Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. január 2018

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 13Csp/107/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6617207946
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Šulaj
ECLI: ECLI:SK:OSLC:2018:6617207946.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec v spore žalobcu: I. W., M. XX.XX.XXXX, A. Q. N. C. XXXX/XX, XXX XX N.,
zastúpená JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, so sídlom J. Kráľa 5/A, 984 01 Lučenec, IČO: 37 756
508, proti žalovanému: Provident Financial, s.r.o., so sídlom Mlynské nivy 49, 821 09 Bratislava 2, IČO:
35 805 731, zastúpený Advokátskou kanceláriou De minimis, spol. s r.o., so sídlom Lovinského 22, 811
04 Bratislava, IČO: 36 868 949, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške

1 021,51 € s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1 021,51 € spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,00 % ročne od 30.05.2017 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohoto rozsudku.

II. Žalobcovi sa p r i z n á v aprávo na náhradu trov konania od žalovaného v celosti, vo výške ako
bude rozhodnuté vyšším súdnym úradníkom osobitným uznesením.

III. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť Slovenskej republike súdny poplatok vo výške 61,- €, v lehote
troch dní od právoplatnosti tohoto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 31.05.2017, ktorá bola súdu doručená dňa 31.05.2017, domáhala od
žalovanéhovydaniabezdôvodnéhoobohateniavovýške1021,51€spríslušenstvom,pričomuviedla,že
pohľadávka uplatňovaná v tomto konaní vznikla titulom bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej
spoločnosti na úkor žalobkyne tým, že prijímala od žalobkyne, peňažné prostriedky, na ktoré neexistoval

právny titul.
Žalobkyňa mala uzatvoriť so žalovanou spoločnosťou zmluvy o spotrebiteľských úveroch
(špecifikovaných nižšie) a súčasne malo dôjsť k uzatvoreniu súvisiacich zmlúv o doplnkovej službe
(taktiež špecifikovaných nižšie).
Zmluvy o spotrebiteľských úveroch a s nimi súvisiace zmluvy o doplnkovej službe, od ktorých žalobkyňa
odvodzuje svoj nárok, majú zásadné zákonné nedostatky a obsahujú ustanovenia v rozpore so
zákonom, v dôsledku čoho je zmluvy o spotrebiteľskom úvere nevyhnutné považovať za absolútne

neplatné právne úkony. Dôsledkom uvedeného je, že žalovaný nemal nárok na odplatu za jednotlivé
poskytnuté úvery.
- Dňa 02.04.2015 uzatvorila žalobkyňa so spoločnosťou Provident Financial, s.r.o Zmluvu o
spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 1“). Na základe
vyššie menovanej zmluvy poskytol žalovaný žalobkyni úver vo výške 2.000 eur. Súčasne žalobkyňa
uzatvorila so žalovaným súvisiacu Zmluvu o poskytnutí služby komfort, spočívajúcu v preberaní

peňažnej hotovosti žalovaného od žalobkyne na účely úhrady splátok spotrebiteľského úveru, ktorý bol
poskytnutý na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX (ďalej aj len ako „Zmluva o
doplnkovej službe č. 1“).- Dňa 16.07.2015 uzatvorila žalobkyňa so spoločnosťou Provident Financial, s.r.o Zmluvu o
spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 2“). Na základe
vyššie menovanej zmluvy poskytol žalovaný žalobkyni úver vo výške 460 eur. Súčasne žalobkyňa

uzatvorila so žalovaným súvisiacu Zmluvu o poskytnutí služby komfort, spočívajúcu v preberaní
peňažnej hotovosti žalovaného od žalobkyne na účely úhrady splátok spotrebiteľského úveru, ktorý bol
poskytnutý na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX (ďalej aj len ako „Zmluva o
doplnkovej službe č. 2“).

2. Neplatnosť Zmlúv o doplnkovej službe č. 1 a č. 2:
Na základe vyššie uvedených Zmlúv o doplnkovej službe č. 1 a č. 2 (špecifikovaných v článku
I. žalobného návrhu) sa žalovaný zaviazal, že žalobkyni bude za odmenu pravidelne poskytovať
službu spočívajúcu v prevzatí finančnej hotovosti, ktorá je určená na úhradu splátok spotrebiteľského
úveru, ktorý bol poskytnutý na základe jednotlivých zmlúv o spotrebiteľských úveroch č. 1 a č. 2
(špecifikovaných v článku I. žalobného návrhu).

Žalobkyňa má za to, že každá z vyššie špecifikovaných Zmlúv o doplnkovej službe č.
1 a č. 2 má k Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 1 a č. 2 akcesorickú povahu aj keď je táto
zmluva uzatvorená na osobitnej listine. Žalovanému nič nebránilo v tom, aby dojednanie o spoplatnení
hotovostného inkasovania splátok bolo zahrnuté priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Podľa
žalobkyne žalovaný práve takýmto spôsobom obchádzal zákon tým, že dojednal osobitnú zmluvu, hoci

poplatok za hotovostné inkasovanie splátok nevyberal osobitne, ale zahrnul ho do splátky úveru.
Odplata za doplnkové služby, ktoré boli predmetom Zmluvy o doplnkovej službe č. 1 boli pri doplnkovej
zmluve percentuálne vo výške 60,50 % z poskytnutého úveru.
Odplata za doplnkové služby, ktoré boli predmetom Zmluvy o doplnkovej službe č. 2 boli pri doplnkovej
zmluve percentuálne vo výške 56,34 % z poskytnutého úveru.

Žalobkyňa má za to, že Zmluvy o poskytnutí služby komfort č. 1 a č. 2 sú doplnkovou službou, ktoré sú
spojenéaúzkosúvisiasospotrebiteľskýmúverom.ZtohtodôvodubysaZmluvyospotrebiteľskomúvere
č. 1 a č. 2 a s nimi súvisiace Zmluvy o doplnkovej službe č. 1 a č. 2 mali posudzovať ako jeden celok.
Akcesorický charakter Zmlúv o doplnkovej službe č. 1 a č. 2 k jednotlivým Zmluvám o spotrebiteľskom
úvere č. 1 a č. 2 možno priamo dovodiť aj z bodu 1.1 každej priloženej Zmluvy o doplnkovej službe č.

1 a č. 2, v ktorých sa uvádza takmer totožné dojednanie.
V súvislosti s uzavretými Zmluvami o doplnkovej službe č. 1 a č. 2 žalobkyňa poukazuje na to, že tieto
Zmluvy nie sú samostatne označené číslom, ale každá priamo odkazuje na číslo konkrétnej zmluvy, ku
ktorej sa viaže.
§ 52a Občianskeho zákonníka (ďalej ,,OZ“): ,,Ak sú uzavreté viaceré spotrebiteľské zmluvy pri tom istom

rokovaní alebo sú zahrnuté do jednej listiny, posudzuje sa každá z týchto zmlúv samostatne. Ak však z
povahy zmlúv alebo stranám známeho účelu zmlúv pri ich uzavretí zrejme vyplýva, že tieto zmluvy sú od
seba vzájomne závislé, vznik každej z týchto zmlúv je podmienkou vzniku ostatných zmlúv. Zánik jednej
z týchto zmlúv iným spôsobom než splnením alebo spôsobom nahrádzajúcim splnenie spôsobuje zánik
ostatných závislých zmlúv, a to s obdobnými právnymi účinkami“.

Žalobkyňa zároveň poukazuje aj na skutočnosť, že Zmluvy o doplnkovej službe č. 1 a č. 2 boli
nevyhnutnou podmienkou na uzatvorenie Zmlúv o spotrebiteľskom úvere č. 1 a č. 2. Je nelogické, aby
žalobkyňa z vlastnej vôle pristupovala a požadovala uzatvorenie Zmlúv o doplnkovej službe č. 1 a č.
2, čím sa poskytnuté úvery predražia, nakoľko musí platiť ešte aj odmenu obchodnému zástupcovi za
to, že bude vyberať splátky úveru u nej v domácnosti. Táto služba nebola dojednaná individuálne na

žiadosť žalobkyne, ale bola daná len ako podmienka poskytnutia úveru.
Podľa ust. § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. platného a účinného v čase podpisu Zmlúv o
spotrebiteľskom úvere č. 1 a č. 2 má byť odmena za doplnkovú službu zahrnutá do celkových nákladov
spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, a teda aj do RPMN.
Žalobkyňa poukazuje aj na skutočnosť, že žalovaný:

- v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č.1 nesprávne uvádza RPMN vo výške 39,57 % pričom skutočná
RPMN po započítaní odplaty zo Zmluvy o doplnkovej službe č. 1 je niekoľko násobne vyššia (pre
ilustráciu ide o RPMN približne vo výške 120,91 % -(výpočet http://openiazoch.zoznam.sk/
hotovostne-pozicky/kalkulacka). V skutočnosti teda spotrebiteľ (žalobkyňa) za úver zaplatí celkom 96,35
% odplatu zo sumy poskytnutého úveru,

- v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č.2 nesprávne uvádza RPMN vo výške 46,46 % pričom skutočná
RPMN po započítaní odplaty zo Zmluvy o doplnkovej službe č. 2 je niekoľko násobne vyššia (pre
ilustráciu ide o RPMN približne vo výške 207,45 % -(výpočet http://openiazoch.zoznam.sk/hotovostne-pozicky/kalkulacka). V skutočnosti teda spotrebiteľ (žalobkyňa) za úver zaplatí celkom 80,36
% odplatu zo sumy poskytnutého úveru,
čo pri priemerných úrokoch v bankách je doslova úžernícke plnenie. Požiadavku na takéto plnenie

nie je možné inak pomenovať len ako úžera, čo odporuje dobrým mravom. Z tohto vyplýva absolútna
neplatnosť právneho úkonu ako celku.
Ak zákonu alebo dobrým mravom odporujú zmluvy o spotrebiteľskom úvere v časti odplaty (úrokov), je
nutné tento dôvod neplatnosti vztiahnuť na zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako celok.

3. Absentujúce náležitosti Zmlúv o spotrebiteľskom úvere:
Predmetné Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorých boli poskytnuté peňažné prostriedky
neobsahujú náležitosti požadované zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj len
ako zákon 129/2010 Z.z.) a súčasne v nej nachádzame viacnásobné neprijateľné zmluvné podmienky.
Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať:
- v súlade s písm. f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti

spotrebiteľského úver- musí byť uvedená konkrétnym dátumom
- v súlade s písm. l) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia- v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje.

Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom ku dňu podpisu
spotrebiteľskej zmluvy č.1 a č.2, musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať okrem iného aj údaj o
konečnejsplatnostispotrebiteľskéhoúveru(musíbyťuvedenákonkrétnymdátumom).Vprípade,žeúdaj
o konečnej splatnosti v zmluve absentuje považuje sa poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov,
čoho si musel byť žalovaný ako odborne a právne znalý dodávateľ vedomý.

V zmluvách o spotrebiteľskom úvere č. 1, 2 nie je uvedený konkrétny dátum, predstavujúci termín
konečnej splatnosti úveru. Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.1 a č.2 obsahujú iba údaj týkajúci sa
počtu splátok (60 resp. 100). Úmyslom zákonodarcu bolo, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy
informovaný a uzrozumený so skutočnosťou, kedy má nastať konečná splatnosť poskytovaného úveru.
V predmetných zmluvách o spotrebiteľskom úvere súčasne v súlade s § 9 ods. 2 písm. l) absentuje aj

výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, čo má taktiež za následok, že poskytnutý
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čoho si musel byť žalovaný ako odborne a právne znalý
dodávateľ rovnako vedomý.
Sdôrazomnatzv.legálnyvýklad(dôvodováspráva)danéhoustanovenia jepotrebné,abybolspotrebiteľ
už pri podpise zmluvy informovaný v akej výške, ako dlho a v akých termínoch je povinný splácať

istinu, úroky a iné poplatky. Spotrebiteľ má už pri podpise zmluvy vedieť aká pomerná časť z každej
uhradenej splátky bude pripísaná na úhradu istiny, aká časť na úroky a aká časť bude pripísaná na
úhradu poplatkov. Predmetné zmluvy neobsahujú žiadne dojednanie, z ktorého by uvedené bolo zrejmé.
Predložené zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavreté medzi účastníkmi konania zákonom požadované
náležitosti neobsahujú.

V súvislosti s uvedenou argumentáciou poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Žiline spis. zn.
11Co/127/2015 zo dňa 20.04.2015 z ktorého uvádzame: „Účelom náležitostí ustanovených v § 9 ods.
2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky
bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii,
pretože potom nie je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené

a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda odplatu navrhovateľa. Uvedené nemožno
nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov
a poplatkov. Citované ustanovenie má za cieľ v zrozumiteľnej forme informovať spotrebiteľa, ako
bude s jeho splátkou naložené a najmä, aká časť úveru bude ňou splatená, okrem odplaty veriteľa.
Uvedené údaje zmluva uzatvorená medzi účastníkmi neobsahuje. Ide o absenciu podstatnej náležitosti

zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorú zákon sankcionuje bezpoplatkovosťou a bezúročnosťou úveru.
Neprijateľné z hľadiska spotrebiteľskej ochrany je aj neuvedenie výšky poslednej splátky. Takáto situácia
vyvoláva na strane spotrebiteľa neistotu, keď nevie určiť súhrnnú sumu splátok, ktoré má dodávateľovi
zaplatiť, čo prehlbuje jeho nerovné postavenie v právnom vzťahu s dodávateľom a môže byť zdrojom
svojvôle dodávateľa. Pokiaľ z tohto hľadiska ide o náležitosť predpísanú ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona

č. 129/2010 Z. z., výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, sa pri uzavretí zmluvy
vyčísľujú za predpokladu ich riadneho splácania, keď v čase uzavretia zmluvy nie je možné ani dôvodné
zaoberať sa prípadnými sankciami z omeškania. Už len samotné neuvedenie výšky poslednej splátkyistiny úrokov a iných poplatkov spôsobuje absenciu náležitostí v zmysle ust. § 9 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z. z., a teda, že poskytnutý úver je v zmysle ust. § 11 bezúročný a bez poplatkov.“
Súčasne dáva do pozornosti aj nasledujúce rozhodnutia: rozsudok Krajského súdu Žilina, spis. zn.

9Co/755/2014 zo dňa 25.09.2014, uznesenie KS Trnava, sp. zn.: 10CoE/313/2010 zo dňa 09.08.2011,
rozsudok KS Trnava, sp. zn.: 23Co/311/2013 zo dňa 08.09.2014, rozsudok KS Žilina 11Co/256/2013
zo dňa 25.11.2013.

4. Neplatnosť poplatku za garantovanú službu uvedeného v Zmluvách o spotrebiteľských úveroch č. 1

a č. 2:
V rámci samotného textu zmlúv o spotrebiteľskom úvere č. 1 a č. 2 nie je nijakým spôsobom
špecifikované, aký predmet plnenia je ponúkaný spotrebiteľovi za platbu poplatku za garantovanú
službu.
Nakoľko v texte zmluvy absentuje okruh plnení, ktoré majú byť poskytované spotrebiteľovi ako
protiplneniezapoplatokzagarantovanúslužbujezrejmé,ževzmluváchabsentujeskutočnéprotiplnenie

pre spotrebiteľa.
Z uvedeného môže žalobkyňa vyvodiť, že z dôvodu neurčitosti a absencie skutočného
protiplnenia pre spotrebiteľa je možné opodstatnene považovať poplatok za neprijateľnú zmluvnú
podmienku, t.j. za neplatný, keďže dojednaním „iluzórneho“ poplatku došlo k prehĺbeniu nerovnováhy
medzi dodávateľom a spotrebiteľom v predmetnom úverovom vzťahu.

5. Zhrnutie článku II. žaloby:
Na základe vyššie uvedeného možno podľa žalobkyne označiť konanie žalovaného ako úžernícke
konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a ktoré spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu
ako celku. V danom prípade ide i o obchádzanie zákona, keďže žalovaný protiplnenie za poskytnutie

úveru rozložil na tri sumy, a to na:

-zdanlivo primeraný úrok
-poplatok za garantovanú službu
-poplatok za výber splátok úveru.

Žalobkyňa má za to, že žalovaný postupoval voči žalobkyni bez odbornej starostlivosti a v rozpore s
dobrými mravmi. Žalovaný spotrebiteľské práva žalobkyne porušil tým, že v zmluvách použil neprijateľné
zmluvné podmienky a nekalé obchodné praktiky, najmä:
a) obchodný zástupca (mandatár) poskytnutie úveru podmienil uzatvorením Zmlúv o doplnkovej službe

č. 1 a č. 2,
b) v Zmluvách o úvere neuviedol skutočné RPMN.
Žalobkyňa má za to, že Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 1, 2 je nutné považovať za
absolútne neplatné právne úkony.
Dôsledkom absolútnej neplatnosti Zmlúv o spotrebiteľskom úvere č. 1 a č. 2 je, že žalovaný mal

nárok iba na vrátenie istiny poskytnutého úveru, t.j. iba na vrátenie takej sumy, aká bola reálne žalobkyni
poskytnutá na základe jednotlivých Zmlúv o spotrebiteľskom úvere č. 1 a č. 2.
Súvisiacim dôsledkom je súčasne aj skutočnosť, že všetky peňažné plnenia žalobkyne prijímané nad
rámecistinyjednotlivýchposkytovanýchúverov,jenutnépovažovaťzabezdôvodnéobohatenie,nakoľko
došlo k získaniu peňažných prostriedkov zo strany žalovaného na úkor žalobkyne bez právneho titulu!

(špecifikácia bezdôvodného obohatenia je uvedená v článku V. žalobného návrhu).

6. Prejudiciálne posúdenie neplatnosti Zmlúv o spotrebiteľskom úvere č. 1 a č. 1 a súvisiacich Zmlúv
o doplnkovej službe č. 1 a č. 2:
Žalobkyňa má za to, že Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 1 a č. 2 a súvisiace Zmluvy o doplnkovej

službe č. 1 a č. 2 sú z dôvodov špecifikovaných v čl. II žaloby absolútne neplatné. Žalobkyňa navrhuje,
aby sa súd zaoberal prejudiciálnym posúdením neplatnosti označených zmlúv, čím sa vyrieši otázka
porušovania práv spotrebiteľa žalovaným, odstráni sa spornosť v uvádzaní a výpočte RPMN a teda
aj klamania spotrebiteľa - žalobkyne, a súčasne sa potvrdí dôvodnosť nároku žalobkyne na vydanie
bezdôvodného obohatenia. V neposlednom rade posúdenie označených zmlúv za neplatné bude mať

za následok, že žalovaný nebude môcť požadovať protiplnenie z RPMN od 120,91 % až do 207,45 % (v
závislosti od Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 1, 2). Žalobkyňa opätovne na tomto mieste poukazuje,
že žalovaný v zmluve uvádza RPMN od 39,57 % alebo 46,46 % (taktiež v závislosti od Zmluvy o
spotrebiteľskom úvere č. 1, 2), avšak do tohto výpočtu nezahrnul odmenu zo Zmlúv o doplnkovej službeč. 1 a č. 2 ako poplatkov, ktorú mala žalobkyňa platiť obchodnému zástupcovi pri týždennom preberaní
hotovostných splátok, a ktorá podstatne navyšuje RPMN. Po tomto započítaní predstavuje RPMN od
120,91 % až do 207,45 % (výpočet-), čo

považuje žalobkyňa za klamanie spotrebiteľa a civilnoprávnu úžeru.

7. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na rozhodnutie Okresného súdu Košice II zo dňa 04. októbra
2013, č. k. 36C/69/2011, podľa ktorého ,,zmluvná podmienka v Zmluve o spotrebiteľskom úvere, v
ktorej je uvedený administratívny poplatok a zmluvná podmienka v Zmluve o zabezpečení splátok úveru

týkajúca sa odmeny za hotovostný výber splátok úveru je neprijateľná a z tohto dôvodu neplatná.
K tomuto záveru dospel súd s ohľadom na zistenú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nerovnováha je daná skutočnosťou, že zmluvná podmienka
(administratívnypoplatok)netýkajúcasahlavnéhopredmetuplneniaaodmenyzatotoplnenie(odmenou
je dohodnutý úrok za poskytnutie úveru) je dohodnutá jednoznačne a zjavne v neprospech spotrebiteľa,
keď za bližšie neurčené služby spoločnosti Provident Financial, s.r.o. musí spotrebiteľ zaplatiť poplatok,

ktorý vo svojom rozsahu takmer zodpovedá dohode o odmene za poskytnutie celého úveru, t.j. tento
bližšie neidentifikovaný poplatok zdvojnásobuje výdaje spotrebiteľa v súvislosti s poskytnutým úverom.
Zmluvná podmienka v Zmluve o zabezpečení splátok úveru, týkajúca sa odmeny za hotovostný výber
splátok úveru taktiež spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán,
nakoľko táto zmluvná podmienka je dohodnutá jednoznačne a zjavne v neprospech spotrebiteľa, keď

za v zásade spotrebiteľom nepožadovanú službu - osobné vyberanie splátok úveru prostredníctvom
pracovníkov spoločnosti Provident Financial, s.r.o. má spotrebiteľ zaplatiť sumu, ktorá predstavuje viac
ako polovicu z poskytnutého úveru. Z čoho jednoznačne vyplýva, že takto dohodnutá odmena za
osobné inkasovanie splátok úveru podstatne a niekoľkonásobne zvyšuje výdaje spotrebiteľa v súvislosti
s poskytnutým úverom. Aj keď ide o samostatnú zmluvu, táto zmluva priamo súvisí so Zmluvou o

spotrebiteľskom úvere“.

8. Tiež dáva do pozornosti aj Rozhodnutie Okresného súdu Lučenec zo dňa 14.03.2013, sp. zn.:
12C/63/2013:Okresný súd v Lučenci považoval Zmluvy o zabezpečení splátok úveru, ktoré boli
uzatvorenévtenistýdeňakoZmluvyospotrebiteľskýchúverochmedziúčastníkmikonaniazadoplnkovú

službu súvisiacu s úverom, a preto odplata za službu, ktorá bola predmetom Zmluvy o zabezpečení
splátok úveru - vyberanie splátok úveru vo výške vyššej ako 50 % samotného poskytnutého úveru,
mala byť podľa § 2 písm. g) zahrnutá do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským
úverom, a teda aj do RPMN. Súd poukázal na skutočnosť, že v prípade, ak by táto odmena zo Zmluvy
o zabezpečení splátok úveru bola zahrnutá do nákladov úveru, a teda aj do RPMN, podstatne by

zvýšila hodnotu RPMN uvedenú v samotnej Zmluve o spotrebiteľskom úvere. Súd uveril tvrdeniam
žalobcov, že v prípade poskytnutia druhého a ďalšieho úveru zo strany žalovaného spotrebiteľom, pokiaľ
nemajú splatený niektorý z úverov, môžu uzatvoriť Zmluvu o spotrebiteľskom úvere len s podmienkou
uzatvorenia súčasne aj Zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Pre spotrebiteľa to v konečnom dôsledku
znamená, že tento súbežný úver už nemôže splácať v pobočke žalovaného, ani vkladom na jeho účet,

ale že splátky bude raz týždenne chodiť osobne v hotovosti do domácnosti vyberať obchodný zástupca
žalovaného za odmenu. Súd mal jednoznačne za preukázané, že podmienkou uzatvorenia takýchto
spotrebiteľských úverov bola uvedená doplnková služba. Okresný súd usúdil, že je nelogické, aby
spotrebiteľ z vlastnej vôle pristupoval a požadoval uzatvorenie Zmluvy o zabezpečení splátok úveru,
čím sa jeho úver predraží, nakoľko musí platiť ešte aj odmenu obchodnému zástupcovi za to, že bude

vyberať splátky úveru v jeho domácnosti a platiť mu za to odmenu. Už aj zo skutočnosti, že ak v tom
čase mal spotrebiteľ už jeden úver a ten platí buď na pobočke žalovaného alebo vkladom na účet v
banke, kde by mohol pri týchto úhradách zároveň uhrádzať aj iný úver, ktorý ma od žalovaného, je
nelogické, aby dobrovoľne platil odmenu na základe Zmluvy o zabezpečení splátok úveru obchodnému
zástupcovi za odplatu 50 % z úveru a tým ešte aj obmedzoval svoje súkromie pri jeho návštevách v

domácnosti. Súd mal za to, že táto služba nebola dojednaná individuálne na žiadosť spotrebiteľa, ale
bola daná ako podmienka poskytnutia ďalšieho úveru zo strany žalovaného, resp. jeho obchodného
zástupcu. Podľa názoru súdu chcel žalovaný uzatvorením Zmluvy o zabezpečení splátok úveru obísť
zákon tým, že odmenu obchodného zástupcu nezahrnul do celkových nákladov súvisiacich so Zmluvou
o spotrebiteľskom úvere ako doplnkovou službou. Súd mal za to, že vo výške odmeny obchodného

zástupcu, ktorá predstavuje 50 % z poskytnutého úveru sa skrývajú aj skryté úroky z úveru. Súd preto
Zmluvy o zabezpečení splátok úverov, ktoré boli uzavreté súčasne so Zmluvami o spotrebiteľských
úveroch posúdil za absolútne neplatné v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka.9. Žalobca poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27.06.2013, sp. zn.:
41Cob/139/2012: Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého
stupňa, ktorý dospel k záveru, že zmluva o úvere je neplatná. Okresný súd mal za to, že dojednanie

poplatkuvúverovejzmluve,ktorýtvorípodstatnúčasťodplatyzaposkytnutýúverccavovýške5násobku
úrokového výnosu (čo je klasická odplata za poskytnutie finančných prostriedkov) bez bližšieho popisu
funkcie a dôvodnosti tohto poplatku je neplatným právnym úkonom z dôvodu rozporu s ust. § 39 OZ.
Podľa názoru súdu dojednanie tak vysokého a ničím nekonkretizovaného administratívneho poplatku,
kedy je celková ročná odplata za úver vyššia ako cca 70 %, nie je ničím iným ako snahou obísť

ustanovenia o tom, že výška úrokov pri úvere nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru
súdu pri neplatnosti dojednania o administratívnom poplatku je s prihliadnutím na ochranu dlžníka ako
spotrebiteľa posudzovaný právny úkon neplatný ako celok. Práve výška administratívneho poplatku
je pre nebankovú spoločnosť nosnou časťou právneho úkonu zmluvy o úvere z dôvodu, že ide o
časť právneho úkonu, zabezpečujúcu nebankovej spoločnosti dosiahnutie rozhodujúcej časti zisku
z úverového obchodu, ktorý uzaviera, čo je jeho základným cieľom, pričom miera zisku, plynúca z

úrokového výnosu je vo vzťahu k tomuto poplatku zanedbateľná. Krajský súd doplnil odôvodnenie tým,
že administratívny poplatok je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá odporuje právnym predpisom,
je v rozpore dobrými mravmi a preto je neplatná.

10. Identifikácia jednotlivých bezdôvodných obohatení a špecifikácia bezdôvodného obohatenia ako

celku:
Plnenie, ktoré spotrebiteľ poskytne žalovanému bez platného právneho titulu, zakladá na strane
spotrebiteľa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Podľa § 451 ods. 2 Obč. zák. bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez
právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý

odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka , kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať.
Podľa § 457 OZ ,,ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť
druhému všetko, čo podľa nej dostal“.

Bezdôvodné obohatenie predstavuje uhradená suma zo strany žalobkyne, ktorá presahuje reálne
poskytnuté finančné prostriedky.

11. Identifikácia BO v súvislosti s neplatnou zmluvou o úvere č. 1 (číslo zmluvy: XXXXXXXXX):
Na základe predkladanej zmluvy o úvere a Evidencie platieb je zrejmé, že žalobkyni:

- bola od žalovaného poskytnutá celková čiastka úveru 2.000 eur (istina úveru vyplývajúca zo zmluvy) a
- uhradila žalovanému k predmetnej zmluve sumu vo výške 2.773 eur (súčet všetkých súm
prislúchajúcich k položke „Čiastka“ v „Evidencii platieb“).

Z uvedeného (s poukazom na články II. až V. žaloby) možno dovodiť, že žalovaný sa bezdôvodne
obohatil na úkor žalobkyne, nakoľko bez právneho titulu prijímal úhrady od žalobkyne nad rámec
istiny úveru za obdobie od 14.04.2016 do 06.11.2016 (z úhrady pripísanej na účet žalovaného zo dňa
14.04.2016 predstavuje bezdôvodné obohatenie suma 63 eur), spolu vo výške 773 eur (úhrady 2.773
eur - istina úveru 2.000 eur).

Žalobkyňa si v súvislosti s absolútne neplatnou zmluvou o úvere č. 1 uplatňuje nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 773 eur.

12. Identifikácia BO v súvislosti s neplatnou zmluvou o úvere č. 2 (číslo zmluvy: XXXXXXXXX):
Na základe predkladanej zmluvy o úvere a Evidencie platieb je zrejmé, že žalobkyni:

- bola od žalovaného poskytnutá celková čiastka úveru 460 eur (istina úveru vyplývajúca zo zmluvy) a
- uhradila žalovanému k predmetnej zmluve sumu vo výške 708,51 eur (súčet všetkých súm
prislúchajúcich k položke „Čiastka“ v „Evidencii platieb“).

Z uvedeného (s poukazom na články II. až V. žaloby) možno dovodiť, že žalovaný sa bezdôvodne
obohatil na úkor žalobkyne, nakoľko bez právneho titulu prijal úhradu od žalobkyne nad rámec istiny
úveru dňa 15.02.2016, spolu vo výške 248,51 eur (úhrady 780,51 eur - istina úveru 460 eur).Žalobkyňa si v súvislosti s absolútne neplatnou zmluvou o úvere č. 2 uplatňuje nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 248,51 eur.

13. Špecifikácia bezdôvodného obohatenia ako celku:
Prijímaním jednotlivých úhrad zo strany žalobkyne na účet žalovaného, dochádzalo zo strany
žalovaného k bezdôvodnému obohateniu na jej úkor, keďže žalovaný nemal právny titul na jednotlivé
úhrady zo strany žalobkyne.
Celkovo sa žalovaný na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil v súvislosti s vyššie uvedenými zmluvami

o úvere sumou vo výške 1.021,51 eur (súčet jednotlivých vzniknutých BO v súvislosti s zmluvami o úvere
č. 1 a č.2 špecifikovaných v článku V. bod 1. ).
Žalobkyňa podanou žalobou žiada, aby bol žalovaný povinný vydať bezdôvodné obohatenie v súvislosti
s absolútne neplatnými zmluvami o úvere č.1 a č.2 spolu vo výške 1.021,51 eur.
Oskutočnosti,žežalovanýsabezdôvodneobohatilnaúkoržalobkynesasamotnážalobkyňa dozvedela
v priebehu mesiaca apríl 2017.

14. Úroky z omeškania:
Na základe predžalobnej výzvy zo dňa 23.05.2017 bol žalovaný vyzvaný na úhradu dlžnej sumy do
29.05.2017. Žalobkyňa má za to, že žalovaný sa odo dňa nasledujúceho po tomto dni, teda odo dňa
30.05.2017, dostal do stavu omeškania s úhradou peňažného dlhu voči žalobkyni a preto si žalobkyňa

uplatňuje zákonné úroky z omeškania odo dňa 30.05.2017 do zaplatenia.

15. Uznesením č.k. 13Csp/107/2017-35 zo dňa 05.06.2017, ktoré sa stalo právoplatným dňa 08.06.2017
a vykonateľným dňa 19.06.2017 súd vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k žalobe.

16. Písomným podaním zo dňa 19.06.2017 označeným ako „Vyjadrenie žalovaného k žalobe žalobkyne
zo dňa 31. mája 2017“ sa žalovaný trvá na tom, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná a špekulatívna.
Žalovaný sa bezdôvodne neobohatil. Žalobný návrh na plnenie uvedený v žalobe je neprípustný aj z
toho dôvodu, že v ňom absentuje vyjadrenie synalagmatickej reštitúcie.

17. Skutkový stav:
Žalovanýpopieravšetkyskutkovétvrdeniažalobkyneuvedenévžalobepretožesúnepravdivé.Žalovaný
trvá na tom, že všetky ním používané zmluvy sú platné, v súlade s právnymi predpismi, majú všetky
príslušnými právnymi predpismi stanovené náležitosti, a neobsahujú neprijateľné podmienky. Žalovaný
nepoužíva nekalé obchodné praktiky a žalobkyňa všetky zmluvy so žalovaným uzavrela dobrovoľne.

Medzi stranami došlo k uzavretiu:
(i) Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 2. apríla 2015 (ďalej len „Zmluva o úvere 1/“),
na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni spotrebiteľský úver v sume 2.000,- EUR a žalobkyni po
poskytnutí spotrebiteľského úveru vznikol záväzok zaplatiť žalovanému celkovú čiastku (pri predpoklade
riadneho a včasného splatenia dlhu) v sume 2.716,99 EUR. Žalovaný trvá na pravdivosti údajov

uvedených v texte Zmluvy o úvere 1/.
Až po uzavretí Zmluvy o úvere 1/ (teda nie súčasne so Zmluvou o úvere 1/ ako tvrdí žalobkyňa), hoci v
ten istý deň, strany spolu na základe žiadosti žalobkyne uzavreli Zmluvu o poskytnutí služby komfort zo
dňa 2. apríla 2015 (ďalej len „Zmluva o doplnkovej službe 1/“). Na základe Zmluvy o doplnkovej službe 1/
sa žalovaný zaviazal poskytovať žalobkyni nadštandardnú doplnkovú službu a žalobkyňa sa zaviazala

žalovanému za túto službu zaplatiť celkovú odmenu v sume 1.210,- EUR. Žalovaný trvá na pravdivosti
údajov uvedených v texte Zmluvy o doplnkovej službe 1/.
Žalobkyňa preto je z oboch vyššie uvedených zmlúv, avšak z dvoch rôznych právnych titulov, povinná
zaplatiť žalovanému spolu sumu 3.926,99 EUR. Žalobkyňa tvrdí, že „uhradila žalovanému k predmetnej
zmluve sumu vo výške 2.773,- EUR ...“. Žalovaný nepopiera celkovú výšku takéhoto plnenia zo strany

žalobkyne žalovanému, teda že žalobkyňa zaplatila žalovanému sumu 2.773,- EUR, ale zvlášť popiera,
že by žalobkyňa tak plnila len na celkovú čiastku podľa Zmluvy o úvere 1/, pretože žalobkyňa týmto
svojim plnením súčasne vždy plnila aj na istinu - celkovú odmenu podľa Zmluvy o doplnkovej službe
1/, preto žalobkyňa na samotnú celkovú čiastku podľa Zmluvy o úvere 1/ plnila podstatne menej ako
tvrdí (žalobkyňa teda v skutočnosti ešte nesplatila celú istinu Zmluvy o úvere 1/). Žalobkyňa je tak ku

dnešnému dňu v omeškaní so zaplatením Zmluvy o úvere 1/ a Zmluvy o doplnkovej službe 1/, čoho
dôsledkom žalovanému vzniklo právo voči žalobkyni na zákonné úroky z omeškania;(ii) Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 16. júla 2015 (ďalej len „Zmluva o úvere
2/“), na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni spotrebiteľský úver v sume 460,- EUR a žalobkyni po
poskytnutí spotrebiteľského úveru vznikol záväzok zaplatiť žalovanému celkovú čiastku (pri predpoklade

riadnehoavčasnéhosplateniadlhu)vsume570,48EUR.Žalovanýtrvánapravdivostiúdajovuvedených
v texte Zmluvy o úvere 2/.
Až po uzavretí Zmluvy o úvere 2/ (teda nie súčasne so Zmluvou o úvere 2/ ako tvrdí žalobkyňa), hoci v
ten istý deň, strany spolu na základe žiadosti žalobkyne uzavreli Zmluvu o poskytnutí služby komfort zo
dňa 16. júla 2015 (ďalej len „Zmluva o doplnkovej službe 2/“). Na základe Zmluvy o doplnkovej službe 2/

sa žalovaný zaviazal poskytovať žalobkyni nadštandardnú doplnkovú službu a žalobkyňa sa zaviazala
žalovanému za túto službu zaplatiť celkovú odmenu v sume 259,16,- EUR. Žalovaný trvá na pravdivosti
údajov uvedených v texte Zmluvy o doplnkovej službe 2/.
Žalobkyňa preto bola z oboch vyššie uvedených zmlúv, avšak z dvoch rôznych právnych titulov, povinná
zaplatiť žalovanému spolu sumu 829,64 EUR. Žalobkyňa tvrdí, že „uhradila žalovanému k predmetnej
zmluve sumu vo výške 708,51 EUR ...“. Žalovaný nepopiera celkovú výšku takéhoto plnenia zo strany

žalobkyne žalovanému, teda že žalobkyňa zaplatila žalovanému sumu 708,51 EUR, ale zvlášť popiera,
že by žalobkyňa tak plnila len na celkovú čiastku podľa Zmluvy o úvere 2/, pretože žalobkyňa týmto
svojim plnením súčasne vždy plnila aj na istinu - celkovú odmenu podľa Zmluvy o doplnkovej službe 2/,
preto žalobkyňa na samotnú celkovú čiastku podľa Zmluvy o úvere 2/ plnila podstatne menej ako tvrdí.
Keďže však žalobkyňa titulom Zmluvy o úvere 2/ a Zmluvy o doplnkovej službe 2/ plnila žalovanému

predčasne, žalovaný jej v ostávajúcom rozsahu poskytol zľavu, a Zmluva o úvere 2/ a Zmluva o
doplnkovej službe 2/ tak už zanikli;
(ďalej každá Zmluva o úvere 1/ a Zmluva o úvere 2/ bez rozdielu aj len „Zmluva o úvere“ a každá Zmluva
o doplnkovej službe 1/a Zmluva o doplnkovejslužbe 2/ bez rozdielu aj len „Zmluva o doplnkovej službe“).

Žalovaný zvlášť popiera aj všetky skutkové tvrdenia žalobkyne súvisiace s tým, že:
(i)vrajsažalovanýbezdôvodneobohatil,vrajsažalobkyňadozvedelaotom,žesažalovanýbezdôvodne
obohatil v „priebehu mesiaca apríl 2017“ - tvrdenia sú nepravdivé. Žalovaný sa bezdôvodne neobohatil,
pretožekaždéplnenie,ktorékedyprijalodžalobkyne,bolovždyprijaténazákladekonkrétnehoprávneho
dôvodu - písomnej zmluvy platne uzavretej, ktorá vždy bola v súlade s právnymi predpismi. Žalovaný

pritom vždy konal v súlade s dominantnou rozhodovacou praxou všeobecných súdov v Slovenskej
republike, na ktorú nižšie v texte tohto podania aj poukazuje;

(ii) vraj Zmluva o úvere a Zmluva o doplnkovej službe sú neplatné, vraj odporujú dobrým mravom,
vraj žalovaný nepostupoval s odbornou starostlivosťou, vraj žalovaný použil nekalé obchodné praktiky

- tvrdenia sú nepravdivé. Zmluva o úvere a Zmluva o doplnkovej službe sú platné a bezvadné právne
úkony, ktoré strany uzavreli so skutočnou, slobodnou a vážnou voľou, nie v tiesni. Zmluva o úvere
a Zmluva o doplnkovej službe neodporujú dobrým mravom. Žalovaný postupoval pri ich uzavieraní a
realizácií s odbornou starostlivosťou a nepožil nekalé obchodné praktiky;

(iii) vraj Zmluva o úvere a Zmluva o doplnkovej službe obsahujú neprijateľné podmienky - tvrdenia
sú nepravdivé. Žiadna zmluva uzavretá žalovaným neobsahuje neprijateľné podmienky. Žalovanému
doposiaľ nikdy nebola právoplatne určená zmluvná podmienka v ním uzatváraných spotrebiteľských
zmluvách za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti, ani mu doposiaľ nebolo právoplatne nepriznané plnenie
z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej podmienky v ním uzatváraných spotrebiteľských zmluvách;

(iv) vraj Zmluva o úvere neobsahuje zákonom predpísané náležitosti, pričom vraj konkrétne neobsahuje
dobutrvaniazmluvyospotrebiteľskomúvereatermínkonečnejsplatnostispotrebiteľskéhoúveru,výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a skutočnú RPMN - tvrdenia sú nepravdivé.
Každá zmluva uzavretá žalovaným má všetky právnymi predpismi stanovené náležitosti. Zmluva o úvere

obsahuje aj všetky na ňu sa vzťahujúce náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“) riadne, správne,
jednoducho, určito a zrozumiteľne na jej jednom liste zloženom do štyroch strán tak, aby tieto boli ľahko
prístupné a pochopiteľné priemernému spotrebiteľovi;

(v) vraj poplatok za garantovanú službu uvedený v Zmluve o úvere je neprijateľný a vraj je neplatný -
tvrdenia sú nepravdivé. Poplatok za garantovanú službu je prijateľný a platný, je pritom len špecifikácioucenového dojednania. Protiplnenie za poplatok za garantovanú službu je špecifikované v bode 4 každej
Zmluvy o úvere a je v prospech žalobkyne;

(vi) vraj odplata „za úver“ je vo výške 96,35% resp. 80,36% zo sumy poskytnutého úveru - tvrdenia sú
nepravdivé. Žalovaný nevie, ako žalobkyňa dospela k danej sume odplaty, ani čo vlastne žalobkyňa
použila na jej výpočet, pretože žalobkyňa si v celom texte žaloby zamieňa úroky, úrokovú sadzbu, ročnú
percentuálnu mieru nákladov, celkové náklady a podobne. Špeciálnou definíciou odplaty za poskytnutie
spotrebiteľského úveru sú celkové náklady spotrebiteľa podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z.,

ktoré pozostávajú iba z úroku vyjadreného ročnou fixnou úrokovou sadzbou zo sumy úveru a poplatku
za garantovanú službu;

(vii) vraj Zmluva o úvere a Zmluva o doplnkovej službe boli uzatvorené súčasne, vraj Zmluva o
doplnkovej službe bola „nevyhnutnou podmienkou na uzavretie“ Zmluvy o úvere, a že vraj „obchodný
zástupca (mandatár) poskytnutie úveru podmienil uzatvorením“ Zmluvy o doplnkovej službe - tvrdenia

sú nepravdivé. Každú Zmluvu o doplnkovej službe žalobkyňa uzavrela dobrovoľne na vlastnú žiadosť až
potom, ako už bola medzi stranami uzatvorená príslušná Zmluva o úvere (hoci ten istý deň). Zmluvu o
doplnkovej službe žalobkyňa uzatvoriť nemusela, aby na základe Zmluvy o úvere získala spotrebiteľský
úver a aby ho získala za ponúkaných podmienok.

Svoje nepravdivé skutkové tvrdenia žalobkyňa neopiera o konkrétne skutkové okolnosti. Tieto skutkové
tvrdenia sú totiž v skutočnosti len jej nesprávnymi hodnotiacimi úsudkami, čo je zrejmé, keď v žalobe
ďalej uvádza, že vraj je „nelogické, aby žalobkyňa, z vlastnej vôle pristupovala a požadovala“ uzavretie
Zmluvy o doplnkovej službe. Rozhodnutie žalobkyne však bolo za daných okolností logické. Žalobkyňa
nikdy nepodala ani len sťažnosť na dotknutého obchodného zástupcu.

Pokiaľ si žalobkyňa namiesto svojich konkrétnych skutkových tvrdení vypomáha § 52a zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v okamihu uzavretia Zmluvy o úvere (ďalej len „OZ“).
Žalovaný namieta, že práve dané ustanovenie vo svojej prvej vete prezumuje samostatný charakter
zmlúv. Navyše, pokiaľ ide o odplatu, celkovú odmenu, RPMN, pre tieto pojmy dokonca nie je právne

významné, či určitá doplnková služba „len“ súvisí zo zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ale rozhodným
je či ide o obligatórnu (vyjadrená slovom „musí“) alebo dobrovoľnú doplnkovú službu (negácia „musí“),
ako žalovaný vysvetľuje nižšie;

(viii) vraj žalovaný obchádzal zákon, keď „dojednal osobitnú zmluvu“, a že vraj Zmluva o doplnkovej

službe má povahu doplnkovej služby, z toho dôvodu by sa obe zmluvy vraj mali posudzovať ako jeden
celok - tvrdenia sú nepravdivé. Žalovaný môže uzatvárať nadštandardné doplnkové služby v osobitných
zmluvách. Zmluva o doplnkovej službe má samostatné hlavné zmluvné dojednania, pričom jej ne/
existencia nemá žiaden vplyv na Zmluvu o úvere;

(ix) vraj odmena „za doplnkovú službu“ bola vo výške 60,50% resp. 56,34% z istiny poskytnutého úveru -
tvrdenia sú nepravdivé. Celková odmena nie je v Zmluve o doplnkovej službe vyjadrená percentuálne z
istiny poskytnutého úveru, ale je dojednaná ako hlavné cenové dojednanie Zmluvy o doplnkovej služby
v celkovej sume vyjadrenej v eurách;

(x) vraj žalobkyňa emailom vyzvala žalovaného na základe „predžalobnej výzvy zo dňa 23. mája 2017“
- tvrdenia sú nepravdivé. Žalovanému nebola emailom doručená „predžalobná výzva“ ktorú uvádza
žalobkyňa v podanej žalobe. Ak žalobkyňa naozaj odosielala spomínaný email, je možné, že má
nesprávne nastavený server odosielajúcej pošty, resp. posiela nezabezpečený email, alebo niektorý zo
serverov údajný email odfiltroval ako spam ešte pred jeho doručením do schránky žalovaného.

18. Nepoužiteľnosť súdnych rozhodnutí, na ktoré odkazuje žalobkyňa:
Žalobkyňa v časti IV žaloby bez bližšieho zdôvodnenia odkazuje na niekoľko marginálnych súdnych
rozhodnutí prevažne okresných súdov súvisiacich zo zmluvami o spotrebiteľskom úvere. Keďže nadpis
časti IV žaloby naznačuje, že sa žalobkyňa uvedenými súdnymi rozhodnutiami snaží dôvodiť svoj

žalobný návrh, žalovaný sa voči takejto snahe žalobkyne ohradzuje z viacerých dôvodov.
Po prvé, predmetom súdneho sporu na základe žalobkyňou podanej žaloby sú len tie rozhodujúce
skutočnosti, ktoré sú opísané v ňou podanej žalobe, teda nie skutočnosti opísané v súdnych
rozhodnutiach na ktoré žalobkyňa v žalobe len odkazuje. Táto zásada vyplýva okrem iného aj z toho,že pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností je náležitosťou žaloby podľa § 132 ods. 1
CSP, pričom má aj svoje výslovné vyjadrenie v § 132 ods. 2 CSP: „Opísanie rozhodujúcich skutočností
nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.“. Má svoje opodstatnenie nielen z pohľadu

rozlišovania či existuje prekážka litispendencie alebo následne prekážka res iudicata, ale navyše a
hlavne umožňuje žalovanému sa náležite vyjadriť k predmetu súdneho konania. Nerešpektovaním danej
zásady automaticky dochádza k znemožnenou žalovanému vyjadriť sa a k porušeniu rovnosti strán, a
teda aj k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces.
Po druhé, žalovaný zdôrazňuje, že mu doposiaľ nebola právoplatne určená zmluvná podmienka v

ním uzatváraných spotrebiteľských zmluvách za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti, ani mu doposiaľ
neboloprávoplatnenepriznanéplneniezdôvoduneprijateľnostizmluvnejpodmienkyvnímuzatváraných
spotrebiteľských zmluvách.
Po tretie, pokiaľ ide o konkrétne žalobkyňou spomínané súdne rozhodnutia, žalovaný si tieto dovoľuje
súdu bližšie priblížiť:
(i) išlo o výnimočné odchýlky z ustálenej rozhodovacej praxe súdov, ktorá žalovanému dáva za pravdu,

a to spravidla z dôvodu, že v daných konaniach bolo porušené právo žalovaného na spravodlivý
proces (napr. pri rozsudku Okresného súdu Lučenec, č. k. 12C/63/2012-336, zo dňa 14. marca 2013 je
nepochybne zaujímavou tá príslušná časť odôvodnenia, na ktorú sa žalobkyňa inak odvoláva, v ktorej
konajúci súd jasne uvádza, že „uveril tvrdeniam žalobcov“, nie že tvrdenia žalobcov boli preukázané,
lebo tieto tvrdenia preukázané neboli);

(ii) ostatné skutkové okolnosti za ktorých boli uvedené rozhodnutia vydané sú značne odlišné, išlo
napríklad o formuláre zmlúv o spotrebiteľských úveroch a zmlúv o zabezpečení splátok úveru, ktoré
žalovaný v čase uzavretia Zmluvy o úvere a Zmluvy o doplnkovej službe už nepoužíval, alebo sa týkali
administratívneho poplatku, ktorý žalovaný v čase uzavretia Zmluvy o úvere už nepoužíval, alebo išlo
napríklad

o obchodnoprávny spor s obchodnými zástupcami žalovaného o náhradu škody, žalovaný preto nevidí
žiadnu paralelu daných rozhodnutí s touto vecou;
(iii) tieto rozhodnutia boli odvolacím súdom zrušené alebo sú žalobkyňou nesprávne interpretované. In
concreto,
a. rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. 36C/69/2011-355, zo dňa 4. októbra 2013 bol zrušený

uznesením Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Co/4/2014, zo dňa 3. apríla 2014,
b. rozsudok Okresného súdu Lučenec, č. k. 12C/63/2012-336, zo dňa 14. marca 2013 bol zrušený
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 15Co/157/2013-376, zo dňa 25. júla 2013, a
c. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 41Cob/139/2012, zo dňa 27. júna 2013 bol
vynesený v súdnom konaní v ktorom sa žalovaný domáhal voči obchodným zástupcom s ktorými

mal uzatvorenú zmluvu o obchodnom zastúpení nároku na náhradu škody, z dôvodu porušenia ich
zmluvných povinností. Skutkový stav a posudzované otázky teda nemajú žiaden súvis s týmto konaním.
Po štvrté, záver žalovaného o platnosti a súladu zmlúv používaných žalovaným je ustálene judikovaný
všeobecnými súdmi SR, vrátane aj najnovších rozsudkov z roku 2017 a z konca roku 2016 vo
veciach vedených či už na OS Prešov pod sp. zn. 9Csp/137/2016, alebo OS Veľký Krtíš pod sp. zn.

10Csp/47/2016, sp. zn. 12Csp/286/2016 či sp. zn. 10Csp/62/2016, OS Zvolen pod sp. zn. 12C/98/2016
alebo na KS v Trenčíne pod sp. zn. 17Co/339/2015, na OS Poprad pod sp. zn. 20Csp/75/2016 či sp. zn.
20Csp/74/2016 alebo na OS Košice II pod sp. zn. 41Csp/72/20161. Správnosť týchto záverov potvrdzuje
aj tá skutočnosť, že Národná banka Slovenska na základe zákona č. 35/2015 Z. z., ktorým sa mení a
dopĺňa zákon o spotrebiteľských úveroch, vydala žalovanému ako prvému subjektu na slovenskom trhu

dňa 28. augusta 2015 povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a to na základe mimoriadne
dôkladného rozboru zmlúv, ako aj všetkých procesov žalovaného pri poskytovaní spotrebiteľských
úverov, čo by nebolo možné, ak by jeho zmluvy neobsahovali zákonné náležitosti či akokoľvek inak
odporovali zákonu. Žalovaný je tak opodstatnene v dobrej viere toho názoru, že ním uzatvárané zmluvy
sú všetky v súlade s príslušnými právnymi predpismi.

19. Bagateľnosť žalobných dôvodov:
Pokiaľ ide o jednotlivé žalobné dôvody, tieto sú zjavne bagateľné pre prehnaný formalizmus tak ako
to má na mysli Ústavný súd SR: „prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu
predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej

právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo „vyhľadávaní“ dôvodov
neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany
účastníkom občianskeho súdneho konania” (napr. nález Ústavného súdu SR z 1. apríla 2015, sp.
zn. I. ÚS 640/2014). Podľa Ústavného súdu SR sa porušenia základných práv dopustí súd vtedy „akformalistickým výkladom podústavného práva odoprie autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán
dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali vyvolaťvo svojej právnej sfére“ (nález sp. zn.
I. ÚS 242/07).

20. Dobrovoľnosť uzavretia Zmluvy o doplnkovej službe:
Žalobkyňa uzavrela každú Zmluvu o doplnkovej službe dobrovoľne (so skutočnou, slobodnou a vážnou
vôľou, nie v tiesni), čo preukazuje aj to, že:
(i) nie každý spotrebiteľ zmluvu o doplnkovej službe so žalovaným uzavrie;

(ii) každá Zmluva o úvere je úplne nezávislá od skutočnosti, či dôjde alebo nedôjde k uzavretiu príslušnej
Zmluvy o doplnkovej službe so spotrebiteľom;
(iii) každá Zmluva o doplnkovej službe bola so žalobkyňou osobitne uzavretá až po uzavretí príslušnej
Zmluvy o úvere. Nemohla teda podmieňovať uzavretie Zmluvy o úvere, keďže táto bola v čase podpisu
Zmluvy o doplnkovej službe už uzavretá;
(iv) žalovaný svojich obchodných zástupcov školí o dobrovoľnej povahe Zmluvy o doplnkovej službe,

ktorí spotrebiteľov na túto skutočnosť upozorňujú. V prípade, ak by obchodný zástupca túto svoju
povinnosť porušil (k čomu nedošlo) bolo by to porušením jeho zmluvných povinností k žalovanému, čoho
dôsledkom by došlo k ukončeniu spolupráce s daným obchodným zástupcom;
(v) v bode 1.3 každej Zmluvy o doplnkovej službe sa uvádza, že „Zákazník svojim podpisom potvrdzuje,
že je mu zrejmé a bol vopred oboznámený s tým, že objednanie si služby je dobrovoľné, nie je

podmienkou získania úveru podľa zmluvy o úvere a ani získania úveru za ponúkaných podmienok a tiež,
že ak si službu neobjedná, nezmení to podmienky poskytnutia úveru podľa zmluvy o úvere.“, pričom v
bode 1.9 Zmluvy o doplnkovej službe je uvedená adresa na podávanie sťažností. Ak by teda aj obchodný
zástupca porušil svoju povinnosť upozorniť spotrebiteľa na dobrovoľnú povahu Zmluvy o doplnkovej
službe (čo nie je prípad tohto súdneho sporu), môže spotrebiteľ vždy podať sťažnosť na dotknutého

obchodného zástupcu. Spotrebiteľ pritom môže vždy podľa bodu 2.2 Zmluvy o doplnkovej službe od
tejto zmluvy odstúpiť, bez toho aby to akokoľvek ovplyvnilo ďalšie trvania a podmienky uzavretej zmluvy
o úvere (žalobkyňa bola poučená a aj tak sa nesťažovala a od zmluvy neodstúpila); a
(vi) Zmluva o doplnkovej službe je veľmi stručná zmluva s textom iba na jednom liste, pričom bola
osobitne uzavretá a podpísaná stranami.

21. Povaha a predmet Zmluvy o doplnkovej službe:
Každá Zmluva o doplnkovej službe je samostatne uzavretou inominátnou spotrebiteľskou zmluvou
obsahujúcou ustanovenia o predmete plnenia (bod 1.1) a jeho cene (bod 1.2), pričom obe sú vyjadrené
určito, jasne a zrozumiteľne. Je z nich totiž zrejmé, aká je odmena za nadštandardnú doplnkovú službu,

ako aj to, za čo sa táto odmena platí, t. z. v čom spočíva podstata služby. Zmluvu o doplnkovej službe
strany osobitne podpísali.
Zmluva o doplnkovej službe je akcesorickej povahy k príslušnej zmluve o spotrebiteľskom úvere, no nie
je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru, ani nie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského
úveru za ponúkaných podmienok, čo potvrdzuje aj fakt, že niektorí zákazníci žalovaného sa rozhodli pre

doplnkovú službu a niektorí nie.
Zmluvou o doplnkovej službe sa žalovaný zaviazal žalobkyni poskytovať nadštandardnú doplnkovú
službu spočívajúcu v:
(i) informovaní žalobkyne o prevedení sumy úveru v prospech bankového účtu podľa príslušnej zmluvy
o spotrebiteľskom úvere (bod 1.1 písm. a) Zmluvy o doplnkovej službe). Povinnosť osobitným spôsobom

informovať žalobkyňu o prevedení sumy úveru v jej prospech nevyplýva pre žalovaného z príslušnej
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ide tak o nadštandardnú doplnkovú službu;
(ii) preberaní od žalobkyne peňažných súm, určených na úhrady splátok spotrebiteľského úveru jej
poskytnutého, a zabezpečovať jej použitie na zodpovedajúce úhrady splátky spotrebiteľského úveru v
mene žalobkyne, a to spôsobom podľa príslušnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere (bod 1.1 Zmluvy o

doplnkovej službe).

Táto súčasť nadštandardnej doplnkovej služby (odnáškový charakter) predstavuje jadro a podstatu
doplnkovej služby. Táto doplnková služba je orientovaná predovšetkým na tých spotrebiteľov, ktorí
nemajú zriadený bankový účet v banke (aj z toho dôvodu preferovali daní zákazníci režim „predplatená

platobná karta“ v zmluve o spotrebiteľskom úvere). Táto služba bola obľúbená aj medzi zákazníkmi s
obmedzenou možnosťou pohybu.
Súčasťou každej zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej medzi stranami je aj dohoda o spôsobe
splácania poskytnutého úveru obsiahnutá v bode 9 „Zákazník sa zaväzuje platiť Providentu týždennésplátky celkovej dlžnej sumy riadne a včas a v súlade s pokynmi Providentu.“ a pri zvolenom režime.
Pri režimoch tieto zmluvy o spotrebiteľskom úvere upravujú spôsob platenia dlžnej sumy nasledovne:
„Splátka sa považuje za uhradenú dňom jej pripísania na bankový účet Providentu. ... Platobné údaje

na poukazovanie splátok: ...“.
Zmluvou o doplnkovej službe sa nemení miesto alebo spôsob splnenia záväzku spotrebiteľa z príslušnej
uzavretejzmluvyospotrebiteľskomoúvere.Takátozmenabybolamožnálenprivatívnounovácioupodľa
§ 570 ods. 1 OZ, pričom § 516 ods. 2 OZ vychádza z prezumpcie kumulatívnej novácie, ak z dohody
nevyplýva nepochybne, že dojednaním nového záväzku má doterajší záväzok zaniknúť. Zo Zmluvy o

doplnkovej službe nevyplýva, že by mala nahrádzať miesto ani spôsob plnenia, práve naopak. Každý
spotrebiteľ (aj žalobkyňa) je preto povinný platiť splátky úveru na bankový účet žalovaného a nie inak.
Teda uzavretím Zmluvy o doplnkovej službe sa tak záväzok žalobkyne platiť splátky dlžnej sumy na
bankový účet žalovaného nemení, ibaže žalovaný sa okrem iného navyše zaväzuje novým záväzkom
fyzicky sa dostaviť na miesto určené žalobkyňou a prevziať od nej hotovosť, ktorú po jej prevzatí v jej
mene použije na splnenie povinnosti žalobkyne z príslušnej zmluvy o spotrebiteľskom o úvere (ak sa

napríklad klient banky rozhodne namiesto použitia internetbankingu cestovať do banky osobne, nemusí
predsa banka platiť takéto cestovné za klienta napríklad náklady na taxislužbu);
(iii) informovaní spotrebiteľa o prijatí úhrady splátky spotrebiteľského úveru (bod 1.1 písm. c) Zmluvy o
doplnkovej službe). Keďže k splneniu záväzku žalobkyne z príslušnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere
tak dochádza s určitým, hoci krátkym, časovým odstupom, je pre ňu výhodné poznať tento presný čas,

a preto súčasťou doplnkovej služby je aj jej súčasť podľa bodu 1.1 písm. c) Zmluvy o doplnkovej službe.
Povinnosť osobitným spôsobom informovať žalobkyňu o prijatí úhrady splátky spotrebiteľského úveru
tak nevyplýva pre žalovaného z príslušnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ide preto o nadštandardnú
doplnkovú službu.

Ako protiplnenie za nadštandardnú doplnkovú službu sa žalobkyňa v Zmluve o doplnkovej službe
zaviazala zaplatiť žalovanému celkovú odmenu. Celková odmena za doplnkovú službu podľa Zmluvy
o doplnkovej službe bola pritom určená dohodou strán, je primeraná a v súlade s dobrými mravmi.
V plnej miere zodpovedá náročnosti toho, že okrem iného obchodný zástupca sa spravidla 100 resp.
60-krát musí dostaviť do miesta určeného žalobkyňou za účelom plnenia Zmluvy o doplnkovej službe,

z čoho prirodzene vznikajú žalovanému aj značné náklady spočívajúce predovšetkým v cestovných
nákladoch a amortizácií (pri niektorých zákazníkoch išlo o cestu tam a späť presahujúcu aj 30 km),
rovnako tak aj náklady súvisiace so stratou času a zabezpečovaním úhrad osobám, ktoré tieto činnosti v
mene žalovaného vykonávajú, ako aj náklady za hotovostné vklady. Žalovaný tak žalobkyni poskytoval
na základe Zmluvy o doplnkovej službe reálne a ekonomicky náročné protiplnenie, ktoré ale žalovaný

dokázal racionalizovať na pre spotrebiteľov primeranú výšku.
Vyššie identifikované hlavné zmluvné podmienky, teda doplnková služba ako hlavný predmet plnenia
a celková odmena ako cenové dojednanie sú pritom explicitne vylúčené zo súdneho prieskumu ich
prijateľnosti podľa § 53 ods. 1 OZ. Právo EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľa totiž vychádza z predpokladu,
že priemerný spotrebiteľ si vie ustrážiť hlavné zmluvné podmienky konkrétnej zmluvy predovšetkým

tým, či zmluvu uzavrie alebo nie, aj z toho dôvodu sú preto hlavné zmluvné podmienky vo všeobecnosti
vylúčené zo súdneho prieskumu skúmania ich prijateľnosti.

22. Celková odmena podľa Zmluvy o doplnkovej službe nemá dopad na Zmluvu o úvere:
Žalobkyňa sa na viacerých miestach žaloby snaží tendenčne spájať celkovú odmenu podľa Zmluvy o

doplnkovej službe s odplatou podľa Zmluvy o úvere (t. z. celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými
so spotrebiteľským úverom), aby potom jej prepočtami docielila prekvapivú výšku ročnej percentuálnej
miery nákladov (RPMN) a odplaty podľa Zmluvy o úvere, ktorú potom sama dokonca považuje za
úžernícku. Žalovaný takéto žalobkyne tvrdenia v celom rozsahu popiera pre ich nepravdivosť, pričom
trvá na tom, že žalobkyňou uvedená výška RPMN a odplaty je nesprávna, pričom správne sú údaje

uvedené v každej Zmluve o úvere. Žalovaný si vzťah celkovej odmeny podľa Zmluvy o doplnkovej službe
a celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom dovoľuje objasniť nižšie.
Kľúčovou chybou na ktorej spočívajú žalobkyne nesprávne výpočty sú predovšetkým vstupné údaje
s ktorými žalobkyňa pracuje. Ide predovšetkým o to, že nie je na vôli žalobkyne, ale ani žalovaného,
ktoré náklady tvoria celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, ktoré sú potom

vstupným údajom pre výpočet RPMN.
Celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom sú vymedzené v § 2 písm. g) zákona
č. 129/2010 Z. z. nasledovne: „celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom
všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľzaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych
poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí

takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok“.
Z legálnej definície celkových nákladov tak jasne vyplýva, že zákon č. 129/2010 Z. z. rozlišuje medzi
doplnkovými službami súvisiacimi so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, (i) ktoré spotrebiteľ musí navyše
uzavrieť, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok a medzi (ii) tými,
pri ktorých spotrebiteľ nemusí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal

spotrebiteľský úver a aby ho získal za ponúkaných podmienok (t. z. negácia (i)).
Žalobkyňa nemusela uzavrieť Zmluvu o doplnkovej službe, aby na základe Zmluvy o úvere získala
spotrebiteľský úver a aby ho získala za ponúkaných podmienok, teda celková odmena podľa Zmluvy o
doplnkovej službe sa nezahŕňa do:
(i) určenia najvyššej prípustnej odplaty podľa § 53 ods. 6
OZ; odplata aj celková odmena sú tak súlade s právnymi predpismi a dobrými mravmi;

(ii) celkových nákladov spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom v zmysle § 2 písm. g) zákona
č. 129/2010 Z. z.; údaje v každej Zmluve o úvere o celkových nákladoch žalobkyne sú tak správne;
(iii) celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť; údaje v každej Zmluve o úvere o celkovej čiastke,
ktorú musí žalobkyňa zaplatiť, sú tak správne;
(iv) výpočtu RPMN; údaje v každej Zmluve o úvere o výške RPMN sú tak správne.

Žalovaný teda v dobrej viere zastáva názor, že neporušil žiadnu svoju povinnosť, a to výslovne ani pri
celkových nákladoch či RPMN v Zmluve o úvere, a ohradzuje sa preto voči nepravdivému difamačnému
tvrdeniu žalobkyne o údajnej úžere. S týmto záverom sa opakovane stotožňujú aj všeobecné súdy v
právne obdobných veciach ako napríklad:

(i) „Podľa názoru súdu sa odmena za doplnkovú službu nezahŕňa do celkových nákladov spotrebiteľa
spojených so spotrebiteľským úverom pre účely výpočtu RPMN za predpokladu, ak jej uzatvorenie
nebolo podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru a spotrebiteľ mal možnosť výberu z niekoľkých
foriem pri jeho splácaní. Tak to bolo aj v danom prípade, kedy žalobkyňa mala možnosť vybrať si z
dvoch foriem platenia úveru v hotovostnom aj v bezhotovostnom režime, pričom sama si určila spôsob

splácania, a to výberom dohodnutých splátok zo strany obchodného zástupcu žalovaného.“ (rozsudok
Okresného súdu Prešov zo dňa 3. novembra 2014, sp. zn. 25C/160/2014);
(ii) „… pre poskytnutie predmetného spotrebiteľského úveru nebolo podmienkou uzavretie zmluvy o
zabezpečení splátok úveru. … preto podľa názoru nemožno skutočnosť, že náklady spojené s prebratím
peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátok spotrebiteľského úveru, zahŕňať do celkových nákladov

spotrebiteľa v zmysle § 2 písm. g) zákona o ochrane spotrebiteľov. Bolo na voľne navrhovateľa, akým
spôsobom bude splácať tento úver“ (rozsudok Okresný súd Prešov z 30.5.2014, sp. zn. 10C/239/2011);
(iii) „... sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že do RPMN mal byť započítaný aj poplatok zo
zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Okrem toho, že predmetom tohto konania nebolo určenie
neplatnosti zmluvy o zabezpečení splátok úveru, súd poukazuje na to, že ide o doplnkovú službu k

zmluve o úvere, ktorá s hlavnou zmluvou žiadnym spôsobom nie je spojená. Bez uzavretia doplnkovej
zmluvy mohol byť uzavretý hlavný zmluvný vzťah, teda zmluva o úvere, nebolo podmienkou získania
úveru uzavrieť zmluvu o zabezpečení splátok úveru“ (rozsudok Okresný súd Spišská Nová Ves z
9.9.2013, sp. zn. 7C/162/2013); a
(iv) „pokiaľ ide o doplnkovú službu k zmluve o úvere, teda o zabezpečenie splátok úveru, súd má

za to, že táto zmluva je samostatnou inominátnou spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ktorej odporca
navrhovateľovi poskytuje doplnkovú službu. Táto nebola podmienkou získania spotrebiteľského úveru,
tátoskutočnosťvyplývaiztoho,ževzmluveoúvereniejezmienkaotakejtodoplnkovejslužbe.Zobsahu
zmluvy vyplýva, že obsahuje určenie predmetu plnenia aj ceny, ktoré sú vyjadrené jasne a zrozumiteľne,
určite a o ktorých určitosti niet pochýb“ (rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 18.9.2014, sp. zn.

32Cb/135/2010).

Bremenotvrdeniaopakuasúvisiacedôkaznébremenovkonkrétnomprípadevšakspočívanažalobkyni.
Žalovaný pritom dobrovoľnosť uzavretia Zmluvy o doplnkovej službe ako aj nadštandardnosť na jej
základe poskytovanej doplnkovej služby bližšie vysvetlil vyššie v texte tohto podania. Žalobkyňa tak

dôkazné bremeno v konaní neuniesla.

23. Cenové dojednanie (odplata) v zmluve o úvere:Ustanovenie § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. používa pre oblasť spotrebiteľských úverov terminus
technicus pre označenie odplaty - ceny, ktorým je spojenie „celkové náklady spotrebiteľa spojené so
spotrebiteľským úverom“. V danom prípade ide o špeciálnu právnu úpravu definujúcu odplatu/cenu za

spotrebiteľský úver. Inak povedané, odplatou za spotrebiteľský úver sú úroky a poplatky, ktoré musí
spotrebiteľ zaplatiť (s výnimkou nepovinných doplnkových služieb). Medzi týmito zložkami odplaty za
úver nerobí zákon č. 129/2010 Z. z. žiaden rozdiel. V konkrétnom prípade to znamená, že celkové
náklady žalobkyne z každej Zmluvy o úvere tvorili len úrok a poplatok za garantovanú službu.
Podľa § 53 ods. 1 OZ: „Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
„neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.“.
Citované ustanovenie tak neumožňuje skúmať prijateľnosť zmluvnej podmienky, ktorou je cenové
dojednanie, pokiaľ je vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne. Zákon síce rozlišuje hlavný predmet

plnenia, ale nerozlišuje cenové plnenia na hlavné cenové plnenia a vedľajšie cenové plnenia.
Cenové plnenia sa preto nemôžu „deliť“ napríklad na hlavné cenové dojednania a vedľajšie cenové
dojednania, čo súčasne vylučuje aj to, aby súd mohol niektoré z týchto „čiastkových“ cenových
plnení skúmať samostatne z hľadiska neprijateľnosti zmluvných podmienok (viď Hellner, Steuer:
BankrechtundBankpraxis, Stand 01/2005, bod 18/53). Inými slovami, citovaný zákon vylučuje možnosť

zaoberať sa neprijateľnosťou cenového dojednania ako takého, a keďže nerozlišuje medzi hlavnými a
vedľajšímicenovýmidojednaniamivylučujeajmožnosťzaoberaťsaneprijateľnosťoujednotlivýchzložiek
cenového dojednania.
Cenové dojednania, ktorými sú v každej Zmluve o úvere úrok a poplatok za garantovanú službu preto
podľa § 53 ods. 1 OZ nepodliehajú samostatnému súdnemu prieskumu ich prijateľnosti, ale spoločne

ako odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov podliehajú súdnemu prieskumu z pohľadu, či táto
„celková“ odplata nepresahuje najvyššiu prípustnú odplatu za poskytnutie peňažných prostriedkov, ktorú
možnoodspotrebiteľapriposkytnutípeňažnýchprostriedkovpožadovaťpodľa§53ods.6OZvspojenís
§1aods.1nariadeniavládySRč.87/1995Z.z.ktorýmsavykonávajúniektoréustanoveniaObčianskeho
zákonníka v znení účinnom v okamihu uzavretia Zmluvy o úvere (ďalej len „nariadenie č. 87/1995 Z. z.“).

Podľa § 53 ods. 6 OZ v znení účinnom v okamihu uzavretia každej Zmluvy o úvere: „Ak predmetom
spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu
prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať.
Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty
ustanovuje vykonávací predpis.“.

Podľa § 1a ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Z. z.: „Ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí
peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej
miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia
vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší
forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety.“.

Podľa § 1 ods. 4. nariadenia č. 87/1995 Z. z.: „Na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty
podľa § 1a sa použije priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek
zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov zverejnená podľa
osobitného predpisu,2a) naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy.“.
Osobitným predpisom v zmysle citovaného § 1 ods. 4 nariadenia č. 87/1995 Z. z. je § 21 ods. 2 zákona

č. 129/2010 Z. z. v spojení s § 2 vyhlášky Ministerstva financií SR č. 289/2010 Z. z. o predkladaní
údajov veriteľmi poskytujúcimi spotrebiteľské úvery v znení neskorších predpisov. Uvedeným postupom
stanovilo Ministerstvo financií SR najvyššiu prípustnú odplatu:
(i) pre Zmluvu o úvere 1/ vo výške 27,9 % (tabuľka „Súhrnné informácie o údajoch o
novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 4. štvrťrok

2014“ zverejnená 30.01.2015, obdobným úverom je typ „ostatné spotrebiteľské úvery“ nad 1 rok do
5 rokov vrátane); odplata vypočítaná podľa Zmluvy o úvere 1/ podľa § 1 nariadenia č. 87/1995 Z. z.
(odplata sa vyjadruje v % prepočítava sa na rok v zmysle § 1 ods. 2 nariadenia č. 87/1995 Z. z.) pritom
predstavuje 18,69 %;
(ii) pre Zmluvu o úvere 2/ vo výške 27,66 % (tabuľka „Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých

spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 1. štvrťrok 2015“ zverejnená
30.04.2015, obdobným úverom je typ „ostatné spotrebiteľské úvery“ nad 1 rok do 5 rokov vrátane);
odplata vypočítaná podľa Zmluvy o úvere 2/ podľa § 1 nariadenia č. 87/1995 Z. z. (odplata sa vyjadruje
v % prepočítava sa na rok v zmysle § 1 ods. 2 nariadenia č. 87/1995 Z. z.) pritom predstavuje 20,87 %;Najvyššia prípustná odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov podľa § 53 ods. 6 OZ tak v Zmluve
o úvere 1/ ani v Zmluve o úvere 2/ prekročená nebola, teda odplata a všetky jej zložky vrátane úroku

a poplatku za garantovanú službu sú v súlade s právnymi predpismi, a tak nevyhnutne aj v súlade s
dobrými mravmi.

24. Poplatok za garantovanú službu:
Poplatok za garantovanú službu je len špecifikáciou cenového dojednania každej Zmluvy o úvere, ktorou

sa poskytuje finančná služba - úver, a jeho súdny prieskum je tak v súlade s § 53 ods. 1 v spojení s § 53
ods. 6 OZ prípustný iba podľa § 53 ods. 6 OZ spolu s príslušným úrokom, teda pri posudzovaní celkovej
odplaty za príslušný úver. Poplatok za garantovanú službu je v každej Zmluve o úvere vyjadrený jasne,
zrozumiteľne a určito, pričom bol v čase uzatvorenia každej Zmluvy o úvere prípustným a zákonom
dovolenýmpoplatkom,pretožehopredpokladalaj§2písm.g)zákonač.129/2010Z.z.,akoajčl.3písm.
g) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom

úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v platnom znení (ďalej len „smernica 2008/48“). Súdny
dvor EÚ k uvedenému ustanoveniu judikoval, že „táto smernica neobsahuje hmotnoprávne pravidlá
týkajúce sa typov poplatkov, ktoré môže veriteľ vyberať“ (rozsudok z 12. júla 2012, vec C-602/10, SC
Volksbank România SA, bod 65). Je teda zrejmé, že ani samotná smernica 2008/48 nestanovuje žiadne
obmedzenia čo sa týka druhov, rozsahu alebo kvality poplatkov, ktoré môže veriteľ vyberať v rámci

poskytovania spotrebiteľských úverov.
Rovnako žalovaný pripomína, že žalobkyňa v žalobe zjave tendenčne nerozlišuje medzi
administratívnym poplatkom, ktorý v minulosti používal žalovaný a poplatkom za garantovanú službu,
ktorý je uvedený v Zmluve o úvere. Protiplnenie za poplatok za garantovanú službu je pritom výslovne
špecifikované v bode 4 Zmluvy o úvere.

25. Úrok:
Dohodnutý úrok je v každej Zmluve o úvere uvedený jasne, zrozumiteľne a určito, a to fixnou úrokovou
sadzbou vo výške uvedenej v príslušnej Zmluve o úvere ročne zo sumy úveru. Úrok vyjadrený
prostredníctvom fixnej úrokovej sadzby uvedenej v Zmluve o úvere je len špecifikáciou cenového

dojednania popri poplatku za garantovanú službu. Výška úrokovej sadzby pri spotrebiteľských úveroch
nemôže byť súdom samostatne posudzovaná aj z toho dôvodu, že medzi výškou úrokovej sadzby
a výhodnosťou konkrétneho spotrebiteľského úveru pre spotrebiteľa nemusí byť žiadna korelácia. Z
uvedeného dôvodu zákonodarca zaviedol povinnosť v zmluvách o spotrebiteľskom úvere uvádzať ročnú
percentuálnu mieru nákladov (RPMN), ktorá vychádza z celkových nákladov spotrebiteľa spojenými

so spotrebiteľským úverom, a tak umožňuje spotrebiteľovi jednoducho a presne porovnať výhodnosť
jednotlivých finančných produktov na trhu. Cieľom zavedenia RPMN bolo zaviesť jednoduchý údaj pre
spotrebiteľov podľa ktorého vedia jednoznačne a presne porovnať jednotlivé ponúkané spotrebiteľské
úveryzpohľaduichvýhodnosti,ajkeďtietoobsahujúviacerocenovýchdojednanípopriúroku.Priemerný
spotrebiteľ preto pri spotrebiteľských úveroch porovnáva RPMN ponúkaných spotrebiteľských úverov a

nie úrokovú sadzbu.
Dohodnutý úrok je porovnateľný s úrokmi, ktoré v rozhodnom čase poskytovali iné nebankové subjekty
za daný druh spotrebiteľského úveru, resp. dokonca nižší ako priemer v danom segmente trhu. Žalovaný
zdôrazňuje, že nekompenzuje nízky úrok vysokými poplatkami, ako je to bežnou praxou v bankovom
sektore a navyše, žalovaný pri poskytovaní spotrebiteľského úveru podstupuje podstatne vyššie riziko

ako banka poskytujúca spotrebiteľský úver. Banka má zväčša splatenie úveru zabezpečené aspoň
pohľadávkami z účtu zákazníka, vedeného v danej banke, čo žalovaný nemá.
In concreto, komerčné banky poskytujú úvery aj za vyššie úrokové sadzby (napr. Poštová banka, a. s.,
za 32,50% ročne, príp. OTP Banka, a. s. za 27,50% ročne) a napokon aj súdna prax považuje úroky
vo výške 25% ročne za primerané (rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3 Co 67/2008, str. 6).

Podľa Najvyššieho súdu SR „za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom … treba považovať úkon, ktorý
je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov
vzájomných vzťahov medzi ľuďmi“ (rozsudok so sp. zn. 3 Cdo 137/2003, publikovaný v časopise Zo
súdnej praxe, č. 62/2004). Ak sa teda v spoločnosti bežne akceptuje, že komerčné banky, ako aj súdna
prax uznáva úrokovú sadzbu 25% ročne, či dokonca vyššiu, nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi

úroková sadzba podľa Zmluvy o úvere.

26. RPMN:Žalovaný uviedol v každej Zmluve o úvere ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN) v správnej
výške. Pokiaľ ide o žalobkyne nepravdivé tvrdenia tomuto odporujúce, tieto sú založené na nesprávnom
výpočte RPMN zo strany žalobkyne, ktorá do výpočtu RPMN zahŕňa aj celkovú odmenu podľa následne

uzatvorenej Zmluvy o doplnkovej službe.

27. Termín konečnej splatnosti:
Žalovaný trvá na tom, že v každej Zmluve o úvere je prítomná aj náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f)
zákona č. 129/2010 Z. z.: „dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti

spotrebiteľského úveru,“.
Táto náležitosť je uvedená:
(i) v Zmluve o úvere 1/ na jej prvej strane nasledovne: „Úver sa za podmienok podľa tejto Zmluvy
poskytuje na dobu 100 týždňov. Termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti úveru a
dlžnej sumy je siedmy deň 100. týždňa po dni uzavretia Zmluvy.“; a
(ii) v Zmluve o úvere 2/ na jej prvej strane nasledovne: „Úver sa za podmienok podľa tejto Zmluvy

poskytuje na dobu 60 týždňov. Termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti úveru a
dlžnej sumy je siedmy deň 60. týždňa po dni uzavretia Zmluvy.“.

Zákon č. 129/2010 Z. z. používa pojem „termín konečnej splatnosti“, nie „dátum“. V slovenskom jazyku
pritom nie sú slová „termín“ a „dátum“ synonymami. Slovo „termín“ vymedzuje čas, v ktorom treba niečo

splniť. Slovo „dátum“ však vymedzuje konkrétny časový údaj v podobe deň, mesiac, rok (viď Krátky
slovník slovenského jazyka. 4. dopl. a upr. vyd. Bratislava: Veda 2003. 985 s.).
Rozdielne používanie uvedených pojmov má v slovenskom súkromnom práve dlhodobú tradíciu a je
nevyhnutnosťou v zmluvnom práve, čo je zrejmým dôvodom prečo si zákonodarca osvojil práve pojem
„termín“ a nie „dátum“. Žalovaný si dovoľuje z dôvodu názornosti pripomenúť, že slovo „termín“ sa

napríklad používa aj v spojení „výplatné termíny“ v § 43 ods. 2 a § 130 zákona č. 311/2001 Z. z.
Zákonník práce v znení neskorších predpisov, ako pravidelná náležitosť pracovnej zmluvy. Individuálne
pracovnoprávne spory pritom tiež patria medzi spory s ochranou slabšej strany v zmysle CSP, teda
zamestnanec je rovnako „slabšou stranou“ ako spotrebiteľ. V individuálnych pracovnoprávnych sporoch
však neexistuje nikto, a isto nie zamestnanec, ktorý by spochybňoval, že dohoda o výplatnom termíne

je neplatná len z toho dôvodu, že výplatný termín nie je pre každý mesiac samostatne vyjadrený
konkrétnym dátumom v podobe deň, mesiac a rok.
Jazykový výklad danej náležitosti tak jasne vyžaduje iba určenie časového okamihu konca doby resp.
dĺžky trvania Zmluvy o úvere, spôsob jeho určenia však neobmedzuje. Jazykový výklad danej náležitosti
tak je v súlade s výkladom, ktorý poskytol Súdny dvor EÚ rozsudkom Súdneho dvora EÚ, vo veci Home

Credit Slovakia, a.s. proti Klára Q., C-42/15 (ďalej len „Rozsudok HCS“):
„2. Článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby
zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky
tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok.“.
Predmetný výrok Rozsudku HCS sa vzťahuje na náležitosť zmluvy o úvere podľa čl. 10 ods. 2 písm. h)

smernice 2008/48 so zameraním na pojem „frekvencia splátok“. Ako vyplýva z odôvodnenia Rozsudku
HCS tento sa tiež jasne vzťahuje aj na náležitosť podľa čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48: „dĺžku
trvania zmluvy o úvere“, ktorá bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná práve
§ 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z.: „dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,“.

Vnútroštátna právna úprava tak uvedenú náležitosť nesprávne (nepresne) transponovala do
vnútroštátneho poriadku SR. Sú preto splnené podmienky na uplatnenie nepriamych účinkov (tzv.
uplatnenie eurokonformného výkladu) čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48, a tak je prípustné
vnútroštátnu právnu normu § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. vykladať (a to aj so
spätným účinkom) iba vo svetle smernice 2008/48, tak že nestanovuje požiadavku uvádzať v zmluve

o spotrebiteľskom úvere konkrétny dátum (deň, mesiac, rok) konečnej splatnosti (v danom prípade je
aplikovateľný nielen nepriamy účinok, ale aj priamy účinok príslušnej právnej normy práva EÚ, keďže
táto právna norma neupravuje povinnosti v horizontálnej rovine, ale náležitosti zmluvy, žalovaný je však
toho názoru, že nepriamy účinok by mal byť v tomto prípade uprednostnený).

28. Výška, počet a termíny splátok:
Žalovaný trvá na tom, že v každej Zmluve o úvere je prítomná aj náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. l)
zákona č. 129/2010 Z. z.: „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadnéporadie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“.
Táto náležitosť je v každej Zmluve o úvere uvedená na jej prvej strane, kde je definovaný: (i) počet

splátok, (ii) výška každej splátky, (iii) splatnosť každej splátky. Je tiež potrebné zohľadniť, že úroky, ani
istina nemali žiaden osobitný dátum splatnosti, ktorý by vyžadoval, aby bolo potrebné popri splatnosti
jednotlivých splátok definovať samostatne splatnosť jednotlivých zložiek celkových nákladov žalobcu
spojených s poskytnutým úverom.
Žalovaný pripomína, že výklad daného ustanovenia len jazykovým výkladom pri použití extrémne

formalistického zužujúceho výkladu (teda výklad, ktorý požaduje žalobkyňa) je neprípustný. Pokiaľ ide
údajný „legálny výklad“, ktorý žalobkyňa vraj vidí v dôvodovej správe, tu treba uviesť, že ide o nepravdivé
tendenčné tvrdenie, pretože v dôvodovej správe k zákonu č. 129/2010 Z. z. nie je žiadna zmienka o tom,
že by sa podľa zákonodarcu mal § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. vykladať ako vyžadujúci
uvedenie rozpisu (amortizačnej tabuľky). Rovnako pokiaľ ide o niekoľko súdnych rozhodnutí, na ktoré
poukazuje v súvislosti s touto náležitosťou žalobkyňa, tieto nikdy nepredstavovali ustálenú rozhodovaciu

prax súdov (nikdy nedošlo k ich jednoznačnému presadeniu ani na lokálnej úrovni).
Tento formalisticky zužujúci jazykový výklad je pritom v rozpore s oficiálnym stanoviskom Slovenskej
republiky, rozhodnutiami všeobecných súdov, aj nedávnym zjednocujúcim stanoviskom Národnej banky
Slovenska (Informácia odboru ochrany finančných spotrebiteľov Národnej banky Slovenska z 18. apríla
2017 k aplikačným dôsledkom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit

Slovakia, a.s. proti B. Q.).
Túto skutočnosť názorne vystihuje aj oficiálne stanovisko Slovenskej republiky prezentované v rámci
konania pred Súdnym dvorom vedenom pod sp. zn. C-42/15 (vec Home Credit Slovakia, a.s. proti B. Q.),
kde Slovenská republika k danej náležitosti uviedla: „relevantné znenie uvedeného zákona nevyžaduje,
aby zmluva o úvere obsahovala presné určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku

istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky.“ (bod 16).
Slovenská republika ďalej v oficiálnom stanovisku zastáva názor, že „pokiaľ ide o čl. 10 smernice
2008/48/ES, ten vo svojom odseku 1 najprv stanovuje požiadavku na vyhotovenie zmluvy o úvere.
Následne v odseku 2 vymedzuje jej obsahové náležitosti, a to tak. že uvádza, ktoré údaje musí zmluva
o úvere „zrozumiteľne a stručne" uvádzať. V zmysle písm. h) tohto ustanovenia musí zmluva o úvere

zrozumiteľne a stručne uvádzať aj výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
úveru na účely splatenia". Zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý preberá smernicu 2008/48/ES,
prebral toto ustanovenie takmer doslovne. Smernica 2008/48/ES ani zákon o spotrebiteľských úveroch
však ďalej nešpecifikujú pojem frekvencia, resp. termíny splátok. V zmysle odôvodnenia 31 smernice

2008/48/ES „*zmluva o úvere by mala zrozumiteľným a stručným spôsobom poskytovať všetky potrebné
informácie, aby sa mohol spotrebiteľ oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami, ktoré mu z nej
vyplývajú." Z uvedeného vyplýva, že cieľom požiadavky zakotvenej v čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice
2008/48/ES je zabezpečiť, aby sa spotrebiteľ mohol oboznámiť s presným rozsahom svojej povinnosti
splácať úver, vrátane frekvencie splátok jeho úveru. Podľa názoru Slovenskej republiky na naplnenie

tohto cieľa plne postačí, ak je tento údaj jednoducho a zrozumiteľne určiteľný, napríklad formuláciami
ako „prvá splátka je splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru" alebo „dátum splatnosti druhej a
nasledujúcich splátok je vždy 15. deň v kalendárnom mesiaci. Na základe uvedeného možno dospieť k
názoru, že čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48/ES sa má vykladať tak, že nevyžaduje, aby zmluva
o úvere obsahovala frekvenciu splátok vo forme uvedenia presných dátumov splatnosti jednotlivých

splátok, ale postačí, ak je tento údaj jednoducho určiteľný na základe stručného a zrozumiteľného opisu
mechanizmu výpočtu v zmluve o úvere“ (body 9 a 10).
Takýto záver potvrdzuje napríklad tiež aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19.
septembra 2012, sp. zn. 17Co/151/2012, v ktorom sa konštatuje, že „ustanovenie v znení „zmluva
o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny

splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, nemožno vykladať tak, že by dodávateľ v rámci zmluvy o
spotrebiteľskom úvere musel samostatne uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, samostatne
výšku, počet a termíny splátok úrokov a samostatne výšku počet a termíny splátok iných poplatkov“,
rovnako ako aj závery opakovaných kontrol orgánov dozoru (najmä SOI) či desiatky súdnych rozhodnutí
všeobecných súdov.

Žalovaný si však na tomto mieste dovoľuje preukázať, že zužujúci výklad, ktorý navrhuje žalobkyňa,
nielenže je v rozpore s oficiálnym stanoviskom Slovenskej republiky k danej náležitosti, početnými
rozhodnutiami súdov, a posledným zjednocujúcim stanoviskom Národnej banky Slovenska, ale aj to, že
použitie takéhoto výkladu je vylúčené za použitia argumentov právnej logiky.Zákon č. 129/2010 Z. z. v § 2 písm. g) zaviedol špeciálnu definíciu odplaty pre zmluvy o spotrebiteľskom
úvere pomocou pojmu celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, ktorá v sebe
zahŕňa napríklad aj provízie, dane, poistné a podobne. Tieto konkrétne náklady spotrebiteľa však vôbec

nie sú spomínané v § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z., teda za použitia zužujúceho výkladu,
ktorý žiada aplikovať žalobkyňa, by to znamenalo, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere by veriteľ síce
musel uviesť výšku, počet a termíny splátok istiny, výšku, počet a termíny splátok úrokov a výšku, počet a
termíny splátok iných poplatkov, no nemusel by uviesť napríklad výšku, počet a termíny splátok provízií,
výšku, počet a termíny splátok daní, výšku, počet a termíny splátok poistného, a dokonca by nemusel

ani len uviesť výšku, počet a termíny celkovej splátky. Pokiaľ by sa teda poskytli spotrebiteľovi len údaje,
ktoré požaduje žalobkyňa, znamenalo by to v mnohých prípadoch, že by spotrebiteľ vôbec nevedel kedy
a koľko má platiť. Za použitia argumentu reductio ad absurdum v rámci logického výkladu, je tak takýto
výklad žalobkyne pre jeho absurdné dôsledky vylúčený.
Vyššie uvedený dôkaz preukazuje, že zužujúci jazykový výklad, ktorý požaduje žalobkyňa je
neprípustný. Z vykonaného dôkazu je však zrejmý logický výklad danej právnej normy. Za použitia

logického výkladu je potrebné danú právnu normu interpretovať v časti výška, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, ako výška, počet a termíny splátok bez ohľadu na to čo je predmetom
daných splátok. Takýto logický výklad, je zároveň tiež identický s výkladom historickým, teleologickým a
teda aj s eurokonformným výkladom, pretože ako jediný je súladný s výkladom, ktorý k danej náležitosti
poskytol Súdny dvor v Rozsudku HCS:

„3. Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o
úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme
amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto
ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto
povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.“.

Súdny dvor EÚ pripomína, že čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 stanovuje, že zmluva o úvere
musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Rovnako pripomína, že z čl. 10 ods.
2 písm. i) a z čl. 10 ods. 3 smernice 2008/48 vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný
bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky.
Následne dôvodí, že vzhľadom na jasné znenie týchto ustanovení je potrebné konštatovať, že smernica

2008/48 nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky
(body 52 až 54).
Vnútroštátna právna úprava tak uvedenú náležitosť nesprávne (nepresne) transponovala do
vnútroštátneho právneho poriadku SR. Sú preto aj v tomto prípade splnené podmienky na uplatnenie
nepriamych účinkov (tzv. uplatnenie eurokonformného výkladu) čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48,

a tak je prípustné vnútroštátnu právnu normu § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. vykladať (a
to aj so spätným účinkom) už iba vo svetle smernice 2008/48, tak že nestanovuje požiadavku uvádzať
v zmluve o spotrebiteľskom úvere rozpis každej jednotlivej splátky na úrok, istinu a iné poplatky (t. z.
amortizačnú tabuľku). V tomto prípade je aplikovateľný nielen nepriamy účinok, ale aj priamy účinok
príslušnej právnej normy práva EÚ, keďže táto právna norma neupravuje povinnosti v horizontálnej

rovine, ale náležitosti zmluvy, žalovaný je však toho názoru, že nepriamy účinok by mal byť aj v tomto
prípade uprednostnený.

29. Námietka započítania:
Žalovaný týmto súčasne z opatrnosti započítava celú svoju pohľadávku na úroky z omeškania, ktorá mu

vzniklavočižalobkynizaobdobieoduzavretiaZmluvyoúvere1/do19.júna2017omeškanímžalobkyne
so zaplatením celkovej čiastky podľa Zmluvy o úvere 1/ a celkovej odmeny podľa Zmluvy o doplnkovej
službe 1/, a to vo výške určenej podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení
neskorších predpisov, proti údajnej pohľadávke žalobkyne, ktorú si uplatňuje žalobou voči žalovanému v

tomto konaní (žalovaný samozrejme naďalej popiera existenciu akejkoľvek pohľadávky žalobkyne voči
žalovanému).

30. Námietka opomenutia synalagmatickej reštitúcie:
Žalovaný, hoci popierajúc všetky tvrdenia žalobkyne o neplatnosti oboch spomínaných zmlúv,

zdôrazňuje, že v prípade aplikovateľnosti § 457 OZ, zákonodarca normuje osobitnú reštitučnú právnu
povinnosť vo vzťahu k subjektom neplatnej alebo zrušenej zmluvy. Podľa § 457 OZ: „Ak je zmluva
neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej
dostal.“.Zuvedenéhovyplýva,žesavprípadeaplikácie§457OZvplnejmiereaplikujesynalagmapodľa§ 560 OZ. In concreto uvedené znamená, že domáhať sa splnenia takéhoto záväzku voči svojej osobe
môže len ten, kto (i) sám svoj záväzok splnil skôr ako protistrana, prípadne preukáže, že (ii) je pripravený
ho splniť oproti plneniu protistrany (Števček, M., Dulák, A., Bajánková, J., Fečik, M., Tomašovič, M. a

kol. Občiansky zákonník II. § 451 - 880. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, 1580s., s. 1607).
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, spis. zn. 3Cdo/113/2007, zo dňa 25. septembra 2008: „Pokiaľ
sa niekto domáha vrátenia kúpnej ceny zo zrušenej kúpnej zmluvy, súd vo výroku vyjadrí vzájomný
synalagmatický záväzok oboch účastníkov zrušenej kúpnej zmluvy vrátiť si navzájom prijaté plnenie. Ak
zo zrušenej zmluvy plnila len jedna zmluvná strana (tak ako v tomuto prípade do vyplatenia čiastočnej

peňažnej náhrady vo výške 1 402 360 Sk v priebehu súdneho konania), môže sa domáhať vrátenia
plnenia (resp. časti plnenia) bez toho, aby tento nárok uplatňovala ako vzájomne podmienený.“.
Pokiaľ by teda súd považoval uvedené zmluvy resp. niektorú z nik za neplatné/ú (hoci tieto zmluvy
sú platné) musel by vo svojom výroku vyjadriť vzájomný synalagmatický vzťah, teda vzájomnú
podmienenosť každého plnenia, ktoré je jedna strana povinná vrátiť druhej strane. Vrátenie plnenia
doplnkovej služby by nebolo možné, a preto by sa aplikoval § 458 ods. 1 druhej vety OZ, a žalovanému

by sa musela poskytnúť zo strany žalobkyne peňažná náhrada za plnenie doplnkovej služby poskytnuté
žalobkyni (129 návštev obchodného zástupcu u žalobkyne za účelom plnenia povinností žalovaného zo
Zmluvy o doplnkovej službe 1/ a Zmluvy o doplnkovej službe 2/).
Nakoľko žalobkyňa takúto podmienenosť plnenia v žalobnom návrhu na plnenie nevyjadrila, vzhľadom
na kontradiktórnosť sporového konania, je už len táto skutočnosť dôvodom na zamietnutie žaloby v

celom rozsahu (t. z. pre rozpor žalobného návrhu s § 457 OZ).

31. Zhrnutie vyjadrenia:
Každá Zmluva o úvere ako aj každá Zmluva o doplnkovej službe sú zmluvami, ktoré boli uzatvorené v
súlade s právnymi predpismi, sú platné a obsahujú všetky právnymi predpismi stanovené náležitosti.

Súladnosť týchto zmlúv prešla kontrolou orgánmi dohľadu, túto dlhodobo podporuje judikatúra
všeobecných súdov Slovenskej republiky, ktorá sa týka žalovaného, ako aj absolútne jednoznačná
judikatúra Súdneho dvora EÚ (aj no nielen Rozsudok HCS), čiže žalovaný nemá pochybnosť o tom,
že tieto zmluvy plne rešpektujú aj ochranu spotrebiteľa. Žalovaný v rámci spoločenskej zodpovednosti
vždy uzatváral iba také zmluvy, pri ktorých spotrebiteľ nemôže mať žiadnu pochybnosť o obsahu jeho

záväzkov, teda zmluvy, ktoré sú jednoduché, zrozumiteľné a bez všeobecných obchodných podmienok.
Tieto písomné zmluvy sú právnym dôvodom, na základe ktorého je žalobkyňa povinná platiť žalovanému
celkovú čiastku podľa každej Zmluvy o úvere a celkovú odmenu podľa každej Zmluvy o doplnkovej
službe. Žalovaný sa tak bezdôvodne neobohatil.
Žalovaný pritom namieta aj to, že žalobkyňa nepreukázala rozsah a čas plnenia žalovanému na

konkrétnu príslušnú Zmluvu o úvere. Žalovaný tiež popierajúc údajnú pohľadávku žalobkyne z opatrnosti
(i) ju započítava so svojou pohľadávkou proti žalobkyni na zákonné úroky z omeškania, ktoré
žalovanému vznikli omeškaním žalobkyne so zaplatením celkovej čiastky podľa Zmluvy o úvere 1/
a celkovej odmeny podľa Zmluvy o doplnkovej službe 1/ a (ii) namieta opomenutie synalagmatickej
reštitúcie.

Žaloba žalobkyne tak je absolútne bezdôvodná.

32. Uznesením č.k. 13Csp/107/2017-83 zo dňa 27.06.2017, ktoré sa stalo právoplatným dňa 29.06.2017
a vykonateľným dňa 11.07.2017 súd vyzval žalobcu na vyjadrenie sa k vyjadreniu žalovaného.

33. Písomným podaním zo dňa 07.07.02017 sa žalobkyňa vyjadrila k vyjadreniu žalovaného, v ktorom
uviedla, že aj teraz musí poukázať na kruciálny, rozhodujúci názorový rozpor v prejednávanej veci.
Podstata argumentácie a tvrdení žalobkyne stojí a odvíja sa od jednej základnej skutočnosti, a síce,
že žalovaný pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských úveroch postupoval v rozpore s platným právom
(úžerná odplata, nerešpektovanie výpočtu RPMN podľa zák. č. 129/2010 Z.z., nekalé obchodné

praktiky),čomázanásledok,ženastranežalovanéhoneexistujeplatnýprávnytitulnaprijatieakejkoľvek
odplaty za poskytnutie spotrebiteľských úverov.
Zotrváva na tom, že zmluvy o spotrebiteľských úveroch, ktoré sú predmetom tohto sporu, sú v rozpore
so zákonom. Poukazujeme najmä na rozpor s § 3 ods. 1, § 39 a § 39a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa,

§ 9 ods. 2 a § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj len „zákon o
spotrebiteľských úveroch“ alebo „zákon č. 129/2010 Z.z.“).
Absolútnu neplatnosť zmlúv o spotrebiteľských úveroch odvodzujeme s poukazom na § 39 Občianskeho
zákonníka (rozpor s dobrými mravmi). Súčasne poukazujeme aj na rozpor s § 39a Občianskehozákonníka z dôvodu, že spotrebiteľské úvery poskytnuté žalobkyni na základe zmlúv o spotrebiteľských
úveroch, spôsobujú civilnoprávnu úžeru. V dôsledku neplatnosti zmlúv o spotrebiteľských úveroch sú
logicky neplatnými aj zmluvy o poskytnutí služby komfort (ďalej len „zmluvy o doplnkovej službe“), ktoré

sa svojim trvaním viažu na hlavný záväzkový vzťah.
Naďalej má žalobkyňa za to, že odmenu za výber splátok v hotovosti, ktorú mala žalobkyňa platiť na
základe zmlúv o doplnkovej službe, bolo nutné zahrnúť do ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej
len „RPMN“), pričom je potrebné vychádzať zo znenia § 19 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch,
platného a účinného v čase podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Dikcia § 19 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je nasledovná: „na účely výpočtu ročnej
percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady spotrebiteľa...“, pričom v súvislosti s pojmom
„celkové náklady spotrebiteľa“ odkazujeme na § 2 písm. g) toho istého zákona: „...do celkových nákladov
patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä
poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal
spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.“ Odmena za výber splátok v

hotovosti mala byť jednoznačne súčasťou RPMN, keďže ide o doplnkovú službu a uzavretie zmlúv o
doplnkovej službe bolo podmienkou získania spotrebiteľského úveru. Vzhľadom na vyššie prezentované
argumenty ako aj obchodnú prax žalovaného v súvislosti s uzatváraním zmlúv o spotrebiteľských
úveroch (ktorá je určite známa aj súdu z jeho činnosti) máme za to, že odmena zo zmluvy
odoplnkovejslužbemalabyťzahrnutádocelkovýchnákladovspotrebiteľaspojenýchsospotrebiteľským

úverom, a teda mala vstúpiť aj do vzorca na výpočet RPMN.
Snahu žalovaného obchádzať zákon pred spoločensky neudržateľnou výškou RPMN považujeme za
neprijateľnú, a preto takéto právne úkony v žiadnom prípade nemôžu požívať v spoločnosti súdnu
ochranu a zároveň podliehajú súdnemu prieskumu ich prijateľnosti podľa § 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka.

Súdny dvor EÚ vyslovil názor, že zavádzanie v otázke RPMN má vplyv na zrozumiteľnosť ceny
spotrebiteľského úveru (uznesenie C-76/10 POHOTOVOSŤ/B.). Nesprávna RPMN je zavádzaním v
podstatnejinformáciiprespotrebiteľaatakútopraxoznačilSúdnydvorEÚzaklamlivúobchodnúpraktiku
(nekalú). Konštatoval to v rozsudku C-453/10 Perenič/S.O.S. Financ.
Žalobkyňa súdu predložila rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 11C/435/2015 zo dňa 16.03.2016

a rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 19Co/142/2016 zo dňa 08.12.2016, ktoré môžu byť pre
tunajší súd pri rozhodovaní výrazne nápomocné, keďže sa týkali priamo žalovaného.
Citované z rozsudku KS v Prešove, sp. zn. 19Co/142/2016 zo dňa 08.12.2016:
Bod 28: „Vzhľadom na skutočnosť, že súčasťou predmetných úverových zmlúv sú poplatky a úroky,
ktoré ako celok predstavujú neakceptovateľné protiplnenie v celej ich výške, sú tieto neplatné a preto

ani niet priestoru sa zaoberať sa zaoberať otázkou ich prípadnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti“
Bod 38: „Navyše plnenie, ktoré si spotrebiteľ žiadnym spôsobom nevyžiadal, a ktoré svojou konštrukciou
cielene sleduje dosiahnutie neprimeranej odplaty za poskytnuté úverové služby. Jedná sa totiž o
evidentne neprimerané a neproporcionálne protiplnenie, ktoré je navyše netransparentné, čo do obsahu
a účelu“

Bod 40: „Sporné poplatky (administratívny poplatok, poplatok za zabezpečenie splátok úveru) nie sú
úrokmi, ale poplatkami, ktorým by v štandardných úverových vzťahoch mali korešpondovať náklady za
plnenia skutočne vykonané v prospech spotrebiteľa, v jeho záujme a teda nepochybne, na skvalitnenie
služby“
Bod 47: „Dôležité je, že ide o plnenie za doplnkovú službu, ktorou žalovaný prostredníctvom svojich

zástupcov hotovostne inkasuje splátky spotrebiteľského úveru...Problémom a dôvodom neprijateľnosti
poplatku, je jeho netransparentnosť a neprimeraná výška, výrazne presahujúce náklady žalovaného na
uvedenú doplnkovú službu a obchádzanie skutočných úrokov a skutočnej RPMN. Ak by poplatok bol
zahrnutý v RPMN, jej celková výška by bola omnoho vyššia ako bolo uvedené“
Bod 50: „Poplatky, spolu s úrokmi (cca 86%), ktoré požaduje žalovaný od žalobcu ako spotrebiteľa,

prevyšujú spoločensky akceptovateľnú výšku. Takéto konanie žalovaného je však už obchádzaním
zákona v zmysle ust. § 39 OZ. V súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR sa neprimerané
úroky považujú za odporujúce dobrým mravom“
V nadväznosti na vyššie citované pasáže z rozsudku Krajského súdu v Prešove, žalobkyňa tunajšiemu
súdu zhrňujúco uvádza, že celková odplata požadovaná žalovaným, je jednoznačne v rozpore s dobrými

mravmi. Zároveň Krajský súd v Prešove potvrdil ten názor, že vedľajšie cenové dojednania podliehajú
(musia podliehať) súdnemu prieskumu (viď bod 40. rozsudku KS v Prešove sp. zn. 19Co/142/2016 zo
dňa 08.12.2016).Z dlhodobej praxe žalovaného možno pozorovať, že síce po formálnej stránke pripraví zmluvnú
dokumentáciu tak, aby pôsobila, že je v súlade so zákonom, avšak v praxi veľmi často využíva
neskúsenosť svojich klientov, aby dosiahol aj za použitia nekalých obchodných praktík stav, že listiny sú

síce navonok opatrené podpisom spotrebiteľa, ale reálne s nimi nebol oboznámený a boli mu poskytnuté
čiastkové, neúplné, prípadne klamlivé informácie.
Pokiaľ by si žalobkyňa skutočne mohla dobrovoľne vybrať medzi úhradami splátok „svojpomocne“ -
lacnejšívariantaprostredníctvomobchodnéhozástupcu-drahšívariant,jezrejmé,žebysapreuvedenú
službu s obchodným zástupcom nerozhodla a tak si ušetrila náklady umelo predražujúce úver. Je úplne

nelogické ba až absurdné, aby žalobkyňa sama požadovala uzatvorenie zmlúv o doplnkovej službe resp.
si túto službu sama slobodne a vážne zvolila, nakoľko „odmena“ za hotovostný výber splátok obchodným
zástupcom žalovaného podstatne zvyšuje celkovú odplatu za úver.
Pravidelné návštevy obchodných zástupcov žalovaného v domácnostiach klientov vrátane žalobkyne,
za ktoré si klienti ešte aj platili (hoci žalovaný zámerne nezahrnul odmenu za výber do RPMN), slúžili
výlučne záujmom žalovaného. Pravidelný osobný výber splátok je pre žalovaného výlučne nástrojom na

zlepšenie platobnej disciplíny jeho klientov dlžníkov ale nijako neslúži záujmom samotných klientov.
Žalobkyňa nebola reálne oboznámená s dobrovoľným charakterom zmluvy o doplnkovej službe a
zmluvy o doplnkovej službe podpísala iba z dôvodu, že jej boli predložené ako povinná súčasťou
zmluvnej dokumentácie, bez ktorých podpisu by úver nedostala. Žalobkyňa musela teda automaticky,
bez možnosti voľby, podpísať aj zmluvy o doplnkovej službe, iná možnosť nebola a odmena za túto

službu sa mala preto jednoznačne premietnuť do RPMN. Z uvedeného plynie, že uzatvorenie zmlúv o
doplnkovej službe bolo nesporne nevyhnutnou podmienkou získania spotrebiteľského úveru.
Na základe podrobnej znalosti praxe a osobných informácií od cca 100 bývalých klientov žalovaného
z okresov Lučenec a Rimavská Sobota zastávame jednoznačne názor, že obchodní zástupcovia
žalovaného systematicky ponúkali klientom osobný výber splátok ako jedinú možnosť úhrady úveru.

Postup obchodných zástupcov žalovaného, opierajúc sa o nám známe vyjadrenia jeho klientov,
hodnotíme ako hrubé zneužitie dôvery na úkor klientov žalovaného. O spomenutej praxi žalovaného pri
uzatváraní zmlúv svedčia čestné prehlásenia klientov žalovaného, ktoré tvoria prílohu tohto vyjadrenia.
Všetky predložené čestné prehlásenia zachytávajú podstatu priebehu pravidelne sa opakujúceho
skutkového deja pri poskytovaní úverov zo strany žalovaného.

Tvrdenia žalovaného ohľadom jeho videnia charakteru zmluvy o doplnkovej službe, teda že táto zmluva
je dobrovoľná a nepodmieňovala získanie úveru spotrebiteľom, je v kritickom obsahovom rozpore s tým,
čo vyplýva z obsahu čestných prehlásení a z obsahu predložených zápisníc. Tvrdenia a argumentácia
žalovaného v tomto smere je orientovaná len všeobecne, paušálne ale nezodpovedá skutočnej realite
diania veci.

Žalovaný ako podporný argument pre platnosť zmlúv uzatváraných v prejednávanej veci, poukazuje
na strane 7-8 svojho vyjadrenia na niekoľko rozhodnutí súdov SR. Pokiaľ žalovaný poukazuje na
spomenuté rozhodnutia s cieľom navodiť dojem vytvorenia akejsi ustálenej súdnej praxe v jeho
prospech, k tomu uvádzame, že Civilný sporový poriadok síce pozná a rešpektuje ako jeden zo svojich
nosných základných princípov aj princíp právnej istoty (čl. 2 Civilného sporového poriadku), tento princíp

však predpokladá vytvorenie ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, čo v prípade
žalovaného nenastalo, preto je potrebné právnu istotu vnímať skrz slovné spojenie „ak takej ustálenej
rozhodovacej praxe niet, právnou istotou je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor
buderozhodnutýspravodlivo“.Imanentnousúčasťouspravodlivéhosúdnehorozhodnutiajeokreminého
aj to, že rozhodnutie vychádza z výsledkov dokazovania vykonaného za účelom zistenia skutkového

stavu toho prípadu, ktorý je práve prejednávaný.
Podľa článku 10 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“):
Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza:
c) dĺžku trvania zmluvy o úvere

h) výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa
Súdny dvor EÚ je limitovaný vykladať výlučne právo EÚ. Výklad vnútroštátneho práva prislúcha
národným súdom. Ak sa žalovaný odvoláva na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 zo dňa
09.11.2016, je potom potrebné mať uvedené na pamäti.
Súdny dvor EÚ odpovedal na jemu položené prejudiciálne otázky vo svetle znenia smernice, avšak

sú to vnútroštátne súdy, ktoré vykladajú právo členského štátu, a ktoré musia vždy súlad jednotlivých
ustanovení zmluvy o spotrebiteľskom úvere podrobiť kontrole v zmysle znenia slovenského zákona o
spotrebiteľských úveroch. Na spomenutej praxi nie je spôsobilý nič zmeniť ani rozsudok Súdneho dvoru
EÚ. V prospech takého záveru svedčí to, že smernici v sporoch medzi jednotlivcami zásadne nemožnopriznať priamy účinok. Pokiaľ nemožno uplatniť účinok priamy, potom je vnútroštátny súd povinný
skúmať, či smernici možno priznať aspoň účinok nepriamy, teda či možno vykladať vnútroštátne právo v
súlade so smernicou, pričom aj tento nepriamy účinok smernice (eurokonformný výklad vnútroštátneho

práva) je limitovaný a má svoje hranice. Eurokonformný výklad prichádza v úvahu vtedy, ak sa vo
vnútroštátnom právnom poriadku nachádzajú také výkladové metódy, za použitia ktorých možno dospieť
k výkladu súladnému so smernicou.
Medzi smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch (ktorý vymedzuje obsah zmlúv o úvere
prísnejšie ako smernica), teda existuje určitý kvalitatívny rozdiel pri vymedzení niektorých obligatórnych

náležitostí (na čo sme poukázali už vyššie). Pokiaľ by vnútroštátne súdy začali automaticky vykladať
vnútroštátne právo v súlade so smernicou a v nadväznosti na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, išlo
by zároveň o výklad contra legem, ktorý tvorí prekážku priznania nepriameho účinku smernice, čiže
prekážku eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva. Ak by nastal stav, že by súdy na základe cit.
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, bez zváženia všetkých súvislostí, začali rozhodovať „úplne naopak“,
hoci je naďalej platný a účinný ten istý zákon, išlo by jednoznačne o porušenie princípu právnej istoty.

Poukazujeme na čl. 2 ods. 2 CSP, ktorý garantuje pri rozhodovaní sporov naplnenie princípu právnej
istoty, t.j. stavu, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.
Žalobkyňa poukazuje na rozsudok SD EÚ vo veci Adeneler, C-212/04 zo dňa 04.07.2006, kde
uviedol: „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní

relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä
právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem
vnútroštátneho práva“.
Žalovaný v rámci časti svojho vyjadrenia označenej ako „Hmotnoprávne námietky“ (okrem iného)
vzniesol námietku započítaniu, ktorú hodnotíme ako neopodstatnenú a bez reálneho právneho

podloženia.Vznesenouzapočítacounámietkousledujúcouoslabenienárokužalobkyne,mienilžalovaný
započítať svoju „pohľadávku“ na úroky z omeškania voči „údajnej“ pohľadávke žalobkyne. Takúto
právnu konštrukciu považujeme za vnútorne rozpornú, odporujúci si a nekonzistentnú. Ak by totiž
existovala „údajná“ pohľadávka žalobkyne (pozn. išlo by o pohľadávku titulom vydania bezdôvodného
obohatenia), znamenala by táto skutočnosť potvrdenie niekoľkých na to nadväzujúcich súvislostí. Za

prvé, že žalobkyňa plnila žalovanému viac, než na zaplatenie čoho mal žalovaný nárok a za druhé, že
žalovaný by už z toho dôvodu nemohol evidovať voči žalobkyni žiadny dlh na zaplatenie.
Stručne povedané, ak má žalobkyňa voči žalovanému pohľadávku na zaplatenie (a teda žalovaný
nemôže evidovať žiadny peňažný dlh na zaplatenie voči žalobkyni zo zmluvy o úvere), tak nemôže
existovať žiadna pohľadávka na strane žalovaného titulom nezaplatenia úrokov z omeškania (na aký

nezaplatený peňažný dlh by sa v tom prípade mali úroky z omeškania viazať ako príslušenstvo
pohľadávky, keď pohľadávka na strane žalovaného neexistuje?!). Úroky z omeškania musia byť spojené
s omeškaním s plnením reálne existujúceho peňažného dlhu, ktorý dlh ale na strane žalobkyne
neexistuje (teda ani neexistuje pohľadávka na strane žalovaného), ak súčasne práve naopak existuje
pohľadávka žalobkyne požadovať voči žalovanému plnenie titulom vydania bezdôvodného obohatenia.

Započítavať v tomto prípade úroky z omeškania s pohľadávkou žalobkyne nie je možné.
Žalobkyňa nenachádza dôvod, prečo by malo byť žalovaným namietané opomenutie synalagmatickej
reštitúcie dôvodom na zamietnutie žaloby.
Pokiaľ uvážime, že žalovaný v dôsledku podstatných zákonných nedostatkov zmlúv o spotrebiteľských
úveroch nemal a nemá nárok na odplatu za poskytnutie spotrebiteľských úverov, zároveň konal

spôsobom obchádzajúcim zákon a v rozpore s dobrými mravmi, potom možno uzavrieť, že žalovaný
nemá nárok ani na náhradu v súvislosti so službami poskytovanými na základe zmlúv o doplnkovej
službe, o ktorých službách tvrdíme, že tieto boli iluzórne a nie v prospech spotrebiteľa.

34. Uznesením č.k. 13Csp/107/2017-188 zo dňa 17.07.2017, ktoré sa stalo právoplatným dňa

24.07.2017 a vykonateľným dňa 04.08.2017, súd vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k vyjadreniu
žalobcu.

35.Žalovanýsakvyjadreniužalobkynevyjadrilpísomnýmpodanímzodňa03.08.2017,vktoromuviedol,
že vo vzťahu ku Replike dominantne:

(i) sa dovoláva aplikácie sudcovskej koncentrácie podľa § 291 ods. 3, § 167 ods. 3 v spojení s § 153
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“);
(ii) popiera všetky skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v Replike, keďže sú nepravdivé; a
(iii) nižšie v texte tohto podania objasňuje dôvody, pre ktoré je názor žalobcu zjavne nesprávny.Žalovaný v celom rozsahu zotrváva na ním podanom vyjadrení k žalobe zo dňa 19. júna 2017 v tejto
veci (ďalej len „Vyjadrenie žalovaného“). Žalovaný naďalej trvá na tom, že žaloba je v celom rozsahu

nedôvodná a špekulatívna. Žalovaný sa bezdôvodne neobohatil. Žalobný návrh na plnenie je tiež
neprípustný, pretože opomína synalagmatickú reštitúciu podľa § 457, § 458 ods. 1 v spojení s § 560
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“). Žalovaný trvá
na nariadení pojednávania v tejto veci.
Žalovaný už vo Vyjadrení k žalobe poprel všetky skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe, pretože sú

nepravdivé. Týmto vydrením (duplikou) žalovaný popiera aj všetky skutkové tvrdenia žalobcu uvedené
v Replike, pretože sú tiež nepravdivé.
Žalovaný zvlášť popiera aj všetky skutkové tvrdenia žalobcu súvisiace:
(i) s tým, že vraj „žalovaný pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľskom úvere postupoval v rozpore s platným
právom (úžerná odplata, nerešpektovanie výpočtu RPMN podľa zák. č. 129/2010 Z. z., nekalé obchodné
praktiky)“, vraj sú zmluvy neplatné podľa § 39 OZ pretože vraj odporujú dobrým mravom a obchádzajú

zákon a podľa § 39a OZ, pretože vraj ide o civilnoprávnu úžeru - tvrdenia sú nepravdivé. Odplata pri
Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 612166008 uzatvorenej medzi stranami dňa 2. apríla 2015 (ďalej len
„Zmluva o úvere 1/“) a pri Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 612233931 uzatvorenej medzi stranami
dňa 16. júla 2015 (ďalej len „Zmluva o úvere 2/“); ďalej každá Zmluva o úvere 1/ a Zmluva o úvere 2/ aj
len „Zmluva o úvere“) nepresiahla najvyššiu prípustnú odplatu stanovenú v § 53 ods. 6 OZ, teda nie je

v rozpore s dobrými mravmi ani nie je úžerná. Žalovaný pri každej Zmluve o úvere rešpektoval výpočet
RPMN a RPMN je v každej Zmluve o úvere uvedená vždy správnej výške (žalobca uvádza nesprávnu
výšku RPMN). Bližšie k RPMN a k odplate žalovaný poukazuje na podaný Odpor. Žalovaný nekalé
obchodné praktiky nepoužil ani nepoužíva;
(ii) s tým, že vraj uzavretie zmlúv o doplnkovej službe bolo podmienkou poskytnutia spotrebiteľského

úveru,vrajžalobcanebolreálneoboznámenýsdobrovoľnýmcharakteromzmluvy,vrajdoplnkováslužba
neslúži záujmom spotrebiteľa, vraj v praxi žalovaný „veľmi často využíva neskúsenosť svojich klientov,
aby dosiahol aj za použitia nekalých obchodných praktík stav, že listiny sú síce navonok opatrené
podpisom spotrebiteľa, ale reálne s nimi nebol oboznámený a boli mu poskytnuté čiastkové, neúplné,
prípadne klamlivé informácie“ - tvrdenia sú nepravdivé. Uvedené tvrdenia žalobcu zjavne nemajú vzťah

k tejto konkrétnej veci. Žalovaný trvá na tom, že aj jeho obchodní zástupcovia dodržiavali právne
predpisy. Žalobca bol riadne oboznámený s dobrovoľnou povahou Zmluvy o poskytnutí služby Komfort
uzatvorenej medzi stranami dňa 2. apríla 2015 (ďalej len „Zmluva o doplnkovej službe 1/“), a Zmluvy o
poskytnutí služby Komfort uzatvorenej medzi stranami dňa 16. júla 2015 (ďalej len „Zmluva o doplnkovej
službe 2/“); ďalej každá Zmluva o doplnkovej službe 1/ a Zmluva o doplnkovej službe 2/ ďalej aj len

„Zmluva o doplnkovej službe“). Zmluva o doplnkovej službe bola medzi stranami vždy uzatvorená až
po uzavretí príslušnej Zmluvy o úvere. Žalobca Zmluvu o doplnkovej službe uzavrieť nemusel. Zmluva
o doplnkovej službe nebola podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru, ani nebola podmienkou
poskytnutia spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok. Žalovaný postupoval vždy s odbornou
starostlivosťou a žalobcovi boli poskytnuté vždy pravdivé údaje;

(iii) s tým, že vraj doplnková služba zvyšuje celkovú odplatu za úver - tvrdenia sú nepravdivé. Odplata
podľa príslušnej Zmluvy o úvere sa následným uzavretím Zmluvy o doplnkovej služby nemení;
(iv) s tým, že vraj „obchodní zástupcovia žalovaného systematicky ponúkali klientom osobný výber
splátok ako jedinú možnosť úhrady úveru“, vraj „klienti žalovaného, ak chceli dostať spotrebiteľský úver
od žalovaného, museli bez možnosti voľby podpísať všetky im predložené listiny a splátky úveru museli

uhrádzať v hotovosti“ - tvrdenia sú nepravdivé. Neexistuje, ani neexistoval žiaden taký postup a už vôbec
nie systematický. Tieto nepravdivé tvrdenia sa objavujú až v podaniach advokáta žalobcu. Zmluva o
úvere sa uzavretím Zmluvy o doplnkovej službe nemení, čo je dané aj § 516 ods. 2 OZ. Podľa každej
Zmluvy o úvere bol preto žalobca povinný platiť iba na bankový účet žalovaného. Zmluva o doplnkovej
službe má len odnáškový charakter, doplnkovú službu by mohla poskytovať aj tretia osoba;

(v) so zápisnicami, na ktoré sa žalobca odvoláva v Replike - tvrdenia sú nepravdivé. Vety z nevedno
akých zápisníc sú zjavne vytrhnuté z kontextu.

Žalovaný trvá na tom, že všetky ním používané zmluvy sú platné, v súlade s právnymi predpismi, majú
všetky príslušnými právnymi predpismi stanovené náležitosti, a neobsahujú neprijateľné podmienky.

Žalovaný nepoužíva nekalé obchodné praktiky a žalobca všetky zmluvy so žalovaným uzavrel
dobrovoľne.Žalovaný si dovoľuje v tejto časti svojho vyjadrenia objasniť súdu, že žalobcom doposiaľ uplatnené
prostriedky procesného útoku, vrátane žalobcom uplatnených prostriedkov procesnej obrany sú
absolútne nepoužiteľné pre rozhodnutie súdu v tomto spore.

V prvom rade, žiadne skutkové tvrdenie žalobcu alebo ním označený dôkaz sa netýka tohto konkrétneho
sporu. Žalobca tvrdí, že údajne v regióne (sídla jeho advokáta) vraj obchodný zástupcovia často
porušovali právne predpisy. S týmto tvrdením žalovaný samozrejme nesúhlasí, poznamenáva však, že
predsa toto súdne konanie sa týka konkrétnych Zmlúv o úvere a konkrétnych Zmlúv o doplnkových
službách, tak ak v konkrétnom prípade došlo (čo nedošlo) k porušeniu povinnosti konkrétneho

obchodného zástupcu, tak nech to žalobca v tomto konaní preukáže.
Žalobca sa teda celkom zjavne bráni zostať v konkrétnej rovine, zjavne preto, že žalobca opakovane
dobrovoľne uzatváral zmluvy o doplnkových službách, a to nie len Zmluvy o doplnkových službách, ktoré
sú predmetom toho súdneho sporu. Žalobca tak činil zrejme preto, že sám nemal zriadený bankový účet
alebo aktívne tento účel nevyužíval, a preto pre neho bolo pohodlnejšie a lacnejšie (ušetril náklady na
cestovné, bankové poplatky a podobne) uzatvoriť Zmluvu o doplnkovej službe.

V druhom rade, žalovaný si dovoľuje poukázať na niekoľko súvislostí:
(i) žalobca je zastúpený advokátom, ktorý podáva formulárové žaloby s identickým znením v množstve
prípadov (koná tak zrejme bez toho, aby pred podaným žaloby konzultoval skutočný skutkový stav s
jeho klientom);
(ii)advokátžalobcuvoformulárovýchžalobáchvminulostiargumentovalnajskôrinak,atopredovšetkým

poplatkom za garantovanú službu, náležitosťou „dobu trvania a termín konečnej splatnosti“ a
náležitosťou „výška, počet a termíny splátok“, no neúspešne;
(iii) od kedy Súdny dvor EÚ rozhodol rozsudkom vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti B. Q.Í.,
C-42/15 (ďalej len „Rozsudok HCS“), odrazu všetci (iba) klienti advokáta žalobcu v súdnych konaniach
formulárovými podaniami namietajú, že údajne museli uzavrieť zmluvu o doplnkovej službe;

(iv) následne advokát žalobcu začal predkladať konajúcim súdom rôzne vyhlásenia svojich klientov,
ktorých potom začal predvolávať na súdne konania. Žalovaný sa postupne dozvedal, že daní klienti
nevedeli čo podpisujú a čestné vyhlásenia si nečítali, a nemohli meniť ich obsah, že sa pred ich
výsluchom radili s advokátom žalobcu a čítali si svoju žalobu, že síce chceli doplnkovú službu, ale
dozvedeli sa, že by ju mohli mať zadarmo. Neskôr žalovaný začal zisťovať, že vytypované osoby

predvolávané advokátom žalobcu, síce s rôznymi priezviskami, mali príbuzenský vzťah;
(v) vo vyššie uvedených súvislostiach žalovaný poukazuje na to, že žalobca v Replike už zrazu
neargumentuje poplatkom za garantovanú službu, náležitosťou „dobu trvania a termín konečnej
splatnosti“, ani náležitosťou „výška, počet a termíny splátok“;
(vi) vo vyššie uvedených súvislostiach žalovaný poukazuje na vyjadrenie žalobcu v časti V. prvej vety

Repliky, že údajne „... sa jednalo o všeobecne používanú prax obchodných zástupcov žalovaného pri
poskytovaní úverov minimálne v tomto regióne.“. Samotný žalobca si uvedomuje lokalizáciu údajného
porušenia (ku ktorému nedošlo) výhradne na určitý región. Už len z tohto tvrdenia žalobcu je zrejmé,
že keď žalovaný postupoval v súlade s právnymi predpismi v celej Slovenskej republike, prečo by pri
rôznych obchodných zástupcoch malo dochádzať k údajným porušeniam práve v regióne blízko sídla

advokáta žalobcu? Žalovaný trvá na tom, že aj jeho obchodný zástupcovia v regióne v okolí sídla
advokáta žalobcu postupovali v súlade s právnymi predpismi. Žalovaný však dáva na zváženie súdu, či
náhodou nie je pravdepodobnejšie, že formulárovými podaniami advokáta žalobcu a „konzultáciami“ s
klientami advokáta v „cca 100“ súdnych konaniach nedochádza v skutočnosti čisto len k poškodzovaniu
dobrej povesti žalovaného, tak aby advokát žalobcu nepriamo pôsobil na v jeho veciach rozhodujúce

súdy.
V treťom rade, žalovaný si dovoľuje pripomenúť, že všetky údajné (teda nepriložené) prílohy k Replike
a všetky skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v Replike na tieto údajné prílohy sa odvolávajúce sú
nepoužiteľné ako dôkaz v tomto konaní. Konkrétne čestné vyhlásenia, zápisnice, ako aj skutkové
tvrdenia žalobcu opierajúce sa o čestné vyhlásenia a zápisnice, sú nielen vytrhnuté zo súvislostí iných

súdnych konaní, ale ich použitiu v tomto konaní bránia zásady a princípy civilného procesu, okrem iného
zásada ústnosti (čl. 12 CSP), zásada priamosti a bezprostrednosti (čl. 13 CSP), princíp legality (čl. 16
CSP).
V štvrtom rade, žalovaný si dovoľuje upriamiť pozornosť súdu na žalobcom nepopreté skutkové tvrdenie
žalovaného o tom, že každá Zmluva o doplnkovej službe bola uzavretá vždy až po uzavretí Zmluvy o

úvere. Uvedené skutkové tvrdenie sa tak podľa § 151 ods. 1 CSP považuje za nesporné. Z uvedeného
vyplýva, aj logický záver, že uzavretie Zmluvy o úvere, predsa nemožno podmieňovať uzavretím Zmluvy
o doplnkovej službe, keď Zmluva o úvere bola predsa uzavretá už skôr.
Žalovaný uviedol v každej Zmluve o úvere ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN) v správnej výške.Na účely výpočtu RPMN sa použijú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom,
ktoré sú vymedzené v § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. nasledovne: „celkovými nákladmi
spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a

poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom
úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady
na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ
musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo
aby ho získal za ponúkaných podmienok“.

Z legálnej definície celkových nákladov tak jasne vyplýva, že zákon č. 129/2010 Z. z. rozlišuje medzi
doplnkovými službami súvisiacimi so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, (i) ktoré spotrebiteľ musí navyše
uzavrieť, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok a medzi (ii) tými,
pri ktorých spotrebiteľ nemusí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal
spotrebiteľský úver a aby ho získal za ponúkaných podmienok (t. z. negácia (i)).
Žalobca nemusel uzavrieť Zmluvu o doplnkovej službe, aby na základe Zmluvy o úvere získal

spotrebiteľský úver a aby ho získal za ponúkaných podmienok, teda celková odmena podľa Zmluvy o
doplnkovej službe sa nezahŕňa do:
(i) určenia najvyššej prípustnej odplaty podľa § 53 ods. 6 OZ; odplata podľa každej Zmluvy o úvere aj
celková odmena sú tak súlade s právnymi predpismi a dobrými mravmi;
(ii) celkových nákladov spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom v zmysle § 2 písm. g) zákona

č. 129/2010 Z. z.; údaje v každej Zmluve o úvere o celkových nákladoch žalobcu sú tak správne;
(iii) celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť; údaje v každej Zmluve o úvere o celkovej čiastke,
ktorú musí žalobca zaplatiť, sú tak správne;
(iv) výpočtu RPMN; údaje v Zmluve o úvere o výške RPMN sú tak správne.

Žalovaný teda v dobrej viere zastáva názor, že neporušil žiadnu svoju povinnosť, a to výslovne ani
pri celkových nákladoch či RPMN v žiadnej zmluve o spotrebiteľskom o úvere. S týmto záverom sa
opakovane stotožňujú aj všeobecné súdy v právne obdobných veciach ako napríklad:
(i) „Podľa názoru súdu sa odmena za doplnkovú službu nezahŕňa do celkových nákladov spotrebiteľa
spojených so spotrebiteľským úverom pre účely výpočtu RPMN za predpokladu, ak jej uzatvorenie

nebolo podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru
a spotrebiteľ mal možnosť výberu z niekoľkých foriem pri jeho splácaní. Tak to bolo aj v danom
prípade, kedy žalobca mala možnosť vybrať si z dvoch foriem platenia úveru v hotovostnom aj v
bezhotovostnom režime, pričom sama si určila spôsob splácania, a to výberom dohodnutých splátok
zo strany obchodného zástupcu žalovaného.“ (rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 3. novembra

2014, sp. zn. 25C/160/2014);
(ii) „… pre poskytnutie predmetného spotrebiteľského úveru nebolo podmienkou uzavretie zmluvy o
zabezpečení splátok úveru. … preto podľa názoru nemožno skutočnosť, že náklady spojené s prebratím
peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátok spotrebiteľského úveru, zahŕňať do celkových nákladov
spotrebiteľa v zmysle § 2 písm. g) zákona o ochrane spotrebiteľov. Bolo na voľne navrhovateľa, akým

spôsobom bude splácať tento úver“ (rozsudok Okresný súd Prešov z 30.5.2014, sp. zn. 10C/239/2011);
(iii) „... sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že do RPMN mal byť započítaný aj poplatok zo zmluvy
o zabezpečení splátok úveru. Okrem toho, že predmetom tohto konania nebolo určenie neplatnosti
zmluvy o zabezpečení splátok úveru, súd poukazuje na to, že ide o doplnkovú službu k zmluve o úvere,
ktorá s hlavnou zmluvou žiadnym spôsobom nie je spojená. Bez uzavretia doplnkovej zmluvy mohol

byť uzavretý hlavný zmluvný vzťah, teda zmluva o úvere, nebolo podmienkou získania úveru uzavrieť
zmluvu o zabezpečení splátok úveru“ (rozsudok Okresný súd Spišská Nová Ves z 9.9.2013, sp. zn.
7C/162/2013); a
(iv) „pokiaľ ide o doplnkovú službu k zmluve o úvere, teda o zabezpečenie splátok úveru, súd má
za to, že táto zmluva je samostatnou inominátnou spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ktorej odporca

navrhovateľovi poskytuje doplnkovú službu. Táto nebola podmienkou získania spotrebiteľského úveru,
táto skutočnosť vyplýva i z nie toho, že v zmluve o úvere nie je zmienka o takejto doplnkovej službe.
Z obsahu zmluvy vyplýva, že obsahuje určenie predmetu plnenia aj ceny, ktoré sú vyjadrené jasne a
zrozumiteľne,určiteaoktorýchurčitostinietpochýb“(rozsudokOkresnéhosúduBratislavaIz18.9.2014,
sp. zn. 32Cb/135/2010).

Žalovaný trvá na tom, že v každej Zmluve o úvere je prítomná aj náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f)
zákona č. 129/2010 Z. z.: „dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru,“.Táto náležitosť je v každej Zmluve o úvere uvedená na jej prvej strane, a to pri Zmluve o úvere 1/
nasledovne: „Úver sa za podmienok podľa tejto Zmluvy poskytuje na dobu 45 týždňov a termín splatnosti
poslednej splátky a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je siedmy deň 45. týždňa po dni

uzavretia Zmluvy.“, pri Zmluve o úvere 2/ nasledovne: „Úver sa za podmienok podľa tejto Zmluvy
poskytuje na dobu 60 týždňov a termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti úveru a
dlžnej sumy je siedmy deň 60. týždňa po dni uzavretia Zmluvy.“, a pri Zmluve o úvere 3/ nasledovne:
„Úver sa za podmienok podľa tejto Zmluvy poskytuje na dobu 60 týždňov.
Termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je siedmy deň 60.

týždňa po dni uzavretia Zmluvy.“.
Zákon č. 129/2010 Z. z. používa pojem „termín konečnej splatnosti“, nie „dátum“. V slovenskom jazyku
pritom nie sú slová „termín“ a „dátum“ synonymami. Slovo „termín“ vymedzuje čas, v ktorom treba niečo
splniť. Slovo „dátum“ však vymedzuje konkrétny časový údaj v podobe deň, mesiac, rok (viď Krátky
slovník slovenského jazyka. 4. dopl. a upr. vyd. Bratislava: Veda 2003. 985 s.).
Rozdielne používanie uvedených pojmov má v slovenskom súkromnom práve dlhodobú tradíciu a je

nevyhnutnosťou v zmluvnom práve, čo je zrejmým dôvodom prečo si zákonodarca osvojil práve pojem
„termín“ a nie „dátum“. Žalovaný si dovoľuje z dôvodu názornosti pripomenúť, že slovo „termín“ sa
napríklad používa aj v spojení „výplatné termíny“ v § 43 ods. 2 a § 130 zákona č. 311/2001 Z. z.
Zákonník práce v znení neskorších predpisov, ako pravidelná náležitosť pracovnej zmluvy. Individuálne
pracovnoprávne spory pritom tiež patria medzi spory s ochranou slabšej strany v zmysle CSP, teda

zamestnanec je rovnako „slabšou stranou“ ako spotrebiteľ. V individuálnych pracovnoprávnych sporoch
však neexistuje nikto, a isto nie zamestnanec, ktorý by spochybňoval, že dohoda o výplatnom termíne
je neplatná len z toho dôvodu, že výplatný termín nie je pre každý mesiac samostatne vyjadrený
konkrétnym dátumom v podobe deň, mesiac a rok.
Jazykový výklad danej náležitosti tak jasne vyžaduje iba určenie časového okamihu konca doby resp.

dĺžky trvania Zmluvy o úvere, spôsob jeho určenia však neobmedzuje. Jazykový výklad danej náležitosti
tak je v súlade s výkladom, ktorý poskytol Súdny dvor EÚ v Rozsudku HCS (rozsudkom Súdneho dvora
EÚ, vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti B. Q., C-42/15):
„2. Článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby
zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky

tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok.“.
Predmetný výrok Rozsudku HCS sa vzťahuje na náležitosť zmluvy o úvere podľa čl. 10 ods. 2 písm. h)
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v platnom znení (ďalej len „smernica 2008/48“) so
zameraním na pojem „frekvencia splátok“. Ako vyplýva z odôvodnenia Rozsudku HCS tento sa tiež

jasne vzťahuje aj na náležitosť podľa čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48: „dĺžku trvania zmluvy o
úvere“, ktorá bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná práve § 9 ods. 2 písm. f)
zákona č. 129/2010 Z. z.: „dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru,“.
Vnútroštátna právna úprava tak uvedenú náležitosť nesprávne (nepresne) transponovala do

vnútroštátneho poriadku SR. Sú preto splnené podmienky na uplatnenie nepriamych účinkov (tzv.
uplatnenie eurokonformného výkladu) čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48, a tak je prípustné
vnútroštátnu právnu normu § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. vykladať (a to aj so
spätným účinkom) iba vo svetle smernice 2008/48, tak že nestanovuje požiadavku uvádzať v zmluve o
spotrebiteľskom úvere konkrétny dátum (deň, mesiac, rok) konečnej splatnosti.

Žalovaný trvá na tom, že v každej Zmluve o úvere je prítomná aj náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k)
(teraz písm. l)) zákona č. 129/2010 Z. z.: „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“.
Táto náležitosť je v každej Zmluve o úvere uvedená na jej prvej strane, kde je definovaný: (i) počet

splátok, (ii) výška každej splátky, (iii) splatnosť každej splátky. Je tiež potrebné zohľadniť, že úroky, ani
istina nemali žiaden osobitný dátum splatnosti, ktorý by vyžadoval, aby bolo potrebné popri splatnosti
jednotlivých splátok definovať samostatne splatnosť jednotlivých zložiek celkových nákladov žalobcu
spojených s poskytnutým úverom.
Žalovaný pripomína, že výklad daného ustanovenia len jazykovým výkladom pri použití extrémne

formalistického zužujúceho výkladu, ktorý požaduje žalobca je neprípustný. Tento formalisticky zužujúci
jazykový výklad je pritom v rozpore s oficiálnym stanoviskom Slovenskej republiky, rozhodnutiami
všeobecných súdov, aj s nedávnym zjednocujúcim stanoviskom Národnej banky Slovenska (Informácia
odboru ochrany finančných spotrebiteľov Národnej banky Slovenska z 18. apríla 2017 k aplikačnýmdôsledkom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti
B. Q.).
Túto skutočnosť názorne vystihuje aj oficiálne stanovisko Slovenskej republiky prezentované v rámci

konania pred Súdnym dvorom vedenom pod sp. zn. C-42/15 (vec Home Credit Slovakia, a.s. proti
B.Á. Q.), kde Slovenská republika k danej náležitosti uviedla: „relevantné znenie uvedeného zákona
nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa
použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky.“ (bod 16).
Slovenská republika ďalej v oficiálnom stanovisku zastáva názor, že „pokiaľ ide o čl. 10 smernice

2008/48/ES, ten vo svojom odseku 1 najprv stanovuje požiadavku na vyhotovenie zmluvy o úvere.
Následne v odseku 2 vymedzuje jej obsahové náležitosti, a to tak. že uvádza, ktoré údaje musí zmluva
o úvere „zrozumiteľne a stručne" uvádzať. V zmysle písm. h) tohto ustanovenia musí zmluva o úvere
zrozumiteľne a stručne uvádzať aj výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
úveru na účely splatenia". Zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý preberá smernicu 2008/48/ES,

prebral toto ustanovenie takmer doslovne. Smernica 2008/48/ES ani zákon o spotrebiteľských úveroch
však ďalej nešpecifikujú pojem frekvencia, resp. termíny splátok. V zmysle odôvodnenia 31 smernice
2008/48/ES „[zmluva o úvere by mala zrozumiteľným a stručným spôsobom poskytovať všetky potrebné
informácie, aby sa mohol spotrebiteľ oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami, ktoré mu z nej
vyplývajú." Z uvedeného vyplýva, že cieľom požiadavky zakotvenej v čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice

2008/48/ES je zabezpečiť, aby sa spotrebiteľ mohol oboznámiť s presným rozsahom svojej povinnosti
splácať úver, vrátane frekvencie splátok jeho úveru. Podľa názoru Slovenskej republiky na naplnenie
tohto cieľa plne postačí, ak je tento údaj jednoducho a zrozumiteľne určiteľný, napríklad formuláciami
ako „prvá splátka je splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru" alebo „dátum splatnosti druhej a
nasledujúcich splátok je vždy 15. deň v kalendárnom mesiaci. Na základe uvedeného možno dospieť k

názoru, že čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48/ES sa má vykladať tak, že nevyžaduje, aby zmluva
o úvere obsahovala frekvenciu splátok vo forme uvedenia presných dátumov splatnosti jednotlivých
splátok, ale postačí, ak je tento údaj jednoducho určiteľný na základe stručného a zrozumiteľného opisu
mechanizmu výpočtu v zmluve o úvere“ (body 9 a 10).
Takýto záver potvrdzuje napríklad tiež aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19.

septembra 2012, sp. zn. 17Co/151/2012, v ktorom sa konštatuje, že „ustanovenie v znení „zmluva
o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, nemožno vykladať tak, že by dodávateľ v rámci zmluvy o
spotrebiteľskom úvere musel samostatne uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, samostatne
výšku, počet a termíny splátok úrokov a samostatne výšku počet a termíny splátok iných poplatkov“,

rovnako ako aj závery opakovaných kontrol orgánov dozoru (najmä SOI) či desiatky súdnych rozhodnutí
všeobecných súdov.
Žalovaný si však na tomto mieste dovoľuje preukázať, že zužujúci výklad, ktorý navrhuje žalobca,
nielenže je v rozpore s oficiálnym stanoviskom Slovenskej republiky k danej náležitosti, početnými
rozhodnutiami súdov a posledným zjednocujúcim stanoviskom Národnej banky Slovenska z roku 2017,

ale aj to, že použitie takéhoto výkladu je vylúčené za použitia argumentov právnej logiky.
Zákon č. 129/2010 Z. z. v § 2 písm. g) zaviedol špeciálnu definíciu odplaty pre zmluvy o spotrebiteľskom
úvere pomocou pojmu celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, ktorá v sebe
zahŕňa napríklad aj provízie, dane, poistné a podobne. Tieto konkrétne náklady spotrebiteľa však vôbec
nie sú spomínané v § 9 ods. 2 písm. k) (teraz písm. l)) zákona č. 129/2010 Z. z., teda za použitia

zužujúceho výkladu, ktorý žiada aplikovať žalobca, by to znamenalo, že v zmluve o spotrebiteľskom
úvere by veriteľ síce musel uviesť výšku, počet a termíny splátok istiny, výšku, počet a termíny splátok
úrokov a výšku, počet a termíny splátok iných poplatkov, no nemusel by uviesť napríklad výšku, počet a
termíny splátok provízií, výšku, počet a termíny splátok daní, výšku, počet a termíny splátok poistného,
a dokonca by nemusel ani len uviesť výšku, počet a termíny celkovej splátky. Pokiaľ by sa teda

poskytli spotrebiteľovi len údaje, ktoré požaduje žalobca, znamenalo by to v mnohých prípadoch, že by
spotrebiteľ vôbec nevedel kedy a koľko má platiť. Za použitia argumentu reductio ad absurdum v rámci
logického výkladu, je tak takýto výklad žalobcu pre jeho absurdné dôsledky vylúčený.
Vyššie uvedený dôkaz preukazuje, že zužujúci jazykový výklad, ktorý požaduje žalobca je neprípustný.
Z vykonaného dôkazu je však zrejmý logický výklad danej právnej normy. Za použitia logického výkladu

je potrebné danú právnu normu interpretovať v časti výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov, ako výška, počet a termíny splátok bez ohľadu na to čo je predmetom daných splátok.
Takýto logický výklad, je zároveň tiež identický s výkladom historickým, teleologickým a teda aj seurokonformným výkladom, pretože ako jediný je súladný s výkladom, ktorý k danej náležitosti poskytol
Súdny dvor v Rozsudku HCS:
„3. Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o

úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme
amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto
ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto
povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.“.
Súdny dvor EÚ pripomína, že čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 stanovuje, že zmluva o úvere

musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Rovnako pripomína, že z čl. 10 ods.
2 písm. i) a z čl. 10 ods. 3 smernice 2008/48 vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný
bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky.
Následne dôvodí, že vzhľadom na jasné znenie týchto ustanovení je potrebné konštatovať, že smernica
2008/48 nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky
(body 52 až 54).

Vnútroštátna právna úprava tak uvedenú náležitosť nesprávne (nepresne) transponovala do
vnútroštátneho právneho poriadku SR. Sú preto aj v tomto prípade splnené podmienky na uplatnenie
nepriamych účinkov (tzv. uplatnenie eurokonformného výkladu) čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48,
a tak je prípustné vnútroštátnu právnu normu § 9 ods. 2 písm. k) (teraz písm. l)) zákona č. 129/2010 Z. z.
vykladať (a to aj so spätným účinkom) už iba vo svetle smernice 2008/48, tak že nestanovuje požiadavku

uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere rozpis každej jednotlivej splátky na úrok, istinu a iné poplatky
(t. z. amortizačnú tabuľku).
S cieľom uľahčenia vytvorenia riadne fungujúceho vnútorného trhu so spotrebiteľskými úvermi v
rámci toho času Európskeho spoločenstva, bolo nevyhnutné zabezpečiť vysokú a rovnocennú
mieru ochrany spotrebiteľom, čo bolo možné len úplnou harmonizáciou. S cieľom dosiahnutia

úplnej harmonizácie spotrebiteľských úverov tak došlo k prijatiu smernice 2008/48 (podľa ods. 9
preambuly smernice 2008/48: „Členské štáty by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné
vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice.“). Smernica 2008/48 bola transponovaná do
vnútroštátneho právneho poriadku SR práve zákonom č. 129/2010 Z. z..
Súdny dvor EÚ v Rozsudku HCS explicitne zdôrazňuje, že čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48 pokiaľ

ide o nevyhnutné náležitosti zmluvy o úvere obsahuje tzv. úplnú harmonizáciu. Súdny dvor EÚ v
danej súvislosti pripomína, že pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské
štáty nesmú ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica
obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti.
VRozsudkuHCSsaSúdnydvorEÚosobitnevenujepovahečl.10ods.2smernice2008/48,tedapovahe

náležitostí zmluvy o úvere. Súdny dvor EÚ dokonca vysvetľuje, že hoci čl. 10 ods. 2 písm. u) smernice
2008/48 zahŕňa povinnosť uviesť v zmluve o úvere zrozumiteľne a stručne iné zmluvné dojednania a
podmienky, dané ustanovenie sa však nemá vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie,
ktorévymenúvačlánok10ods.2uvedenejsmernice2008/48.SúdnydvorEÚtýmzjednodušeneuviedol,

že vnútroštátne právo pri správnej transpozícií smernice 2008/48 nesmie požadovať iné náležitosti
zmluvy o úvere, ako sú tie uvedené v čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48.
Žalovaný zdôrazňuje, že práve v uvedených súvislostiach Súdny dvor EÚ v Rozsudku HCS podal
záväzný výklad náležitostí, ktoré sú predmetom tohto konania.
Počnúc rozsudkom Súdneho dvora, C-453/00, Kühne & Heitz NV, Súdny dvor EÚ vysvetlil, že jeho

judikatúra v konaniach o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania je záväzná pre všetky členské
štáty a ich štátne orgány, vrátane súdnych orgánov. In concreto, v danom prelomovom rozsudku
Súdny dvor túto všeobecnú záväznosť odvodil zo zásady lojálnej spolupráce takto: „Ako už Súdny dvor
rozhodol, je povinnosťou všetkých orgánov členských štátov, aby v rámci výkonu svojich právomocí
zabezpečili dodržiavanie pravidiel práva Spoločenstva (pozri rozsudok z 12. júna 1990, Nemecko/

Komisia, C-8/88, Zb. s. I-2321, bod 13). 21. Výklad pravidla práva Spoločenstva, ktorý podáva Súdny
dvor v rámci výkonu svojej právomoci podľa článku 234 ES, objasňuje a v prípade potreby spresňuje
význam a pôsobnosť tohto pravidla tak, ako sa má alebo sa malo chápať a uplatňovať od okamihu, keď
nadobudlo účinnosť (pozri najmä rozsudky z 27. marca 1980, Denkavit italiana, 61/79, Zb. s. 1205, bod
16, a z 10. februára 2000, Deutsche Telekom, C-50/96, Zb. s. I-743, bod 43). 22 Z toho vyplýva, že

správny orgán musí v rámci svojich právomocí takto vyložené pravidlo práva Spoločenstva uplatňovať
aj na právne vzťahy vzniknuté a založené pred vyhlásením rozsudku Súdneho dvora rozhodujúceho na
základe žiadosti o výklad.“.Súdny dvor EÚ teda dosahuje záväzné účinky svojej judikatúry cez svoju právomoc vykladať zmluvy a
akty inštitúcií, orgánov alebo agentúr EÚ, čím sa ním v rámci konania o prejudiciálnej otázke objasnený
výklad pravidla práva EÚ stáva imanentnou súčasťou tohto pravidla spätne od okamihu, keď takéto

pravidlo - právna norma, nadobudlo účinnosť.
Judikatúra Súdneho dvora EÚ v konaniach o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania potom
zaväzuje nielen všeobecné súdy, ale tiež aj Ústavný súd SR, ktorý túto záväznosť vo svojich
rozhodnutiach rešpektuje. Napríklad v náleze Ústavného súdu SR, sp. zn. PL ÚS 115/2011 z 12.
decembra 2012 Ústavný súd SR uvádza: „Vzhľadom na ustanovenie čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii

(zásada lojálnej spolupráce) v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy, ako aj s ohľadom na ustanovenie
čl. 7 ods. 2 ústavy musia dotknuté ustanovenia zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku zároveň
rešpektovať relevantnú právnu úpravu práva Európskej únie týkajúcu sa štátnej pomoci tak, ako je
interpretovaná a aplikovaná Súdnym dvorom Európskej únie.“.
Ako je uvedené vyššie Rozsudok HCS sa tak stal súčasťou právnych noriem uvedených v smernici
2008/48, teda súčasťou práva EÚ, ktoré má aplikačnú prednosť aj pred zákonom č. 129/2010 Z. z.

(podľa priamo účinného čl. 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ upravujúceho zásadu lojálnej spolupráce, ako aj podľa
čl. 7 ods. 2 Ústavy SR upravujúceho prednosť aktov EÚ pred zákonmi). Znenie príslušných ustanovení
smernice 2008/48 a zákona č. 129/2010 Z. z. nie je identické, preto sa na odstránenie tohto konfliktu
použijú inštitúty priameho a nepriameho účinku uvedené nižšie. Zatiaľ čo pri priamom účinku dochádza
k priamemu použitiu právnej normy práva EÚ na právne vzťahy touto právnou normou upravujúce

namiestovnútroštátnejprávnejnormy,prinepriamomúčinkusanaprávnyvzťahspadajúcidopôsobnosti
právnej normy práva EÚ použije vnútroštátna právna norma, ktorá sa vykladá v súlade so znením a v
zmysle príslušnej právnej normy práva EÚ (tzv. eurokonformný výklad).
Pokiaľ je v rámci horizontálnych vzťahov prípustné použitie nepriameho účinku, žalovaný je toho názoru,
že nepriamy účinok (eurokonformný výklad) by mal byť spravidla uprednostnený. Žalovaný si však

dovoľuje objasniť, že ak vnútroštátny súd nepoužije nepriamy účinok, je jeho povinnosťou použiť priamy
účinok. Nepoužitie priameho ani nepriameho účinku je možné iba skutočne výnimočne, vždy to však
znamená porušenie povinnosti členského štátu a jeho orgánov postupovať podľa čl. 4 ods. 3 Zmluvy o
Európskej únii, s tým spojenou ich zodpovednosťou za spôsobenú škodu.
Horizontálny priamy účinok smerníc (medzi subjektmi odlišnými od štátu) je síce v zásade neprípustný,

pokiaľ by sa ním ukladali povinnosti jednotlivcom, to však nie je prípad čl. 10 ods. 2 písm. c) ani
h) smernice 2008/48. Existuje viacero výnimiek, kedy Súdny dvor EÚ pripustil použitie priameho
účinku v horizontálnej rovine. Ide napríklad aj o prípady horizontálneho priameho účinku procesných
noriem smerníc a právnych noriem zabezpečujúcich princíp nediskriminácie. Spoločným menovateľom
uvedených prípadov, je že nimi v zásade nedochádza k priamemu ukladaniu hmotnoprávnych povinností

jednotlivcom.
NapríkladpodľarozsudkuSúdnehodvoraEÚvoveciPfeiffer:„VtejtosúvislostiSúdnydvoružvustálenej
judikatúre rozhodol, že smernica nemôže zakladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na smernicu ako
takú voči nemu nemožno odvolávať (pozri okrem iného rozsudky z 26. februára 1986, Marshall, 152/84,
Zb. s. 723, bod 48; zo 14. júla 1994, Faccini Dori, C-91/92, Zb. s. I-3325, bod 20, a zo 7. januára

2004, Wells, C-201/02, Zb. s. I-723, bod 56). 109 Z toho vyplýva, že sa nemôže hoci aj jasné, presné a
bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako
také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.“.
Pokiaľ ide o spomínané ustanovenie čl. 10 ods. 2 písm. c) a h) smernice 2008/48, tieto nezakladajú
práva a povinnosti jednotlivcom, tak ako má na mysli vyššie citovaný rozsudok Súdneho dvora EÚ vo

veci Pfeiffer, ale stanovujú len náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, priamy horizontálny účinok
smernice 2008/48, je preto možný.
Žalovaný pripomína, že ak súd neaplikuje nižšie uvedený nepriamy účinok a rozhodol by sa neaplikovať
ani priamy účinok čl. 10 ods. 2 písm. c) a h) smernice 2008/48 na Zmluvu o úvere, dostáva sa do
situácie, keď by rozhodoval o otázke výkladu čl. 10 ods. 2 písm. c) a h) smernice 2008/48 spočívajúcom

v zodpovedaní otázky, či má alebo nemá daná právna norma práva EÚ priamy účinok. Táto otázka však
spadá do právomoci Súdneho dvora podľa čl. 267 ods. 1 písm. b) Zmluvy o fungovaní Európskej únie,
a súd by tak mal podľa § 267 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie podať návrh na Súdny dvor
EÚ na posúdenie prejudiciálnej otázky, či má alebo nemá čl. 10 ods. 2 písm. c) a h) smernice 2008/48
priamy účinok.

Vzhľadom k vyššie uvedenému, podmienky pre použitie priameho účinku čl. 10 ods. 2 písm. c) a h)
smernice 2008/48 namiesto § 9 ods. 2 písm. f) a k) (teraz písm. l)) zákona č. 129/2010 Z. z. sú dané.Žalovaný si nižšie dovoľuje objasniť, že § 9 ods. 2 písm. f) a k) (teraz písm. l)) zákona č. 129/2010 Z. z.
nielenže možno vykladať za použitia nepriameho účinku čl. 10 ods. 2 písm. c) a h) smernice 2008/48,
ale že to je aj povinnosťou všetkých vnútroštátnych orgánov aplikácie práva.

Vyššie uvedené právne normy práva EÚ boli do vnútroštátneho právneho poriadku transponované
§ 9 ods. 2 písm. f) a k) (teraz písm. l)) zákona č. 129/2010 Z. z.. Pritom uvedené právne normy
práva EÚ a uvedené vnútroštátne právne normy sú v zmysle právneho monizmu obe súčasťou toho
istého vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky a ich cieľ a účel musí byť totožný. Je dôležité
mať na pamäti, že právne inštitúty v členských štátoch sú odlišné, a z toho dôvodu právo EÚ operuje

s autonómnym výkladom ním používaných pojmov. Odlišné slovné vyjadrenie uvedených právnych
noriem, teda neznamená ich odlišný obsah. Súlad práva EÚ a vnútroštátneho práva sa pritom dosahuje
prostriedkami priameho a nepriameho účinku.
Limitom uplatnenia nepriameho účinku smerníc (eurokonformného výkladu) je (i) možnosť dosiahnutia
takéhoto výkladu uznanými vnútroštátnymi výkladovými metódami, (ii) nejde o výklad contra legem a
(iii) takýto výklad nie je v rozpore so všeobecnými právnymi zásadami, najmä zásadou právnej istoty a

zásadou zákazu spätnej účinnosti
Po zohľadnení vyššie uvedených kritérií na aplikáciu nepriameho účinku potom platí, že:
(i) možnosť dosiahnutia takéhoto výkladu uznanými vnútroštátnymi výkladovými metódami - podmienka
je splnená, pretože možno použiť jazykový výklad pojmu „termín“, čím sa plne vyhovuje právu EÚ;
(ii) nejde o výklad contra legem - podmienka je splnená, keďže dokonca priamo jazykovou metódou

výkladu možno zosúladiť právo EÚ s vnútroštátnou právnou normou, nejde o výklad contra legem.

Výsledkom použitých metód výkladu by sme nemali dospieť k non jazykovému výkladu. Ako uvádza
Bobek: „Jinými slovy, výsledkem interpretace právní normy nemůže být pravý opak toho, k čemu bychom
došli za izolovaného použití metody jazykové, tj. pokud bychom vycházeli pouze z textu předpisu (jeho

gramatického a sémantického významu).“. Teda po použití príslušnej vnútroštátnej metódy výkladu
(teleologickej metódy
výkladu) by sme sa nemali dopracovať k záveru, ktorý je pravým opakom záveru po použití gramatickej
metódyvýkladu.Znenievnútroštátnejprávnejnormyzapoužitiateleologickejmetódyvýkladuidentickejs
eurokonformným výkladom, nielenže nie je výslovným protikladom použitia gramatickej metódy výkladu

vnútroštátnej právnej normy, ale dokonca oba výklady sú identické (disproporcia vzniká iba ak sa termín
za použitia jazykového výkladu vykladá v užšom rozsahu - ako dátum, inak nevzniká disproporcia,
pretože každá doba je predsa vymedzená dvoma termínmi);
(iii) takýto výklad nie je v rozpore so všeobecnými právnymi zásadami, najmä zásadou právnej istoty a
zásadou zákazu spätnej účinnosti - podmienka je splnená.

Pokiaľ ide o zásadu právnej istoty, právna istota zmluvných strán vychádza predovšetkým z toho, že
ich zmluvný vzťah je platný a bezvadný (napr., že poskytnutý úver nie je bezúročný a bez poplatkov),
inak by do zmluvného vzťahu predsa nevstupovali. Teda právna istota zmluvných strán sa viaže na
princíp autonómie zmluvných strán. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR6 sa preferovaním výkladu

smerujúcemu k neplatnosti zmluvy porušujú princípy právneho štátu. Pokiaľ jazykový (gramatický)
výklad súladný s právom EÚ poskytuje širší výklad, čím preferuje nevadnosť zmluvných vzťahov a
individuálnu autonómiu vôle zmluvných strán, potom súčasne zvyšuje aj právnu istotu zmluvných strán.

Podľa uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 31. mája 2012, sp. zn. IV. ÚS. 270/2012-27: „Požiadavka

právnejistotytaktiežautomatickyneznamená,žesajudikatúranemôževyvíjať(IV.ÚS126/2012).Najmä
v súvislosti s výkladom a aplikáciou práva EÚ je pochopiteľný určitý vývoj vnútroštátnej judikatúry. Názor
ústavného súdu o ústavnej konformite záverov, ktoré krajský súd v napadnutých uzneseniach vyvodil
z práva EÚ, považuje ústavný súd za postačujúci aj na vysporiadanie sa s námietkou sťažovateľky
týkajúcou sa jej výhrad k odklonu od doterajšej rozhodovacej činnosti v podobných prípadoch.“.

Pokiaľ ide o zásadu zákazu spätnej účinnosti, táto sa v judikatúre Súdneho dvora EÚ od čias rozsudku
vo veci Kolpinghuis Nijmegen BV limituje predovšetkým na trestnú zodpovednosť osôb. Naproti tomu
napríklad vo veci Kühne & Heitz NV Súdny dvor spätnú účinnosť priam požaduje, a to od času prijatia
právnej normy práva EÚ. Zásada neretroaktivity preto nebráni nepriamemu účinku.

Vzhľadom k vyššie uvedenému, podmienky pre použitie nepriameho účinku čl. 10 ods. 2 písm. c)
smernice 2008/48: „dĺžku trvania zmluvy o úvere“ na § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z.: „dobu
trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“ sú dané.Po zohľadnení vyššie uvedených kritérií na aplikáciu nepriameho účinku potom platí, že:
(i) možnosť dosiahnutia takéhoto výkladu uznanými vnútroštátnymi výkladovými metódami -
podmienka je splnená. Žalovaný možnosť dosiahnutia eurokonformného výkladu za použitia uznaných

vnútroštátnych prostriedkov vysvetlil v bode 4.3 tohto podania. Konkrétne možno použiť jazykovú
metódu výkladu avšak iba v širšom zmysle, logickú metódu výkladu, historickú metódu výkladu a
teleologickú metódu výkladu, ktoré všetky vedú k výkladu, že sa vyžaduje v Zmluve o úvere uviesť „iba“
výšku, počet a termíny splátok, čiže frekvenciu splátok. Teleologická metóda pritom v danom prípade
splýva s eurokonformným výkladom.

Pokiaľ ide o historickú metódu výkladu, zákonodarca sa v dôvodovej správe výkladu danej náležitosti
vôbec nevenuje. Súdny dvor EÚ vo veci Björnekulla Fruktindustrier AB však objasnil, že súladnej
interpretácií dokonca nemôže brániť opačný výklad, ktorý vychádza z prípravných prác k danej právnej
norme. Súdny dvor vo veci Pfeiffer tiež objasnil, že vnútroštátny súd musí vychádzať z právnej
domnienky, že keď členský štát využil možnosť voľnej úvahy, mal v úmysle v celom rozsahu si splniť

povinnosti vyplývajúce zo smernice. Vzhľadom k uvedenému, historický výklad bude v konkrétnych
súvislostiach identický s teleologickým výkladom.

Pre splnenie tejto podmienky dokonca vôbec nie je rozhodujúce, ktorú metódu výkladu vnútroštátnej
právnej normy používali orgány aplikácie práva, ale či existuje aj iná metóda výkladu práva, ktorá by

mohlabyťpoužitánadosiahnutieúčelu-resp.nadosiahnutievýsledkusledovanéhosmernicou2008/48.
Daná podmienka je splnená, pretože existuje použiteľný výklad vnútroštátnej právnej normy;

(ii) nejde o výklad contra legem - podmienka je splnená.

Po prvé, ako žalovaný už vyššie spomínal, výsledkom použitých metód výkladu by sa nemalo dospieť k
non jazykovému výkladu. Teda po použití príslušnej vnútroštátnej metódy výkladu (teleologickej metódy
výkladu) by sme sa nemali dopracovať k záveru, ktorý je pravým opakom záveru po použití gramatickej
metódy výkladu. Znenie vnútroštátnej právnej normy za použitia teleologickej metódy výkladu identickej
s eurokonformným výkladom, nepochybne nie je výslovným protikladom použitia gramatickej metódy

výkladu vnútroštátnej právnej normy (je len v niektorých aspektoch širší resp. užší).

Po druhé, dovoleným výkladom pritom Súdny dvor EÚ nerozumie len odstraňovanie sémantických
nejasností právnej normy, ale aj tzv. dotváranie práva pomocou analógie alebo teleologickej redukcie.11
Vzhľadom na absurdné dôsledky použitia výlučne gramatickej metódy výkladu v užšom zmysle, aj bez

potreby eurokonformného výkladu, by sa požadovalo použiť ďalšiu výkladovú metódu pre „dotvorenie“
právnej normy. Táto skutočnosť podľa nášho názoru vylučuje protikladnosť.
Po tretie, v rozhodovacej praxi Ústavného súdu SR a všeobecných súdov SR sa vyskytli situácie, ktoré
sa skutočne podstatne viac blížili k výkladu contra legem, teleologický, resp. aj ústavne konformný
výklad však bol aj v daných situáciách považovaný za prípustný. Napr. uznesením Najvyššieho súdu

SR zo dňa 30. novembra 2009, spis. zn. 4Cdo/183/2009 sa ustanovenie § 6 ods. 1 prvej vety
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení: „Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.“ za použitia
teleologického výkladu interpretovalo tak, že: „nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného

nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne
konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, postúpenie veci
inému orgánu, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného
činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení

obvinenia pre nezákonnosť.“;

(iii) takýto výklad nie je v rozpore so všeobecnými právnymi zásadami, najmä zásadou právnej istoty
a zásadou zákazu spätnej účinnosti - podmienka je splnená. Tu žalovaný v celom rozsahu poukazuje
na zdôvodnenie splnenia tejto podmienky k náležitosti „termín konečnej splatnosti“ uvedené v zarážke

(iii) bodu 5.3.2 tohto podania.

Vzhľadom k vyššie uvedenému, podmienky pre použitie nepriameho účinku čl. 10 ods. 2 písm. h)
smernice 2008/48: „výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budúsplátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely
splatenia“ na § 9 ods. 2 písm. k) (teraz písm. l)) zákona č. 129/2010 Z. z.: „výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým

nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,“
sú dané.

Z Repliky je evidentný čisto špekulatívny charakter podanej žaloby. Žalobca mení svoje skutkové
tvrdenia tak ako mu to práve v daný okamih vyhovuje, a to formulárovými podaniami. Žalovanému neboli

doručené vôbec žiadne prílohy k Replike, preto ak išlo o chybu na strane súdu žiada o ich doručenie a
o určenie lehoty na vyjadrenie sa k takým prílohám, ak tieto nepredložil žalobca, potom žalovaný žiada
súd, aby aplikoval sudcovskú koncentráciu. Žalovaný pritom popiera všetky skutkové tvrdenia žalobcu
uvedené v Replike z dôvodu ich nepravdivosti.
Žalovaný zotrváva na podanom Vyjadrení k žalobe a zdôrazňuje, že každá Zmluva o úvere ako aj každá
Zmluva o doplnkovej službe sú zmluvami, ktoré boli uzatvorené v súlade s právnymi predpismi, sú platné

a obsahujú všetky právnymi predpismi stanovené náležitosti. Súladnosť týchto zmlúv prešla kontrolou
orgánmi dohľadu, túto dlhodobo podporuje judikatúra všeobecných súdov Slovenskej republiky, ktorá
sa týka žalovaného, ako aj absolútne jednoznačná judikatúra Súdneho dvora EÚ (aj no nielen
Rozsudok HCS), čiže žalovaný nemá pochybnosť o tom, že tieto zmluvy plne rešpektujú aj ochranu
spotrebiteľa. Žalovaný v rámci spoločenskej zodpovednosti vždy uzatváral iba také zmluvy, pri ktorých

spotrebiteľ nemôže mať žiadnu pochybnosť o obsahu jeho záväzkov, teda zmluvy, ktoré sú jednoduché,
zrozumiteľné a bez všeobecných obchodných podmienok.
Tieto písomné zmluvy sú právnym dôvodom, na základe ktorého je žalobca povinný platiť žalovanému
celkovú čiastku podľa každej Zmluvy o úvere a celkovú odmenu podľa každej Zmluvy o doplnkovej
službe. Žalovaný sa tak bezdôvodne neobohatil.

Žalovaný pripomína svoju námietku premlčania, ktorú z opatrnosti uplatnil už vo Vyjadrení k žalobe.
Žalovaný tiež opätovne poukazuje na bod 5 podaného Vyjadrenia k žalobe, v ktorom žalovaný podrobne
zdôvodňuje, že žalobný návrh žalobcu na plnenie je neprípustný pre opomenutie synalagmatickej
reštitúcie.
Záver žalovaného o platnosti a súladu zmlúv používaných žalovaným je ustálene judikovaný

všeobecnými súdmi SR, vrátane aj najnovších rozsudkov z roku 2017 a z konca roku 2016 vo
veciach vedených či už na OS Prešov pod sp. zn. 9Csp/137/2016, alebo OS Veľký Krtíš pod sp. zn.
10Csp/47/2016, sp. zn. 12Csp/286/2016 či sp. zn. 10Csp/62/2016, OS Zvolen pod sp. zn. 12C/98/2016
alebo na KS v Trenčíne pod sp. zn. 17Co/339/2015, na OS Poprad pod sp. zn. 20Csp/75/2016 či sp.
zn. 20Csp/74/2016 alebo na OS Košice II pod sp. zn. 41Csp/72/2016.

36. Súd vykonal vo veci dokazovanie prečítaním evidencie platieb č.l. 14, 15, 16-17, predžalobnej výzvy
č.l. 19, zmlúv o úvere č.l. 28-29, 31-32, zmlúv o poskytnutí služby komfort č.l. 30, 33, oznámenia č.l.
65, správy OTP, a.s. č.l. 66, rozsudku Súdneho dvora vo veci Home Credit - Q. č.l. 67-77, informácie
odboru ochrany finančných spotrebiteľov NBS č.l. 75-78, zápisníc z pojednávaní Okresného súdu

Lučenec sp. zn. 13Csp/58/2017, 21Csp/196/2016, 13Csp/30/2017, 13Csp/18/2017, 13Csp/96/2016,
13Csp/121/2016, výsluchom žalobkyne, výsluchom svedkyne L. D. a zistil tento skutkový stav:

37. Medzi stranami sporu nebolo sporným, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným Zmluvu o
spotrebiteľskom úvere dňa 02.04.2015, v zmysle ktorej jej bol poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške

2 000,- €, pričom celkové náklady spotrebiteľa podľa § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch
zmluvou sú vyčíslené a tvorené súčtom úroku a poplatku za garantovanú službu, a to úrokovou sadzbou
15,00 % ročne a sumou 321,04 € a poplatok za garantovanú službu pevnou sumou 395,95 €, teda
celkové náklady na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy predstavujú RPMN vo výške
39,57 %. Celková čiastka, ktorú žalovanému žalobkyňa bola povinná zaplatiť predstavujú 2 716,99 €

pri priemernej RPMN 18,34 %. Zákazník sa zaviazal uhradiť dlžnú sumu v 100 týždenných splátkach,
pričom výška každej splátky dlžnej sumy od prvej po predposlednú je 27,17 € a poslednej dlžnej splátky
27,16 €. Úver sa za podmienok tejto zmluvy poskytuje na dobu 100 týždňov, termín splatnosti poslednej
splátky, a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je 7. deň 100-teho týždňa. V zmluve je uvedené
jej číslo XXXXXXXXX a podpísaná bola zástupcom L. D. dňa 02.04.2015 s miestom podnikania Fiľakovo

pod IČO: 41 814 428. Medzi stranami sporu taktiež nebolo sporné, že dňa 02.04.2015 bola uzatvorená
Zmluva o poskytnutí služby komfort, v zmysle ktorej bodu I. sa poskytovateľ zaväzuje, že zákazníkovi za
odmenu podľa odseku 1.2 bude počas platnosti tejto zmluvy pravidelne poskytovať službu spočívajúcu
v zmysle písm. a) v informovaní zákazníka o prevedení sumy úveru v prospech bankového účtu podľazmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, v zmysle písm. b) preberať od zákazníka peňažné
sumy určené na úhradu splátok spotrebiteľského úveru poskytnutého zákazníkovi na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a zabezpečovať jej použitie na zodpovedajúce úhrady splátky spotrebiteľského

úveru a v zmysle písm. c) informovať zákazníka o prijatí úhrady splátky úveru. Služba je poskytovaná
na individuálnom prístupe k zákazníkovi a s potrebnou súčinnosťou, ku ktorej sa zákazník zaväzuje.

38. V zmysle článku I., bod 1.2 zákazník sa zaväzuje, že za poskytnutie služby podľa odseku 1.1 zaplatí
poskytovateľovi celkovú odmenu vo výške 1 210,- €. Zákazník sa zaväzuje splácať túto odmenu v

100 pravidelných splátkach, a to v 99. týždenných splátkach vo výške 12,10 € a poslednú splátku vo
výške 12,10 €. Splatnosť prvej splátky nastáva 7. kalendárny deň po uzatvorení tejto zmluvy. Celková
odmenapredstavujeodplatupreposkytovateľazato,žebudemôcťodovzdávaťsumu,ktorábolapoužitá
na úhradu splátky spotrebiteľského úveru priamo v mieste, ktoré mu práve vyhovuje a poskytovateľ
zabezpečí prevzatie tejto sumy a jej použitie na účely úhrady splátky spotrebiteľského úveru.

39. Medzi stranami sporu nebolo sporným, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným Zmluvu o
spotrebiteľskom úvere dňa 16.07.2015, v zmysle ktorej jej bol poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške
460,- €, pričom celkové náklady spotrebiteľa podľa § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch
zmluvou sú vyčíslené a tvorené súčtom úroku a poplatku za garantovanú službu, a to úrokovou sadzbou
15,87 % ročne a sumou 45,77 € a poplatok za garantovanú službu pevnou sumou 64,71 €, teda celkové

náklady na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy predstavujú RPMN vo výške 46,46 %.
Celková čiastka, ktorú žalovanému žalobkyňa bola povinná zaplatiť predstavujú 570,48 € pri priemernej
RPMN 37,67 %. Zákazník sa zaviazal uhradiť dlžnú sumu v 60 týždenných splátkach, pričom výška
každej splátky dlžnej sumy od prvej po predposlednú je 9,51 € a poslednej dlžnej splátky 9,39 €. Úver
sa za podmienok tejto zmluvy poskytuje na dobu 60 týždňov, termín splatnosti poslednej splátky, a

teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je 7. deň 60-teho týždňa. V zmluve je uvedené jej číslo
XXXXXXXXX a podpísaná bola zástupcom L. D. dňa 02.04.2015 s miestom podnikania Fiľakovo pod
IČO: 41 814 428. Medzi stranami sporu taktiež nebolo sporné, že dňa 16.07.2015 bola uzatvorená
Zmluva o poskytnutí služby komfort, v zmysle ktorej bodu I. sa poskytovateľ zaväzuje, že zákazníkovi za
odmenu podľa odseku 1.2 bude počas platnosti tejto zmluvy pravidelne poskytovať službu spočívajúcu

v zmysle písm. a) v informovaní zákazníka o prevedení sumy úveru v prospech bankového účtu podľa
zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, v zmysle písm. b) preberať od zákazníka peňažné
sumy určené na úhradu splátok spotrebiteľského úveru poskytnutého zákazníkovi na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a zabezpečovať jej použitie na zodpovedajúce úhrady splátky spotrebiteľského
úveru a v zmysle písm. c) informovať zákazníka o prijatí úhrady splátky úveru. Služba je poskytovaná

na individuálnom prístupe k zákazníkovi a s potrebnou súčinnosťou, ku ktorej sa zákazník zaväzuje.

40. V zmysle článku I., bod 1.2 zákazník sa zaväzuje, že za poskytnutie služby podľa odseku 1.1
zaplatí poskytovateľovi celkovú odmenu vo výške 259,16 €. Zákazník sa zaväzuje splácať túto odmenu
v 60 pravidelných splátkach, a to v 59. týždenných splátkach vo výške 4,32 € a poslednú splátku vo

výške 4,28 €. Splatnosť prvej splátky nastáva 7. kalendárny deň po uzatvorení tejto zmluvy. Celková
odmenapredstavujeodplatupreposkytovateľazato,žebudemôcťodovzdávaťsumu,ktorábolapoužitá
na úhradu splátky spotrebiteľského úveru priamo v mieste, ktoré mu práve vyhovuje a poskytovateľ
zabezpečí prevzatie tejto sumy a jej použitie na účely úhrady splátky spotrebiteľského úveru.

41. Svedkyňa L. D. na pojednávaní dňa 04.12.2017 (zápisnica č.l. 295) uviedla, že presne si už dátumy
nepamätá, ale pre Provident Financial robila obchodnú zástupkyňu približne tri roky, fakticky až do
februára minulého roku, kedy firma končila. Sprostredkovala zmluvy o pôžičke aj žalobkyni, koľko zmlúv
ona mala, k tomuto sa vyjadriť nevie, pretože jedna osoba mohla mať viacero úverov, hovorilo sa tomu
tzv. „súbežky“, minimálne o dvoch vie. Za obdobie rokov keď pracovala pre Provident Financial nevie

koľko takýchto zmlúv uzatvorila, bolo to veľa zmlúv. Na tento konkrétny prípad si už nespomína, ale vo
všeobecnosti fungovali tak, že kontaktovali ich klienti, že by mali záujem o pôžičku, oni následne za
klientom za týmto účelom išli, zistili jeho pomery, vypísali príslušné papiere, ale o tom či pôžičku dostane
alebo nie rozhodoval buď vedúci, tohto musela kontaktovať, alebo ešte v určitom období fungoval aj
ten systém, že údaje zadali, tieto sa poslali do Bratislavy a obratom im screening klienta bol doručený.

Fakticky Provident poskytoval klientom dva druhy pôžičiek, a to pôžičky bez služby a pôžičky so službou.
Klient si mohol na začiatku vybrať aký druh pôžičky chce. Ak to bola pôžička so službou, fakticky peniaze
klienti mali ihneď. Keď robili s caschom, tak hneď vyplácali peniaze klientom, potom keď sa už prešlo
na systém kartový, klient dostal kartu, ktorú si sám aktivoval a následne si peniaze či cez bankomatalebo Poštovú banku vybral. Klienti na začiatku vo väčšine preferovali rozhodnutie pre pôžičku so
službou, pretože pôžička bez služby by bola síce lacnejšia, ale finančné prostriedky boli poskytnuté tak v
lehote troch týždňov, načo klienti nechceli čakať, väčšinou preferovali poskytnutie peňazí bezprostredne.

Ďalším dôvodom bola tá skutočnosť, že klienti boli mnohokrát zaťažení viacerými úvermi, mali exekúcie
na účtoch a keby peniaze boli poskytnuté na takýto účet, mohlo dôjsť k ich zablokovaniu alebo aj
následnému zablokovaniu. V prípade, že si klienti zvolili pôžičku so službou, toto bolo pre nich finančne
síce nevýhodnejšie, pretože platili viac, ale inkasovanie potom prebiehalo u klienta. Ak chcel klient
peniaze ihneď, či už v hotovosti alebo na kartu, inú možnosť ako podpísať zmluvu o doplnkovej službe

nemal. Mal však ešte možnosť, nespomína si už či to bolo dva alebo tri týždne, kedy mohol prísť na
pobočku a fakticky peňažné prostriedky bez akýchkoľvek poplatkov vrátiť. Teda v prípade, ak sa klient
rozhodol pre okamžitý úver, musel zmluvu o doplnkovej službe podpísať. Keď sa však rozhodol, že chcel
zmluvu bez služby komfort, resp. doplnkovej služby, tak sa úverová zmluva podpísala bez tejto služby,
tútozmluvuposlalinapobočkuapotomotritýždnenaúčetmupeniazeprišli.Výhodauzatvoreniazmluvy
bez doplnkovej služby bola taká, že to bolo lacnejšie. Oproti tomu nevýhoda bola tá, že na peniaze

sa musela dlhšie čakať, tri týždne, a taktiež bola nevýhoda, že peniaze prišli na účet klienta, ak tento
účet mal exekútorom zablokovaný alebo došlo k nejakej blokácie po podpise zmluvy do momentu kedy
peniaze prišli, tak fakticky peniaze mu vyplatené neboli. O výhodách zmluvy bez služby sme klientov
informovali, takto boli školení, vysvetlili im to a každý mal možnosť si vybrať či chce úver bez služby
alebo so službou. Klientov informovali o možnostiach úverov. Firma kontaktovala klientov aj cez SMS

systém, pretože podľa toho ako splácali tak sa to vyhodnocovalo, mali týždenné porady, kde manažér
uviedol, že treba ísť za tým a za tým klientom, znovu mu ponúknuť ďalší úver, vysvetliť mu, že koľko
bude splácať, fakticky už to bolo aj také obťažovanie tých klientov, lebo tie úvery sa im opakovane
núkali. Aj pri týchto súbežných úveroch však klient mal právo rozhodnúť sa či chce úver so službou alebo
bez služby, 90 % klientov volilo úver so službou, pretože to bolo pre nich aj komfortnejšie, nemuseli

chodiť do banky, nemuseli to týmto spôsobom splácať. O tom do akej výšky nová pôžička pôjde, tak o
tomto rozhodoval manažér, že koľko môžeme ešte ponúknuť v rámci tej tzv. „súbežky“. Svedkyňa ešte
uviedla, že sa mohlo stať, že klient do určitého obdobia mohol všetky peniaze vrátiť na pobočke bez
akýchkoľvek úrokov to bolo, ale v tom prípade už firma mu ďalšiu pôžičku nedala. Svedkyňa uviedla,
že keď nastúpila do firmy Provident tak fakticky odmena za prvú uzatvorenú zmluvu s klientom bola ak

si dobre spomína 16,- €. Provízie boli počítané vo výške 5,25 % z vybranej sumy, t.j. pri tých zmluvách,
ktoré boli uzatvorené so službou. V prípade, ak klient uzatvoril zmluvu bez služby, tak de facto s tým nič
nemali, nechodili inkasovať, nechodili navštevovať klienta a preto provízia vyplácaná nebola. Z ďalších
zmlúv pri „súbežkách“ už odmeny nedostávali. Svedkyňa uviedla, že ako obchodná zástupkyňa bola
na živnosť, provízia bola 5,25 % z výberu, z toho si hradila svoje odvody, dane, náklady spojené s

vyberaním, tzn. benzín, auto, telefón, všetky tieto veci boli hradené z provízie v jej réžii.

42. Svedkyňa A. L. v konaní sp. zn. 13Csp/58/2017 (č.l. 101-103) uviedla, že obchodnú zástupkyňu pre
Provident Financial robila od roku 2003 až do roku 2016. Za predmetné obdobie sa nevedela vyjadriť
koľko zmlúv uzatvárala, ale uzatvárala väčšinou zmluvy nové. Proces uzatvárania zmluvy štandardne

prebiehal tak, že dostala avízo z info linky, ktorý potencionálny klient žiada o pôžičku, išla na miesto
samé, vypísala zákaznícku kartu, zistila generálie tejto osoby podľa dokladu totožnosti, zistila majetkové
pomery,príjmyaztaktovypísanoukartoutútoodnieslanapobočku,kdefaktickybolorozhodnutéotomči
sa úver poskytne alebo nie, ak sa úver poskytol, tak následne s úverovou zmluvou išla za týmto klientom.
Zmluva sa podpísala, peniaze sa vyplatili či už v hotovosti alebo neskôr sa poskytla karta umožňujúca

výber týchto peňažných prostriedkov. Zmluvu uzatvárala aj so prítomnou žalobkyňou. Uzatvárala s ňou
len jednu zmluvu. Nespomína si aká zmluva už bola so žalobkyňou uzatvorená, vie, že to nebola vysoká
suma, lebo splátka tam bola približne 10,- € týždenne. To akým spôsobom bola pôžička vyplatená,
či to bola v hotovosti alebo či bola použitá bankomatová karta, to si už nespomín, ale inkasovať
peniaze chodila ona v hotovosti. Peniaze chodila inkasovať osobne, pretože tam bola zmluva o takomto

inkasovaní. Bolo dohodnuté či už týždenne alebo mesačné splácanie v hotovosti. Nevie, v ktorom
období bola zmluva uzatvorená, pretože bolo aj také, že klient si mohol vybrať, mohol peniaze splácať
formou účtu alebo na pobočke. Pri uzatváraní zmluvy sa podpisovalo takých šesť listín, podpisovala sa
úverovázmluva,zákazníckakarta,zmluvaodobrovoľnejdoplnkovejslužbezabezpečeniasplátokúveru,
podpisovali sa štandardné európske informácie a ešte RPMN. S výnimkou tých informatívnych dokladov

klient musel podpísať všetky listiny. Keď sa zmluva o dobrovoľnej doplnkovej službe nepodpísala, tak
potom bola úroková sadzba nižšia ako keď sa táto zmluva podpísala. Ak však klient požadoval peniaze
vyplatiť ihneď, napr. v ten istý deň, tak bolo vysvetlené v čom táto služba spočíva a že to bude zaplatení
viac ako keby nebola dojednaná dohoda o dobrovoľnej doplnkovej službe, vtedy to síce bolo lacnejšie,platilo sa prostredníctvom karty, ale peniaze neboli ihneď. Ak teda klient chcel peniaze ihneď musel
podpísať dohodu o doplnkovej službe, avšak od tejto dohody mohol odstúpiť, myslí, že tam bola nejaká
lehota 14 dní, keď prišiel na pobočku a túto dohodu zrušil. Následne došlo k úprave splátok a určilo sa

čísloúčtu,naktorýsatoplatilo.Školeniaprebiehalinajmäkeďbolinejakélegislatívnezmeny,zastrešoval
to manager, managerou bola vtedy pani Melicherová, ale na iné si nespomína. Čo sa týka odmeňovania,
svedkyňa uviedla, že mali províziu, mali tzv. províziu výberovú a potom mali províziu za novouzatvorené
zmluvy. Samozrejme, keď klient odstúpil od tej zmluvy o osobnom výbere, teda o dobrovoľnej doplnkovej
službe, tak následne tá provízia sa vracala. Ak chcel klient pôžičku v hotovosti, tak zmluvu o doplnkovej

službe musel podpísať, ale mal tú možnosť od tejto zmluvy v 14-dňovej lehote odstúpiť a platiť formou
splátokdobanky.Boloobdobiekeďsaposkytovaliúveryajpoštovoupoukážkou,jednalosaoštandardný
postup, do nejakých 5 dní klient dostal poštovú poukážku a mohol si následne finančné prostriedky ísť
vybrať. Klient mohol uzatvoriť zmluvu o spotrebiteľskom úvere bez toho, aby bola uzatvorená zmluva o
dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru, ak nechcel peniaze mať vyplatené ihneď.
Potom, keď sa prešlo na systém kariet, tak to bolo už rýchle, do jedného dňa tie peniaze mal klient.

Svedkyňa uviedla, že žalobkyňa bola poučovaná o tom, že nemusí uzatvoriť zmluvu o dobrovoľnej
doplnkovej službe, lebo štandardne každého klienta takto poučovala.

43. Svedkyňa J. A. v konaní sp. zn. 13Csp/30/2017 (č.l. 160) uviedla, že pôsobila ako obchodná
zástupkyňa firmy Provident Financial nejaké tri roky dozadu, v období rokov 2012-2014. K počtu

uzatvorených zmlúv sa vyjadriť nevie, bolo to veľké množstvo, rádovo však gro týchto zmlúv tvorili
refinancovania existujúcich úverov, resp. tzv. súbežky, t.j. 2-3 zmluvy súčasne popri sebe dojednané.
K otázke či uzatvárala zmluvu s pánom U., uviedla, že uzatvárala, mohli to byť dve zmluvy. Uzatvárala
zmluvu aj s jeho manželkou, ale na presný počet zmlúv si už nepamätá. Nevie sa vyjadriť k tomu aký
druh zmluvy som s pánom U. uzatvárala, či to bola nová zmluva alebo refinancovanie alebo podobne,

už si to nespomína. Zo strany žalovaného boli poskytované bezhotovostné pôžičky, neskôr pôžičky na
kartu a taktiež pôžičky bezhotovostné. Rozdiel medzi zmluvami bola taký, že pri zmluvách hotovostných
a neskôr na kartu peniaze dostali klienti fakticky ihneď. Buď ich v hotovosti pri podpise zmluvy vyplácali,
neskôr keď sa prešlo na systém bezhotovostný a s kartou, tak pri podpise zmluvy klientom dali kartu,
po odsúhlasení zmluvy fakticky okamžite call centrum túto kartu „nabilo“ tak do polhodiny a peniaze

moholklientčerpať.Vtýchtoprípadochbolvýberfinančnýchprostriedkovhotovostný.Pribezhotovostnej
pôžičke s týmto nič nemali, pretože klient čerpal bezhotovostne pôžičku a platil ju do banky, teda klient
platil do banky, výbery splátok obchodní zástupcovia nemohli realizovať. Keď bol klient nový, tak mal na
výber pri podpise zmluvy či chce bezhotovostnú pôžičku alebo pôžičku hotovostnú, keď však už bolo
refinancovanie, tu už výber nebol, listiny už prišli pripravené s tým, že výber sa realizoval osobne v

hotovosti sa inkasovalo. Keď sa klient pred podpisom zmluvy ako nový klient rozhodol, že chce peniaze v
hotovosti alebo na kartu, tak už výber nemal akým spôsobom bude pôžičku uhrádzať. Už bola možná len
platba splátok hotovostná, čo realizovali obchodní zástupcovia. Na to či klient mal právo si po podpise
zmluvy, ak chcel pôžičku hotovostne zmeniť spôsob platenia splátok z hotovostného na bezhotovostný,
na toto si už nespomína, vie, že bola lehota možno 10, 15 dní na odstúpenie od zmluvy, vtedy musel

bezúročne celú pôžičku poskytnutú klient vrátiť. Na otázku či by klientovi bola poskytnutá pôžička ak by
chcel, aby bola poskytnutá v hotovosti, resp. na kartu, nie teda bezhotovostne a nebol by chcel podpísať
zmluvu o doplnkovej službe spojené s hotovostným platením splátok, svedkyňa uviedla, že pôžička
by nebola poskytnutá. Svedkyňa uviedla, že absolvovala niekoľko školení v priebehu jej činnosti, kým
boli tieto školenia realizované to nevie. Na otázku z čoho vyplývala povinnosť, aby klienti podpisovali

zároveň s úverovou zmluvou aj zmluvy o doplnkových službách, svedkyňa uviedla, že takto im to bolo
prezentované, fakticky listiny dostali ku každej zmluve spojené a takto boli inštruovaní na ich podpis.

44. Svedkyňa T. Q. v konaní sp. zn. 13Csp/121/2016 (č.l. 163-164) uviedla, že pracovala pre Provident
Financial, s.r.o. približne päť rokov od roku 2011 do roku 2016, kedy zo zdravotných dôvodov prestala,

mala infarkt. Počas tohto obdobia to bolo rôzne, uzatvárala nové zmluvy, niekedy jednu - dve mesačne,
niekedy bol stav, že celý mesiac sa žiadna nová zmluva neuzatvárala. Popritom sa riešili aj tzv.
refinancovania alebo súbežky, čo bolo rádovo viac v porovnaní k novým zmluvám. Čo sa týka
uzatvárania zmlúv, tak buď oni kontaktovali klientov alebo aj oni kontaktovali ich. Sprvopočiatku sa
úvery dávali v hotovosti, tzv. na ruku, pretože klienti chceli peniaze na ruku, následne už to bolo formou

prevodu na účet. Pri dojednávaní zmlúv štandardne prebiehal rozhovor s klientom, vysvetľovali mu,
porozprávali sa, zmluva sa uzatvorila a peniaze boli vyplatené. Štandardne keď sa uzatvárala zmluva,
tak tejto predchádzal rozhovor, zisťovali sa pomery klienta, koľko zarába, či má účet, či nemá účet, či
chcepeniazenaúčetalebočiichchcevhotovosti,veľaklientovpeniazenaúčetnechceloposlať,pretožeboli pod exekúciou. Keď sa pomery klienta týmto spôsobom zistili, tak volala pána vedúceho, údaje boli
oznámenéanazákladetohobolorozhodnutéčisaklientoviúverposkytne,čisaposkytnevpožadovanej
výške alebo v akej výške bol Provident ochotný tento úver poskytnúť. Spomína si, že sa podpisovala

úverová zmluva, karta klienta, nejaký výpis úrokov, mohlo to byť 4-5 listín čo sa takto podpisovalo,
ale nespomína si už konkrétne čo sa ešte ďalej podpisovalo. Listiny sa podpisovali dvojmo, v jednom
exemplárizostávaliklientoviajedenexemplársaposielalnapodnik.Chodilivyberaťfinančnéprostriedky
ku klientom, zato boli platení. Inkasovanie finančných prostriedkov bolo osobné. Bola možnosť aj platiť
do banky, ale toto zákazníci nepreferovali, pretože v tomto prípade peniaze boli poskytnuté až o 14

dní a tým spôsobom teda zákazníci preferovali výplatu peňazí ihneď. Sprvopočiatku peniaze vyplácali v
hotovosti, vybrali ich a teda pri podpise zmluvy klienti dostali hneď peniaze vyplatené, potom následne už
táto možnosť hotovostných platieb nebola, klienti dostali karty, na ktoré si peniaze mohli vybrať, spravidla
do troch dní tie peniaze mali. Svedkyňa uviedla, že uzatvárala aj tzv. pobočkové úvery, ale tých bolo
málo. V prípade, že klient preferoval výplatu peňazí či už ihneď v hotovosti alebo po zmene výplatu na
kartu do tých troch dní, tu bola možnosť inkasovania len v hotovosti. Keď už sa klient rozhodol pre formu

peňazí poskytnutia okamžitú s osobným inkasovaním, už sa to zmeniť nedalo, pretože ten druh pôžičky
bol takto nastavený. Bola však aj možnosť, ak si to klient rozmyslel a stalo sa aj také, že do troch dní
mohol ísť do kancelárie do Lučenca a povedal, že on pôžičku nechce, že nebude splácať, peniaze vrátil
späť a fakticky žiadne náklady s tým neboli spojené. Klientom bolo aj vysvetlené, že môžu uzatvoriť
pobočkový úver s tým, že teda budú do 14 dní a bolo vysvetlené aj to, že môžu uzatvoriť úver s tým,

že peniaze dostanú ihneď za vysvetlených podmienok. Klienti čo sa týka úverov „preplatili“ viac keď bol
zvolený úver s osobným inkasovaním a poskytnutí peňazí obratom. So žalobkyňou uzavrela svedkyňa
také 2-3 zmluvy, pretože bola aj nejaká zmluva s manželom žalobkyne. Čo sa týka dôvodov, tak to
bolo súkromné, pokiaľ vie, potrebovali pre deti nejaké peniaze, potom na nejaký pohreb, ak si dobre
spomína. Pri podpise zmluvy sa podpisovali aj štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere

a predzmluvný formulár k zmluve. O možnosti odstúpenia od zmluvy klienti vedeli. Predzmluvný formulár
kzmluveoposkytnutíslužbykomfort savždydávalpriuzatváranítejtozmluvy.Naotázkučipredzmluvný
formulár k zmluve o poskytovaní služby, ktorý sa podpisoval bol zároveň v spojení s touto službou
aj vysvetlený z hľadiska odplaty za poskytovanie tejto služby, svedkyňa uviedla, že bolo vysvetlené
klientovi čo táto služba obnáša a čo bude stáť, mali aj klienta, ktorý si to následne rozmyslel a od tejto

zmluvy odstúpil. Na otázku či by bol klient dostal finančné prostriedky, keby nebol podpísal zmluvu o
poskytnutí služby komfort, svedkyňa uviedla, že nebol by dostal peniaze keby to nebol podpísal, ale
nemusel túto zmluvu podpísať, ona nikoho nenútila podpisovať. Na poskytnutie úveru musel podpísať
klient všetkých päť listín. Fakticky u nich boli možnosti získania úveru dva. To bola možnosť získať
úver prostredníctvom platenia v banke a potom to čo klienti aj uprednosťovali, a to získanie finančných

prostriedkov fakticky okamžite sprvoti v hotovosti. Klient mal možnosť rozhodnúť sa, ktorú formu úveru
zoberie. Keď sa rozhodol, že chce peniaze v hotovosti a zmluvu podpísal, tak následne už iná možnosť
ako zmluva o doplnkovej službe tu nebola.

45. Svedkyňa J. N. v konaní sp. zn. 13Csp/121/2016 (č.l. 165-166) uviedla, že pôsobila ako obchodná

zástupkyňa firmy Provident Financial približne po dobu 5 rokov, ukončila činnosť vo februári 2017, teda
približne od roku 2012 ako obchodná zástupkyňa takto pôsobila. Čo sa týka štruktúry zmlúv, ktoré
uzatvárala, či už sa jednalo o nové zmluvy, refinancovania, alebo tzv. súbežné zmluvy, tak u nej približne
ten pomer bol rovnaký. Pani G. pozná, bývajú v susedstve viac-menej. Uzatvárala s ňou len jednu jedinú
zmluvu, pokiaľ vie, tak to bola posledná zmluva pani G. s Providentom. V tom čase vedúcou oddelenia

bola pani V. F., ale nie si je na 100% istá. Podstata bola taká, že pani G. kontaktovala call centrum,
ktoré bolo v tom čase funkčné do 20:00 hod. večer. Bolo to niekedy okolo tejto hodiny. Svedkyňa bola
poslaná na miesto, pretože bývala v susedstve a pani G. potrebovala finančné prostriedky súrne, ak si
dobre spomína, potrebovala ich na pohreb. Klienti vrátane pani G. mali možnosť pred podpisom zmluvy
si vybrať či chcú tzv. úver pobočkový, čo trvalo dlhšie, alebo chcú peniaze ihneď a to bol úver so službou.

Pani G. si vybrala tento úver so službou, pretože peňažné prostriedky potrebovala ihneď. V prípade,
ak by pani G. sa následne bola rozhodla, že chce peniaze síce ihneď, ale bez služby, v zmluve je
uvedená možnosť odstúpenia od tejto zmluvy v 14-dňovej lehote. Odstúpenie od zmluvy pre klienta, a
teda ani pani G., by nemalo žiadne následky, fakticky úver by pokračoval ďalej s tým, že by platila menej,
pretože za službu by sa už neplatilo. Mala vo svojej praxi aj takých klientov, ktorí to takto urobili, teda

klient finančné prostriedky čerpal, následne sa rozhodol od tejto zmluvy odstúpiť a on už potom peniaze
nosil sám do pobočky. Z hľadiska odmeňovania bol rozdiel či to bola dojednaná úverová zmluva so
službou alebo služby. V prípade, ak bola dojednaná úverová zmluva so službou, tak z odmeny za službu
mali províziu 5,25% z výberu. Či bola žalobkyňa poučená o možnosti od zmluvy odstúpiť, na to si užnespomína ale v zmluve táto možnosť uvedená bola. Ak chcela žalobkyňa peniaze mať vyplatené ihneď
tak zmluvu podpísať musela. To bola služba za to, že peniaze dostala ihneď a následne sa realizovali
výbery splátok. Režim predplatenej karty spočíval v tom, že kartu hneď odovzdávala klientovi v obálke.

46. Svedkyňa J. A. v konaní sp. zn . 13Csp/18/2017 (č.l. 172-175) uviedla, že pôsobila vo
funkcii obchodnej zástupkyne firmy Provident Financial približne po obdobie dvoch rokov, niekedy v
medziobdobí rokov 2012-2014, teda nejaké tri roky dozadu prestala vykonávať túto činnosť. Pani U.
pozná, pokiaľ si spomína, tak asi dve zmluvy s ňou uzatvárala, bola jej klientkou. K počtu zmlúv ktoré

uzatvorila sa nevie vyjadriť, mala okolo 300 klientov, ale každá rodina mala aj viac klientov, viac zmlúv
aj opakovane bolo uzatváraných, takže k tejto otázke nevie. Uzatvárali sa len zmluvy o pôžičke, aj tieto
museli byť odsúhlasené našou vedúcou, sami zmluvy uzatvárať nemohli. Pôžičky sa poskytovali tým
spôsobom, že fakticky sa klientom „núkali“, najmä tým klientom, ktorí už mali zaplatené alebo potrebovali
refinancovanie a pod., zvyklo sa im volať alebo sa aj chodilo za klientmi. Fakticky pri ich uzatváraní
zmluvy klientovi sa vysvetlilo, keď chcel refinancovať, tak sa mu povedalo, že dostane napr. 1 000,- €,

ale z predchádzajúcej pôžičky dlžil 200,- € toto sa mu odrátalo, tak mu bolo vysvetlené, že dostane de
facto 800,- €. Klienti platili týždennou periodicitou, chodili za klientmi, keď platili tak platili, ale stalo sa,
že aj nezaplatili. Vtedy sa opakovane navštevovali. Inkaso splátok bolo realizované v hotovosti. Mali
to tak, že peniaze chodili a museli inkasovať v hotovosti, tieto vybrali, následne ich vkladali na účet
Providentu. Klienti mohli platiť aj bezhotovostne, mali aj také pôžičky. Vtedy im peniaze boli poskytnuté

na účet a oni uhrádzali z účtu a boli aj pôžičky následne, že sa vydala kreditná karta a túto si potom klienti
tzv. dobíjali. O tom či pôžička bude poskytnutá hotovostne alebo bezhotovostne rozhodovala vedúca.
Možnosť klienti mali platiť aj bezhotovostne, ale fakticky to bolo na rozhodnutí vedúcej, zástupcovia
jej mali volať a keď ona povedala, že pôžička sa neposkytne bezhotovostne tak fakticky sa poskytnúť
nemohla. Vo všeobecnosti sa podpisovala zmluva, podpisovali sa všeobecné podmienky, ešte nejaké

papiere sa podpisovali, ale to už si nespomína. Na to či sa podpisovala nejaká zmluva o inkasovaní v
hotovosti si už nespomína, neviem si na to spomenúť. Podpis na zmluve je jej, tak asi sa takáto zmluva
podpisovala. Čo však bolo predmetnom tejto zmluvy to si už s odstupom času nepamätá. Bezprostrední
nadriadení svedkyne boli pani V. L., teraz Q. a ešte tam bol riaditeľ pán T. F.. Keď odchádzala bola
tam nová riaditeľka, ale jej meno si už nespomína. Školenia prebiehali, ale skôr to bolo o tom ako

získať klienta, o tom ako vypĺňať jednotlivé formuláre, tak to sa naučila od pani L., jej nadriadenej. Inak
mávali ešte každotýždenné stretnutia obchodných zástupcov v priestoroch žalovaného. Tam sa fakticky
všetci stretli, dostali zoznam klientov. V regióne Fiľakovo a priľahlé obce mohlo tak byť 8-10 obchodných
zástupcov, ktorí patrili pod pani L.. Pani J. N., svedkyňa nepozná, nerobila s ňou. Keď bol klient nový,
tak si mohol pri pôžičke vybrať či túto dostane v hotovosti alebo či ju chce na účet. Keď však už sa

jednalo napr. o refinancovanie, tak tam už výber nebol, tam už zmluva bola pripravená, už si vyberať
nemohol či to bude platiť v hotovosti alebo či na účet. V prípade, ak dostal klient peniaze už vyplatené
v hotovosti alebo dostal kartu, tak už musel uhrádzať v hotovosti, už to zmeniť na bezhotovostnú platbu
nemohol. Na otázku či bol nejaký rozdiel z hľadiska jej odmeny ak klient dostal pôžičku v hotovosti a
v prípade, že ju čerpal bezhotovostne, svedkyňa uviedla, že ani nejaký rozdiel v tom nebol, pretože ak

klient pôžičku splácal, tak oni dostávali províziu či už to robil v hotovosti alebo či to platil bezhotovostne.
Rozdiel bol u nových klientov, vtedy dostávali paušálne za každého nového klienta 20,- €, počítala im to
vedúca a každotýždenne im to vyhodnocovala. Fakticky provízia bola naviazaná na výšku poskytnutej
pôžičky u nových klientov, v čase keď ona robila tak fakticky sa oplatilo získavať nových klientov. Z toho,
ak si spomína, 2%, ale nevie presne či to toľko bolo, bola to ich provízia. Provízia sa počítala teda z

objemu prostriedkov, ktoré boli poskytnuté. Svedkyňa mala región Fiľakova, tzn. Fiľakovo, Biskupice,
Radzovce, Šávoľ, Buzitka, Kováčovce. Fakticky oplatilo sa to robiť prvý rok, následne už nie, pretože
už tie pôžičky mal de facto každý. Denne mohla navštíviť aj 50 klientov v tomto regióne. Na otázku, aby
svedkyňa upresnila použitý pojem refinancovanie, svedkyňa uviedla, že ak mal klient už predchádzajúcu
pôžičku, túto mohli refinancovať, teda poskytli mu novú pôžičku, napr. 1 000,- €, jeho starú nesplatnú

pôžičku 200,- € mu odpočítali, teda dostal v hotovosti 800,- €. Tam si už však nemohol spôsob akým
bude uhrádzať vybrať, už musel len v hotovosti platiť. Všetky pôžičky schvaľovala vedúca, či už boli
hotovostné alebo bezhotovostné. Pri nástupe do svojej funkcie obchodného zástupcu bola svedkyňa
inštruovaná, že inkaso má byť hotovostné. Na otázku nech sa vyjadrí svedkyňa aký je rozdiel v tzv.
bezhotovostnom splácaní oproti hotovostnému splácaniu, svedkyňa uviedla, že rozdiel bol v tom, že

pri bezhotovostnom poskytnutí pôžičky ten úrok bol nižší, pretože pri hotovostnom poskytnutí de facto
tam muselo dôjsť aj k zaplateniu obchodného zástupcu, preto to bolo rozpočítané ako vyššie. Tak im to
aspoň bolo vysvetlené. Na otázku aký je podľa jej názoru rozdiel pri poskytovaní spotrebiteľskej pôžičky
v tzv. hotovostnom, resp. bezhotovostnom režime, svedkyňa uviedla, že podľa jej názoru hotovostnýje vtedy, keď peniaze na ruku sa dostávajú a bezhotovostný, keď na účet. Na to či je aj iný rozdiel, k
tomu sa vyjadri nevedela.

47. Z výpovede svedka T.C. B. v konaní sp. zn. 13Csp/96/2016 (č.l. 179-180) vyplynulo, že robil
obchodného zástupcu firmy Provident od novembra 2013 do mája 2015, pričom mohol mať tak 100-140
klientov mesačne. Vo vzťahu k okolnostiam uzatvárania zmlúv uviedol, že každotýždenne fakticky mali
porady za prítomnosti vedúcej, ktorou v tom čase bola pani L., preberali sa jednotliví klienti, rozhodovalo
sa ktorí klienti sú v „dobrí“, ktorí platia, ktorí klienti neplatia a komu môžu byť ponúknutý ďalší úver.

Následnetakýtoklientibolikontaktovanínamožnosťčerpaniaďalšiehoúveruapokiaľsisvedokspomína
tak takto bol oslovený aj pán G.. Peniaze potreboval, pretože sa dostal do nejakých problémov a
na predmetnej porade bolo rozhodnuté do akej výšky mu môže byť úver poskytnutý a o tejto výške
rozhodovala vedúca a takto bola zmluva aj pripravená. V čase uzatvárania zmluvy už peniaze sa
nedávali pri podpise, ale vydávala sa karta. Zmluva sa vypisovala doma u žalobcu. Spôsob platenia bol
dojednaný,žekaždomesačnesvedokbudechodiťinkasovaťsplátkyaakboldohodnutýspôsobKomfort,

tak chodil inkasovať do domu klienta. Podľa usmernenia manažérky zmluva Komfort bola dojednávaná
s jednotlivými klientmi, pričom svedok uviedol, že ak by pán G. pôžičku chcel dostať, ale zmluvu Komfort
by nechcel uzatvoriť potom síce nevie či by ju dostal, ale neverí tomu, že by takúto pôžičku bol dostal.
O tom či sa bude podpisovať aj služba komfort rozhodovala len manažérka. Svedok sa síce vyjadroval
k mechanizmu podpisu zmluvy komfort, avšak terminologicky z obsahu jeho výpovede je zrejmé, že

svedok sa vyjadruje k zmluve o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru, nakoľko
poukazuje na osobné inkasovanie splátok každomesačne. Uvedenú nepresnosť v svedeckej výpovedi
svedka Kovácsa súd nepovažuje za relevantnú vo vzťahu k posúdeniu negociačného procesu napriek
tomu, že zmluva, ktorá bola uzatvorená je zmluvou označenou ako zmluva o dobrovoľnej doplnkovej
službe zabezpečenia splátok úveru.

48. Zo zápisnice Okresného súdu Lučenec sp. zn. 21Csp/196/2016 vyplýva, že súd vyslúchol v konaní
žalobkyňuJ.W.,ktoráuviedla,žemalaviaceropôžičiekodspoločnostiProvident,kpodpisovaniuzmluvy
o úvere došlo u nej doma, pričom zmluvu vypisovala obchodná zástupkyňa, naposledy pani J. N..
Papiere vypĺňala vždy obchodná zástupkyňa, ktorá jej ukázala kde a čo má podpísať. Stretnutie keď sa

podpisovala zmluva trvalo asi 15 minút a peniaze vždy dostala doma v hotovosti. Obchodná zástupkyňa
nezisťovala či má účet v banke, ktorý v skutočnosti aj mala a má ho aj doteraz. Peňažné prostriedky
vracala vždy v hotovosti obchodnej zástupkyni doma. Nikdy jej nebolo povedané, že môže platiť aj inou
formou, napr. poštou, len v hotovosti.

49. Svedok J. B. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že bral pôžičku od Providentu, pričom zmluvy
o úvere uzatváral a podpisoval doma so zástupcom J. Q. za spoločnosť Provident. Celkovo mal štyri
zmluvy, teda zobral štyri úvery. Keď podpisoval zmluvu, vie, že podpisoval niekoľko listín a ukazoval mu
obchodný zástupca kde sa má podpísať. Spísanie zmluvy trvalo tak 10-15 minút a obchodný zástupca
sa ho nepýtal či má účet v banke, hoci tento účet má. Úver splácal každý týždeň v hotovosti doma do rúk

obchodného zástupcu. O tom, že by mohol platiť inou formou poučený nebol. Svedok uviedol, že keby
mal vedomosť a možnosť platiť cez účet v banke, resp. poštou a úver by bol lacnejší ako oproti tomu, že
úver je drahší keď z pohodlia jeho domu inkasovanie uskutočňuje poskytovateľ pôžičky, svedok uviedol,
že by si vybral lacnejšiu formu.

50. Svedkyňa L. F. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedla, že rovnako ako manžel František Varga aj
ona mala úvery od spoločnosti Provident, a to viackrát. Zmluvu podpisovali doma, tu bola aj vypisovaná
a vypisoval ju obchodný zástupca. Zmluvy boli uzatvárané s viacerými obchodnými zástupcami, a to J.
N., pani A. a pani M.. Obchodná zástupkyňa ukazovala kde a čo sa má podpísať, pričom peniaze dostala
hneď od obchodnej zástupkyne na ruku pri podpise zmluvy. Svedkyňa uviedla, že má účet v banke,

ale obchodná zástupkyňa sa ju na túto skutočnosť nepýtala. K platbám dochádzalo každotýždenne,
peniaze sa vyplácali osobe, ktorá vypisovala zmluvu. Svedkyňa potvrdila, že je v spore so spoločnosťou
Provident Financial.

51. Svedok T. Q. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že popísal zmluvu o pôžičke s Providentom

viackrát. Zmluvy sa uzatvárali u neho doma, podpisovala ju zástupkyňa, vypisovalo sa viacero listín,
tak sedem alebo osem papierov, pričom zástupkyňa ukázala kde sa má podpísať. Peniaze mu boli
prinesené domov, účet v banke nemá, ani sa ho na to či má účet nikto nepýtal. Následne pôžičku splácal
doma. Svedok uviedol, že zástupkyňa mu povedala, že platenie funguje tým spôsobom, že sa platíobchodnému zástupcovi do rúk, o inej možnosti platenia nebol upovedomený a nevedel, že keď k nemu
príde obchodná zástupkyňa, že bude úver drahší, pretože o tom informovaný nebol, rovnako ako aj o
tom, že si môže peniaze vybrať cez poštu, resp. banku a v tomto prípade by bol úver lacnejší. Svedok

potvrdil, že je v spore so spoločnosťou Provident, ktorú žaluje.

52. Svedkyňa S. Č.Á. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedla, že bola klietkou Providentu, pričom brala
od nich úver, zmluvu vypisovala obchodná zástupkyňa. Obchodná zástupkyňa jej ukazovala kde má
podpísať, všetko si to nečítala, pretože listín bolo viacero. Obchodná zástupkyňa pani L. poodkrývala

tie časti, kde bolo treba podpísať a tak to aj svedkyňa podpisovala. Peniaze jej boli donesené domov,
účet v banke nemá, obchodná zástupkyňa sa ju na túto skutočnosť pýtala. Úver splácala každotýždenne
priamo doma do rúk obchodnej zástupkyne. O možnosti iného splácania úveru nebola poučená, uviedla,
že obchodná zástupkyňa pani L. jej povedala, že bude chodiť pre peniaze k nej domov. V prípade, že
by si mala zvoliť inú formu splácania a úver by bol lacnejší, tak by si zvolila lacnejšiu formu splácania.

53. Svedkyňa J. Q.Á. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedla, že mala pôžičku od Providentu, pričom
zmluvu podpisovala doma a zástupkyňa si chodila k nej pre peniaze. Podpisovala niekoľko listín,
nepamätá si aké označenia tieto listiny mali, mohli ich byť tak tri či štyri. Osoba, ktorá ku nej prišla jej
ukázala kde má podpísať zmluvu a uzatvorenie zmluvy trvalo asi pol hodinku. Peniaze dostala do ruky,
pričom účet v banke šesť rokov. Obchodná zástupkyňa sa jej však nepýtala či účet má. Pôžičku splácala

každotýždenne doma, obchodný zástupca ku nej chodil, inú možnosť splácania nemala a nevedela, že
má aj takú možnosť, žeby mohla platiť v banke alebo na pošte. Svedkyňa uviedla, že je v spore so
spoločnosťou Provident Financial, ktorú žaluje.

54. Svedok Š. W. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že mal pôžičku od spoločnosti Provident,

pričom zmluva bola uzatvorená u neho doma obchodnou zástupkyňou, ktorá vypísala všetky papiere čo
sa týka zmluvy a on to len podpísal. Bola to hromada papierov, niektoré ostali u neho musela zástupkyňa
vziať preč. Peniaze mu prišli na kartu, ktorú mu pani dala do ruky a s kartou vybral peniaze z bankomatu.
Svedok uviedol, že bez okuliarov dobre nevidí, ale zástupkyňa mu vysvetlila čo a kde má podpísať
a tak to podpísal. Potom si doma papiere prečítal. Zo zmluvy niečo porozumel, niečo nie. Pôžičku

splácal doma raz do mesiaca, pre peniaze chodila obchodná zástupkyňa. Svedok uviedol, že spoločnosť
Provident žaluje.

55. Svedok N. B. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že v minulosti úver od Providentu zobral,
zmluvu podpísal doma so zástupcom obchodnej spoločnosti, ktorého meno nevie uviesť. Podpisovalo

sa viacero listín, obchodná zástupkyňa mu ukazovala kde má podpísať, tak to podpísal. Z Providentom
mal uzatvorené dve zmluvy, obidve boli uzatvorené u neho doma rovnakým spôsobom. Raz bola
podpisovaná zmluva so ženou, druhýkrát s mužom, preto nevedel ktorá konkrétna zmluva bola s kým
podpisovaná. Uzatvorenie zmluvy trvalo asi 40 minút, peniaze dostal tak, že mu bola daná karta, s ktorou
vybral peniaze z bankomatu, úver splácal týždenne obchodnému zástupcovi doma. O inej možnosti

splácania nevedel, pričom účet v banke má, ale nevie či zástupca zisťoval skutočnosť či má účet v banke
alebo nie, myslí si, že nie. Nebol poučený o tom, že keď bude chodiť obchodný zástupca pre peniaze
k nemu domov je cena rozdielna akokeby platil bezhotovostne. So spoločnosťou Provident je v spore,
nakoľko ju žaluje a chce, aby mu bolo vrátené to čo zaplatil navyše. Svedok dodal, že všetko platil a
platí cez internet banking.

56. Svedkyňa J. W.Á. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedla, že je klientkou Providentu, od ktorého
mala úver, pričom zmluva bola uzatvorená u nej doma v obci Studené prostredníctvom obchodnej
zástupkyne L. F.. Zmluvu podpisovala tak, že obchodná zástupkyňa jej ukázala čo má podpísať a trvalo
to asi hodinu. Pôžičku dostala v hotovosti a platila tak, že každý týždeň prišla obchodná zástupkyňa,

ktorej to platila do rúk doma. Obchodná zástupkyňa povedala pri uzatváraní zmluvy, že sa takto bude
platiť. Účet v banke nemá, ale ani obchodná zástupkyňa si to nezisťovala. Obchodná zástupkyňa ju
nepoučila, že je aj iná možnosť splácania ako to, že príde domov, nebola jej poskytnutá možnosť platiť
poštou alebo bankou a nevedela, že je iná cena úveru keď bude chodiť domov obchodná zástupkyňa
ako keby to platila inou formou. Uviedla, že obchodnú spoločnosť žaluje prostredníctvom advokátskej

kancelária JUDr. Ciriakovej z Fiľakova.

57. Svedkyňa J.Q. B. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedla, že má pôžičky od spoločnosti Provident.
Zmluvy uzatvorila a spisovala doma, pri prvom uzatvorení zmluvy podpísala asi dve listiny, presne si tonepamätá, pretože má dva úvery a pri druhej zmluve asi tiež dve listiny. Kde má podpísať, to jej ukázala
obchodná zástupkyňa V. N.. Uzatvorenie zmluvy netrvalo dlho, asi len 5 minút, pričom zástupkyňa ju
poučila koľko dostane, koľko má platiť a peniaze dostala v hotovosti. Podľa oboch zmlúv platila niekedy

týždenne, potom to bolo raz mesačne do rúk obchodnej zástupkyne, ktorá chodila inkasovať. Neskôr to
bola zástupkyňa B. Č. a na konci nejaká pani Riasová. O spôsobe platby sa dozvedela pri uzatvorení
prvej zmluvy a potom vždy keď prišla obchodná zástupkyňa, ktorá povedala kedy príde najbližšie. Či má
účet v banke zástupkyňa nezisťovala, ani ju nepoučila, že má inú možnosť splácania splátok ako tým,
že bude chodiť k nej domov. Svedkyňa ani nevedela, že bola iná možnosť, že je iná cena keď chodí

inkasovať obchodná zástupkyňa ako keby sa platilo formou pošty a pod.

58. Svedok U. Q. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že mal úver od spoločnosti Provident,
pričom zmluva bola uzatváraná u neho doma. Zmluvu ako aj ďalšie listiny vypĺňala pani J. N., obchodná
zástupkyňa. Podpisoval niekoľko listín, nevie už koľko a zmlúv mal s Providentom uzatvorených viacero.
Pri uzavretí prvej zmluvu mu nebolo povedané, že môže platiť aj inou formou, napr. cez poštu, len to,

že musí platiť do rúk obchodnej zástupkyne. Obchodná zástupkyňa mu ukázala kde má čo podpísať,
peniaze v prvom prípade dostal pri podpísaní zmluvy, následne platil do rúk obchodnej zástupkyne,
ktorá mu pri uzavretí zmluvy povedala, že bude chodiť pre splátky pôžičky. Obchodná zástupkyňa myslí
si, že nezisťovala či má účet v banke, ktorý inak má asi už 20 rokov. Nevedel, že úver môže splácať
bezhotovostne pri prvej zmluve, pri druhej to už vedel, vtedy mu obchodná zástupkyňa povedala, že

tá možnosť tu je. Pri druhom úvere už zrefinancovával prvú pôžičku, tzn. splácal vlastne tým druhým
úverom úver prvý. Takto však zobral od Providnetu deväť alebo desať úverov, nie všetky však boli
použiténarefinancovaniepredchádzajúcehoúveru.Terazpriposlednejzmluveužsplácalnaúčetbanky,
predtým splácal vždy do rúk obchodnej zástupkyne, lebo len pri poslednej zmluve, ktorú uzatváral mu
obchodný zástupca povedal o možnosti splácať úver iným spôsobom ako do rúk obchodného zástupcu,

napr. cez bankový účet. Poslednú zmluvu uzatvoril pred necelými dvoma rokmi. Predtým nevedel, že
je iná cena úveru keď sa platí obchodnej zástupkyni alebo obchodného zástupcovi cez banku, ale pri
tejto poslednej zmluve to už vedel, že keď bude obchodný zástupca chodiť k nemu tak bude platiť za
túto službu a bol o tom poučený, preto si vybral tú možnosť, že nebude platiť obchodnému zástupcovi.
Svedok uviedol, že v súčasnosti Provident žaluje vo veci jednej zmluvy, nakoľko predchádzajúce zmluvy

už nemá.

59. Svedok Š. A. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že pôžičku od spoločnosti Provident bral
v troch prípadoch, zmluva sa uzatvárala u neho doma a túto pripravovala a vypĺňala pani s ktorou
zmluvu uzatváral, išlo o pani B. Č.. Pri uzavretí zmluvy podpisoval asi 7-8 listín, presne už nevie. S

každou listinou nebol oboznámený, listiny si prezrel aj prečítal, pritom mal však pocit, že obchodná
zástupkyňa ho neoboznámila tak ako by mala s obsahom týchto listín. Ukázala mu kde má podpísať
a uzatvorenie zmluvy prebiehalo asi 20 minút. Peniaze dostal cez bankový účet, pretože mu prišla
poštou kartička, s ktorou si mohol vybrať peniaze z bankomatu, pričom bankový účet mal zriadený.
Obchodná zástupkyňa sa ho aj pýtala či má zriadený účet v banke, ale úver splácal v hotovosti doma,

kedy chodila k nemu obchodná zástupkyňa pani Č. pre peniaze a o inom spôsobe splácania ako do
rúk obchodnej zástupkyne nevedel. Nevedel ani o tom, že sú rozdielne ceny v prípade, že chodí si
pre peniaze obchodná zástupkyňa, ako keby platil povedzme internet bankingom. Preto vždy platil
hotovostne do rúk obchodnej zástupkyne, ani o inej možnosti platenia sa nerozprávali. Nevie ani aký
je rozdiel v cene medzi úverom keď chodil obchodný zástupca pre splátky úveru ako keby nechodil, o

rozdiele v platbách nevedel a ani nevie aký je v tom rozdiel, keby si však mohol vybrať, vybral by si úver
lacnejší. So spoločnosťou Provident je v spore, žaluje ju, pričom v konaní sa zastupuje sám.

60. Svedok R. Q. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že bral úvery od spoločnosti Provident,
zmluvu uzatváral doma, trvalo to asi dve hodiny. Zmluvu podpisovala obchodná zástupkyňa J. N.,

podpisovalo sa viacero listín. Aké to boli listiny, k tomu sa nevedel vyjadriť, bolo to malým písmenom a
zmluvy si nečítal. Celé stretnutie trvalo asi pol hodinu. V prvom prípade peniaze dostal na ruku, druhýkrát
dostal kartičku a vybral si ich z bankomatu. Splácal do rúk obchodnej zástupkyne, ktorá chodila raz
mesačne k nemu pri oboch zmluvách. O tom, že splácanie úveru bude do rúk obchodnej zástupkyne
sa dozvedel pri uzatvorení zmluvy. O tom, že môže splácať aj inak nevedel, ale bolo to tak zrejme

najjednoduchšie.Nevedelotom,žemôžeplatiťnapr.prostredníctvompošty,anižejeinácenaúverukeď
bude chodiť pre peniaze obchodná zástupkyňa ako keď bude platiť inou formou. Spoločnosť Provident
nežaluje. Dohodol sa však so zástupkyňou, že ona podá žalobu.61. Svedkyňa J. N.Á., obchodná zástupkyňa žalovaného, v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedla,
že pracovala ako obchodná zástupkyňa pre žalovaného Provident skoro päť rokov. Počas tejto doby
uzatvorila väčší počet zmlúv, približne asi tri zmluvy do týždňa, záležalo to od klientov. Zmluvy sa

uzatvárali vždy doma v domácnosti klienta a postupovala podľa toho ako bola poučená zo strany
spoločnosti Provident. Vždy musela u klienta zisťovať aký má príjem, aké má výdaje a podľa toho
postupovala. Mala postupne viacerých nadriadených, vedúceho, resp. vedúcu, a boli sústredení podľa
okresu. Klientov sa nepýtala či majú zriadený účet, pretože to nebola jej povinnosť, tak boli školení, že
na túto skutočnosť sa nemusia pýtať. Klienti mali ale možnosť dostať peniaze buď na účet alebo do ruky.

Ak chceli hneď peniaze tak do ruky a v tom prípade platili aj služby. Svedkyňa uviedla, že hneď musela
spísať zmluvu a samozrejme, že potom chodila pre tie peniaze raz do týždňa pre splátky, čo boli tie
služby. Čiže keď klienti dostali úver v hotovosti, tak chodila týždenne pre splátky, lebo to boli týždenné
splátky. V zmluve bolo uvedené, že možno od nej v 14-dňovej lehote odstúpiť, aspoň si to myslí, že to
bolo 14 dní. Svedkyňa uviedla, že vie, že keď klienti dostali peniaze v hotovosti, museli podpísať viacero
listín, jednak to bolo zmluva, jednak služba KOMFORT, presne už teraz nevie, ale to bolo viacero listín.

Neskôr mali takú inštrukciu, že nemôže dávať peniaze do rúk, ale len tak, že dostali bankovú kartu a
cez tú si mohli vybrať peniaze, čiže aj tam bola jedna listina, že dostanú bankovú kartu, a teda listín bolo
viacero. Keď klienti chceli peniaze hneď do ruky, tak museli podpísať zmluvu KOMFORT a to znamenalo,
že zástupkyňa bude chodiť každý týždeň pre peniaze. Ak chceli peniaze len na účet, mohli platiť do
banky, vtedy tá služba, že chodila pre peniaze nebola. Svedkyňa uviedla, že nemala prípad, kedy klienti

by dostali peniaze v hotovosti a platili by splátky na účet a ani o to klienti nežiadali. Uviedla, že klientov
poučila o tom, že môžu dostať peniaze na ruku, a to hneď, alebo na účet, ale to až po uplynutí určitej
doby. Toto každému vysvetlila, lebo to bolo jej povinnosťou. Na otázku súdu či svedkyňa poučila klientov,
že pokiaľ chcú peniaze na ruku musia vlastne zaplatiť doplnkovú službu, ktorá bude spočívať v tom, že
budú obchodní zástupcovia vyberať splátky osobne a poučila ich o tom, že sú rozdielne aj poplatky za

tieto služby, svedkyňa uviedla, že každého klienta o tom poučila. Úver so službou bol drahší, ale mali
okamžite tie peniaze. Odmenu obchodná zástupkyňa dostávala percentuálne podľa toho koľko mala
klientov. Je rozdiel či to bol nový klient alebo či bol zamestnaný alebo nie a rozdiel bol v odmeňovaní
aj v prípade, keď chodila vyberať peniaze a tým keď zmluvu uzatvorila, že sa neposkytovala doplnková
služba, čo je však pochopiteľné. Svedkyňa uviedla, že žalobkyňa J. W. chcela peniaze v hotovosti,

vedela, že má žalobkyňa účet, ale túto klientku „zdedila“ od kolegyne a neverí, žeby okolnosti doplnkovej
služby jej kolegyňa nebola vysvetlila.

62. Podľa § 3 ods. 1 OZ, zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), v znení ku dňu
02.04.2015, 16.07.2015, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie

bezprávnehodôvoduzasahovaťdoprávaoprávnenýchzáujmovinýchanesmiebyťvrozporesdobrými
mravmi.

63. Podľa § 39 OZ, v znení ku dňu 02.04.2015, 16.07.2015, neplatný je právny úkon, ktorý svojím
obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

64. Podľa § 39a OZ, v znení ku dňu 02.04.2015, 16.07.2015, neplatný je právny úkon urobený
fyzickou osobou nepodnikateľom, pri ktorom niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť,
rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej
strany a dá sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom

na vzájomné plnenie v hrubom nepomere.

65.Podľa§52aods.1OZ,vzneníkudňu02.04.2015,16.07.2015,aksúuzavretéviaceréspotrebiteľské
zmluvy pri tom istom rokovaní alebo sú zahrnuté do jednej listiny, posudzuje sa každá z týchto zmlúv
samostatne.

66. Podľa § 52a ods. 2 OZ, v znení ku dňu 02.04.2015, 16.07.2015, ak však z povahy zmlúv alebo
stranám známeho účelu zmlúv uvedených v odseku 1 pri ich uzavretí zrejme vyplýva, že tieto zmluvy
sú od seba vzájomne závislé, vznik každej z týchto zmlúv je podmienkou vzniku ostatných zmlúv. Zánik
jednej z týchto zmlúv iným spôsobom než splnením alebo spôsobom nahrádzajúcim splnenie spôsobuje

zánik ostatných závislých zmlúv, a to s obdobnými právnymi účinkami.67. Podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení ku dňu 02.04.2015, 16.07.2015, na
účely tohto zákona sa rozumie

g)celkovýminákladmispotrebiteľaspojenýmisospotrebiteľskýmúveromvšetkynákladyvrátaneúrokov,
provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov
patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä
poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal

spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.

68. Podľa § 9 ods. 2 písm. f), j), k) zákona č. 129/2010 Z.z., v znení ku dňu 02.04.2015, 16.07.2015,
zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí
obsahovať tieto náležitosti:
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,

j) odplatu podľa osobitných predpisov,
k) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

69. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., v znení ku dňu 02.04.2015, 16.07.2015, poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,
b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa),
c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie

alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo
d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa,
e) veriteľ spotrebiteľský úver poskytne finančnými prostriedkami v hotovosti.

70. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., v znení ku dňu 02.04.2015, 16.07.2015, na účely výpočtu
ročnej percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským
úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov
ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a iných poplatkov okrem kúpnej ceny, ktorú je
spotrebiteľ povinný zaplatiť za kúpu tovaru alebo uskutočnenie služieb bez ohľadu na to, či sa operácia

vykoná v hotovosti alebo na úver. Náklady na vedenie účtu, na ktorom sa zaznamenávajú platobné
transakcie a čerpania, náklady na používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania
a ostatné náklady na platobné transakcie sa zahrnú do celkových nákladov spotrebiteľa spojených
s úverom, ak otvorenie účtu nie je dobrovoľné a náklady na účet neboli zrozumiteľne a samostatne
uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere alebo v akejkoľvek inej zmluve uzavretej so spotrebiteľom.

71. Podľa § 451 ods. 1 OZ, v znení ku dňu 02.04.2015, 16.07.2015, kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatí, musí obohatenie vydať.

72. Podľa § 451 ods. 2 OZ, v znení ku dňu 02.04.2015, 16.07.2015, bezdôvodným obohatením je

majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu
alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých
zdrojov.

73. Podľa § 456 OZ, v znení ku dňu 02.04.2015, 16.07.2015, predmet bezdôvodného obohatenia sa

musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa
vydať štátu.

74. Podľa § 457 OZ, v znení ku dňu 02.04.2015, 16.07.2015, ak je zmluva neplatná alebo ak bola
zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

75. Podľa § 517 ods. 1 OZ v znení ku dňu 02.04.2015, 16.07.2015, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas
nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom,má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto
podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.

76. Podľa § 517 ods. 2 OZ v znení ku dňu 02.04.2015, 16.07.2015, ak ide o omeškanie s plnením
peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa
tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania
ustanovuje vykonávací predpis.

77. Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, v znení ku dňu 02.04.2015, 16.07.2015, výška úrokov z omeškania je o päť
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

78. V rámci svojej rozhodovacej činnosti súd v predmetnom spore sledoval dve línie zásadných aspektov

pre účel posúdenia nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to neplatnosť zmluvy podľa
§ 39 OZ pre rozpor s dobrými mravmi, resp. obchádzanie zákona a bezúročnosť a bezpoplatkovosť
úveru v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.

79. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením

z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 OZ).

80. Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor
koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu (§ 456 OZ).

81. Ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko,
čo podľa nej dostal (§ 457 OZ).

82. Bezdôvodné obohatenie v zmysle citovanej právnej úpravy je konštruované ako záväzkový vzťah

(veľmi podobný zodpovednostnému vzťahu) medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na
úkor koho sa niekto obohatil. Bezdôvodné obohatenie je v zmysle citovanej úpravy konštruované ako
predmet plnenia, ktorý sa má vydať. Jeho zákonná úprava je taká, aby ak vzniklo, sa vydalo tomu,
na úkor koho bolo získané. Teda platí všeobecná zásada, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatí, musí toto obohatenie vydať. Dôvodom vzniku záväzku je získanie bezdôvodného obohatenia

na úkor iného. Takto vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil, a ktorý je povinný
bezdôvodné obohatenie vydať a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil, a ktorý má právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia, aj keď to zákon výslovne neustanovuje.

83. Zákon upravuje viacero foriem bezdôvodného obohatenia, pričom jedným z nich je majetkový

prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Ide o také plnenie, kde od začiatku nebol právny dôvod
na plnenie. Znamená to, že sa plnilo, hoci chýbala právna skutočnosť, najmä zmluva, na základe ktorej
sa spravidla plní. Takáto situácia môže nastať vtedy, keď sa účastník domnieva, že uzavrel zmluvu, hoci
ju neuzavrel, ale k plneniu došlo. Majetkový prospech môže vzniknúť aj plnením z neplatného právneho
úkonu spravidla z neplatnej zmluvy.

84. Zákon jednoznačne hovorí, že predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať a túto povinnosť
vydať bezdôvodné obohatenie má ten, kto ho získal na úkor iného. Subjektom, ktorý má právo žiadať
vydať bezdôvodné obohatenie je ten, na úkor koho sa niekto bezdôvodne obohatil.

85. Zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX jednoznačne vyplýva, že spotrebiteľ za
poskytnuté finančné prostriedky vo výške 2000,- € bol žalovanému povinný zaplatiť 1 926,99 € (321,04 €
predstavuje úrok, 395,95 € predstavuje poplatok za garantovanú službu a 1 210,- za poskytnutie služby
- „zabezpečenie splátok úveru“ v zmysle Zmluvy o poskytnutí služby komfort). Celková výška odmeny,
ktorú žalovaný od spotrebiteľa za poskytnutie úveru požadoval dosahuje až 96,35 % (1926,99 €/ 2000,-

€).

86. Z vykonaného dokazovanie je nepochybné, že žalobca, ako dlžník, a žalovaný, ako veriteľ, uzatvorili
Zmluvu o spotrebiteľskom úvere dňa 02.04.2015 pod č. XXXXXXXXX a na tom istom jednaní taktiežZmluvu o poskytnutí služby komfort. Nesporným medzi stranami sporu je, že žalobkyni bol poskytnutý
úver vo výške 2000,- € a na tento úver postupne splátkami uhradila celkovo 2 773,- €, teda sumu 773,-
€ zaplatila nad rámec skutočne poskytnutých peňažných prostriedkov.

87. Zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX jednoznačne vyplýva, že spotrebiteľ za
poskytnuté finančné prostriedky vo výške 460,- € bol žalovanému povinný zaplatiť 369,64 € (45,77 €
predstavuje úrok, 64,71 € predstavuje poplatok za garantovanú službu a 259,16 € za poskytnutie služby
- „zabezpečenie splátok úveru“ v zmysle Zmluvy o poskytnutí služby komfort). Celková výška odmeny,

ktorú žalovaný od spotrebiteľa za poskytnutie úveru požadoval dosahuje až 80,36 % (369,64 €/ 460,- €).

88. Z vykonaného dokazovanie je nepochybné, že žalobca, ako dlžník, a žalovaný, ako veriteľ, uzatvorili
Zmluvu o spotrebiteľskom úvere dňa 16.07.2015 pod č. XXXXXXXXX a na tom istom jednaní taktiež
Zmluvu o poskytnutí služby komfort. Nesporným medzi stranami sporu je, že žalobkyni bol poskytnutý
úver vo výške 460,- € a na tento úver postupne splátkami uhradila celkovo 708,51 €, teda sumu 248,51

€ zaplatila nad rámec skutočne poskytnutých peňažných prostriedkov.

89. Pri vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov každého jednotlivo a zároveň všetkých vo
vzájomnej súvislosti mal súd za to, že negociačný proces uzatvárania tak úverovej zmluvy, ako
aj zmluvy o doplnkovej službe bol preukázaný tak výpoveďou žalobkyne, ale najmä výpoveďou

obchodnej zástupkyne svedkyne L. D. a obchodných zástupcov J. A., J. N.B., A. L. J. T. Q., a
to svedeckými výpoveďami, ktoré súd posúdil ako listinné dôkazy vykonanými v iných obdobných
konaniach. Je síce potrebné prisvedčiť názoru žalovaného, že svedecké výpovede uskutočnené v iných
sporových konaniach sa prejednávaného prípadu a priori netýkajú a môžu byť touto skutočnosťou
ovplyvnené, avšak pri vyhodnotení dôkazov v ich logickej nadväznosti má súd za to, že najmä s

poukazomnavýpoveďobchodnejzástupkynesamotnéhožalovaného,žezmluvaogarantovanejslužbe,
ktorá bola uzatváraná v súvislosti so zmluvou úverovou, nakoľko sa jedná o inkasovanie splátok
úveru a za takúto službu bola medzi účastníkmi zmluvného vzťahu dojednaná osobitná odmena,
nepochybne bola podmienkou pre uzatvorenie úverovej zmluvy ak klient (žalobca) požadoval vyplatenie
peňažných prostriedkov v hotovosti, resp. bezprostredne vyplatených po uzatvorení úverovej zmluvy

prostredníctvom odovzdanej platobnej karty. Jednoducho zhrnuté bola podmienkou poskytnutia úveru
okamžite v hotovosti za predpokladu, že klient podpíše zmluvu o doplnkovej službe s dojednanou
odplatou. Jedná sa teda o prípad § 52a OZ, keď z povahy ich zmlúv, ako aj strán známeho účelu týchto
zmlúv pri ich uzatváraní zrejme vyplýva, že tieto zmluvy od seba sú vzájomne závislé. Za takéhoto stavu,
podľa názoru súdu, náklady spojené s doplnkovou službou mali byť započítané do ročnej priemernej

miery nákladov, nakoľko sa jedná o dodatočné náklady spotrebiteľa v súvislosti s poskytnutým úverom.

90. Žalovaný, ako poskytovateľ úveru, platbu odmeny v zmysle zmluvy o garantovanej službe do RPMN
nezahrnul, čo nebolo sporným, pretože žalovaný tvrdí, že táto zmluva bola uzatvorená samostatne
zo strany spotrebiteľa dobrovoľne a túto službu si vyžiadal a nebola podmienkou pre uzatvorenie

úverovej zmluvy. S týmto prezentovaným názorom súd nemôže súhlasiť jednak vzhľadom na vyššie
uvedené dôkazy a jednak logickým zhodnotením konania nielen žalobkyne, ale aj ďalších spotrebiteľov
vyslúchaných ako svedkov v iných konaniach, ktorí unisono uvádzajú, že inú možnosť ako platiť v
splátkach v hotovosti obchodnému zástupcovi nemali, o inom spôsobe platieb ani poučovaní neboli,
jedná sa väčšinou o osoby, ktoré opakovane uzatvárali úverové zmluvy, teda z čoho logicky vyplýva,

že neoplývali prebytkom finančných prostriedkov a preto je absolútne nelogickým, žeby akýkoľvek
priemernýspotrebiteľzasvojejzložitejfinančnejsituáciedobrovoľnevolilmožnosťpohodlnéhosplácania
splátok zo svojho domova len aby mohol zaplatiť za to odmenu vo výške 60,5 % (1210,- €/ 2000,- €),
resp. 56,33 % (259,16 €/ 460,- €) poskytnutého úveru keď by mu bola daná možnosť takúto zmluvu
nepodpísať a získať úver lacnejšie.

91. Vyššie uvedený stav kedy zmluva o doplnkovej službe je podmienkou uzatvorenia úverovej zmluvy
pri inkasovaní poplatku vo výške 60,5 %, resp. 56,33 % poskytnutého úveru, ktorý nie je započítaný
do PRMN a týmto spôsobom úver spotrebiteľa navyšuje, podľa názoru súdu, je konaním rozporným s
dobrými mravmi najmä z hľadiska spôsobu akým negociačný proces prebiehal a bol popísaný jednak

žalobkyňou, vyplýva z výpovedí viacerých spotrebiteľov, ale aj z výpovedí samotných obchodných
zástupcov. Zmluvu v tomto smere je potrebné považovať za zmluvu neplatnú absolútne pre rozpor s
dobrými mravmi, a teda aj zmluvu úverovú za zmluvu neplatnú.92. Ďalšie otázky týkajúce sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti a otázka aplikácie rozhodnutia C-42/15
vo veci Q. c/a Slovenská republika vzhľadom na neplatnosť zmluvy o garantovanej službe a následne
úverovej zmluvy je, podľa názoru súdu, irelevantná, nadbytočná, aj keď vzhľadom na vyššie uvedené

absencia správne vypočítanej RPMN robí úver sama o sebe bezúročným a bezpoplatkovým čo v
konečnom dôsledku by zakladalo rovnako režim vyporiadania bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k
platbám nad rámec skutočne poskytnutých peňažných prostriedkov.

93. Vyššie uvedený postup súd posudzuje ako postup rozporný s dobrými mravmi v rámci procesu

uzatvárania zmluvy úverovej a zmluvy o doplnkovej službe, ktorý spôsobil nezákonný stav, kedy cena
tejto služby nebola zarátaná do RPMN ako výdaj, ktorý nepochybne spotrebiteľ za účelom získania
úveru musel zaplatiť a týmto postupom žalovaný de facto obišiel zákon vo vzťahu k správnemu určeniu
príslušnej ročnej percentuálnej miery nákladov úverovej zmluvy. Argumentácie žalovaného, že žalovaný
nemohol v čase uzatvárania zmluvy vedieť o týchto nákladoch, pretože zmluva o dodatkovej službe ešte
nebola uzatvorená považuje súd za účelové, pretože, tak ako to vyplynulo najmä z výpovedí obchodných

zástupcov, podmienkou získania úveru v hotovosti bolo podpísanie zmluvy o doplnkovej službe, teda
ak spotrebiteľ požadoval peniaze z hľadiska ich poskytnutia okamžite v hotovosti bolo nepochybné, že
ak sa tieto peniaze takto poskytujú, následne sa musí podpísať aj zmluva o dodatkovej službe, teda o
tomto náklade v čase uzatvárania úverovej zmluvy sa už muselo vedieť, pretože inak úverová zmluva
by uzatvorená nebola a neboli by finančné prostriedky ani poskytnuté.

94. Keďže zmluva o doplnkovej službe, podľa názoru súdu, je absolútne neplatnou zmluvou pre
rozpor s dobrými mravmi, ako aj obchádzanie zákona o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 39 OZ,
všetky plnenia z tejto zmluvy vyplývajúce je potrebné vysporiadať v zmysle príslušných ustanovení o
bezdôvodnom obohatení, v zmysle ktorého sú strany povinné si vydať to čo plnili.

95.Vzhľadomnavyššieuvedenézdôvoduneplatnostiúverovejzmluvyvzávislostiodneplatnostizmluvy
o poskytnutí doplnkovej služby bol žalovaný zaviazaný povinnosťou vydať bezdôvodné obohatenie vo
výške 1 021,51 €.

96. Žalovaný je v omeškaní s povinnosťou vydať bezdôvodné obohatenie, na ktoré vydanie ho žalobca
vyzval mailovou správou z 23.05.2017 s určením lehoty plnenia do 29.05.2017, a teda počnúc dňom
30.05.2017 sa žalovaný nachádza v omeškaní a je povinný zaplatiť zákonný úrok z omeškania vo výške
5 % ročne v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení.

97. Požiadavka synalagmatickej reštitúcie, ktorú vzniesol žalovaný vo vzťahu k plneniu, ktoré na základe
zmluvy poskytol, a to že obchodný zástupca chodil inkasovať splátky, čím vznikli nepochybne náklady
spojené s týmto inkasovaním, a teda že žaloba opomína túto reštitúciu je potrebné uviesť, že je
to v prvom rade žalovaný, ktorý tento stav spôsobil kedy spotrebiteľovi podpis predmetnej zmluvy o
doplnkovej službe de facto nanútil bez možnosti dať mu inú možnosť voľby ako splácanie osobným

inkasovaním a tým spôsobom sumu úveru navýšil. Za takéhoto stavu by podľa § 3 OZ bolo rozporné
s dobrými mravmi, aby za takto nevyžiadanú službu, ktorá bola zo strany poskytovateľa de facto
spotrebiteľovi nanútená, spotrebiteľ ešte mal poskytnúť peňažnú refundáciu.

98. Vo vzťahu k obrane žalovaného vznesenou v replike v bode 7, 7.1 (č.l. 49) súd poukazuje na to,

že predmetná obrana žalovaného nie je dostatočne zrozumiteľná a jasná, nie je zrejmé z akej sumy,
v akom období a v akej výške úroku si na započítanie voči žalobkyni uplatňuje ním avizovaný úrok z
omeškania, preto súd na túto námietku neprihliadal.

99. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

100. Podľa § 255 ods. 2, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

101.Podľa§262ods.1CSP,onárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdvrozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.102. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

103. Žalovaná bola v konaní úspešná, súd jej preto priznal právo na náhradu trov konania v celosti. O
výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti vo veci samej samostatným uznesením.

104. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, ak je poplatník od poplatku

oslobodený a súd jeho žalobe alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo
jeho pomernú časť žalovaný alebo odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však
žalovaný alebo odporca nemá v konaní o rozvod manželstva, o určenie neplatnosti alebo o určenie
neexistencie manželstva, ak súd tak rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi, a v
konaní pred správnym súdom.

105. Podľa § 4 ods. 2 písm. u) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, u) spotrebiteľ domáhajúci
sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu.

106. Žalobca bol od povinnosti zaplatiť súdny poplatok oslobodený a súd žalobe vyhovel, preto
poplatková povinnosť v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení prešla na žalovaného.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní odo dňa doručenia
písomného vyhotovenia rozsudku, prostredníctvom Okresného súdu Lučenec, Ulica Dr. Herza 14, 984
37 Lučenec na Krajský súd Banská Bystrica, a to písomne.

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis
zostal na súde, a aby každá strana sporu dostala jeden rovnopis odvolania. Ak strana sporu nepredloží
potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jej trovy.

Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania

uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno
odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo

veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno
meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.Podľa § 366 Civilného sporového poriadku, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,
ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Podľa § 367 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie,
nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd.

Podľa § 367 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak sa rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným
skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o samostatné

spoločenstvo podľa § 76 a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektoré
subjekty, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí, ak od
rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo ak určitý
spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

Podľa § 367 ods. 3 Civilného sporového poriadku, právoplatnosť ostatných výrokov nie je dotknutá
ani vtedy, ak odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o príslušenstve pohľadávky, o jej
splatnosti alebo o predbežnej vykonateľnosti.

Podľa § 368 Civilného sporového poriadku, osoba oprávnená podať odvolanie sa môže odvolania vzdať.

Vzdať sa odvolania možno len voči súdu, a to až po vyhlásení rozhodnutia.

Podľa § 369 ods. 1 Civilného sporového poriadku, dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať
späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.

Podľa § 369 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť
napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od
právoplatnostinapadnutéhorozhodnutia,plynúvtakomprípadeodprávoplatnostiuzneseniaozastavení
odvolacieho konania.

Podľa § 369 ods. 3 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo
späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví.

Podľa § 369 ods. 4 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa
ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.