Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. október 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/198/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215213219
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2215213219.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň:

JUDr. Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcov: 1. U. D., nar. X.X.XXXX,
adresa W. XXX, 2. H. D., nar. X.X.XXXX, bytom tamtiež, obaja zastúpení advokátkou: JUDr. Helena
Hynková, so sídlom Bratislava, Radničné námestie 7/B, proti žalovanému: Ing. K. K., nar. X.X.XXXX,
adresa W., prechodne D. - R. K., C. XXXXX/XA, zastúpenému spoločnosťou: Kanisová & Kanis,
advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Bratislava, Špitálska 10, IČO: 36 836 460, o zaplatenie 3.209,28
Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, č.k.
5C/386/2015-131 zo dňa 28.2.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. vyslovil, že
žalobcovia v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému trovy konania v plnej
výške a napokon výrokom III. vyslovil, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozhodnutia v samostatnom uznesení.

2. Súd vychádzal zo skutkových zistení, ktoré ustálil z vykonaného dokazovania, že žalobcovia ako
manželia uzavreli so I. I. a.s. D. dňa 17.2.2011 zmluvu o splátkovom úvere, predmetom ktorej bol úver
vo výške 18.500,- Eur, s fixným úrokom 11,90%, ktorý sa zaviazali splácať v mesačných splátkach po
404,16 Eur od 20.3.2011 a až do zaplatenia, s výslednou čiastkou sumy 23.371,69 Eur. Zo zhodnej
výpovede účastníkov konania bolo nesporne preukázané, že žalovaný od 17.2.2011 do marca 2015 a
uhrádzal na účet žalobcu 1. vedený u I. I. a.s., splátky vo výške 404,16 Eur, celkovo o sumu 10.912,32
Eur. Rozvodové konanie žalovaného s dcérou žalobcov J. K. prebiehalo od podania návrhu 13.4.2015,

právoplatne rozvedené bolo rozsudkom ku dňu 28.1.2016. Z výpovede svedkyne J. K. ako aj žalovaného
vrámcitohtokonania,akoajvrámcirozvodovéhokonania,bolopreukázané,žesimanželiabralipôžičky
od nebankových subjektov, ktoré nezvládali splácať, na úhradu ktorých použila svedkyňa aj pôžičku
od žalobcov formou kreditných kariet, podľa tvrdenia žalovaného, i bez jeho vedomia. Podľa písomnej
dohody tvrdenej žalobcami, podpísanej žalovaným na Notárskom úrade, podpisy mali byť osvedčené
dňa 24.2., sa mal zaviazať výlučne žalovaný na úhradu dlhov, hoci išlo o dlh oboch manželov, že pôžičku
vo výške 10.020,84 euro uhradí v mesačných splátkach 404,16 Eur poukázaním splátok na účet žalobcu

1. Táto písomná dohoda mala byť uschovaná u žalobcov, tvrdiac, že o mieste uloženia písomného
dokladu žalovaný vedel a v čase ich neprítomnosti vedome túto dohodu odcudzil a zničil, k čomu sa
mal aj priznať. Obsahom dohody podľa tvrdenia svedkyne J. K., bývalej manželky žalovaného, bolo
vyhlásenie žalovaného, že sa zaväzuje dlžníkovi U. D., že od 20.1.2013 do 20.4.2016 bude výlučne onsplácaťmesačnesplátkyúveruodI.I.zozmluvy zodňa17.2.2011,vovýške404,16Eur,takžepríslušnú
sumu poukáže na účet žalobcu 1. vždy k 20. dňu toho-ktorého mesiaca. Podľa svedkyne malo ísť o dlhy,
ktoré im vznikli počas trvania manželstva voči spoločnosti Triangel 4.339,30 Eur, Home Credit Slovakia

a.s. 2.150,- Eur, Quatro 676,- Eur a úhrady nedoplatkov dane žalovaného 800,- Eur, zvyšok 374,47
Eur malo byť poukázané na účet žalovaného a 400,- Eur poukázané na účet svedkyne, celkovo v sume
9.786,84 Eur. Zvyšná suma 239,- Eur mal byť spracovateľský poplatok za úver. Tým bolo nesporné, že
poskytnutý úver bol poukázaný na účet žalobcu 1. a svedkyňa realizovala úhrady z tohto účtu priamo
na účet ich veriteľov, ako manželov, tvrdiac že tak konala na základe príkazu žalovaného a podľa jeho

evidencie. Žalovaný takto mal zaplatiť žalobcom splátky na úvere za obdobie od februára 2011 do marca
2013 vo výške 10.508,16 Eur a od mája 2013 a do marca 2015 v sume 10.912,32 Eur.

3. Na zistený skutkový stav súd aplikoval hmotnoprávne ustanovenia § 51, § 454, § 491 ods. 1 a 4, §
495, § 657, § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

4. Súd vychádzal z toho, že zmluva pôžičke má reálnu povahu. Vznik pôžičky predpokladá nielen
dohodu strán, ale i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi. Odovzdaním predmetu pôžičky
vzniká dlžníkovi záväzok vrátiť veriteľovi to, čo mu bolo požičané, a tomu zodpovedajúce právo veriteľa
požadovať vrátenie pôžičky. Zákon pre platnosť zmluvy o pôžičky nevyžaduje žiadnu formu. Zmluva
je uzavretá momentom návrhu zmluvy a jeho prijatím (§ 44 Občianskeho zákonníka), ktorým vzniká

záväzok medzi stranami, až momentom odovzdania vecí dlžníkovi sa stáva právny vzťah z pôžičky.
Pri peňažnej pôžičke môže dôjsť k dojednaniu požičanej čiastky i bezhotovostným prevodom na
účet dlžníka. Pokiaľ nedošlo k odovzdaniu peňazí, či k bezhotovostnému prevodu dojednanej čiastky,
nevznikol medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky (komentár k § 657 Obč. zák. II Veľké
komentáre, Švestka, Spáčil, Škárová, Hulmák a kolektív vydavateľstvo Nakladateľství C.H.BECK, na

strane 1853 odsek 2). V prípade ak ide o poskytnutie pôžičky počas trvania manželstva manželov, je
zo zmluvy zaviazaný a oprávnený len ten, ktorý zmluvu ako dlžník uzavrel (R 57/1970), súhlas druhého
manžela (§ 145) nie je potrebný, nakoľko zmluva o pôžičke sú peniaze zo spoločného majetku manželov,
až ich prijatím. Pokiaľ zmluvu uzatvárajú obaja manželia, ako dlžníci, ide o ich solidárny záväzok len v
prípade, že to bolo dohodnuté, poprípade právnym predpisom stanovené. Ak nebolo nič dojednané, ide

o záväzok delený, a to rovnakým dielom medzi nimi, bez ohľadu na to, či ide o pôžičku peňazí poprípade
vecí zaň získané, ktoré sa stávajú súčasťou ich spoločného majetku ( citovaný komentár ako vyššie k
§ 657 Obč. zák. II/, strana 1853 odsek 3).

5. Súd prvej inštancie následne ustálil, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie

svojich tvrdení o odovzdaní pôžičky peňazí žalovanému, hoci aj bezhotovostným spôsobom, keď sama
svedkyňa J. K. potvrdila, že úhrady na úvery realizovala priamo príkazmi z účtu žalobkyne 2. bez toho,
aby tieto peniaze boli poukázané najprv na účet žalovaného alebo na jej účet. Túto skutočnosť nesporne
dosvedčil aj doklad o výpise z účtu žalobcov z obdobia od 10.02.2011 do 21.02.2011. Tvrdená dohoda a
doklady o overení podpisov na nej u notára, nepreukázali obsah tvrdeného dokumentu. Žalovaný obsah

poprel, výpoveď svedkyne ako dcéry žalobcov, ktorá sa rozviedla so žalovaným, bol spochybniteľným
a málo vierohodným dôkazom o výlučnom záväzku žalovaného, keď úhrady dlhov manželov mali byť
realizované z účtu žalovaného len preto, že on mal príjem. V tomto prípade dojednanie, podľa ktorého sa
určitá osoba zaviazala poskytnúť inej osobe peňažitú čiastku bez toho aby táto čiastka bola odovzdaná,
nie je zmluvou o pôžičke v zmysle ustanovenia § 657 Obč. zák., ale ide o nepomenovanú zmluvu v

zmysle § 51 a § 491 Obč. zák. (Sou R NS č. C 2357 - NS sp. zn. 25Cdo 695/2003, 25Cdo 696/2003).
Súd prvej inštancie potom uzavrel, že z nárok žalobcov na zaplatenie pohľadávky titulom poskytnutej
pôžičky, zmysle zmenenej žaloby, nebol preukázaný.

6. Súd ďalej argumentoval i tým, že záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká

právonaplnenie(pohľadávka)oddlžníkaadlžníkovivznikápovinnosťsplniťzáväzok.Žalobcamitvrdené
skutočnosti o záväzku výlučne žalovaného o zaplatení peňazí, ktoré mali byť použité na dlhy, ktoré
vznikli žalovanému spoločne s bývalou manželkou počas trvania manželstva, žalobcovia nepreukázali.
Súd prvej inštancie považoval za preukázané len okolnosti, že manželia počas trvania manželstva mali
dlhy, ktorú skutočnosť potvrdil žalovaný, aj bývalá manželka žalovaného vo svojich výpovediach v

rámci rozvodového konania, pričom zadlžiť sa mala bývalá manželka žalovaného voči nebankovým
subjektom , ktorá disponovala s kreditnými kartami na meno a s vedomím rodičov, často bez vedomia
žalovaného. Svedkyňa J. K., potvrdila, že uhradila spoločné dlhy vzniknuté počas trvania manželstva
platbami z účtu žalobkyne 2. Z uvedeného je zrejmé, že tento dlh vznikol obom manželom, bolozáväzkom oboch manželov tento dlh vrátiť. Zo žiadnych dôkazov nevyplynulo, že by sa výlučne žalovaný
zaviazal dlh vrátiť. Svedkyňa sa bránila tým, že v rozhodnom čase nemala príjem zo zamestnania,
preto dlhy sa vracali z účtu žalovaného. Z toho je zrejmé, že vo výške uhradených dlhov bývalých

manželov z účtu žalobcov mohlo ísť len o spoločný záväzok manželov vrátiť to čo bolo zaplatené z
účtu žalobkyne 2. platbami realizované svedkyňou. V tomto prípade by išlo o vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktoré obohatenie získal žalovaný spolu s bývalou manželkou plnením z úspor na účte
žalobcov, ktorí tým platili dlhy namiesto nich. Výška bezdôvodného obohatenia takto získaná žalovaným,
respektíve žalovaným a jej bývalou manželkou však predstavovala sumu potvrdenú svedkyňou, ako aj

žalobcami na rukou písanom doklade vo výške 10.025,-€, ktorú sumu žalovaný refundoval žalobcom,
čo aj sami potvrdili odkazom na výpis z ich účtu, v dôsledku čoho plnením záväzok v preukázanej výške
zanikol. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd žalobu vo zvyšku uplatnenej pohľadávky, zamietol pre
neunesenie dôkazného tvrdenia žalobcami o tvrdenej výške uplatnenej pohľadávky.

7. V zmysle § 256 odsek 1 Civilného sporového poriadku súd prvej inštancie priznal úspešnému

žalovanému náhradu trov konania voči žalobcom v plnej výške.

8. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podali prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
odvolanie obaja žalobcovia, ktorým sa domáhali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a vyhovel
žalobnému návrhu alebo rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil na nové konania a rozhodnutie

veci. Ako odvolacie dôvody označili dôvody podľa § 364 písm. e), f) a h) CSP.

9. Prioritne uviedli, že nesúhlasia s posúdením skutkového stavu a s právnym posúdením veci súdom
prvej inštancie. Žalobcovia sa podanou žalobou po jej zmenách domáhali zaplatenia istiny 5.124,98
Eur s príslušenstvom, pričom dôvodom na plnenie bola žiadosť žalovaného na poskytnutie peňažných

prostriedkov na zaplatenie záväzkov, ktoré vznikli počas trvania jeho manželstva s J. K., vo výške
9.786,87 Eur. Dohodli sa, že žalobcovia požiadajú I. I. o navýšenie vlastného úveru 8.500,- Eur o
požadovanú sumu 10.000,- Eur a žalobca bude znášať všetky náklady spojené s navýšením úveru
v sume 239,- Eur, náklady súvisiace s navýšenou sumou úveru predstavujúce úroky 11,90% p.a. a
priemernú hodnotu RPMN 11,64 Eur, celková suma úveru predstavovala sumu 18.500,- Eur, z toho

časť úveru 10.025,84 Eur pripadla na žalovaného. Po prevode peňažných prostriedkov poskytnutého
úveru na účet žalobcu 1 zabezpečila J. K., podľa evidencií záväzkov žalovaného, internetbankingom
úhrady záväzkov z účtu žalobcu na účet veriteľov a 800,- Eur na účet žalobcu. O poskytnutie peňažných
prostriedkov žalobcov výslovne požiadal žalovaný, J. K. bola v tom čase na rodičovskej dovolenke
a nemala príjem. Žalobcovia a žalovaní uzatvorili dohodu predmetom ktorej bol záväzok žalovaného

podieľať sa na splátkach poskytnutého úveru, z ktorého bolo žalovanému uhradených celkom 10.025,84
Eur. Podľa dohody mali žalobcovi uhradiť z úveru celkom 22 splátok a žalovaný s prihliadnutím na pomer
získanej sumy úveru mal uhradiť 40 splátok. Podľa tejto dohody začal žalovaný splácať dojednané
mesačné splátky po 401,17 Eur od januára 2013, pričom uhradil celkom 27 splátok v sume 10.025,84
Eur a zvyšných 13 splátok neuhradil a tieto banke uhradili v celom rozsahu žalobcovia. Po schválení

navýšeného úveru bankou v prospech žalobcov z opatrnosti uzatvoril žalobca 1 a žalovaný písomnú
dohodu predmetom ktorej bolo dojednané poskytnutie peňažných prostriedkov a ich vrátenie úhradou
40 splátok. Písomná dohoda bola 24.2.2011 účastníkmi podpísaná na notárskom úrade. Po návrate z
rodinnej dovolenky žalobkyňa 2 náhodne zistila, že došlo k odcudzeniu uvedenej dohody, pričom motív
a príležitosť mal len žalovaný, ktorý to na otázku žalovanej 2 priznal, ale pred súdom to popiera.

10. Podľa odvolateľov v rozsudku na str. 3 ods. 1 súd nesprávne konštatuje, že žalovaný uhradil
žalobcom splátky úveru za obdobie od januára 2011 do marca 2013 vo výške 10.508,16 Eur. Do januára
2013uhrádzalisplátkyúveružalobcoviaažalovanýmalzačaťsplácaťodjanuára2013aždoapríla2016,
tedadoúplnéhozaplateniaúveru(40splátok).Popodanínávrhunarozvodmanželstvaaodsťahovanísa

z rodinného domu žalobcov ale žalovaný prestal splácať splátky úveru počnúc splátkou za marec 2015,
t.j. celkom neuhradil 13 splátok. V bode 8. odôvodnenia rozsudku súd uzavrel, že žalobcovia neuniesli
dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení o odovzdaní pôžičky peňazí žalovanému, hoci aj
bezhotovostným spôsobom, keď sama svedkyňa J. K. potvrdila, že úhrady za úvery realizovala priamo
príkazmi bez toho, aby tieto peniaze boli poukázané najskôr na účet žalovaného alebo jeho manželky.

J. K. potvrdila, že uhradila spoločné dlhy vzniknuté počas manželstva platbami z účtu žalobcu 1. Z
uvedeného je podľa súdu zrejmé, že tento dlh vznikol obom manželom, bolo záväzkom oboch manželov
tento dlh vrátiť. Zo žiadnych dôkazov pritom nevyplynulo, že by sa výlučne žalovaný zaviazal na
vrátenie tohto dlhu. Malo ísť o bezdôvodné obohatenie, ktoré získal žalovaný spolu s bývalou manželkouplnením z úspor na účte žalobcov, ktorí platili dlhy namiesto nich. Výška bezdôvodného obohatenia mala
predstavovať 10.025,84 Eur, ktorú žalovaný žalobcom refundoval, v dôsledku čoho záväzok žalovaného
zanikol a preto súd žalobu zamietol. S týmto záverom súdu sa odvolatelia nestotožňujú. Z vyjadrenia

žalovaného a jeho bývalej manželky J. K. je zrejmé, že dlhy vznikli počas trvania manželstva, boli ich
spoločnými dlhmi. Napriek tvrdeniu žalobcov o tom, že dohodu uzatvorili len so žalovaným, ktorí sa
im zaviazal dlh splatiť aj v prípade, že by išlo o dlh oboch manželov, teda solidárny záväzok, bolo
na úvahe žalobcov, od ktorého z dlžníkov budú žiadať vrátenie dlhu. Podľa odvolateľov súd prvej
inštancie nesprávne vyhodnotil výsledky dokazovania nasvedčujúce pravdivosti ich tvrdenia o vzniku

a obsahu predmetnej dohody, ktorú už nie sú schopní predložiť, o ktorej existujú nepriame dôkazy
nasvedčujúce pravdivosti tvrdení žalobcov. Uzavretiu písomnej dohody nasvedčuje dôkaz o overení
podpisu žalobcu 1 a žalovaného, výpoveď svedkyne J. K. a výpoveď žalobcov. Hodnotenie slabej
vierohodnosti výpovede svedkyne J. K. je nesprávne. Práve žalovaný sa zúčastnil rokovania v pobočke
I. I. spolu so žalobcami, kde si overovali podmienky poskytnutia splátkového úveru a zástupkyňa banky
O. D. im poskytla informácie o možnosti banky navýšiť pôvodný úver žalobcov a vysvetlila im postup.

Návrh žalobcov na výsluch svedkyne O. D. súd ale zamietol. Odvolatelia poukázali na to, že žalovaný
dodržal plnenie dohody v tom, že po úhrade 22 splátok náležiacich žalobcom pokračoval v úhrade
dojednaných splátok na účet žalobcov a takto uhradil 27 splátok. Po podaní návrhu na rozvod po
odchode zo spoločnej domácnosti odmietol úhrady ďalších splátok. Zásadnou skutočnosťou je, že
v rámci rozvodového konania si v súvislosti s preukazovaním jeho príjmov a výdavkov v spojitosti

s určením výživného pre maloleté deti uviedol ako svoju nákladovú položku splácanie záväzku voči
svokrovi (žalobcovi 1), ktoré presne špecifikoval čo do celkovej výšky a počtu splátok. Táto skutočnosť
je v úplnom rozpore s tvrdeniami žalovaného v tomto konaní.

11. Odvolatelia sa nestotožňujú ani s tým, že súd posúdil ako bezdôvodné obohatenie výšku

poskytnutého plnenia realizované z účtu žalobcov v sume 10.025,84 Eur. Podmienkou žalobcov pre
navýšenie ich pôvodného úveru a poskytnutie plnenia žalovanému bolo spolupodieľanie sa žalovaného
na úrokoch a nákladoch navýšeného úveru, ktoré sa premietli do 62 splátok, z ktorých úhrada 40 splátok
pripadla na žalovaného, teda nemôžu súhlasiť s úvahou súdu, že žalovaný reálne poskytnuté plnenie
10.025,84 Eur žalobcom vrátil a jeho záväzok zanikol. Žalovaný neuhradil z uvedeného počtu 13 splátok.

12. Odvolatelia sú názoru, že súd produkované dôkazy nevyhodnotil z hľadiska ich hodnovernosti a
pravdivosti správne, najmä vo vzťahu k vzniku obsahu záväzku žalovaného. Poukázali na to, že aj v
prípade záveru súdu o tom, že predmetom konania je spoločný záväzok žalovaného a jeho manželky,
je právom žalobcov od ktorého dlžníka budú svoj zväzok vymáhať. Výpoveď žalovaného v konaní je

nevierohodná v rozpore s jeho konaním. Z výpovede svedkyne J. K. poukázali na to, že táto je vlastne v
postavení spoludlžníka, aj keď nie v procesnom postavení žalovanej a preto by mala v záujme ochrany
svojich záujmov poprieť tvrdenia žalobcov a podporiť tvrdenia žalovaného.

13. Žalovaný odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalobcov predložil prostredníctvom

svojho právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok potvrdil ako zákonný a správny a žalovanému priznal trovy konania v plnej výške vrátane
trov odvolacieho konania. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie zistil skutkový stav v potrebnom
rozsahu a tento správne právne posúdil a rozhodnutie riadne odôvodnil. Žalovaný sa odvolal na svoje
predchádzajúce písomné podania, aj na svoje ústne prednesy. Zotrval na stanovisku, že nárok žalobcov

voči žalovanému na zaplatenie žalovanej sumy neexistuje, žalobcovia bez existencie akéhokoľvek
zmluvného vzťahu a záväzku žalovaného voči nemu uplatňujú nárok, ktorý nedokážu preukázať
relevantnými dôkazmi a svoje tvrdenia podložiť listinami, prípadne inými dôkaznými prostriedkami,
ktoré by nepochybne preukazovali nimi tvrdené skutočnosti. S dcérou žalobcov ako svedkyňou
žalovaný neudržiava priaznivé vzťahy, táto osoba voči nemu prechováva negatívne emócie. To, že

by zamestnankyňa banky potvrdila, že žalovaný bol prítomný pri dojednaní refundácie žalobcami
prevzatého úveru v žiadnom prípade nemožno považovať na uzatvorenie zmluvy o pôžičke alebo iný
obsahovo totožný úkon, pri notárskej doložke žalobcovia nedokážu predložiť relevantný dokument.
Žalobcovia okrem preukázania existencie svojho nároku arbitrárne a bez dôkazov určujú výšku
uplatňovanej sumy, ktorá nevyplýva z akýchkoľvek podkladov alebo listín, ktoré žalobcovia k žalobe

priložili, uplatňujú si úroky z omeškania, ktoré sú nespravodlivé a nesprávne určené, ich žaloba je
postavená na domnienkach, tvrdeniach a vykonštruovaných listinách, ktoré nepreukazujú akékoľvek
relevantné skutočnosti. Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že žalobcovia neuniesli dôkazné
bremeno. V priebehu konania opakovane menili argumentáciu v jej základných bodoch a tým aj zmenyopisu skutkového stavu. To značí, že ani sami žalobcovia nedokážu bez pochybností o vnútorných
rozporoch objasniť akým spôsobom mali údajne poskytnúť pôžičku, resp. finančné prostriedky na
základe nepomenovanej zmluvy žalovanému a na akých podmienkach sa pri jej poskytnutí dohodli. Sám

žalobcaofinančnúpomocichrodinenežiadal.Žalovanýplnilžalobcomvýhradnedobrovoľneatocelkom
vo výške 31.758,44 Eur, čo zdokladoval. Žalovaný takto plnil žalobcom za rôzne nákupy do domácnosti,
nájomné, krátkodobé finančné výpomoci alebo iné platby. Žalovaný nikdy nežiadal žalobcov o čerpanie
peňažnej sumy prostredníctvom úveru, nežiadal, aby mu poskytli peňažné prostriedky, ktoré takto
získali, išlo o ich slobodné rozhodnutie a potrebu zabezpečenia si dostatočného množstva peňažných

prostriedkov na úhradu ich vlastných potrieb mimo záujmu a potrieb žalovaného. Skutočnosť, že
žalovaný bol so žalobcami v banke pri dojednaní podmienok refundácie ich úveru nemôže preukazovať
existenciu nároku žalobcov. Žalobcovia so žalovaným v tom čase žili v jednej domácnosti, spolu riešili
problémy rodiny a žalovaný bol v banke so žalobcom len ako pomoc. Pri stretnutí v banke sa nejednalo o
úvereprežalovaného,opôžičkemedzižalobcamiažalovaným,akoanioakomkoľvekinomzáväzkovom
vzťahu medzi nimi. Predmetom stretnutia bol výhradne úver žalobcov pre nich samotných. Výpoveď

svedkyne O. D., ktorú súd nevykonal, označil za irelevantnú, ktorá nemôže svedčiť o vzniku, resp.
existencii nároku žalobcov. Žalovaný ďalej zdôraznil, že žalobcovia sami na predbežnom prejednaní
sporu priznali, že nedokážu súdu predložiť akýkoľvek listinný dôkaz preukazujúci záväzok žalovaného
uhradiť žalobcom žalovanú sumu. Žalobcovia svoj nárok výhradne tvrdia, ale nepredkladajú dôkaz
preukazujúci skutočné poskytnutie žalovanej sumy žalovanému. Žalovaný pritom pravidelne splácal

žalobcom dlhy svojej manželky, dohodnuté nájomné ako i iné platby a služby. Žalovaný celkovo uhradil
na bankový účet žalobcov od 16.5.2008 do 17.3.2015 sumu 31.758,44 Eur. Nakoľko sa žalovaný snažil
udržiavať dobré rodinné vzťahy so žalobcami aj s bývalou manželkou a sanovať rozpadávajúce sa
manželstvo, po požiadaní žalobcom príležitostne zaslal na bankový účet aj sumu rovnajúcu sa výške
splátky poskytnutého úveru, pričom platbu označil ako J., aby tak identifikoval príspevok do rodiny

ich dcéry. Vždy však išlo o mimozmluvný dobrovoľný príspevok na zlepšenie situácie celej rodiny. V
žiadnom prípade takéto nepravidelné platby žalovaného žalobcom na ich účet nemožno považovať za
plnenia akéhokoľvek zmluvného záväzku žalovaného. Žalovaný sa žalobcom nikdy zmluvne nezaviazal
pravidelne uhrádzať danú peňažnú sumu. Zdôraznil, že žalobcovia sami nedokážu presne určiť kedy
a akým spôsobom mali byť žalovanému poskytnuté peňažné prostriedky titulom pôžičky. V odvolaní

odkazujú nielen na zmluvu o pôžičke, ale ako nový argument uvádzajú rôzne dvojstranné právne
úkony, pričom z odvolania preto nie je zrejmé z ktorého z týchto právnych úkonov v konečnom
dôsledku odvodzujú svoj nárok a ako presne opisujú skutkový stav. Žalobcovia tak v odvolaní odkazujú
na tri právne úkony. Dohoda, predmetom ktorej bol záväzok žalovaného podieľať sa na splátkach
poskytnutého úveru, písomná dohoda, predmetom ktorej bolo dojednané poskytnutie peňažných

prostriedkov na úhradu záväzkov žalovaného a ich vrátenie úhradou 40 splátok a dňa 24.2.2011 na
notárskom úrade písomná dohoda medzi oboma žalobcami a žalovaným, pričom predložený dôkaz
zobrazuje len overenie podpisov žalobcu a žalovaného bez overenia podpisu žalobkyne. Ani sami
žalobcovia sa nevedia ujednotiť na tom, z akého právneho titulu vlastne vyplýva ich nárok uplatňovaný
žalobou. V ďalšom poukázal na rozpory v tvrdeniach žalobcov spočívajúce v zmene ich argumentácie.

Následne zdôraznil, že rovnako ako súd prvej inštancie má za to, že ani jeden z vyššie uvedených
dôkazov žalobcov nespochybniteľne a jasne nepreukazuje, že bola uzatvorená medzi stranami zmluva
o pôžičke, prípadne iný záväzkovo-právny vzťah, čo bolo jeho obsahom a tvrdenia žalobcov tak ostávajú
na úrovni hypotéz a domnienok bez toho, aby takéto domnienky mohli byť vymáhateľné v súdnom spore.
Výpoveď svedkyne J. K., ktorá je voči nemu zaujatá, pritom nemôže sama osebe preukazovať vznik

a existenciu nároku žalobcov. Pokiaľ sa žalobcovia odvolávajú na nimi predložený dôkaz z odvolania
žalovaného podaného proti rozsudku vo veci o určenie výživného na manželku, v ktorom žalovaný
špecifikuje aké záväzky a v akej výške musel uhrádzať po ukončení spolužitia, žalovaný uvádza výšku
mesačnej splátky dlhu rodiny splácanej žalobcovi, pričom nikdy nepopieral, že jeho rodina musela
splácať dlh žalobcovi, uviedol, že uhrádza dlhy bývalej manželky, ktorá si od žalobcov pravidelne

požičiavala peňažné prostriedky napriek výslovnému nesúhlasu žalovaného. Dlh rodiny špecifikovaný v
tomto podaní ako Svokor - splátka - 401,17 Eur predstavuje splátky žalovaného žalobcovi na dlh dcéry
žalobcov voči samotným žalobcom, dohodnuté nájomné a iné mimoriadne platby vzniknuté jednorazovo
počas spolužitia v spoločnej domácnosti, ktoré žalovaný platil dobrovoľne a bez existencie osobitnej
dohody na základe ktorej si žalobcovia v tomto spore uplatňujú svoj nárok.

14. Žalovaný zdôraznil, že aj v prípade nepomenovaných zmlúv, ktoré nespadajú do kategórie reálnych
zmlúv, je potrebné, aby žalobcovia pri uplatňovaní nároku preukázali minimálne základné náležitosti
zmluvy a nepochybne preukázali vznik takejto zmluvy. V tomto spore ale žalobcovia nepreukázaliexistenciu zmluvy, jej obsah, podmienky zmluvy, vlastné plnenie v zmysle zmluvy voči žalovanému,
ako ani porušenie takejto údajnej zmluvy zo strany žalovaného. Možno tak konštatovať, že medzi
žalobcami a žalovaným nikdy zmluvný vzťah v obsahu uvádzanom žalobcami v odvolaní nevznikol a

ani neexistoval, takýto zmluvný vzťah žalobcovia nepreukázali, nepreukázali ani poskytnutie finančných
prostriedkov žalovanému, žaloba bola nedôvodná a súd prvej inštancie ju správne zamietol. Tento
správny a zákonný rozsudok je potrebné potvrdiť. Žalovaný sa domnieva, že ide o výhradné a šikanózne
konanie žalobcov voči jeho osobe ako odplata za rozpad manželstva a vzťahov s ich dcérou.

15. Ďalšie podania v odvolacom konaní do spisu doložené neboli.

16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané

odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 písm. e), f), h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady
týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým
stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP),

postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5
dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia
a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie
je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle §

380 ods. 1 CSP.

17. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vychádzajúc z uplatnenej odvolacej argumentácie
žalobcov, s prihliadnutím na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdom prvej inštancie bolo
posúdiť, či prvoinštančný súd dospel k správnym skutkovým aj právnym záverom vedúcim k zamietnutiu

žaloby v celom rozsahu. Súd žalobu zamietol v podstate z dvoch dôvodov a to, že vzhľadom na
nepreukázanie odovzdania peňazí v hotovosti alebo bezhotovostne priamo žalovanému do jeho rúk
alebo na jeho účet, nemohlo dôjsť k účinnému uzavretiu reálnej zmluvy o pôžičke, teda nárok titulom
pôžičky tvrdenej žalobcami preukázaný nebol; a pri následnom posúdení nároku ako bezdôvodného
obohatenia,jehovýškapodľapreukázanéhopredstavovala10.025,-Eur,ktorúsumužalovanýžalobcom

podľa výpisov z účtu zaplatil, čím dlh splnením zanikol a vo zvyšku žalobcovia dlh nepreukázali.

18. V zmysle § 657 zák. č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník (ďalej len OZ) zmluvou o pôžičke
prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po
uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Podľa § 658 ods. 1 OZ pri peňažnej pôžičke možno

dohodnúť úroky.

19. V zmysle § 567 ods. 1 OZ dlh sa plní na mieste určenom dohodou účastníkov. Ak nie je miesto
plnenia takto určené, je ním bydlisko alebo sídlo dlžníka.

20. Súd prvej inštancie vychádzal zo správnych teoretických východísk obsiahnutých v ods. 7
odôvodnenia preskúmavaného rozsudku, že zmluva o pôžičke, pre ktorej platnosť zákon nevyžaduje
osobitnú formu, podľa vyššie citovaných ustanovení má reálnu povahu a vznik pôžičky predpokladá
nielen dohodu strán, ale aj skutočné reálne odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Pri
peňažnej pôžičke pritom môže dôjsť k odovzdaniu požičaných peňazí i bezhotovostným prevodom na

účet dlžníka. Pokiaľ by nedošlo k odovzdaniu peňazí do rúk dlžníka, či k bezhotovostnému prevodu na
účet, nevznikol by medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky.

21. Odvolací súd je ale toho názoru, že podmienka odovzdania predmetu pôžičky dlžníkovi v prípade
bezhotovostného prevodu peňažných prostriedkov je splnená aj vtedy, ak sú tieto prostriedky poukázané

na základe dohody zmluvných strán na dlžníkom označený účet tretej osoby. Na základe takejto dohody
o platobnom mieste, ktorým je účet veriteľa dlžníka, uskutočnením bezhotovostného prevodu peňažnej
čiastky tvoriacej predmet zmluvy o pôžičke z účtu veriteľa priamo na účet dlžníkovho veriteľa, v súlade
s dohodou strán zmluvy o pôžičke, je podmienka reálneho odovzdania predmetu pôžičky dlžníkovisplnená. Ako platobné miesto - miesto plnenia kam má byť predmet pôžičky prevedený, môže byť
stranami zmluvy o pôžičke tak dohodnuté aj bankový účet tretej osoby.

22. V danom prípade bolo pritom dokazovaním vykonaným pred súdom prvej inštancie najmä výpisom
z účtu žalobcov č. XXXXXXXXXX/XXXX vedenom v I. I. za účtovné obdobie od 1.2. do 28.2.2011
preukázané, že z toho účtu bol daný dňa 17.2.2011 jednorazový príkaz cez telebanking na úhradu súm,
špecifikovaných svedkyňou J. K., pričom podľa svedkyne malo ísť o dlhy, ktoré vznikli počas trvania jej
manželstva so žalovaným voči spoločnosti Triangel 4.339,30 Eur, Home Credit Slovakia a.s. 2.150,-

Eur, Quatro 676,- Eur a úhrady nedoplatkov dane žalovaného 800,- Eur, zvyšok 374,47 Eur malo byť
poukázané na účet žalovaného a 400,- Eur poukázané na účet svedkyne, celkovo v sume 9.786,84
Eur. Zvyšná suma 239,- Eur mal byť spracovateľský poplatok za úver. Ak by bolo v konaní preukázané
uzavretie zmluvy o pôžičke medzi žalobcami a žalovaným s dojednaním týchto miest plnenia, uvedenými
bankovými prevodmi by došlo k naplneniu reálneho odovzdania predmetu pôžičky dlžníkovi. V tomto
smere preto odvolací súd záver súdu prvej inštancie v bode 8 odôvodnenia jeho rozsudku nepovažoval

za správny.

23. Pokiaľ by predmetný záväzkový vzťah na základe zmluvy o pôžičke vznikol medzi zmluvnými
stranami, ktorými boli na strane veriteľa žalobcovia a na strane dlžníka iba žalovaný, tento záväzkový
právny vzťah sa môže dotýkať právnej sféry iba tých, ktorí sú jeho účastníkmi v podobe vyplývajúcej zo

zmluvy, ktorou bol založený. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani ust. § 145 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého „z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní
obaja manželia spoločne a nerozdielne“, ktorý dopadá len na vzájomné vzťahy manželov a nemôže
modifikovať okruh účastníkov a obsah záväzkových právnych vzťahov. Predstavovalo by to neprípustné
popretie zásady, že zo záväzkového právneho vzťahu vzniknutého zo zmluvy sú oprávnení a povinní

len strany zmluvy. Úpravou obsiahnutou v ust. § 145 ods. 2 OZ nezamýšľal zákonodarca prelomiť
princíp autonómie vôle zmluvných strán v procese vzniku záväzkov zo zmlúv a vnútiť im ako zákonný
dôsledok vzniku zmluvy prostredníctvom inštitútu bezpodielového spoluvlastníctva manželov ako ďalšiu
zmluvnú stranu i manžela zmluvnej strany. Účastníkom synalagmatických záväzkových právnych
vzťahov založených zmluvou a to aj za trvania manželstva, aj za účelom zabezpečenia spoločných vecí,

sa nestáva automaticky ten z manželov, ktorý nebol účastníkom zmluvy, ktorá tento vzťah zakladá. Preto
v danom prípade keď podľa tvrdenia žalobcov účastníkom danej zmluvy o pôžičke bol výlučne žalovaný,
hoci by išlo o zmluvu uzavretú za trvania manželstva dlžníka, a za účelom spoločných vecí manželov,
zo zmluvy by bol zaviazaný výlučne žalovaný a nie aj jeho manželka.

24. V zmysle čl. 8 základných princípov CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité
pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti
a podľa pokynov súdu.

25. Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie

strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a
žalobný návrh.

26. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k

návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

27. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

28. Podľa § 185 ods. 1 a 2 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (ods. 1). Súd môže
aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo
zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu
nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak (ods. 2).

29. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.30. Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na sporových
stranách. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé

dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy
o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že
dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného

dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje
za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu,
je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

31. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 191 ods. 1 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy
z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie

je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

32. Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických východísk, na žalobcoch bolo v spore dôkazné
bremeno preukázať svoje tvrdenie, že medzi nimi a žalovaným bola uzavretá zmluva o pôžičke peňazí
nimi tvrdeného obsahu. Ako dôkaz žalobcovia pritom poskytli svoje vlastné výpovede a výpoveď
svedkyne J. K., ktorá ale je ich dcérou, rozvedenou so žalovaným, s negatívnym vzťahom k žalovanému,

čím je vierohodnosť jej výpovede oslabená. Tvrdili pritom, že medzi žalobcom 1 a žalovaným bola
uzavretá aj písomná zmluva, ktorej podpisy boli overené pred notárom, ktorú ale nedokázali predložiť
ako dôkaz, pričom na obsah tejto zmluvy poskytli rovnako len vlastné výpovede a výpoveď menovanej
svedkyne. Žalovaný pritom uzavretie zmluvy o pôžičke popiera. Iba nepriamo o uzavretí zmluvy medzi
žalobcom a žalovaným svedčí preukázaná skutočnosť, že notárka 24.2.2011 overovala podpisy žalobcu

a žalovaného na listine, ktorej obsah sa ale žalobcom nepodarilo preukázať. Obdobne fakt, že žalovaný
bol so žalobcami v rozhodnom období v banke pri dojednávaní ich úveru, rovnako nepreukazuje obsah
dojednania medzi stranami. Skutočnosť, že podľa preukázaného žalovaný v období od januára 2013
do februára 2015 uhradil žalobcom v 27 splátkach po 401,17 Eur celkom sumu 10.025,84 Eur, ktorá
zodpovedá žalobcami tvrdenej istine pôžičky, taktiež obsah zmluvy o pôžičke a najmä dojednania o

povinnosti žalovaného zaplatiť spolu s istinou aj ďalšiu sumu, nepreukazuje. Odvolací súd sa potom
stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že žalobcovia poskytnutými dôkazmi neuniesli svoje dôkazné
bremeno a nesporne a nad všetky pochybnosti nepreukázali svoje tvrdenie, že medzi stranami vznikla
zmluva o pôžičke žalobcami tvrdeného obsahu, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal žalobcom z
poskytnutej pôžičky vrátiť nielen sumu istiny vo výške 10.025,84 Eur, ale aj ďalšiu sumu v podobe 13

splátok úveru žalobcov.

33. Súd prvej inštancie preto správne uzavrel, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania
žalobcami tvrdený dlh žalovaného vo výške istiny zanikol splnením a záväzok žalovaného nad túto
sumu nebol žalobcami jednoznačne a bez pochybností preukázaný. Dôsledkom neunesenia dôkazného

bremena žalobcami muselo byť potom zamietnutie ich žaloby. Odvolací súd z uvedených dôvodov, vo
výroku vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

34. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

35. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

36. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.37. V tomto odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný a preto podľa cit. ust. žalovanému vzniklo
právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešným žalobcom. Odvolací súd

preto žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči obom žalobcom v plnom
rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

38. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).