Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. september 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/130/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616208399
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Turza
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5616208399.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Turzu
a členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Ladislava Mejstríka, v právnej veci žalobkyne JUMA
Reality, a.s., so sídlom Klenová 9, Bratislava, IČO: 50474545, zastúpenej RR Legal Corp., s.r.o.,
advokátska kancelária, so sídlom Humenské námestie 4, Bratislava, IČO: 46789634, proti žalovanej
YMCA na Slovensku, občianske združenie, so sídlom Námestie osloboditeľov 1, Liptovský Mikuláš, IČO:

00682853, zastúpenej BADUCCI legal, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Mostová 2, Bratislava,
IČO: 36872900, o zaplatenie 690.000,00 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 4C/211/2016-321 zo dňa 23.11.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej p r i z n á v anárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie podľa § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, 3, § 131 ods. 1, 2, §

451 ods. 1, 2, § 107 ods. 1, 2 OZ zamietol žalobu žalobkyne ako právnej nástupkyne (na základe zmluvy
o postúpení pohľadávky) nadácie INTENDA, v ktorej sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia
získaného bez právneho dôvodu spočívajúceho v zhodnotení stavby súp. č. XXXX postavenej na CKN
parcele č. 7559 a súp. č. XXXXXX postavenej na CKN parcele č. 7560/1 vedené na LV XXXX pre kat.
úz. I. - S. A., vykonanými investíciami za obdobie 19.02.2002, kedy ich na základe darovacej zmluvy
právna predchodkyňa nadobudla do 01.12.2014, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok Krajského

súdu v Bratislave z 23.10.2014 č.k. 9Co/19/2013-614, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného
súdu Bratislava I č.k. 11C/194/2005-553 z 08.10.2012, ktorým určil, že predmetné stavby patria do
vlastníctva žalovanej. Z vykonaného dokazovania, mal preukázané, že k zhodnocujúcim investíciám
dochádzalo v rokoch 2009 až 2014, ktorá skutočnosť vyplynula zo znaleckého posudku znalca Ing.
Ivana Dobiáša č. 186/2016, keď z jeho písomného vyjadrenia ďalej vyplynulo, že v rokoch 2001 až 2006
na stavbách nebola vykonaná žiadna modernizácia a rekonštrukcia a z písomného podnetu právnej
predchodkyne žalobkyne na podanie mimoriadneho dovolania vyplýva, že investície boli vynakladané

v rokoch 2008 až 2012. V období vynakladania investícií (2009 až 2014) však bola držba právnej
predchodkyne žalobkyne neoprávnená, pretože najneskôr v období medzi 28.12.2005, kedy žalovanou
bola podaná žaloba o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, do 12.12.2006,
kedy bol vyhlásený rozsudok Okresným súdom Bratislava I, došlo k doručeniu žaloby o určenie
vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam právnej predchodkyni žalobkyne, a tým k strate jej
dobromyseľnosti o tom, že je vlastníkom týchto nehnuteľností. Žalobu o určenie vlastníckeho práva

žalobkyňa pritom odôvodnila tým, že je právnym nástupcom vlastníka predmetných nehnuteľností
zapísaného v pozemkovej knihe pred Československým zväzom mládeže, pričom prevod nehnuteľností
na Československý zväz mládeže považovala za neplatný, keďže išlo o dispozíciu s majetkom zo stranynevlastníka, lebo nikdy nedošlo k platnému skončeniu existencie žalovaného, pretože rozhodnutie o
rozpustení spolku YMCA z 26.01.1951 bolo vydané spolkom YMCA v Československu, a teda inou
právnickou osobou. Mal za to, že podľa ustálenej judikatúry zaniká dobrá viera vo chvíli, keď sa

oprávnený držiteľ akýmkoľvek spôsobom dozvie o skutočnostiach, ktoré u neho objektívne musia
vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec podľa práva patrí, a teda k zániku dobrej viery nie je ani
nutné, aby vlastník podal proti držiteľovi žalobu a ak ju podá, nie je nevyhnutné, aby konanie riadne
pokračovalo. Aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/1/2015 z 09.03.2016 vyplýva, že
samotné písomné oznámenie vlastníka oprávnenému držiteľovi stačí k vyvráteniu jeho dobrej vôle,

ktorý záver odobril aj Ústavný súd SR v uznesení I.ÚS 466/2016 zo 17.08.2016. Ak samotné písomné
oznámenie vlastníka oprávnenému držiteľovi stačí k vyvráteniu jeho dobrej vôle, o to viac to musí platiť v
prípade, ak je oprávneným držiteľovi (súdom) doručená žaloba (vlastníka) o určenie vlastníckeho práva
k veci. Vzhľadom na uvedené najneskôr od 12.12.2006, t. j. vyhlásenia rozsudku Okresným súdom
Bratislava I nemožno považovať držbu nehnuteľností právnou predchodkyňou žalobkyne za oprávnenú,
a preto neprichádza do úvahy vo vzťahu k nákladom (k zhodnocujúcim investíciám) vynaloženým

počas tejto neoprávnenej držby v období rokov 2009 až 2014 aplikácia ust. § 130 ods. 3 OZ o
nároku oprávneného držiteľa voči vlastníkovi veci na náhradu nákladov, ktoré vynaložil na vec po dobu
oprávnenej držby v rozsahu zodpovedajúcom jej zhodnoteniu, ale iba aplikácia ust. § 131 OZ, ktoré
sa týka nároku neoprávneného držiteľa voči vlastníkovi. Ust. § 131 OZ však v tomto prípade, keď
neoprávnený držiteľ si nemôže oddeliť od veci to, čím ju na svoje náklady zhodnotil bez zhoršenia

podstaty veci, nezakladá nárok neoprávneného držiteľa na peňažnú náhradu týchto nákladov. Preto
prichádza do úvahy uplatnenie subsidiárneho inštitútu nároku z bezdôvodného obohatenia podľa § 451
a nasl. OZ, teda právneho titulu, na ktorý poukazovali obidve strany, čo vyplýva aj z rozhodnutia NS ČR
sp.zn. 28Cdo/2750/2013, podľa ktorého bezdôvodné obohatenie je subsidiárny právny inštitút, ktorého
aplikácia je vylúčená, ak je daný právny vzťah regulovaný osobitnými zákonnými normami. Ak by sa

však v danom prípade nedali ustanovenia o bezdôvodnom obohatení subsidiárne použiť, viedlo by to
pre žalobkyňu k rovnakému záveru (t. j. k zamietnutiu žaloby), k akému nakoniec aj dospel, pretože
by neexistovalo zákonné ustanovenie, o ktoré by sa dal uplatnený nárok neoprávneného držiteľa na
náhradu nákladov vynaložených na nehnuteľnosti v rozsahu ich zhodnotenia oprieť. Ďalej mal za to, že
nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia jej vzhľadom na vznesenú námietku premlčania

zo strany žalovanej nemohol priznať, keďže bol premlčaný v subjektívnej premlčacej dvojročnej dobe
(§ 107 ods. 1 OZ). Právna predchodkyňa žalobkyne sa preukázateľne dozvedela o tom, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jej úkor obohatil, najneskôr 23.10.2014, kedy došlo na
pojednávaní v jej prítomnosti k vyhláseniu rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co/19/2013 a
poučeniu, že proti nemu nie je prípustné odvolanie a nie až jeho právoplatnosťou 01.12.2014, ako to

namietala žalobkyňa (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 28Cdo/86/2010, sp. zn. 33Odo/766/2002 a rozhodnutie
NS SR sp. zn. 3Cdo/124/2002). Navyše o výške bezdôvodného obohatenia sa právna predchodkyňa
preukázateľne dozvedela najneskôr 05.11.2014, kedy je datovaný jej podnet na podanie mimoriadneho
dovolania Generálnej prokuratúre SR, ktorá ho prijala 05.11.2014 a v ktorom sa uvádza, že doteraz
investovala do nehnuteľností v rokoch 2008 až 2012 sumu vo výške cca 457.000,00 Eur. Nárok bol

premlčaný aj v objektívnej trojročnej premlčacej dobe (§ 107 ods. 2 OZ) z dôvodu, že žalovaná vydaním
nehnuteľností po právoplatnosti rozhodnutia 01.12.2014 k nim nenadobudla vlastnícke právo, pretože
ho mala po celý čas predtým, keďže rozhodnutie má len deklaratórny charakter a vydaním došlo
len k prevodu držby. Bezdôvodné obohatenie nevzniklo preto až po 01.12.2014, ale vznikalo vždy v
momentoch, keď došlo k čiastkovému zhodnoteniu nehnuteľností, v dôsledku jednotlivých investícií

do nich vykonávaných v priebehu rokov 2009 až 2014. Keďže posledná investícia do nehnuteľností
prebehla do 30.11.2014 (žalobkyňa netvrdila ani nepreukázala, že sa tak malo diať aj následne),
objektívna premlčacia lehota, a tým aj subjektívna premlčacia lehota (ktorá nemôže plynúť skôr ako
objektívna lehota) by začala plynúť v čase do 30.11.2014, a teda dvojročná subjektívna lehota by
uplynula pred podaním žaloby 01.12.2016. Rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33Odo/463/2005, podľa ktorého

by objektívna lehota začala plynúť až od 01.12.2014, sa na vec nevzťahuje, keďže rieši prípad
bezdôvodného obohatenia získaného plnením, ktorého právny dôvod neskôr odpadol. Pokiaľ ide o
žalobkyňou vznesenú námietku rozporu premlčania s dobrými mravmi, vzhľadom na to, že po 65 rokoch
nadobúda žalovaná zhodnotenú nehnuteľnosť, ktorú neužívala a za ktoré zhodnotenie nezaplatila
kompenzácie osobe, ktorá ju užívala v dobrej viere a počas tejto doby ju aj zhodnotila, uviedol, že

nikto nespochybňuje právo osoby zhodnocujúcej vec iného na kompenzáciu týchto nákladov v rozsahu
zhodnotenia tejto veci ako jedného z nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale to platí za
predpokladu, že oprávnená osoba uplatní svoje právo v zákonom určenej premlčacej dobe, v čom
nevidel žiaden rozpor s dobrými mravmi. Pokiaľ dobrá viera žalobkyne mala byť daná tým, že sa bránilavšetkými dostupnými prostriedkami, ide o moment, ktorý nemá právnu relevanciu, pretože subjektívne
presvedčenie (právny názor) právnej predchodkyne žalobkyne o tom, že jej vec patrí, ktorý sa odrazil
aj do množstva použitých právnych prostriedkov, za súčasnej existencie okolností, ktoré objektívne

spochybňujú jej dobrú vieru (doručenie žaloby právnej predchodkyni žalobkyne), neobstojí. Vzhľadom
na uvedené musel na námietku premlčania prihliadnuť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Preto sa ani
nezaoberal dôvodnosťou nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu spornosti znaleckého
posudku. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a vzhľadom na plný úspech žalovanej
vo veci jej ich priznal v plnom rozsahu.

2. Proti uvedenému rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa podľa ust. § 365
ods. 1 písm. b/, h/ CSP, keďže odôvodnenie vykazuje znaky nepreskúmateľnosti a vec bola nesprávne
právne posúdená a žiadala ho zmeniť tak, že žalobe bude v celom rozsahu vyhovené a priznaný jej
nárok na náhradu trov konania, resp. ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. Mala za to, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nebol premlčaný ani v

objektívnej ani v subjektívnej premlčacej dobe, keďže subjektívna premlčacia doba je dvojročná a plynie
odo dňa, keď sa oprávnený dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia, o jeho rozsahu a o tom,
kto sa na jeho úkor obohatil, teda kedy disponuje dostatočnými vedomosťami k tomu, aby svoj nárok
uplatnil žalobou na súde. Subjektívna premlčacia doba nemohla začať plynúť dňom vyhlásenia rozsudku
Krajského súdu v Bratislave, resp. dňom podania podnetu na mimoriadne dovolanie, nakoľko v tom čase

nedisponovala jej právna predchodkyňa vedomosťou o tom, v akom rozsahu sa žalovaný bezdôvodne
obohatí a súčasne sa vydania bezdôvodného obohatenia žalobou nemohla úspešne domáhať z dôvodu
absencie pasívne legitimovaného subjektu, keďže katastrálny úrad vykonal zmenu zápisu jej osoby ako
vlastníka až po právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku a žalobu by preto musela podať voči sebe a
tejto by nemohlo byť vyhovené. Preto nemohla uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

voči žalovanému skôr ako dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ktorý definitívne určil, že
vlastníkom nehnuteľností je žalovaná. V podnete na mimoriadne dovolanie vyčíslila výšku investícií
do nehnuteľností v sume 457.000,00 Eur, avšak uvedená suma nepredstavuje výšku bezdôvodného
obohatenia, pričom znalecký posudok č. 186/2016, ktorým bolo stanovené zhodnotenie nehnuteľností,
a teda výška bezdôvodného obohatenia vzniknutého na strane žalovanej, nebolo možné objektívne

vyhotoviť skôr, ako dňom ich reálneho odovzdania žalovanej, pretože až týmto okamihom bolo možné
reálneurčiťvýškuichzhodnotenia.Vzhľadomktomu,žekodovzdaniunehnuteľnostídošloažnazáklade
právoplatného a vykonateľného rozsudku, nemohla objektívne vyhotoviť znalecký posudok a zistiť výšku
bezdôvodného obohatenia pred jeho právoplatnosťou, a teda pred 01.12.2014. Nestotožnila sa so
záverom, že objektívna premlčacia lehota plynula odo dňa zhodnocovania nehnuteľností jej právnou

predchodkyňou, keďže by došlo k znemožneniu a popretiu jej práva domáhať sa vydania bezdôvodného
obohatenia voči žalovanej, ktorá nebola v čase zhodnotenia nehnuteľností evidovaná ako ich vlastník,
nemalaichvdržbeaniichneužívala,atotakmer60rokovaabysavyhlauplynutiuobjektívnejpremlčacej
doby, musela by svoj návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatniť ešte počas trvania konania
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, teda v čase neexistencie rozhodnutia súdu o určení

vlastníckeho práva a v čase, keď bola ona evidovaným vlastníkom na liste vlastníctva na základe
darovacej zmluvy, t. j. zase opätovne by musela žalovať samu seba. Preto začiatok plynutia objektívnej
premlčacej doby je potrebné posudzovať odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku krajského súdu
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, resp. až od ich následného faktického odovzdania
žalovanej. Nadobudnutie nehnuteľností žalovanou na základe rozsudku krajského súdu bez toho, aby jej

vydala plnenie, ktoré nadobudla bez právneho dôvodu na základe námietky údajného premlčania, je v
rozpore s dobrými mravmi, princípom spravodlivosti, ako aj princípom jej legitímnych očakávaní, navyše
v rozpore s účelom inštitútu bezdôvodného obohatenia, keďže konanie, ktorého predmetom bolo určenie
vlastníckeho práva, trvalo ňou nezavinene vyše 9 rokov a obdobnou námietkou sa brániť nemôže.

3. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadala rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť v celom rozsahu sa stotožniac s jeho skutkovými a právnymi zisteniami
najmä ohľadne vyhodnotenia uplynutia subjektívnej premlčacej doby, ako aj objektívnej premlčacej
doby, ku ktorej uviedla, že ak žalobkyňa tvrdí, že táto začala plynúť až právoplatnosťou rozsudku
odvolacieho súdu, táto jej argumentácia nemá právne opodstatnenie, keďže už dávno vedela, že si

uplatňuje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam žalobou v roku 2005, a teda bola nedobromyseľná a
napriek tomu vykonávala investície na nehnuteľnostiach. K vyhodnoteniu rozporu námietky premlčania
s dobrými mravmi ďalej uviedla, že samo subjektívne presvedčenie právneho predchodcu žalobkyne
o tom, že mu vec patrí, ktorý sa prejavil v procesnom postupe použitých právnych prostriedkov, zasúčasnej existencie jej nedobromyseľnosti, ktorá nastala už doručením žaloby právnemu predchodcovi
žalobcu, neobstojí.

4.Žalobkyňavosvojomvyjadreníkvyjadreniužalovanéhozotrvalanaargumentáciiuvedenejvodvolaní.
Ďalej uviedla, že ustanovenia o bezdôvodnom obohatení v Občianskom zákonníku neupravujú, čo sa
rozumie pod zhodnotením nehnuteľností, v dôsledku čoho mala za to, že je potrebné vychádzať z ust.
§ 129 a nasl. OZ upravujúcich držbu. Podľa § 130 ods. 3 OZ oprávnený držiteľ má voči vlastníkovi
nárok na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložil na vec po dobu oprávnenej držby, a to v rozsahu

zodpovedajúcom zhodnoteniu veci ku dňu jej reálneho vrátenia. Vzhľadom na uvedené nie je možné,
aby sa rozsah zhodnotenia nehnuteľností pri oprávnenej držbe objektívne určil ku dňu odovzdania veci
a pri bezdôvodnom obohatení už rozsah zhodnotenia možno určiť aj ku dňu vyhlásenia rozsudku o
určenie vlastníckeho práva, čím sa súd nezaoberal, keď k reálnemu odovzdaniu nehnuteľností došlo
až v roku 2015 až 2016. Ďalej k námietke premlčania nároku v objektívnej premlčacej dobe poukázala
na to, že túto žalovaná v priebehu konania na súde prvej inštancie ani nevzniesla, keď netvrdila, že

k začatiu plynutia objektívnej premlčacej doby mohlo dôjsť dňom vykonania jednotlivých investícií do
nehnuteľností jej právnou predchodkyňou. Investície do nehnuteľností vykonala v roku 2009 a 2014,
pričom rozsudok, ktorým bol žalovaný určený za vlastníka nehnuteľností bol vyhlásený až 23. 10. 2014,
teda by si musela svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia preventívne uplatniť vo vzťahu k
prvejvykonanejinvestíciinajneskôrvroku2011,čosajavíakoabsurdnézdôvodu,žedisponovaladvomi

rozsudkami všeobecných súdov, ktoré žalobu žalobcu o určenie vlastníckeho práva v celom rozsahu
zamietli a potvrdili, že vlastníkom je jej právna predchodkyňa.

5.Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalvecvrozsahuvymedzenomvpodanomodvolaní
(§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, aj keď nie z
úplne rovnakých dôvodov, vrátane trov konania.

6. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a
vyhodnotenímtoho,čouviedlavrámciodvolaciehokonaniažalobkyňa,konštatuje,žesúdprvejinštancie

vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal potrebné
dokazovanie a následne dospel k správnym skutkovým a čiastočne aj právnym záverom.

7. V priebehu konania bolo preukázané a medzi stranami zostalo nesporné, že k zhodnocujúcim
investíciám do predmetných stavieb došlo v rokoch 2009 až 2014. Ďalej bolo preukázané a medzi

stranami zostalo nesporné, že najneskôr do 12. 12. 2006, t. j. do vyhlásenia rozsudku Okresného
súdu Bratislava I v konaní sp. zn. 11C/194/2005, v ktorom sa žalovaná domáhala určenia vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, bola právnej predchodkyni žalobkyne doručená žaloba o určenie vlastníckeho
práva k predmetným nehnuteľnostiam. Tým došlo k strate jej dobromyseľnosti, keďže žaloba bola
odôvodnená tým, že žalovaná je právnym nástupcom vlastníka predmetných nehnuteľností zapísaného

v pozemkovej knihe, pričom prevod nehnuteľností na Československý zväz mládeže je neplatný, keďže
išlo o dispozíciu s majetkom zo strany nevlastníka, lebo nikdy nedošlo k platnému skončeniu existencie
žalovanej, pretože rozhodnutie o rozpustení spolku YMCA z 26. 01. 1951 bolo vydané spolkom YMCA
v Československu, a teda inou právnickou osobou. V súvislosti s uvedeným správne súd prvej inštancie
skonštatoval, že dobrá viera zaniká vo chvíli, keď sa oprávnený držiteľ akýmkoľvek spôsobom dozvie

o skutočnostiach, ktoré u neho objektívne musia vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec podľa práva
patrí, k čomu stačí samotné písomné oznámenie vlastníka oprávnenému držiteľovi nieto aj doručenie
žaloby ako v tomto prípade (2MCdo 1/2015, I. ÚS 464/2016). Keďže v období najneskôr od 12. 12.
2006nemožnopovažovaťdržbunehnuteľnostíprávnoupredchodkyňoužalobkyne(nadáciouINTENDA)
za oprávnenú, neprichádza vo vzťahu k nákladom (zhodnocujúcim investíciám) vynaloženým počas

tejto neoprávnenej držby, t. j. v období rokov 2009 až 2014 možnosť aplikovať ust. § 130 ods. 3 OZ o
nároku oprávneného držiteľa voči vlastníkovi veci na náhradu nákladov, ktoré vynaložil na vec po dobu
oprávnenej držby v rozsahu zodpovedajúcom jej zhodnoteniu vo výške podľa žalobkyňou predloženého
znaleckého posudku. Aplikovať možno iba ust. § 131 OZ, ktoré sa týka nároku neoprávneného držiteľa
voči vlastníkovi, podľa ktorého si môže neoprávnený držiteľ oddeliť od veci, to čím ju na svoje náklady

zhodnotil, pokiaľ je to možné bez zhoršenia podstaty veci, čo sa však na daný spor nevzťahuje a
pričom mu nevzniká nárok na peňažnú náhradu týchto nákladov. Uplatnenie nároku žalobkyňou z titulu
bezdôvodného obohatenia preto neprichádza do úvahy, keďže bezdôvodné obohatenie je subsidiárnyprávny inštitút, ktorého aplikácia je vylúčená, ak je daný právny vzťah regulovaný osobitnými zákonnými
normami, t. j. ako v tomto prípade ust. § 130 ods. 3 a § 131 OZ.

8. Vychádzajúc z uvedeného aplikácia ďalších právnych ustanovení týkajúcich sa bezdôvodného
obohatenia a premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, či už v subjektívnej alebo
objektívnej premlčacej lehote bola zo strany súdu prvej inštancie nadbytočná a vznesené odvolacie
námietky vo vzťahu k nej zo strany žalobkyne irelevantné.

9. Vychádzajúc z uvedených skutočností vysporiadajúc sa s námietkami žalobkyne vznesenými počas
prvostupňového aj odvolacieho konania krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil vrátane trov konania, keďže nárok na ich náhradu bol žalovanému ako plne úspešnému vo veci
správne podľa ust. § 255 ods. 1 CSP priznaný v plnom rozsahu.

10. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s §

255 ods. 1 CSP a žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech vo veci, priznal nárok na ich
náhradu v plnom rozsahu.

11. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného

uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z

akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).