskom súde pri spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a.s. Tento rozhodcovský súd konajúci rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom vydal

rozhodcovský rozsudok č. SR 15574/10, ktorým zaviazal dlžníka zaplatiť žalobkyni sumu 4.731,42 €
so zmenkovým úrokom 0,25 % denne a zákonným úrokom 6 % ročne z tejto sumy a trovami konania.
Žalobkyňa následne 28. apríla 2011 spísala u exekútora JUDr. Rudolfa Krutého návrh na vykonanie
exekúcie, ku ktorému priložila tento rozhodcovský rozsudok a zmluvu o úvere. Na základe toho súdny
exekútor 23. júna 2011 doručil Okresnému súdu Galanta žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ktorú súd po vyžiadaní ďalších dokladov z rozhodcovského súdu uznesením č. k. 25 Er

792/2011-26 z 28. februára 2012 zamietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14. apríla 2012
potom, čo proti nemu žalobkyňa nepodala odvolanie.

7. V pôvodnej veci 9 C 213/2014: Žalobkyňa uzavrela zmluvu o úvere s dlžníčkou R. F., D.. Č..
XXXXXX/XXXX, ku ktorej dlžníčka žalobkyni vystavila vlastnú zmenku. Keďže dlžníčka svoj záväzok

neplnila, žalobkyňa uplatnila svoje nároky zo zmenky na Stálom rozhodcovskom súde pri spoločnosti
Slovenská rozhodcovská, a.s. Tento rozhodcovský súd konajúci rozhodcom JUDr. Miroslavom Rácom
vydalrozhodcovskýrozsudokč.SR01865/11,ktorýmzaviazaldlžníčkuzaplatiťžalobkynisumu1.010,87
€ so zmenkovým úrokom 0,25 % denne a zákonným úrokom 6 % ročne z tejto sumy a trovami konania.
Žalobkyňa následne 15. júna 2011 spísala u exekútora JUDr. Rudolfa Krutého návrh na vykonanie

exekúcie, ku ktorému priložila tento rozhodcovský rozsudok a zmluvu o úvere. Na základe toho súdny
exekútor 12. augusta 2011 doručil Okresnému súdu Galanta žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ktorú súd po vyžiadaní ďalších dokladov z rozhodcovského súdu uznesením č. k. 15 Er
1114/2011-37 z 18. októbra 2011 zamietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 20. januára 2012
potom, čo proti nemu žalobkyňa nepodala odvolanie.

8. V pôvodnej veci 9 C 228/2014: Žalobkyňa uzavrela zmluvu o úvere s dlžníčkou Q. K., D.. Č..
XXXXXX/XXXX, ku ktorej dlžníčka žalobkyni vystavila vlastnú zmenku. Keďže dlžníčka svoj záväzok
neplnila, žalobkyňa uplatnila svoje nároky zo zmenky na Stálom rozhodcovskom súde pri spoločnosti
Slovenská rozhodcovská, a.s. Tento rozhodcovský súd konajúci rozhodcom JUDr. Miroslavom Rácom

vydal rozhodcovský rozsudok č. SR 14216/10, ktorým zaviazal dlžníčku zaplatiť žalobkyni sumu 250 €
so zmenkovým úrokom 0,25 % denne a zákonným úrokom 6 % ročne z tejto sumy a trovami konania.
Žalobkyňa následne 24. februára 2011 spísala u exekútora JUDr. Rudolfa Krutého návrh na vykonanie
exekúciu, ku ktorému priložila tento rozhodcovský rozsudok a zmluvu o úvere. Na základe toho súdny
exekútor 15. marca 2011 doručil Okresnému súdu Galanta žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, ktorú súd po vyžiadaní ďalších dokladov z rozhodcovského súdu uznesením č. k. 23 Er
290/2011-27z30.júna2011zamietol.Totouznesenienadobudloprávoplatnosť20.augusta2011potom,
čo proti nemu žalobkyňa nepodala odvolanie.

9. Spoločne k všetkým veciam: Žalobkyňa 23. apríla 2012 doručila žalovanej žiadosti o predbežné

prerokovanie vyššie uvedených nárokov.

10. Zistený skutkový bezrozporne vyplýva z vykonaných dôkazov, hodnotených vo vzájomnej
súvislosti (§ 132 O. s. p.). K skutkovému záveru o tom, že žalobkyňa podala žiadosti o predbežné
prerokovanie uplatnených nárokov, dospel súd po uvážení viacerých skutočností: Predovšetkým,

žalovaná (Ministerstvo spravodlivosti SR) uznalo, že mu bolo v krátkom časovom rozmedzí doručených
niekoľko desiatok tisíc žiadostí o predbežné prerokovanie. Súd aj na základe skúseností s vecami
prerokúvanými pred ním je presvedčený, že žalobkyňa svoje podania generuje z jednotnej počítačovej
databázy vecí, čomu nasvedčujú mechanicky dopĺňané údaje do inak šablónovitých podaní a opakujúce
sa rovnaké chyby (spôsobené zrejme nesprávnym nastavením pri tvorbe zostáv z tejto databázy).

Na základe toho súd považuje za hraničiace s istotou, že rovnakým spôsobom žalobkyňa generovala
aj žiadosti o predbežné prerokovanie a že je teda takmer vylúčené, aby žalobkyňa tento nárok
nebola uplatnila žiadosťou o predbežné prerokovanie. Z rovnakého dôvodu (presvedčenie na základe
skutočností známych súdu z úradnej činnosti o spôsobe práce žalobkyne) súd zamietol návrh žalobkynena vykonanie dôkazu spismi Ministerstva spravodlivosti SR o predbežnom prerokovaní, keď takýto
dôkaz nepovažoval za potrebný. Navyše by vykonávanie takéhoto dôkazu bolo aj zrejme nehospodárne,
keď žalovaná sama uvádza, že žiadostí bolo podaných niekoľko desiatok tisíc a nájsť v nich práve

tú týkajúcu sa tohto nároku by si zrejme vyžiadalo rezerváciu značných kapacít na strane žalovanej.
Súd na tomto mieste len pripomína, že ak by nebol na základe iných dôkazov a skutočností známych
z úradnej činnosti presvedčený o podaní žiadosti o predbežné prerokovanie, takýto dôkaz by musel
vykonať. Treba totiž prisvedčiť žalobkyni, že nebolo jej povinnosťou vyhotovať si kópie alebo archivovať
doručenky k podaným žiadostiam, keďže ich existenciu skutočne môže dokazovať spismi žalovanej. Za

daných okolností (aj vzhľadom na celkový výsledok konania) by však takéto dokazovanie nebolo účelné.

Právne vec súd posúdil takto:

11. Žalovaná vzniesla proti žalobám celý rad procesných námietok, a to najmä:
- nezrozumiteľnosť žalôb,

- nesprávne predbežné prerokovanie nárokov.
Podľa názoru súdu žaloby nemožno považovať za nerozumiteľné ani za zmätočné. Je pravdou, že sa
v nich vyskytujú chyby (pravidelné uvádzanie jedného dátumu narodenia, nesprávne časové súvislosti
exekučných konaní), no ako celok je z obsahu žalôb zrejmé, v akom konaní a čím mala žalobkyni
vzniknúť škoda a nemajetková ujma a v akej výške sa domáha ich náhrady. Trvať napr. striktne na

uvedení spisovej značky súdu za stavu, že sú známe spisová značka exekútora, údaje o povinnom,
vymáhanom nároku či exekučnom titule by podľa názoru súdu bolo nadmerným formalizmom. Vzhľadom
na to súd žaloby žalobkyne neodmietol, ale ich prerokoval meritórne.
Rovnako súd považoval žaloby za meritórne prerokovateľné aj čo do vymedzenia nároku. Nie je totiž
povinnosťou žalobcu právne kvalifikovať svoj nárok, ale uviesť skutkové okolnosti, na ktorých ho zakladá

(porov. napr. 5 Cdo 196/2009). Tieto náležitosti žaloba obsahovala (obsahovala popis úradného postupu
- exekučného konania, ktorý bol podľa žalobkyne nesprávny, ako aj uvedenie toho, v čom je nesprávny)
a je povinnosťou súdu právne tieto skutočnosti kvalifikovať a na základe toho o žalobe rozhodnúť.
Súd už skutkovo ustálil, že považuje žiadosť o predbežné prerokovanie nárokov za podanú 23. apríla
2012. V zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom do 31. decembra 2012, t. j. v

čase podania žiadosti o predbežné prerokovanie a aj v čase uplynutia tam uvedenej lehoty) platilo, že
príslušný orgán mal 6 mesiacov na to, aby uspokojil uplatnený nárok mimosúdne. Podľa názoru súdu
z ustanovenia § 15, ani § 16 ods. 1 cit. zákona nemožno vyvodiť žiadne ďalšie náležitosti žiadosti o
predbežné prerokovanie, ani žiadne ďalšie požiadavky na žiadateľa. Naopak, ustanovenie § 16 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z. v cit. znení zaväzuje každého na poskytnutie súčinnosti ústrednému orgánu pri

predbežnom prerokovaní nároku. Zákon tak vytvára možnosti pre príslušný ústredný orgán, aby mohol
sám a v potrebnom rozsahu vyšetriť všetky okolnosti potrebné pre uznanie či odmietnutie nároku na
náhradu škody a podľa názoru súdu nemožno v tomto smere od poškodeného žiadať viac, než že opíše,
akým konaním mu škoda mala vzniknúť a uplatňovanú výšku škody.
K predčasnosti žaloby súd považuje za potrebné predovšetkým uviesť, že aj rozhodnutia citované

žalovanou vo vyjadrení preukazujú prekonanie pôvodne vysloveného názoru v judikáte R 28/1978 a
neskôr v bode 1 judikátu R 20/1981, ktoré považovali predbežné prerokovanie nároku za podmienku
konania v zmysle § 103 a 104 ods. 1 O. s. p., ktorej nedostatok je odstrániteľný. Súd sa stotožňuje
s názorom, že nedostatok predbežného prerokovania je hmotnoprávnou podmienkou, a to totiž
podmienkou žalovateľnosti nároku. Z ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je totiž zrejmé, že

podaním žiadosti o predbežné prerokovanie začína plynúť šesťmesačná lehota na uspokojenie nároku.
Citované ustanovenie je tak v podstate lex specialis k § 563 Občianskeho zákonníka o splatnosti nároku
(porov. v tomto smere napr. aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Co 6/2010, citovaný v
uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 M Cdo 16/2011), ktorá v tomto prípade - na rozdiel od iných
občianskoprávnych záväzkov - nastáva až uplynutím šiestich mesiacov od výzvy veriteľa v podobe

žiadosti o predbežné prerokovania nároku.
Splatnosť záväzku je pritom predpokladom jeho žalovateľnosti. Pre posudzovanie podmienok
žalovateľnosti záväzku je však v zmysle § 154 ods. 1 O. s. p. rozhodný stav v čase vyhlásenia rozsudku,
nie v čase podania žaloby. Súdna prax už v súlade s týmto ustanovením dospela k záveru, že žalobe
o splnenie záväzku možno vyhovieť vtedy, ak sa záväzok stal splatný až počas konania, keďže je

to v súlade s cit. ustanovením O. s. p. (vyplýva to napr. z R 57/1968). Podľa názoru súdu nemožno
pristupovať inak ani k posudzovaniu predbežného prerokovania nároku v zmysle § 15 a nasl. zákona č.
514/2003 Z. z. Nemožno totiž strácať zo zreteľa, že aj právny vzťah medzi štátom ako škodcom, resp.
zodpovedným za konanie škodcu (orgánu verejnej moci), a poškodeným je vzťahom súkromnoprávnym(občianskoprávnym, porov. § 25 ods. 1 zákona č. 514/2013 Z. z., tak výslovne aj R 26/2000). Predbežné
prerokovanie nároku podľa § 15 a nasl. cit. zákona tak nie je žiadnym osobitným konaním, ale jednou
z foriem uplatňovania pohľadávky (nároku), teda výzvy veriteľa (poškodeného) adresovanej dlžníkovi

(zodpovednému za škodu) na jej splnenie, ktorou začína plynúť lehota na jej uspokojenie (čo možno
nepriamo vyvodiť aj z cit. judikátu R 26/2000, ktorý uznal náklady predbežného prerokovanie za civilné
príslušenstvo nároku v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
V tu prerokúvaných veciach súd ustálil, že žiadosti o predbežné prerokovanie nárokov boli žalovanej
podané 23. apríla 2012. Aj keď treba uznať, že k 27. septembru 2012 neuplynula ešte šesťmesačná

lehota ustanovená v § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uplynula najneskôr v októbri 2012, teda
celkom zreteľne pred dňom vyhlásenia tohto rozsudku.
Vzhľadom na uvedené dôvody súd nepovažoval námietky žalovanej vo vzťahu k nesprávnemu
predbežnému prerokovaniu, resp. predčasnosti žaloby za opodstatnené.

12. Po preskúmaní týchto námietok mohol súd pristúpiť k meritórnemu posúdeniu otázky, či

je daná zodpovednosť žalovanej za škodu spôsobenú tým skutkovým dejom, ktorý žalobkyňa
vytýka, teda postupom Okresného súdu Galanta v skôr označených exekučných konaniach. V
zmysle konštantnej judikatúry je všeobecným predpokladom zodpovednosti za škodu 1. existencia
nezákonného rozhodnutia (tak ako ho vymedzuje zákon) alebo nesprávneho úradného postupu, 2. vznik
škody u poškodeného a 3. príčinná súvislosť medzi nimi.

13. Už z ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2012
zreteľne vyplýva, že tento zákon rozlišuje celkovo štyri druhy zodpovednosti označovanej spoločne
ako „zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci“, z ktorých sp v prerokúvanej veci relevantné
dva: zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Zo systematiky § 5 a 6 na jednej strane a § 9 cit. zákona na druhej strane je zrejmé, že
predpoklady týchto druhov zodpovednosti sú upravené odlišne. Najpodstatnejším rozdielom, ktorý ešte
bude bližšie analyzovaný, je, že v prípade nezákonného rozhodnutia zákon zásadne (výnimkou je §
6 ods. 4 cit. zákona) vylučuje z právomoci súdu posudzovanie otázky nezákonnosti rozhodnutia ako
prejudiciálnej otázky (porov. § 6 ods. 1 a 3 cit. zákona ako lex specialis k § 135 ods. 2 O. s. p.) a vyžaduje

jeho zmenu alebo zrušenie na to príslušným (kompetentným) orgánom (§ 6 ods. 1 cit. zákona), kým
v prípade nesprávneho úradného postupu zákon takúto podmienku neupravuje. Preto je vždy dôležité
rozlíšiť, či určitá žalobcom tvrdená škoda je dôsledkom určitého rozhodnutia, alebo len dôsledkom
úradného postupu bez vydania rozhodnutia. Touto otázkou sa obsiahlo zaoberal Najvyšší súd SR v
rozsudku sp. zn. 6 Cdo 250/2010, v ktorom okrem iného vyslovil tieto závery použiteľné aj v prerokúvanej

veci:
„Nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím... je
existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikuje pravidlo právnej normy na
ním posudzovaný prípad a rozhoduje tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov. ... je
nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby bolo právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť

vykonateľné rozhodnutie ako nezákonné zrušené či zmenené. Vznik zodpovednosti štátu ...
teda predpokladá zistenie, ţe rozhodnutie bolo nezákonné a odstránenie (zrušenie) nezákonného
rozhodnutia, lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia
priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný právny
stav. ...

Druhá forma objektívnej zodpovednosti štátu je spojená s nesprávnym úradným postupom, ktorým
je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti.
Ide spravidla o postup, ktorýu činnosťou nesúvisí. I keď podľa uvedených ustanovení nie je vylúčená
zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupomvykonávanýmvrámcičinnosti
rozhodovacej, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe

k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazí....
Pokiaľ ale orgán štátu zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za tým účelom
zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje a pod., ide o
činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia; prípadné nesprávnosti či vady pri zisťovaní podkladov
a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti

štátu môžu byť hodnotené len (ako nezákonné rozhodnutie, pozn.). Za nesprávny úradný postup...
teda nie je možné považovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred
svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho vydania a že v dôsledku toho je ním vydanérozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne že malo byť vydané v inej podobe či za iných
okolností.“

14. Žalobkyňa vo svojej žalobe vo vzťahu k tvrdenej majetkovej škode uviedla, že táto vznikla v
dôsledku zamietnutia návrhu na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi, pričom exekučný súd podľa
nej nesprávne obsahovo preskúmaval vydané exekučné tituly - rozhodcovské rozsudky. V tomto
smere však treba v súlade so stanoviskom žalovanej uviesť, že podľa § 44 ods. 2 predposlednej
a poslednej vety Ex. por. v znení účinnom od jeho počiatku až dodnes o zamietnutí žiadosti o

vydanie poverenia súdnemu exekútorovi rozhoduje exekučný súd uznesením, teda rozhodnutím, voči
ktorému je okrem toho prípustné odvolanie. Ak teda exekučný súd pri posudzovaní žiadosti súdneho
exekútora zhromažďoval podklady a právne uvažoval nad tým, ako kvalifikovať predložený exekučný
titul (rozhodcovský rozsudok), nemožno túto jeho činnosť posudzovať ako úradný postup na účely
zákona č. 514/2003 Z. z., pretože sa v konečnom dôsledku prejavil v rozhodnutí exekučného súdu -
uznesení o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora. Teda nie samotný postup exekučného súdu, ktorým

si zhromažďoval podklady, skutkovo a právne posudzoval exekútorovu žiadosť, ale až (právoplatné)
zamietnutie žiadosti spôsobilo, že v exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku znejúceho v
prospech žalobkyne nebolo možné vykonať, resp. v nej pokračovať. Pre vznik (tvrdenej) škody v podobe
nevymáhateľnosti priznaného nároku tak nebol kauzálny samotný postup exekučného súdu, ale až
uznesenie zamietajúce žiadosť súdneho exekútora (porov. aj 1 Cdo 129/2008).

15. Nároky žalobkyne uplatnené z tohto dôvodu, teda z dôvodu (údajne nesprávneho) zamietnutia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovských
rozsudkov rozhodcov JUDr. Michala Rašlu alebo JUDr. Miroslava Ráca (Stály rozhodcovský súd pri
Slovenskej rozhodcovskej, a.s.), teda treba posudzovať ako nároky na náhradu škodu spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, a to nezákonnými uzneseniami Okresného súdu
Galanta ako exekučného súdu o zamietnutí týchto žiadostí. V takom prípade je však súd povinný skúmať
splneniepodmienky§6ods.1zákonač.514/2003Z.z.,ato,čibolorozhodnutiezmenenéalebozrušené
príslušným orgánom pre nezákonnosť. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že tieto rozhodnutia sú
v príslušných exekučných spisoch vedené ako právoplatné. Žalobkyňa pritom nenavrhla žiaden dôkaz

nadokázanietoho,žeuvedenápodmienkajesplnená,resp.žedoložkaprávoplatnostiakoverejnálistina
je nesprávna. Za týchto okolností tak súd musel vychádzať z jej obsahu a predpokladať, že to, čo je v
nej uvedené, je pravdivé (§ 134 O. s. p.).

16. Už len na dôvažok možno doplniť, že žalobkyňa nevyvrátila ani obsah exekučných spisov, z ktorých

je zrejmé, že ona sama proti týmto uzneseniam nepodala odvolanie, hoci jej to umožňoval § 44 ods. 2
Ex. por. Uplatnenie riadneho opravného prostriedku je však ďalšou podmienkou (logicky súvisiacou s
predchádzajúcou) vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porov. § 6
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). Žalobkyňa pritom ani netvrdila, že by jej prípady boli hodné osobitného
zreteľa v zmysle poslednej vety citovaného odseku.

17. Podľa názoru súdu nie je v prerokúvanej veci použiteľná ani posledná výnimka z požiadavky
zrušenia alebo zmeny rozhodnutia ako nezákonného, a to je prekročenie právomoci orgánu pri jeho
vydaní (§ 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.). Postup exekučného súdu, ktorý preskúmava spôsobilosť
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, je v súlade s ustanoveniami § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku, ako aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ak sa
vykladajú teleologicky vo vzájomnej súvislosti. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. totiž celkom
zreteľne umožňuje exekučnému súdu v určitej obmedzenej miere preskúmať rozhodcovský rozsudok,
keďže len tak (jeho preskúmaním) môže exekučný súd dospieť k záverom, ktoré v zmysle citovaného
ustanovenia umožňujú zastavenie výkonu takého rozhodcovského rozsudku. Správnosť tohto postupu

napokon potvrdzuje i judikatúra Najvyššieho súdu SR, na ktorú tunajší súd v záujme stručnosti len
odkazuje (R 46 a 47/2012).

18.Vzhľadomnatosúddospelkzáveru,žežalobažalobkyne,pokiaľsaňoudomáhanáhradymajetkovej
škody z nesprávneho úradného postupu (spočívajúceho v zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie) v konaniach Okresného súdu Galanta vymedzených vo výroku tohto rozsudku, je
nedôvodná, pretože nie sú splnené podmienky vzniku takéhoto nároku. Ďalšími námietkami žalovanej
ohľadom vzniku škody sa tak vôbec nebolo potrebné zaoberať.19. Zostáva tak posúdiť dôvodnosť tej časti nároku, ktorú žalobkyňa zakladá na nedodržaní zákonom
ustanovenej 15dňovej lehoty na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia, resp. na tvrdených
prieťahoch v konaní.

20. Ustanovenie § 9 zákona č. 514/2013 Z. z. síce nedefinuje pojem nesprávneho úradného postupu,
príkladmo však vypočítava určité konania orgánov verejnej moci, ktoré možno za nesprávny úradný
postup považovať. Podľa cit. ustanovenia sa tak za nesprávny úradný postup považuje aj porušenie
povinnosti vydať rozhodnutie (v) zákonom ustanovenej lehote alebo zbytočné prieťahy v konaní.

Nedodržanie lehoty a zbytočné prieťahy sú tak dva osobitné druhy nesprávneho úradného postupu a
ich existenciu treba posúdiť osobitne.

21. Podľa § 44 ods. 2 druhej vety Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. mája 2010 platilo, že
ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí

exekútora, aby vykonal exekúciu. Zákonom č. 144/2010 Z. z. bola táto veta s účinnosťou od 1. júna
2010 doplnená o dôvetok „táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d)“.
Exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c) Ex. poriadku sa podľa znenia účinného do 31. mája
2011 rozumeli vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené. Žalobkyňa
vo svojej žalobe tvrdí, že v tomto písmene nešlo o rozhodcovské rozsudky, ale o rozhodnutia komisií

podľa predošlých predpisov o rozhodovaní pracovnoprávnych sporov. Podľa názoru súdu však tomuto
stanovisku nemožno prisvedčiť.
Je pravdou, že znenie ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c) Ex. por. v znení účinnom do 31. mája
2011 je z hľadiska terminológie používanej v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
mätúce („rozhodcovská komisia“ vs. „rozhodcovský súd“), čoho dôvodom je zrejme doslovné prebratie

ustanovení bývalého § 274 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 31. septembra 1995
upravujúceho takzvané iné tituly výkonu rozhodnutia. Žalobkyňa však opomína, že ňou citované
ustanovenie § 207 ods. 1 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb., ktoré zakladalo právomoc rozhodcovskej
komisie rozhodovať spory v pracovnoprávnych vzťahoch, bolo zrušené zákonom č. 3/1991 Zb. už s
účinnosťou od 1. februára 1991. Podľa súdu nemožno predpokladať, že by zákonodarca v právnom

predpise z roku 1995 (Exekučný poriadok) vyhlásil za exekučné tituly rozhodnutia orgánov, ktorých
právomoc zanikla už štyri roky predtým (porov. čl. 5 ods. 3 zákona č. 3/1991 Zb.). Navyše treba dať za
pravdu žalovanej, pokiaľ poukazuje na autentický výklad zákonodarcu vo vzťahu k § 41 ods. 2 písm.
c) a d) Ex. por. Čl. III bod 2 zákona č. 144/2010 Z. z., ktorým sa novelizoval § 44 ods. 2 Ex. por. o
dôvetok citovaný vyššie, bol do tohto zákona včlenený v procese prerokúvania v Národnej rade SR

v rámci spoločnej správy výborov. V odôvodnení tohto bodu v spoločnej správe výborov sa uvádza
doslovne toto (zvýraznenie pridané): „Prax ukázala, že lehota na poverenie exekútora v prípadoch,
ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok bola výraznou prekážkou
na to, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, najmä v prípade existencie dôvodov
podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z.“ Podľa názoru súdu z citovanej časti odôvodnenia

zreteľne vyplýva, že účelom doplnenia § 44 ods. 2 Ex. por. bolo odstránenie lehoty na rozhodovania
o vydaní poverenia v tých prípadoch, kedy bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, a že práve
tento účel bol v texte zákona doplnený nie slovným označením tohto exekučného titulu („rozhodcovský
rozsudok“), ale odkazom na § 41 ods. 2 písm. c) Ex. por. Za týchto okolností je súd presvedčený, že
najneskôr týmto okamihom zákonodarca prejavil jednoznačnú vôľu podradiť pod pojem „vykonateľné

rozhodnutia rozhodcovských komisií“ rozhodcovské rozsudky v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z. Z toho
potom vyplýva, že je opodstatnená námietka žalovanej, že 15dňová lehota ustanovená v § 44 ods. 2
Ex. por. na vydanie poverenia sa na rozhodcovské rozsudky nevzťahovala už od 1. júna 2010, a nie až
od 1. júna 2011, ako to tvrdí žalobkyňa.

22. V prerokúvanej veci bolo skutkovo zistené, že súdny exekútor v konaniach, z ktorých žalobkyňa
odvodzovala vznik škody, podal v dvoch prípadoch žiadosti o vydanie poverenia až po 1. júni 2010
(konkrétne 15. marca 2011 a 19. mája 2011) a v dvoch dokonca až po 1. júni 2011, kedy už v § 41 ods. 2
písm. c) Ex. por. bol výslovne zmienený rozhodcovský rozsudok (konkrétne 23. júna 2011 a 12. augusta
2011), v dôsledku čoho sa na konanie exekučného súdu vôbec nevzťahovala uvedená zákonná lehota.

V konaní Okresného súdu Galanta tak nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu v podobe nevydania
rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote.23. To samozrejme bez ďalšieho nevylučuje možnosť, že by v tomto konaní došlo k prieťahom. V tejto
súvislosti sa však súd nestotožňuje s námietkou žalovanej, že nie je v právomoci súdu konajúceho o
nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z. posúdiť otázku, či v inom súdnom konaní došlo či nedošlo k

prieťahom v konaní.

24. Je pravdou, že podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2013
platí, že pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej

moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým

ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov. Podľa názoru súdu sa však nároky žalobkyne, ktoré odvodzuje z nesprávneho úradného
postupu v rokoch 2010 a 2011, musia spravovať právnou normou obsiahnutou v § 9 cit. zákona v
tom znení, aké bolo účinné do 31. decembra 2012. Opačný postup by podľa názoru súdu znamenal
neprípustnú retroaktivitu, pretože žalobkyňa v čase, kedy k nesprávnemu úradnému postupu malo

dochádzať, nemohla nijako predpokladať (§ 9 cit. zákona to na rozdiel od § 6 ods. 1 a 2 nevyžadoval), že
na uplatnenie nároku na náhradu škody musí využiť dostupné prostriedky nápravy v podobe sťažnosti
predsedovi súdu či sťažnosti Ústavnému súdu SR. Spätne pritom žalobkyňa tieto sťažnosti podať
nemôže. Žalobkyňa tak v roku 2010 a 2011 postupovala s dôverou v existujúci právny stav, ktorý podanie
takýchto sťažností nevyžadoval, a preto nemôže byť následnou zmenou právnej úpravy účinnou od 1.

januára 2013 v tejto dôvere bezdôvodne sklamaná.

25.Znenie§9ods.1cit.zákonaúčinnédo31.decembra2012takneobsahovaložiadnupožiadavku,aby
existencia prieťahov bola deklarovaná iným príslušným orgánom. To ostro kontrastuje s už citovanými
ustanoveniami § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré v prípade nezákonného rozhodnutia

výslovne požadovali, aby nezákonnosť bola vyslovená príslušným orgánom, a tým túto otázku výslovne
vylučovali z posúdenia súdom pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.
z. Podľa názoru súdu tak treba vychádzať z názoru, že ak by zákonodarca skutočne chcel vylúčiť, aby
si súd mohol otázku zbytočných prieťahov v konaní (ktoré sú v § 9 ods. 1 výslovne uvedené ako jeden
druh nesprávneho úradného postupu, pričom nie je nijako obmedzené, že by malo ísť len o prieťahy v

správnom či nesúdnom konaní) posúdiť ako otázku predbežnú, bol by do § 9 už v znení do 31. decembra
2012 zaradil podobné ustanovenie, aké je obsiahnuté v § 6 ods. 1 cit. zákona. Tým, že tak neurobil (a
že tak urobila až novela v roku 2012 účinná od 1. januára 2013) podľa názoru súdu odôvodňuje záver,
že skúmanie otázky, či v súdnom konaní dochádzalo k zbytočným prieťahom, do 31. decembra 2012
z právomoci súdu vylúčené nebolo.

Taký záver napokon vyplýva aj z § 135 ods. 1 a 2 O. s. p., ktoré výslovne vylučujú, aby si súd ako
prejudiciálnu otázku posúdil trestnosť činu a vinu páchateľa, osobný stav, vznik a zánik spoločnosti
a zápis základného imania. Odsek 2 tohto paragrafu naopak výslovne ustanovuje, že všetky ostatné
otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, si súd môže posúdiť sám. Súd si tak napríklad
môže posúdiť otázku právoplatnosti súdneho rozhodnutia (v rámci čoho môže napríklad aj preskúmať

otázku zákonnosti doručovania) či obsahovej vykonateľnosti súdneho rozhodnutia, vrátane rozhodnutia
odvolacieho či dovolacieho súdu, pričom o tomto oprávnení súdu neboli v súdnej praxi nikdy pochybnosti
(ustálená judikatúra, porov. za všetky napr. judikáty R 21/1981 alebo R 27/1984). Pritom § 159 ods.
2 O. s. p. vyhlasuje výrok právoplatného rozsudku za záväzný pre každý orgán, teda aj pre súd
rozhodujúci o zastavení exekúcie; napriek tomu judikatúra opísanú prieskumnú právomoc exekučnému

súdu priznáva. Naopak, žiaden právny predpis neustanovuje, že by bol priebeh iného súdneho konania
nepreskúmateľný iným súdom. Odlišný je samozrejme účel a povaha tohto prieskumu.

26. Tým sa nevytvára, ako sa mylne domnieva žalovaná, akási absurdná situácia spočívajúca jednak v
tom, že „nižšie“ súdy by preskúmavali postup súdov vyšších, a jednak v tom, že by existovalo viacero

orgánov oprávnených preskúmať prieťahy. Takmer vždy existuje „viacero orgánov“, ktoré sú oprávnené
riešiť určitú otázku, pretože z ustanovenia § 135 ods. 2 O. s. p., že súd je oprávnený riešiť otázku,
o ktorej inak patrí rozhodnúť inému orgánu. Vždy tak existuje minimálne iný príslušný orgán a súd.
Podstatným rozdielom medzi nimi je však práve v tom, že súd je oprávnený riešiť danú otázku vždylen ako otázku prejudiciálnu (predbežnú), teda nikdy nie vo výroku svojho rozhodnutia záväzne pre iné
osoby než pre účastníkov. Tak je tomu aj pri posudzovaní existencie zbytočných prieťahov v súdnom
konaní: súd konajúci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nemá právo výrokom deklarovať, že k prieťahom

dochádza alebo došlo, a už vôbec nie nariadiť opatrenia na ich odstránenie (čo patrí predsedovi
súdu alebo Ústavnému súdu SR), ale vždy len posúdiť si ich existenciu ex post ako prejudiciálnu
otázku pri posudzovaní, či je splnený jeden z predpokladov náhrady škody podľa uvedeného zákona
- nesprávny úradný postup. Celá koncepcia zákona č. 514/2003 Z. z. ako zákona o náhrade škody je
postavená na poskytnutí prostriedkov následnej reparácie, resp. satisfakcie za už nastalé porušenia

práva, nie dozorných (dohľadových) prostriedkov umožňujúcich zasahovať do prebiehajúcich konaní.
Jediné Ústavný súd SR alebo predseda súdu je oprávnený autoritatívne (vo výroku svojho rozhodnutia)
deklarovať, že k prieťahom dochádza, a nariadiť v prebiehajúcom konaní opatrenia na ich odstránenie;
naopak, ani jednému z nich nepatrí právo odškodniť sťažovateľa za utrpenú škodu (účel primeraného
finančného zadosťučinenia v peniazoch, o ktorom môže Ústavný súd SR rozhodnúť, nie je nahrádzať
škodu). Právomoc Ústavného súdu SR a tiež predsedu súdu je daná len v prebiehajúcich konaniach

(konštantná judikatúra ÚS SR, napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 104/03, vo výsledku zhodne aj I.
ÚS 235/03, č. 352/2003 ZNaU, I. ÚS 6/03, I. ÚS 16/04, z posledného obdobia potom napríklad III. ÚS
557/2013 a IV. ÚS 307/2013). Naopak, právomoc súdu konajúceho podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je
daná až ex post, po vzniku škody, ku ktorej dochádza až v dôsledku (teda aj v časovej následnosti) po
nesprávnom úradnom postupe, teda ex post. Z uvedených dôvodov neobstojí ani námietka žalovanej,

že by Ústavný súd SR musel sťažnosti na prieťahy odmietať kvôli subsidiarite všeobecného súdu - tým,
že v právomoci všeobecného súdu nie je deklarovať porušenie práva a urobiť opatrenia na odstránenie
ďalšieho porušovania, ale len rozhodnúť o nahradení vzniknutej škody (na čo zasa nie je daná právomoc
Ústavného súdu SR), je právomoc Ústavného súdu SR v konaní podľa čl. 127 Ústavy SR a všeobecných
súdovvkonanípodľazákonač.514/2003Z.z.vskutočnostikomplementárna,nievovzťahusubsidiarity.

Pokiaľ ide o námietku narušenia inštančného usporiadania súdov, súd poukazuje na to, že medzi súdmi
(na rozdiel od orgánov verejnej správy) neplatí vo všeobecnosti princíp subordinácie. Inak povedané,
vyššie súdy nie sú vo všeobecnosti nadriadené nižším, pretože Ústava SR v čl. 144 ods. 1 vyhlasuje
všetkých sudcov (bez rozdielu druhu súdu) za nezávislých a viazaných jedine zákonom, nie pokynmi
vyšších súdov. Prvok nadriadenosti a podriadenosti sa prejavuje len v konkrétnej rozhodovanej veci v

podobe viazanosti názorom vyššieho súdu, a aj to v rozsahu ustanovenom zákonom (napr. § 226 O.
s. p.). Súd už vyššie uviedol príklady, kedy nižšie súdy (napríklad exekučné) môžu preskúmať postup
(doručovanie) alebo rozhodnutie súdov vyšších, čo v doterajšej praxi nikdy nenarazilo na zásadnejší
nesúhlas alebo problém.

27. Na základe toho súdu dospel k záveru, že nie je vylúčené z jeho právomoci preskúmať otázku,
či existovali prieťahy v konaní Okresného súdu Galanta ako exekučného súdu pri rozhodovaní o
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovských rozsudkov
v prospech žalobkyne ako oprávnenej. V súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR treba pri posudzovaní
otázky, či došlo k prieťahom, skúmať tri otázky:

a) povahu (zložitosť) veci,
b) správanie účastníkov,
c) postup súdu.

28. V prerokúvanej veci šlo o exekúcie na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných stálym

rozhodcovským súdom voči spotrebiteľom, a to na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve
o úvere so spotrebiteľom. Vzhľadom na to, že takéto doložky sa môžu považovať za neprijateľné
podmienky v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a tiež vzhľadom na relatívne turbulentný
vývoj judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vo veciach ochrany spotrebiteľa v danom období (porov.
rozsudky citované aj v zamietavých uzneseniach Okresného súdu Galanta) nemožno podľa názoru

tunajšieho súdu uvedené veci považovať za právne úplne jednoduché, pretože až do daného času ešte
netvoril prieskum rozhodcovských rozsudkov úplne obvyklú a bežnú súčasť agendy exekučných súdov
pri rozhodovaní o žiadosti o povolenie exekúcie. To sa prejavovalo najmä požiadavkou na predkladanie
spisov rozhodcovských súdov, ich preskúmavaním a pod.

29. Správanie účastníkov síce k dĺžke konanie samo osebe neprispelo, podľa názoru súdu si však
žalobkyňa musela byť vedomá, že štát (okresný súd) nemôže mať kapacity na to, aby v krátkom
čase spracoval tak obrovské množstvo žiadostí jedného subjektu. Z obsahu exekučných spisov je
pritom zrejmé, že minimálne súdny exekútor musel byť na takýto nápad pripravený, čo sa prejavujenapríklad tým, že na zápisniciach, do ktorých bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie, je jeho
podpis pripojený len formou podpisovej pečiatky alebo naskenovaného faksimile, nie originálne. Je síce
pravdou,žejepovinnosťouštátuzabezpečiť,abybolaspravodlivosťposkytnutávčas,pričompersonálne

a materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa názoru súdu však uvedené zásady platia pre
štandardné situácie, kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod sa zaujímať o
pripravenosťsúdunaposkytnutiesúdnejochranyvjehoveci.Novprípade,aksajednaosobavpriebehu
krátkeho času obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, sa v rámci prevencie (§ 417 ods.

1 Občianskeho zákonníka) musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jeho podania schopný
vybaviť, a je povinný akceptovať, že vybavenie jeho vecí nemusí byť tak promptné, ako vybavovanie
vecí iných navrhovateľov. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem iného rovnaký prístup k spravodlivosti
pre všetkých a žalobkyňa nemohla očakávať, že súd promptne vybaví všetky jej veci na úkor všetkých
ostatných.

30. I napriek tomu však podľa názoru tunajšieho súdu nemožno postup Okresného súdu Galanta v
exekučných konaniach vymedzených vo výroku považovať za poznačený zbytočnými prieťahmi. Súd
pritom poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej sa dokonca ojedinelá nečinnosť v
období niekoľko mesiacov nekvalifikuje ako zbytočné prieťahy v konaní (porov. napr. IV. ÚS 388/04, III.
ÚS 68/09, III. ÚS 279/2013 a v nich citované rozhodnutia). Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé,

že o žiadosti vo veci sp. zn. 16 Er 604/2011 podanej 19. mája 2011 rozhodol súd 2. augusta 2011, vo
veci sp. zn. 25 Er 792/2011 podanej 23. júna 2011 rozhodol súd 28. februára 2012, vo veci sp. zn. 15
Er 1114/2011 podanej 12. augusta 2011 rozhodol súd 18. októbra 2011 a vo veci sp. zn. 23 Er 290/2011
podanej 15. marca 2011 rozhodol súd 30. júna 2011. Celková dĺžka konania tak vo všetkých prípadoch
dosahovala medzi 2 až 7 mesiacmi, v rámci ktorých súd obstaral spisy rozhodcovského súdu, preskúmal

ich a vypracoval písomné uznesenie. V takýchto konaniach je tak možné identifikovať nanajvýš ojedinelé
prieťahy v trvaní niekoľkých týždňov a tieto nemožno kvalifikovať ako prieťahy „zbytočné“ v zmysle § 9
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

31.Vzhľadomnatosúddospelkzáveru,ževuvedenýchexekučnýchkonaniachsaOkresnýsúdGalanta

nedopustilnesprávnehoúradnéhopostupuvpodobe„zbytočnýchprieťahovvkonaní“vzmysle§9ods.1
zákona č. 514/2003 Z. z., čím nie je daný prvý predpoklad zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá mala
žalobkyni vzniknúť. Súd sa preto nemal dôvod zaoberať ani otázkami priznania náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorej sa žalobkyňa domáhala.

32. Na základe toho súd všetky žaloby v spojených konaniach zamietol (výrok I). Z procesného hľadiska
súd len pripomína, že žalobkyňa sa domáhala okrem iného vydania medzitýmneho rozsudku [nie
samostatného určovacieho výroku v zmysle § 80 písm. c) O. s. p.] o zodpovednosti žalovanej. Vydanie
medzitýmneho rozsudku však z logiky veci prichádza do úvahy len v prípade, že súd žalobe vyhovie
(najskôr deklaruje opodstatnenosť jej právneho základu, potom výšku plnenia). Ak súd dospeje k záveru,

že už právny základ žaloby nie je opodstatnený, zamietne ju. Keďže v prerokúvanej veci súd žaloby
zamietol, nebol daný dôvod na rozhodnutie o základe veci medzitýmnym rozsudkom.

33. O náhrade trov rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 2 O. s. p. Pri vyhlásení
rozsudku súd síce žalovanej náhradu trov priznal, pretože mala vo veci plný úspech, no keďže si ich

náhradu v trojdňovej lehote nevyčíslila a zo spisu žiadne trovy nevyplývajú, v písomnom vyhotovení
rozsudku jej žiadne trovy nepriznal (výrok II).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu
písomne na podpísanom súde alebo ústne do zápisnice na ktoromkoľvek okresnom súde.

V odvolaní treba popri označení súdu, ktorému je adresované, dátume a podpise odvolateľa uviesť tiež,
v akom rozsahu sa tento rozsudok napáda, v čom sa tento rozsudok alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože

nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňadospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a
O. s. p.), alebo f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.