Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. september 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/32/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115214102
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7115214102.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov

JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobcu A. U., Q.. XX.X.XXXX, U. XX, R. F. Q.
XX, F. W., Č. N., proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR,
Bratislava, Župné námestie 13, IČO: 00 166 073, v konaní o náhradu škody spôsobenú rozhodnutím o
väzbe vo výške 20 921,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 15C/243/2015-194 z 21.11.2017
Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.
Žalovanej priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súdprvejinštancie(ďalejlensúd)rozsudkomrozhodol,žežalovanýjepovinnýzaplatiťžalobcovisumu

921,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 8.5.2015 do zaplatenia v lehote 3 dní odo
dňa právoplatnosti tohto rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 91,2 %.
2.Vodôvodnenírozsudkuo.i.uviedol,čohosažalobcažalobou,podanouuňho29.5.2015domáhalaako
ju skutkovo a právne odôvodnil, že žalovaný v písomnom podaní doručenom 12.1.2016 nárok uplatnený
žalobou neuznal. Uviedol, aké dokazovanie vykonal a čo z neho zistil a citujúc znenie § 3 ods.1,2, § 4
ods.1 písm. a), § 5 ods.1, § 6 ods.2, § 8 ods.5,6, § 15 ods.1, § 16 ods.1,2,4, § 17 ods.3, § 18 ods.1,3 zák.

č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonovvplatnomznení,§21ods.4O.s.p.uzavrel,žeuznesenímOkresnéhoriaditeľstvaPZvKošiciach
z 9.1.2011, ČVS: ORP-33/5-OJP-KE-2011 bolo proti žalobcovi vznesené obvinenie pre zločin ublíženia
na zdraví podľa § 155 ods.1 Trestného zákona. Uznesením Okresného súdu Košice I z 11.1.2011,
sp.zn. 0Tp/4/2011 bol žalobca vzatý do väzby, pričom väzba začala plynúť 9.1.2011. Uznesením
Okresného súdu Košice I zo 16.6.2011, sp.zn. 0Tp/4/2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v
Košiciach z 22.6.2011, sp.zn. 4Tpo/33/2011 bol žalobca prepustený na slobodu. Rozsudkom Okresného

súdu Košice I z 20.2.2013, sp.zn. 3T/53/2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach
zo 4.12.2013, sp.zn. 6To/106/2013 bol žalobca oslobodený, nakoľko skutok nie je trestným činom. Z
pripojeného trestného spisu, vyplynulo žalobca na základe dôkazov zistených v prípravnom konaní a
v konaní pred súdom, bol súdom oslobodený. Súd v rámci dokazovania v trestnom konaní vyhodnotil,
že skutok, ktorého podstatou bolo ublíženie na zdraví, nie je trestným činom, nakoľko dokazovaním
nebol preukázaný úmysel žalobcu a samotný poškodený tvrdil vo výpovedi pred súdom, že išlo o
náhodné poranenie. V trestnom konaní vznikli žalobcovi preukázateľne trovy obhajoby vo výške 921,-

eur, ktoré podľa príjmového pokladničného dokladu z 29.8.2014 JUDr. Milanovi Kuzmovi, advokátovi
zaplatil. V súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom,
žalobca vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych
dôsledkov.Náhradaškodyzahŕňaajnáhradutrovkonania,ktorépoškodenémuvzniklivkonaní,vktorombolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie
zrušené alebo trestné stíhanie zastavené alebo vec postúpená inému orgánu (§ 18 ods.1 zák. č.
514/2003Z.z.,rozsudokNSSRZ30.3.2011.sp.zn.3Cdo194/2010).Štátzodpovedáobjektívne zatakto

vzniknutú škodu podľa § 3 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z., bez ohľadu na to, či si žalobca zvolil obhajcu sám
alebomubolustanovený(rozsudokNajvyššiehosúduSRz30.3.2011sp.zn.3Cdo194/2010).Dôvodom
nutnej obhajoby bol § 37 ods.1 písm. a) Trestného poriadku, podľa ktorého po vznesení obvinenia musí
maťobvinenýobhajcuužvprípravnomkonaní,akjevoväzbe,vovýkonetrestuodňatiaslobodyalebona
pozorovaní v zdravotníckom ústave. Trovy obhajoby sú teda v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným

rozhodnutím. Ďalej súd citoval znenie § 517 ods.1,2 O. z., § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.,
platného a účinného od 1.2.2013. Konštatoval, že predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu
trov obhajoby vo výške 921,- eur a náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20 000,- eur. Žalobca požiadal
žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
o väzbe listom zo 4.11.2014. Žiadosť žalobcu o bola žalovanému doručená 7.11.2014. Žalovaný listom
zo 20.5.2015 oznámil žalobcovi, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody posúdil

ako nedôvodnú. Nárok žalobcu v rámci predbežného prerokovania nároku nebol v lehote šiestich
mesiacov uspokojený. Po uplynutí šesťmesačnej lehoty, t.j. 8.11.2015 (§16 ods.4 zák. č. 514/2003 Z.z.)
sažalovanýakodlžník(§489OZ)dostaldoomeškania,čímvznikolžalobcovinároknazaplatenieúrokov
z omeškania. Výška základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platná ku dňu omeškania,
t.j. 8.11.2015 bola 0,05 %, a teda žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške

zodpovedajúcej výške 5,05 % (základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky vo výške 0,05
% zvýšená o päť percentuálnych bodov). Na základe uvedených záverov a s poukazom na citované
zákonné ustanovenia žalobe v časti náhrady škody za trovy obhajoby v trestnom konaní vyhovel a
žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 921,- eur s úrokom z omeškania vo výške
5,05 % ročne zo sumy 921,- eur od 8.5.2015 do zaplatenia. K nemajetkovej ujme uviedol, že pre vznik

objektívnej zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy predpokladá existenciu príčinnej súvislosti
medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma predstavuje
zásah inak, ako majetkovej sféry integrity poškodeného vyplývajúce na jeho česť vážnosť, povesť,
doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenia a podobne. Zákon pri
určovanívýškynemajetkovejujmyvýslovnenestanovuježiadnekritériaatýmponechávanavoľnúúvahu

súdu, aby s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil
skutočnosti významné pre učenie výšky náhrady (rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 28.5.2013,
sp. zn. 8 Co 175/2012). Pri nárokoch žalobcu týkajúcich sa náhrady nemajetkovej ujmy súd skúmal
okolnosti, ktoré viedli k rozhodnutiu o väzbe, predchádzajúce odsúdenia žalobcu, ich charakter, ako aj
vplyvväzbynaživotarodinné aspoločenskévzťahyžalobcu.Zodpisuregistratrestovžalobcuvyplývajú

viaceré záznamy, pričom žalobca bol pred posudzovaným vzatím do väzby právoplatne odsúdený za
trestný čin dezercie, vydierania, nedovoleného ozbrojovania, opakovane za trestný čin výtržníctva a
úmyselné ublíženie na zdraví podľa § 155 ods.1 Trestného zákona. Okrem toho bol tiež právoplatne
odsúdený za trestný čin vraždy v štádiu dokonaného pokusu podľa § 219 ods.l Trestného zákona.
„Žalovanému“ boli súdom opakovane uložené nepodmienečné tresty odňatia slobody a „žalovaný“

vykonával trest odňatia slobody v trvaní niekoľko rokov, pričom časť výkonu trestu odňatia slobody bola
vykonávaná v tretej, t.j. najprísnejšej, nápravnovýchovnej skupine. Z uvedeného vyplýva, že žalobca
bol v prevažnej miere odsúdený pre úmyselné trestné činy násilného charakteru. V danom prípade išlo
o násilnú trestnú činnosť a vzhľadom trestnú minulosť žalobcu, bolo rozhodnutie o vzatí žalobcu do
väzby v danom čase dôvodné, predovšetkým s poukazom na pôvodné výpovede zúčastnených osôb

v trestnom konaní, ktoré bezprostredne vypovedali tak, že žalobca úmyselne poškodenému spôsobil
vážne rezné poranenie predlaktia. Odstupom času svoje výpovede v konaní pred súdom zmenili.
Žalobca tvrdil, že počas výkonu väzby mal ťažké depresie a stavy smútku, žiadne lekárske správy súdu
nepredložil. Vzhľadom na predchádzajúce odsúdenia žalobcu a niekoľkoročný nepodmienečný výkon
trestu odňatia slobody v najprísnejšej nápravnovýchovnej skupine, možno konštatovať, že prostredie

výkonu väzby bolo pre žalobcu prostredím dobre známym. Súd sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že
následky a závažnosť väzby sú odlišné u osoby, ktorá je prvý krát obvinená zo spáchania trestného
činu a vzatá do väzby a pri osobe žalobcu, ktorý bol niekoľko rokov vo výkone trestu odňatia slobody.
Zastáva názor, že u žalobcu ku konkrétnym následkom opísaným v žalobe v dôsledku väzby nedošlo.
Tvrdenia svedkov o zhoršení rodinných vzťahov súd rovnako považoval za účelové. Vzhľadom na

to, že ako svedok vypovedal otec žalobcu a bratranec žalobcu, t.j. jeho blízki rodinní príslušníci, súd
svedecké výpovede, s prihliadnutím na prirodzené citové vzťahy, zhodnotil ako subjektívne posúdenie
danej situácie, a nie ako objektívny pohľad na trestnú minulosť žalobcu a hľadanie podstaty zhoršenia
vzťahov v ich rodine, ktoré nastali. Vážne zhoršenie vzťahov v rodine žalobcu nemá reálny základ aje nelogické, po obvinení z ublíženia na zdraví, keď žalobca bol napokon spod obžaloby oslobodený,
pričom k zhoršeniu vzťahov v rodine nedošlo po predchádzajúcom niekoľkonásobnom právoplatnom
odsúdení za obdobné, resp. závažnejšie trestné činy a po predchádzajúcich výkonoch trestu odňatia

slobody. Ak aj predmetné obvinenie z ublíženia na zdraví a vzatie žalobcu do väzby zhoršilo vzťahy
v rodine, je potrebné pôvodnú príčinu hľadať už v predchádzajúcich odsúdeniach žalobcu a výkonoch
trestu odňatia slobody. Je možné usudzovať, že nebyť predchádzajúcej trestnej minulosti žalobcu, k
zhoršeniu vzťahov v rodine by nedošlo, nakoľko počas predchádzajúceho výkonu trestu odňatia slobody
rodina žalobcu navštevovala a rozhodla sa pomôcť žalobcovi. Sám žalobca vo výpovedi na pojednávaní

súdu uviedol, že vzťahy s rodičmi po jeho prepustení z výkonu trestu boli možno ešte lepšie ako pred
výkonom trestu. Z uvedeného vyplýva, že ak by išlo o prvé obvinenie žalobcu a jeho vzatie do väzby,
k následkom vo vzťahoch v rodine, o ktoré žalobca opiera nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, by
nedošlo. Práve predchádzajúca trestná minulosť žalobcu spôsobila narušenie rodinných vzťahov. Nie
je možné totiž vnímať len jednu udalosť vyňatú z kontextu a dôvodiť, že jedine predmetným obvinením
a vzatím žalobcu do väzby došlo k narušeniu vzťahov v rodine. Trestnú minulosť žalobcu je potrebné

vnímať ako celok a tam hľadať príčiny vzniku a podstatu narušenia rodinných vzťahov. Zodpovednosť
za trestnú minulosť žalobcu a tým spôsobené zhoršenie vzťahov v rodine nemožno prenášať na
žalovaného. Nebola preto preukázaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom
škody. Strany sporu majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie
tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok

neunesenie dôkazného bremena. Strana, ktorý neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich
tvrdení, nesie za predpokladu, že ňou tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky
v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vyhádzať zo skutkového stavu zisteného na základe
ostatných vykonaných dôkazov (§ 151 CSP účinného od 1.7.2016). Žalobca súdu žiadne iné dôkazy
neponúkol, napriek poučeniu podľa § 154 CSP. Na základe uvedených záverov nepriznal žalobcovi

nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a žalobu v časti o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 20 000,- eur
s príslušenstvom ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol citujúc znenie § 251, § 262 ods.
1, § 255 ods.1,2, § 262 ods.2 CSP a poukázal na to, že žalobcovi bola priznaná suma 921,- eur s prísl. zo
žalovanej sumy 20 921,- eur, z čoho vyplýva úspech žalobcu vo výške 4,4 % a neúspech vo výške 95,6
% (teda úspech žalovaného v tejto časti). Vzhľadom na pomer úspechu sporových strán (95,6 % - 4,4%),

súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 91,2 %, o ktorých výške rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá vyšší súdny úradník.
3.Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, ktoré odôvodnil nasledovne: Podľa jeho názoru
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Poukázal pre svoje tvrdenie na § 3 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. c), ďalej na § 3 ods.2 cit. zák.
zodpovednosti podľa ods.1 sa nemožno zbaviť. Žalovaný na pojednávaní 12.10.2017 poukázal na §
8 ods.6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z., to však odmieta pre svoje tvrdenie poukazuje na výpoveď
svedka P. I. pred súdom (v konaní o trestnej veci), kde svedok vypovedá o okolnostiach jeho prvej
výpovede pred vyšetrovateľmi: Bol na neho vyvíjaný nátlak zo strany vyšetrovateľov, aby vypovedal

proti nemu, konkrétne o úmyselnom ublížení poškodeného (čo on odmietol), no nakoniec sa podvolil
z vôle vyšetrovateľov a vypovedal tak ako to chceli. Podotkol, že výpoveď svedka P. I. bola príčinou
môjho väzobného stíhania. Ďalej sa domnieva, že výpoveďami svedkov (v konaní o náhradu škody)
jeho otcom, bratrancom, ako aj jeho výpoveďou bol dostatočne preukázaný nárok na náhradu škôd.
Ďalej sa domnieva, že súd vo svojom rozhodnutí nezohľadnil ujmu na slobode človeka, konkrétne,

že nezákonným rozhodnutím o väzbe podľa § 3 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. c) mu bola spôsobená
nemajetková ujma - obmedzenie osobnej slobody na dobu niekoľkých mesiacov, čo podľa jeho názoru
je samo dostatočným dôvodom na priznanie odškodného. Ďalej sa domnieva, že súd nesprávne priznal
žalovanému nárok na náhradu trov konania. Podľa jeho názoru bolo preukázané zavinenie štátu v
rozhodnutí o väzbe, preto sa domnieva, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania. Navrhol zrušiť

rozhodnutie o zamietnutí nároku nemajetkovej ujmy, zrušiť rozhodnutie o priznaní nároku na náhradu
trov konania žalovanému, navrhol vec vrátiť súdu prvej inštancie na opätovné rozhodnutie.
4.Rozsudok, v prvom výroku, nebol odvolaním napadnutý a tento výrok nadobudol právoplatnosť
(§367ods.1,3 CSP), preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní preskúmavaný.
5.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi

odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok
v odvolaním napadnutej časti, ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd
sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.6.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je

nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové

zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §
191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové

zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.

7.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti

(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.
8.Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods.2) možno doplniť nasledovné:
hoci nároky vyplývajúce zo žaloby (náhrada škody § 17 ods.1 a náhrada nemajetkovej ujmy § 17 ods.2)
vychádzajú z toho istého protiprávneho konania (nezákonného rozhodnutia) žalovanej, ide o nároky s

relatívne samostatným skutkovým a právnym základom.
9.Nemajetkováujmapredstavujezásahdoinejnežmajetkovejsférypoškodeného(nesúvisísoznížením
majetku alebo jeho nezvýšením, ak sa zvýšenie predpokladalo) a nárok na jej odškodnenie nezávisí od
toho, či vznikne alebo nevznikne škoda v podobe majetkovej ujmy. U každého z týchto nárokov sa iným
spôsobom určuje jej rozsah (u majetkovej ujmy sa uhrádza skutočná škoda, ušlý zisk, odškodniteľná

ujma § 17 ods.3).
10.Žalobca odôvodnil odvolanie smerujúce proti rozsudku v zamietajúcom výroku v časti nemajetkovej
ujmy tým, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal
na to, že výpoveď svedka P. I. bola príčinou jeho väzobného stíhania.
11.Z obsahu žaloby podanej žalobcom je zrejmé, že pri odôvodňovaní nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy, neoznačil v žalobe také relevantné dôkazy, ktorými by preukázal nim tvrdené skutočností a súd
výpoveď známych a blízkych, ktorí vypovedali ako svedkovia správne vyhodnotil. Nemožno preto súdu
vyčítať, žeby na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
12.V prípade nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním, ktoré skončilo oslobodením spod
obžaloby, je potrebné popri povahe a dĺžke trestného konania prihliadnuť najmä na závažnosť ujmy

a okolnosti, za ktorých k nej došlo a na závažnosť následkov spôsobených trestným stíhaním v
osobnostnej sfére poškodeného. Posúdenie okolností, za ktorých k ujme došlo, zahrňuje aj správanie
sa samotného poškodeného. Pri úvahe o forme zadosťučinenia, treba preto zohľadniť aj konanie
poškodeného, ktorým k vzniku nemajetkovej ujmy prispel. Za okolnosť dôležitú pre stanovenie formy
zadosťučinenia (výšky nemajetkovej ujmy), treba považovať aj zistenie, že poškodený sa dopustil

skutku, za ktorý bol následne trestne stíhaný (dôsledkom nie je strata zodpovednosti štátu za ujmu, ktorá
poškodenému trestným stíhaním vznikla). V tomto kontexte možno prihliadnuť aj na dôvody, pre ktoré
k oslobodeniu spod obžaloby došlo (zmena svedeckej výpovede). Nemožno vylúčiť, že tieto okolnosti
sú dôležité aj z hľadiska závažnosti konkrétnej ujmy v osobnostnej sfére poškodeného (napr. morálnej
sfére poškodeného). Ktoré konkrétne sféry osobnosti môžu byť trestným stíhaním v konkrétnom prípade

narušené, nie je možné predom stanoviť. Je preto úlohou súdu, aby v každom jednotlivom prípade
posudzoval závažnosť ujmy predovšetkým vo vzťahu k tým jednotlivým osobnostným sféram, ktoré
poškodená osoba v žalobe uplatňuje. Osobitne je nutné poukázať na tú časť odvolania žalobcu, v ktorej
uvádza, že príčinou jeho väzobného stíhania bola výpoveď svedka P. I., ktorý ju neskôr zmenil a vporadí druhým rozsudkom bol žalobca oslobodený spod obžaloby. Keďže žalobca nepreukázal, žiadne
konkrétne následky, ktoré mu trestné stíhanie vyvolalo, ako aj s prihliadnutím na jeho minulosť, nie je
možné vnímať žalobou popísaný stav, ako následok vyvolaný práve týmto konaním.

13.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
14.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
15.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

16.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
17.Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto jej bola priznaná náhrada trov odvolacieho
konania.
18.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.