Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. november 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/40/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111236119
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8111236119.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členiek senátu

JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., v spore žalobcu W. X., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. č. XXXX/XX, G. 8, V. republika, právne zastúpený JUDr. Miroslavou Dekanovou, advokátkou,
so sídlom Štítneho 30, 130 00 Praha 3, Česká republika proti žalovanej X. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom V.
č. XX, právne zastúpená JUDr. Jánom Brandtom, advokátom, kpt. Nálepku 5, Prešov, o odporovateľnosť
právneho úkonu a určenie strpenia výkonu rozhodnutia žalovanou, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 9C 131/2011-248 zo dňa 20.8.2015 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku, ktorým bol návrh na prerušenie konania zamietnutý.

Žalovanej priznáva náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalobcovi.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd návrh na prerušenie konania zamietol.
Rozhodol,žežalobuzamieta.Žalobcoviuložilpovinnosťzaplatiťžalovanejnáhradutrovkonaniakrukám
jej právneho zástupcu JUDr. Jána Brandta vo výške 1.102,25 eur a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.
Prvoinštančný súd tak rozhodol o návrhu, ktorým sa žalobca domáhal určenia, že darovacia zmluva zo
dňa 3.3.2010, ktorou dlžník W.. S. T. daroval X. T. ideálnu polovicu nehnuteľnosti v k.ú. V. vedenú na LV

č. XXX ako parcela Q. č. XXX/X, XXX/X, XXX/X a XXX a rodinný dom súp. č. XX, ktorý je postavený na
parcele č. XXX/X, je voči žalobcovi právne neúčinná.
V priebehu konania žalobca rozšíril návrh o ďalší výrok a to že žalovaná je povinná strpieť výkon
rozhodnutia na majetok, ktorý ušiel od dlžníka W.. S. T., nar. XX.X.XXXX.
Prvoinštančný súd zmenu žalobného návrhu pripustil.
Prvoinštančný súd zistil, že manželstvo žalovanej a W.. S. T. bolo rozvedené v konaní pred Okresným
súdom Prešov sp. zn. 7C 3/2000. Návrh podala žalovaná s tým, že uviedla, že problémom jej bývalého

manželasastalalkohol,podvplyvomalkoholickýchnápojovjuurážal,urážalicelújejrodinu,psychickyju
týral a ničil a ponižoval ju. Hlavným dôvodom rozvodu bola mimomanželská známosť bývalého manžela
žalovanej v tomto konaní s pani P., s ktorou má dieťa. V návrhu žalovaná uviedla, že W.. S. T. je
súkromným podnikateľom a nemá vedomosť, aký je jeho mesačný príjem. Manželstvo žalovanej a W..
S. T. bolo rozvedené dňa 6.3.2000. Rozvodový rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 16.3.2000.
Dňa 3.3.2010 žalovaná a W.. S. T. uzavreli darovaciu zmluvu, podľa ktorej deklarovali, že ich
bezpodielové spoluvlastníctvo k parcelám a k domu v k.ú. V. zaniklo rozvodom manželstva. Keďže

bezpodielové vlastníctvo nebolo vysporiadané, nastala zákonná domnienka podľa § 149 ods. 4
Občianskeho zákonníka a obaja sa stali podielovými spoluvlastníkmi týchto nehnuteľností, každý v
podiele 1. Svoj podiel W.. S. T. daroval žalovanej.Ešte dňa 12.12.2001 sa Ing. S. T. so žalovanou dohodli o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva
tak, že nehnuteľnosti v k.ú. V. nadobudne X. T. do výlučného vlastníctva vzhľadom na okolnosti rozvodu
manželstva.

Medzičasom bol vydaný rozsudok Vrchného súdu v Prahe pod č.k. 5Cmo 375/2008-51, z ktorého
vyplynulo, že Ing. S. T. bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 285.000 Kč a náhradu trov konania vo
výške 110.000 Kč.
PrvoinštančnýsúdvypočulvtejtoveciakosvedkaW..S.T.,ktorýpredprvoinštančnýmsúdomuviedol,že
v decembri 1999 odišiel do podnájmu od žalovanej, v máji 2000 prebehlo rozvodové konanie a už v tom

čase sa dohodli o vyporiadaní ich bezpodielového spoluvlastníctva. S bývalou manželkou sa kontaktoval
iba ohľadom záujmu o ich synov, nehovoril, ako sa mu darí v podnikaní. Potvrdil, že k overeniu podpisov
na potvrdení o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov došlo až v roku 2009 - 2010.
Prvoinštančný súd vypočul aj sestru a brata žalovanej, ktorí potvrdili, že pomery a vzťahy v rodine
žalovanej boli napäté, neskôr uzatvorili bývalí manželia dohodu o majetkovom vysporiadaní. Brat
žalovanej W. potvrdil, že IL. nemal záujem o rodinný dom.

Prvoinštančný súd v poradí prvým rozsudkom č.k. 9C/131/2011-140 rozhodol o zamietnutí žaloby a o
povinnosti žalobkyne zaplatiť žalovanej trovy konania. Nebolo podľa prvoinštančného súdu zistené, že
žalovaná je vo vzťahu k dlžníkovi žalobcu blízka osoba.
Po podaní odvolania žalobkyňou odvolací súd uznesením č.k. 17Co 20/2014-156 zo dňa 20.3.2014
napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Úlohou prvoinštančného súdu bolo v ďalšom konaní zistiť, či pomer medzi žalovanou a jej
bývalým manželom v čase uzatvárania darovacej zmluvy, ktorou zavŕšili vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov dňa 30.3.2010 bol taký, že by osoba žalovaná alebo jej bývalý manžel ujmu,
ktorúbyutrpeladruháztýchtoosôb,dôvodnepociťovaliakovlastnúujmu.Išloopodmienkunaustálenie,
či ich pomer je možné subsumovať pod ust. § 116 Občianskeho zákonníka.

Prvoinštančný súd viazaný názorom odvolacieho súdu v tom čase podľa § 226 O.s.p. preskúmal tieto
okolnosti a dopočul deti žalovanej a Ing. T., ktoré pred prvoinštančným súdom uviedli, že rozvod ich
rodičov bol ťažký a emotívny, po rozvode sa rodičia vôbec nekontaktovali a už vôbec nie osobne
stretávali. Nejavili o seba žiaden záujem, ani sprostredkovaný. Deti sa s otcom spočiatku stretávali, čo
skončilo asi pred 6 až 7 rokmi. Aj preberanie a odovzdávanie detí medzi žalovanou ako matkou a ich

otcom prebiehalo tak, aby sa rodičia nestretli. Deti potvrdili, že u otca nebadali nedostatok finančných
prostriedkov, práve naopak.
Prvoinštančný súd ďalej zistil aj z písomnej korešpondencie medzi žalovanou a jej bývalým manželom,
že ich vzájomný vzťah bol problémový.
Prvoinštančný súd vec posúdil podľa § 42a ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ďalej podľa § 42b ods. 1,

2, 3, 4 Občianskeho zákonníka a vychádzal z ust. § 116 a § 117 Občianskeho zákonníka.
Ako prvú riešil otázku vzťahu Ing. S. T. k žalovanej ako k bývalej manželke a teda či s poukazom na dikciu
ust. § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka ich vzájomný vzťah je možné považovať ako za vzťah osoby
blízkej alebo nie. Žalobca totiž v žalobe tvrdil, že ju vzájomný vzťah má takýto charakter, pričom žalovaná
túto situáciu vylučovala. Prvoinštančný súd zistil, že ich vzájomný vzťah žalovanej a jej bývalého

manžela ku dňu uzatvorenia darovacej zmluvy nemal charakter osoby blízkej podľa § 116 Občianskeho
zákonníka. Medzi žalovanou a W.. S. T. došlo k rozvodu manželstva ešte v roku 2000. Z výsluchu
svedkov vyplýva, že manželia T. sa nerozchádzali v dobrom, pretože príčinou rozvratu v manželstve bola
mimomanželská známosť W.. T., z ktorej pochádzalo maloleté dieťa. Kontakty po rozvode manželstva
boli medzi manželmi sporadické a sústreďovali sa najmä na informácie o spoločných deťoch a v

posledných piatich a šiestich rokoch už nedochádzalo ani k styku v tomto zmysle. Prvoinštančný súd
zistil, že v minulosti žiadala žalovaná od Ing. T. ako bývalého manžela, aby si majetkovo vysporiadali
záležitosti, k čomu došlo až po 9 rokoch. V tom čase ona to nepovažovala za čudné ani podozrivé. Keď
sa manžel rozhodol túto situáciu vyriešiť v roku 2010, nevidela v tom žiaden problém. Prvoinštančný
súd skonštatoval, že manželia T. v čase uzatvárania darovacej zmluvy neboli osobami blízkymi, pretože

o tom nesvedčia žiadne skutkové okolnosti zistené dokazovaním. Pre úspech v tomto konaní bolo
potrebné, aby tieto okolnosti (že ide o osobu blízku podľa § 116 OZ) preukázal žalobca a ďalej aby
žalobca preukázal aj to, že žalovaná vedela o úmysle dlžníka (W.. T.) ukrátiť veriteľovu pohľadávku.
V priebehu prvoinštančného dokazovania k preukázaniu týchto okolností nedošlo, žalobca nepredložil
žiaden dôkaz svedčiaci o vedomosti žalovanej (o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa). Nebolo možné zo

žiadnych dôkazov vyvodiť, že účelom darovacej zmluvy, ktorú žalovaná považovala za pokračovanie ich
predchádzajúcej dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, je ukrátiť veriteľa,
teda žalobcu. Táto okolnosť je podporená aj skutočnosťou, že už v návrhu na začatie konania o rozvodmanželstva žalovaná tvrdila, že o príjmoch a finančnej situácii manžela (W.. T.) nemá informácie. Tieto
informácie nemala ani 10 rokov po rozvode manželstva.
Naviac, aj v zmysle dokazovania, ktoré bolo nariadené odvolacím súdom, nebolo preukázané, že by v

rámci aplikácie ust. § 116 Občianskeho zákonníka bol subjetívny vzťah medzi žalovanou a jej bývalým
manželomvčaseuzatváraniadarovacejzmluvytaký,žebyjehoujmupociťovalaakovlastnú,čosvedčío
tom, že vo vzťahu k tomuto dlžníkovi nebola blízkou osobou a preto na ňu neprechádza vecné bremeno,
preukazovať nedôvodnosť podanej žaloby.
Naviac, prvoinštančný súd poznamenal, že na vymoženie pohľadávky veriteľa je vedené exekučné

konanie a dlžník je držiteľom viacerých motorových vozidiel a návesov.
Prvoinštančný súd o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal plne úspešnej
žalovanej nárok na náhradu trov konania, ktoré podrobne vyčíslil.

2. Proti tomuto rozsudku, a to proti zamietavej časti a výroku o trovách konania, v zákonom stanovenej
lehote podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a žalobe

vyhovel. Nesúhlasil s výkladom definície osôb blízkych. Otec a matka nemôžu byť nikdy cudzí a
ľahostajní voči sebe, aj keby chceli. Fakticitu vzťahu zakladá už len to, že majú spoločné dve deti. To, že
W.. S. T. ako dlžník previedol hneď po právoplatnosti rozsudku Vrchného súdu polovicu nehnuteľnosti
domu číslo popisné 16 a parcely na svoju bývalú manželku, keď tak 10 rokov po rozvode neurobil, svedčí
ojehovzťahuknejakzodpovednostiknej.Týmtoprevodomjuchcelchrániťpredexekučnýmkonaníma

chcel hlavne žalobcu zbaviť šance na zaplatenie dlhu. Uvedený prevod vlastníctva sám o sebe dokazuje
blízkosť vzťahu. Dlžník chcel chrániť svoje deti a ich matku, nechcel ich pripraviť o strechu nad hlavou.
Výklady žalovanej, ku ktorým sa súd prikláňa a vytvára im priestor, sú mimo logiku veci. Potvrdením
svedeckých výpovedí synov žalovanej M. T. a I. T. sa nemôže zistiť objektívna pravda, pretože niet
pochýb o tom, že ich výpovede budú účelové a budú sledovať prospech svojej matky. Súd poskytuje

žalobkyni a hlavne dlžníkovi Ing. S. T. neprimeranú ochranu, ktorá mu nenáleží. Žiadal, aby rozsudok
bol zrušený a žalobe vyhovené.

3. K odvolaniu sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá žiadala, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného
súdu potvrdil a priznal žalovanej trovy odvolacieho konania. Prvoinštančný súd doplnil dokazovanie,

rešpektoval právny názor odvolacieho súdu. Vzťahy medzi žalovanou a jej bývalým manželom boli len
formálne, manžel nekontaktuje ani deti a nezaujíma sa o nich. Manželia neboli po rozvode manželstva
v rodinnom pomere a neboli ani blízkymi osobami, nesvedčia o tom žiadne skutkové okolnosti. Nebolo
preukázané, že by o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľovu pohľadávku žalovaná vedela. Jej bývalý manžel
zanechal nehnuteľnosť v jej prospech, pretože nijako neprispel na výstavbu a údržbu tohto domu. Za

jedinú vlastníčku sa považovala žalovaná. Poukázala na to, že dlžník v exekučnom konaní svoj dlh voči
žalobcovi splácal, naviac, má niekoľko motorových vozidiel, vrátane nákladných motorových vozidiel a
návesov, má aj ďalší nehnuteľný majetok, a je preto predpoklad, že pohľadávka voči žalobcovi, ktorú
má Ing. T., je vymáhateľná. Preto nie je dôvod, aby pohľadávka žalobcu bola uspokojená z majetku
žalovanej.

4. O. prvoinštančného súdu bol vyhlásený v čase, keď základným procesným pravidlom, podľa ktorého
postupoval prvoinštančný súd pri prejednaní veci v tom čase, bol Občiansky súdny poriadok. Občiansky
súdny poriadok bol počnúc dňom 30.6.2016 zrušený (§ 473 zák. č. 160/2015 Z.z.) a nahradený od
1.7.2016 Civilným sporovým poriadkom (§ 474 zák. č. 160/2015 Z.z.).

Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania
začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto

zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii
konania, ak by boli v neprospech strany.
Citované zákonné ustanovenie dáva jednoznačný návod, akým spôsobom je potrebné postupovať v
prípade, keď nadobudol účinnosť nový procesný predpis. V týchto ustanoveniach je zakotvený princíp
okamžitej aplikability nového procesného predpisu, podľa ktorého platí princíp okamžitej použiteľnosti

novej procesnej úpravy na všetky konania prebiehajúce na súde a začaté podľa doterajších (zrušených)
predpisov.
Okrem toho platí aj princíp justifikácie účinkov procesných úkonov, ktorý princíp spočíva v tom, že
procesné úkony subjektov civilného súdneho konania (strán sporu a súdu) vykonané počas platnosti aúčinnosti skoršieho procesného predpisu sa vo sfére svojich účinkov prejavujú s relevanciou pre konanie
samotné aj počas účinnosti nového procesného predpisu. Platí, že následky úkonu zostávajú aj vtedy,
ak novšia procesná úprava už s takýmito následkami nepočíta.

Uvedené dva princípy sú nosnými pri aplikácii nového Civilného sporového poriadku. Výnimočne, nie
však v tomto prípade, platí princíp ultraaktivity procesného predpisu, podľa ktorého princípu v istých
špecifických prípadoch alebo zo špecifických, obzvlášť zreteľa hodných dôvodov sa aktivizuje starý
procesný režim na konania za tohto starého režimu začaté, no prebiehajúce i počas účinnosti nového
procesného režimu. Tento princíp, vzhľadom na to, že pre tento druh sporového konania nie je explicitne

stanovený, nie je možné aplikovať. Absolútne sa vylučuje s vyššie uvedenými dvoma procesnými
pravidlami aplikácie procesného predpisu.

5. Preto odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 Civilného sporového poriadku
preskúmal napadnuté výroky rozsudku prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v ust. § 379 a
nasl. Civilného sporového poriadku, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 Civilného sporového

poriadku a contrario a zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny.
Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na správne závery prvoinštančného súdu, ktorý sa veľmi
podrobne vysporiadal s podstatnou otázkou dôležitou pre posúdenie dôvodnosti žaloby, a teda či
žalovaná vo vzťahu k dlžníkovi má postavenie blízkej osoby a či vzájomné citové vzťahy medzi
rozvedenými manželmi a zároveň ako rodičmi v čase podpísania darovacej zmluvy dňa 3.3.2010 mali

taký charakter, že ujmu, ktorú by utrpel jeden z nich, by považoval druhý za vlastnú.

6. Z obsahu spisového materiálu, ako aj z doplneného dokazovania vyplýva, že podstatnou náležitosťou
dôvodnosti podania žaloby podľa § 42a ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka je okolnosť, že dlžník urobil v
posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa taký právny úkon, ktorému je možné odporovať,

s tým, že tento úmysel ukrátiť veriteľa musel byť žalovanej ako druhej zmluvnej strane známy, úkonom
došlo k ukráteniu veriteľa a ku takémuto úkonu došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a
osobami jemu blízkymi alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou
prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkovi úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla
spoznať.

Základom pre posúdenie dôvodu vecnej pasívnej legitimácie žalovanej v danom prípade je okolnosť
posúdiť, či medzi dlžníkom IL. a žalovanou bol tak intenzívny vzťah, že mal charakter vzťahu blízkej
osoby podľa § 116 a § 117 Občianskeho zákonníka.

7. Podľa § 42a ods. 2 OZ odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník v zákonom stanovenom

časovom limite urobil s osobou jemu blízkou (§ 116 a § 117 OZ) alebo v prospech takejto osoby. Podľa
ust. § 116 OZ je možné žalovanú označiť za inú osobu v pomere rodinnom alebo obdobnom, ktorý vzťah
je možné charakterizovať ako vzájomne blízky s dlžníkom len za predpokladu splnenia podmienky, že
by ujmu, ktorú utrpí jedna z týchto osôb (žalovaná, dlžník) druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.
Odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení č.k. 17Co 20/2014-156 zo dňa 20.3.2014 konštatoval,

že v čase rozvodu manželstva mali manželia dve maloleté deti, v čase úkonu, ktorý je odporovateľný,
mali už len jedno maloleté dieťa a medzi bývalými manželmi ako rodičmi detí sa po rozvode manželstva
nevytvára vzťah ako medzi cudzími osobami, spája ich nielen spoločná minulosť, ale aj spoločný záujem
o maloleté deti, resp. o spoločné deti a preto nie je možné tento vzťah medzi bývalými manželmi, ktorí
mali spoločné deti, považovať za vzťah, ktorý nemá charakter vzťahu osoby blízkej. Pomer rozvedených

manželov, ktoré majú spoločné deti, je možné považovať za obdobný pomer rodinnému pomeru, pretože
majúvovzťahuksvojimdeťomrovnaképrávaapovinnostiakorodičiabezohľadunato,akýmspôsobom
tieto práva a povinnosti aktívne využívajú, resp. plnia a bez ohľadu na to, aké majú vzťahy medzi sebou
navzájom.PretovtomčaseodvolacísúdpovažovaližalovanúajjejbývaléhomanželaIL.zaosoby,ktoré
môžu vykazovať pomer blízky, avšak za splnenia ďalšej podmienky. Aby takéto osoby boli považované

za osoby blízke, sa okrem týchto okolností vyžaduje aj naplnenie tzv. subjektívnej stránky, a to existencie
ich vnútorného vzájomného citového vzťahu. Zákon blízkosť tohto vzťahu charakterizuje tým, že tento
vzťah sa považuje za blízky vtedy, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako
vlastnú.Pokiaľtentoskutkovýpredpokladexistencieblízkejosobyaleboosobyvovzťahuobdobnomako
rodinnom, bol charakterizovaný v súlade s ust. § 116 Občianskeho zákonníka, je vzájomný subjektívny

vzťah týchto osôb nevyhnutný.
Bolo preto povinnosťou žalobcu preukázať, že žalovaná a jeho dlžník majú takýto vzťah, a že je tu dôvod
na odporovateľnosť darovacej zmluvy, ktorú uzatvorili žalovaná a Ing. Anton Kollár.V priebehu konania však nebolo preukázané, že by čo i len jedna z osôb (čo i len žalovaná alebo čo
i len jej bývalý manžel) pociťovali existenciu ujmy druhého subjektu ako vlastnú, Preto nie je možné
hovoriť o naplnení subjektívnej podmienky znakov osoby blízkej alebo osoby inej v pomere rodinnom

alebo obdobnom, keď subjektívna stránka v danom prípade chýba. Pokiaľ žalovaná nespĺňa podmienky
vyplývajúce z ust. § 116 Občianskeho zákonníka, nemôže niesť zodpovednosť a byť pasívne vecne
legitimovaná v tomto spore vo vzťahu k dlhu jej bývalého manžela.

8. Naviac, neboli preukázané ani ďalšie podmienky, za ktorých je možné úspešne odporovať uvedenej

darovacej zmluve. Preto správne postupoval prvoinštančný súd, keď žalobu zamietol.

9. Nie je možné, aby v tomto sporovom konaní boli zvýhodňované niektoré procesné strany. Z
hmotnoprávneho hľadiska je dané povinnosť tvrdiť a preukázať určité okolnosti obom procesným
stranám. Žalobca je povinný preukázať zodpovednosť žalovanej, nesie v prvom štádiu konania
zodpovednosť za výsledok sporu. Až keď preukáže dôvodnosť svojich nárokov v zákonom stanovenom

rozsahu, je možné preniesť dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia na žalovanú (dôkazné bremeno, že
úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohla ani pri vynaložení náležitej starostlivosti rozpoznať).
V tomto štádiu konania a za podmienky, že žalobca sám okrem povinnosti tvrdiť nepreukázal tieto svoje
tvrdenia a zákonné predpoklady § 42a OZ a § 116 OZ nemohol byť v konaní úspešným účastníkom
konania.

Preto odvolací súd podľa § 387 Civilného sporového poriadku napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne
správny.

10. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP s použitím ust. § 255
ods. 1 CSP. V konaní bola úspešná žalovaná, preto jej priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu

voči žalobcovi. O výške podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne prvoinštančný súd.

11. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 senátom odvolacieho súdu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.