Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. december 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/265/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111216095
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6111216095.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana

Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Renáty Deákovej, ako členiek senátu, v spore
žalobkyne Ing. P. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom v A. A., C. č. XXXX/X, zastúpenej JUDr. Zuzanou
Falisovou, advokátkou so sídlom v Banskej Bystrici, Námestie Štefana Moyzesa č. 2, proti žalovanému
TOPTRANS EU, a.s., IČO: 36703923, so sídlom v Nitre, Na Priehon č. 50, zastúpenému JUDr.
Miroslavou Vincúrovou, advokátkou so sídlom v Nitre, Farská č. 46/1, o určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica
č.k. 7C/21/2012-967 zo dňa 31.12.2014, ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového
poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol (prvý výrok) a vyslovil, že o
trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (druhý výrok).

1.2 Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa
ktorého medzi žalobkyňou a žalovaným vznikol od 01.05.2008 pracovný pomer na dobu neurčitú
na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.04.2008; žalobkyňa pracovala ako vedúci zamestnanec
vo funkcii vedúca strediska, t.j. odštepného závodu žalovaného v Banskej Bystrici; listom zo dňa
19.05.2011 ukončil žalovaný so žalobkyňou okamžite pracovný pomer z dôvodu závažného porušenia
pracovnej disciplíny tromi samostatnými skutkami; dňa 19.07.2011 podala žalobkyňa žalobu o určenie

neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru; v období od 19.05.2010 do 19.05.2011 došlo
na príkaz žalobkyne ako vedúcej strediska k vystaveniu cestovných príkazov ohľadne pracovných ciest
zamestnanca Q. R., ktoré boli vystavené v rozpore so skutočnosťou, pričom takto získané finančné
prostriedky boli uvedeným zamestnancom vyplácané k rukám žalobkyne, ktorej konaním za obdobie od
19.05.2010 do 19.05.2011 došlo na úkor žalovaného k vzniku škody z dôvodu neoprávnene vyplatených
cestovných náhrad v sume 4.063,37 €. Ostatné tvrdené skutky, ktoré mali byť dôvodom okamžitého
skončenia pracovného pomeru žalobkyne (t.j. realizovanie storna dobierkovej sumy bez písomného

pokynu od príkazcu a neoprávnené vyplácanie provízie sprostredkovateľovi), nemal súd prvej inštancie
preukázané.1.3 Podľa právneho posúdenia veci súdu prvej inštancie nebola žaloba žalobkyne dôvodná; súd dospel k
záveru,žežalobudoručilažalobkyňasúduvrámcidvojmesačnejprekluzívnejdoby;konštatovalsplnenie
formálnych a materiálnych predpokladov platnosti sporného okamžitého skončenia pracovného pomeru

vo vzťahu k jednému z tvrdených skutkov porušenia pracovnej disciplíny (neoprávnené vystavovanie
cestovných príkazov); súd prvej inštancie vyhodnotil, že okamžité skončenie pracovného pomeru
bolo písomné, doručené žalobkyni do vlastných rúk; riadne skutkovo odôvodnené (predovšetkým vo
vzťahu k tvrdenému neoprávnenému vystaveniu cestovných príkazov v tvrdenom období) a dané
v rámci subjektívnej a objektívnej lehoty na okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu

porušenia pracovnej disciplíny; skutkové zistenia ohľadne neoprávneného vystavenia cestovných
príkazov vyhodnotil ako zavinené závažné porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne ako
vedúceho zamestnanca, ktoré spôsobilo škodu na strane žalovaného ako zamestnávateľa, ktorý
vzhľadom na skutočnosť, že nešlo o ojedinelý prípad, ako aj spôsob a intenzitu porušenia pracovných
povinností opodstatnene stratil dôveru k žalobkyni ako svojmu zamestnancovi. Preto súd prvej inštancie
žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol.

1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b), § 70, § 74, § 77, § 81
písm. a), c), e), § 82 písm. a), e), f) Zákonníka práce; rozhodnutie o trovách konania vyhradil súd prvej
inštancie na samostatné rozhodnutie po právoplatnom skončení konania s poukazom na ustanovenie §
151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.
2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalažalobkyňavčasodvolaniezodňa22.01.2015(č.l.994-998

spisu). Rozsudok súdu prvej inštancie napadla v celom rozsahu. Nesúhlasila s právnym posúdením veci
zostranysúduprvejinštancieanamietala,žesúdprvejinštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázala na to, že súd prvej inštancie dospel k dôvodnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru len ohľadne jedného z troch skutkov, podľa ktorého mala
neoprávnene vystaviť cestovné príkazy zamestnancovi a obohatiť sa o vyplatené cestovné náhrady;

súd prvej inštancie v tomto konaní videl porušenie ustanovení § 81 písm. a), c), e) Zákonníka práce a
§ 82 písm. a), e), f) Zákonníka práce, pričom vychádzal z výpovedí svedkov J.. C. K., Q. R., Q. K. a C.
V. a listinných dôkazov ako cestovné príkazy a dovolenkový lístok Q. R.; vyjadrila názor, že súd prvej
inštancie sa v tomto prípade nevysporiadal s vykonaným dokazovaním a nevzal do úvahy jej obranu
v spore prednesenú najmä na pojednávaní dňa 10.12.2014, na ktorú tiež poukázala. Argumentovala,

že pokiaľ svedok J.. C. K. vypovedal, že všetky cestovné príkazy pre pracovníka Q. R. boli vystavené
žalobkyňou a žiadne pracovné cesty tohto zamestnanca sa v skutočnosti nerealizovali, išlo o výpoveď
svedka, ktorý nebol zamestnancom strediska v Banskej Bystrici a všetky skutočnosti, o ktorých svedčil,
mal len z počutia a iné len predpokladal; nie je pravdivé tvrdenie, že všetky cestovné príkazy boli
fiktívne a predložené listinné dôkazy vo väčšine prípadov nepreukazujú tvrdenie svedka, že v čase

pracovných ciest bol na pracovisku; túto skutočnosť nemožno vyvodiť ani z dovolenkového lístka svedka
Q. R. o čerpaní dovolenky od 14.03.2011 do 18.03.2011, z ktorého dôvodu nemohol vykonať pracovnú
cestu dňa 15.03.2011, pretože ide o fiktívny listinný dôkaz, pretože nebol podpísaný žalobkyňou ako
vedúcou útvaru oprávnenou schváliť každú dovolenku; pokiaľ súd uveril svedkovi Q. R. nesprávne
vyhodnotil jeho výpoveď, pretože tento je stále zamestnancom žalovaného a je málo pravdepodobné,

že by mohol vypovedať niečo iné, pretože inou výpoveďou by sa vystavil trestnoprávnym dôsledkom,
pretože bol jediný, kto mohol získať prípadný majetkový prospech na úkor žalovaného; výpoveďou
tohto svedka nebolo preukázané, že by mu dala príkaz na vystavovanie cestovných príkazov ani, že
by jej odovzdával peniaze z preplatených cestovných náhrad, pretože táto skutočnosť nevyplýva z
predložených výpisov z účtu svedka v banke, z ktorých vyplýva len to, že si vyberal z účtu peniaze pre

svoju osobnú potrebu nakoľko jednotlivé výbery nekorešpondujú so sumami cestovných náhrad, časy
výberov nekorešpondujú s dňom výplaty ani celková suma výberov sa nezhoduje s výškou vyplatených
cestovných náhrad; pokiaľ ide o výpoveď svedka Q. K., tento potvrdil skutočnosti uvedené svedkom Q.
R., ale podľa svojho vyjadrenia mu to povedal práve svedok Q. R. v čase keď bol v pracovnom pomere
so žalovaným; výpoveď tohto svedka o tom, že videl ako svedok Q. R. odovzdáva žalobkyni súpis

pracovných ciest vyvracia tvrdenú skutočnosť, že by súpis pracovných ciest vypracovávala žalobkyňa;
výkaz pracovných ciest svedka Q. R. spracovala na svojom počítači len z dôvodu, že tento nemal na
svojom počítači potrebné softvérové vybavenie na spracovanie cestovných príkazov; spochybnila aj
hodnovernosť svedka Q. K., s ktorým ukončila pracovný pomer z dôvodu krádeže tovaru zo skladu,čo mohlo byť dôvodom jeho zaujatosti voči nej a mohlo negatívne ovplyvniť jeho výpoveď. Súd prvej
inštancie preto nesprávne vyhodnotil dôkazy, o ktoré oprel svoje rozhodnutie; napadnutý rozsudok je
vecne a právne nesprávny; súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov nevzal do úvahy okolnosti, ktoré

svedčili v prospech žalobkyne ani nevyhodnotil vyhýbavé a ničím nepodložené tvrdenia svedkov, ktorí
sú stále v pracovnom pomere so žalovaným a preto nie je možné od nich spravodlivo žiadať, aby svedčili
v prospech žalobkyne pričom väčšina svedkov vypovedala o okolnostiach, ktoré im povedal svedok
Q. R. alebo si ich vyvodili z nejasných okolností. Žalobkyňa nesúhlasila ani s posúdením „premlčacej
lehoty“ na doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru ako ho vyhodnotil súd prvej inštancie,

nakoľko cestovné príkazy boli internou poštou žalovaného priebežne doručované a teda tento mal o nich
vedomosť každý mesiac, v ktorom došlo k ich výplate na účet svedka Q. R., ktorý vykonával pracovné
cesty svojim osobným motorovým vozidlom za účelom plnenia pracovných úloh; preto trvala na svojej
právnej kvalifikácii skutkového vymedzenia dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý je
nepravdivý, nepreukázaný, neurčitý, nejasný a nezrozumiteľný a nezakladá svojou intenzitou dôvod na
skončenie pracovného pomeru touto formou ako výnimočného spôsobu skončenia pracovného pomeru.

Na základe uvedeného žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil v zmysle vyhovenia žaloby v celom rozsahu.

2.2 Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 09.03.2015 (č.l. 1003-1008 spisu) k odvolaniu žalobkyne

prostredníctvom svojej právnej zástupkyne navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie. Súhlasil s právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie a nesúhlasil s odvolaním
žalobkyne. Vyjadril názor, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo dôvodné zo všetkých troch
skutkových dôvodov, ktoré boli vymedzené dostatočne určitým spôsobom v súlade s požiadavkami
súdnej praxe; samotná žalobkyňa v konaní neprodukovala žiadne relevantné dôkazy svedčiace v jej

prospech a sama si odporovala vo svojich tvrdeniach; v konaní bolo preukázané, že došlo k vystaveniu
cestovných príkazov na osoby, ktoré nemali s poukazom na ich pracovné zaradenie oprávnenie na
vykonávanie pracovných ciest, v dôsledku čoho došlo k vyplácaniu cestovných náhrad bez právneho
dôvodusvedomosťouaschválenímtýchtocestovnýchpríkazov,resp.pracovnýchciestžalobkyňou;táto
skutočnosť sama osebe preukazuje porušenie povinností vedúceho zamestnanca zo strany žalobkyne;

závažnosť tohto konania potvrdzuje skutočnosť, že k tomu dochádzalo počas niekoľkých rokov;
nesúhlasil s názorom žalobkyne o nedodržaní lehoty na okamžité skončenie pracovného pomeru,
pretože cestovné príkazy a ich preplácanie priebežne schvaľovala samotná žalobkyňa ako najvyššieho
štatutárneho orgánu v rámci Slovenskej republiky a až realizovanou kontrolou získal žalovaný vedomosť
o porušení povinnosti. Na základe uvedeného navrhol potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie.

2.3 Vyjadrenie žalovaného doručil odvolací súd právnej zástupkyni žalobkyne do vlastných rúk dňa
28.11.2016 prostredníctvom pošty (č.l. 1009 spisu).

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri
rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax

(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť
zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2

C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobkyne podľa § 34 C.s.p., preskúmal
vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania
žalobkyne podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní žalobkyne podľa § 380 ods. 1 C.s.p.
a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.4.3 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

4.4 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

4.5 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobkyne ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a v tejto súvislosti udáva, že sa v plnom
rozsahu stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti žaloby žalobkyne, v tomto
smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1 a 2
C.s.p. na tieto v celom rozsahu poukazuje. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania

žalobkyne viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami
žalobkyneuvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomsúduprvejinštancie,ktorýpredchádzalvydaniu
napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods.
2 C.s.p.).

4.6 Odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Žalobkyňa v podanom odvolaní spochybnila skutkové zistenia
súdu prvej inštancie zistené z vykonaného dokazovania, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje
právne posúdenie veci ohľadne splnenia formálnych a materiálnych predpokladov platnosti sporného
okamžitéhoskončeniapracovnéhopomeru,ktorévyústilodonázorusúduprvejinštancieonedôvodnosti
žaloby žalobkyne. Vo všeobecnosti považuje odvolací súd za potrebné najskôr uviesť, že podstatou

zistenia skutkového stavu veci je úsudok súdu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností
sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými z jednotlivých
vykonaných dôkazov; zákon nepredpisuje (a ani dobre nemôže) predpisovať pravidlá, z ktorých by
malo vychádzať samotné hodnotenie jednotlivých dôkazov ani hodnotenie ich vzájomnej súvislosti; je
tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak

čiastkové, jednak komplexné závery súdu o vierohodnosti poznatkov získaných z vykonaných dôkazov,
ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré stranami tvrdené skutočnosti má súd preukázané
a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav; základom hodnotiaceho postupu konajúceho sudcu by okrem
ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje
do základných logických zásad; ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe

zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu výlučného sporu, ktorá stanovuje, že v tom
istom čase a za tých istých podmienok nemôže súčasne platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu
vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé a zásadu
dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené;
vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z

hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak
v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov; výsledkom celkového
hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom
pre záver o tom, či a do akej miery strana sporu splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia;
hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie do záveru, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani

vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre stranu sporu, ktorej pravdivosť
tvrdení mala byť preukázaná; zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávne
hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal; ak nemožno
v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá
pravidlám logického myslenia alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli

alebo opomenul vziať do úvahy rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je
ani možné polemizovať z jeho skutkovými zisteniami, t.j. napr. namietať, že súd mal uveriť inému
svedkovi, že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý alebo že z vykonaných dôkazov
vyplýva iné skutkové zistenie a podobne (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4MCdo/14/2011 zo dňa 25.05.2012). Odvolací súd dospel po preskúmaní veci k záveru, že

súd prvej inštancie sa v prejednávanom spore týmito zásadami riadil a svoje závery o skutkových
zisteniach v napadnutom rozsudku dostatočne odôvodnil. Žalobkyňa v podanom odvolaní predovšetkým
spochybňovala hodnovernosť vypočutých svedkov; spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov iba
na základe ich kolegiálneho alebo iného rodinného či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosťvýpovedí spochybňovali aj iné, objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch,
kedy jediným dostupným dôkazom je práve iba výpoveď strán, resp. svedkov majúcich medzi sebou
takýto vzťah, viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno žalobcom alebo žalovaným a súčasne by

viedlo k vytvoreniu neakceptovateľnej „prezumpcie nepravdivosti“ svedeckých výpovedí či tvrdení strán
(porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 276/2014 zo dňa 09.06.2015); zo
samotnej skutočnosti, že svedok Q. R. je v pracovnom pomere so žalovaným nemožno preto dospieť
k záveru o nedôveryhodnosti jeho výpovede; skutkové zistenie, podľa ktorého v období od 19.05.2010
do 19.05.2011 došlo na príkaz žalobkyne ako vedúcej strediska k vystaveniu cestovných príkazov

ohľadne pracovných ciest zamestnanca Q. R., ktoré boli vystavené v rozpore so skutočnosťou, pričom
takto získané finančné prostriedky boli uvedeným zamestnancom vyplácané k rukám žalobkyne, ktoré
bolo skutkovým základom sporného okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyne, vyplýva
okrem výpovede svedka Q. R. aj z výpovede svedka Q. K. (ktorý potvrdil aj odovzdávanie peňazí
žalobkyni svedkom Q. R.), podporne aj z výpovede svedkyne C. V. ako aj z vykonaných listinných
dôkazov popísaných v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie; žalobkyňa v odvolaní

neoznačilaaninepredložilažiadneobjektívneskutočnostispochybňujúcevýpovedeuvedenýchsvedkov.
Odvolací súd dospel súčasne k záveru, že aj právne posúdenie zachovania subjektívnej a objektívnej
lehotynaskočeniepracovnéhopomeružalobkynespornýmokamžitýmskončenímzostranyžalovaného
bolo zo strany súdu prvej inštancie správne; odvolacia námietka žalobkyne, že cestovné príkazy boli
žalovaného priebežne doručované a tento mal o nich vedomosť každý mesiac neobstojí, pretože to

bola práve žalobkyňa z titulu svojej pracovnej pozície vedúcej strediska žalovaného, ktorá potvrdzovala
oprávnenosť vystavenia cestovných príkazov pracovníkov tohto strediska, žalobkyňa tak nemôže mať
na úkor žalovaného prospech zo svojho vlastného protiprávneho konania.

4.7 Len pre úplnosť odvolací súd udáva, že aj keď žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne vyjadril

nesúhlas s niektorými skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie ako aj s jeho právnym posúdením
nedôvodnosti dvoch skutkových dôvodov sporného okamžitého skončenia pracovného pomeru, nakoľko
žalovaný sám odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nepodal (nebol na podanie odvolania
subjektívne legitimovaný), jeho námietkami uvedenými vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne sa nemohol
odvolací súd zaoberať. V odvolacom konaní sa preto odvolací súd zaoberal len odvolacími námietkami

žalobkyne.

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie
nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení
s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalobkyňa podané odvolanie odôvodnila ťažiskovo tým, že v prejednávanej veci rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.) ako aj

tým, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.). Vzhľadom na vyššie uvedené (bod 4.6 odôvodnenia)
sú však skutkové zistenia a právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie správne.

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne

potvrdil.

8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.,
podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie
konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa

pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu
trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalovaný
bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu odvolací súd proti žalobkyni nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konaniarozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených

v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky

minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).