Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 7. november 2014

Súd: Okresný súd Bratislava IV
Spisová značka: 40C/215/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1413211525
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Kubiš

ECLI: ECLI:SK:OSBA4:2014:1413211525.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava IV samosudcom JUDr. Michalom Kubišom v právnej veci žalobcu: W. B., trvale

bytom L. 9, XXX XX Bratislava, zastúpený JUDr. PaedDr. Ivanom Pecníkom, PhD, MBA, advokátom so
sídlom Karloveská 32, 841 04 Bratislava, proti žalovanému: AXEL SK, s.r.o., so sídlom Hany Meličkovej
21, 841 05 Bratislava, IČO: 36 655 953, zastúpený JUDr. Igorom Klamárom, advokátom so sídlom
Družstevná 5, 831 04 Bratislava, o zaplatenie 7 308,- eura s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 5 168,10 eura do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

Súd žalobu vo zvyšnej časti z a m i e t a .

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania pozostávajúcu náhrady trov právneho
zastúpenia vo výške 706,47 eura do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám právneho
zástupcu žalobcu JUDr. PaedDr. Ivan Pecník, PhD, MBA, advokát so sídlom Karloveská 32, Bratislava.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobcasažaloboudomáhalodžalovanéhozaplateniasumy7308,-eurztitulunáhradyškodynazdraví.
Na odôvodnenie žaloby uviedol, že pri poskytovaní služieb v oblasti nákladnej dopravy žalovaným
dňa 28.03.2012 (preprava polygrafického prístroja) kontroloval správne uchytenie stroja v kontajneri,

pričom sa nachádzal na zadnej časti plošiny vozidla autožeriavovej služby. Pri náhlom a nečakanom
pohybe vozidla autožeriavovej služby smerom vpred, spadol do priestoru, ktorý sa náhle vytvoril medzi
plošinou vozidla autožeriavovej služby a kamiónom s kontajnerom. Utrpel pritom bolestivé poranenie
zápästia a bedrového kĺbu s nutnosťou operácie. Celkový čas hospitalizácie bol od 28.03.2012 do
04.04.2012, pričom práceneschopnosť ukončil dňa 31.05.2012. Znalec ohodnotil bolestné na 330 bodov,
čo predstavuje 5 076,- eur a sťaženie spoločenského uplatnenia na 150 bodov, čo predstavuje 2 307,-
eur.

Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že zamestnanec žalovaného na základe
objednávky žalobcu vykonával dopravu a vykládku polygrafického stroja. Vykládka bola ukončená,
žiadne osoby sa na nákladnom priestore vozidla nenachádzali a vodič chcel opustiť miesto vykládky. V
momente rozjazdu vozidla na jeho nákladný priestor z vedľa stojaceho nákladného motorového vozidla
z vodičovi neznámeho dôvodu preskočil žalobca a keďže vozidlo už bolo v pohybe, žalobca stratil
rovnováhu a spadol z vozidla na zem. Uviedol, že si nie je vedomý žiadneho porušenia zákona ani

bezpečnostných predpisov, ktoré je povinný dodržiavať pri výkone svojej činnosti a z toho dôvodu sa
necíti byť zodpovedný za ujmu na zdraví, ktorá vznikla žalobcovi. Dodal, že k úrazu žalobcu došlo
výlučne zavinením žalobcu.Súd vykonal vo veci dokazovanie a pri rozhodovaní vychádzal z nasledovného skutkového stavu:

Žalobca si u žalovaného objednal prepravu polygrafického stroja na deň 28.03.2012. Polygrafický stroj

bol naložený v sklade žalobcu na nákladné vozidlo žalovaného a následne prepravený na miesto
vykládky na Rybničnú ulicu v Bratislave, kde bol pripravený kamión iného prepravcu s kontajnerom, do
ktorého mal byť polygrafický stroj preložený. Uvedený skutkový stav nebol medzi účastníkmi sporný,
zhodne ho popísali vo svojej výpovedi aj vypočutí svedkovia, a to zamestnanec žalobcu (svedok Y.),
ktorý pomáhal pri preprave stroja, ako aj vodič žalovaného (svedok K.), ktorý stroj na základe objednávky

žalobcu prepravoval. Čo sa však týka samotného priebehu vykládky svedkovia (vrátane žalobcu)
už vypovedali rozdielne. Žalobca vypovedal, že po príchode na miesto vykládky vodič žalovaného
zacúval k pripravenému kontajneru čo najtesnejšie, približne na vzdialenosť 3-5 cm (č.l. 44 spisu).
Rovnako vypovedal aj svedok Y., keď uviedol, že vzdialenosť medzi nákladným vozidlom žalovaného
a kontajnerom bola asi 2-5 cm (č.l. 50 spisu). Naproti tomu svedok K. vypovedal, že táto vzdialenosť
bola asi 50 cm, čo odôvodnil tým, že medzi nákladnými vozidlami (žalovaného a druhým kamiónom

s kontajnerom) bol výškový rozdiel, keď korba nákladného vozidla žalovaného bola vo výške 1,5 m a
korba druhého kamióna 1 m, a aby medzi nich bolo možné dať prechodový plech, po ktorom sa mal stroj
premiestniť do kontajnera, musela byť medzi nimi takáto vzdialenosť. Uvedené zdôvodnenie sa však
súdu nejavilo ako logické a vierohodné, nakoľko v prípade takého veľkého výškového rozdielu medzi
jednotlivými vozidlami by prechodový plech o dĺžke 2 m (čo zhodne uviedli obaja svedkovia /č.l. 50 a 63

spisu/) musel vytvoriť na jednej strane výškovú prekážku a nebolo by možné na neho presunúť z korby
nákladného vozidla žalovaného paletový vozík s naloženým polygrafickým strojom, a takýmto spôsobom
ho premiestniť do druhého nákladného vozidla s kontajnerom. Navyše pri váhe prepravovaného stroja
2,5 tony (čo nebolo medzi účastníkmi sporné) by pri takej vzdialenosti hrozilo prehnutie tohto plechu.
Súd preto vychádzal z toho, že medzi obidvomi vozidlami bola v čase vykládky minimálna vzdialenosť

(okolo 5 cm), čo podporuje aj fotodokumentácia z obdobnej nakládky (č.l. 56-58 spisu), ktorú založil do
spisu žalobca. Žalobca ďalej vypovedal, že po naložení stroja na paletový vozík ho všetci traja (žalobca,
svedok Y. a vodič K.) premiestnili do pripraveného kontajnera na druhom nákladnom vozidle a následne
on spolu so svedkom Y. stroj ukotvili upínacími lanami v kontajneri. Potom poprenášali do kontajnera
príslušenstvo k stroju, jeho zamestnanec (svedok Y.) vytiahol paletový vozík spod nákladu a vrátil ho na

korbu nákladného vozidla žalovaného spolu aj s ďalšími pomôckami na prenášanie. Ďalej vypovedal, že
v čase keď jeho zamestnanec zaisťoval použité náradie na korbe nákladného vozidla žalovaného a on
pohľadom kontroloval upnutie nákladu v kontajneri, nastal prudký pohyb nákladného vozidla žalovaného
smerom dopredu, a ako stál na korbe nákladného vozidla žalovaného, táto mu ušla spod nôh a on
spadol do priestoru, ktorý sa vytvoril medzi obidvomi nákladnými vozidlami. Pohyb nákladného vozidla

žalovaného žalobca opísal ako prudký a nečakaný, resp. ako "skočenie" (č.l. 44-45 spisu). V zhode s ním
opísalpriebehvykládkyajsvedokY.(č.l.47-50spisu).Tentonavyšeuviedol,žekeďnakorbenákladného
vozidla žalovaného kontroloval špedičné náradie, žalobca stál na konci kontajnera a kontroloval, či je
všetko upevnené. Potom vodič žalovaného zakričal "Pozor, idem potiahnuť" a následne sa pohol takým
spôsobom, že aj on mal čo robiť, aby sa udržal na nohách. Uviedol, že mal pocit, ako keby sa vodičovi

šmykla noha zo spojky. Následne videl ako žalobca, ktorý jednou nohou stál v kontajneri a druhú mal
na korbe nákladného vozidla žalovaného, spadol, a to tak, že mu jedna noha ušla, následne sa snažil v
kontajneri niečoho zachytiť, a potom spadol rukou na hranu toho kontajnera a následne na zem. Svedok
K. vypovedal (č.l. 63-69 spisu), že pri vykládke osobne pomáhal, a to tak, že bol na korbe a mechanickou
rukoupridržiavalpolygrafickýstroj,abysanezošmykoldokontajnera,keďžemedzinákladnýmivozidlami

bol výškový rozdiel. Potom ako bol stroj naložený vypol motor. Potom ešte žalobca so svedkom Y.
uväzovali stroj v druhom kamióne. Ďalej vypovedal, že po vyložení stroja spolu so svedkom Y. zišli z
korby, odtiahli prechodový plech a potom mu svedok Y. povedal, aby potiahol auto. Ešte pred samotným
potiahnutím však zakričal, že ide potiahnuť, aby si dávali pozor, keďže už bol večer (č.l. 63 spisu).
Vypovedal tiež, že svedok Y. bol stále pri zadnej časti jeho nákladného vozidla, stál na zemi, a keď

(svedok K.) išiel smerom ku kabíne svojho nákladného vozidla zakričal pri nastupovaní do kabíny "Pozor,
štartujem". Uviedol, že žalobca bol vtedy v druhom kamióne, kde bol aj stroj, pričom kým sa dostal
do kabíny svojho nákladného vozidla, tak ubehlo asi 10 sekúnd. Potom ako nastúpil do kabíny, hneď
naštartoval a potiahol auto asi 2 m, aby mohol pozatvárať bočnice na korbe (č.l. 66 spisu). Následne
vystúpil a už len videl, ako bol žalobca na zemi. Uviedol tiež, že stroj bol naložený v kontajneri asi 1

m hlboko (č.l. 65 spisu), a že keď aj so svedkom Y. zišli z korby po premiestnení stroja do kontajnera,
tak žalobca bol v kontajneri a uväzoval stroj, pričom aj so svedkom Y. tam naňho čakali asi 15 minút
(č.l. 69 spisu).Na tomto mieste súd poukazuje na viaceré rozpory medzi výpoveďou svedka K. a výpoveďami žalobcu
a svedka Y. (ktoré boli vzájomne súladné), ako aj na viaceré logické rozpory v samotnej výpovedi
svedka K.. Predovšetkým súd poukazuje na to, že podľa výpovede svedka K., tento po naložení stroja

do pripraveného kontajnera zišiel z korby a vypol motor na svojom nákladnom vozidle. Spolu s ním
mal z korby zísť aj svedok Y., a takto mali obaja čakať na žalobcu, kým pouväzuje stroj v kontajneri
približne 15 minút. Súdu sa javí ako nelogické a nevierohodné, aby svedok K. aj so svedkom Y. čakali na
zemi 15 minút na žalobcu, kým upevní stroj v kontajneri a potom sa zrazu svedok K. rozhodol posunúť
svoje nákladné vozidlo dopredu, aby mohol zatvoriť bočnice. Ak sa na jeho korbe (podľa jeho tvrdenia)

nikto nenachádzal (svedok Y. mal čakať na zemi, žalobca mal byť v kontajneri druhého nákladného
vozidla), tak za týmto účelom (zatvorenie bočníc) mohol predsa svedok K. posunúť vozidlo aj skôr, a nie
nezmyselne čakať (nevedno na čo) 15 minút na zemi. Navyše na inom mieste svedok K. vypovedal (č.l.
64 spisu), že stroj v druhom kamióne uväzoval žalobca spolu so svedkom Y., a nie iba sám žalobca.
Na ďalšom mieste svedok K. vypovedal (č.l. 69 spisu), že dokonca on sám pomáhal žalobcovi uväzovať
stroj v kontajneri, hoci predtým uviedol (č.l. 68 spisu), že nie je špecializovaný na upnutie takéhoto

stroja, preto nemohol objednávku vykonať sám. Súd ďalej považuje za nelogické, aby svedok K. pred
samotným potiahnutím vozidla zakričal, že "ide potiahnuť, aby si dávali pozor" (č.l. 63 spisu), ak sa
podľa jeho tvrdenia nikto na korbe jeho nákladného vozidla nenachádzal. Nie je teda zrejmé, koho
(a prečo) upozorňoval a kto si mal dávať pozor. Súd tiež považuje za nelogické a nevierohodné, aby
žalobca (podľa verzie svedka K. a na nej založenej obrane žalovaného) preskočil na jeho korbu z

druhého nákladného vozidla v momente, keď sa pohýnal (keď už bolo vozidlo v pohybe), a to za situácie,
ak medzi obidvomi nákladnými vozidlami mala byť podľa svedka K. vzdialenosť 50 cm a navyše aj
výškový rozdiel. Malo ísť pritom o prudké pohnutie smerom dopredu, resp. nadskočenie. Naviac súd
poukazuje na vyšší vek žalobcu (bez toho, že by sa tým chcel žalobcu akokoľvek dotknúť) a považuje
za vysoko nepravdepodobné (až vylúčené), aby osoba v jeho veku preskakovala na vyvýšenú korbu

naštartovaného a pohýnajúceho sa nákladného vozidla vzdialeného 50 cm, ktoré sa navyše pohlo
smerom dopredu prudko, resp. pri pohnutí nadskočilo. Túto nelogickosť ešte zosilňuje to, že podľa
svedka K. z druhého nákladného vozidla s kontajnerom sa dalo bez problémov zísť dole po schodíkoch,
ktoré má každý náves na pravej strane (č.l. 69 spisu). Z predloženej fotodokumentácie (č.l. 56 spisu)
však vyplýva, že minimálne v danom prípade (aj keď išlo o inú nakládku) sa žiadne schodíky na návese

nenachádzali. Navyše, ak sa žalobca do kontajnera druhého kamióna dostal z korby nákladného vozidla
žalovaného, súd zastáva názor, že mu mal svedok K. umožniť, aby sa z tohto kontajnera dostal naspäť
na zem rovnakým spôsobom, ako sa tam dostal (teda po korbe nákladného vozidla žalovaného), a to o
to viac, ak na žalobcu čakal na zemi 15 minút. Navyše ak svedok K. vedel, že žalobca sa nachádza v
kontajneriavzdialenosťmedzikoncomkontajneraanaloženýmstrojombolaiba1m(čouviedolsamotný

svedok K.), tak si musel byť vedomý toho, že ak sa pohne so svojím nákladným vozidlom dopredu,
vytvorí tak pre žalobcu nebezpečnú situáciu. Preto súd zastáva názor, že svedok K. sa nemal vôbec s
vozidlom pohýnať (a to ani o 1 m za účelom zatvorenia bočníc), kým žalobca nebol bezpečne na zemi.
Súd pritom vzhľadom na početné rozpory vo výpovedi svedka K. neuveril tomu, že v čase pohnutia sa
na jeho korbe nikto nenachádzal, ale naopak vychádzal so zhodných (a vzájomne súladných) výpovedí

žalobcu a svedka Y., podľa ktorých bol v momente pohnutia na korbe motorového vozidla žalovaného
nielen svedok Y., ale aj žalobca. Ich výpovede súd na rozdiel od výpovede svedka K. vyhodnotil ako
logické a vnútorne konzistentné. V tomto kontexte potom vyznieva logicky prečo (a koho) svedok K.
upozorňoval, že ide potiahnuť vozidlo, a kto si mal dávať pozor. Súd teda vychádzal z toho, že svedok K.
sa pohol so svojím nákladným vozidlom aj so svedkom Y. (ktorý v tom čase uchytával prepravné náradie

na korbe nákladného vozidla žalovaného) a so žalobcom (ktorý pohľadom kontroloval upnutie stroja v
kontajneri). Súd tiež vychádzal z toho, že v momente pohnutia stál žalobca na hrane medzi obidvoma
nákladnými vozidlami (keďže bola medzi nimi vzdialenosť iba 5 cm) a v dôsledku prudkého pohnutia,
resp. nadskočenia nákladného vozidla žalovaného žalobca spadol do priestoru, ktorý sa vytvoril medzi
obidvomi nákladnými vozidlami. Prudkosť pohnutia, resp. nadskočenie pritom logicky vysvetlil vo svojej

výpovedi samotný svedok K. (č.l. 65 spisu), keď uviedol, že nakoľko bolo jeho vozidlo naložené a
následne došlo k vyloženiu stroja, tak vzpery na jeho vozidle mohli spôsobiť to, že vozidlo sa pohlo s
miernym nadskočením. Čo sa týka presnej polohy (postavenia) žalobcu v čase pohnutia nákladného
vozidla žalovaného žalobca uviedol, že sa nachádzal približne na hrane medzi obidvoma nákladnými
vozidlami (č.l. 79 spisu). Svedok Y. uviedol, že v čase, keď svedok K. zakričal že ide potiahnuť, žalobca

stál na konci kontajnera (čo nevylučuje, že stál na hrane medzi obidvomi vozidlami, keďže vzdialenosť
medzinimibolaminimálna)avčase,keďsavozidlopohlo,žalobcastáljednounohouvkontajneriadruhú
mal na korbe nákladného vozidla žalovaného (čo tiež zodpovedá polohe približne na hrane obidvoch
vozidiel). Navyše od momentu, keď svedok K. zakričal, že ide potiahnuť, až do momentu, keď vozidlopotiahol, uplynulo 10 sekúnd (čo uviedol samotný svedok K. /č.l. 65 spisu/), a to aj vysvetľuje, prečo sa
poloha žalobcu za tento čas mohla zmeniť (od konca kontajnera po hranu medzi obidvomi vozidlami). To
však nič nemení na tom, že svedok K. sa mal presvedčiť, či sa žalobca nenachádza na jeho korbe práve

v čase pohnutia, a nie v čase, keď bol ešte na zemi pri zadnej časti svojho nákladného vozidla (zvlášť
za situácie, keď odvtedy uplynulo 10 sekúnd). Navyše súd nemohol vychádzať z tvrdenia žalovaného
(založeného na výpovedi svedka K.), že žalobca preskočil na jeho korbu v momente rozjazdu vozidla
(keď už bolo vozidlo v pohybe), nakoľko z výpovede svedka K. jednoznačne vyplynulo, že tento priamo
nevidel, ako (a odkiaľ) žalobca spadol a videl ho až na zemi. Tiež uviedol, že v spätných zrkadlách pri

pohnutí smerom dopredu nič nevidel, lebo bola tma (č.l. 65 spisu). Naproti tomu svedok Y. priamo videl,
ako žalobca spadol a kde sa vtedy žalobca nachádzal.

Pri páde žalobca utrpel zranenia - zlomeninu dolného konca vretennej kosti, úplnú s posunutím
úlomkov, liečenú konzervatívne v sadrovej dlahe, po napravení úlomkov zlomeniny v celkovej anestézii
a zlomeninu krčka stehnovej kosti (nezaklinenú), liečenú operáciou, po napravení v celkovej anestézii

vložením titánového implantátu, čo mal súd za preukázané zo znaleckého posudku č. 914927-03/13 zo
dňa 07.05.2013 vypracovaného znalcom z odvetvia chirurgie a traumatológie W.. B. W., B.. (č.l. 11-17
spisu). Znalec ohodnotil bolestné za zlomeninu dolného konca vretennej kosti na 60 bodov a zlomeninu
krčka stehnovej kosti na 270 bodov (po 50 % zvýšení z dôvodu operácie). Sťaženie spoločenského
uplatnenia za obmedzenie pohyblivosti ľavého zápästia ľahšieho stupňa ohodnotil znalec na 50 bodov

a obmedzenie pohyblivosti bedrového kĺbu ľahkého stupňa na 100 bodov.

Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:

Podľa § 415 zákona č. 40/1964 Zb. Občianky zákonník (ďalej len "O.z.") každý je povinný počínať si tak,

aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

Podľa § 420 ods. 1 O.z. každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

Podľa § 420 ods. 2 O.z. škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola

spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto
spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov
nie je tým dotknutá.

Podľa § 427 ods. 1 O.z. fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu

vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.

Podľa § 441 O.z. ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola
škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

Podľa § 444 O.z. pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho
spoločenského uplatnenia.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského
uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.z. o

zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne
a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení
neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 437/2004 Z.z.") pri určení výšky náhrady za bolesť a výšky
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť
alebo sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku (§ 7 a 8).

Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z.z. výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 2% z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v
hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok
predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu podľa odseku 1, za jeden bod a výsledná suma

sa zaokrúhli na najbližšie celé euro smerom nahor.

Podľa § 5 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z.z. Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky ustanoví
výšku náhrady za bolesť a výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia určenú podľa odseku 2opatrením vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 3) uverejnením oznámenia o jeho vydaní
najneskôr do 31. mája príslušného kalendárneho roka

Podľa § 1 opatrenia 20/2012 Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 3266-OL-2012 o
ustanovení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2012
výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2012 za jeden
bod je 15,72 eur.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov upravená v § 427 O.z. je
osobitným druhom občianskoprávnej zodpovednosti za škodu, ktorá spočíva na princípe objektívnej
zodpovednosti. Na vznik tejto zodpovednosti sa teda nevyžaduje zavinené konanie. Zodpovednosť za
škodu podľa § 427 O.z. spočíva v tom, že ide o zodpovednosť za škodu vyvolanú osobitnou povahou
prevádzky dopravného prostriedku. Medzi osobitnou povahou prevádzky a medzi spôsobenou škodou
musí byť príčinná súvislosť. Osobitná povaha prevádzky spočíva v tom, že z tejto prevádzky vyplýva

pre okolitý svet zdroj zvýšeného nebezpečenstva v súvislosti s činnosťou a pohybom dopravného
prostriedku. Zdroju zvýšeného nebezpečenstva nemožno čeliť ani vhodnými opatreniami technického
charakteru pri udržiavaní dopravných prostriedkov v stave spôsobilom na riadne užívanie, ani riadnym
spôsobom ich užívania v súlade s príslušnými pravidlami premávky. Zdroje zvýšeného nebezpečenstva
spočívajú často v skutočnostiach, na ktoré ani prevádzkovateľ, ani vodič nemôžu vplývať. Preto je

odôvodnená objektívna zodpovednosť. V záujme ochrany tretích (nezúčastnených) osôb sa riziko z
prevádzky prenáša výlučne len na prevádzkovateľa. Aj pre prípady zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou dopravných prostriedkov platí zásada vyjadrená v § 420 ods. 2 O.z., podľa ktorej škoda
je spôsobená právnickou alebo fyzickou osobou, ak bola spôsobená pri ich činnosti tými osobami,
ktoré na túto činnosť použili. To znamená, že vodič prevádzkovateľa dopravného prostriedku spravidla

nebudezodpovednýzaškoduspôsobenúprevádzkoudopravnéhoprostriedku,akdopravnýprostriedok,
prevádzkou ktorého bola spôsobená škoda, použil v rámci svojej činnosti pre prevádzkovateľa.

V nadväznosti na výklad podaný vyššie aplikujúc citované ustanovenia relevantných právnych predpisov
na skutkový stav ustálený vykonaným dokazovaním dospel súd k záveru, že v posudzovanej veci bola

žalobcovi spôsobená škoda na zdraví prevádzkou dopravného prostriedku žalovaného pri vykonávaní
prepravy nákladu na základe objednávky žalobcu. Ako bolo uvedené vyššie v tomto prípade sa jedná
o objektívnu zodpovednosť prevádzkovateľa dopravného prostriedku (v tomto prípade žalovaného ako
právnickej osoby vykonávajúcej dopravu - prepravu nákladu) bez ohľadu na zavinenie. Preto obrana
žalovaného založená na tom, že pri vykonávaní prepravy neporušil žiadny zákon ani bezpečnostné

predpisy, ktoré je povinný dodržiavať pri výkone svojej činnosti, bola bez právneho významu. Rovnako
bez právneho významu bolo poukazovanie žalobcu na jednotlivé ustanovenia zákona č. 8/2009 Z.z.
o cestnej premávke, ktoré mal vodič žalovaného pri vykonávaní prepravy porušiť. V tejto súvislosti
súd poukazuje na to, že nakoľko vodič žalovaného použil dopravný prostriedok (prevádzkou ktorého
bola spôsobená škoda) v rámci činnosti vykonávanej pre žalovaného, je v zmysle § 420 ods. 2

O.z. daná zodpovednosť (a tým aj pasívna vecná legitimácia) samotného žalovaného, a nie vodiča
dopravného prostriedku. Čo sa týka jednotlivých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle
ustanovenia § 427 O.z. sú nimi osobitná povaha prevádzky, škoda a príčinná súvislosť medzi osobitnou
povahou prevádzky a spôsobenou škodou. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že škoda na
zdraví žalobcu bola spôsobená osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku žalovaného (ako

prevádzkovateľa vykonávajúceho dopravu - nákladnú), a to pohybom dopravného prostriedku smerom
dopredu (kedy došlo k miernemu nadskočeniu dopravného prostriedku spôsobeného uvoľnením vzpier
po vyložení nákladu o hmotnosti 2,5 tony). Medzi touto okolnosťou a vznikom škody na zdraví žalobcu je
daná zároveň bezprostredná a priama príčinná súvislosť, nakoľko ak by sa nákladné vozidlo žalovaného
nepohlo (resp. nenadskočilo pri pohnutí), k pádu žalobcu do priestoru medzi obidvomi vozidlami by

zo stojaceho vozidla nepochybne nedošlo (ani nemohlo dôjsť, keďže medzi nákladným vozidlom
žalovaného a druhým nákladným vozidlom s kontajnerom bola vzdialenosť okolo 5 cm). V tejto súvislosti
súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cz 42/71 zo dňa 27.10.1971 publikované v Sb.
NS vo zväzku 1, ročník 1972 na strane 20 pod poradovým číslom 9, v zmysle ktorého osobitná povaha
prevádzky motorového vozidla je charakterizovaná rôznymi okolnosťami, ako je napr. rýchlosť, hlučnosť,

vybavenie technického zariadenia, konštrukcia a pod. Motorové vozidlo je v prevádzke nielen vtedy, keď
sa pohybuje, ale aj vtedy, keď síce stojí, ale v chode je jeho motor. Teda prevádzkou motorového vozidla
je aj príprava k jazde a bezprostredné výkony po ukončení jazdy, ako aj výkony potrebné na udržovanie
vozidla. Už samo uvedenie motorového vozidla do chodu patrí k prevádzke motorového vozidla bezohľadu na to, či sa vozidlo uvedie do pohybu či nie, nech sa už tak stalo na ceste, prípadne na inom
priestranstve verejnosti prístupnom alebo ešte v garáži, a či motor uviedol do chodu sám prevádzateľ
alebo jeho pracovník. V tomto kontexte potom ani nebolo rozhodujúce, či sa vozidlo žalovaného pohlo

prudko (resp. s nadskočením) alebo nie, keďže už samotné pohnutie sa vozidla možno považovať za
okolnosť charakterizujúcu osobitnú povahu prevádzky motorového vozidla. Napriek tomu v konaní bolo
preukázané, že k pohnutiu vozidla žalovaného došlo s miernym nadskočeniu (v dôsledku uvoľnenia
vzpier po vyložení nákladu), čo možno podľa názoru súdu považovať navyše za okolnosť, ktorá má
svoj pôvod v samotnej prevádzke dopravného prostriedku, kedy v zmysle ustanovenia § 428 O.z.

neprichádza do úvahy zbavenie sa zodpovednosti prevádzkovateľa za škodu. V tejto súvislosti súd
poukazuje na rozhodnutie Mestského súdu Praha sp. zn. 6Co 675/67 zo dňa 10.01.1968 publikované v
Sb. NS vo zväzku 2, ročník 1969 na strane 118 pod poradovým číslom 16, v ktorom tento súd posudzoval
prípad úrazu žalobkyne spôsobeného prudkým zabrzdením dopravného prostriedku, pričom uzavrel,
že "Rychlost jízdy tohoto dopravního prostředku (autobusu) je specifickou vlastností tohoto provozu a
prudkost zastavení je okolností, která má původ v tomto provozu; není tedy na místě přesvědčení soudu

prvního stupně, že škoda vzniklá žalobkyni nesouvisí s provozem.".

Vychádzajúc z uvedeného možno teda uzavrieť, že škoda na zdraví žalobcu bola spôsobená osobitnou
povahou prevádzky dopravného prostriedku žalovaného (navyše okolnosťou, ktorá má svoj pôvod
priamo v samotnej prevádzke dopravného prostriedku), pričom medzi osobitnou povahou prevádzky

dopravného prostriedku žalovaného a škodou spôsobenou žalobcovi na zdraví je daná bezprostredná
a priama príčinná súvislosť, čím je daná zodpovednosť žalovaného ako prevádzkovateľa tohto
dopravného prostriedku vykonávajúceho dopravu (prepravu nákladu) v zmysle § 427 ods. 1 O.z. v
spojení s § 420 ods. 2 O.z..

Spôsobené zranenia žalobcu a ohodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia
príslušným počtom bodov nebolo medzi účastníkmi sporné, navyše jednoznačne vyplýva zo znaleckého
posudku č. 914927-03/13 zo dňa 07.05.2013 vypracovaného znalcom z odvetvia chirurgie a
traumatológie W.. B. W., B.., v ktorom znalec ohodnotil bolestné spolu na 330 bodov a sťaženie
spoločenského uplatnenia spolu na 150 bodov, čo po vynásobení žalobcom uplatnenou sumou 15,38

eura za jeden bod zodpovedá žalovanej sume 7 383,- eur. V tejto súvislosti súd len okrajom poukazuje
na to, že správna výška náhrady za jeden bod v zmysle § 5 ods. 2, 4 zákona č. 437/2004 Z.z. v spojení s
§ 1 opatrenia 20/2012 Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 3266-OL-2012 predstavovala
v roku 2012 (kedy došlo ku škode na zdraví) sumu 15,72 eura. Keďže žalobcom uplatnená suma bola
nižšia ako by mu prislúchala v zmysle predmetných ustanovení, súd viazaný žalobnou žiadosťou (§ 153

ods. 2 O.s.p.) vychádzal iba zo sumy uplatnenej žalobcom.

Súd však nemohol žalobcovi priznať celý uplatnený nárok, keďže nemohol nechať bez povšimnutia aj
zavinenie samotného žalobcu na vzniku škody v zmysle § 441 O.z. v spojení s § 420 ods. 1 O.z. a § 415
O.z.. Súd po vyhodnotení skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že na

vzniku škody sa podieľal aj žalobca, keď porušil všeobecnú prevenčnú povinnosť ustanovenú v § 415
O.z. počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.
Z charakteru správania (konania) žalobcu v rozhodnom okamihu v spojení so špecifickými okolnosťami
posudzovaného prípadu súd vyvodil, že žalobca si nepočínal dostatočne opatrne, aby zabránil vzniku
škody na svojom zdraví. Súd vychádzal z toho, že žalobca sa nachádzal v kritickom mieste (na rozhraní

medzi obidvomi nákladnými vozidlami) aj potom, čo vodič nákladného vozidla žalovaného zakričal, že
ide s autom potiahnuť, a hlavne aj potom, čo vodič naštartoval auto. Práve túto okolnosť považoval súd
pri určení miery zavinenia žalobcu na vzniku škody za rozhodujúcu, nakoľko aj keby žalobca nepočul
upozornenie vodiča (čím sa žalobca bránil), naštartovanie vozidla musel počuť (aj ho pocítiť v dôsledku
vibrovania). Ak napriek tomu zotrval na predmetnom kritickom mieste (na rozhraní medzi obidvomi

nákladnými vozidlami, resp. jednou nohou na jednom vozidle a druhou na druhom vozidle) nepočínal si
dostatočne opatrne (nevynaložil dostatočnú mieru opatrnosti, ktorú bolo možné od bežného človeka v
danej situácii rozumne očakávať), aby zabránil vzniku škody, ktorej mohol jednoducho zabrániť tým, že
by v tomto okamihu vstúpil do kontajnera s naloženým polygrafickým strojom, alebo by odstúpil od tohto
kritického miesta do väčšej vzdialenosti na korbu nákladného vozidla žalovaného. Žalobca však nevyužil

ani jednu z týchto v danom čase do úvahy prichádzajúcich možností ako predísť škode, a namiesto
toho zostal stáť na predmetnom kritickom mieste. Súd pritom podiel žalobcu na vzniku škody ustálil
na 30 %, keďže práve tento rozsah zodpovedá podľa názoru súdu charakteru (nesprávneho) konania
žalobcu v predmetnej situácii, a to po zohľadnení všetkých ostatných okolností posudzovanej veci. Súdtotiž vychádzal aj z toho, že hoci žalobca neurobil všetko čo mohol, aby zabránil vzniku škody, bolo
predovšetkým na vodičovi nákladného vozidla žalovaného, aby sa s vozidlom nepohýnal v čase, ak sa
na jeho korbe nachádzali iné osoby. Mal teda trvať na tom, aby všetky osoby z jeho korby zišli dolu na

zem (a to rovnakým spôsobom, ako sa tam dostali, teda po jeho korbe), a až potom sa mal s vozidlom
pohnúť dopredu (hoci aj len o meter za účelom zatvorenia bočníc na svojom nákladnom vozidle). Ako
už súd uviedol vyššie, upozornenie vodiča, že chce potiahnuť vozidlo, za situácie, že vedel, že sa na
jeho korbe nachádza svedok Y., a že za čas, kým sa dostane do kabíny, naštartuje motor a pohne sa
dopredu, môže na jeho korbu vstúpiť aj žalobca (ktorý sa v tom čase nachádzal v tesnenej blízkosti

rozhrania medzi obidvomi vozidlami, keďže medzi naloženým strojom v kontajneri a koncom kontajnera
bola vzdialenosť okolo 1 m /ako to uviedol samotný svedok K. na č.l. 65 spisu/), nepovažoval súd za
dostatočné opatrenie z jeho strany. Svedok K. sa mal totiž presvedčiť, či sa na jeho korbe v zadnej časti
nenachádza žalobca (ktorý sa tam pohyboval už predtým, resp. na rozhraní medzi obidvomi vozidlami)
bezprostredne pred pohnutím z miesta. Ak po nahliadnutí do spätných zrkadiel nič nevidel, lebo bola
tma (ako to sám vo svojej výpovedi uviedol /č.l. 65 spisu/), mal urobiť iné vhodné opatrenia na to, aby sa

presvedčil, že sa na jeho korbe v momente pohnutia nikto nenachádza a že sa môže bezpečne pohnúť.

Po vyhodnotení všetkých uvedených okolností súd stanovil podiel zavinenia žalobcu na vzniku škody
práve na rozsah 30 % (o ktorý znížil žalobcom uplatnenú sumu 7 383,- eur) a žalobcovi priznal sumu 5
168,10 eura ako náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Vo zvyšnej časti uplatneného

nároku (čo do sumy 2 214,90 eura) súd žalobu zamietol.

Čo sa týka miery účasti žalobcu na vzniku škody (a okolností, z ktorých súd vychádzal pri jej určení) súd
dáva podporne (na podporu správnosti svojich záverov) do pozornosti tiež rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 1598/2005 zo dňa 28.06.2007, ktorého právne závery možno podľa

názoru súdu vztiahnuť aj na posudzovanú vec.

O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p..
Žalobca mal v konaní iba čiastočný úspech, a to v rozsahu 70 % uplatneného nároku, žalovaný mal
úspech v rozsahu 30 %. Po odpočítaní úspechu žalovaného od úspechu žalobcu, súd priznal žalobcovi

náhradu trov konania pozostávajúcu z náhrady trov právneho zastúpenia v rozsahu 40 % (zo sumy
1 766,18 eura), a to za 6 úkonov právnej služby po 237,34 eura (1. prevzatie a príprava zastúpenia
dňa 20.06.2013, 2. písomné podanie na súd - žaloba zo dňa 20.06.2013, 3. účasť na pojednávaní dňa
22.04.2014, 4. účasť na pojednávaní dňa 13.06.2014, 5. účasť na pojednávaní dňa 12.09.2014, 6. účasť
na pojednávaní dňa 07.11.2014) + 2x režijný paušál (rok 2013) po 7,81 a 4x režijný paušál (rok 2014) po

8,04 eura + 20 % DPH (náhrada trov právneho zastúpenia vyčíslená v zmysle § 9, § 10 ods. 1, § 14 ods.
1 písm. a/, b/ v znení účinnom do 30.06.2013, § 13a ods. 1 písm. d/ v znení účinnom od 01.07.2013, §
16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.).
Súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť náhradu trov konania k rukám právneho zástupcu žalobcu s
poukazom na § 149 ods. 1 O.s.p..

Súd nepriznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia za úkon právnej služby - písomné vyjadrenie
k veci zo dňa 26.09.2014, nakoľko tento úkon neobsahoval žiadne nové skutočnosti významné pre
rozhodnutie súdu (porušenie jednotlivých ustanovení zákona o cestnej premávke vodičom žalovaného,
na ktoré v tomto vyjadrení poukazoval žalobca, nebolo pre rozhodnutie súdu relevantné), ale iba zhrnutie

stanoviska žalobcu k doterajšiemu priebehu konania a po obsahovej stránke malo toto vyjadrenie skôr
charakter záverečnej reči v zmysle § 118 ods. 4 O.s.p. (samotný žalobca ho označil ako vyjadrenie k
vecnej a právnej stránke veci podľa § 118 ods. 4 O.s.p.). Vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na
to, že záverečná reč býva pravidelnou súčasťou posledného pojednávania pred vyhlásením rozsudku
(ako tomu bolo aj v predmetnej veci), súd nepovažoval tento úkon právnej služby za účelný, a preto za

neho náhradu trov právneho zastúpenia žalobcovi nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súde Bratislava IV.Odvolanie proti rozsudku musí obsahovať všeobecné náležitosti každého podania podľa § 42 ods. 3
O.s.p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, podpísané datované, v
dostatočnom počte rovnopisov a s prílohami, v opačnom prípade bude rovnopis s prílohami vyhotovený

na trovy účastníka), a náležitosti podľa § 205 ods. 1 O.s.p. (proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa rozhodnutie napáda, v čom sa rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha).

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že (§ 205

ods. 2 O.s.p.):
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozsudkom, možno podať návrh na

vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.