Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. január 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/4/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4416207014
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4416207014.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.
Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa, v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s. r. o., sídlom
Bratislava,Vajnorská100/A,IČO:45869464,zastúpenýJUDr.VeronikouKubrikovou,PhD.,advokátkou
so sídlom Bratislava, Martinčekova 13, proti povinnej: H. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom X., L. X, o
vymoženie pohľadávky vo výške 152,28 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu

Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 17. júna 2016, č. k. 14Er/385/2016-38, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Povinnej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky (súd prvej inštancie v zmysle § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný

sporový poriadok, ďalej len „CSP“ a ako exekučný súd v zmysle § 45 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov)
uznesením zo dňa 17. 06. 2016, č. k. 14Er/385/2016-38 zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Erika
Tótha, so sídlom Exekútorského úradu Nitra, Piaristická 2, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zo dňa 31. 03. 2015. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 44 ods. 3 Exekučného
poriadku, § 35, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

2. V odôvodnení uznesenia súd poukázal na to, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo
dňa 15.03.2015 domáhal voči povinnej vykonania exekúcie na vymoženie 152,28 eura s príslušenstvom
a trov exekúcie na podklade exekučného titulu- Rozhodcovského rozsudku sp. zn. IA-C/0214/0344 zo
dňa 26.03.2014, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A
MEDIAČNÁ,ktorýnadobudolvykonateľnosťdňa04.05.2014.Rozhodcovskýmrozsudkombolapovinnej

uložená povinnosť zaplatiť sumu 152,28 eura, úrok vo výške 29,50% ročne zo sumy 152,28 eura od
02.12.2013 do zaplatenia istiny, úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 152,28 eura od 02.12.
2013 do zaplatenia istiny, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú ku dňu 01.12. 2013 vo
výške 140,- eur, náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 34,- eur, všetko do troch dní odo
dňa právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.

3. Vydaniu rozhodcovského rozsudku predchádzalo uzavretie Zmluvy o úvere medzi Poštovou bankou,
a.s., a klientom, t.j. povinnou dňa 08.07.2010 č. 6495264710, na základe ktorej sa oprávnený ako veriteľ
zaviazal poskytnúť povinnej ako dlžníkovi úver v sume 400,- eur a dlžník sa zaviazal zaplatiť veriteľovi
túto sumu v 11 mesačných splátkach po 43,- eur. V zmluve o úvere v článku 3, v bode 6 je uvedené,
že zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik,
platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou vo Všeobecných

obchodných podmienkach. Vo všeobecných obchodných podmienkach v bode 10. Riešenie sporov a
rozhodcovská doložka, bod 10.2.2. je uvedené: Banka a klient sa dohodli na rozhodcovskej doložketýkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri
poskytovaní Služieb, Bankových produktov a/alebo vykonávaní Bankových obchodov, vrátane sporov o
platnosť, výklad a zánik príslušnej Zmluvy a to v nasledovnom znení: a)pokiaľ bude v príslušnom spore

žalobcom banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu a to podľa
jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatie rozhodcovského konania;
b)pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a
rozhodnutie rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a
účinné v čase začatie rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu. Súdny exekútor JUDr. Erik

Tóth žiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

4. Uvedené skutočnosti viedli exekučný súd k tomu, že podrobil súdnej kontrole rozhodcovskú
doložku , berúc do úvahy kritéria, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a
teda, či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Ďalej exekučný súd poukázal na

to, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní,
znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred
spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol
len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam,

a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Exekučný s konštatoval,
že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, a preto nie je
spôsobilým exekučným titulom. S poukazom na uvedené skutočnosti súd rozhodol tak, ako uviedol vo
výrokovej časti uznesenia.
5. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby

rozhodnutie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vyhovuje, alebo alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podanie odvolania odôvodnil s
poukazom na ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a), d), e), f), g), h) b) Civilného sporového poriadku.

6. Uviedol, že súd prvej inštancie prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia,
pričom prekročenie spočíva v skúmaní iných listín ako pripúšťa výslovné znenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. Rozhodnutie tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z nedostatočne
zisteného skutkového stavu a zároveň ním súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom. V
zmysle vyššie uvedeného ustanovenia je súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súd nemal
skúmať iné listiny, ako je napr. zmluva o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Okrem iného
poukázal aj na nedostatočné zdôvodnenie vydaného uznesenia. Uviedol, že ak je exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok, súdom príslušným na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne
príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie alebo ako kasačný súd, či súd konajúci o opravnom

prostriedku, ale len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda nie je možné priznať exekučnému súdu
väčší rozsah vecnej preskúmavanej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia
len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. V
súvislosti s uvedeným poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 06. 2009 sp. zn. 4Cdo
159/2009.

7. Dodal, že o platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka
rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Teda ak existuje prekážka resiudicata,
konanie súdu porušuje článok 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Z. z. Ústavy SR, keďže štátne orgány
môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Súd

svojim konaním nerešpektoval ust. § 35, § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. a na podporu svojich
tvrdení poukázal na nálezy Ústavného súdu II. ÚS 499/2012 a PL. ÚS 21/08, s ktorými sa v celom
rozsahu stotožnil. Uviedol, že nie je možné, aby súdy ignorovali vôľu zákonodarcu, ktorú jasne vyjadril
pri konštruovaní vzťahu medzi súdnym a rozhodcovským konaním.

8. Ďalej súd nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 OZ a porušil § 215 CSP. Zároveň sa nijako nevysporiadal
s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa alebo samotný exekučný súd.
V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou
oboch strán, a konanie by prebiehalo na štátnom súde, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom bysi slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite
naplánovať. V rozhodcovskom konaní rozhodujú traja rozhodcovia, pričom žalobca a žalovaný si určia
každý jedného rozhodcu. V rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom sú výhradne

odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním, čo zabezpečuje prinajmenšom
rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, a teda aj dlžníka ako spotrebiteľa. Ďalšou namietanou
skutočnosťou bolo, že súd prvej inštancie odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom a vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. Ďalej uviedol, že ani Civilný sporový poriadok, Exekučný
poriadok a dokonca ani ZoRK neposkytuje oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k

rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej.

9. V súvislosti s aplikáciou sekundárneho práva EÚ a judikatúry mal za to, že smernica je záväzná
pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť,
pričom voľba foriem a metód sa ponecháva vnútroštátnym orgánom. Záver o neplatnosti rozhodcovskej
doložky teda nemožno oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, keďže ide výlučne o akt sekundárnej

povahy a jeho priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, nie
interpretační. V súvislosti s neprijateľnosťou rozhodcovskej doložky taktiež nie je možné brať do úvahy
judikatúru ESD, keďže sa vzťahuje na rozhodcovské doložky všeobecne, alebo rozhodcovské doložky v
spotrebiteľských zmluvách, nie však voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania. Okrem
iného konštatoval, že súd prvej inštancie porušuje princíp právnej istoty a legitímnych očakávaní, keďže

exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenie niekedy zamietnu a inokedy vydajú.
Podotkol, že súdy svojim konaním neprimerane zvýhodňujú povinného v exekučnom konaní, a to len
na základe postavenia spotrebiteľa. Oprávnený zastáva právny názor, že postupom súd bol porušený
princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, bol
nezákonne zvýhodnený len na základe svojho postavenia. Exekučný súd takýmto konaním nahrádza

pasivitu povinného, svojím konaním a svojou vôľou. Takýmto spôsobom sú spotrebitelia motivovaní k
pasivite namiesto toho, aby boli vedení k dodržiavaniu zákonov a povinností. V súvislosti s uvedeným
poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR III. 23/2013-8, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS
153/07 z 18. októbra 2007 a sp. zn. III. ÚS 171/096 z 5. apríla 2007. Na základe vyššie uvedeného
konštatoval, že exekučný súd mu svojim postupom znemožnil uplatniť svoje právo priznané exekučným

titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.

10. Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

11.VovecirozhodlavyššiasúdnaúradníčkaOkresnéhosúduNovéZámky.Sudkyňasúduprvejinštancie

predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu s vyjadrením, že odvolaniu nemieni vyhovieť.

12. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),

odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a dospel
k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne
správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

13. Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že exekučné konanie sa začalo návrhom na

vykonanie exekúcie doručeným súdnemu exekútorovi JUDr. Erikovi Tóthovi, so sídlom Exekútorského
úradu Nitra, dňa 31. 03. 2015 v neprospech povinnej o vymoženie sumy 152,28 eura s príslušenstvom,
na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. IA-C/0214/0344 zo dňa 26.
03. 2014 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A
MEDIAČNÁ, a. s., ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30. 04. 2014 a vykonateľnosť dňa 04. 05. 2014.

Exekučným titulom bola povinnej (žalovanej) uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému (žalobcovi) dlžnú
istinu vo výške 152,28 eura, úrok vo výške 29,50 % ročne zo sumy 152,28 eura od 02. 12. 2013 do
zaplatenia istiny, úroky z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 152,28 eura od 02. 12. 2013 do
zaplatenia istiny, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslených ku dňu 01. 12. 2013 vo výške
140,- eur a náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 34,- eur, a to všetko do troch dní od

právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.

14. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, došlo v
súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nová právna úpravadôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že
nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti CSP
s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla.

15. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa

primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania,
exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo
postihuje majetok.

Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských

súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku).

Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, exekučné konanie na
podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor

spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len
do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného
po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva
účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.

Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.01.2015, na exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a
ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

16. Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Ak je exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa aj napriek tomu
nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. V rozhodnutiach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.10.2011 sp.zn. 3Cdo/146/2011 a zo dňa 18.01.2012
sp.zn. 6Cdo/143/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že pokiaľ oprávnený v návrhu

na vykonanie exekúcie označí ako exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd
oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný

súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd.

17. Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon
rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia
zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd

okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný
súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na
vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul)
je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z
aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia
subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové
a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd
nedisponujeprávomocourušiťčimeniťrozhodnutie,ktoréjeexekučnýmtitulom;nemôženaprávaťchyby
a nedostatky exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku

rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného
poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto
rozsudok (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/225/2011 zo dňa 11. 12. 2012).

18. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské

konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn. 3Cdo/122/2011).

19. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie

vyplývajúce zo zákona, a to ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť,
či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 21. marca 2012 sp. zn. 6Cdo/1/2012). V danej veci súdy konajú v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretujú a aplikujú, ich úvahy vychádzajúce z
konkrétnych faktov, sú

logické, a preto aj celkom legitímne.

20. Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval

by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom

súde, je tu irelevantná (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13. 10. 2011).
V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“

21. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že
súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, preto odvolací súd potvrdzuje vecnú správnosť

napadnutého rozhodnutia, pričom uvádza, že konanie o nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí
- exekučné konanie je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle č. 46 Ústavy SR. Toto
konanie je relatívne samostatným druhom civilného procesu, ktoré môže, ale nemusí nadväzovať na
základné civilné konanie.

22. V exekučnom konaní je možno nútene vykonať vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo,
zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok Taktiež možno vykonať exekúciu aj na podklade iných
vykonateľnýchrozhodnutí,napr.napodkladerozsudkovrozhodcovskýchsúdov.Súdvzásadepostupom
podľa§44ods.2EPnepreskúmavavecnúsprávnosťexekučnýchtitulov,pretožebysatýmnezákonným
spôsobom fakticky rozširovala pôsobnosť opravných konaní, ktorých účelom je v rámci nachádzajúceho

konania preskúmavať možné vecné pochybenie príslušného orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. S
prehlbovaním potreby ochrany spotrebiteľov v európskom priestore však dochádza, prostredníctvom
normatívnych aktov Európskej únie a legislatívnej činnosti zákonodarných orgánov jednotlivých
členských štátov, k prelamovaniu uvedenej zásady „nepreskúmateľnosti“ vecnej správnosti niektorýchrozhodnutí - exekučných titulov, ktorá je úzko prepojená so samotnou právomocou vydať exekučný titul.
Tak tomu je aj v prípade predpisov na ochranu spotrebiteľa, kedy všeobecný súd, ale aj iný povolaný
orgán, ktorý rozhoduje právnu vec spotrebiteľského charakteru, musí z úradnej povinnosti prihliadať na

všetky aspekty nedovolenosti, resp. neprijateľnosti praktík, ktoré znevýhodňujú spotrebiteľa. V najširšom
zmyslejepotrebnépovažovaťzatakútozákonnúúpravupríslušnéustanoveniaObčianskehozákonníka,
ktoré okrem iného vymedzujú charakteristiku spotrebiteľského právneho vzťahu a demonštratívny
výpočet charakteristických neprijateľných zmluvných podmienok, na neprijateľnosť ktorých (neplatnosť)
prihliada súd z úradnej povinnosti vždy vtedy, keď mu to zákon umožňuje. Exekučný súd pritom nemôže

byť obmedzený pri posudzovaní uvedených nedostatkov izolovane, iba čo do objektívne nemožného,
právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré odporuje dobrým mravom, výroku rozhodnutia
samotného, ale pre naplnenie cieľov aproximačných právnych nástrojov Európskej únie (Smernica
Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993) a postupom v súlade so zákonom sa vyžaduje, aby
toto posudzovanie prekročilo rámec skúmania len formálnej stránky právoplatnosti a vykonateľnosti
predmetného rozhodcovského rozsudku. Vo všetkých prípadoch je spotrebiteľ zaviazaný na povinnosť

zaplatiť peňažnú sumu, pričom zo samotného výroku rozhodnutia (rozhodcovského rozsudku) nemožno
bez ďalšieho vyčítať „vnútornú stránku“ nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia,
ktoré odporuje dobrým mravom. Navonok (preskúmavaním len výroku) totiž nemožno ustáliť tento súlad
ani v prípade, ak by bola rozhodnutím priznaná nezvykle vysoká (nízka) suma - istina, alebo nezvykle
vysoký (nízky) úrok z omeškania (poprípade zmluvná pokuta), pretože len preskúmaním vnútornej,

obsahovej stránky plnenia možno záver o nemožnom, právom nedovolenom, alebo dobrým mravom
odporujúcomplnenívyvodiť.Splnením,ktorémožnooznačiťzaexekučnenevykonateľné,satotižsúdvo
svojej praxi nestretol a takto ponímaný účel noriem umožňujúci iba takéto preskúmanie rozhodcovského
rozsudku by sa míňal práve euro konformnému výkladu a cieľu, ktorý si kladie európska legislatíva. Z
preskúmavanej pôsobnosti exekučného súdu v tomto prípade nemôže byť vylúčená vecná správnosť

rozhodcovského rozsudku (vo veciach, na ktoré musí príslušný orgán reagovať z úradnej povinnosti,
pričom do skúmania vecnej správnosti patrí aj posudzovanie existencie právomoci orgánu konať a
rozhodnúť), pretože len tak môže byť naplnený účel, cieľ ochrany spotrebiteľa pred nekalými praktikami
dodávateľov - podnikateľov v situácii, kedy bola deklarovaná povinnosť spotrebiteľa v rozhodnutí
rozhodcovskéhosúdu,ktorémujemožnézjavnevyčítaťnedôslednosťprizákonnejochranespotrebiteľa.

23. Podľa názoru odvolacieho súdu bol právny vzťah medzi oprávneným a povinnou správne posúdený
ako vzťah spotrebiteľský, ktorý používa zvýšenú právnu ochranu v zmysle osobitných právnych
predpisov o ochrane spotrebiteľa, t. z., že je nutné aplikovať spotrebiteľské právo. Rozhodcovský súd od
počiatkunepristupovalprisvojomrozhodovanívoveciakokukonaniu,ktoréhoúčastníkomjespotrebiteľ.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd preskúmal exekučný titul z hľadiska občianskeho práva
alebo z hľadísk ochrany spotrebiteľa podľa osobitných právnych predpisov.

24. Tento záver je napokon aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania. Exekučný
súd je v zmysle tejto zásady povinný v rámci svojich možností dbať o to, aby trovy exekúcie tak

na strane súdneho exekútora, ak aj na strane účastníkov (aj na strane súdu) boli čo najmenšie.
Výklad, podľa ktorého by mal súd vydať poverenie pre súdneho exekútora aj vtedy, ak je zjavné,
že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok odporuje ustanoveniu § 45 ZoRK, a následne by mal
exekučné konanie zastaviť, je s touto požiadavkou na exekučné konanie v priamom rozpore. Nemožno
totiž strácať zo zreteľa, že vydaním poverenia exekútorovi vzniká povinnosť postarať sa o vykonanie

exekúcie (§ 46 ods. 1 Exekučného poriadku), teda povinnosť vydať upovedomenie, na ktoré môže
povinný reagovať námietkami. Vydanie upovedomenia, ako aj námietky povinného sú pritom procesné
úkony, ktoré sú na strane exekútora, resp. povinného spojené s trovami. Navyše, tento postup
exekučného súdu by predstavoval i plytvanie časom, silami a v neposlednom rade i rozpočtovými
prostriedkami súdu na zbytočné vydávanie viacerých aktov (súdneho poverenia a uznesenia o zastavení

exekúcie), ich následné doručovanie a podobne. Predpokladom materiálnej a formálnej vykonateľnosti
akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom je, že takéto rozhodnutie vznikne pred
orgánom, ktorý koná a rozhoduje v súlade so svojou právomocou a podľa vopred stanovených pravidiel.
Rozhodcovský súd odvolil svoju právomoc od čl. 3. ods. 6 Zmluvy o úvere v spojení s bodom
10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok, ktoré majú vopred predtlačenú podobu pred podpísaným

zmluvy. Odvolací súd k veci ďalej uvádza, že ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami
v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a
z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení a má spravidla na výber buď zmluvu vopred
naformulovanú dodávateľom akceptovať so všetkými formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť.Možnosť zmeny štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o
rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom
(porov. rozsudky MostazaClaro C 168/05, OcéanoGrupoEditorial SA C 240/98-C 244/98). Na základe

rozhodcovskej doložky konštatoval, že zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú
v budúcnosti budú rozhodované v rozhodcovskom konaní. Takto dohodnutá rozhodcovská doložka
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, a to v neprospech spotrebiteľa. V danej
veci je rozhodcovská doložka súčasťou Zmluvy o úvere a Všeobecných obchodných podmienok, ktoré
oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého

druhu a neurčitého počtu, obsah tejto zmluvy nemal povinný ako spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť,
pričom dojednanie takejto doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v
zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Odvolací súd zastáva názor, že nemožno založiť
právomoc rozhodcovského súdu na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Takto vydal rozhodnutie
orgán, ktorý nemal vo veci právomoc konať, preto ak dané rozhodnutie síce existuje kauzálne, je
normatívne nezáväzné a exekučne nevykonateľné, a teda súd prvej inštancie pri zamietnutí poverenia

na výkon exekúcie súdneho exekútora postupoval správne.

25. Ochrana spotrebiteľov, ktorú legislatíva európskej únie a členských štátov zabezpečuje, má za cieľ
nad rámec základných zásad súkromného práva ako autonómia zmluvných strán, či pactasuntservanda,
zvýšiť ochranu záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti. Táto zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy (ak je táto za
spotrebiteľskú zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov
„obchodných“ - spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov
pred„silnejšími“subjektmi.Dôvodytakejtopotrebymožnohľadaťvcharakterepriemernéhospotrebiteľa,

ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských
potrieb. Iná kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany -
nespotrebiteľa, a iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Každý sa má predovšetkým starať
o svoje veci sám, tzn. sám musí niesť dôsledky svojich rozhodnutí, preto možno uzavrieť, že
nemožno zbaviť ani spotrebiteľa civilnej zodpovednosti za neplnenie si povinností vyplývajúcich zo

spotrebiteľských zmlúv. Súdnu ochranu však nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu
až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je založená a rozsahom upravená zákonom, preto
možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak teda zákon stanovuje, že neprijateľnou
podmienkou (s dôsledkom neplatnosti) je najmä ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní,

potom stanovenie konkrétneho rozhodcovského orgánu, ktorý vec prejedná, patrí tiež do množiny
neprijateľnej praktiky, t. j. podmienky, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
práve z dôvodov uvedených v predchádzajúcich odsekoch tohto rozhodnutia.

26. Odvolací súd poznamenáva, že prijateľnou rozhodcovskou doložkou obsiahnutou v rozhodcovskej

zmluve môže byť taká, ktorá bude so svojimi dôsledkami ozrejmená spotrebiteľovi v čase a spôsobom
(bez pridaných „motivačných“ podmienok), kedy si aj priemerný spotrebiteľ dôsledky založenia
právomoci rozhodcovského orgánu uvedomí, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť
vec prejednať v súdnom konaní, pôjde o väčšmi prijateľnú podmienku v spotrebiteľskom právnom
vzťahu. Napokon možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské, alebo súdne konanie nemá byť len

napísané (v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa), ale musí sa javiť a byť naplnené vo vzťahu k
priemernému spotrebiteľovi aj fakticky.

27. Záver o prijateľnosti (primeranosti) spornej rozhodcovskej doložky nemožno oprieť ani o odvolaním
citovanú úpravu zo zákona o bankách (§ 93b ods. 1 a 2).

28. Uvedené ustanovenia prekračujú rámec úvah potrebných na vyriešenie príslušného problému, či
zákonodarcu k „obohateniu“ zákona o bankách, predovšetkým prvým zo zhora citovaných ustanovení,
viedla nedôvera v schopnosť všeobecných súdov dostatočne rýchlo či účinne zabezpečiť vymožiteľnosť
pohľadávok bankového sektora alebo presvedčenie o poskytnutí aj klientom bánk dostatočného

prostriedku ochrany práv alternatívou v podobe rozhodcovského konania. Odvolací súd dodáva, že
požiadavkou na neodvolateľnosť návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v zmysle § 93b ods. 1
zákona o bankách treba rozumieť len požiadavku, aby pre prípad rozhodnutia sa klienta z akéhokoľvek
dôvodu pre uzavretie rozhodcovskej zmluvy nemusel čeliť prípadnému rozmysleniu si takéhoto zámeruzo strany banky, najmä však návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v kontexte ust. § 93b
ods. 1 a ods. 2 vety druhej zákona o bankách, môže byť len návrh v podobe umožňujúcej klientovi
(spotrebiteľovi) jeho pomerne jednoduché odlíšenie od ostatných zmluvných podmienok predkladaných

mu druhou stranou zmluvného vzťahu a tiež jeho rovnako bezproblémové oddelenie od ostatného
obsahu zmluvy (tak, aby klientovi nespôsobilo žiadne ťažkosti, vrátane prípadného rizika čakania
na prepracovanie návrhu zmluvy, trvanie na odstránení pre neho neakceptovateľnej rozhodcovskej
zmluvy, resp. doložky). Požiadavku na takto ponúknutý (predložený) návrh nemožno považovať za
splnenú, ak banka návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy začlení medzi iné zmluvné podmienky, a

to dokonca ani nie priamo do zmluvy (o samostatnej rozhodcovskej zmluve ani nehovoriac), ale len do
vlastných všeobecných obchodných podmienok, u ktorých je známe, že sa s nimi klient (spotrebiteľ)
v čase pred uzavretím zmluvy dostatočne podrobne, či často i vôbec neoboznamuje (hoci spravidla v
zmluve potvrdzuje presný opak). Nepochybne práve nedôsledné napĺňanie zámeru vyvoditeľného už z
pôvodného znenia zákona č. 603/2003 Z. z v praxi viedlo k neskoršej úprave doplnením (s účinnosťou
od 1. decembra 2009) povinnosti poskytnúť klientovi možnosť voľby a tiež zodpovedajúceho poučenia.

Práve oprávnený tak nad rámec neprimeranej (neprijateľnej) podmienky, konštatovanej napadnutým
uznesením a predstavovanej konkrétnou podobou rozhodcovskej doložky, odvolaním upozornil na ďalší
dôvod, pre ktorý rozhodcovskú doložku bolo treba považovať za neprijateľnú.

29. Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol

vo výroku vecne správne, preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdil.

30. Odvolací súd o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v
spojení s § 396 ods. 1 tak, že v tomto štádiu konania procesne úspešnej povinnej nárok na náhradu trov

konania nepriznal, pretože jej žiadne nevznikli a ani si žiadne neuplatnila.

31. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP
v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).