Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. jún 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/53/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1614204755
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1614204755.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov

senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: Prima banka
Slovensko, a.s., Hodžova č. 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: Y. S., nar. XX.X.XXXX, trvale
bytom K. X, S., o zaplatenie 4 396,34 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Malacky zo dňa 8.11.2017, č.k. 7C/921/2016-41, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

4 396,34 eur s úrokom vo výške 283,49 eur, s úrokom z omeškania vo výške 5,20 eur, s úrokom z
omeškania 5 % ročne zo sumy 4 679,83 eur od 10.4.2014 do zaplatenia(výrok I), v prevyšujúcej časti
žalobu žalobcu zamietol (výrok II), priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých
výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí(výrok III),
konanie v časti o zaplatenie 106,65 eur zastavil (výrok IV) a žalovanému v zastavenej časti náhradu
trov konania nepriznal( výrok V).

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 53 ods. 9, § 514 ods. 1,2, § 565 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods.
1,2, § 504 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 1 ods. 1, § 2
písm. d), § 9 ods. 1,2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
(ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) a vecne tým, že mal v konaní za preukázané, že žalobca
a žalovaný uzavreli dňa 11.6.2013 Úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXXXXXXXX (ďalej len „úverová
zmluva“), na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky formou splátkového

bezúčelového úveru za podmienok uvedených v zmluve a všeobecných obchodných podmienkach, a
to vo výške 4 900 eur, s fixnou úrokovou sadzbou 15,90 % ročne do splatnosti úveru, výškou anuitnej
mesačnej splátky 137,64 eur splatnou vždy 15. deň kalendárneho mesiaca, termínom splatnosti prvej
splátky 17.6.2013, počtom splátok 48, konečnou splatnosťou úveru k 15.5.2017, výškou RPMN 17,38
%, priemernou RPMN ku dňu podpisu úverovej zmluvy 20,44 % a celkovou čiastkou, ktorú musí
klient zaplatiť 6 606,72 eur. Súd prvej inštancie skúmajúc obsahové náležitosti úverovej zmluvy zistil,
že zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods.

1,2 zákona o spotrebiteľských úveroch, účinného v dobe uzatvorenia úverovej zmluvy. Z vykonaného
dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný uhradil splátky v celkovej sume 825,84
eur, ktoré boli započítané v prospech istiny a v prospech dohodnutého zmluvného úroku. Následne
žalobca v súlade s čl. 4.2.1. úverovej zmluvy po tom, čo žalovaný bol v omeškaní so splátkami pristúpillistom zo dňa 18.3.2014 k zosplatneniu celého úveru a vyzval žalovaného k zaplateniu dlhu 4 698,61 eur
pozostávajúceho z nezaplatenej istiny, úrokov a poplatku za výzvu v lehote do 9.4.2014, pričom v konaní
pred súdom prvej inštancie si žalobca zaplatenie poplatku za výzvu na predčasné splatenie úveru vo

výške 30 eur neuplatnil. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie posúdil žalobu žalobcu v časti o
zaplatenie neuhradenej časť úverovej istiny v sume 4 396,34 eur a v časti sumy riadnych úrokov 283,49
eur ako dôvodnú a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 4 679,83 eur (4 396,34 eur + 283,49 eur) .

3. V časti uplatňovaného zmluvného úroku vo výške 15,90 % ročne, ktorý si žalobca uplatnil zo súm istiny

po započítaní splátok žalovaného od 11.4.2014 do zaplatenia, posúdil súd prvej inštancie žalobu žalobcu
akonedôvodnú.Malzato,žestranysporusidojednalizmluvnýúrok15,90%akofixnýdodobysplatnosti
úveru, nakoľko však žalobca v zmysle zmluvných dojednaní pristúpil k zosplatneniu celého úveru a jedná
sa o plnenie zo spotrebiteľského úveru, žalobcovi zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia nepatrí.
Súd prvej inštancie svoje právne závery založil na uznesení ÚS IV. 476/2012 z 18.9.2012, v zmysle
ktorého Ústavný súd SR odobril názor odvolacieho a prvoinštančného súdu, podľa ktorého veriteľovi

patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky
z omeškania (R 59/1998, 4Obo 143/1998). Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do
vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba
právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému
zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu

vo vzťahoch medzi účastníkmi. ÚS SR v citovanom ustanovení konštatuje, že namietané rozhodnutie
nebolo možné považovať za svojvoľné, alebo zjavne neodôvodnené, resp. že by popieralo zmysel práva
na súdnu ochranu.

4. Súd prvej inštancie vychádzajúc z ust. § 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka a ust. § 3 ods.

1 Nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka (ďalej len „Nariadenie vlády“), priznal žalobcovi aj nárok na zaplatenie úrokov
z omeškania vo výške 5,20 eur z dlžných splátok do dátumu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru,
tak ako si ich žalobca vyčíslil v špecifikácií dlžnej sumy a úroky z omeškania vo výške 5% ročne zo
sumy 4 679,83 eur (nezaplatená istina a riadne úroky z úveru), a to od 10.4.2014 (prvý deň omeškania

žalovaného s dlžnou sumou, t.j. deň nasledujúci po zosplatnení dlžnej sumy) do zaplatenia.

5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015
Civilnýsporovýporiadok(ďalejlen„C.s.p.“),vychádzajúcztoho,žežalobcamalneúspechlenvpomerne
nepatrnej časti (kontinuálny úrok z úveru), preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu

trov vo výške 100%, s tým, že o výške trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia.

6. Nakoľko žalobca pred začatím pojednávania vo veci zobral žalobu v časti o zaplatenie úrokov z úveru
vo výške 34,95 eur, úrokov z omeškania vo výške 11,70 eur a poplatkov za upomienky v sume 60 eur
späť, súd prvej inštancie postupom podľa ust. § 145 ods. 2, § 146 ods. 1 C.s.p., v tejto časti konanie

zastavil. O trovách konania v zastavujúcej časti súd prvej inštancie rozhodol podľa § 256 ods. 1 C.s.p.,
vychádzajúc z toho, že zastavenie konania procesne zavinil žalobca, preto je povinný zaplatiť náhradu
trov konania žalovanému. Nakoľko si však žalovaný náhradu trov konania neuplatnil a iné trovy mu zo
spisu nevyplývali, súd prvej inštancie žalovanému v zastavujúcej časti náhradu trov konania nepriznal.
7. Proti zamietajúcemu výroku rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi nárok na

zmluvný úrok vo výške 15,90% p.a. po zosplatnení úveru, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., majúc za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v
napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že nárok na zaplatenie
úroku trvá od doby poskytnutia peňažných prostriedkov až do ich vrátenia, teda aj po predčasnom
splatení, poukazujúc na ust. § 502 ods. 1, § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka ako aj na ust. § 16 ods.

1 zákona o spotrebiteľských úveroch, preto aj po zosplatnení úveru veriteľovi patrí nárok na odplatu za
poskytnuté peňažné prostriedky. Odkázal aj na aktuálnu rozhodovaciu prax, konkrétne na rozhodnutie
Krajského súdu v Žiline č.k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.1.2017. Preto tvrdenie, že po zosplatnení
úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v
právnych predpisoch. Mal za to, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4 Obo 143/98, na ktoré súd

prvej inštancie v rozhodnutí poukazoval, sa netýkalo samotného uplatňovaného nároku na dohodnutý
úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov po zosplatnení úveru. Odstúpenie od zmluvy veriteľom pri
omeškaní dlžníka podľa ust. § 506 Obchodného zákonníka, nespôsobuje zánik záväzku ex tunc, preto
naďalej trvá právo veriteľa, aby dlžník vrátil dlžnú sumu spolu s úrokmi, táto povinnosť odstúpením odzmluvy nezaniká. Uviedol, že v zmysle ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia
peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej
prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Vzhľadom k uvedenému žiadal, aby

odvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštancievnapadnutomzamietajúcomvýrokuzmeniltak, že žalobe
v plnom rozsahu vyhovie a prizná mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
8. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods.
1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v

ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval
ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu podané proti zamietajúcemu výroku
rozhodnutia nie je podané dôvodne.

10. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že dňa 11.6.2013 uzavrel žalobca a žalovaný
Úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXXXXXXXX, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému peňažné

prostriedky vo výške 4 900 eur, s fixnou úrokovou sadzbou 15,90 % ročne do splatnosti úveru. Žalovaný
riadne a včas poskytnutý úver nesplácal, preto žalobca výzvou zo dňa 18.3.2014 vyzval žalovaného na
predčasné splatenie úveru vo výške 4 698,61 eur s príslušenstvom najneskôr do 9.4.2014. Žalovaný
výzvu na predčasné splatenie úveru prevzal dňa 24.3.2014. Do dňa predčasného zosplatnenia žalovaný
uhradil žalobcovi celkom sumu 825,84 eur, z toho žalobca započítal na istinu sumu 503,66 eur a na

riadny úrok sumu 322,18 eur. Dňa 29.4.2014 žalobca doručil žalobu na súd prvej inštancie. Podaním zo
dňa 1.4.2016 zobral žalobca žalobu v časti o zaplatenie 106,65 eur (úrok z úveru vo výške 34,95 eur,
úrok z omeškania vo výške 11,70 eur a poplatok za upomienku v sume 60 eur) späť.

11. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

12. Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie vo vzťahu k zamietajúcemu

výroku rozhodnutia, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil
skutkový stav a vo veci správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na
základe uvedeného sa odvolací súd v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s
dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti, v ktorom súd prvej inštancie

dostatočne a presvedčivo zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní podstatný
význam. S odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie vzťahujúceho sa k zamietajúcemu výroku
rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje,
vyjadruje sa len k odvolacím námietkam odvolateľa.

13. Vo vzťahu k odvolacím námietkam odvolateľa, odvolací súd poukazuje na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.9.2012 sp.zn. IV.ÚS 476/2012, ktorý v odôvodnení rozhodnutia
poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Obo 143/98 uviedol, že nie je
možné priznať úroky z úveru v čase po splatnosti celého úveru, pokiaľ nastupuje režim platenia úrokov

z omeškania. Hoci judikatúra najmä nižších súdov v tomto smere nie je úplne jednotná, odvolací súd sa
prikláňa k názoru prezentovanému v označenom rozhodnutí a jeho záver považuje za logický, nakoľko
v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v
podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo nerovnováhu vo vzťahoch medzi
účastníkmi zmluvy. Na tomto výklade a ustálenej súdnej praxi nič nemení ani ust. § 16 ods. 1 zákona o

spotrebiteľských úveroch, o ktoré opiera svoje odvolanie žalobca a podľa ktorého je spotrebiteľ povinný
uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho
splatenia. Toto ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch má na mysli situáciu, kedy spotrebiteľ
- dlžník riadne spláca a toto ustanovenie vymedzuje celkovú dĺžku obdobia, počas ktorého má dlžník
ako spotrebiteľ povinnosť platiť úroky. Ak však veriteľ pristúpi k tzv. zosplatneniu úveru, nastupuje režim

platenia úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru. V tomto prípade svojim právnym úkonom veriteľ
navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov,
v dôsledku čoho, na jeho strane padá obmedzovanie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým
obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok.14. Možno tak uviesť, že ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili

výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený
krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde by spotrebiteľ bol vystavený všetkým sankčným
mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy,
ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli
účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby k zmene

záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli
zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže
pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za
stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov
z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nejaké obmedzenie užívania svojho majetku podľa uzavretej
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak tak jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť

jednorázovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšené o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a
počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným
predčasnýmzosplatnenímúveru.Sprotiprávnymstavomsaprirodzenespájajúvýhradnésankcie,keďže
spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú
spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom legge artis, a teda stavom oprávneného držania

peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná
úprava,ktorásprotiprávnymstavomstotožňujeajodplatnénárokypatriacelenvprávnesúladnomstave,
je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchýlená od zákona, čo zmluvnú podmienku
podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí
absolútne neplatnou.

15. Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je
kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a Nariadenia
vlády. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania
dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky

testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a Nariadenia vlády a alternatívne (podľa povahy
zmluvnej úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka.

16. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka, podľa ktorého
má dlžník platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia finančných prostriedkov až do ich reálneho

vrátenia je treba uviesť, že jeho právo na priznanie úrokov za úver mu upreté nebolo, keď mu úrok
bol priznaný do zosplatnenia úveru.

17. K odvolacej námietke žalobcu o tom, že rozhodnutie v napadnutej časti spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo

skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci, s odvolaním sa na obsah odôvodnenia

uvedeného v predchádzajúcej časti tohto rozhodnutia, odvolací súd vo vzťahu k zamietnutému nároku
žalobcu na zaplatenie zmluvného úroku po zosplatnení úveru považuje skutkové zistenia súdu prvej
inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

18. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti (vrátane

výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie) podľa § 387 ods. 2 C.s.p ako vecne a právne
správne potvrdil.

19.Otrováchodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§255ods.1C.s.p.vspojenís§262ods.
1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a nárok na ich plnú náhradu priznal úspešnému žalovanému proti neúspešnému

žalobcovi s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262
ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý
vydá súdny úradník.20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§
427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).