Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. január 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoP/44/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214221290
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4214221290.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Borisa
Minksa a JUDr. Olivera Kolenčíka v právnej veci navrhovateľky - manželky: E. B., rod. B., nar. XX.
XX. XXXX, bytom O., I. O. XXXX/XX, občianka SR, t. č. bytom E. J. XX, Q., L XLU, V. B., zastúpená
JUDr. T. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom O., I. O. XXXX/XX, proti manželovi: T. U. B., nar. XX. XX.
XXXX, bytom XXXX C. J. Dr., H., CA XXXXX, R., občan R., o návrhu na rozvod manželstva a o úprave

výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu: Z. T. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom u
matky, zastúpená kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Komárno, o odvolaní
navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 3. apríla 2017, č. k. 12P/347/2014-168,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Manželovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Komárno (súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok, ďalej len „CSP“) uznesením zo dňa 03. 04. 2017, č. k. 12P/347/2014-168, zastavil konanie
o rozvod manželstva a o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu Z. T. B.,
nar. XX. XX. XXXX. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu

trov konania. Ďalším výrokom súd rozhodol, že navrhovateľke E. B., nar. XX.X.XXXX, bytom O., I. O.
XXXX/XX, vracia zo zaplateného súdneho poplatku za návrh na začatie konania sumu vo výške 66 eur
(slovom: šesťdesiatšesť eur) cestou Slovenskej pošty, a.s. - prevádzkovateľa systému so sídlom B. B.,
X. C., D.: XX XXX XXX, a to po právoplatnosti tohto uznesenia.

2. Rozhodnutie o zastavení konania prvoinštančný súd právne odôvodnil s poukazom na § 2 ods. 1, 2,

§ 52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“), § 3, § 9, § 161 ods. 1,
2 CSP, § 2 Zákona o medzinárodnom práve súkromnom, čl. 7 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava
Slovenskej republiky, čl. 3 ods. 1, čl. 7 ods. 1, 2, čl. 8 ods. 1, 2 Nariadenia Brusel IIa, , rozhodnutie o
vrátení súdneho poplatku oprel o ust.§ 11 ods. 3 a 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a
poplatku za výpis z registra trestov a o náhrade trov konania rozhodol podľa § 52 CMP.

3. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že navrhovateľka (manželka) doručila súdu dňa 26. 11.
2014návrhnarozvodmanželstvaaúpravuvýkonurodičovskýchprávapovinnostíkmaloletémudieťaťu.
ManželještátnymobčanomR.,kdeajvsúčasnostibýva.Navrhovateľkamásmaloletoudcérouodapríla
2008 hlásený trvalý pobyt v I. O. XXXX, O.. Na výsluchu dňa 20. 03. 2015 splnomocnená zástupkyňa
navrhovateľky uviedla, že manželia mali posledné spoločné bydlisko v R., XXXX N. M., H., A. XXXXX.
Navrhovateľka nemala vedomosť o tom, že by prebiehalo rozvodové konanie v T., avšak mala vedomosť

o americkom rozhodnutí, ktorým maloleté dieťa bolo zverené do starostlivosti otca a bol upravený styk
matky s mal. dieťaťom. Ďalej uviedla, že otec maloletej nepodal návrh na navrátenie dieťaťa do krajinyobvyklého pobytu dieťaťa a nepodnikol ani žiadne iné právne kroky. Maloletá Z. T. chodí do školy v
T., v čase podania žalobného návrhu chodila do 2. ročníka základnej školy. Zástupkyňa tvrdila, že
navrhovateľka so svojím súčasným partnerom a s mal. dcérou žijú v T. a že mal. Z. nastupovala do

základnej školy už v T. v zmysle ich školského poriadku. Na Slovensko prichádzajú podľa potreby, keď
má maloletá prázdniny. Splnomocnená zástupkyňa presnú adresu navrhovateľky a maloletej dcéry v T.
nebola ochotná uviesť.

4. Okresný súd Komárno uznesením č. k. 12P/347/2014-28, zo dňa 13. 05. 2015 rozhodol tak, že

konanie o rozvode a o úprave na výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu zastavil
pre nedostatok právomoci. Zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania a navrhovateľke vzniklo právo na vrátenie súdneho poplatku v sume 66 eur. Navrhovateľka
proti predmetnému uzneseniu podala odvolanie, v ktorom žiadala napadnuté uznesenie súdu zrušiť a
vec vrátiť na ďalšie konanie. Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 5CoP/31/2015-45, zo dňa 29. 01.
2016 napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože zistil

nedostatky v procesnom postupe prvoinštančného súdu.

5. Okresný súd Komárno v intenciách uznesenia Krajského súdu v Nitre č. k. 5CoP/31/2015-45 zo dňa
29. 01. 2016 žalobný návrh zo dňa 25. 11. 2014 a ďalšie v konaní súdom vydané uznesenia doručil
manželovi dňa 11. 08. 2016, pričom zo súdneho spisu zistil, že otec maloletého dieťaťa sa do dnešného

dňa nevyjadril k žalobnému návrhu, ako ani k veci samej.

6. Súd prvej inštancie zo súdneho spisu sp. zn. 10P/135/2016 zistil, že mal. dieťa navštevovalo materskú
školu v Z. I. od 05. 09. 2011 do 30. 06. 2012, pričom v školskom roku 2012/2013 nenastúpilo do
materskej školy z dôvodu odsťahovania. Ďalej zistil, že rozhodnutím Základnej školy v O. č. XXXX/

XXX/XX-XX/X zo dňa 17. 09. 2014 škola povolila maloletému dieťaťu plniť povinnú školskú dochádzku
mimo územia SR osobitným spôsobom, t. j. dochádzkou do školy na území iného štátu. Maloleté dieťa
v zahraničí navštevuje B. U. X. Q. C. V. J., Q. C., N. N. B XX U.. Následne súd dňa 23. 01. 2017 vyzval
navrhovateľku, aby predložila súdu také potvrdenie zahraničnej základnej školy, z ktorého jednoznačne
vyplýva, kedy maloletá Z. T. nastúpila do základnej školy v T.. Zároveň žiadal, aby oznámila súdu, do

ktorej školy nastúpila maloletá od 01. 09. 2012. Navrhovateľka reagujúc na výzvu súdu uviedla, že
podľa jej názoru úradné rozhodnutie základnej školy by malo byť dostatočným relevantným dôkazom pre
súd. Poznamenala, že maloleté dieťa od 01. 07. 2012 nenavštevovalo žiadne predškolské zariadenie a
bolo v domácej opatere. Základná škola O. na výzvu súdu dňa 10. 02. 2017 predložila rozhodnutie č.
2014/273/82-32/1 zo dňa 17. 09. 2014, ktorým povolila dieťaťu plniť povinnú školskú dochádzku mimo

územia SR. Okrem toho poznamenala, že maloleté dieťa navštevuje základnú školu v zahraničí od
dátumu uvedeného v prílohe č. 3. Z pripojenej prílohy, t. j. zo správy základnej školy B. U., súd zistil, že
maloletá Z. T. B. navštevuje základnú školu v T. ako denná študentka (25 hodín týždenne) od júna 2013.

7. Súd prvej inštancie po opätovnom preštudovaní spisu v intenciách uznesenia Krajského súdu v

Nitre č. k. 5CoP/31/2015-45, zo dňa 29. 01. 2016, vzhľadom na výskyt medzinárodného prvku v osobe
otca, v pobyte matky a maloletého dieťaťa, skúmal svoju právomoc v zmysle príslušných ustanovení
medzinárodného práva súkromného a procesného. Keďže navrhovateľka podala na Okresný súd
Komárnonávrhnarozvodmanželstvaspolusnávrhomnaúpravuvýkonurodičovskýchprávapovinností
k maloletému dieťaťu, súd osobitne skúmal svoju právomoc v manželských veciach a osobitne vo

veciach výkonu rodičovských práv a povinností, pričom v danom prípade nezistil existenciu dvojstrannej
ani mnohostrannej medzinárodnej zmluvy, ktorá by upravovala rozvod manželstva a úpravu výkonu
rodičovských práv a povinností k mal. dieťaťu a zároveň ktorej zmluvnými stranami by boli tak Spojené
štáty americké ako aj Slovenská republika. Preto s poukazom na štátnu príslušnosť a obvyklý pobyt
účastníkov konania skúmal svoju právomoc podľa zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve

súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (ďalej len "ZMPS"), ako aj podľa nariadenia
Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a
vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej len "nariadenie Brusel IIa").

8. S poukazom na uvedené skutočnosti mal súd za preukázané, že na založenie si právomoci

slovenského súdu o rozvod manželstva v danom prípade nemožno aplikovať ZMPS, aj keď
navrhovateľka je štátnym príslušníkom Slovenskej republiky a manžel občanom USA, pretože podľa
článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 2 ZMPS, nariadenie Brusel IIa má prednosť pred ZMPS.
Článok 7 odsek 2 nariadenia Brusel IIa výslovne umožňuje použiť kritéria súdnej právomoci určenépodľa toho nariadenia aj voči osobe, ktorá nemá obvyklý pobyt v členskom štáte EÚ a ani nie je štátnym
príslušníkomčlenskéhoštátuEÚ,t.j.ajvočiamerickémuobčanovižijúcemuvUSA.Zuvedenéhodôvodu
v zmysle článku 7 ods. 1 nariadenia Brusel IIa by slovenský súd mohol použiť vnútroštátny právny

poriadok (ZMPS) jedine v takom prípade, ak by nebola daná právomoc súdu žiadneho členského štátu
EÚ na základe článkov 3, 4 a 5 Nariadenia Brusel IIa. Ak by slovenský súd zistil, že podľa nariadenia
nie je možné založiť právomoc slovenského ani anglického súdu, súd by jedine vtedy mohol aplikovať
vnútroštátne právo, a tak si založiť právomoc podľa príslušných ustanovení ZMPS. Uvedené však
nemožno aplikovať na daný prípad.

9. Prvoinštančný súd v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ č. C-68/07 vo veci A. Q.
E. vs. F. M. E. E., na základe ktorého články 6 a 7 nariadenia Brusel IIa sa majú vykladať v tom zmysle,
že ak v rámci rozvodového konania nemá odporca svoj obvyklý pobyt v členskom štáte a nie je štátnym
príslušníkom členského štátu, nemôžu súdy členského štátu založiť svoju právomoc a rozhodnúť v tomto
konaní na základe vnútroštátneho práva, ak podľa článku 3 tohto nariadenia majú právomoc súdy iného

členského štátu.

10. Vzhľadom k tomu, že podľa nariadenia Brusel IIa v manželských veciach je základným kritériom na
určenie právomoci súdov obvyklý pobyt účastníkov konania, súd považoval za potrebné určiť obvyklý
pobyt navrhovateľky a manžela. Pojem obvyklý pobyt je považovaný nie za pojem právny, ale skutkový,

faktický,ktorýniejevnímaný,aniinterpretovanýjednotne.Pojemobvykléhopobytuniejezadefinovanýv
právnom poriadku Slovenskej republiky a jednoznačne ani v medzinárodných predpisoch a dohovoroch,
ktorými je Slovenská republika viazaná. Podľa ustálenej súdnej praxe obvyklým pobytom osoby je žitie
na území predmetného štátu a žitie viac, či menej trvalého charakteru. Záver o tom, v ktorej krajine má
účastník konania obvyklý pobyt, závisí od vyhodnotenia všetkých okolností v danej veci s prihliadnutím

na miesto bydliska, dôvod, pracovné zaradenie, osobné a rodinné väzby, prípadne ďalšie súvisiace
okolnosti.

11. Keďže manžel v minulosti, ako aj v súčasnosti žije na území USA je jeho obvyklý pobyt nepochybne
v USA. Navrhovateľka vo svojom podaní uviedla, že trvalý pobyt spolu s maloletou dcérou má od apríla

2008 v O., I. O. XXXX. V tejto súvislosti súd poznamenal, že pojem obvyklý pobyt nemožno stotožniť
s pojmom trvalého pobytu. Súd považoval za podstatné na určenie obvyklého pobytu navrhovateľky to,
kde sa osoba fakticky prevažne zdržiava, bez ohľadu na to, kde má hlásený trvalý pobyt. Navrhovateľka
spolu s maloletou dcérou chodieva na Slovensko podľa potreby, keď má maloletá prázdniny, čo
splnomocnená zástupkyňa navrhovateľky sama uviedla na výsluchu uskutočneného dňa 30. 03. 2015.

Maloletá dcéra navrhovateľky navštevuje základnú školu už od prvého ročníka v T.. Navrhovateľka je
v T. zamestnaná a žije tam so svojím súčasným partnerom (zistené na výsluchu dňa 10. 04. 2015 vo
veci Okresného súdu Komárno sp. zn. 10P/135/2012). Vzhľadom k uvedenému mal súd za preukázané,
že navrhovateľka sa prevažne zdržiava v T. a tam má spolu so svojou maloletou dcérou ťažisko
každodenného života. Skutočnosť, že matka častokrát chodieva na Slovensko so svojou maloletou

dcérou, nič nemení na tom, že jej obvyklý pobyt je v T..

12. Okresný súd Komárno v intenciách nariadenia Brusel IIa ako prvé skúmal, či je daná právomoc
slovenského súdu podľa článku 3 nariadenia Brusel IIa. Vzhľadom na to, že navrhovateľka, ani manžel
nemajú obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky a manžel nie je slovenským štátnym príslušníkom,

súd mal za to, že ani jedno kritérium v zmysle článku 3, na základe ktorého by si mohol založiť slovenský
súd právomoc, nie je splnené. Ochranná klauzula odporcu, t. j. manžela, podľa článku 6 nariadenia
Brusel IIa sa v danom prípade neaplikuje, pretože manžel nie je občanom žiadneho členského štátu EÚ
a nemá ani obvyklý pobyt na území niektorého členského štátu EÚ.

13. Z článku 7 ods. 1 nariadenia Brusel IIa vyplýva, že slovenský súd by si mohol založiť právomoc podľa
vnútroštátnych právnych predpisov (ZMPS) výlučne v takom prípade, ak by v EÚ neexistoval žiadny súd
iného členského štátu, ktorý by mal právomoc na konanie o rozvode podľa článkov 3 až 5 nariadenia.
Z uvedeného dôvodu súd skúmal, či nie je daná právomoc súdu iného členského štátu EÚ v zmysle
nariadenia Brusel IIa. Navrhovateľka spolu s maloletou dcérou už v čase začatia konania (návrh podaný

dňa 26. 11. 2014) mala obvyklý pobyt vo V. B. a bezprostredne pred podaním návrhu už viac ako jeden
rok bývala v tomto členskom štáte EÚ (vyplýva to z tej skutočnosti, že navrhovateľka žije spolu so svojou
dcérou v T. a maloletá dcéra navrhovateľky v marci 2015 už navštevovala druhý ročník základnej školy v
T., pričom podľa tvrdení splnomocnenej zástupkyne do prvého ročníka nastupovala v zahraničí). V tejtosúvislosti súd poznamenal, že aj keď navrhovateľka v odvolaní účelne tvrdila, že vo V. B. žije len od mája
2014,súdzrelevantnéhodôkazu-zosprávyzákladnejškolyB.U.zistil,žemaloletánavštevujezákladnú
školu v T. od júna 2013. Z toho vyplýva, že aj navrhovateľka sa musela zdržiavať v T. minimálne od

júna 2013, a nie od mája 2014, ako to v odvolaní uvádza. Podľa názoru súdu by bolo nepredstaviteľné,
že by navrhovateľka ako zákonná zástupkyňa dieťaťa nebývala s maloletou v T. v čase, keď maloletá
už navštevovala základnú školu B. U.. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že na rozhodovanie o
rozvode manželstva je daná právomoc anglického súdu v zmysle článku 3 ods. 1 písm. a) piata zarážka
nariadenia Brusel IIa. Keďže existuje súd členského štátu EÚ, ktorý má právomoc rozhodnúť vo veci,

mal súd za to, že si nemôže založiť právomoc podľa ZMPS. Priečilo by to článku 7 nariadenia Brusel
IIa, ako aj už vyššie uvedenému rozsudku Súdneho dvora EÚ č. C-68/07.

14. Vzhľadom k tomu, že matka podala na Okresný súd Komárno aj návrh na úpravu výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, pričom maloleté dieťa v
súčasnosti so svojou matkou žije v T., súd skúmal svoju právomoc ohľadne úpravy výkonu rodičovských

práv a povinností taktiež podľa nariadenia Brusel IIa. Súd zistil, že s poukazom na článok 7 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a § 2 ZMPS ani v uvedenom prípade nemožno aplikovať vnútroštátny právny
poriadok, ale je potrebné vychádzať z nariadenia Brusel IIa. Zo súdneho spisu sp. zn. 10P/135/2012 súd
zistil, že dňa 17. 02. 2009 Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže obdržalo žiadosť
otca o návrat maloletej do Q.. Centrum niekoľkokrát dopytovalo príslušný partnerský orgán za účelom

poskytnutia informácie o stave konania ako aj samotného postupu, ktorý otec v konaní zaujal a poskytlo
mu potrebnú súčinnosť. Dňa 13. 07. 2012 Centrum spis uzavrel, pričom nemalo vedomosť o tom, že
by otec maloletého dieťaťa podal návrh na nariadenie návratu maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu
na príslušný okresný súd. Súd dňa 03. 09. 2013 zistil, že na Okresnom súde Bratislava I sa neviedlo
konanie o návrat maloletej.

15. Smerodajným pri aplikácii Nariadenia Brusel IIa je obvyklý pobyt dieťaťa. Podľa judikatúry Súdneho
dvora EÚ pojem "obvyklý pobyt dieťaťa" v zmysle článku 8 ods. 1 nariadenia Brusel IIa treba vykladať
tak, že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného
prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu

na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a
podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava
v danom štáte. Je na vnútroštátnom súde, aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt, majúc na pamäti všetky
osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu.

16. Poukazujúc na už uvedené, právomoc slovenského súdu na úpravu výkonu rodičovských práv a
povinností k maloletému dieťaťu by bola daná iba v prípade, keby maloleté dieťa malo obvyklý pobyt
na území Slovenskej republiky. Maloleté dieťa so svojou matkou v čase začatia konania už bývalo v
T., od júna 2013 tam navštevuje základnú školu B. U.. Dieťaťu bolo rozhodnutím Základnej školy v
O. č. XXXX/XXX/XX-XX/X zo dňa 17. 09. 2014 povolené plniť si povinnú školskú dochádzku mimo

územia SR osobitným spôsobom, t. j. dochádzkou do školy na území iného štátu, na Slovensko chodieva
počas školských prázdnin. Z uvedeného dôvodu mal súd za preukázané, že mal. dieťa je začlenené do
sociálneho a kultúrneho prostredia v T., a preto má obvyklý pobyt v tomto štáte. To znamená, že vo veci
výkonu rodičovských práv a povinností je daná právomoc anglického súdu a Okresný súd Komárno si
nemôže založiť svoju právomoc na žiadnom z princípov medzinárodného práva súkromného.

17. Vzhľadom k tomu, že je daná právomoc anglických súdov konať vo veci rozvodu manželstva, ako aj
vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, slovenský súd si nemôže
založiť právomoc. Keďže nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľným nedostatkom podmienky
konania, súd konanie zastavil podľa ustanovenia § 161 ods. 2 CSP v spojitosti s § 2 ods. 1 CMP tak,

ako to je uvedené v prvej výrokovej vete tohto uznesenia.

18. O trovách konania rozhodol súd podľa § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na
náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.

19. Poukazujúc na to, že navrhovateľka zaplatila súdny poplatok za návrh v sume 66,- eur a ide o
rozvodové konanie, súd vrátil navrhovateľke zaplatený súdny poplatok v plnej výške tak, ako uviedol v
tretej výrokovej vete tohto uznesenia.20. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, žiadajúc odvolací
súd, aby napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a v nadväznosti na to rozhodnutie vychádza nesprávneho právneho posúdenia
veci. Za nesprávne považuje konštatovanie súdu prvej inštancie, že maloletá má spolu s matkou obvyklý
pobyt v T., pričom súd svoje tvrdenia založil na potvrdení o návšteve predškolského zariadenia v roku
2013. V tomto čase sa mala maloletá len oboznamovať s novým prostredím a po krátkom čase sa vrátili
na Slovensko. Súd v súvislosti s uvedeným nedisponuje žiadnym relevantným dôkazom o tom, ako dlho

vo V. B. zotrvali. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľka je slovenskou štátnou občiankou, v súčasnosti žije
v T. a Slovenská republika a V. B. sú členskými štátmi EÚ, súd skúmal svoju právomoc v manželských
veciachpodľaNariadeniaRady(ES)č.2201/2013osúdnejprávomociauznávaníavýkonerozsudkomv
manželských veciach a vo veciach rodičovských práva povinností (ďalej len „Brusel IIa“). Poznamenala,
že súd prvej inštancie poukázal na čl. 7 ods. 2 nariadenia Brusel IIa, avšak nevzal do úvahy vôľový
prvok, ktorý je obsiahnutý v uvedenom ustanovení. Opätovne poukázala na to, že navrhovateľka je

štátnou občianskou Slovenskej republiky a manžel je štátnym občanom Spojených štátov amerických
s obvyklým pobytom v R.. Zdôraznila, že právomoc súdu je daná v zmysle § 38 ods. 1 a § 22 ods. 1
zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Vzhľadom k tomu, že zákon
spája s konaním o rozvod manželstva aj úpravu rodičovských práv a povinností k mal. dieťaťu na čas
po rozvode, súd nemal individuálne skúmať právomoc v zmysle čl. 8 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa. V

predmetnej veci ide o samostatné konanie o úprave rodičovských práv a povinnosti k mal. dieťaťu na
čas po rozvode. Záverom dodala, že argumentácia uvedená v bode 22 napadnutého uznesenia sa týka
iného samostatného konania, ktoré je vedené na súde prvej inštancie pod sp. zn. 10P/135/2012 o úprave
rodičovských práv a povinností k mal. dieťaťu na čas do rozvodu.

21. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou stranou v zákonom stanovenej lehote na
podanie odvolania (§ 359 CSP § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, preskúmal
napadnuté uznesenie prvej inštancie a konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 65 - § 67 zák. č. 161/2015
Z. z. CMP), prejednal odvolanie navrhovateľky (manželky) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§

385 ods. 1 CSP) za splnenia povinnosti ustanovenej v ust. § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že
odvolanie nie je dôvodné, a preto uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods.
1, 2 CSP ako vecne správne potvrdil.

22. Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že navrhovateľka sa podaním označeným

ako Návrh na rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností doručeným súdu prvej
inštancie dňa 26. 11. 2014 domáha rozvodu manželstva s manželom a zverenia mal. Z. T. B. do
jej osobnej starostlivosti na čas po rozvode. Zároveň sa domáhala úpravy vyživovacej povinnosti od
odporcukmaloletejdcérevovýške500eurmesačne.Knávrhupriložilasobášnylistvystavenýosobitnou
matrikou Ministerstva vnútra SR, ako aj rodný list mal. Z. T.. Súd prvej inštancie uznesením č. k.

12P/347/2014-14 zo dňa 19. 12. 2014, právoplatným dňa 30. 12. 2014 pribral do konania prekladateľku
z jazyka slovenského a naopak. Ďalším uznesením zo dňa 16. 12. 2014 súd ustanovil opatrovníka pre
maloletú Z. T., ktorým je Úrad práce sociálnych vecí a rodiny Komárno. Následne súd prvej inštancie
rozhodol uznesením zo dňa zo dňa 13. mája 2015, č. k. 12P/347/2014-28 tak, že zastavil konanie o
rozvode a úprave výkonu rodičovských práv a povinností k mal. dieťaťu Z. T. B., nar. XX. XX. XXXX z

dôvodu nedostatku právomoci prvoinštančného súdu. Odvolací súd uvedené rozhodnutie preskúmal v
odvolacom konaní a toto rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil uznesením zo dňa 29. januára 2016,
č. k. 5CoP/31/2015-45 z dôvodu zistenia procesných pochybení a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie následne vo veci opätovne rozhodol napadnutým
uznesením tak, že zastavil konanie o rozvode a úprave výkonu rodičovských práv a povinností k mal.

dieťaťu Z. T. B., nar. XX. XX. XXXX z dôvodu nedostatku právomoci prvoinštančného súdu. O trovách
konania rozhodol súd tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Ďalším výrokom
rozhodol o vrátení súdneho poplatku vo výške 66 eur navrhovateľke cestou Slovenskej pošty, a. s.
23. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok a zákona
č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok, došlo v súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č.

99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej
aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na
všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti Civilného sporového poriadku a Civilnéhomimosporového poriadku vychádzajúc pritom z prechodných ustanovení uvedených predpisov, a to s
ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla.
24. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

Podľa § 395 ods. 1 CMP, ak § 396 neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 395 ods. 2 CMP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 2 ods. 2 CMP, na účely tohto zákona sa pojmy žaloba, strana a spor vykladajú ako návrh na
začatie konania, účastník konania (ďalej len "účastník"), a konanie podľa tohto zákona, ak z povahy

veci nevyplýva inak.

Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na
to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").

Podľa§161ods.2CSP,akideonedostatokprocesnejpodmienky,ktorýnemožnoodstrániť,súdkonanie
zastaví.

Podľa § 3 CSP, súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak
ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

Podľa § 9 CSP, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie
bezodkladne zastaví.

25. Civilný sporový poriadok dbá o to, aby súdne konanie prebiehalo podľa presne ustanovených

pravidiel, ktorých dodržiavanie je predpokladom, aby súd mohol konať a vydať rozhodnutie. Tieto
predpoklady sa nazývajú procesné podmienky konania. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné
podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky, a tie môžu byť odstrániteľné a neodstrániteľné. Za
neodstrániteľné nedostatky sa považujú nedostatok právomoci súdu, litispendencia, res iudicata, ako
aj nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania. Neodstrániteľné nedostatky (podmienky) konania

majú za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť podľa,
prípadne vec postúpiť inému orgánu.

26. Právomoc sa všeobecne posudzuje ako oprávnenie určitého štátneho orgánu, v tomto prípade súdu,
riešiť otázky, ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie. Civilný sporový poriadok vymedzuje

právomoc súdov v § 3 a 4 CSP. Ustanovenie § 3 CSP určuje, že súdy prejednávajú a rozhodujú
súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú
iné orgány. Súkromnoprávne vzťahy, z ktorých vychádzajú súkromnoprávne spory a iné veci, sú
charakterizované najmä právnou rovnosťou a vôľovou autonómiou ich účastníkov. Ich postavenieje rovnocenné, čo znamená, že jeden z účastníkov súkromnoprávneho vzťahu nie je oprávnený
jednostranne ukladať povinnosti druhému účastníkovi a ani sám autoritatívne vynucovať splnenie
povinnosti druhého účastníka súkromnoprávneho vzťahu. Nad rámec súboru vzťahov uvedených v § 3

CSP súdy prejednávajú a rozhodujú aj iné veci, ktoré sa už nezakladajú priamo na práve súkromnom,
ale len vtedy, ak to ustanovuje zákon - čo vyplýva z § 4 CSP.

27. Právomoc súdu je jednou z podmienok konania (§ 161 CSP), ktorej existenciu súd skúma z úradnej
povinnosti kedykoľvek počas konania. Nedostatok právomoci súdu prejednať a rozhodnúť konkrétny

spor alebo vec je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania, ktorý kedykoľvek počas konania
vedie k zastaveniu konania (§ 9 a 10 CSP) a prípadne aj k súčasnému vyhláseniu o nedostatku
právomoci.

28. Ak súd zistí, že nie je daná jeho právomoc na prejednanie a rozhodnutie o veci s medzinárodným
prvkom, konanie zastaví podľa ustanovenia § 161 ods. 2 CSP. Nemôže však vec postúpiť súdu iného

štátu; iba v odôvodnení svojho uznesenia poučí účastníkov o tom, že sa s návrhom môžu obrátiť na
príslušný úrad v cudzine (R 26/1987).

29. Odvolací súd preskúmavajúc dôvodnosť podaného odvolania navrhovateľky preskúmal vecnú
správnosť napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, pričom dospel k záveru, že súd prvej inštancie

dospel k správnym právnym záverom, keď vychádzal z riadne zisteného skutkového stavu veci, ktorý
následne správne právne posúdil. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd poukazuje na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP).

30. Podľa § 2 ZMPS, ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné

medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie
medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 7 ods. 2 druhej vety Ústavy SR právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej
únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. V tejto súvislosti majú relevanciu najmä

nariadenia Rady (ES) o právomoci (pozri uvedené súvisiace predpisy). Tieto sa však aplikujú len v
prípade, ak sa nepoužije medzinárodná zmluva, ktorá nekoliduje s pôsobnosťou priamo aplikovateľnej
európskej normy (pozri § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom).
Až následne sa môžu aplikovať ustanovenia zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom
a procesnom, upravujúce právomoc (§ 37 až 47 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve

súkromnom a procesnom).

Podľa článku 3 ods. 1 nariadenia Brusel IIa vo veciach rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva
majú právomoc súdy členského štátu,
a) na ktorého území:

- majú manželia obvyklý pobyt, alebo
- manželia mali naposledy obvyklý pobyt, pokiaľ tam jeden z manželov stále býva, alebo
- má odporca obvyklý pobyt, alebo
- v prípade spoločnej žiadosti, má niektorý z manželov obvyklý pobyt, alebo
- má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej jeden rok bezprostredne pred podaním návrhu,

alebo
- má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním
návrhu a je buď štátnym príslušníkom tohto členského štátu, alebo v prípade V. a A. tam má domicil;
b) ktorého štátnymi príslušníkmi sú obaja manželia alebo v prípade Veľkej Británie a Írska, ak tam majú
obaja manželia "domicil".

Podľa článku 6 nariadenia Brusel IIa, Manžela, ktorý:
a) má obvyklý pobyt na území členského štátu; alebo
b) je štátnym príslušníkom členského štátu alebo v prípade V. a A., má svoj "domicil" na území jedného
z týchto členských štátov, možno žalovať v inom členskom štáte iba v súlade s článkami 3, 4 a 5.

Podľa článku 7 ods. 1 nariadenia Brusel IIa, ak žiadny súd členského štátu nemá právomoc podľa
článkov 3, 4, a 5, právomoc sa určí v každom členskom štáte podľa práva tohto štátu.
Podľa článku 7 ods. 2 nariadenia Brusel IIa proti odporcovi, ktorý nemá obvyklý pobyt a ani nie je štátnym
príslušníkom členského štátu, alebo v prípade V. B. a A. nemá "domicil" na území žiadneho z týchtočlenských štátov, môže každý štátny príslušník členského štátu s obvyklým pobytom na území iného
členského štátu využiť kritéria súdnej právomoci platnej v danom štáte rovnako ako príslušníci tohto
štátu.

31. Spektrum rodinnoprávnych vzťahov s cudzím prvkom sa dotýka rôznych kategórii subjektov
líšiacich sa predovšetkým úrovňou ich sociálneho statusu (manželia, rodičia, deti, opatrovatelia,
osvojitelia a pod.). Oblasť súkromnoprávnych vzťahov medzi manželmi patrí z hľadiska medzinárodného
práva súkromného k najpestrejším. Samotný charakter cudzieho prvku, ktorý sa v tomto type
súkromnoprávnehovzťahumôževyskytovaťniejeprejavomobjektívnejprávnejkreativity(spravidlajeto

štátna príslušnosť). Tá sa prejavuje najmä v množstve rôznorodých právnych prípadov, v ktorých sa rieši
otázka platnosti manželského zväzku, rozvodu alebo rozluky manželstva, vyhlásenia neexistujúceho
manželstva, rozdelenia spoločného majetku, či úpravy rodičovských práv k spoločným deťom v prípade
rozpadu manželstva.

32. V súvislosti s právomocou v manželských veciach je otázka právomoci justičného orgánu prvoradou

otázkou, ktorú si musia súdy zodpovedať, a to nielen v rámci rozhodovacej a prejednávacej právomoci,
ktorej predmetom sú právne vzťahy bez cudzieho prvku, ale pri stanovovaní jurisdikcie slovenských
súdov v súkromnoprávnych vzťahoch s cudzím prvkom.

33. Pôsobnosť procesných pravidiel o právomoci v manželských veciach obsiahnutých v Zákone

o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom je od 1. marca 2015 obmedzená pôsobnosťou
nariadenia Brusel IIa. Oba právne predpisy sa dotýkajú problematiky zrušenia manželstva rozvodom,
rozluky manželstva alebo vyhlásenia manželstva za neplatné. Zatiaľ čo je pôsobnosť nariadenia daná
hranicami členských štátov EÚ, ustanovenia o právomoci obsiahnuté v ZMPS sa dotýkajú všeobecného
cudzieho prvku, takže sa budú uplatňovať v prípade manželských vzťahov s cudzím prvkom mimo rámca

EÚ.

34. V súčasnom stave právnej úpravy sa občania EÚ môžu obrátiť so žiadosťou o rozvod na ktorýkoľvek
justičný orgán členského štátu EÚ. Pravidlá na určovanie právomoci súdov vo veciach rozvodu sú podľa
úpravy v práve EÚ upravené v čl. 3 a nasl. Nariadenia Brusel IIa. Základným kritériom na určovanie

právomoci justičných orgánov členských štátov je obvyklý pobyt manželov. V prípade, že žiaden zo
súdov členského štátu si nedokáže založiť právomoc na zrušenie manželstva rozvodom podľa čl. 3 - 5
Nariadenia Brusel IIa, môže si založiť podľa svojho lex fori (čl. 7 ods. 1). Ak odporca nemá obvyklý pobyt
(resp. domicil) na území niektorého z členských štátov a nie je ani štátnym príslušníkom niektorého
z členských štátov, môže štátnymi príslušník členského štátu, ktorý má obvyklý pobyt na území iného

členského štátu, využiť na určenie právomoci pravidlá lex fori tohto štátu. Podľa rozhodnutia ESD však
nie je možné, aby si súdy členských štátov zakladali svoju právomoc na základe noriem lex fori, ak sú
na rozhodnutie príslušné podľa niektorého z pravidiel podľa čl. 3 Nariadenia (C-68/07).

35. Odvolací súd vychádzajúc z obsahu súdneho spisu konštatuje, že v predmetnej veci ide o konanie

s cudzím prvkom, keďže účastníci konania sú štátnymi občanmi rôznych štátov, pričom navrhovateľka
- manželka domáhajúca sa rozvodu manželstva a úpravy práv a povinnosti k mal. dieťaťu na čas po
rozvode je štátnou občiankou Slovenskej republiky a manžel je štátnym občanom Spojených štátov
amerických. Vzhľadom k tejto skutočnosti bolo potrebné, aby súd prvej inštancie v rámci skúmania
podmienok konania ex offo preskúmal, či má v predmetnej veci právomoc konať o návrhu na rozvod a

o úprave práv a povinností rodičov k mal. dieťaťu na čas po rozvode. Keďže v danej veci ide o konanie
medzi občanom členského štátu Európskej únie (navrhovateľka-manželka - SR) a občanom tretieho
štátu (manžel - USA) súd správne skúmal existenciu bilaterálnej, resp. multilaterálnej medzinárodnej
zmluvy uzavretej medzi Slovenskou republikou a USA, prípadne možnosť aplikácie vnútroštátneho
právneho predpisu, ktorým je zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom

(ďalej len „ZMPS“). Keďže žiadna medzinárodná zmluva uzavretú medzi SR a USA nebola súdom
prvej inštancie zistená, bolo ďalej potrebné posúdiť, či si môže súd prvej inštancie založiť právomoc
v zmysle uvedenej vnútroštátnej normy. Vychádzajúc však z § 2 ZMPS dospel súd k správnemu
záveru, že aplikovať ustanovenia uvedeného zákona možno len v prípade, ak niečo iné neustanovuje
medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie

medzinárodnej zmluvy. Následne súd ďalej skúmal možnosť aplikovať Nariadenie Brusel IIa, zamerajúc
sa pritom na čl. 3 až 5 a na čl. 6 a čl. 7.36. Súd prvej inštancie sa pri skúmaní právomoci v konaní o rozvod manželstva zameral na skúmanie
obvyklého pobytu manželov. Definícia obvyklého pobytu nie je nikde obsiahnutá a súd pri posúdení
otázky, či má osoba obvyklý pobyt na území určitého štátu, musí zobrať do úvahy všetky relevantné

skutočnosti konkrétneho prípadu. Pre koncept obvyklého pobytu je totiž typickým jeho objektívny
charakter. Podstatným je, kde sa osoba fakticky prevažne zdržiava a kde je ťažisko jej každodenného
života, ako aj úmysel osoby zdržiavať sa na nejakom mieste. V tomto smere je teda významná najmä
skutočnosť, kde sa osoba zdržuje, kde pracuje, študuje a pod.

37. Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že manželia sú štátnymi občanmi rôznych štátov, a to manželka
je štátnou občiankou SR a manžel je štátnym občanom R.. Manželstvo uzavreli na území Q. V. kde mali
spoločné bydlisko, a to na adrese XXXX N. M., H., A. XXXXX. V roku 2007 sa im narodila spoločná
dcéra Z. T. B., ktorú vychovávali spoločne v R. až do času, kedy sa navrhovateľka v apríli 2008 vrátila
na územie SR aj s maloletou dcérou. Od apríla 2008 mali následne prihlásený trvalý pobyt v O., I. O.
XXXX. Poukazujúc na zistené skutočnosti bolo potrebné zisťovať obvyklý pobyt každého z manželov,

keďže je zrejmé, že manželia spolu ďalej nežijú. Pokiaľ ide o obvyklý pobyt manžela je zrejmé, že jeho
obvyklý pobyt zostal v R. kde býval a zdržiaval sa pred uzavretím manželstva, počas manželstva a
zdržiava sa tam doposiaľ. Pokiaľ ide o obvyklý pobyt matky, súd prvej inštancie zistil, že v čase podania
návrhu na rozvod mala navrhovateľka hlásený trvalý pobyt v O., avšak reálne sa zdržiavala vo V., kde
žije v novom partnerskom vzťahu, žije tam spolu s maloletou dcérou Z. T., ktorá vo V. B. navštevovala

predškolské zariadenie a následne si tam plní aj povinnú školskú dochádzku. Súd prvej inštancie ďalej
skúmal, od kedy a z akého dôvodu sa matka vo V. B. zdržiava, a to z dôvodu, že je potrebné ustáliť jej
obvyklý pobyt, keďže navrhovateľka v konaní namietala, že sa vo V. B. zdržiava len od apríla 2008, čo
ak by sa preukázalo by mohlo založiť právomoc všeobecného súdu Slovenskej republiky. Vykonaným
dokazovaním bolo zistené, že mal. dcéra navrhovateľky nastúpila do materskej školy v Z. I. dňa 05.

09. 2011 a školskú dochádzku si plnila do 30. 06. 2012. V nasledujúcom školskom roku 2012/2013 už
do materskej školy nenastúpila z dôvodu jej odsťahovania sa. Od júna 2013 maloletá Z. T. navštevuje
základnú školu B. U. ako denná študentka s rozsahom vyučovacích 25 hodín týždenne, čo vyplýva z
potvrdenia uvedenej školy zaslanej súdu. Základná škola v O. rozhodnutím č. XXXX/XXX/XX-XX/X zo
dňa 17. 09. 2014 povolila mal. Z. T. B. plniť povinnú školskú dochádzku mimo územia SR osobitným

spôsobom, t. j. dochádzkou do školy na území iného štátu (B. U. X. Q. C. View J., Q. C., N. N. B XX U.).
Uvedené nasvedčuje tomu, že s mal. Z. T. sa vo V. B. zdržiavala aj jej matka, pretože nie je reálne, aby
si tam maloleté dieťa navrhovateľky plnilo povinnú predškolskú dochádzku v rozsahu 25 hodín týždenne
a pritom sa zdržiavalo na území Slovenskej republiky. Keďže išlo v tom čase o dieťa vo veku približne
7 rokov, má súd nad mieru všetkých pochybností za preukázané, že sa tam musela zdržiavať aj so

svojou matkou - navrhovateľkou, ktorá tam mala za čas minimálne od júna 2013 do novembra 2014
(kedy podala návrh) vytvorené rodinné a aj sociálne väzby.

38. Dokazovaním vykonaným pred súdom prvej inštancie bolo dostatočne preukázané, že v danej
veci možno založiť právomoc súdu vo V. B., pretože navrhovateľka mala v čase podania návrhu na

rozvod obvyklý pobyt na území tohto štátu , keďže sa tam zdržiavala v období najmenej jedného roka
bezprostredne pred podaním návrhu. Je nad mieru všetkých pochybností zistené, že navrhovateľka
nemá obvyklý pobyt na Slovensku, a teda nemožno založiť právomoc Okresného súdu Komárno v
zmysle čl. 3 Nariadenia Brusel IIa, pretože sa dlhodobo, a to minimálne od júna 2013 dlhodobo zdržiava
na území V. B., zrejme tam pracuje, má tam partnera, s ktorým žije v spoločnej domácnosti, mal. Z. T. tam

navštevovala povinnú predškolskú dochádzku od júna 2013 a v súčasnosti si tam plní povinnú školskú
dochádzku , matka spolu s maloletou dcérou prichádzali na Slovensko najmä počas prázdnin a podľa
potreby. Vzhľadom k uvedenému je zrejmé, že ťažisko činností bežného života má matka spolu s dcérou
vo V. B., a teda s poukazom na preukázanie obvyklého pobytu matky na uvedenom území je splnené
kritériumzaloženiaprávomocirozhodovaťvmanželskýchveciachvzmyslečl.7ods.2NariadeniaBrusel

IIa.

39. Nariadenie Brusel IIa je univerzálne aplikovateľné, t.j. ak sú splnené podmienky v čl. 3 a na prekážku
konania nie je čl. 6 nariadenia, má právomoc na konanie o rozvode slovenský súd. Táto univerzálna
aplikovateľnosť vyplýva pre nariadenia v oblasti európskeho medzinárodného práva súkromného z

judikátu Súdneho dvora Európskej únie vo veci Owusu, kde súd povedal: „Znenie článku 2 Dohovoru
(dnes Nariadenia Brusel I) nenaznačuje, že uplatnenie všeobecného pravidla právomoci, ktorý tento
článok obsahuje výlučne vo vzťahu k bydlisku žalovaného na území zmluvného štátu, je podmienené
existenciou právneho vzťahu týkajúceho sa viacerých zmluvných štátov (bod 24 rozsudku). Všeobecnépravidlo právomoci uvedené v článku 2 Dohovoru sa môže vzťahovať aj na konania a spory týkajúce
sa zmluvného štátu a tretieho štátu (bod 26 rozsudku). Medzinárodná povaha právneho vzťahu
bydliska žalobcu a žalovaného v prvom štáte a sústredenie sporných skutočností v druhom štáte môže

predstavovať medzinárodnú povahu predmetného právneho vzťahu (bod 29 rozsudku),“ čím uzavrel,
že medzinárodný prvok, ktorý je potrebný na aplikáciu nariadení v oblasti európskeho medzinárodného
práva súkromného, nemusí byť intrakomunitárny, ale môže sa týkať i nečlenského štátu. Z tohto dôvodu
slovenskýsúdmôžeaplikovaťustanoveniadvojstrannejzmluvystretímštátom,resp.ustanoveniaZMPS
ibavprípade,žeprávomocslovenskéhosúdunarozvodpodľanariadeniaBruselIIaniejemožnézaložiť.

40. Navrhovateľka namietala, že Okresný súd Komárno mal založiť svoju právomoc, a to z dôvodu, že
má na území Slovenskej republiky evidovaný trvalý pobyt, konkrétne od apríla 2008 v I. O. XXXX, O..
Právomoc súdu prvej inštancie má byť podľa tvrdení navrhovateľky daná v zmysle § 38 ods. 1 a § 22
ods. 2 ZMPS. V tomto smere odvolací súd opätovne poznamenáva, že Zákon o medzinárodnom práve
súkromnom a procesnom nemožno aplikovať s poukazom na čl. 7 ods. 2 Ústavy SR a § 2 ZMPS, pretože

Nariadenie Brusel IIa má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou. Do pozornosti dáva súd čl.
7 Nariadenia Brusel IIa, ktorý upravuje zostatkovú právomoc, kedy za splnenia dvoch kumulatívnych
podmienok je možné aplikovať vnútroštátne predpisy o právomoci vo veci konať (v SR je takýmto
vnútroštátnym predpisom zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom).
Týmito podmienkami je neexistencia prekážky podľa čl. 6 Nariadenia Brusel IIa a nemožnosť založenia

siprávomocinakonanieorozvodžiadnymsúdomzčlenskýchštátovEÚpodľačl.3-5NariadeniaBrusel
IIa. Keďže z vykonaného dokazovania vyplýva, že je možné založiť právomoc súdu V. B. na základe
kritériaobvykléhopobytunavrhovateľky,nemožnovžiadnomprípadeaplikovaťZákonomedzinárodnom
práve súkromnom a procesnom. Takéto založenie právomoci by bolo v rozpore s vyššie uvedenou
právnou úpravou.

41. Podľa článku 8 ods. 1 nariadenia Brusel IIa súdy členského štátu majú právomoc vo veciach
rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia
konania.

Podľa článku 8 ods. 2 nariadenia Brusel IIa odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9,10
a 12.

42. Existencia právnych vzťahov medzi rodičmi a deťmi, ktorí sú príslušníkmi rôznych štátov alebo majú
obvyklý pobyt, resp. bydlisko na území rôznych štátov, je pomerne bežnou záležitosťou, ktorá so sebou

prináša potrebu úpravy pravidiel právomoci a kolíznej úpravy celého komplexu otázok týkajúcich sa
predovšetkým určenia rodičovstva a rodičovských práv a povinností, ktorými sú najmä výchova dieťaťa,
správa majetku dieťaťa, styk s dieťaťom a pod.

43. Právomoc slovenských súdov je daná vo vzťahu k všetkým deťom, ktoré majú na území Slovenskej

republiky obvyklý pobyt, bez ohľadu na ich štátne občianstvo. Slovenské súdy majú právomoc aj
vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, ktorých obvyklý pobyt nie je možné určiť a vo vzťahu
k maloletým utečencom a maloletým, ktorí sa na územie SR dostali v dôsledku nepokojov v ich
domovskom štáte. Nariadenie Brusel II a vytvára ucelený systém pravidiel právomoci vo veciach
rodičovských práv a povinností, ktoré sú tvorené tak, aby zodpovedali kritériu blízkosti.

44. Vychádzajúc z uvedených skutočností sa súd prvej inštancie v súvislosti s právomocou v konaní o
výkone rodičovských práv a povinností k mal. dieťaťu zameral na skúmanie obvyklého pobytu maloletej
dcéry navrhovateľky, pričom zistil, že jej obvyklý pobyt je s ohľadom na obsah súdneho spisu vo V. B..
V dôsledku uvedeného teda nemožno založiť právomoc Okresného súdu Komárno.

45. Odvolací súd na podporu správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie zdôrazňuje, že smerodajným
pri aplikácii Nariadenia Brusel IIa je obvyklý pobyt dieťaťa. Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27.
novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach
rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie“)

neupravuje definíciu pojmu „obvyklý pobyt“, iba naň odkazuje v čl. 8 (všeobecná právomoc vo veciach
rodičovských práv a povinností k dieťaťu) a v čl. 10 (súdna právomoc v prípadoch únosu dieťaťa). Z
uvedených článkov vyplýva, že právomoc má súd toho členského štátu, kde má dieťa obvyklý pobytv čase začatia konania, resp. v prípade únosu dieťaťa je to súd toho členského štátu, kde malo dieťa
obvyklý pobyt bezprostredne pred únosom.

46. Keďže pojem obvyklý pobyt nie je v nariadení bližšie špecifikovaný, vyvoláva často výkladové
problémy. Ani medzinárodné inštitúcie v medzinárodných zmluvách tento pojem úmyselne nedefinujú,
hoci sa v medzinárodnom práve súkromnom používa približne od roku 1980. V tejto súvislosti je preto
potrebné odkázať na dve relevantné rozhodnutia súdneho dvora EÚ, ktoré bližšie analyzujú tento pojem.
Týmito rozhodnutiami sú C - 523/07 z 2. apríla 2009 („A“) C - 497/10 z 22. decembra 2010 („Mercredi“).

47. Nariadenie neobsahuje žiadny výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť zmysel a
rozsah pôsobnosti tohto pojmu, a preto si tento pojem vyžaduje autonómny a jednotný výklad v celej
Európskej únii (C - 497/10, bod 45). Z uvedeného vyplýva, že nie je možné určiť obvyklý pobyt dieťaťa
podľa ustanovení slovenských predpisov. Ďalej z ustanovenia čl. 8 vyplýva, že obvyklý pobyt sa určuje
ku dňu začatia konania (princíp perpetuatio fori), pričom podľa čl. 16 nariadenia sa konanie na súde

považuje za začaté iba vtedy, ak sa na tomto súde podá písomnosť, ktorou sa začína konanie, alebo
rovnocenná písomnosť. Z judikatúry súdneho dvora vyplýva, že obvyklý pobyt dieťaťa musí byť určený
na základe súhrnu osobitných skutkových okolností každého jednotlivého prípadu. Okrem fyzickej
prítomnosti dieťaťa v členskom štáte musia byť zohľadnené ďalšie faktory, z ktorých je možné vyvodiť,
že táto prítomnosť nemá dočasný alebo príležitostný charakter a že pobyt dieťaťa odzrkadľuje istú mieru

začlenenia do sociálneho a rodinného prostredia. Do úvahy treba vziať najmä trvanie, pravidelnosť,
podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu, štátnu príslušnosť a presťahovanie rodiny do
tohtoštátu,miestoapodmienkyškolskejdochádzky,jazykovéznalostiarodinnéasociálneväzbydieťaťa
v danom štáte. (C - 523/07, bod 37 - 39).

48. Pri posudzovaní obvyklého pobytu je potrebné zobrať do úvahy aj vek dieťaťa, pretože iné faktory sa
zohľadňujúvprípadedojčaťa,akovprípadedieťaťavškolskomvekualebovprípadeneplnoletého,ktorý
ukončil svoje štúdia (C - 497/10, bod 52- 53). V prípade dojčaťa, ktoré je opatrované jedným z rodičov, je
potrebné vziať do úvahy integráciu rodiča do jeho sociálneho a rodinného prostredia a zohľadniť faktory,
ako sú dôvody presťahovania rodiča do iného členského štátu, jazykové znalosti, ako aj geografický a

rodinný pôvod rodiča (C - 497/10, bod 55).

49. Vzhľadom k tomu, že nariadenie neupravuje minimálnu dĺžku pobytu, trvanie pobytu môže slúžiť
len ako indícia v rámci posúdenia stability pobytu, pričom toto posúdenie sa musí uskutočniť vo svetle
všetkých osobitných skutkových okolností každého jednotlivého prípadu. Na zmenu obvyklého pobytu

sa berie do úvahy najmä vôľa dotknutej osoby vytvoriť v ňom stále a obvyklé centrum svojich záujmov
s úmyslom dať mu stabilnú povahu. (C - 497/10, bod 51). Zámer rodičov usadiť sa s dieťaťom v inom
členskom štáte sa môže prejaviť určitými krokmi, ako sú kúpa alebo nájom bytu, ale aj podaním žiadosti
o pridelenie sociálneho ubytovania na príslušných orgánoch členského štátu. (C - 523/07, bod 40).

50. Pri zmene obvyklého pobytu však treba rozlišovať situáciu neoprávnenej zmeny pobytu dieťaťa,
t. j. pri únose dieťaťa, kedy si podľa čl. 10 nariadenia zachováva právomoc súd členského štátu, kde
malo dieťa obvyklý pobyt pred únosom. Ak nie je možné určiť na základe analýzy všetkých relevantných
skutočností obvyklý pobyt dieťaťa, môže si súd, vo výnimočných prípadoch, založiť právomoc podľa
článku 13 nariadenia, ktorý priznáva právomoc súdu členského štátu, v ktorom sa dieťa nachádza.

51. Zároveň nemožno pri posudzovaní obvyklého pobytu opomenúť ani cieľ, ktorý prijatie tohto pojmu
ako kritéria určujúceho právomoc súdov sledovalo. Týmto cieľom bola predovšetkým snaha o aplikáciu
kritéria, ktoré je voči dotknutej osobe najspravodlivejšie a ktoré zabezpečuje, aby o veci týkajúcej sa
určitej osoby konal súd štátu, ktorý je k danej osobe „najbližší“.

52. Poukazujúc na uvedené skutočnosti možno jednoznačne dospieť k záveru, že obvyklý pobyt mal.
Z. T. je vo V. B., kde sa zdržiava minimálne od júna 2013 a kde má ťažisko všetkých aktivít. Vo V. B.
žije s matkou a jej partnerom v spoločnej domácnosti, taktiež tam navštevovala povinnú predškolskú
dochádzku v rozsahu 25 hodín týždenne a v súčasnosti tam navštevuje základnú školu, kde si plní

povinnú školskú dochádzku na základe rozhodnutia Základnej školy v O. o povolení osobitného spôsobu
výkonu povinnej školskej dochádzky, a to navštevovaním základnej školy v zahraničí. Maloletá Z. T.
má teda rodinné zázemie a sociálne väzby vo V. B., a teda je aj v najlepšom záujme maloletej, aby o
úprave rodičovských práv a povinností na čas po rozvode rozhodoval súd vo V. B.. Keďže maloletá Z.T. nemá obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, potom Okresný súd Komárno nemohol založiť
svoju právomoc. Navyše odvolací súd poznamenáva, že rozhodnutiu slovenského súdu by nemuseli byť
na území V. B. priznané rovnaké účinky, v dôsledku čoho by mohla nastať aj situácia, že rozhodnutie

napríklad o úprave styku by bolo fakticky nevykonateľné.

53. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, kedy bolo preukázané, že Okresný súd Komárno si
nemôže založiť právomoc na rozhodnutie predmetnej veci o úprave rodičovských práv a povinností k
mal. Z. T. B., pretože je daná právomoc súdu príslušného vo V. B., správne súd prvej inštancie konanie

zastavil s poukazom na nedostatok právomoci.

54. Odvolací súd preskúmajúc dôvodnosť podaného odvolania dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľky nie je dôvodné, pretože súd v odvolacom konaní nevzhliadol žiadne pochybenia
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré by odôvodňovali procesný postup v zmysle § 389
ods. 1 CSP, resp. § 388 CSP. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej

inštancie ako vecne správne potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

55. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP
tak, že v odvolacom konaní procesne úspešnému odporcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože si žiadne odvolacie trovy neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

56. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).