Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. júl 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/279/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1305203764
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1305203764.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobkyne: H. Y., L. G. XX, H., zastúpenej
Mgr. Gordanou Dlhou, advokátkou so sídlom Koceľova 9, Bratislava, proti žalovanému: Ľ.K. Š., L. Z.
XX, zastúpenému JUDr. Michalom Sklenárom, advokátom, so sídlom Obchodná 7, o určenie neplatnosti
výpovede a náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa

29. septembra 2015, č. k. 4C/40/2008 - 178, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výpoveď daná žalovaným žalobkyni zo dňa 27.
11. 2004 je neplatná a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 1 413,72
eur brutto, so 6 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 245,36 eur od 1. 4. 2005 do zaplatenia,
so 6 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 245,36 eur od 1. 5. 2005 do zaplatenia, so 6 % úrokom

z omeškania ročne zo sumy 245,36 eur od 1. 6. 2005 do zaplatenia, so 6 % úrokom z
omeškania ročne zo sumy 245,36 eur od 1. 7. 2005 do zaplatenia, so 6 % úrokom z omeškania ročne
zo sumy 245,36 eur od 1. 8. 2005 do zaplatenia, so 6 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 186,94
eur od 1. 9. 2005 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu o náhradu mzdy zamietol. Rozhodol, že o náhrade
trov rozhodne do 30 dní od právoplatného skončenia veci. Rozhodol tak podľa § 61 ods.
1, 2, 3, § 62 ods. 1, 2, § 63 ods. 1, písm. b/, § 74, § 77 a § 79 ods. 1 Zákonníka práce,

keď vykonaným dokazovaním zistil, že pracovný pomer žalobkyne bol založený písomnou pracovnou
zmluvou zo dňa 30. 3. 2004, uzavretou medzi zamestnávateľom označeným: Ľubomír
Šiša - združenie DUO, Komenského 17, Modra, IČO: 40047831 a žalobkyňou ako zamestnankyňou.
Pracovný pomer bol dojednaný na dobu neurčitú, so skúšobnou dobou do 30. 6. 2004 na pracovnej
pozícii predavačka, miesto výkonu práce Modra, dojednanou mzdou 7 000 Sk brutto mesačne, splatnou
31. dňa nasledujúceho mesiaca a maximálnou dĺžkou pracovného času 40 hodín týždenne. Výpoveďou
zo dňa 27. 11. 2004 žalovaný písomne rozviazal so žalobkyňou pracovný pomer podľa § 63 ods.

1 písm. b/ Zákonníka práce a ako výpovedný dôvod uviedol zníženie stavu zamestnancov s cieľom
zvýšiť efektívnosť práce. Výpoveď bola žalobkyni doručená dňa 30. 11. 2004, jej pracovný pomer mal
skončiť uplynutím výpovednej doby. Žalobkyňa listom zo dňa 1. 12. 2004, doručeným žalovanému 2.
12. 2004, vyzvala žalovaného na ďalšie zamestnávanie s tým, že s výpoveďou nesúhlasí. Z výpisu zo
Živnostenského registra žalovaného zistil, že v čase trvania pracovného pomeru žalobkyne, žalovaný
podnikal pod IČO: 40047831 a ukončil podnikateľskú činnosť dňa 31. 12. 2007. Dospel k záveru, že

žalobkyňa si uplatnila žalobou určenie neplatnosti výpovede zo dňa 27. 11. 2004 na súde dňa 10.
3. 2005, a teda v lehote podľa § 77 Zákonníka práce a žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno,
keď nepreukázal existenciu výpovedného dôvodu v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce- písomné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene, ani realizáciu ponukového
konania vo vzťahu k žalobkyni pred rozviazaním jej pracovného pomeru a prerokovanie výpovede zo
dňa 27. 11. 2004 vopred so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 Zákonníka práce. Ďalej dospel k

záveru, že žalobkyni vznikol nárok na náhradu mzdy za obdobie od 1. 2. 2005 do 25. 7. 2005, keďže sa
zamestnala u iného zamestnávateľa dňa 26. 7. 2005, od ktorého obdobia na jej strane nastali prekážky,
pre ktoré objektívne nemohla nastúpiť do práce u žalovaného a vykonávať prácu, a preto jej za
následné obdobie do 31. 10. 2005 náhradu mzdy nepriznal. Pri určení výšky náhrady mzdy žalobkyne
vychádzal zo zisteného priemerného mesačného zárobku v sume 7 391,60 Sk. Žalovaného

zaviazal aj na zaplatenie úrokov z omeškania za jeho omeškanie s plnením peňažného dlhu a
to náhrady mzdy, podľa § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2 Zákonníka práce, vo výške
upravenej v ustanovení § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., a to odo dňa splatnosti náhrady mzdy za
ten ktorý mesiac, keďže splatnosť mzdy bola medzi stranami dojednaná v pracovnej zmluve a návrh v
časti o zaplatenie príslušenstva nad zákonom stanovenú výšku 6 % ročne z dlžnej sumy, ako nedôvodný
zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením § 151 ods. 3 O. s. p.

2. Proti tomuto rozsudku, v časti v ktorej súd prvej inštancie žalobe vyhovel, podal žalovaný v zákonom
stanovenej lehote odvolanie, ktoré na výzvu súdu doplnil podaním doručeným súdu dňa 4. 3. 2016.
Žiadal rozsudoksúduprvejinštancievnapadnutejčasti zrušiťavecmuvrátiťnaďalšiekonanie.Uviedol,
že na výzvu súdu zaslal prostredníctvom poštovej zásielky písomné rozhodnutie o organizačnej zmene,
organizačnú štruktúru zamestnávateľa pred a po organizačnej zmene, pracovné zmluvy zamestnancov

pred a po organizačnej zmene vrátane ich zmien, mzdový list žalobkyne za roky 2004 - 2005 a chcel
sa v konaní na pojednávaní vyjadriť za prítomnosti svojho právneho zástupcu. Jeho právny zástupca
žiadal o odročenie pojednávania dňa 29. 9. 2015 z dôvodu, že mal kolíziu s iným súdnym pojednávaním.
Vzhľadomnatomupodľajehonázorupostupomsúduprvejinštancieboloodopretéprávonaspravodlivé
súdne konanie, súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože
sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené.
3. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť a uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť jej náhradu trov
odvolacieho konania v sume 79,95 eur. Uviedla, že odvolanie žalovaného považuje za účelové, s cieľom

oddialiť povinnosť úhrady náhrady mzdy žalobkyni. Žalovaný rozhodnutie o organizačnej zmene a ani
organizačnú štruktúru nemal nikdy vypracovanú a prvýkrát ju spomína až v odvolaní, t. j. 11 rokov od
ukončenia pracovného pomeru. Nasvedčuje tomu aj jej žiadosť zo dňa 1. 12. 2004, ktorou reagovala
na výpoveď a žiadala, aby jej žalovaný ako zamestnávateľ predložil rozhodnutie, na základe ktorého
ukončuje s ňou pracovný pomer výpoveďou, avšak rozhodnutie o organizačných zmenách jej nikdy

nebolo doručené. Žalovaný ani vo svojom odvolaní žiadnym spôsobom nepreukázal, kedy, v ktorom
roku ním uvedené dokumenty súdu doručil. Za zavádzajúce považuje aj tvrdenie žalovaného, že sa
chcel k predmetu konania vyjadriť na pojednávaní, keďže žalovaný sa žiadnych súdnych konaní, ktoré
sú vedené na Okresnom súde Pezinok, nezúčastňuje a súdne konania ignoruje. Nebolo mu podľa jej
názoru odopreté právo na spravodlivé súdne konanie, keďže sám počas celého konania neprejavil

záujem o preukázanie svojich tvrdení a ešte pred rozhodnutím súdu inicioval rokovanie, na ktorom
požiadal o mimosúdne ukončenie sporu, a to uzatvorením dohody o urovnaní, ktorá bola
aj vypracovaná, jej znenie bolo odsúhlasené právnymi zástupcami oboch strán a žalovaný nakoniec
dohodu odmietol uzavrieť.
4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 Zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok

(ďalej len "CSP") účinného od 01. 07. 2016; preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3
CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru,
že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti je vecne správny.

5. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom
na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby v časti, v ktorej sa
žalobkyňa domáhala neplatnosti skončenia jej pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 27. 11. 2004 zo
strany žalovaného a náhrady mzdy, zhodnotením výsledkov dokazovania dospel k správnym skutkovým
záverom a vec posúdil správne aj po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné

ustanovenia Zákonníka práce a dospel k správnemu právnemu záveru, že výpoveď daná žalovaným
žalobkyni dňa 27. 11. 2004 je neplatná, v dôsledku čoho žalobkyni vznikol nárok na náhradu mzdy za
obdobie od 1. 2. 2005 do 25. 7. 2005.6. V konaní medzi stranami nebola sporná existencia pracovnoprávneho vzťahu, ako aj ukončenie
pracovného pomeru výpoveďou žalovaného ako zamestnávateľa zo dňa 27. 11. 2004,
doručenou žalobkyni dňa 30. 11. 2004, na základe ktorej mal pracovný pomer žalobkyne skončiť

uplynutím výpovednej doby dňa 31. 1. 2005. Žalovaný rozviazal pracovný pomer so žalobkyňou
výpoveďou zo dňa 27. 11. 2004 podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu zníženia stavu
zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce.
7. Zákonom stanovenými predpokladmi pre použitie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1
písm. b/ Zákonníka práce je existencia písomného rozhodnutia zamestnávateľa alebo príslušného

orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť
efektívnosť práce alebo iných organizačných zmenách, na základe ktorých sa konkrétny zamestnanec
stal nadbytočným a existencia príčinnej súvislosti medzi nadbytočnosťou zamestnanca a prijatými
opatreniami, t. j. že zamestnanec sa stal nadbytočným práve v dôsledku takéhoto rozhodnutia (jeho
realizácie u zamestnávateľa). Zamestnávateľom sa týmto spôsobom umožňuje, aby regulovali počet
zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie, aké zodpovedá ich potrebám. O výbere zamestnanca, ktorý

je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ; súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie
zamestnávateľa preskúmavať. Rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho
úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektivity práce alebo
o iných organizačných zmenách, nie je právnym úkonom, lebo nejde o taký prejav vôle, s ktorým by
právne predpisy spájali zmenu alebo vznik práv alebo povinností strán pracovnoprávnych vzťahov. Ide

len o skutočnosť (faktický úkon), ktorá je hmotnoprávnym predpokladom pre právny úkon tam, kde to
právne predpisy stanovujú (napr. pre výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce). Ak vznikne
pochybnosť, či zamestnávateľ rozhodol o organizačných zmenách, a či tieto zmeny boli dôvodom pre
výpoveď konkrétneho zamestnanca, môže sa súd zaoberať len tým, či také rozhodnutia boli skutočne
prijaté a či ich urobil ten, kto bol k tomu oprávnený.

8. Žalovaný v konaní napriek výzvam súdu nepredložil žiadne listinné dôkazy preukazujúce existenciu
výpovedného dôvodu uvedeného vo výpovedi zo dňa 27. 11. 2004, keď nepredložil písomné rozhodnutie
o organizačnej zmene, organizačnú štruktúru zamestnávateľa pred a po organizačnej zmene, pracovné
zmluvy pred a po organizačnej zmene, vrátane ich zmien, mzdový list žalobkyne za roky 2004 a 2005,
záznam z prerokovania výpovede žalobkyne s odborovou organizáciou ani

záznam o priebehu ponukového konania, na predloženie ktorých bol vyzvaný súdom prvej inštancie.
Vzhľadom na to súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalovaný v konaní neuniesol dôkazné
bremeno, ktoré ho zaťažovalo, spočívajúce v preukázaní uvedených zákonom stanovených podmienok
pre použitie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, a preto správne
rozhodol, keď určil, že výpoveď zo dňa 27. 11. 2004, daná žalovaným žalobkyni, je neplatná a správne

posúdil ako dôvodný aj žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu mzdy v súlade s ustanovením § 79 ods.
1 Zákonníka práce od 1. 2. 2005 do 25. 7. 2005, t. j. do obdobia, od ktorého sa žalobkyňa
zamestnala u iného zamestnávateľa.
9. Žalovaný vo svojom odvolaní namietal, že poštovou zásielkou zaslal súdu písomné rozhodnutie o
organizačnej zmene, organizačnú štruktúru zamestnávateľa pred a po organizačnej zmene, pracovné

zmluvy zamestnancov po organizačnej zmene, vrátane ich zmien, mzdový list žalobkyne za roky
2004 a 2005, avšak toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal, keď nepredložil ani doklad
preukazujúci odoslanie uvedených listinných dôkazov súdu. Nedôvodne tiež namietal, že postupom
súdu prvej inštancie mu bolo odopreté právo na spravodlivé súdne konanie, pričom poukázal na to, že
jeho právny zástupca žiadal o odročenie pojednávania dňa 29. 9. 2015 z dôvodu kolízie s iným súdnym

pojednávaním. S touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal v
odôvodnení napadnutého rozsudku, keď uviedol, že neakceptoval ospravedlnenie právneho zástupcu
žalovaného z dôvodu kolízií pojednávaní, pretože predvolanie na pojednávanie mu bolo doručené dňa
17. 8. 2015, neúčasť ospravedlnil v deň pojednávania dňa 29. 9. 2015 a správne konštatoval,
že žiadosť o odročenie pojednávania nespĺňala zákonom stanovené náležitosti.

10. Z ustanovenia § 119 ods. 1 a 2. O. s. p. účinného v čase vydania napadnutého rozsudku
vyplýva, že pojednávanie súd môže odročiť len z dôležitých dôvodov, pričom strana, ktorá navrhuje
odročenie pojednávania, musí oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu po
tom, čo sa o ňom dozvedela, alebo odkedy sa o ňom mohla dozvedieť, alebo
s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohla predpokladať. Žiadosť o odročenie pojednávania musí

okrem iného obsahovať aj deň, keď sa strana o dôvode dozvedela. Z obsahu
spisu odvolací súd zistil, že pojednávania dňa 29. 9. 2015 sa žalovaný nezúčastnil, svoju neúčasť
neospravedlnil a jeho právny zástupca ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní kolíziou s iným
súdnym pojednávaním, pričom žiadosť o odročenie súdneho pojednávania bola súdu prvej inštanciedoručená v deň pojednávania dňa 29. 9. 2015, právny zástupca žalovaného neuviedol, kedy sa o tomto
dôvode dozvedel a ani jeho existenciu žiadnym spôsobom nepreukázal. Ďalej v tejto žiadosti uviedol,
že žalovaného upovedomil o povinnosti dodať doklady vyžadované súdom a tento sľúbil, že ich predloží

po absolvovaní vyšetrení, ktoré ho mali čakať. Z uvedeného je zrejmé, že právny zástupca žalovaného
nepožiadal o odročenia pojednávania zákonom stanoveným spôsobom v súlade s ustanovením
§ 119 ods. 1 a 2 O. s. p. a nepreukázal existenciu takého dôležitého dôvodu, ktorý by odôvodňoval
odročenie nariadeného pojednávania, pričom žalovaný sa na pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť
neospravedlnil a nepreukázal ani predloženie listinných dôkazov vyžiadaných súdom prvej inštancie k

nariadenému pojednávaniu. Správne preto súd prvej inštancie konal vo veci a rozhodol v neprítomnosti
žalovaného a jeho právneho zástupcu v súlade s ustanovením § 101 ods. 2 O. s. p., účinného v čase
vydania napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého bol súd povinný konať, aj keď sú účastníci nečinní
s tým, že mohol vec prejednať aj v neprítomnosti účastníka, ktorý sa na pojednávanie nedostavil a
nepožiadal o odročenie z dôležitého dôvodu.
11. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalovaného nie je

spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti z hľadiska
odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli
zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového
stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje
rozhodnutie.

12. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 CSP a žalobkyni, ktorá mala úspech v odvolacom konaní, priznal náhradu trov odvolacieho
konania v celom rozsahu.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval

ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§
421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok

odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa,aleboakjedovolateľvsporoch sochranouslabšejstranypodľadruhejhlavytretejčastitohto

zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).