Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. september 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoPr/3/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316204164
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2316204164.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov:

JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: MILEASTOM, s. r. o., so sídlom
Šaľa, Nemocničná 833/1, IČO: 36 610 453, zastúpeného spoločnosťou: Čibrik & Blazsek advokátska
kancelária, s. r. o., so sídlom: Šaľa, Hlavná 14, IČO: 46 255 010, proti žalovanej: Bc. L. J., nar.
XX.X.XXXX, adresa P. - P., G. XXXX/X, zastúpenej advokátom: JUDr. Boris Štanglovič, so sídlom Šaľa
- Veča, Jarmočná 2264/3, o zaplatenie 2.412,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 15C/104/2016-94 zo dňa 11.1.2018, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.412,-
Eur spolu s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 12.11.2015 do zaplatenia, všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 155 ods. 1 až 3 a § 60 ods. 1 a 2 Zákonníka
práce a vecne tým, že podanou žalobou sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 2.412,-

Eur s príslušenstvom pričom svoj nárok odôvodňoval tým, že pracovnou zmluvou zo dňa 1.3.2010 bol
medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovanou ako zamestnankyňou založený pracovný pomer.
Žalovaná pracovala u žalobcu v pozícii zubný asistent. Počas trvania pracovného pomeru prejavila
žalovaná záujem zvýšiť si svoju odbornú spôsobilosť a získať kvalifikáciu zubnej hygieničky formou 3-
ročného externého štúdia na Prešovskej univerzite - Fakulte zdravotníckych odborov, katedre dentálnej
hygieny. Preto dňa 3.12.2012 uzatvorili dohodu o zvýšení kvalifikácie, na základe ktorej sa žalobca
zaviazal uhrádzať žalovanej po dobu zvyšovania kvalifikácie náklady spojené so štúdiom a žalovaná sa

zaviazala, že po úspešnom zvýšení kvalifikácie zotrvá u žalobcu v pracovnom pomere po dobu 7 rokov.
Dohoda tiež obsahovala záväzok žalovanej, že v prípade nedodržania povinnosti zotrvať v pracovnom
pomere u žalobcu, uhradí žalobcovi náklady, alebo pomernú časť nákladov vynaložených žalobcom za
účelom zvýšenia kvalifikácie žalovanej. Žalovaná ukončila úspešne externé štúdium v roku 2015. Dňa
17.8.2015 zaslala žalovaná žalobcovi žiadosť o skončenie pracovného pomeru dohodou. Na základe
tejto žiadosti bola medzi žalobcom a žalovanou dňa 28.8.2015 uzavretá dohoda o skončení pracovného
pomeru, podľa ktorej sa pracovný pomer žalovanej u žalobcu skončil dňom 31.8.2015. Keďže došlo

k ukončeniu pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovanou krátko potom, čo došlo k zvýšeniu
kvalifikácie žalovanej, porušila žalovaná svoj záväzok vyplývajúci z dohody o zvýšení kvalifikácie,
pretože u neho v pracovnom pomere nezotrvala po dohodnutú dobu. Podľa žalobcu tak vzniklo na jeho
strane právo požadovať v zmysle dohody o zvýšení kvalifikácie úhradu ním vynaložených nákladovspojených so zvýšením kvalifikácie žalovanej, ktoré vyčíslil na sumu 5.763,- Eur. Pretože žalovaná sumu
dobrovoľne neuhradila, prebiehali medzi nimi rokovania, výsledkom ktorých mal byť záväzok žalovanej
uhradiť žalobcovi časť z existujúceho záväzku vo výške 2.412,- Eur. K uzavretiu mimosúdnej dohody

medzi stranami sporu však nedošlo, preto žalobca svoj nárok na zaplatenie sumy 2.412,- Eur uplatnil
žalobou na súde. Na druhej strane žalovaná s uplatneným nárokom žalobcu nesúhlasila, v konaní sa
bránila tým, že dohoda o zvýšení kvalifikácie zo dňa 3.12.2012 je neplatná, pretože obsahuje záväzok
zotrvať po úspešnom zvýšení kvalifikácie v pracovnom pomere u žalobcu po dobu 7 rokov, pričom táto
doba presahuje maximálne prípustnú dobu ustanovenú v § 155 ods. 3 Zákonníka práce. Ďalej dôvodila

tým, že ku skončeniu pracovného pomeru medzi ňou a žalobcom síce došlo formou dohody, avšak ona
požiadala o skončenie pracovného pomeru z dôvodu, že od mesiaca august 2015, jej žalobcom nebola
vyplácaná dohodnutá mzda v zmysle pracovnej zmluvy a jej dodatkov.

3. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi žalobcom
a žalovanou existoval pracovno-právny vzťah založený pracovnou zmluvou zo dňa 1.3.2010 podľa

ktorej žalovaná ako zamestnankyňa pracovala pre žalobcu na pozícii zubného asistenta. V priebehu
trvania pracovno-právneho vzťahu žalovaná za účelom zvýšenia svojej kvalifikácie absolvovala 3-ročné
externé štúdium na Prešovskej univerzite - Fakulte zdravotníckych odborov, katedre dentálnej hygieny,
ktoré úspešne ukončila v roku 2015, čím došlo k zvýšeniu jej kvalifikácie. V súvislosti so zvyšovaním
kvalifikácie žalovanej, došlo medzi ňou a žalobcom dňa 3.12.2012 k uzatvoreniu dohody o zvýšení

kvalifikácie. Podľa čl. V. uvedenej dohody sa žalobca okrem iného zaviazal v súvislosti so zvyšovaním
kvalifikácie žalovanej uhrádzať náklady spojené so štúdiom, a to študijný príspevok, cestovné výdavky,
ubytovanie a hmotné zabezpečenie. Podľa čl. IV. uvedenej dohody sa žalovaná ako zamestnankyňa
zaviazala po úspešnom zvýšení kvalifikácie zotrvať v pracovnom pomere u žalobcu po dobu 7 rokov a
podľa čl. VI. tejto dohody sa zaviazala v prípade nesplnenia tejto povinnosti nahradiť žalobcovi náklady,

ktoré vynaložil v súvislosti so zvyšovaním jej kvalifikácie. Žalobca v súvislosti so zvýšením kvalifikácie
vynaložil 5.763,- Eur, pričom si v konaní uplatnil len časť týchto nákladov vo výške 2.412,- Eur, ktorá
suma pozostáva z úhrady školného za 3 semestre po 800,- Eur a z poplatku za zápis vo výške 12,- Eur.
Táto skutočnosť pritom medzi stranami nebola sporná, pričom žalobca úhradu školného za 3 semestre
po 800,- Eur preukázal jednak šekom zo dňa 11.9.2012 a výpismi zo svojho účtu, podľa ktorých v

dňoch 24.8.2013 a 21.8.2014 uhradil po 800,- Eur titulom školného a 12,- Eur titulom poplatku za zápis.
Dňa 17.8.2015 žalovaná zaslala žalobcovi žiadosť o ukončenie pracovného pomeru dohodou, v ktorej
neuviedla žiadny dôvod tejto žiadosti a ktorú žiadosť žalobca akceptoval a dňa 28.8.2015 so žalovanou
uzatvoril Dohodu o skončení pracovného pomeru, podľa ktorej sa pracovný pomer žalovanej u žalobcu
skončildňom31.8.2015.Súčasťoutejtodohodybolotaktiežprehláseniežalovanejotom,žesijevedomá

existencie svojich záväzkov voči žalobcovi z titulu dohody o zvýšení kvalifikácie.

4. Súd dospel k záveru, že dohoda o zvýšení kvalifikácie zo dňa 3.12.2012 je platná, a to napriek obrane
žalovanej, že v rozpore so zákonom v nej bol dohodnutý záväzok žalovanej zotrvať v pracovnom pomere
u žalobcu po dobu až 7 rokov, pretože hoci ust. § 155 ods. 3 Zákonníka práce ustanovuje maximálnu

dobu zotrvať po úspešnom zvýšení kvalifikácie v pracovnom pomere na 5 rokov, avšak presiahnutie tejto
doby Zákonník práce nesankcionuje neplatnosťou celej dohody, preto je podľa súdu potrebné vychádzať
z toho, že aj keď žalovaná na seba prevzala záväzok zotrvať v pracovnom pomere po dobu 7 rokov, je
potrebné pre dĺžku tohto záväzku aplikovať maximálnu dobu ustanovenú zákonom, a to dobu 5 rokov.
Ani tento záväzok žalovanej nebol dodržaný, pretože k úspešnému zvýšeniu kvalifikácie došlo v roku

2015 a jej pracovný pomer sa skončil už dňa 31.8.2015, teda bezprostredne po úspešnom zvýšení
kvalifikácie. Keďže žalovaná nedodržala ustanovenie dohody o zvýšení kvalifikácie v časti záväzku
zotrvať v pracovnom pomere u žalobcu po dobu 5 rokov, vzniklo na strane žalobcu právo požadovať od
žalovanej úhradu nákladov, ktoré vynaložil za účelom zvýšenia kvalifikácie žalovanej.

5. Ďalej mal súd za to, že, medzi stranami sporu došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru dňom
31.8.2015.Obranužalovanej,žekskončeniupracovnéhopomerudošlozdôvodov,žežalobcažalovanej
nevyplácal mzdu, súd vyhodnotil ako účelovú, pretože v žiadosti o skončenie pracovného pomeru zo
dňa 17.8.2015, ktorú zasielala žalovaná žalobcovi, ani v dohode o skončení pracovného pomeru zo dňa
28.8.2015 takýto dôvod nie je uvedený. Ak by došlo k tomu, že by žalobca žalovanej nevyplácal odmenu

v zmysle pracovnej zmluvy, mala žalovaná právo požadovať, aby tento dôvod bol uvedený v dohode o
skončení pracovného pomeru a mala ho uviesť už vo svojej žiadosti o skončenie pracovného pomeru.
Nevyplácanie mzdy taktiež podľa názoru súdu zakladalo dôvod na okamžité skončenie pracovného
pomeru zo strany žalovanej. Žalovaná však nepostupovala ani jedným z týchto spôsobov. Vzhľadomna to súd uzavrel, že dôvodom na skončenie pracovného pomeru nebolo nevyplácanie mzdy, ale
pravdepodobne to, že žalovaná mohla po zvýšení kvalifikácie dosahovať podstatne vyššie príjmy mimo
pracovno-právneho vzťahu so žalobcom. K skončeniu pracovného pomeru dohodou došlo teda z iného

dôvodu, ako nevyplácanie mzdy. Navyše od skončenia pracovného pomeru až do pojednávania dňa
13.6.2017 žalovaná neurobila jediný úkon smerujúci k vymoženiu ňou tvrdenej nevyplatenej mzdy. Preto
súd vyhodnotil, že ku skončeniu pracovného pomeru došlo v danom prípade z dôvodov na strane
žalovanej, preto nebola spochybnená existencia nároku uplatneného žalobcom. Súd preto žalobcovi
priznal nárok na zaplatenie sumy 2.412,- eur titulom časti ním uhradených nákladov spojených so

zvýšenímkvalifikáciežalovanej.Žalobcovipriznaltiežprávonazaplatenieúrokuzomeškaniavzákonnej
výške od 12.11.2015, t. j. po márnom uplynutí lehoty na dobrovoľné plnenie, ktorá bola určená vo výzve
na úhradu záväzkov zo dňa 23.10.2015, doručenej žalovanej dňa 11.11.2015.

6. O náhrade trov konania medzi stranami sporu rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1 CSP tak, že v spore plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania.

7. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná prostredníctvom svojho právneho
zastúpenia v celom rozsahu odvolanie z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Uviedla,

že je pravda, že medzi žalobcom a žalovanou došlo dňa 3.12.2012 k uzatvoreniu dohody o zvýšení
kvalifikácie, avšak žalovaná namietala jej absolútnu neplatnosť pre rozpor so zákonom z dôvodu
nezákonnej dĺžky záväzku žalovanej zotrvať v pracovnom pomere so žalobcom. Na tomto tvrdení
zotrváva a považuje dohodu o zvýšení kvalifikácie zo dňa 3.12.2012 za absolútne neplatnú. Žalovaná
v konaní nespochybnila, že žalobca vynaložil finančné prostriedky, avšak dohoda o zvýšení kvalifikácie

zo dňa 3.12.2012 je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom, konkrétne ust. § 155 ods. 2 písm.
d) Zákonníka práce, čo bol súd prvej inštancie povinný skúmať ex offo. Na túto skutočnosť však súd
prvej inštancie neprihliadol, a preto je napadnuté rozhodnutie nesprávne. Preto žalovaná navrhovala,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietne a žalovanej prizná
plnú náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia.

8. Žalobca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalovanej podal prostredníctvom svojho
právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že s dôvodmi a tvrdeniami žalovanej
uvedenými v podanom odvolaní nesúhlasí a napadnuté rozhodnutie považuje za správne. Vo vzťahu k
dĺžke záväzku zotrvať v pracovnom pomere sa úplne stotožňuje so záverom súdu, a teda hoci bola dĺžka

záväzku zotrvať v pracovnom pomere až 7 rokov, nespôsobuje to absolútnu neplatnosť celej dohody, ale
tento záväzok zamestnanca sa redukuje na zákonnú prípustnú hranicu, teda na dobu 5 rokov. Žalovaná
však ani po uvedenú dobu v pracovnom pomere nezotrvala. Pokiaľ ide o ust. § 155 ods. 2 písm. d)
Zákonníka práce, teda druhov nákladov a ich celkovú sumu, ktorú bude zamestnanec povinný uhradiť
zamestnávateľovi, ak nesplní svoj záväzok zotrvať u neho v pracovnom pomere počas dohodnutej doby,

žalobca má za to, že tieto náklady boli v dohode dostatočne vyšpecifikované. V čl. VI. dohody sa uvádza,
že „V prípade, že zamestnanec nesplní svoj záväzok uvedený v čl. IV. tejto dohody, ak zamestnanec
neabsolvujecelýštudijnýprogramapredčasnehoukončí,jepovinnýnahradiťzamestnávateľovináklady
spojené so zvýšením kvalifikácie, cestovné výdavky, ubytovanie, študijný príspevok. Výška celkových
nákladov spojených so zvýšením kvalifikácie bude v tomto prípade vyčíslená podľa účtovných dokladov

zamestnávateľa.“Zuvedenéhosúzrejménáklady,ktorébudemusieťzamestnanecvprípadenesplnenia
svojej povinnosti uhradiť a zároveň je určiteľná aj výška týchto nákladov, ktorá bude vychádzať z
účtovných dokladov. Je nemožné, aby bola celková výška nákladov na zvýšenie kvalifikácie určená v
dohode pevnou sumou, nakoľko výška týchto nákladov sa môže každoročne meniť, pričom uvedené
štúdium trvalo 3 roky. Uvedená špecifikácia nákladov a ich sumy je prípustná aj v zmysle judikatúry -

R 10/1980, kde sa uvádza, že najvyššiu celkovú sumu, do ktorej možno od zamestnanca požadovať
náhradu nákladov vynaložených na získanie alebo zvýšenie kvalifikácie, možno uviesť v dohode aj iným
spôsobom než číselným vyjadrením určitej sumy. Stačí, ak je uvedená tak určito, že nemôžu vzniknúť
pochybnosti o tom, čo chceli účastníci dohodnúť. Žalobca sa pritom domáha len náhrady nákladov
spojených so zvýšením kvalifikácie, a teda zaplateného školného za štúdium v sume 2.400,- Eur a

poplatku za zápis vo výške 12,- Eur, ktoré výdavky podložil účtovnými dokladmi.

9. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcu viac nevyjadrila.10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),

proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa
(§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363
CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré

nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez
potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej
inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v

zmysle § 387 CSP.

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne,
pokiaľ žalobe žalobcu o zaplatenie sumy 2.412,- Eur s príslušenstvom titulom náhrady nákladov na

zvýšenie kvalifikácie žalovanej pre jej nezotrvanie v pracovnom pomere u žalobcu po úspešnom zvýšení
kvalifikácie v zmysle uzavretej dohody o zvýšení kvalifikácie zo dňa 3.12.2012 v celom rozsahu vyhovel.

12. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku na náhradu nákladov na

zvýšenie kvalifikácie žalovanej, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom
sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. §
387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne,
presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného
rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov

súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné.

13. Žalobca sa podanou žalobou domáha voči žalovanej zaplatenia náhrady nákladov na zvýšenie jej
kvalifikácie v zmysle uzatvorenej dohody zo dňa 3.12.2012, pretože žalovaná po úspešnom zvýšení

kvalifikácie v roku 2015 nezotrvala v pracovnom pomere u žalobcu po dohodnutú dobu, ale požiadala o
ukončenie pracovného pomeru, ktorý bol následne skončený dohodou o skončení pracovného pomeru
ku dňu 31.8.2015. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel, keď s obranou žalovanej sa vyporiadal tak, že
dohodnutie záväzku zotrvať v pracovnom pomere u žalobcu po dobu 7 rokov po úspešnom zvýšení
kvalifikácie v rozpore s ust. § 155 ods. 3 Zákonníka práce, ktorý túto dobu upravuje maximálne na 5

rokov, nespôsobuje neplatnosť celej dohody o zvýšení kvalifikácie, ale má za následok len to, že na
dĺžku tohto záväzku žalovanej je potrebné aplikovať maximálnu dobu ustanovenú zákonom, a to dobu 5
rokov, a pokiaľ ide o obranu žalovanej, že k skončeniu pracovného pomeru došlo z dôvodu, že žalobca
žalovanej nevyplácal riadne mzdu, túto súd vyhodnotil za účelovú a nepreukázanú. V podanom odvolaní
žalovaná zopakovala svoju obranu, podľa ktorej má za to, že Dohoda o zvýšení kvalifikácie je absolútne

neplatná pre rozpor so zákonom, pretože v nej bola dohodnutá nezákonná dĺžka záväzku žalovanej
zotrvať v pracovnom pomere u žalobcu a zároveň má byť predmetná dohoda absolútne neplatná pre jej
rozpor s ust. § 155 ods. 2 písm. d) Zákonníka práce, ktorú skutočnosť bol súd podľa žalovanej povinný
skúmať ex offo.

14. Podľa § 155 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom v čase uzavretia dohody zo dňa
3.12.2012, zamestnávateľ môže so zamestnancom uzatvoriť dohodu, ktorou sa zamestnávateľ zaväzuje
umožniť zamestnancovi zvýšenie kvalifikácie poskytovaním pracovného voľna, náhrady mzdy a úhrady
ďalších nákladov spojených so štúdiom, a zamestnanec sa zaväzuje zotrvať po skončení štúdia u
zamestnávateľa určitý čas v pracovnom pomere alebo mu uhradiť náklady spojené so štúdiom, a to

aj vtedy, keď zamestnanec skončí pracovný pomer pred skončením štúdia. Dohoda sa musí uzatvoriť
písomne, inak je neplatná.15. Podľa § 155 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom v čase uzavretia dohody zo dňa 3.12.2012,
dohoda podľa odseku 1 musí obsahovať
a) druh kvalifikácie a spôsob jej zvýšenia,

b) študijný odbor a označenie školy,
c) dobu, po ktorú sa zamestnanec zaväzuje zotrvať u zamestnávateľa v pracovnom pomere,
d) druhy nákladov a ich celkovú sumu, ktorú bude zamestnanec povinný uhradiť zamestnávateľovi, ak
nesplní svoj záväzok zotrvať u neho v pracovnom pomere počas dohodnutej doby.

16. Podľa § 155 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom v čase uzavretia dohody zo dňa 3.12.2012,
celková dohodnutá doba zotrvania v pracovnom pomere nesmie prekročiť päť rokov. Ak zamestnanec
splní svoj záväzok iba sčasti, povinnosť nahradiť náklady sa pomerne zníži.

17. Zamestnávateľ podľa § 155 Zákonníka práce (ďalej len „ZP“) môže so zamestnancom uzatvoriť
dohodu o zvýšení kvalifikácie, ktorou sa zamestnávateľ zaväzuje umožniť zamestnancovi zvýšenie

kvalifikácie poskytovaním pracovného voľna, náhrady mzdy a úhrady ďalších nákladov spojených so
štúdiom a zamestnanec sa na druhej strane zaväzuje zotrvať po skončení štúdia u zamestnávateľa po
určitý čas v pracovnom pomere, alebo mu v opačnom prípade uhradiť náklady spojené so štúdiom.
Takáto dohoda je typickým dvojstranným právnym úkonom a vzťahujú sa na ňu všetky ustanovenia
upravujúce problematiku právnych úkonov, a to tak ustanovenia Zákonníka práce (§ 15 až § 19 ZP), ako

aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 34 až § 51 OZ), ak Zákonník práce v prvej časti neustanovuje
inak (§ 1 ods. 4 ZP). Dohoda o zvýšení kvalifikácie musí byť predovšetkým pod sankciou neplatnosti
uzatvorená v písomnej forme (§ 17 ZP). Podstatné náležitosti dohody upravuje ust. § 155 ods. 2 ZP. Ak
dohoda o zvýšení kvalifikácie neobsahuje všetky potrebné obsahové náležitosti, je neplatná.

18. Pokiaľ ide o žalovanou namietaný nedostatok náležitosti dohody o zvýšení kvalifikácie v zmysle ust.
§ 155 ods. 2 písm. d) ZP, t. j. vyjadrenie druhu nákladov a celkovej sumy, ktorú bude zamestnanec
povinný uhradiť zamestnávateľovi, ak nesplní svoj záväzok zotrvať u neho v pracovnom pomere počas
dohodnutej doby, Zákonník práce jednoznačne vyžaduje, aby zmluvné strany pri uzatvorení dohody o
zvýšeníkvalifikácieuviedlikonkrétnedruhynákladov,pričomvzmyslejudikatúry,celkovásumanákladov

zamestnávateľa môže byť vyjadrená iným než číselným vyjadrením určitej sumy. Stačí, ak je uvedená
tak určito, že nemôžu medzi zmluvnými stranami vzniknúť pochybnosti o tom, čo chceli ako celkovú
sumu v dohode vzájomne dohodnúť (R 10/1980, 5 Cz 16/1978).

19. V dohode o zvýšení kvalifikácie zo dňa 3.12.2012 v čl. VI dohody je uvedené, že: „ V

prípade, ak zamestnanec nesplní svoj záväzok uvedený v čl. IV. tejto dohody, ak zamestnanec
neabsolvujecelýštudijnýprogramapredčasnehoukončí,jepovinnýnahradiťzamestnávateľovináklady
spojené so zvýšením kvalifikácie, cestovné výdavky, ubytovanie a študijný príspevok. Výška celkových
nákladov spojených so zvýšením kvalifikácie bude v tomto prípade vyčíslená podľa účtovných dokladov
zamestnávateľa.“ Z uvedeného vyplýva, že predmetná dohoda zo dňa 3.12.2012 obsahovala kogentné

náležitosti v zmysle ust. § 155 ods. 2 písm. d) ZP, nakoľko sú v nej uvedené tak druhy nákladov,
ktoré sa zamestnanec zaväzuje nahradiť zamestnávateľovi pre prípad nedodržania svojho záväzku, t. j.
cestovnévýdavky,ubytovanie,študijnýpríspevok;akoajdostatočneurčitýspôsoburčeniacelkovejsumy
nákladov, ktorú je žalovaná v prípade porušenia stabilizačného záväzku povinná žalobcovi uhradiť, t. j.
ich vyčíslenie podľa účtovných dokladov zamestnávateľa. Je logické, že zamestnávateľ pri uzatváraní

dohodyozvýšeníkvalifikácievoprednemôžepoznaťcelkovúsumunákladov,ktorévbudúcnostivzniknú
v súvislosti so zvyšovaním kvalifikácie jeho zamestnanca, a to nielen pokiaľ ide o určenie školného,
ktoré škola môže každoročne meniť, ale ani pokiaľ ide cestovné výdavky a náklady na ubytovanie,
keďže vopred nie je možné jednoznačne ustáliť celkový počet ciest, ani počet ubytovaní v mieste štúdia,
ani ich cenu stanovenú prepravcami, či ubytovacími zariadeniami. V danom prípade sa strany dohodli,

že tieto náklady sa pre prípad porušenia povinnosti zamestnanca zotrvať po zvýšení kvalifikácie v
pracovnom pomere u zamestnávateľa, vyčíslia v zmysle účtovných dokladov zamestnávateľa. Takýto
spôsob dohodnutia si celkovej sumy nákladov je podľa súdu dostatočný, pretože zamestnávateľ si
neuplatní žiadne iné náklady, len tie, ktoré bude vedieť relevantnými účtovnými dokladmi preukázať,
že ich v prospech zamestnanca v súvislosti so zvyšovaním jeho kvalifikácie skutočne uhradil. Od

zamestnanca si tak nemôže uplatňovať sumy hodnoverne nepreukázané a reálne nevynaložené. Aj v
tomto prípade si žalobca ako zamestnávateľ neuplatňuje od žalovanej žiadne iné náklady, len tie, o
ktorých predložil doklady - ústrižok poštového peňažného poukazu a výpis zo svojho účtu o úhrade 3-
krát školného po 800,- Eur a 2-krát poplatku za zápis po 6,- Eur. Žalovaná navyše v odvolaní vysloveneuviedla, že vynaloženie finančných prostriedkov žalobcom na zvýšenie jej kvalifikácie uplatnených
v tomto spore nespochybňuje. Odvolací súd teda uzatvára, že dohoda o zvýšení kvalifikácie medzi
žalobcom a žalovanou zo dňa 3.12.2012 obsahuje náležitosti v zmysle ust. § 155 ods. 2 písm. d) ZP, teda

žalovanou tvrdený dôvod absolútnej neplatnosti dohody pre absenciu uvedenej náležitosti daný nie je.

20. Pokiaľ ide o druhý odvolací dôvod žalovanej, že absolútnu neplatnosť dohody o zvýšení kvalifikácie
má spôsobovať dohodnutie dĺžky záväzku žalovanej zotrvať po zvýšení kvalifikácie v pracovnom
pomere u žalobcu v rozpore so zákonom po dobu až 7 rokov, tak odvolací súd uvádza, že túto otázku

posúdil súd prvej inštancie právne správne. Z ust. § 155 ods. 3 ZP vyplýva, že dĺžka stabilizačného
záväzku zamestnanca u zamestnávateľa nezávisí výlučne len od zmluvnej autonómie zamestnanca a
zamestnávateľa, ale Zákonník práce maximálnu dĺžku stabilizačného záväzku zamestnanca obmedzuje
na 5 rokov. Dohoda obsahujúca dlhšiu dobu zotrvania v pracovnom pomere vzhľadom na ust. § 155
ods. 3 ZP nespôsobuje absolútnu neplatnosť celej dohody, ako sa mylne domnieva žalovaná, spôsobuje
iba neplatnosť záväzku zamestnanca zotrvať v pracovnom pomere u zamestnávateľa v rozsahu nad

zákonom určenú dobu piatich rokov, ide teda iba o čiastočnú neplatnosť daného právneho úkonu, s
tým, že v takomto prípade je potom záväzok zamestnanca redukovaný na zákonom najviac prípustnú
hranicu päť rokov (rovnako aj v rozhodnutí NS ČR, sp. zn. 21 Cdo 1550/2008).

21. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pretože dôvody absolútnej neplatnosti dohody o zvýšení

kvalifikácie tvrdené žalovanou dané neboli (navyše, aj v prípade neplatnosti tohto právneho úkonu,
by sa žalovaná povinnosti zaplatiť žalobcovi uplatnenú sumu nezbavila, pretože by v tom prípade išlo
jej o bezdôvodné obohatenie v zmysle ust. § 222 ZP, pozn.), pričom žalobca preukázal relevantným
spôsobom vynaloženie nákladov na zvýšenie kvalifikácie, na ktorých úhradu sa zaviazal v zmysle
dohody, ktorých vynaloženie ani výšku žalovaná nesporovala, je žalobca vzhľadom na nesplnenie

stabilizačného záväzku žalovanej oprávnený požadovať od nej uplatnenú sumu vynaložených nákladov
na kvalifikačný proces, pričom existencia niektorého z dôvodov pri ktorých nevzniká úhradová povinnosť
zamestnanca v zmysle ust. § 155 ods. 6 Zákonníka práce v konaní preukázaná nebola.

22. Preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie,

ktorým súd prvej inštancie žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel, vrátane odvolaním osobitne
nenapadnutého výroku o náhrade trov konania, ako vecne správny potvrdil.

23. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP,
rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu

úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnej žalovanej. O výške náhrady
trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

24. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).