Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa

Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Prešov

Rozhodutie vydal sudca JUDr. Mariana Muránska

Forma rozhodnutia – Rozsudok

Povaha rozhodnutia – Potvrdzujúce

Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2CoPr/4/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812203126
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8812203126.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka, v spore žalobcu: P. N., nar. X.X.XXXX, bytom K. Y. XXXX/
X, E. L. P., zastúpený JUDr. Beátou Krausovou, advokátkou, so sídlom vo Vranove nad Topľou, M.R.
Štefánika 137, proti žalovanému: O. C. - O.., miesto podnikania: B. XXX/XXA, E. L. P., zastúpený JUDr.
Dušanom Kmecom, advokátom so sídlom vo Vranove nad Topľou, M. R. Štefánika 2465, o zaplatenie
1.839,35 eur s prísl., o základe uplatneného nároku na náhradu mzdy za dobu trvania pracovného
pomeru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou z 10.10.2016 č.k.
10Cpr/1/2012-253 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Priznáva žalobcovi voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na
náhradu mzdy za obdobie od 1.4.2011 do 18.8.2011 a na náhradu mzdy v sume svojho mesačného
priemerného zárobku za výpovednú dobu 2 mesiacov, a to všetko v rozsahu 100 %. Uviedol, že o výške
plnenia a úroku z omeškania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku, v ktorom sa rozhodne aj o trovách
konania.

2. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za to, že nárok čo do základu je
preukázaný. Zistil, že žalobca od 1.1.2010 začal pracovať v spoločnosti žalovaného ako šofér, pracovný
pomer sa dohodol na dobu neurčitú so skúšobnou dobou 3 mesiacov. Žalovaný listom z 10.8.2011
okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom z dôvodu, že malo dôjsť k vážnemu porušeniu pracovnej
disciplíny. Reakciou žalobcu bol list z 15.8.2011, v ktorom namietal platnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru, oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní v spoločnosti žalovaného, na čo

žalovaný listom zo 17.8.2011 oznámil žalobcovi, že súhlasí s jeho ďalším zamestnávaním a vyzval
ho na nástup do práce. Po doručení tohto prejavu vôle žalobca oznámil žalovanému listom z 18.
8.2011 okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodov nevyplatenia mzdy, čo medzi stranami sporu
nebolo sporné. Sporným bolo to, kedy a akým spôsobom došlo k ukončeniu pracovného pomeru medzi
žalobcom a žalovaným a sporné boli tiež tvrdenia, či žalovaný sám povedal žalobcovi, že do práce chodiť
nemusí, keďže nemá preňho prácu. Faktúry vystavené žalovaným potvrdzujú, že v období mesiacov
apríl a máj 2011 žalobca vykonával prácu pre žalovaného, čo vyplynulo aj z čestných prehlásení

podpísaných P. B., I. P. a C. P. a z ich výpovedí. Odvody zdravotného poistenia boli vykonávané aj
za žalobcu do augusta 2011, zo Všeobecnej zdravotnej poisťovne a Sociálnej poisťovne bol žalobca
odhlásený 18.8.2011 a od tohto dňa prestal žalovaný za žalobcu platiť odvody. Po zhodnotení všetkých
dôkazov súd prvej inštancie mal za zistené, že tvrdenia žalobcu boli preukázané. Žalobca až doaugusta Z. pracoval u žalovaného, tento mu nevyplácal mzdu v určených lehotách splatnosti v dôsledku
čoho žalobca ukončil pracovný pomer u žalovaného okamžitým skončením z dôvodu nevyplácania
mzdy. V takomto prípade vzniká nárok žalobcovi na náhradu mzdy aj za výpovednú dobu 2 mesiacov.

Skutočnosť, že sa žalobca zamestnal v tomto čase aj u iného zamestnávateľa dôvodná nie je, zákonom
vylúčená nie je a žalovaný o tejto skutočnosti vedomosť mal. Tvrdenia žalovaného o svojvoľnom
nenastúpení žalobcu do zamestnania neboli jednoznačne preukázané. O vykonávaní práce žalobcu
pre žalovaného svedčia faktúry a čestné vyhlásenia, aj keď je nesporné, že prácu žalobca vykonával
sporadicky. Svedecké výpovede a skutočnosti týkajúce sa okamžitého skončenia pracovného pomeru

pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalovaného popierajú jeho tvrdenie o skončení
pracovného pomeru dohodou. Ak by došlo k skončeniu pracovného pomeru dohodou, neprichádzali
by do úvahy a boli by bezpredmetné. Ak by tvrdenia žalovaného boli pravdivé, odhlásil by žalobcu
zo Sociálnej a zdravotnej poisťovne už v termíne do 30.4.2011 a od mája 2011 by prestal za žalobcu
odvádzať odvody. Tvrdenia žalovaného, že pracovný pomer a odvody sú dve odlišné skutočnosti, ktoré
nemajú súvis, sú podľa súdu nedôvodné a nelogické, pretože vyvstáva otázka, aký by mal žalovaný

záujem odvádzať odvody za niekoho, koho nezamestnáva. To, že svedok C. M. potvrdil, že on skončil so
žalovaným pracovný pomer dohodou k 30.4.2011, nemôže mať pri zvážení všetkých ďalších dôkazov
opodstatnenie. Ak by neboli tvrdenia žalobcu pravdivé, nebol by doručil žalovaný žalobcovi okamžité
skončenie pracovného pomeru, nebol by vyzýval žalobcu na nastúpenie do práce, nenavrhoval by
žalobcovi skončenie pracovného pomeru dohodou. Nezistil tak, že by došlo medzi stranami sporu

ku konkludentnému skončeniu pracovného pomeru skôr, a to k 31.5.2011. Po zhodnotení všetkých
alternatív možného skončenia pracovného pomeru medzi stranami sporu preto dospel súd k záveru,
že žalobcovi patrí mzda za celé obdobie, ako aj náhrada mzdy v zmysle § 69 ods. 4 Zákonníka práce
z dôvodu, že k skončeniu pracovného pomeru došlo až na základe úkonu žalobcu, a to v dôsledku
okamžitého skončenia pracovného pomeru pre nevyplácanie mzdy listom z 18.8.2011. V súlade s § 214

C.s.p. súd prvej inštancie rozhodol o základe nároku žalobcu medzitýmnym rozsudkom s tým, že o výške
jednotlivých nárokov vyjadrenej v peniazoch a o trovách konania sa rozhodne v konečnom rozsudku.

3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok zmeniť a žalobu žiadal
zamietnuť. Má za to, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnemu

záveru. Závery súd prvej inštancie sú v rozpore s vykonanými dôkazmi. Konanie žalobcu a žalovaného
v súvislosti so skončením pracovného pomeru je podľa jeho názoru potrebné posúdiť predovšetkým
z hľadiska ustanovení Zákonníka práce a Občianskeho zákonníka, ktoré sa týkajú právnych úkonov
a prejavov vôle účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Sám žalobca uviedol, že žalovaný mu mal v
apríli 2011 povedať, že ho nepotrebuje. Týmto vyjadrením potvrdil to, čo uviedli aj svedkovia M. a

C. aj žalovaný, že pri hodnotení finančnej situácie firmy žalobca aj svedok M. prejavili vôľu skončiť
pracovný pomer. Od 1.6.2011 sa žalobca zamestnal v inej spoločnosti. Faktické správanie žalobcu
potvrdzuje, že jeho pracovný pomer u žalovaného skončil. Reakcia žalobcu a platenie odvodov zo
strany žalovaného nie je tým, čo žalobcu a žalovaného motivovalo k uzatvoreniu pracovného pomeru,
resp. uzatvorením pracovného pomeru sledovali. Účelom bolo vykonávanie práce a vyplácanie mzdy

za túto prácu. Pre posúdenie skončenia pracovného pomeru preto nie je rozhodujúce, či žalovaný platil
odvody za žalobcu aj v nasledujúcom období, keďže obe zmluvné strany prejavili vôľu tento pracovný
pomerskončiť.Platenieodvodovbolomotivovanétým,abyžalobcanemuselvracaťdotácieúradupráce,
sociálnych vecí a rodiny, ktoré mu boli poskytnuté na vytvorenie pracovného miesta. K predloženým
faktúram a čestným prehláseniam žalovaný zdôrazňuje, že žalobca si ako svoju osobnú zákazku zariadil

montáž žalúzií pre spoločnosť W. Q., s.r.o. a Q.. Keďže odberatelia požadovali predloženie účtovného
dokladu, žalobca presvedčil pracovníčku žalovaného, aby mu na tieto zákazky vyhotovila faktúry z firmy
žalovaného. Pokiaľ ide o čestné prehlásenia, svedok I. P. uviedol, že toto písali kolegyne z práce, on
si dátumy nepamätá a následne čestné prehlásenie podpísal. Z výpovede svedkyne J. vyplynulo, že
faktúry pre odberateľov vyhotovovala denne, šoféri si pre tieto faktúry chodili k nej do kancelárie. Ak by

bolo pravdivé čestné vyhlásenie podpísané P. B., musela by byť v účtovníctve evidovaná aj faktúra na
jeho firmu, taktiež by takúto faktúru mal evidovanú P. B. vo svojom účtovníctve. Od 1.5.2011 žalobca
v knihe prevádzky motorového vozidla nie je zapísaný ani v jedinom prípade napriek tomu, že pri
vykonávaní práce podľa vlastných vyjadrení tvrdil, že používal vlastné osobné motorové vozidlo, neskôr
tvrdil,žepoužívalvozidložalovanéhoadokoncajavozidlosúčasnéhozamestnávateľa.Vyššieuvádzané

skutočnosti potvrdzujú, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil konkludentne, čo ako možnosť
pripustil aj odvolací súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí. V zmysle týchto dôvodov navrhol
podanému odvolaniu vyhovieť.4. Žalobca navrhol rozsudok potvrdiť ako vecne správny.

5. Odvolací súd preskúmal rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 379, § 380, § 381 zákona č.

160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.) spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie
opodstatnené nie je. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol
vyvodený správnym právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia

prvoinštančným súdom, na ktoré odkazuje.

6. Podľa § 77 Zákonníka práce v znení platnom k 31.8.2011, neplatnosť skončenia pracovného pomeru
výpoveďou, okamžitým skončením, skočením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec,
ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný
pomer skončiť.

7. Podľa § 79 ods. 1 citovaného zákona, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo
ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe, a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca

naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

8. Podľa § 69 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona, zamestnanec môže pracovný pomer okamžite
skončiť, ak zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náklady, náhradu za pracovnú
pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní
po uplynutí ich splatnosti.

9. Podľa § 69 ods. 4 citovaného zákona, zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný pomer má nárok
na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu 2 mesiacov.

10. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca od 1.1.2010 začal pracovať
v spoločnosti žalovaného ako šofér, pracovný pomer medzi stranami sporu bol dohodnutý na dobu

neurčitú so skúšobnou dobou 3 mesiacov a mzda žalobcu bola dohodnutá sumou 307,70 eur mesačne.

11. V mesiacoch apríl, máj 2011 žalobca nepochybne vykonával ďalej prácu pre žalovaného, čo
dokumentujú faktúry vystavené spoločnosťou žalovaného jednotlivých odberateľom, a to W. Q., s.r.o.,
so sídlom vo E. nad P. a Q. spojenú školu so sídlom vo E. nad P.. Od 1.6.2011 sa žalobca zamestnal

aj u iného zamestnávateľa, o čom žalovaný mal vedomosť. Súd prvej inštancie správne poukázal na
predložené listinné dôkazy, a to faktúry a čestné prehlásenia, obsah ktorých žalovaný jednoznačne
nespochybnil a ktoré dokumentujú vykonávanie prác žalobcu pre žalovaného v období, ktoré je
predmetom sporu a v rozsahu nepravidelnom z dôvodov na strane zamestnávateľa.

12. Nepochybnou skutočnosťou je to, že až do augusta 2011 žalovaný zamestnávateľ vykonával za
žalobcu ako zamestnanca odvody zdravotného poistenia Všeobecnej zdravotnej poisťovni a rovnako zo
Sociálnej poisťovne bol žalobca odhlásený žalovaným až 18.8.2011.

13. Je ďalej zrejmé, že žalovaný listom zo dňa 10.8.2011 okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom

podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, a to z dôvodu, že malo dôjsť k vážnemu porušeniu
pracovnej disciplíny tým, že žalobca mal pôsobiť na pracovisku pod vplyvom alkoholických nápojov.
Reakciou žalobcu na takto dané okamžité skončenie pracovného pomeru bol jeho list zo dňa 15.8.2011,
v ktorom namietal platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru dôvodiac tým, že toto podanie
neobsahuje skutkové vymedzenie závažného porušenia pracovnej disciplíny ako to vyžaduje zákon a

dôvod uvádzaný ako závažné porušenie pracovnej disciplíny nie je pravdivý. Žalobca zároveň oznámil,
že trvá na ďalšom zamestnávaní v spoločnosti žalovaného.14. Žalovaný listom zo 17.8.2011 oznámil žalobcovi, že za daných podmienok súhlasí s jeho ďalším
zamestnávaním a zároveň ho vyzval, aby nastúpil na výkon dohodnutých prác v pracovnej zmluve.
Už v predchádzajúcom štádiu konania bolo konštatované, že tento písomný prejav žalovaného zo

17.8.2011 je potrebné kvalifikovať ako odvolanie predtým daného okamžitého skončenia pracovného
pomeru, s čím aj žalobca súhlasil. Následne žalobca listom z 18.8.2011 okamžite skončil pracovný
pomer v spoločnosti žalovaného, a to z dôvodov nevyplatenia mzdy od mesiaca apríl 2011 (§ 69 ods. 1
písm. b/ Zákonníka práce) a požiadal žalovaného aj o vyplatenie náhrady mzdy vo výške priemerného
mesačného zárobku za výpovednú dobu 2 mesiacov (§ 69 ods. 4 Zákonníka práce).

15. Je zrejmé, že žalovaný akceptoval skončenie pracovného pomeru na základe listu žalobcu z
18.8.2011 a nepochybne nepodal žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru okamžitým
skončením z dôvodu nevyplácania mzdy. Rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou alebo iným,
zákonom stanoveným spôsobom je neplatné iba vtedy, keď takáto neplatnosť bola určená právoplatným
rozhodnutím súdu. Ako už bolo spomínané, takáto situácia v prejednávanej veci nenastala a

žalovaný akceptoval túto formu ukončenia pracovnoprávneho vzťahu medzi stranami sporu. Samotné
všetky uvádzané úkony žalovaného zamestnávateľa zároveň neposkytujú podklad pre nepochybné
konštatovanie o skoršom konkludentnom ukončení pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným.

16. Všetky tieto okolnosti prejednávanej veci súd prvej inštancie vyhodnotil správnym spôsobom a v

súlade s § 214 C.s.p. opodstatnene rozhodol o základe nárokov strán sporu, v dôsledku čoho odvolací
súd toto rozhodnutie potvrdil ako vecne správne postupom podľa § 387 ods. 1 C.s.p..

17. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods.
1 C.s.p.. Žalobca ako úspešný účastník tohto štádia má vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu

vzniknutých trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.