Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. august 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoPr/5/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5716200604
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5716200604.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej
a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: G. K.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX Y. XXX, štátny občan SR, proti žalovanému: BROCH ADLER
SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom Bytčianska 123, 010 03 Žilina - Považský Chlmec, IČO: 36 435 767,
zastúpenému spoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec, s.r.o., so sídlom Vojtecha

Tvrdého 17, 010 01 Žilina, IČO: 36 436 640, o určenie zodpovednosti za pracovný úraz, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 17Cpr/2/2016-183 zo dňa 03.07.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 17Cpr/2/2016-183 zo dňa 03. 07. 2017
p o t v r d z u j e .

Žalobca m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že žalovaný zodpovedá žalobcovi za náhradu škody,

ktorá mu vznikla pracovným úrazom zo dňa 05.10.2015 v celom rozsahu (veta prvá výroku). O trovách
konania rozhodol tak, že žalobca má proti žalovanému nárok na ich náhradu v celom rozsahu (veta
druhá výroku). Zároveň súd priznal znalcovi Doc. MUDr. Ľubomírovi Strakovi, PhD., nárok na náhradu
znalečnéhoprotižalovanémuvcelomrozsahu(vetatretiavýroku)ažalovanémuuložilpovinnosťzaplatiť
na účet Okresného súdu Žilina súdny poplatok vo výške 99,50 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia (veta štvrtá výroku).

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že predmetom tohto sporu je rozsah zodpovednosti
zamestnávateľa (žalovaného) za škodu, ktorá bola spôsobená zamestnancovi (žalobcovi) pracovným
úrazom zo dňa 15.10.2015. Primárne konajúci súd konštatoval, svoju právomoc na
prejednanie a rozhodovanie v tejto veci. Vychádzal pritom z § 7 ods. 1 O.s.p. účinného v čase začatia
konania v spojení s § 14 Zákonníka práce. Spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom,
ktorý rieši základ nároku poškodeného zamestnanca na jednotlivé plnenia vyplývajúce zo zodpovednosti
zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze, je sporom vyplývajúcim z pracovnoprávneho vzťahu.

Sociálnapoisťovňa,pobočkaŽilinasavsúvislosti srozhodovanímoúrazovejdávkežalobcudňa
11.01.2016 oboznámila so závermi zamestnávateľa, že poškodený bol pod vplyvom alkoholu, čo bolo
preukázanévykonanímdychovejskúšky,ktorúvykonaloObvodnéoddeleniePZSRvŽiline,spozitívnym
výsledkom. Konštatovala u poškodeného mieru zavinenia na vzniknutej škode v rozsahu 100% a ptrto
poškodeného zamestnanca odkázala podať žalobu o určenie rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa
na príslušný súd.

3.Priposudzovanírozsahuzodpovednostizamestnávateľazapracovnýúrazutrpenýžalobcomakojeho
zamestnancom, okresný súd vychádzal z ust. § 195 ods. 1, 2 a 6, § 196 ods. 1, 2 zákona č. 311/2001
Z. z. Zákonník práce v znení platnom v čase pracovného úrazu (citovaných v napadnutom rozhodnutí).4. Zdôraznil, že zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovných úrazoch má charakter
objektívnej zodpovednosti, ktorej predpokladmi sú pracovný úraz, škoda a príčinná súvislosť; medzi
jej predpoklady nepatrí zavinenie ani protiprávne konanie. Pri objektívnej zodpovednosti môže byť

dôvodom zbavenia sa zodpovednosti zamestnávateľa len preukázané zavinenie, protiprávne konanie
zamestnanca, ktoré je v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Právom žalovaného bolo teda v konaní
preukázať zavinenie zamestnanca v pracovnoprávnom spore s ním a zbaviť sa tak zodpovednosti
čiastočne alebo úplne. Z ust. § 196 ods. 1 a 2 Zákonníka práce a ich porovnania vyplýva, že
zamestnávateľ sa zodpovednosti zbaví v celom rozsahu, síce na základe rovnakých dôvodov ako v

prípade zbavenia sa zodpovednosti sčasti, ale rozdiel spočíva v tom, že pri zbavení zodpovednosti
sčasti sú tieto dôvody len jednou z príčin vzniku škody. Predpoklady úplného alebo čiastočného zbavenia
sa zodpovednosti sú taxatívne vymedzené a nemožno ich preto rozširovať.

5. Podľa § 196 Zákonníka práce zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti celkom, ak preukáže, že jedinou
príčinou škody bola skutočnosť, že škodu si spôsobil postihnutý zamestnanec pod vplyvom

alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok a zamestnávateľ nemohol škode zabrániť.
Dôvodom zbavenia sa zodpovednosti zamestnávateľa (liberácie) môže byť len preukázané zavinené
protiprávne konania zamestnanca, ktoré je v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Dôkazné bremeno
pri zbavení sa zodpovednosti je na strane zamestnávateľa, ktorý musí aj pri druhom liberačnom dôvode
dokázať, ak sa chce úplne zbaviť zodpovednosti, že zamestnanec si privodil pracovný úraz opitosťou,

to bola jediná príčina vzniku škody a zamestnávateľ nemohol škode zabrániť.

6. Dôkazná povinnosť v tomto smere zaťažovala zamestnávateľa, ktorý má povinnosť tvrdiť a preukázať
nadakúkoľvekpochybnosťvyššieuvedenýliberačnýdôvodovprejehoúplnézbaveniesazodpovednosti
podľa § 196 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

7. Vykonaným dokazovaním mal okresný súd mal súd preukázané, že dňa 15.10.2015 o
13.00 hod. utrpel žalobca pracovný úraz pri nastavovaní tryskacieho stroja zn. ROSLER RMBC 4.2.,
kedy došlo k privretiu jeho pravej ruky medzi pás a valec. O vykonaní dychovej skúšky žalobcu
svedčí zápis zo dňa 15.10.2015, z ktorej vyplýva, že v čase o 13.42 hod. bol jej výsledok 0,63 mg/

l t.j. 1,32 promile. Škodová komisia žalovaného (v zložení riaditeľ, manažér nákupu a autorizovaný
bezpečnostný technik) pri šetrení a prejednaní zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným úrazom
nekonštatovali, že by jedinou príčinou vzniku škody, prípadne jednou z príčin škody bolo zavinenie
porušenia právnych predpisov žalobcom na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a zo
strany iného orgánu (Inšpektorát práce) ani nebolo vykonané šetrenie príčin tohto pracovného úrazu

a dodržiavania zákonných povinností zamestnávateľa vyplývajúcich z osobitných právnych predpisov
(zákon č. 123/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci). Samotná škodová
komisia zriadená u zamestnávateľa prijala záver, že zistený alkohol u žalobcu (vykonaním dychovej
skúšky o 13.42 hod.) bol jedinou príčinou vzniku úrazu a tým, že žalobca bol pod vplyvom alkoholu jeho
zodpovednosť je 100 %, čím je daný dôvod na vylúčenie zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný

úraz. V konaní nebolo preukázané ani nedodržanie technologického postupu pri vykonávanej
oprave stroja, ktoré podľa záverov škodovej komisie nebolo ani príčinou vzniku škody.
8. Primárnou otázkou posúdenia skutkového stavu v prejednávanej veci bola teda otázka, či stav
opitosti žalobcu zistený po pracovnom úraze bol jedinou príčinou poškodenia jeho zdravia a či utrpený
pracovnýúrazjevpríčinnejsúvislostisopitosťouzamestnanca.Podľanázorukonajúcehosúdužalovaný

neuniesol dôkazné bremeno v spore. Žalovaný totiž svoju obranu v spore založil najmä na
výsledku vykonanej dychovej skúšky dňa 15.10.2015 v čase o 13.42 hod., (0,63 mg/l t.j. 1,32 promile),
ktorá však bola v konaní spochybnená záverom znalca, ktorý konštatoval, že na základe vykonania len
jednej dychovej analýzy nie je možné v žiadnom prípade sa vyjadriť k ovplyvneniu žalobcu alkoholom
v čase pracovného úrazu.

9.Jenepochybné,žeužalobcubolaažpopracovnomúrazezistenádychovouskúškoupozitívnahladina
obsahu alkoholu. Hoci žalobca tvrdil, že po úraze požil alkohol, ani jeden zo
svedkov však vo svojej výpovedi toto jeho tvrdenie nepotvrdil. Súd zároveň zdôraznil, že opitosťou
postihnutého zamestnanca, ktorá je dôvodom úplného zbavenia sa zodpovednosti zamestnávateľa
za škodu spôsobenú pracovným úrazom, je až taký stupeň alkoholického opojenia, ktorý znamená

významnejšie zníženie duševných funkcií a celkovej pohotovosti. Stav opitosti podľa Zákonníka práce
nemusí byť teda daný už iba požitím alkoholického nápoja, ale k požitiu alkoholického nápoja
musí dôjsť v takej miere, že spôsobí zníženie duševných funkcií a celkovej pohotovosti zamestnanca
(pozri napríklad R 11/1976).10. Zo záverov znaleckého posudku je nepochybné, že na základe dostupných údajov nie je zo
súdnolekárskeho hľadiska možné u poškodeného zamestnanca potvrdiť, že dňa 15.10.2015 v
čase o 13.00 hod. bol ovplyvnený alkoholom v svojej krvi a na základe vykonania len jednej dychovej

analýzy nie je možné v žiadnom prípade vyjadriť sa k ovplyvneniu zamestnanca v čase pracovného
úrazu, určiť jeho prípadné alkoholické ovplyvnenie. Sám znalec vo svojom vyjadrení uviedol, že
nameraná hodnota vykonaním prvej dychovej analýzy, ktorá bola pozitívna v čase o 13.42 hod.,
t.j. 1,32 promile predstavuje ľahký stupeň opitosti a teoreticky je možné, že ak poškodený pred
úrazom požil nejaký alkoholický nápoj, tak mohlo dôjsť k ovplyvneniu jeho dychovej skúšky. Teoreticky

je možné, že ak poškodený pred úrazom požil nejaký alkoholický nápoj, tak mohlo dôjsť k ovplyvneniu
dychovej skúšky, napr. grgnutím alebo zvracaním. Znalec sa preto nevedel jednoznačne vyjadriť či to
množstvo alkoholu, ktoré bolo u žalobcu v dychu namerané, mohlo ovplyvniť zamestnanca (žalobcu) v
čase pracovného úrazu v čase úrazu. Uviedol, že napr. pri požití malého nealkoholického piva, ktoré
obsahuje malé množstvo alkoholu, môže prísť k ovplyvneniu dychovej skúšky, ale koncentrácia alkoholu
v krvi je nulová.

11. Dôvodu zbavenia sa zodpovednosti podľa § 196 ods. 1 písm. b) alebo ods. 2 písm. b) Zákonníka
práce sa môže zamestnávateľ s úspechom dovolávať len vtedy, ak je medzi konaním opitého
zamestnanca a spôsobenou škodou príčinná súvislosť; to znamená, že nestačí iba zistenie opitosti. Na
základe skutkového stavu zisteného v prejednávanej veci nebolo preto možné konštatovať, že škodu
si spôsobil žalobca sám pod vplyvom alkoholu. Žalovaný totiž neprodukoval v konaní žiaden dôkaz,

ktorý by bol spôsobilý bezpečne preukázať úplné alebo čiastočné zbavenie sa jeho zodpovednosti v
zmysle ustanovení § 196 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. b) Zákonníka práce a že hladina alkoholu
zisteného dychovou skúškou u žalobcu po pracovnom úraze bola v príčinnej súvislosti s utrpeným
pracovným úrazom. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré konkrétne musí strana
sporu preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, to znamená, právny predpis, ktorý je na sporný

vzťah aplikovaný. Z toho teda vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda kto z účastníkov je
povinný stanovený okruh skutočností preukázať.
12. Vzhľadom na uvedené skutkové zistenia, produkované stranami sporu v prejednávanej veci, s
prihliadnutím na to, že iné návrhy na doplnenie dokazovania neboli nimi v konaní produkované,
prvinštančný súd dospel k záveru, že žalovaným neboli predložené dôkazy preukazujúce jeho liberáciu

v zmysle ustanovení § 196 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. b) Zákonníka práce. Z uvedených dôvodov
súd dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby a určil, že žalovaný zodpovedá
žalobcovi za náhradu škody, ktorá mu vznikla pracovným úrazom zo dňa 15.10.2015 v celom rozsahu.

13. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP s použitím § 255 ods. 1 CSP a

priznal žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, nárok na ich náhradu v plnom rozsahu s tým, že o výške
trov bude rozhodnuté s poukazom na § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením po právoplatnosti
rozsudku.

14. Súčasne s poukazom na ust. § 251 CSP prvoinštančný súd rozhodol aj o znalečnom, keď

konštatoval, že znalečné patrí do trov konania (ako trovy dôkazu), ktoré vznikli v priebehu konania
stranám sporu, prípadne ďalším osobám zúčastneným v konaní. V danej veci žalobca predložil
súkromný znalecký posudok bez toho, aby znalecké dokazovanie nariadil súd a súd na
pojednávaní dňa 21.6.2017 vypočul znalca o skutočnostiach uvádzaných v znaleckom posudku a
pri rozhodovaní o náhrade výdavkov spojených s vykonaním tohto dôkazu sa riadi ustanoveniami

osobitného predpisu, kedy v zmysle § 258 CSP náhrada účelne vynaložených hotových, preukázaných
a uplatnených výdavkov súd prizná aj znalcovi, ak bol vyslúchnutý podľa § 208 ods. 3 CSP, a preto súd
priznal znalcovi znalečné proti žalovanému t.j. neúspešnej strane sporu.
15. Nakoľko žalobca je oslobodený od platenia súdneho poplatku, s prihliadnutím na
výsledok sporu okresný súd zaviazal na jeho zaplatenie žalovaného podľa § 2 ods. 2 zákona č.

71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v platnom znení v
platom znení, s tým, že výška súdneho poplatku bola stanovená podľa položky 1b Sadzobníka súdnych
poplatkov tvoriaci prílohu uvedeného zákona.

16. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal

jeho zmeny tak, že odvolací súd určí, že žalovaný zodpovedá žalobcovi za náhradu škody, ktorá mu
vznikla pracovným úrazom zo dňa 15.10.2015 v rozsahu 1/3. Zároveň žiadal, aby bol žalobca zaviazaný
nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 2/3. O znalečnom žiadal rozhodnúť tak, že súdny znalec
má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu. Pokiaľ ide o zaplatenie súdnehopoplatku, žalovaný sa domáhal, aby súd uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť na účet súdu podiel zo
súdneho poplatku vo výške 99,50 Eur v rozsahu 2/3 a žalovanému v rozsahu 1/3.
17. Uviedol, že v spornom prípade bolo súdom prvej inštancie zistené, že žalobca ako zamestnanec

žalovaného dostal pri výkone svojej práce úlohu nastaviť gumový pás na tryskacom stroji ROSLER
RMBC 4.2. Túto úlohu dostal žalobca spoločne s elektrikárom O. H.. Za účelom nastavenia pásu na
tryskacom stroji sú na ňom umiestnené dva španovacie šróby z vonkajšej strany stroja. Pre sledovanie
účinnosti nastavovania sú na oboch stranách stroja pri španovacích šróboch zakrytované otvory, ktoré
sa pri týchto činnostiach otvárajú. Po nastavení pásu bola otryskaná jedna paleta

výkovkov, následne bol stroj v režime po vysypaní výkovkov a pás bol v režime dobehu. Čas dobehu
pásu stroja je cca 1 minúta. Žalobca s elektrikárom O. ukončil nastavovanie stroja a spoločne od neho
odchádzali. Žalobca sa však z nejakého dôvodu vrátil. Práve vtedy sa mu stal úraz, keď strčil ruku
do pracovného priestoru pásu. Žalobca mal ruke veľký železný kľúč na doťahovanie matíc. Našťastie
bol pás stroja už prázdny. Žalobca začal kričať. Následne nástrojár L. B., (ktorý vykonával prácu na
vedľajšom pracovisku vzdialenom cca 10 metrov), privolal O. H., ktorý stroj okamžite vypol hlavným

vypínačom. Pri opätovnom zapnutí stroja trvá niekoľko sekúnd, kým je načítaný riadiaci systém a stroj sa
môže znovu spustiť do prevádzky. Po načítaní systému elektrikár O. H. zapol spätný chod a žalobca
si vybral ruku spod pásu. Následne si žalobca išiel umyť ruky do umývadla v dielni. Tam ho stretli majstri
E. L. a K. R.. Ihneď ho odviezli von pred halu, aby sa nadýchal čerstvého vzduchu. Potom ho odviezli do
kancelárienaprízemí,kdemurukuobviazaliaspolusnímpočkali napríchodRýchlejzáchrannej

pomoci (RZP). Uvedení majstri boli so žalobcom v čase do dvoch minút po úraze až po príchod RZP a
polície. Je preto absolútne vylúčené, aby niekto podal žalobcovi alkoholický nápoj a z toho dôvodu mal
žalobca obsah alkoholu v krvi 0,63 mg/l, t.j. 1,31 promile. Dychová skúška vykonaná orgánmi polície
potvrdila, že žalobca si zavinil úraz pod vplyvom alkoholu. Sporným v konaní bol rozsah zodpovednosti
žalovaného za tento pracovný úrazu (§ 196 ods. 1 a 2 Zákonníka práce). Žalobca sa pokúšal v konaní

brániťtým, žeúdajnepožilalkoholickýnápojažpoúraze.Vykonanýmdokazovanímvšakbolototo
jeho tvrdenie nebolo preukázané. Všetci jeho spolupracovníci, ktorí so žalobcom zotrvali od momentu
úrazu až do príchodu vozidla záchrannej služby a polície potvrdili, že žalobca v uvedenom čase žiaden
alkoholický nápoj nepožil. Rovnako tvrdenie žalobcu na pojednávaní, že podpis na zázname
o vykonaní dychovej skúšky nie je jeho, bolo v konaní vyvrátené. Vo vzťahu k zisteniam znalca Doc.

MUDr. Ľubomíra Straku odvolateľ poukázal na svoje písomné vyjadrenie zo dňa 17.03.2017. Zdôraznil,
že predmetný znalecký posudok bol spracovaný na základe objednávky samotného žalobcu,
ktorý žalovanému neoznámil, že ho dal vypracovať a ani mu neoznámil meno znalca. Súdny znalec pri
spracovaní posudku vychádzal z nesprávnych východísk, t.j. tých, ktoré mu prezentoval jedine žalobca.
Znalec mal k dispozícií zápisnicu o pojednávaní pred Okresným súdom Žilina zo dňa 17.10.2016, z ktorej

vyplýva, že v čase bezprostredne po úraze až do príchodu RZP so žalobcom vždy niekto bol a nikto z
označenýchosôbhonevidelpožívaťalkoholickénápoje.Odúrazudovykonaniadychovejskúškyubehlo
cca40minút.Kúrazumalodôjsťccao13.00hod.,nonapriektomusúdnyznaleckonštatoval,žežalobca
nebol sledovaný 15 minút pred dychovou skúškou. Z toho vyplýva, že znalec zápisnicu v skutočnosti
nemal, alebo sa s ňou dôsledne neoboznámil. Na pojednávaní súdny znalec dokonca vyhlásil, že ak by

disponovalinformáciou,žesožalobcomodúrazuaždodychovejskúškystáleniektobolabolsledovaný,
mohlo by to ovplyvniť jeho závery a to tak, že by vylúčil ovplyvnenie výsledku alkoholovej analýzy v
ústach alkoholom, ktorý sa nachádzal v ústach žalobcu. Napriek tomu by však asi nevedel vykonať
spätnýprepočet,nakoľkomuselabybyťistota,žealkoholickénápojepoškodenýnepožilajvčasezhruba
pol hodiny pred úrazom. Ak by aj takáto istota bola, tak vtedy by bolo možné vykonať predmetný spätný

prepočet a stanoviť koncentráciu alkoholu v krvi v čase úrazu. K záverom znalca v predmetnom konaní
odvolateľ uviedol, že znalec sa vyhýbal konkrétnej odpovedi na konkrétne otázky. Priznal, že mal k
dispozícii zdravotnú dokumentáciu žalobcu, no vo svojich záveroch vychádzal z východísk, ktoré v nej
zaznamenané neboli a pre svoje závery ich poňal ako smerodajné bez toho, aby o nich niečo zisťoval
(zvracanie žalobcu a podobne). Skutkové zistenia o priebehu v poúrazovom čase označil znalec len za

hypotézy, ale svoje závery prijaté bez podkladov za striktné opierajúc sa o jeho vlastné slová, že sa
alkoholuvenujenaSlovenskunajviac.Znalecvosvojejzarytostidokoncaprivýsluchupotvrdil,žeakbysi
žalobca dal nealkoholické pivo pred 13.00 hod., pretože po tom čase podľa tvrdenia svedkov pil len vodu,
tak mohol byť teoretický výsledok dychovej skúšky 1,31 promile o 13.40 hod. Ak by takýto nezmysel mal
byť znaleckým záverom, tak potom nealkoholické pivo sa stáva jedným z najnebezpečnejších nápojov,

napr. o vodiča motorového vozidla by mohol spôsobiť trestnú zodpovednosť. Nakoniec znalec potvrdil,
že jeho znalecký posudok žiadnu vypovedaciu hodnotu nemá a to dokonca ani na jednu otázku, ktorá
mu bola položená. Súdny znalec pri svojom výsluchu v podstate potvrdil, že jeho posudok a závery v
ňom uvedené sú viac menej hypotetické, k rôznym otázkam a situáciám, ktoré by mohli vzniknúť alebomohli nastať. V skutočnosti sa teda nejednalo o posudok, ale o odbornú teoretickú prácu. Odvolateľ
tiež namietal, že znalecký posudok nebol nariadený súdom a nemá ani povahu súkromného znaleckého
posudku. Sám súdny znalec potvrdil, že pre účely konania nemá ani vypovedaciu hodnotu. To podľa

odvolateľa znamená, že označený znalecký posudok nie je odborne spracovaný tak, že by bol pre
účely súdneho konania použiteľný. Podľa názoru odvolateľa nekvalita podaného znaleckého posudku
mohla byť ovplyvnená aj množstvom znaleckých posudkov vypracovaných uvedeným znalcom. Znalec
totiž dňa 02.11.2016 vypracoval svoj znalecký posudok žalobcu pod č. 134/2016, t. zn., že za 307
kalendárnych dní vypracoval 134 posudkov bez ohľadu na sviatky a víkendy. Napokon z výpovede

znalca vyplynulo, že spracovanie posudkov je len jeho vedľajšou činnosťou. Jedine čo súdny znalec
potvrdil bolo, že dychovou skúškou nameraný stupeň opitosti 1,31 promile je v čase merania „ľahký
stupeň opitosti“, ktorý je už viditeľný aj laikom. Iba v prípade chronických alkoholikov môže dôjsť k tomu,
že to okolie nerozpozná. To je teda stupeň opitosti ovplyvňujúci pozornosť a reakciu osoby pod vplyvom
alkoholu. Z uvedeného vyplýva, že v konaní bolo nesporne preukázané, že jednou (ak nie jedinou) z
príčinškodybolo,žezamestnanecbolpodvplyvomalkoholu.Akodlhodobýpracovníkpracujúcinasvojej

pozícii by sa žalobca v triezvom stave takej neopatrnosti nedopustil. Pri utrpení úrazu žalobca vykonával
prácu podľa pracovnej zmluvy, bol riadne oboznámený s predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci, so zásadami bezpečnej práce a ochrany zdravia pri práci a bezpečnými pracovnými
postupmi a po vykonanom oboznámení boli jeho znalosti overené. Tvrdenie žalobcu, že by
privolaný elektrikár O. omylom zapol na páse chod vpred, bolo v konaní tiež vyvrátené. Naviac v konaní

pred prvoinštančným súdom bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca pri
výkone práce nepostupoval s návodom na technický postup, lebo otvory na boku stroja neboli určené na
španovanie pásu, ale na to, aby sa pri bežiacom stroji vizuálne kontrolovalo napnutie pásu. Tieto otvory
slúžia na vizuálnu kontrolu účinnosti tohto nastavovania. Žalobca teda porušil dva základné princípy
správneho technologického a pracovného postupu, keď strčil ruku do bežiaceho pása a po ukončení

práce kryty otvorov nenamontoval naspäť, a preto pri opätovnom vrátení sa k stroju, mohol tú ruku strčiť
vlastne do bežiaceho stroja. Naviac v konaní bolo preukázané, že sa jednalo o bežný servisný zásah,
ktorý sa na tomto stroji vykonáva aj viackrát do roka. Rovnako bolo v konaní preukázané (podaním
žalovaného zo dňa 26.10.2016, ktoré žalobca nerozporoval), že žalobca bol oboznámený okrem iného
o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách pri používaní pracovných prostriedkov, a

to v zmysle nariadenia vlády č. 392/2006 Z. z. v platnom znení. Podľa „Návodu na obsluhu tryskacieho
stroja ROSLER RMBC 4.2.“, konkrétne jeho bodov 2.4. až 2.6., s ktorými odvolateľ navrhol oboznámiť
sa na pojednávaní, vyplýva, že ochranné zariadenia na opravovanom
stroji (napr. žalobcom uvádzané kryty) sa smú demontovať len po odstavení a zabezpečení proti
opätovnému zapnutiu stroja (napr. závesným zámkom na hlavnom spínači - bod 2.4.). Z bodu 2.5.2.

vyplývapovinnosťnezanedbaťvýskytmechanických,pneumatických čielektrických/elektronických
zostatkových energií na stroji, ako aj povinnosť nezanedbávať dobehávanie elektricky poháňaných
vrhacíchkoliespovypnutístroja.Ztohtobodurovnakovyplývaajtáskutočnosť,ževotryskávacejkabíne
stroja sa nesmú zdržiavať žiadne osoby. Zároveň z bodu 2.6. vyplýva, že pri všetkých údržbárskych,
inšpekčných a opravárskych prácach je potrebné vypnúť stroj tak, aby bol bez napätia. Hlavný spínač

je potrebné zabezpečiť proti neočakávanému zapnutiu, vypnúť hlavný spínač a vybrať kľúče; uzavrieť
prívod stlačeného vzduchu; hydrauliku uviesť do beztlakového stavu alebo ovládané časti zabezpečiť
proti poklesu pri strate tlaku a pripevniť výstražný štítok proti opätovnému zapnutiu. Na plošiny údržby
sa smie vkročiť len pri vypnutých pohonoch. V prejednávanej veci bolo teda nesporne preukázané, že
žalobca bol oboznámený a prakticky zaučený na prácu s týmto strojom, ako aj s návodom na jeho

obsluhu, údržbu i nebezpečenstvami, ktoré sú spojené s jeho používaním. Pokiaľ žalobca vykonával
údržbárske a opravárske práce bez dodržania príslušných postupov a predpisov, tak porušil svoje
povinnosti. Žalobca teda porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny
nazaisteniebezpečnostiaochranyzdraviapripráci,hocisnimibolriadneapreukázateľneoboznámený,
totoporušeniebolojednouzpríčinškody.Okremtohožalobcasipočínalvrozporesobvyklýmspôsobom

správania tak, že konal ľahkomyseľne a musel si byť pritom vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti
vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví. Ľahkomyseľnosť, ktorá viedla k pracovnému úrazu, táto
nebola len bežnou neopatrnosťou a konaním vyplývajúcim z rizika práce.

18. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne

správny potvrdiť.
19. Uviedol, že žalovaný odmietol uznať svoju zodpovednosť za pracovný úraz, ktorým bola žalobcovi
spôsobenáškodanazdravínazákladeliberačnéhodôvodupodľa§196od.1písm.b)Zákonníkapráces
odôvodnením,žežalobcabolovplyvnenýalkoholom,čobolojedinoupríčinouvznikuškodyzpracovnéhoúrazu. Príčiny vzniku pracovného úrazu z hľadiska porušenia bezpečnostných predpisov žalovaný ani
inšpektorát práce neprešetrovali. Dodatočné tvrdenie žalovaného o porušení bezpečnostných predpisov
zo strany žalobcu nebolo v konaní preukázané. Konkrétny manuál na opravu poruchy obežného pásu

tryskacieho stroja žalobca nemal k dispozícii. Návod, ktorý predložil žalovaný do spisu, je všeobecný
a vzniknutú situáciu nerieši. Oprava poruchy pásu (jeho pretrhnutie z dvoch protiľahlých strán) nie
je bežná oprava, tak ako sa to snažil žalovaný tvrdiť na pojednávaní. Tryskací stroj bol odstavený z
technických príčin asi dva týždne - bol nefunkčný a príkaz na jeho opravu žalobca dostal priamo od
konateľa žalovaného a neskôr od zmenového majstra. Čo sa týka žalobcovho ovplyvnenia alkoholom,

tvrdenie žalovaného, že dychová skúška vykonaná orgánmi polície, potvrdila, že si úraz pod
vplyvom alkoholu žalobca zavinil sám, nie je pravdivé. Táto skúška mohla len potvrdiť, že
v čase jej vykonania bol žalobcovi v dychu nameraný obsah alkoholu. Toto tvrdenie žalovaného
spochybnil v konaní i súdny znalec. Rovnako nie je pravdivé ani tvrdenie žalovaného ohľadne podpisu
žalobcu na zázname o vykonaní dychovej skúšky. Výpoveď žalobcu, že záznam nepodpísal, žiadny
zo svedkov vypočutý v konaní nevyvrátil. Podporuje ju aj rozsah poškodenia žalobcovej pravej ruky

a zápästia. Žalovaný sa vo svojom opravnom prostriedku snaží spochybniť osobu súdneho znalca a
jeho posudok. V konaní však nepredložil žiadnu objektívnu skutočnosť, ktorá by preukazovala jeho
tvrdenie. Odvolateľ teda prezentuje iba svoj subjektívny názor. Žalobca sa v plnom rozsahu stotožnil s
odôvodnením rozsudku okresného súdu uvedených v bodoch 30. až 36. jeho písomného vyhotovenia.
Doplnil, že žalovaný v konaní nepreukázal ani ďalší predpoklad na úplné zbavenie sa zodpovednosti za

škodu spôsobenú pracovným úrazom podľa § 196 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, a to, že nemohol
škode zabrániť. Žalovaný si je toho zrejme vedomý, lebo navrhuje, aby odvolací súd zmenil rozsudok
okresného súdu tak, že ho zbaví zodpovednosti za škodu spôsobenú žalobcovi pracovným úrazom
sčasti podľa § 196 ods. 2 Zákonníka práce. Podľa názoru žalobcu vykonané dokazovanie nepreukázalo
také skutočnosti, ktoré by žalovaného zbavili jeho objektívnej zodpovednosti za pracovný úraz čo i len

sčasti. Pokiaľ žalovaný navrhuje krajskému súdu určiť rozsah jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú
pracovným úrazom na 1/3, nie je zrejmé, ako k danému rozsahu žalovaný dospel. To sa týka aj náhrady
trov konania, ktoré by mal žalobca zaplatiť žalobcovi i súdnemu znalcovi. Zároveň žalobca poukázal na
svoje osobné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v platnom znení, ktoré v danom prípade

žalobcovi poskytuje zákon bez ohľadu na výsledok súdneho konania.

20. Žalovaný vo svojej odvolacej replike zotrval na svojej doterajšej argumentácii prezentovanej v
podanom opravnom prostriedku.
21. Uviedol, že pokiaľ žalovaný vo svojom vyjadrení argumentuje, že príčiny vzniku pracovného úrazu

z hľadiska porušenia bezpečnostných predpisov neboli prešetrované a porušenie bezpečnostných
predpisov zo strany žalovaného nemalo byť preukázané, v tomto smere odvolateľ poukázal, (aj v reakcii
na bod 31. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), že porušenie bezpečnostných
predpisov zo strany žalobcu bolo zrejmé, pokiaľ by súd hodnotil dôkazy vo vzájomnej súvislosti tak,
ako mu to ukladá § 191 CSP. Z výpovede žalobcu na pojednávaní dňa

17.06.2016 jasne vyplýva spôsob, akým vykonával opravu stroja. Tento postup (nastavovanie pásu
za chodu, za otvorenia krytov, ktoré majú slúžiť len na vizuálnu kontrolu, do ktorých otvorov vstúpil
žalobca rukou a nastavoval pás bez svetla) bol jasne v rozpore s BOZP i s návodom na obsluhu
stroja, s ktorými bol žalobca preukázateľne oboznámený. Pokiaľ samotná škodová komisia vo svojom
zápise uviedla, že úraz si zamestnanec spôsobil pod vplyvom alkoholu a nekonštatovala porušenie

predpisov BOZP, jej postup v žiadnom prípade nemožno vnímať ako vadu na strane zamestnávateľa.
Už len logická príčinná súvislosť je zrejmá v tom, že zamestnanec bol opitý, a preto nezodpovedným
konaním porušil predpisy BOZP, čím si spôsobil úraz. Táto zjavná skutočnosť vyplývajúca z logickej
kauzality - je zrejmá a porušenie predpisov BOZP vyplýva už len z konštatácie škodovej komisie o
opitosti žalobcu a následného úrazu pri opravovaní stroja. Žalobcove tvrdenia, ako aj konštatovanie

súdu v bode 31. odôvodnenia, že v konaní nebolo preukázané nedodržanie technologického postupu pri
nastavovaní stroja, resp. porušenie predpisov BOZP, preto nemôže obstáť. V danej súvislosti odvolateľ
poukázal na výpoveď samotného žalovaného a oboznámenie sa s vyššie uvedenými listinnými dôkazmi,
z ktorých bolo zrejmé, že predpisy BOZP v danom prípade neboli dodržané, čo nemusí konštatovať
žiaden orgán, pokiaľ to prizná sám žalobca. Pokiaľ sa žalobca v konaní bráni, že škodu neprešetroval

iný orgán (inšpektorát práce), žalovaný svoju komunikáciu s označeným orgánom do spisu doložil.
Ak tento orgán nevidel v konaní zamestnávateľa porušenie jeho povinností, bolo len opodstatnené,
že nezačal vo veci osobitné správne konanie. Žalovaný zotrval na svojom stanovisku, že vykonaný
znalecký posudok, ktorý bol súčasťou dôkazných prostriedkov, je nesprávny a má nulovú výpovednúhodnotu. Pri jeho spochybňovaní žalovaný nevychádza zo svojho subjektívneho názoru, ale z obsahu
výpovede samotného znalca a jeho znaleckého posudku. Odvolateľ ďalej zdôraznil, že súd ani žalobca
nemôžu od neho žiadať, aby si dával vyhotoviť nový znalecký posudok, ktorý by objektívne spochybnil

závery znaleckého posudku vyhotoveného na objednávku žalobcu (najmä v situácii, keď znalec nemal
k dispozícii všetky podklady a nevedel, aký bol vo veci preukázaný skutkový stav). Napokon sám
znalec svoj znalecký posudok v priebehu konania spochybnil. Skutkový stav, z ktorého znalec vychádzal
pri podaní znaleckého posudku, sa ukázal v konaní ako nesprávny. Naviac neexistuje právna úprava
ukladajúca povinnosť spochybňovať neúplnosť a nesprávnosť podkladov, z ktorých znalec vychádzal,

ďalším znaleckým posudkom. Ak bola žalobcova dychová skúška v čase po úraze jasne pozitívna a
svedeckými výpoveďami bolo preukázané, že žalobca v čase po úraze alkohol nepožil, bolo práve
na žalobcovi, aby takto preukázaný stav vyvrátil. Žalovaný už nedisponoval ďalším
spôsobom preukázania opitosti žalobcu. Pokiaľ je argumentované, že pri požití alkoholického
nápoja musí dôjsť k zníženiu duševných funkcií, je zrejmé, že výsledok dychovej skúšky 1,31
promile takýmto výsledkom je. Už aj v zmysle Trestného zákona je úmyselným trestným činom vedenie

motorového vozidla pod vplyvom alkoholu nad 1,00 promile. Ak by pri takomto výsledku dychovej
skúšky nedochádzalo k zníženiu duševných funkcií človeka, bolo by nesporne možné pod takýmto
vplyvom alkoholu šoférovať aj motorové vozidlo. Takýto absurdný argument o akomkoľvek nepreukázaní
zníženia duševných schopností nemožno preto akceptovať, keďže podľa tejto logiky môže akákoľvek
osoba vykonávať svoje povolanie pod vplyvom alkoholu a zamestnávateľ to musí akceptovať alebo dať

nebodaj vyhotoviť znalecký posudok znalcom z odboru psychiatria, či duševné schopnosti zamestnanca
boli znížené. Súd nemá v konaní len mechanicky aplikovať právne normy, ale skutkový stav podrobiť
riadnemu skúmaniu a zapojiť isté základné pravidlá uvažovania. Žalovanému nie je zrejmé, aký iný
manuál na tryskací stroj mal súdu predložiť, než ten, ktorý doložil do spisu a ten, s ktorým bol žalobca v
rámci príslušných školení oboznámený. Pokiaľ sa týka skutočnosti, že žalovaný zamestnávateľ

nemohol škode zabrániť, zo skutkového stavu je zrejmé, že pri opitosti zamestnanca a
porušení predpisov BOZP zamestnávateľ nemá ako škode zabrániť. Objektívne nie je možné vykonávať
dychovú skúšku zamestnancov každú hodinu a kontrolovať im neustále osobné veci, či náhodou
nepreniesli do areálu alkohol. Takéto kontrolovanie osobných vecí zamestnancov by určite vyvolalo
zamestnanecký spor antidiskriminačného charakteru. V danom prípade bola pomoc zamestnancovi

poskytnutá ihneď, zamestnávateľ mal jasne na mieste k dispozícii dostatočný počet zamestnancov
pre takýto prípad a práve ich včasná reakcia pomohla žalobcovi v tom, aby o ruku úplne neprišiel.
Úrazu samotnému sa však zabrániť nedalo, keďže v tomto prípade by to bolo možné iba vtedy, ak by
žalobca svoju prácu vykonával zodpovedne. Nie je správne poskytovať ochranu zamestnancovi, ktorý
pod vplyvom alkoholu porušil predpisy BOZP, s ktorými bol oboznámený a spôsobil si tak úraz, pričom

mohol ohroziť aj iných zamestnancov a spôsobiť škodu zamestnávateľovi. V konaní boli preukázané
nasledovné skutočnosti: a/ zaškolenie zamestnanca s príslušnými predpismi BOZP návodmi, postupmi;
b/ opitosť zamestnanca potvrdená dychovou skúškou vykonanou zaškolenými príslušníkmi PZ; c/
pracovný postup v rozpore s návodom na použitie a porušenie predpisov BOZP (tento vyplynul zo
samotnej výpovede zamestnanca vo vzájomnej súvislosti s preukázaným zaškolením zamestnanca), d/

elementárna chybnosť znaleckého posudku, ktorá bola ešte viac spochybnená samotnou výpoveďou
znalca;e/zasadnutieškodovejkomisieoprejednaníúrazu;f/komunikáciazamestnávateľaspríslušnými
orgánmi (Sociálna poisťovňa, Všeobecná zdravotná poisťovňa, OO PZ Žilina, Inšpektorát práce); g/
nepožitie alkoholických nápojov zamestnancom v čase po úraze, t.j. zamestnanec musel
požiť alkohol v čase pred úrazom, čo bolo potvrdené aj svedeckými výpoveďami. Zákonodarca nemal

v úmysle ani s poukazom na CSP poskytovať takú neprimeranú ochranu zamestnancovi, ktorá by
zamestnávateľovi neumožnila adekvátne sa v spore brániť. Odvolateľ ako zamestnávateľ si splnil všetky
svoje zákonné povinnosti a listinné dôkazy predložil do spisu podaním zo dňa 24.06.2016. Zároveň
z opatrnosti navrhol v konaní vypočuť všetkých zamestnancov - svedkov, ktorí boli so žalobcom po
úraze. Navyše školení príslušníci PZ riadne so žalobcom vykonali dychovú skúšku. Žalovaný nevie súdu

objektívne predložiť ďalšie dôkazy na preukázanie ním uvádzaných skutočností, čo mu však nemôže
byť na ťarchu. V tomto prípade je dôkazné bremeno v zmysle vyjadrenia žalovaného a
vyjadrenia súdu prakticky neúnosné, čím je porušené právo žalovaného na spravodlivý proces. Ani z
obsahunapadnutéhorozhodnutianiejezrejmé,čobymaleštezamestnávateľvtomtokonanípreukázať,
v dôsledku čoho považuje odvolateľ rozsudok okresného súdu za nesprávny a nezákonný.

22. Žalobca nepodal vo veci odvolaciu dupliku.23. Krajský súd ako, súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala strana sporu (§ 359 CSP)
v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 379 CSP a bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385

ods. 1 CSP a contrario) rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

24. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v celom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, pre rozhodnutie o uplatnenom nároku

žalobcu a vecne správne rozhodol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220
ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň
poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil
iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). V tejto súvislosti
odvolací súd poznamenáva, že právu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako súčasti základného
práva na súdnu ochranu) zodpovedá povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď nielen na skutkové a

právne otázky daného prípadu, ale i na relevantné argumenty strán. V súdenej
veci však okresný súd svoje rozhodnutie (i keď len stručne) odôvodnil. Právo na súdnu ochranu však
nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred súdom úspešnou; prípadne s „právom“ na vydanie
rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto nie je porušením daného základného
práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu; vrátane predstáv o obsahu odôvodnenia

súdneho rozhodnutia. S prihliadnutím na obsah dokazovania vykonaného okresným súdom popísaný
v odôvodnení jeho rozsudku (najmä v jeho bodoch 1. až 19.) vo vzťahu k napadnutej prvej vete
výroku, krajský súd doplnil dôvody napadnutého rozhodnutia. Uvedený postup odvolacieho súdu je
v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. IV. 350/2009 zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého
„....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS
78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008).Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného
posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj
odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania“.

25. Krajský súd poukazuje na zodpovednosť žalovaného za obsahové vymedzenie svojho odvolania v
spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

26. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalovaného
formulované v podanom opravnom prostriedku, pričom v zmysle princípu neúplnej apelácie sa
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu.

27. Odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku vo vzťahu ku skutkovým zisteniam len zopakoval svoju

argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnil so skutkovými a
právnymi závermi okresného súdu tak, ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

28. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),

ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s
jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania,

rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods.
1 CSP), a nie strán sporu. Odvolacie námietky žalovaného k spôsobu vyhodnotenia dokazovania
okresným súdom z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné. Prvoinštančný súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo žalobe žalobcu vyhovel a ku svojim záverom dospel v
kontexte všetkých ostatných vykonaných dôkazov.

29. Tak, ako správne konštatoval okresný súd v napadnutom rozhodnutí, z vykonaného dokazovania
v prejednávanej veci bolo preukázané, že dňa 15.10.2015 o 13.00 hod. utrpel žalobca pracovný úraz
pri nastavovaní tryskacieho stroja zn. ROSLER RMBC 4.2., kedy došlo k privretiu jeho pravej rukymedzi pás a valec. Podľa zápisu o vykonanie dychovej skúšky dňa 15.10.2015 v čase o 13.42 hod.
výsledok u žalobcu bol 0,63 mg/l, t.j. 1,32 promile alkoholu v krvi. Škodová komisia žalovaného pri
prešetrovaní a prejednaní zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným úrazom dňa 14.12.2015

neoznačila za jedinú, prípadne jednu z príčin škody u žalobcu zavinenie z dôvodu porušenia právnych
predpisov žalobcom na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a ani zo strany iného orgánu
(inšpektorátu práce) nebolo vykonané šetrenie príčin pracovného úrazu a dodržiavania zákonných
povinností zamestnávateľa vyplývajúcich z osobitných predpisov (zákon č. 123/2006 Z. z. o bezpečnosti
a ochrane zdravia pri práci). Škodová komisia zriadená u zamestnávateľa prijala jednoznačný záver, že

zistený alkohol u žalobcu (vykonaním dychovej skúšky o 13.42 hod.) bol jedinou príčinou vzniku úrazu
a tým, že žalobca bol pod vplyvom alkoholu jeho zodpovednosť za pracovný úraz je 100 %, a teda
je daný dôvod na vylúčenie zodpovednosti zamestnávateľa za vzniknutú škodu. V konaní nebolo ani
preukázané nedodržanie technologického postupu pri vykonávaní opravy stroja, ktoré podľa záverov
škodovej komisie ani nebolo príčinou vzniku škody.

30. K obrane žalovaného prezentovanej v štádiu prvoinštančného i odvolacieho konania je potrebné
dodať, že dôvodom zbavenia sa zodpovednosti zamestnávateľa (liberácie) môže byť len preukázané
zavinené protiprávne konanie zamestnanca, ktoré je v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Dôkaz
neviny zamestnávateľa je právne irelevantný. Rozdiel medzi úplným a čiastočným zbavením sa
zodpovednosti je v predpokladoch a účinkoch.

31. Predpoklady úplného alebo čiastočného zbavenia sa zodpovednosti sú taxatívne vymedzené v ust.
§ 196 Zákonníka práce a nemožno ich rozširovať.

32. Dôkazné bremeno pri zbavení sa zodpovednosti je na strane zamestnávateľa. Pri úplnej liberácii

podľa § 196 ods. 1 písm. a), b) Zákonníka práce musí zamestnávateľ dokázať zavinenie zamestnanca,
ktoré sa nepredpokladá.

33. V prípade predpokladanom ust. § 196 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce sa zavinenie zamestnanca
vzťahuje len na porušenie uvedených predpisov, ktoré bolo v príčinnej súvislosti s poškodením zdravia.

Zamestnávateľ musí preto preukázať, že: 1/ postihnutý zamestnanec porušil právne alebo ostatné
predpisy k zaisteniu bezpečnosti a ochrany zdravia alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a
ochrany zdravia pri práci; 2/ ide o zavinené porušenie predpisov zo strany zamestnanca; 3/ s
týmito predpismi bol riadne a preukázateľne oboznámený; 4/ ich znalosť bola zo strany zamestnávateľa
sústavne vyžadovaná; e/ ich znalosť bola zamestnávateľom sústavne kontrolovaná; 5/ dodržiavanie

týchto predpisov bolo zamestnávateľom sústavne vyžadované; 6/ dodržiavanie týchto predpisov zo
strany zamestnávateľa bolo sústavne kontrolované; 7/ uvedené skutočnosti boli jedinou príčinou škody.
O takýto prípad sa v prejednávanej veci nejedná a tento nebol žalovaným ani v konaní tvrdený.

34. Dôkazné bremeno je na zamestnávateľovi, ktorý musí aj pri druhom liberačnom dôvode (§ 196 ods.

1 písm. b) Zákonníka práce) dokázať, ak sa chce úplne zbaviť zodpovednosti, že zamestnanec
si privodil pracovný úraz opitosťou alebo zneužitím iných omamných prostriedkov alebo psychotropných
látok, že to bola jediná príčina vzniku škody a zamestnávateľ nemohol škode zabrániť.

35. Žiada sa dodať, že opitosť postihnutého zamestnanca, ktorá je dôvodom úplného alebo čiastočného

zbavenia sa zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom, je až taký
stupeň alkoholického opojenia, ktoré znamená významnejšie zníženie duševných funkcií a celkovej
pohotovosti. Posúdenie opitosti je vecou odborného posúdenia. Zamestnávateľ by sa nemohol zbaviť
zodpovednosti, ak by síce išlo o opitosť zamestnanca, ktorá by nespôsobila významnejšie zníženie
duševných funkcií a celkovej pohotovosti, alebo ak opitosť zamestnanca nebola príčinou pracovného

úrazu. Z hľadiska danosti opitosti vo vzťahu k možnosti zbavenia sa zodpovednosti zamestnávateľa
nie je právne významné, kedy a akým spôsobom došlo k opitosti a či sa zamestnanec dostal do stavu
opitosti sám. Či opitosť bola jedinou príčinou poškodenia zdravia, ako aj príčinná súvislosť, je otázkou
posúdeniaskutkovéhostavu.Zamestnávateľmusítiežpreukázať,ženemoholškodezabrániť.Vprípade
liberačného dôvodu podľa § 196 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce pri opitosti na rozdiel od úplného

zbavenia sa zodpovednosti zamestnávateľa tieto okolnosti nemusia byť jedinou, ale jednou z príčin
poškodenia zdravia a nevyžaduje sa podmienka, že zamestnávateľ nemohol škode zabrániť.36. V prejednávanej veci však žalovaný nepreukázal, že by žalobca v čase úrazu mal taký stupeň
alkoholickéhoopojenia,ktoréznamenávýznamnejšiezníženieduševnýchfunkciíacelkovejpohotovosti.
Napokon tak, ako správne konštatoval okresný súd v napadnutom rozhodnutí, ani svedeckými

výpoveďami nebol preukázaný u žalobcu taký stav opitosti, ktorý by v danom prípade predmetný deň v
časevznikupracovnéhoúrazuspôsobilzníženieduševnýchfunkciíacelkovejpohotovostizamestnanca.
Dôvodu zbavenia sa zodpovednosti podľa § 196 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, alebo § 196 ods. 2
písm. b) Zákonníka práce sa môže zamestnávateľ s úspechom dovolávať len vtedy, ak je medzi konaním
opitého zamestnanca a spôsobenou škodou príčinná súvislosť; to znamená, že nestačí iba zistenie

opitosti. Bol to práve žalovaný, ktorý len na základe jednej dychovej skúšky žalobcu vykonanej 42 minút
po vzniku pracovného úrazu konštatoval, že v danom prípade práve opitosť zamestnanca bola jedinou
príčinou vzniku pracovného úrazu. Akékoľvek ďalšie tvrdenia a argumentácia žalovaného v tomto smere
neobstojí. Uvedenému záveru súdu prvej i druhej inštancie nasvedčuje zápis samotnej škodovej komisie
citovaný v bode 9. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Žalovaný primárne svoju obranu v spore
založil výlučne na zistení výsledku dychovej skúšky žalovaného dňa 15.10.2015 o 13.42 hod. Pokiaľ by

chcel založiť zamestnávateľ svoju úplnú alebo čiastočnú liberáciu v zmysle ust. § 196 ods. 1 písm. b),
alebo ods. 2 písm. b) Zákonníka práce, bolo jeho povinnosťou v konaní preukázať, že utrpený úraz bol
v príčinnej súvislosti s opitosťou zamestnanca. Takýto dôkaz žalovaný v konaní neprodukoval. Napokon
aj znalec, ktorého posudok i výpoveď tak dôrazne kritizoval žalovaný vo svojom opravnom prostriedku,
poukázal na skutočnosť, že na to, aby mohol posúdiť vplyv požitého alkoholu na zníženie duševných

schopností zamestnanca, je potrebné vykonanie aspoň dvoch dychových skúšok, prípadne záznam z
vykonania krvnej skúšky. Pokiaľ zamestnávateľ nezabezpečil dostatočné podklady pre
spoľahlivý záver o stave opitosti svojho zamestnanca v čase vzniku pracovného úrazu, je akákoľvek
následná ďalšia argumentácia v tomto smere bez právneho významu. Dôkazné bremeno v danom
prípade zaťažovalo zamestnávateľa, ktorý ho jednoznačne neuniesol. V danej súvislosti odvolací súd

poukazuje na ustálenú judikatúru súdov publikovanú pod R 43/1969 a R 11/1976.

37. Na rozdiel od právnej konštrukcie úplného zbavenia sa zodpovednosti, pri čiastočnom zbavení sa
zodpovednosti podľa § 196 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce stačí riadne oboznámenie zamestnanca
s právnymi alebo ostatnými predpismi a pokynmi k zaisteniu bezpečnosti a ochrany zdravia pri

práci a podmienka ich sústavného vyžadovania a kontrolovania nemusí byť splnená, rovnako ako aj
dodržiavanie týchto predpisov a pokynov nemusí byť sústavne vyžadované a kontrolované. Zavinenie
zamestnanca, ktoré preukazuje zamestnávateľ, nemusí byť jedinou, ale jednou z príčin poškodenia
zdravia.

38. V danom prípade zamestnanec utrpel pracovný úraz pri práci so strojom, ktorý pre svoje nedostatky
a závady nebol viac ako dva týždne v prevádzke. V prípade, ak zamestnanec má pracovať so strojom,
ktorý mohli ponechať v prevádzke len za dodržania osobitných pravidiel pracovného postupu zo stránky
bezpečnosti práce (napr. v prípade opravy stroja), patrí k riadnemu oboznámeniu sa zamestnanca s
predpismi alebo pokynmi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, okrem oboznámenia sa

s bežnými predpismi alebo pokynmi, aj oboznámenie sa s týmito osobitnými pravidlami
pracovného postupu s takým strojom, z ktorého by zamestnancovi bola zrejmá rizikovosť tejto práce
(napr. oboznámenie s odlišným pracovným postupom v prípade poruchy bežiaceho pásu). V danej
súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru súdov publikovanú pod R 11/1978, z ktorej vyplýva, že ak
zamestnanecutrpelpracovnýúrazpriprácisostrojom,ktorýpresvojenedostatkyzostránkybezpečnosti

práce nemá byť vôbec v prevádzke (tryskací stroj zn. ROSLER RMBC 4.2. nebol v prevádzke dva týždne
pred úrazom - nefungovalo podsvietenie displeja, bol pretrhnutý bežiaci pás), nastalo na strane
zamestnávateľa porušenie základných predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci.
Zároveň je úplne irelevantné, čo tvorilo náplň práce zamestnanca. Pre účely BOZP sú tieto skutočnosti
právne nepodstatné a netvoria predmet tohto konania. V takom prípade by bolo v rozpore s výchovným

poslaním ust. § 196 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce, ak by sa zamestnávateľ mohol hoci len čiastočne
zbaviť zodpovednosti za pracovný úraz. Pozornosti odvolacieho súdu neunikol ani fakt, že sám žalovaný
v konaní tvrdil, že sa jednalo o rutinnú opravu, ktorú vykonával žalobca s inými jeho zamestnancami
viackrát do roka. Napriek tejto okolnosti však vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by bol
zamestnávateľ niekedy vytýkal svojmu zamestnancovi (žalobcovi) takýto podľa jeho názoru „neodborný

postup“ pri oprave poškodeného pásu stroja, čomu napokon zodpovedá i záver škodovej komisie zo
14.12.2015. Žalovaný si bol teda vedomý, že v danom prípade liberačný dôvod podľa § 196 ods. 1
písm. a) Zákonníka práce neprichádza do úvahy a až keď mu bolo zrejmé, že ani ním prvotne tvrdený
dôvod úplnej a následne ani čiastočnej liberácie podľa ust. § 196 ods. 1 písm. b), alebo ods. 2 písm.b) Zákonníka práce, nie sú v súdenej veci opodstatnené, začal následne tvrdiť dôvod svojej čiastočnej
liberácie podľa § 196 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce.

39.Pokiaľodvolateľvosvojomopravnomprostriedkunamietal,žežalovanýakopostihnutýzamestnanec
porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy alebo pokyny na
zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený,
k tomuto odvolaciemu dôvodu krajský súd uvádza, že v danej súvislosti produkoval odvolateľ v štádiu
prvoinštančného konania len listinné dôkazy všeobecne preukazujúce jeho povinnosť vykonania školení

BOZP zamestnancom. Z ustálenej judikatúry súdov (napr. R 32/1963) však vyplýva,
že nejedná sa o riadne oboznámenie zamestnanca s predpismi o bezpečnosti ochrane zdravia pri
práci alebo s príkazmi, zákazmi a inými pokynmi k zaisteniu bezpečnosti a ochrany zdravia, ak by sa
zamestnávateľ obmedzil len na to, že by pracovníkovi dal k prečítaniu príslušné bezpečnostné predpisy.
Na tomto závere by nič nemenilo ani fakt, že pracovník svojím podpisom potvrdil, že s týmito
predpismi bol oboznámený. Žalovaný ako zamestnávateľ teda iba prezentoval formálne splnenie svojej

zákonnej povinnosti, avšak nepreukázal v konaní skutočnosť, či poškodený zamestnanec G. bol aj
riadne oboznámený s príslušným konkrétnym predpisom a návodom na obsluhu stroja aj pre prípad
takej opravy, ktorú vykonával bezprostredne pred vznikom pracovného úrazu.

40. Neobstojí ani námietka odvolateľa, spočívajúca v liberačnom dôvode podľa § 196 ods. 2 písm. c)

Zákonníka práce, že zamestnancovi vznikla škoda preto, že si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom
správania a konal ľahkomyseľne, teda že hoci neporušil právne predpisy alebo ostatné predpisy
alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo osobitné predpisy, konal
ľahkomyseľne a musel si byť pritom vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže
privodiť ujmu na zdraví.

41. Pri posudzovaní ľahkomyseľného konania zamestnanca treba prihliadať najmä ku
kvalifikácii zamestnanca, získaným skúsenostiam, dĺžke zamestnania. Ďalšou podmienkou právnej
kvalifikácie ľahkomyseľného konania zamestnanca je, aby aj spôsob činnosti konania bol v rozpore
s obvyklým spôsobom konania zamestnanca. Ak by si takýmto spôsobom počínali aj

iní zamestnanci a zamestnávateľ by im to trpel, konanie zamestnanca by nebolo možné hodnotiť ako
ľahkomyseľné v rozpore s obvyklým správaním sa zamestnancov. Ľahkomyseľné konanie zamestnanca
môže spočívať nielen v konaní, ale aj opomenutí. Zo skutkového stavu zisteného okresným súdom
jednoznačne vyplýva, že sa v danom prípade jednalo o bežnú pravidelnú opravu zariadenia, ktorú
vykonávali zamestnanci žalovaného uvedeným spôsobom opakovane. Takýto spôsob opravy nebol

zamestnávateľom ani jednému zo zamestnancov vytýkaný, a preto neprichádza do úvahy tento dôvod
čiastočnej liberácie zamestnávateľa. Naviac dôvod ľahkomyseľnosti konania zamestnanca prichádza
do úvahy len vtedy, ak zamestnanec súčasne neporušil bezpečnostné predpisy (pozri judikatúru pod R
28/1980, R 19/1991). Obrana žalovaného je teda logicky rozporná, ak súčasne tvrdí, že zamestnanec
porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti

a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený. Zároveň netreba
opomínať fakt, v rámci zisťovania príčin pracovného úrazu na pracovisku žalovaný uzavrel, že jedinou
príčinou škody bola skutočnosť, že si škodu spôsobil postihnutý zamestnanec pod vplyvom alkoholu
a ako zamestnávateľ nemohol škode zabrániť (§ 196 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce). Na tomto
skutkovom základe následne žalovaný založil aj svoju obranu v spore.

42. Okruh rozhodujúcich skutočností z hľadiska aplikácie príslušnej právnej normy je určený hypotézou
právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje jednak
rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré musia byť preukázané, jednak
nositeľa dôkazného bremena. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží teda na tej strane

sporu, ktorá z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o takú stranu sporu,
ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. V prípade zodpovednosti zamestnávateľa za škodu
zamestnanca pri pracovnom spore sú liberačné dôvody uvedené v § 196 Zákonníka práce a je
povinnosťou zamestnávateľa preukázať existenciu liberačného dôvodu. Pokiaľ zamestnávateľ o týchto
skutočnostiach nepredloží súdu dôkaz, nemôže byť v spore úspešný. Zavinenie zamestnávateľa sa totiž

predpokladá.

43. S prihliadnutím na nárok uplatnený žalobou, je teda zrejmé že žalovaný v tomto konaní nepreukázal
rozhodujúce skutočnosti, ktoré by viedli k jeho úplnej alebo čiastočnej liberácii za pracovný úrazžalovaného. Dôsledkom toho je pre neho nepriaznivé rozhodnutie v podobe vyhovenia žalobe žalobcu,
t.j. určenia, že žalovaný zodpovedá žalobcovi za náhradu škody, ktorá mu vznikla pracovným úrazom
zo dňa 05.10.2015 v celom rozsahu.

44.Okresnýsúdvykonalvprejednávanejvecidokazovanienáležitýmspôsobomavpotrebnomrozsahu,
vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 ods. 1 CSP, súčasne
spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu
ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj

meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu
vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 220 až § 222 CSP
aj správne a presvedčivo odôvodnil.

45. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo veci
samej ako vecne správny potvrdil.

46. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním napadnutý a od rozhodnutia vo
veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (veta druhá výroku), ktorý plne zodpovedá
zákonným ustanoveniam v ňom citovaným. Je nepochybné, že žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech,
podľa § 255 ods. 1 CSP prináleží nárok na náhradu trov konania proti žalovanému, ktorý vo veci úspech

nemal.

47. Rovnako vecne správny je i odvolacím súdom potvrdený výrok súdu prvej inštancie o priznaní
nároku znalcovi Doc. MUDr. Ľubomírovi Strakovi, PhD. na náhradu znalečného proti žalovanému v
celomrozsahu,(vetatretiavýroku),ktorýplnezodpovedápopísanejprocesnejsituáciiavňomcitovaným

zákonným ustanoveniam (pozri bod 42. napadnutého rozhodnutia).

48. Odvolací súd potvrdil aj vecne správne rozhodnutie okresného súdu v jeho štvrtej vete výroku,
ktoré plne rešpektuje osobné oslobodenie žalobcu od platenia súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. d)
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v platnom znení).

S prihliadnutím na úspech žalobcu v konaní je potom s poukazom na výsledok konania podľa § 2 ods.
2 citovaného zákona daná povinnosť žalovaného zaplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania
(žaloby).

49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v

spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na
ich náhradu v rozsahu 100 %, nakoľko žalobca mal v tomto štádiu konania plný úspech. Podľa § 262
ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

50. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za

ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).