Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. október 2018

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoPr/5/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4415217978
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4415217978.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členov
senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: L.
W., nar. XX. XX. XXXX, bytom M. S., M. XX, zast. Advokátska kancelária JUDr. Roman BLAŽEK, s. r. o.,
so sídlom v Komárne, Pohraničná 4, proti žalovanému: Novozámocké bytové družstvo, družstvo, Nové
Zámky, Nábrežná 22, IČO: 34 122 711, o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru
a náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Nové Zámky
zo dňa 28. júna 2017 č. k. 13Cpr/2/2015-457 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru, ktoré
bolo žalobcovi dané listom žalovaného zo dňa 14. 07. 2015, je neplatné. Po právnej stránke svoje
rozhodnutie odôvodnil čl. 5 základných zásad Zákonníka práce, ako aj ust. § 47 ods. 1 písm. b/, § 68
ods. 1, § 101 a § 102 Zákonníka práce, ako aj vykonaným dokazovaním.

1.1. Z pracovnej zmluvy žalobcu zo dňa 28. 03. 2013 zistil, že žalobca je zamestnancom žalovaného od
roku 1992 a jeho pracovnou náplňou bola údržba s miestom výkonu práce v sídle žalovaného. Z podania
žalovaného zo dňa 14. 07. 2015 zistil, že žalovaný ním dal žalobcovi okamžité zrušenie pracovného
pomeru z dôvodu, že závažne porušil pracovnú disciplínu tak, že po ukončení svojej práceneschopnosti
dňa 01. 07. 2015 nenastúpil do práce a urobil tak až 13. 07. 2015, a preto mu vykazuje neospravedlnenú
absenciu od 01. 07. 2015 do 10. 07. 2015 pre vedomé hrubé porušenie pracovnej disciplíny. Zo záznamu
zo zasadnutia OZ Kovo zo 14. 07. 2015 súd zistil, že uvedeného dňa bola týmto orgánom za účasti
tam uvedených členov prerokovaná absencia žalobcu v zamestnaní v období od 01. 07. 2015 do
10. 07. 2015 so záverom, že ide o dôvod na okamžité zrušenie pracovného pomeru. Z potvrdenia
o práceneschopnosti súd zistil, že žalobca bol práceneschopný od 14. 01. 2015 do 30. 06. 2015 a
práceschopný bol od 01. 07. 2015. Zo zhodných vyjadrení strán sporu bolo preukázané, že žalovaný
vyhlásil celozávodnú dovolenku na obdobie od 29. 06. 2015 do 10. 07. 2015, ako aj to, že žalobca
nastúpil do práce dňa 13. 07. 2015. Rovnako bolo nesporné, že žalobcovi, vzhľadom k tomu, že bol od
14. 01. 2015 do 30. 06. 2015 práceneschopný, nevznikol nárok na dovolenku. Pokiaľ ide o prvý dôvod
okamžitého skončenia pracovného pomeru, uvedený v listine žalovaného zo dňa 14. 07. 2015, súd
konštatuje, že pre tento dôvod nemohol žalovaný platne skončiť so žalobcom pracovný pomer, nakoľko
podľa § 70 Zákonníka práce je tak možné urobiť len v lehote dvoch mesiacov, ktorú zamestnávateľ
nedodržal a v rovnakej lehote je potrebné ju doručiť zamestnancovi a to pod následkom jeho neplatnosti
v prípade zmeškania tejto lehoty.

1.2. Pokiaľ ide o druhý dôvod (neospravedlnenú absenciu na pracovisku), súd konštatuje, že žalobca
nepreukázal, že by bol tak ako tvrdil dňa 26. 06. 2015 sa pokúsil odovzdať doklad o ukončení svojej
práceneschopnosti Ing. L. alebo dňa 29. 06. 2015 U.. W., ktorý v uvedený deň disponoval prijímacou
pečiatkou žalovaného a plnil aj funkciu podateľne žalovaného. Vypočutí svedkovia v konaní tvrdenia
žalobcu nepotvrdili a súd preto konštatuje, že nie je preukázané, že by sa bol žalobca v týchto dňoch
pokúsil o ukončenie PN žalovanému oznámiť a odovzdať mu doklad o tom, a už vôbec nie, že by chcel
01. 07. 2015 nastúpiť do práce. Žalobca neurobil nič pre to, aby sa pokúsil do práce nastúpiť, resp. aby
zistil, ako má postupovať s ohľadom na ukončenie PN a trvanie celozávodnej dovolenky. Spoliehal sa,
že postačí, keď do práce nastúpi po skončení celozávodnej dovolenky, čo aj urobil a to napriek tomu, že
je dlhodobým zamestnancom žalovaného a musel vedieť, že celozávodná neznamená, že v zamestnaní
nikto nie je, ale že aj počas jej trvania niektorí zamestnanci žalovaného svoje zamestnávanie vykonávajú.
Nie je preukázané, či žalobca, z akého dôvodu a na základe akých pohnútok sa spoliehal na to, že
postačí, keď do práce nastúpi po ukončení práceneschopnosti až 13. 07. 2015 (hoci jeho PN skončila
dňa 30. 06. 2015) a rovnako nepreukázal, že by bol urobil čokoľvek pre to, aby splnil svoju povinnosť
do práce nastúpiť a plnil si svoje pracovné povinnosti. Je zrejmé, že mu za obdobie od 01. 07. 2015 do
10. 07. 2015 vznikla neospravedlnená absencia v dĺžke 8 pracovných dní.

1.3. S ohľadom na predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho súdu, súd skúmal intenzitu porušenia
pracovnej disciplíny žalobcom a to, či toto porušenie napĺňa znaky závažného porušenia pracovnej
disciplíny. Súd, hodnotiac intenzitu porušenia pracovnej disciplíny v závislosti od konkrétnych okolností
a s prihliadnutím na osobu žalobcu, plnenie jeho pracovných povinností, spôsob a intenzitu porušenia
konkrétnych pracovných povinností, situáciu, v ktorej k porušeniu došlo, ako aj dôsledky tohto porušenia
pre zamestnávateľa, mal za to, že nejde o tak závažné porušenie pracovnej disciplíny, aby zakladalo
dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Je tomu tak najmä z dôvodu, že žalovaný neuviedol
žiadne okolnosti, skutočnosti alebo rozhodnutia svedčiace o nedostatočnej pracovnej disciplíne žalobcu
alebo o nedostatočnom plnení si pracovných povinností z jeho strany. Jedinou skutočnosťou, ktorú
žalovaný žalobcovi ako porušenie pracovných povinností vytýkal, bol prvý z dôvodov okamžitého
skončenia pracovného pomeru (bod 30. tohto rozsudku). Žalovaný teda nepreukázal, že by žalobca
porušoval pracovnú disciplínu a v tomto smere neprodukoval žiadne dôkazy. Súd preto uzavrel, že
jediným porušením pracovnej disciplíny zo strany žalobcu bolo nenastúpenie do práce po skončení
práceneschopnosti, ktoré samé o sebe nemôže byť s poukazom na už uvedené skutočnosti závažným
porušením pracovnej disciplíny. Pri hodnotení intenzity tohto porušenia pracovnej disciplíny súd uviedol,
že k nenastúpeniu došlo v čase, keď zamestnanci žalovaného čerpali celozávodnú dovolenku, teda v
čase, kedy je dôvodné predpokladať, že žalovaný bol v stave menšej pracovnej zaťaženosti, t. j. absencia
žalobcu v zamestnaní nemohla byť tak citeľná, ako v čase vysokého pracovného zaťaženia. Intenzita
tohto porušenia je preto evidentne na nižšej úrovni.

1.4. Ďalej súd uviedol, že nebolo preukázané, že by oneskoreným neospravedlneným nástupom
žalobcu do zamestnania (až po skončení celozávodnej dovolenky) bola žalovanému vznikla akákoľvek
škoda. Súd skonštatoval, že porušenie pracovnej disciplíny spôsobom, pre ktorý dal žalovaný žalobcovi
okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, najmä ak nenastúpením do práce vzápätí po
skončení práceneschopnosti došlo za takých okolností ako súd uviedol, t. j. že žalobca sa pokúsil, hoci
nedostatočne, doklad o práceneschopnosti žalovanému doručiť, je sporné, presne čomu v danej chvíli
zamestnancami žalovaného ohľadne jeho nastúpenia do práce, odovzdania dokladu o ukončení PN a
ohľadom závodnej dovolenky bolo povedané. Podľa § 214 a nasl. CSP súd rozhodol o základe nároku
žalobcu medzitýmnym rozsudkom, pričom výškou nároku žalobcu na náhradu mzdy sa bude zaoberať
až po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Rovnako o trovách konania rozhodne až rozhodnutím, ktorým
sa konanie skončí.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný, ktorý sa domáhal
jeho zmeny a zamietnutia žaloby v celom rozsahu. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Pri posudzovaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny
poukázal na nespornú skutočnosť, že žalobcovi vznikla v období od 01. 07. 2015 do 10. 07. 2015
neospravedlnená absencia v trvaní 8 pracovných dní, čo súdna prax a judikatúra považujú za závažné
porušenie pracovnej disciplíny. Žalobcu absolútne neospravedlňuje fakt, že v tomto období prebiehala u
žalovaného celozávodná dovolenka. Z predložených dochádzok zamestnancov totiž bolo preukázané,
že aj v čase celozávodnej dovolenky sa v zamestnaní nachádzalo až 16 rôznych zamestnancov, z

toho 5 údržbárov. Žalobca vykonával takisto pozíciu údržbára, a keďže u neho pracoval dlhé roky,
dobre vedel, že sa na nich celozávodná dovolenka automaticky nevzťahuje. Okrem uvedeného musel
počas celozávodnej dovolenky riešiť aj nedostatok zamestnancov na vrátnici. Keby bol žalobca riadne
nastúpil po ukončení práceneschopnosti do zamestnania, mohol byť zaradený aj na vrátnicu, a takto
nepriamo poškodil jeho záujmy a narušil plynulé plnenie úloh na pracovisku. Celé konanie žalobcu
považuje za účelové, pretože do administratívnej budovy žalovaného prišiel paradoxne počas svojej
práceneschopnosti. PhDr. W., v tom čase na vrátnici, nemohol vedieť, či žalobcovi skončila PN alebo
chce nastúpiť do zamestnania. Zarážajúce však je to, že nijakým spôsobom nekontaktoval žalobca
nikoho zo svojich nadriadených.

2.1. Žalobca ako dlhodobý zamestnanec dobre vedel, ako fungujú dovolenky, vrátane celozávodných.
Celá situácia sa dá na základe vykonaných dôkazov vyhodnotiť jedine tak, že žalobca vo svojom
voľne nenastúpil na dovolenku, ktorú mu nikto neurčil a na ktorú mu zo zákona ani nevznikol nárok.
Z uvedených skutočností vyplynul záver, že žalobca sa tohto porušenia pracovnej disciplíny dopustil
úmyselne a spoliehal sa na to, že mu to prejde. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho
súdu, publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 32/1996. Za nepravdivé a zavádzajúce považoval
tvrdenie súdu, že by nepreukázal, že v minulosti žalobca porušoval pracovnú disciplínu a že v tom
smere neprodukoval žiadne dôkazy. V konaní predložil písomné upozornenie na závažné porušenie
pracovnej disciplíny, ktoré dostal žalobca od žalovaného dňa 12. 09. 2012 za požívanie alkoholu
počas pracovnej doby. Tento dôkaz súd prvej inštancie vôbec nebral do úvahy a v odôvodnení svojho
rozhodnutia ani jeho existenciu nespomenul. Ing. L. bol priamym nadriadeným žalobcu približne 2
roky a žalobcu charakterizoval ako priemerného zamestnanca. Rovnako vypočutá svedkyňa F., ktorá
pracuje u žalovaného ako sekretárka si spomenula na situáciu, kedy žalobca naopak namontoval
vodomery. Na základe uvedených skutočností je toho názoru, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu,
osobu zamestnanca, ako aj intenzitu porušenia pracovných povinností sa jednalo o závažné porušenie
pracovnej disciplíny a nie je spravodlivé od zamestnávateľa požadovať, aby toleroval účelovú, úmyselnú,
neospravedlnenú absenciu v trvaní 8 pracovných dní, najmä s ohľadom na to, že žalovaný žalobcovi už
v minulosti odpustil závažné porušenie pracovnej disciplíny ako je požívanie alkoholu počas pracovnej
doby a neriešil to ukončením pracovného pomeru. Nakoľko podľa judikatúry a súdnej praxe sa za
závažné porušenie pracovnej disciplíny považuje najmä neospravedlnená absencia na pracovisku,
urážlivé správanie zamestnanca, nerešpektovanie príkazov nadriadeného a príchod aj výkon práce pod
vplyvom alkoholu, pričom žalobca sa počas pracovného pomeru minimálne dopustil dvoch takýchto
konaní, je toho názoru, že boli splnené všetky predpoklady na okamžité skončenie pracovného pomeru
pre závažné porušenie pracovnej disciplíny.

3. Žalobca sa písomne k podanému odvolaniu žalovaného nevyjadril.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonnej
lehote a oprávneným subjektom - stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP)
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP) a po
skonštatovaní, že odvolanie má všetky zákonom stanovené náležitosti, preskúmal napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi podaného odvolania (§ 380
CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo
doplniť dokazovanie, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario
a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 CSP potvrdiť.

5. Odvolací súd vychádzal z riadne zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie, ako aj zo
skutočností právne rozhodných pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku. Súd prvej inštancie
vyčerpávajúco vykonal dokazovanie potrebné pre posúdenie uplatneného nároku, vykonané dôkazy
vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti dôkladne a správne, pričom podľa názoru odvolacieho
súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam a odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s jeho
právnym záverom vo veci, keď súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, a preto s poukazom
na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd v celom rozsahu odkazuje aj na správne a presvedčivé
dôvody písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd po preskúmaní dôvodov
uvedených v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie nezistil také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé
spochybniť správnosť záverov, ako aj právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Na zdôraznenie
správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva nasledovné.

6. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie nesporne vyplynulo, že žalobca bol zamestnancom
žalovaného od roku 1992 a jeho pracovnou náplňou bola údržba s miestom výkonu práce v sídle
žalovaného. Z potvrdenia o práceneschopnosti žalobcu bolo ustálené, že žalobca bol práceneschopný
od 14. 01. 2015 do 30. 06. 2015 a práceschopný bol od 01. 07. 2015. Rovnako nebolo sporné, že
žalovaný vyhlásil celozávodnú dovolenku na obdobie od 29. 06. 2015 do 10. 07. 2015, ako aj to, že
žalobca nastúpil do práce až dňa 13.07. 2015. Listom zo dňa 14. 07. 2015 dal žalovaný žalobcovi
okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu, že dňa 14. 01. 2015 sa bez výslovného príkazu
nadriadeného zdržiaval v priestore, v ktorom sa zdržiavať nemal, nakoľko nebol poverený vykonaním
žiadnej pracovnej činnosti na danom mieste a následne bol práceneschopný od 14. 01. 2015 do 30. 06.
2015 a z dôvodu, že žalobca má neospravedlnenú absenciu na pracovisku v období od 01. 07. 2015 do
10. 07. 2015, pričom okamžité skončenie pracovného pomeru bolo prerokované s odborovým zväzom.
Žalobca sa v konaní bránil tým, že keď odchádzal od lekárky, ktorá mala ukončiť jeho práceneschopnosť
a vedel, že dňa 01. 07. 2015 má nastúpiť do práce, stretol na ulici svojho nadriadeného Ing. L. a
informoval ho o tom, že do práce nastúpi 01. 07. 2015, ktorý mu však povedal, že je celozávodná
dovolenka a nikoho tam nie je. Napriek tomu prišiel hneď najbližší pracovný deň na bytové družstvo na
vrátnicu, kde bol prítomný pán W., ktorému tiež povedal, že nastupuje do práce 01. 07. 2015 a ktorý mu
oznámil, že je celozávodná dovolenka a je tam iba stála služba. Preto do práce prišiel až 13. 07. 2015,
prácu mu však neprideľovali a následne mu doručili okamžité skončenie pracovného pomeru.

7. V zmysle predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, súd prvej inštancie opätovne vo veci
konal a posudzoval závažnosť porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobcu a zvažoval okolnosti
prípadu, ako aj intenzitu porušenia pracovnej disciplíny a dospel k záveru, že zo strany žalobcu
nedošlo k takému porušeniu pracovnej disciplíny, aby bol na strane zamestnávateľa daný dôvod pre
okamžité skončenie pracovného pomeru, a preto žalobe vyhovel. Sporným teda zostal dôvod skončenia
pracovného pomeru žalobcu žalovaného a súd prvej inštancie sa správne v zmysle predchádzajúceho
rozhodnutia odvolacieho súdu zameral na zistenie, či tu boli dané dôvody okamžitého skončenia
pracovného pomeru, a teda, či žalobca ako zamestnanec sa dopustil tak závažného porušenia pracovnej
disciplíny a ide o taký stupeň a intenzitu porušenia pracovnej disciplíny, že je namieste ukončiť pracovný
pomer jeho okamžitým zrušením.

8. V súvislosti s prejednávanou vecou je potrebné uviesť, že okamžité skončenie pracovného pomeru
predstavuje veľmi významný zásah do existencie pracovného pomeru, pracovný pomer sa totiž končí
okamžite - okamihom doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru. Okamžite skončiť pracovný
pomer môže tak zamestnávateľ, ako aj zamestnanec, ak vzniknú dôvody uvedené v § 68 a § 69
ods. 1, 2 Zákonníka práce. Keďže ide o jednostranné skončenie pracovného pomeru, nevyžaduje
sa ku skončeniu pracovného pomeru súhlas toho, komu je okamžité skončenie pracovného pomeru
adresované. Zamestnávateľ vždy musí dodržať lehotu, v rámci ktorej môže okamžite skončiť so
zamestnancom pracovný pomer; ak lehotu nedodrží, potom už nemôže voči zamestnancovi uplatniť
okamžité skončenie pracovného pomeru. Okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom môže
iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr
však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol.

9. S ohľadom na dôvody podaného odvolania je nesporné, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu
patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm.
b/ Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi, pracovným
poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť
porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo
strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené
(aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník práce pre účely skončenia
pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným
porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie)
je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru. Tieto
pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník
práce nedefinuje, ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri posudzovaní vychádzať. Jedným zo
základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia
pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností
a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob

a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo,
dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a
podobne (rozsudok NS SR z 31. 03. 2008 3 Cdo 12/2008).

Z uvedeného teda vyplýva, že zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom
platne len vtedy, ak zamestnanec porušil zavinene svoje povinnosti z pracovného pomeru, ak dosiahlo
jeho konanie po zohľadnení všetkých rozhodujúcich okolností intenzitu závažného porušenia pracovnej
disciplíny.

10. Vychádzajúc z rozhodovacej praxe súdov, ako aj z rozhodnutí najvyšších súdnych autorít
(rozhodnutie NS SR 5Cdo 81/2010) je nesporné, že neospravedlnená absencia môže byť pre
zamestnávateľa dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Súd prvej inštancie pri
posudzovaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalobcom vychádzal správne i z ďalších hľadísk
rozhodujúcich pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny a to, pokiaľ posudzoval
konkrétne okolnosti prípadu, samotného žalobcu ako osobu zamestnanca, jeho doterajší postoj k
plneniu si pracovných povinností, ale aj konkrétny spôsob porušenia pracovných povinností, ako aj
situáciu, v ktorej žalobca porušil pracovnú disciplínu. V konaní bola preukázaná iba tá skutočnosť, ktorú
tvrdil žalobca, že deň ukončenia práceneschopnosti, t. j. dňa 30. 06. 2015, stretol svojho priameho
nadriadeného I.. L., ktorý mu mal povedať, že od 29. 06. 2015 je celozávodná dovolenka. Vypočutý
svedok však nepotvrdil tvrdenie žalobcu, resp. si nespomenul, že by ho žalobca informoval o ukončení
práceneschopnosti alebo, že by mu chcel odovzdať doklad o ukončení práceneschopnosti. Rovnako
iba sčasti sa potvrdilo tvrdenie žalobcu, keď vypočutý svedok PhDr. W. potvrdil, že začiatkom júla 2015,
počas trvania celozávodnej dovolenky, kedy on zastupoval na vrátnici žalovaného, tam prišiel žalobca a
chcel ísť do administratívne budovy, kam ho on nemal dôvod pustiť, pretože tam nikto nebol. Vypočutý
svedok nevedel potvrdiť, či žalobca spomínal svoju PN-ku, avšak pokiaľ by mu ju chcel odovzdať,
mal pridelenú prezenčnú pečiatku a doklad o ukončení PN by vedel prevziať, keď v podstate vrátnica
v čase celozávodnej dovolenky slúžila ako podateľňa. Súd prvej inštancie preto správne vyhodnotil
neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu, pokiaľ tvrdil, že mal snahu odovzdať doklad u
žalovaného o ukončení svojej práceneschopnosti a nastúpiť do práce. Z vykonaného dokazovania
nesporne vyplynulo, že žalobca sa síce dostavil na vrátnicu žalovaného, zrejme sa spoliehal na
vyhlásenú celozávodnú dovolenku a mal za to, že postačí, keď do práce nastúpi až po ukončení
celozávodnej dovolenky. Rovnako je nesporné, že ako dlhoročný zamestnanec žalovaného vedel, ako
sa má postupovať v takýchto prípadoch a že napriek celozávodnej dovolenke bolo jeho povinnosťou
kontaktovať, či už priameho nadriadeného, alebo riaditeľku žalovaného a zistiť, ako postupovať napriek
trvaniu celozávodnej dovolenky. Žalobca si tieto svoje povinnosti nesplnil a ľahostajne sa spoliehal na
to, že počas celozávodnej dovolenky mu nenastúpením do práce nevznikne absencia v práci. Je preto
nesporné, že svojím postupom tak porušil pracovnú disciplínu.

11. Odvolací súd však rovnako ako súd prvej inštancie mal za to, že v danom prípade je potrebné
prihliadnuť ku konkrétnym okolnostiam daného prípadu, keď je síce nesporné, že žalobca nenastúpením
do výkonu práce počas celozávodnej dovolenky porušil pracovnú disciplínu, avšak je potrebné
prihliadnuť na túto skutočnosť, že k tomuto porušeniu došlo počas celozávodnej dovolenky a rovnako je
potrebné prihliadnuť aj na dlhodobý výkon žalobcu v pracovnom pomere u žalovaného. Je síce potrebné
dať za pravdu žalovanému v podanom odvolaní, že priamy nadriadený žalobcu Ing. L. sa vyjadril
o žalobcovi ako priemernom zamestnancovi a svedkyňa F. si spomenula na situáciu, kedy žalobca
namontoval naopak vodomery, avšak uvedené podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné niekoľko
rokov trvajúci pracovný pomer žalobcu u žalovaného vyhodnotiť len v neprospech žalobcu. Dôvodná je
námietka žalovaného v tom smere, že súd prvej inštancie nevyhodnotil dôkaz predložený v konaní, a to
upozornenie žalobcu na závažné porušenie pracovnej disciplíny dňa 12. 09. 2012, z ktorého upozornenia
vyplýva, že uvedeného dňa bol žalobca videný počas pracovného času ako zamestnanca žalovaného
pri požívaní alkoholického nápoja - piva, pričom bol žalobca upozornený, že v prípade opakujúceho
sa konania s ním môže zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer. K uvedenému odvolací súd
uvádza, že v judikáte R 59/91 sa súd vyjadril, že požívanie alkoholických nápojov zamestnancom v
pracovnom čase na pracovisku i mimo pracoviska môže zamestnávateľ úspešne uplatňovať ako dôvod
rozviazania pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce pre závažné
porušenie pracovnej disciplíny. Na jednej strane, pokiaľ žalovaný uvedeným upozornením zo dňa 12. 09.
2012 mal preukázaný negatívny profil žalobcu ako zamestnanca, na druhej strane je potrebné poukázať
aj na ďakovný list za september 2012 za dlhoročnú prácu v bytovom družstve (č. l. 387).

12. Hodnotiac konkrétnu situáciu, ako aj okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu pracovnej disciplíny
zo strany žalobcu, a to v dobe, kedy zamestnanci žalovaného čerpali celozávodnú dovolenku, a teda
ako uviedli vypočutí svedkovia, na pracovisku sa takmer nikto nenachádzal, hoci žalovaný tvrdil, že sa
na pracovisku nachádza niektorí pracovníci, je nesporné, že počas celozávodnej dovolenky žalovaný
nefungoval v plnej prevádzke, zrejme pokrýval iba nevyhnutné pracovné pozície. Prihliadnuc k funkcii
žalobcu, ktorú zastával u žalovaného, ale aj k doterajšiemu plneniu si pracovných povinností, ako
aj dĺžke pracovného pomeru žalobcu u žalovaného, prihliadnuc k miere zavinenia žalobcu, ktorý sa
spoliehal na celozávodnú dovolenku, ako aj posudzujúc dôsledky porušenia pracovnej disciplíny žalobcu
pre žalovaného, keď žalovaný nepreukázal, že by konaním žalobcu mu spôsobil konkrétnu škodu a v
akom rozsahu, odvolací súd dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, že intenzita
porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobcu nenapĺňala taký stupeň, ktorý by bol dôvodom pre
okamžité skončenie pracovného pomeru.

13. Záverom odvolací súd dodáva, že hodnotenie stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny patrí
výlučne súdu a súd pri tomto hodnotení nie je viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom
poriadku, resp. v inom internom predpise hodnotí konanie zamestnanca, ktoré je dôvodom pre okamžité
skončenie pracovného pomeru. Súd prvej inštancie správne zohľadnil a vyhodnotil aj tú skutočnosť,
pokiaľ išlo o tvrdenie žalobcu, že v deň ukončenia pracovnej neschopnosti stretol svojho priameho
nadriadeného a tomuto mal oznámiť ukončenie práceneschopnosti, keď uvedený svedok potvrdil, že sa
stretol so žalobcom, ktorý veľa hovoril, nespomenul si, či hovoril ohľadom ukončenia práceneschopnosti,
riešil si v tej chvíli vážne súkromné záležitosti, a preto je otázne, či hovorí pravdu žalobca, alebo vypočutý
svedok.

14. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za
úplne a správne a odvolací súd sa s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku, ako aj s dôvodmi,
ktorými zdôraznil správnosť tohto rozhodnutia, v celom rozsahu stotožňuje a odvolanie žalovaného preto
považoval za nedôvodné.

15. Nedôvodná je preto i námietka žalovaného v podanom odvolaní, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny predpis,
alebo ak síce aplikoval nesprávny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

S poukazom na dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí, ako aj na vyššie uvedené dôvody odvolacím
súdom je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil
po právnej stránke, preto námietka žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci je nedôvodná.

16. Na záver odvolací súd uvádza, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
žalovaného, nie je možné považovať za porušenie, či nerešpektovanie jeho práva. Odvolací súd v tejto
súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah
práva na spravodlivý súdny proces nespočíval len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi.

17. K ďalšej námietke uplatnenej v odvolaní odvolací súd udáva, že podľa konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je

však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (II. ÚS
251/04, II. ÚS 200/09).

18. Súd prvej inštancie rozhodol v zmysle predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, vo veci
správne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvej
inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

19. Keďže súd prvej inštancie vo veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom, pričom o trovách konania
rozhodne až rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, bude jeho povinnosťou rozhodnúť aj o trovách
odvolacieho konania (§ 262 ods. 3 CSP).

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419
CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 19. 1. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.