Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. október 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/147/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2311220365
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2311220365.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov:

JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobkyne: X. K., nar. XX.X.XXXX, adresa
O. Z. XXX, zastúpenej advokátom: Mgr. Ondrej Bartošovič, so sídlom Šaľa, Pázmáňa 2020/30, proti
žalovanému: Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, so sídlom Bratislava, Žellova 2, IČO: 30
796 482, o náhradu nemajetkovej ujmy 1.000,- Eur, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Galanta č. k. 25C/264/2011-348 zo dňa 19.1.2017, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu žalobkyne zamietol a výrokom II. o
náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobkyni právo na náhradu trov konania vo
výške 100%.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 48 ods. 1, 2 a 3 zák. č. 581/2004 Z. z. o zdravotných
poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov, čl. 19
ods. 1 Ústavy SR, § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3, § 101, § 122 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka a vecne tým,

že žalobkyňa sa domáhala voči žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch titulom ochrany
osobnosti, pretože v dôsledku jeho konania mala utrpieť psychickú ujmu. Tvrdeným neoprávneným
zásahom, ktorým mala byť privodená ujma na chránených právach žalobkyne malo byť nevykonanie
pitvy jej nebohej matky Y. Q., zomr. XX.X.XXXX, falšovanie pitevného protokolu a príčin jej úmrtia,
skutočnosť, že žalobkyňa má podozrenie, že pred úmrtím mala nebohá dieru v lebečnej kosti, čo má
svedčiť o cudzom zavinení, v dôsledku ktorého konania žalovaného bolo zastavené trestné stíhanie voči
neznámej osobe, ktorá privodila úmyselným konaním jej nebohej matke smrť.

3. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že matka žalobkyne Y. Q., nar.
XX.X.XXXX zomrela na oddelení Klinickej onkológie Fakultnej nemocnice J. A. Reimana v Prešove
dňa XX.X.XXXX o 15:20 hod. Po uplynutí stanovenej doby dvoch hodín od úmrtia bola prevezená do
nemocničnej chladiacej miestnosti pohrebnou službou, telo nebohej od prevozu do výkonu obhliadky
ošetrujúcim lekárom bolo uložené v hygienickom vaku v polohe na chrbte. Pracovník pohrebnej služby
po uložení nebohej vykonal evidenciu do Knihy príjmu nebohých, kde bola nebohá zaevidovaná pod

č. 9 a zároveň v uzavretej obálke uložil príslušnú dokumentáciu do schránky umiestnenej vo vstupnej
časti chladiaceho boxu. Dňa 14.4.2008 sanitár pracoviska v súlade so smernicou úradu č. 35/2/2005
upravujúcou postup pri manipulácii s mŕtvym telom skontroloval dokumentáciu dodanú s telom nebohej,
uloženie a označenie tela a z dôvodu, že tu nezistil žiaden rozpor, vykonal evidenciu nebohej zápisomdo Žurnálnej knihy zomrelých priradením poradového čísla. Dňa 14.4.2008 prehliadajúci lekár úradu
MUDr. W. K. vykonal prehliadku tela nebohej a vzhľadom k tomu, že L. Q. bola onkologickou pacientkou
s verifikovaným zhubným nádorovým ochorením, nebola nariadená pitva a bol povolený pohreb nebohej

po 48 hodinách spopolnením. Dňa 14.4.2008 po príchode a na žiadosť pozostalých nebohej bola
vykonaná zmena rozhodnutia prehliadajúceho lekára ohľadne pitvy, ktorá bola i vykonaná s tým, že
nebohá bola zaevidovaná do Knihy pitvaných pod č. P-205/08, pitva bola vykonaná dňa
15.4.2008 do 9:30 hod MUDr. Y. W. a MUDr. W. K.. Pri pitve nebol zistený nesúlad, bola potvrdená
pôvodná klinická diagnóza, neboli zistené žiadne známky násilia, ani cudzieho zavinenia. Po vykonaní

pitvy bolo sanitárom telo nebohej uložené do chladiacej miestnosti, odkiaľ bolo dňa 15.4.2008 vydané a
odovzdané pohrebnej službe na základe splnomocnenia spolu s listami o prehliadke mŕtveho. Listinné
doklady nachádzajúce sa v spisovom materiáli v konaní č.k. 21C/26/2011 vyššie uvádzané skutočnosti
potvrdzujú, súčasne aj uznesenie ORPZ Prešov ČVS : ORP-680/1-OVK-PO-2008 zo dňa 19.12.2008
nepotvrdilo žiadne cudzie zavinenie, ani žiadne známky násilia u nebohej pri jej úmrtí.

4. Prvoinštančný súd uzavrel, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o tom, že žalovaný zasiahol
tvrdeným spôsobom do jej osobnostných práv, pretože žalobkyňa svoj nárok preukazovala výlučne
svojimi tvrdeniami a domnienkami. Na druhej strane listinné dôkazy len potvrdzovali, že pitva nebohého
tela jej matky Y. Q. vykonaná dňa 15.4.2008 bola, a to na žiadosť príbuzných. Skutočnosť, že nebohá
matka žalobkyne ešte pred jej smrťou mala akúsi „dieru“ v lebke, nebola potvrdená ani obhliadajúcim

lekárom, ani pitvajúcimi lekármi, ani v trestnom konaní ORPZ Prešov č. ORP-680/1-OVK-PO-2008. Súd
poukázal na to, že je zvláštne, že žalobkyňa po zistení uvádzanej „diery“ v lebečnej kosti nebohej počas
jej života ani bezprostredne po jej smrti toto žiadnym spôsobom neriešila a nechala to bez povšimnutia,
dokonca telo nebohej nechala spopolniť. Žalobkyňa nepredložila žiadne dôkazy, ktoré by svedčili o
tom, že pitva tela jej nebohej matky vykonaná nebola, resp. by nebola vykonaná v súlade s § 48

Zák. č. 581/2004 Z.z., ani že by bol sfalšovaný pitevný protokol a príčiny diagnózy úmrtia, ani dôkazy,
ktorými mali byť porušené jej osobnostné práva, ktoré dokonca ani riadne nešpecifikovala. Pretože
nebolo preukázané, že by žalovaný neoprávnene zasiahol do osobnostných práv žalobkyne tým, že by
nevykonal pitvu jej nebohej matky, že by sfalšoval pitevný protokol, sfalšoval diagnózy a príčiny úmrtia,
ani že by „nejaká“ osoba vykonala „dieru“ do lebečnej kosti matky žalobkyne počas jej života, v dôsledku

čoho v príčinnej súvislosti by tak mohlo dôjsť k porušeniu alebo ohrozeniu práv žalobkyne na jej zdraví
v dôsledku psychickej ujmy, súd žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol a požadovanú náhradu
nemajetkovej ujmy jej nepriznal, pretože taktiež nemal za preukázané, že by v značnej miere došlo k
zníženiu jej dôstojnosti alebo vážnosti. Ďalejsúd uviedol, žedokazovanie zabezpečením knihy pitvaných
od č. 89/08 po 205/08 a knihy ohliadaných patológom ktoré navrhovala žalobkyňa nevykonal, nakoľko

zabezpečenie týchto listín nemá vplyv na výsledok sporu.

5. K žalovaným vznesenej námietke premlčania súd uviedol, že matka žalobkyne zomrela 13.4.2008.
Žaloba bola na súd podaná osobne žalobkyňou dňa 14.4.2011. Žalobkyňa mala podať žalobu do 3 rokov
od smrti svojej matky t.j. do 13.4.2011, čo bol posledný deň lehoty v ktorej si mohla uplatniť právo. Po

tomto termíne mohol vzniesť žalovaný námietku premlčania, čo aj učinil a vzhľadom na to pre námietku
premlčania súd žalobu zamietol.

6. Súd tiež uviedol, že vychádzal aj z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/98/2012,
ktorý riešil identickú vec, pričom ako žalobkyňa vystupovala Ing. T. Z., ktorá je sestrou žalobkyne.

7. O náhrade trov konania súd rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 a 2 v spojení s § 262 ods. 1 a 2
zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a vzhľadom na plný úspech žalovaného
v konaní, mu priznal nárok na náhradu 100% trov konania.

8. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa v celom rozsahu odvolanie. Dôvodila
vadami konania, ktorých sa dopustil prvoinštančný súd, keď mala za to, že došlo k diskriminácii jej osoby
počas jej hospitalizácie a tiež súd prvej inštancie vo veci nesprávne rozhodol. Uviedla, že k zmeškaniu
lehoty na podanie žaloby nedošlo. Žaloba bola podaná dňa 14.4.2011, preto ak pitva mala byť vykonaná
dňa 15.4.2008, potom bola žaloba podaná včas v rámci 3-ročnej premlčacej lehoty. Súd teda premlčane

nesprávne posúdil. Ďalej žalobkyňa uviedla, že v priebehu konania predložila listinný dôkaz - List o
prehliadke mŕtveho a štatistické hlásenie o úmrtí vystavený na meno Y. Q., ktorý má preukazovať vážne
porušenie zákona o povinnej obhliadke tela Y. Q., zomrelej v nemocnici. Telo pacientky musí zotrvať na
izbe dve hodiny, musí byť k nej prizvaný obhliadajúci lekár, ktorý ako jediný skonštatuje smrť, zaznamenáúmrtie a ich príčiny do tlačiva LOPMŠHU s časovým odstupom 2 hodiny po úmrtí, podpíše štyri originály
modrýmperomapotomzabezpečíprevoztelapacientanadruhpitvy,podľaodporúčaniaobhliadajúceho
lekára. Na porovnanie žalobkyňa predložila originál LOPMŠHU iného pacienta zomrelého v noci v

nemocnici. V rozsudku absentuje, ako sa súd vysporiadal so zistením, že žalovaný v tejto veci ohľadne
povinnej obhliadky tela klame a zavádza súd. Pokiaľ ide o konania sp. zn. 21C/26/2011 na OS Bratislava
III a sp. zn. 4Co/98/2012 na KS Bratislava, tieto sa netýkajú žalobkyne, preto sú pre toto konanie
irelevantné. Súdny spor sp. zn. 38C/47/2009 na OS Prešov a sp. zn. 16Co/59/2011 na KS Prešov,
vyvolala žalobkyňa. Žalovaný odmietol vydať protokolárne biologické vzorky za účelom vykonania testov

DNA. Ak by ich vlastnil, tak by ich vydal na testy DNA. Pretože ich nikdy nevlastnil, keďže matku
žalobkyne nikdy nepitval, tak nemal čo vydať. Žalovaný nepredložil k súdnym konaniam originálne
knihy pitvaných, zomrelých a chladených, ani žiadne iné originály listín, ktoré by dokazovali vykonanie
pitvy. Tvrdenia žalobcu sú tak postavené iba na domnienkach súdu, čo je vážna vada konania. Podľa
žalobkyne sa klamstvom o údajnom „nezistení prerazenej lebky“, žalovaný sám usvedčil z podvodu.
Prerazenú lebku, ktorú dcéry objavili na hlave matky počas hospitalizácie dňa 13.4.2008 videli: 1. X.

K., 2. Ing. T. Z., 3. Ing. B. Z., 4. p. G., zo M., pacientka onkologického oddelenia a 5. zdravotná sestra
onkologického oddelenia, ktorú kvôli tomu privolali k matke. Súd môže navrhnúť vypočutie týchto osôb
ako svedkov. Žalovaný ďalej zatajil, že oddelenie patológie bolo dňa 14.4.2008 obomi dcérami nebohej
požiadané o vykonanie súdnoznaleckej pitvy tela ich matky, nie klasickej patologickej pitvy. Okrem toho
na pietnej rozlúčke s nebohou v Bratislavskom krematóriu boli okrem pozostalých aj iní, nestranní hostia

a každý, kto sa išiel s nebohou rozlúčiť potvrdí súdu, že nebohá nemala dňa 17.4.2008 žiadne náznaky
po zošití kože na hlave, takže súd nemá žiadny objektívny dôvod veriť žalovanému, že pri údajnej pitve
nezistil žiadnu ranu na hlave a že jej tvár bola počas pitvy súmerná, bez známok poranenia. Dôkazom
je fotografia Y. Q.. Rozmery tela ním pitvanej údajnej Y. Q. sú väčšej výšky, väčšej váhy a telo je o rok
staršie. Popis jednotlivých orgánov už viackrát zásadne zmenil, zatiaľ existujú dva rozdielne pitevné

protokoly k tej istej mŕtvole údajne matky žalobkyne, čo je rarita. To poukazuje na pochybné praktiky
žalovaného a tieto praktiky by mal súd pomenovať v rozsudku. Žalobkyňa uviedla, že okrem celoživotnej
traumy, má celý prípad okolo zohavenia a následného falšovania príčin smrti jej matky, ktorého sa
dopustil žalovaný, na jej doterajší život veľmi vážne dôsledky. V máji 2017 žalobkyni diagnostikovali
zhubné onkologické ochorenie a v júni 2017 sa podrobila operácii v Národnom onkologickom ústave v

Bratislave, doposiaľ podstupuje liečbu tohto rakovinového ochorenia. Za tento jej zdravotný stav môže
tiežžalovanýapretosiodnehouplatňujenemajetkovúujmuvpeniazoch.Nazákladevlastnejskúsenosti
so zhubným nádorom a jeho liečbou žalobkyňa nadobudla ďalšie dôkazy, ktoré by mala mať možnosť
súdom odprezentovať na pojednávaní. Nové dôkazy prinesú nové svetlo do objasnenia a celého prípadu
a predurčujú úspešnosť žalobkyne v tomto spore.

9. Ďalej žalobkyňa namietala, že v čase od 16.1.2017 do 23.2.2017 bola hospitalizovaná z dôvodu
rádioterapie, a preto sa nemohla osobne zúčastniť na poslednom pojednávaní konanom dňa 19.1.2017.
Svoju účasť riadne ospravedlnila a žiadala o odročenie pojednávania. Súd konal vo veci počas
hospitalizácie žalobkyne a vyhlásil rozsudok v prospech žalovaného. Tým bol porušený princíp rovnosti

strán pred súdom, čo je ďalší dôvod na zmenu výroku rozsudku a nutnosť zrušiť dotknutý rozsudok
celkom. Nový právny zástupca žalobkyne, ktorého jej pridelilo Centrum právnej pomoci, s vedomím, že
sa konanie odročí, nestihol ísť nahliadnuť do spisu na súde a nemohol si kvôli hospitalizácii vyzdvihnúť
od žalobkyne nové dôkazy, ktoré bolo nutné odprezentovať na pojednávaní. Napriek tomu poukázal na
rozsudok Okresného súdu Galanta sp. zn. 5C/119/2011, kde sa uvádza obrovské množstvo pochybení

nemocnice počas hospitalizácie matky žalobkyne, na čo žalobkyňa upozornila žalovaného podaním
zo dňa 19.3.2009. Žalovaný vyhotovil previerku, v ktorej žalobkyňu oklamal, že žiadne pochybenie
nezistil ani v nemocnici, ani na svojom pracovisku patológie v Prešove. Ale súd zistil pochybenia, čo
len dokazuje, že žalovaný sústavne klame aj žalobkyňu aj súdy, čo by mal terajší súd zohľadniť vo
svojom rozhodnutí. Prvostupňový súd od podania žaloby dňa 14.4.2011 pojednával len jedenkrát v

prítomnosti žalobkyne, pričom na pojednávaní dňa 1.10.2015 sa nedostavil žalovaný, pojednávanie bolo
odročené; na pojednávanie dňa 19.11.2015 sa nedostavila žalobkyňa, pojednávalo sa; na pojednávaní
dňa 26.1.2016 boli prítomné obe strany, pojednávalo sa, ale len účelovo v prospech žalovaného, na
pojednávanie dňa 18.8.2016 sa nedostavil žalovaný, pojednávanie bolo odročené; pojednávanie dňa
19.1.2017 bolo vykonané napriek hospitalizácii žalobkyne a vydaný rozsudok. Na jedinom pojednávaní

dňa 26.1.2016 sudca veľmi rýchlo prerušil dokazovanie žalobkyne, odmietol prijať seriózne dôkazy proti
žalovanému, čo je v zápisnici zaznamenané tak, že „Sudca vyzval žalobkyňu, aby v ďalšom štádiu
konania nehovorila o prípadných formálnych pochybeniach žalovaného, ale o zavinení žalovaného na
smrti svojej matky.“ Súd požiadavke o predloženie originálov kníh z patológie nevyhovel a žiadnelistinné, dôveryhodné podklady ani k tomuto súdnemu sporu žalovaný ani raz nepredložil. Podľa
žalobkyne konanie súdu aj v tomto súdnom spore spôsobilo vady konania a má za následok marenie
spravodlivosti, rovnako ako tomu bolo v konaní sp. zn. 38C/47/2009 na Okresnom súde Prešov. Konanie

vo veci a rýchle vyhlásenie rozsudku, počas neprítomnosti žalobkyne v čase jej hospitalizácie na
onkologickom oddelení, považuje žalobkyňa za diskrimináciu jej osoby. Súd odmietol prijať predkladané
dôkazy, odmietol navrhnuté dokazovania a tiež nepredvolal žiadnych navrhovaných svedkov.

10. Vzhľadom na uvedené mala žalobkyňa za to, že súd nesprávnym procesným postupom žalujúcej

strane znemožnil, aby pred súdom uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces; v konaní došlo k vadám, ktoré majú za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci; nie svojou vinou si žalobkyňa nemohla uplatniť svoje práva v konaní pred súdom;
dôkazy, ktoré boli navrhnuté, súd prvej inštancie nevykonal; premlčacia lehota neuplynula. Žalobkyňa
preto žiadala, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobkyni prizná nemajetkovú
ujmu vo výške 1.000,- Eur a žalovaného zaviaže na náhradu trov konania, prípadne, aby napadnutý

rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.

11. Žalovaný odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalobkyne podal písomné vyjadrenie v
ktorom uviedol, že zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach a nárok žalobkyne neuznáva. Poukázal
na to, že predmet tohto súdneho konania je totožný s predmetom súdneho konania, ktoré bolo na

Okresnom súde Bratislava III. pod sp. zn. 21C/26/2011 ukončené rozsudkom zo dňa 25.11.2011 o
zamietnutí žaloby, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 4Co/98/2012
zo dňa 29.1.2014, na čo poukázal vo svojom rozsudku aj Okresný súd Galanta. Predmetom uvedeného
konania bol návrh sestry žalobkyne Ing. T. Z. totožný s návrhom žalobkyne v tomto konaní. vzhľadom
na to, že o skutku, a to nevykonania pitvy nebohej matky žalobkyne žalovaným a sfalšovania pitevného

protokolu a diagnózy úmrtia, bolo už právoplatne rozhodnuté v inom súdnom konaní iniciovanom
sestrou žalobkyne, žalovaný je toho názoru, že predchádzajúci spor o náhradu nemajetkovej ujmy
sestry žalobkyne vzhľadom na totožné skutkové vymedzenie, predstavuje prekážku veci právoplatne
rozhodnutej, a preto o tomto skutku súd nemôže ďalej konať. Žalobkyňa vo svojom odvolaní poukazuje
na súdne konanie o vydanie biologického materiálu jej nebohej matky, vedené na Okresnom súde

Prešov pod sp. zn. 38C/47/2009. Žalovaný považuje tvrdenia žalobkyne v tejto časti pre toto súdne
konanie za irelevantné, keďže ide o konanie s iným predmetom, ktoré už bolo právoplatne skončené. K
tvrdeniu žalobkyne, že po smrti ich nebohej matky spolu so sestrou požiadali žalovaného o vykonanie
súdnoznaleckej pitvy tela ich matky, žalovaný uviedol, že nevykonáva súdnoznaleckú, resp. súdnu pitvu.
Takúto pitvu môže nariadiť len prokurátor alebo policajt v zmysle Trestného poriadku a túto pitvu potom

vykonáva znalec. K tvrdeniu žalobkyne, že v konaní pred Okresným súdom Galanta bol porušený princíp
rovnosti strán konať pred súdom a že bola diskriminovaná, žalovaný uviedol, že súd môže pojednávať
aj v neprítomnosti účastníka sporu. Súd neviedol súdne konanie v rozpore s princípom rovnosti strán,
prítomným stranám dal vždy rovnakú možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a tvrdeniam
protistrany s cieľom rozhodnúť o spore bez zbytočných prieťahov a neprimeraného zaťažovania strán

v konaní. Spôsob vedenia pojednávaní je zachytený v príslušných zápisniciach. Žalobkyňa vo svojom
odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti, ani nepredložila žiadne nové dôkazy, ktorými by preukázala
existenciu nezákonného zásahu žalovaného do jej práva na ochranu osobnosti. Žalobca preto navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

12. Ďalšie písomné podania strany v odvolacom konaní nepodali.
13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho
podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti

(§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm.
b/, d/, e/ a f/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil
súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia
dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na
webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, žeodvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny,
v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

14. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne,
pokiaľ zamietol žalobu žalobkyne o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 1.000,- Eur
titulom neoprávneného zásahu do osobnosti žalobkyne, predovšetkým do práva na ochranu jej zdravia,
keď žalovaná mala utrpieť psychickú ujmu tým, že v skutočnosti žalovaný nevykonal pitvu jej nebohej

matky, sfalšoval pitevný protokol a diagnózy jej úmrtia, lebo jej matka mala pred svojím úmrtím dieru
v lebečnej kosti, čo má svedčať o cudzom zavinení, ktoré sa v trestnom konaní vinou žalovaného,
vzhľadom na sfalšovanie pitevného protokolu nepodarilo preukázať; keď súd žalobu žalobkyne zamietol
pre neunesenie dôkazného bremena, lebo sa jej nepodarilo preukázať, že k tvrdenému neoprávnenému
zásahu došlo, nakoľko žalobkyňa svoj nárok preukazovala len svojimi tvrdeniami a domnienkami, pričom
predložené listinné dôkazy preukazujú opak, ďalej z dôvodu, že nárok žalobkyne je premlčaný, tiež s

poukazom na skutočnosť, že v identickej veci vedenej pred Okresným súdom Bratislava III., v ktorej ako
žalobca vystupovala sestra žalobkyne, súd rovnako uplatnený žalobný nárok zamietol.

15. V prvom rade žalobkyňa v podanom odvolaní namietala, že súd jej svojim nesprávnym procesným
postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, čím došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces, a to tým, že v čase konania posledného pojednávania dňa 19.1.2017, na ktorom
bolo vyhlásené rozhodnutie vo veci samej, bola žalobkyňa hospitalizovaná, pričom svoju neúčasť riadne
a včas ospravedlnila a žiadala o odročenie pojednávania, súd však napriek tomu konal a vyhlásil
rozsudok v prospech žalovaného. Právny zástupca žalobkyne pridelený jej Centrom právnej pomoci,
sa mal domnievať, že konanie bude odročené, preto nestihol nahliadnuť do spisu, ani si vyzdvihnúť od

žalobkyne nové dôkazy, ktoré chcela odprezentovať na pojednávaní.

16. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že právny zástupca žalobkyne Mgr. T. Z., ktorý bol žalobkyni
pridelený rozhodnutím Centra právnej pomoci, uzavrel so žalobkyňou dohodu o plnomocenstve dňa
5.10.2016. Odvtedy mal teda do pojednávania konaného dňa 19.1.2017 dostatočný časový priestor na

to, aby sa s predmetnou právnou vecou podrobne oboznámil. Predvolanie na pojednávanie vytýčené
na deň 19.1.2017 mu bolo doručené už dňa 21.10.2016., t. j. v predstihu troch mesiacov. Právny
zástupca žalobkyne, využil aj právo nazrieť do súdneho spisu, a to dňa 9.1.2017, čo vyvracia opačné
tvrdenie žalobkyne, že do spisu nahliadnuť nestihol. Dňa 15.1.2017 doručil právny zástupca žalobkyne
súdu žiadosť o odročenie pojednávania, z dôvodu hospitalizácie žalobkyne, ktorá trvá na svojej účasti

na pojednávaní, k čomu pripojil príslušné lekárske potvrdenia. Požiadal tiež, aby v prípade, že súd
nebude považovať uvedený dôvod pre odročenie pojednávania za dôležitý, bola mu táto skutočnosť na
uvedenú e-mailovú adresu oznámená. Súd dňa 17.1.2017 právnemu zástupcovi žalobkyne na uvedený
e-mail oznámil, že predmetné pojednávanie sa dňa 19.1.2017 uskutoční, nakoľko žalobkyňa bola v
konaní riadne vypočutá dňa 26.1.2016 a posledné pojednávanie bolo odročené len z dôvodu, že nemala

právneho zástupcu, preto podľa súdu nie je dôvod, aby bola prítomná na pojednávaní. E-mailom zo dňa
17.1.2017právnyzástupcažalobkynesúduoznámil,žeoznámenieotom,žepojednávaniesauskutoční,
berie na vedomie. Z toho vyplýva, že právny zástupca sa nemohol domnievať, ako tvrdí žalobkyňa, že
pojednávanie bude odročené.

17. V zmysle ust. § 183 ods. 1 CSP, pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
Pojednávanie môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých
dôvodov nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na
pojednávaní nechali zastúpiť.

18. Podľa § 183 ods. 2 veta druhá CSP, od strany možno vždy spravodlivo žiadať, aby sa dala na ďalšom
pojednávaní zastúpiť inou osobou, ak k odročeniu pojednávania došlo z dôvodu jej nepriaznivého
zdravotného stavu.

19. V zmysle právnej úpravy odročenia pojednávania upravenej v § 183 CSP, možno súdne

pojednávanie odročiť len výnimočne, za splnenia prísnych, zákonom stanovených podmienok. Cieľom
právnej úpravy je, aby súd vo veci rozhodol rýchlo, hospodárne a v konaní nedochádzalo k zbytočným
obštrukciám. Odročenie pojednávania je možné aj na návrh strany sporu, alebo jej zástupcu, avšak
aj v takom prípade platí, že odročenie pojednávania prichádza do úvahy len z dôležitého dôvodu, t.j. ak strana sporu alebo jej zástupca sa z dôležitých dôvodov nemôžu dostaviť na pojednávanie a
zároveň musí byť kumulatívne splnená aj druhá podmienka, že od nich nemožno spravodlivo požadovať,
aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť. Nepriaznivý zdravotný stav strany sporu a jej hospitalizácia v

zásade je, v prípade, ak táto strana nie je zastúpená advokátom, dôležitým dôvodom pre odročenie
pojednávania s tým, že následne na ďalšom pojednávania sa už od nej bude vyžadovať, aby sa dala
zastúpiť inou osobou, inak odročenie ďalšieho pojednávania z dôvodu jej zdravotného stavu nie je
možné. Predovšetkým však zákon v ust. § 183 ods. 1 a 2 CSP vytvára konštrukciu, podľa ktorej, ak
je strana v spore zastúpená advokátom, jej nepriaznivý zdravotný stav v zásade dôležitým dôvodom

pre odročenie pojednávania nie je. V danom prípade preto súd prvej inštancie postupoval správne,
pokiaľ pojednávanie dňa 19.1.2017 neodročil, ale vykonal ho v neprítomnosti žalobkyne, za prítomnosti
jej právneho zástupcu, pričom právneho zástupcu žalobkyne vopred o tom, že pojednávanie sa bude
konať, včas informoval a tento vzal skutočnosť, že pojednávanie sa bude konať na vedomie. Ďalej podľa
obsahu spisu mal právny zástupca žalobkyne od prevzatia právnej veci dostatočný časový priestor na
to, aby s vecou podrobne oboznámil, žalobkyňu kontaktoval ešte pred jej hospitalizáciou, prípadne aj

v jej priebehu a zabezpečil si od nej prípadné pokyny, ako má vo veci a na pojednávaní postupovať a
zistiť si, či žalobkyňa má prípadne ešte nejaké návrhy na doplnenie dokazovania. Vo veci bol pritom
dôkaz výsluchom žalobkyne vykonaný ešte na pojednávaní dňa 26.1.2016. Na poslednom pojednávaní
dňa 19.1.2017 právny zástupca žalobkyne nemal žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania,
nenavrhoval ani opätovný výsluch žalobkyne, ako ani vykonanie žiadnych iných nových dôkazov, ktoré

by žalobkyňa v konaní chcela ešte vykonávať. Prvoinštančný súd teda postupoval procesne správne,
pokiaľvecdňa19.1.2017 vneprítomnostižalobkyneprejednalarozhodolakporušeniuprávažalobkyne
na spravodlivý proces tým nedošlo. Pretože súd postupoval v súlade s procesnou normou, nemohlo tým
dôjsť k diskriminácii žalobkyne, ani k porušeniu princípu rovnosti sporových strán.

20. Pokiaľ ide o vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý nárok žalobkyne na
náhradu nemajetkovej ujmy posúdil za nedôvodný, odvolací súd s poukazom na uplatnenú odvolaciu
argumentáciu a obsah preskúmavaného rozhodnutia dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol
vo veci správne, skutkový stav zistil v dostatočnom rozsahu pre preukázanie skutočností právne
rozhodných pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a vec aj

správne právne posúdil, pričom svoje rozhodnutie výstižne a v relevantnom vyčerpávajúco odôvodnil.

21. Predovšetkým z výsledkov vykonaného dokazovanie nevyplýva skutočnosť tvrdená žalobkyňou, že
žalovaný pitvu jej matky nevykonal a pitevné záznamy a diagnózy sfalšoval. Skutočnosť, že matka
žalobkyne bola pitvaná preukazuje predovšetkým pitevný protokol o vykonaní pitvy dňa 15.4.2008

podpísaný pitvajúcimi lekármi MUDr. Y. W. a MUDr. W. K., pričom MUDr. W. aj v trestnom konaní
ČVS: ORP-680/1-OVK-PO-2008 vypovedala jednoznačne, že pitvu matky žalobkyne vykonala. Ďalej
skutočnosť, že telo matky bolo po jej úmrtí v nemocnici prehliadnuté a pitvané, potvrdzuje List o
prehliadke mŕtveho a štatistické hlásenie o úmrtí zo dňa 15.4.2008, z ktorého vyplýva, že prehliadku
tela a pitvu nebohej vykonal prehliadajúci lekár a patológ MUDr. W. K. (keď ošetrujúcou lekárkou

nebohej bola MUDr. V. Y.), pričom pitva bola vykonaná dňa 15.4.2008. Námietka žalobkyne, že
predmetné vyplnené tlačivo vydala spoločnosť Expres Print Prešov, ktorá podľa nepreukázaného
tvrdenia žalobkyne, nemala mať oprávnenie tlačiť štátne štatistické tlačivá neobstojí, pretože pre daný
prípad je podstatné, že jednak predmetné tlačivo obsahuje identické náležitosti, ako tlačivo predložené
žalobkyňou, ktoré má byť podľa nej správne a tiež že pre posúdenie uplatneného nároku žalobkyne sú

podstatné údaje, ktoré sú v tomto tlačive uvedené a potvrdené príslušnými lekármi. Pre danú vec teda
nie je rozhodujúce, kto dané tlačivo vytlačil, pokiaľ obsahuje všetky požadované údaje. O spôsobilosti
predmetného tlačiva dokladovať skutočnosti, ktoré sú v ňom uvedené, svedčí aj skutočnosť, že vyplnené
tlačivo bolo potvrdené a teda aj prijaté Matričným úradom Mesta Prešov. Odvolací súd na tomto
mieste považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetom tohto konania nie je preskúmavanie prípadných

formálnych pochybení Úradu pre dohľad na zdravotnou starostlivosťou a skúmanie správnosti jeho
jednotlivých postupov, ako žalobkyni správne naznačil už prvoinštančný súd. Predmetom tohto konania
je nárok žalobkyne, ktorá tvrdí, že žalovaný mal sfalšovať pitevný protokol jej matky tým, že jej matku
v skutočnosti nepitval a uviedol do pitevného protokolu nesprávne diagnózy, čo znemožnilo, aby v
trestnom konaní bol odhalený páchateľ, ktorý mal jej matku násilne usmrtiť počas jej hospitalizácie, čím

v konečnom dôsledku mala žalobkyňa utrpieť zásah do jej osobnostných práv. Preto aj prvoinštančný
súd na svojom pojednávaní vyzýval žalobkyňu, aby uvádzala predovšetkým skutočnosti pre túto vec
relevantné a neriešila také formálne pochybenia žalovaného, ktoré pre preukázanie jej nároku nie sú
podstatné.22. Pokiaľ ide o skutočnosti namietané žalobkyňou, že rozmery tela jej matky sú v pitevnom protokole
uvedené nesprávne, tiež že bol uvedený o rok vyšší vek 83 rokov namiesto 82, že popis jej orgánov

sa menil a existujú dva rozdielne pitevné protokoly, k tomu odvolací súd uvádza, že žalobkyňa žiadnym
spôsobom nepreukázala, že rozmery tela jej matky sú v pitevnom protokole uvedené nesprávne.
Žalobkyňa argumentovala dokladom z Národného ústavu tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej
chirurgie vo Vyšných Hágoch z februára r. 2008, avšak nepreukázala, že práve v tomto doklade sú
rozmery tela jej matky uvedené správne. Je tiež možné, že buď v ústave pľúcnych chorôb alebo pri

pitve, stanovili rozmery tela matky odhadom, pričom rozdiely pri určení výšky 162 cm pri pitve a 156
cm vo Vyšných Hágoch a 58 kg pri pitve a 51 kg vo Vyšných Hágoch nie sú až tak zásadné, mohli byť
spôsobené postavením, prípadne polohou tela pri príslušných meraniach. Pokiaľ ide o uvedenie veku,
matka žalobkyne sa narodila dňa XX.X.XXXX, teda v čase pitvy mala 82 rokov a 10 mesiacov, čo je skôr
83 ako 82 rokov. Existenciu dvoch pitevných protokolov žalovaný vysvetlil tým, že po vykonaní pitvy,
bol vyhotovený pitevný protokol, odobraté vzorky boli odoslané na analýzu a po obdržaní histologických

výsledkov bol zhotovený záverečný pitevný nález. Skutočnosť, že by vnútorné orgány matky žalobkyne
boli v pitevnom protokole opísané nesprávne žalobkyňa rovnako žiadnym spôsobom nepreukázala.
Žalobkyňa tiež žiadnym spôsobom nepreukázala zásadnú a podstatnú skutočnosť, že by v pitevnom
protokole jej matky boli uvedené nesprávne diagnózy. Hoci tvrdila, že jej matka prišla do nemocnice
s obyčajným zvracaním a podľa jej názoru nemala byť hospitalizovaná na onkologickom oddelení,

žalobkyňa nepreukázala, že by jej matka trpela inými diagnózami, než na ktoré v nemocnici podľa
pitevného protokolu zomrela. V zmysle listiny o prehliadke mŕtveho, matka žalobkyne zomrela na
zlyhanie srdca v dôsledku stavu, kedy trpela zhubným nádorom koreňa jazyka, bola po operácii pľúc pre
karcinóm, k čomu sa pridružilo celkové kôrnatenie tepien stredne ťažkého až ťažkého stupňa. Uvedené
ochorenia matky žalobkyne jednoznačne vyplývajú aj z prijímacej správy spísanej dňa 12.4.2008

ošetrujúcou lekárkou MUDr. V. Y.. Dokonca aj z dokladu pripojeného samotnou žalobkyňou k podanému
odvolaniu vyplýva, že jej matka bola onkologickou pacientkou liečenou od 1/2017 do 2/2017 na
onkologickej klinike Fakultnej nemocnice s poliklinikou F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici. Skutočnosť,
že trpela karcinómom pľúc, pre ktorý vo februári 2008 podstúpila operáciu, svedčí aj doklad opakovane
predkladaný žalobkyňou z Národného ústavu tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie vo

Vyšných Hágoch z 8.2.2008. Žalobkyňa svoje tvrdenie o tom, že jej matka mala zomrieť v nemocnici
násilným spôsobom tak, že jej niekto mal kladivom urobiť dieru v lebke nijako nepreukázala. Túto
skutočnosť mala preukazovať fotografia jej matky v nemocnici, avšak zo žiadnej fotografie predloženej
žalobkyňou v konaní nie je zrejmé, že by je matka mala mať prerazenú lebku. Ani na fotografii, ktorú
žalobkyňa pripojila k podaniu zo dňa 5.2.2016 (č. l. 298 spisu), pričom uviedla, že práve na nej má byť

zreteľné prerazenie lebky nebohej, nie je viditeľné nič, čo by tvrdeniu žalobkyne zodpovedalo, nie sú
tam žiadne známky zranenia hlavy matky žalobkyne, ktoré by sa nevyhnutne prejavilo aj krvácaním,
pričom na fotografii žiadne takéto poranenie vidieť nie je. Ako už konštatoval prvoinštančný súd, je
nelogické, aby žalobkyňa, prípadne jej sestra, po tom, čo mali na svojej matke v nemocnici pozorovať
prerazenie jej lebky, neučinili v tomto smere okamžite žiadne rázne opatrenia, nedožadovali sa ošetrenia

takéhoto poranenia matky ošetrujúcim lekárom, či bezodkladného prešetrenia veci políciou na mieste
samom a súhlasili bez ďalšieho so spopolnením tela ich matky, čím by nevyhnutne zmarili riadne
prešetrenie danej záležitosti. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní uvádza, že ohľadom preukázania prerazenia
lebky jej matky môže súd navrhnúť vypočutie svedkov - sestry žalobkyne, Ing. B. Z., p. G. a zdravotnú
sestru, tu odvolací súd uvádza, že v civilnom sporovom konaní vykonáva súd dokazovanie len na návrh

sporovej strany (bez návrhu sporovej strany dôkazy z vlastnej iniciatívy nevykonáva - § 185 ods. 2
CSP), pričom žalobkyňa vykonanie dôkazu výsluchom uvedených svedkov v konaní pred súdom prvej
inštancie nenavrhla, hoci jej v tom nebránili žiadne okolnosti, z toho vyplýva, že navrhovanie takýchto
dôkazov v odvolacom konaní, je už neprípustné (§ 366 CSP). Pokiaľ žalobkyňa vykonanie pitvy jej matky
spochybňuje tým, že pozostalí a hostia na poslednej rozlúčke s nebohou videli, že nemá žiadne náznaky

po zošití kože na hlave, žalobkyňa ani toto svoje tvrdenie nepreukázala. Z pitevného protokolu vyplýva,
že lebka matky bola pitvaná. Tvrdenie, že žalovaný zatajil, že dcéry nebohej žiadali o súdnoznaleckú
pitvu a nie o klasickú patologickú pitvu, rovnako vykonanie pitvy nespochybňuje. Ako uviedol žalovaný,
súdnoznaleckú pitvu vykonáva znalec v rámci trestného, prípadne iného súdneho konania. Pri úmrtí
pacienta v nemocnici sa vykonáva pitva v zmysle ust. § 48 a nasl. zák. č. 581/2004 Z. z.

23. Vzhľadom na uvedené, dospel prvoinštančný súd k správnemu záveru, že žalobkyňa v spore svoje
skutkové tvrdenie, že jej matka mala zomrieť násilnou smrťou, z ktorého dôvodu nebola pitvaná a pitevný
protokol a stanovené diagnózy boli sfalšované, žiadnym spôsobom nepreukázala. Teória procesnéhopráva pritom podmieňuje úspech sporovej strany unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť
skutočnosti, ktoré môžu privodiť jej úspech v spore (§ 150 CSP), a jednak bremeno tieto skutočnosti
preukázať (§ 132 v spojení s § 185 CSP). Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov v sporovom konaní

leží zásadne len na sporových stranách (§ 185 ods. 2 CSP). Strana, ktorá svoje dôkazné bremeno
neunesie, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré vychádza zo skutkového
stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i takú stranu ktorá síce
navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do
záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť jej skutkových tvrdení. Zákon určuje dôkazné bremeno

ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania.Dôsledkomtoho,žetvrdeniestranyniejepreukázané(vtomzmysle,žesúdhonepovažuje
za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. V danom
prípade žalobkyňa dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení neuniesla, preto jej tvrdenia súd
nemohol zobrať za základ svojho rozhodnutia a prvoinštančný súd postupoval správne, pokiaľ žalobu
žalobkyne zamietol.

24. Uvedené preukazuje aj skutočnosť, že trestné stíhanie vedené Okresným riaditeľstvom PZ Prešov
pod ČVS: ORP-680/1-OVK-PO-2008 vo veci prečinu usmrtenia nebohej Y. Q., bolo uznesením zo
dňa 8.11.2011, právoplatným dňa 17.5.2012, zastavené, pretože bolo zistené, že tvrdený skutok nie je
trestným činom. Ako vyplýva z daného uznesenia vyšetrovaním bolo zistené, že nebohá trpela rakovinou

pľúc, operovaná bola 13.2.2008 vo Vyšných Hágoch, následne bola liečená na onkológii FNsP v
Prešove, kde jej bola diagnostikovaná rakovina jazyka a ústnej spodiny, mala byť liečená na rádioterapii,
avšak už dňa 11.4.2008 jej bola pre nečinnosť čriev privolaná rýchla lekárska pomoc, nasledujúci
deň 12.4.2008 sa jej stav opätovne zhoršil, preto bola rýchlou zdravotnou pomocou privezená do
FNsP v Prešove na interné oddelenie a odtiaľ na onkológiu. Službukonajúce sestry onkologickej kliniky

vypovedali, že sa jednalo o pacientku v terminálnom štádiu rakoviny, pričom jej poskytli liečbu, ktorú si
vyžadoval jej zdravotný stav. Nasledujúci deň XX.X.XXXX p. Q. zomrela. Pitvu vykonala MUDr. Y. W.
na žiadosť pozostalých, pričom bola potvrdená rakovina v generalizovanej forme, postihnutý bol jazyk s
metastázami vo vnútorných orgánoch, pričom žiadne zranenie hlavy a mozgu pri pitve zistené nebolo.
V tomto trestnom konaní bolo vykonané tiež znalecké dokazovanie znalkyňou z odboru zdravotníctva,

odvetvie klinická onkológia, ktorá konštatovala, že vývoj ochorenia bol v tomto prípade veľmi rýchly,
vzhľadom na to, že daný typ rakoviny bol rýchlorastúci a veľmi agresívny, smrť p. Y. Q. sa nedala ničím
oddialiť a znalkyňa nezistila ani zanedbanie starostlivosti o ňu. Záver vyšetrovateľa bol, že smrť p. Y. Q.
nebola spôsobená nesprávne poskytnutou, alebo nedostatočnou starostlivosťou, ale ochorením, ktoré
malo nevyliečiteľný charakter. Zo všetkých vyššie uvedených skutočností teda podľa odvolacieho súdu

jednoznačne vyplýva, že matka žalobkyne trpela vážnym smrteľným agresívnym ochorením, zomrela
po prevoze do nemocnice z domácej starostlivosti, keď sa u nej prejavilo nechutenstvo, zvracanie a
nepriechodnosť čriev, ktoré však boli len prejavom a dôsledkom vážneho onkologického ochorenia.
Poškodenie lebky p. Q. počas hospitalizácie žiadnym spôsobom preukázané nebolo, ako ani falšovanie
diagnóz, či pitevného protokolu o vykonanej pitve. Tvrdenia žalobkyne sa vo svetle vykonaných dôkazov

ukazujú ako vymyslené, pravdepodobne súvisiace s tým, že žalobkyňa sa so smrťou svojej vážne chorej
matky nedokáže vyrovnať.

25. Ani ďalšie námietky žalobkyne v podanom odvolaní, vyššie uvedený záver odvolacieho súdu nie
sú spôsobilé vyvrátiť. K námietke žalobkyne, že jej nárok nie je premlčaný, odvolací súd uvádza, že

táto námietka je irelevantná vzhľadom na skutočnosť, že tvrdený protiprávny zásah do práv žalobkyne
zo strany žalovaného preukázaný nebol. Pokiaľ prvoinštančný súd počiatok plynutia premlčacej lehoty
pre uplatnenie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odvodzoval od okamihu smrti matky
žalobkyne (t. j. 13.4.2008), pričom žalobkyňa ho odvodzovala od okamihu vykonania pitvy (t. j.
15.4.2008), keď žaloba bola podaná na súd dňa 14.4.2011, odvolací súd uvádza, že premlčacia doba

v podobných prípadoch začína v zásade plynúť od okamihu, kedy došlo k zásahu do osobnostných
práv poškodeného, o čom je potrebné vykonať cielené dokazovanie, avšak vzhľadom na to, že v danom
prípade takýto zásah pre neexistenciu protiprávneho úkonu žalovaného preukázaný nebol, by takéto
dokazovanie pre ustálenie daného momentu, bolo celkom nadbytočné. Pokiaľ ide o poukaz žalobkyne
v odvolaní na konania sp. zn. 21C/26/2011 pred Okresným súdom Bratislava III a sp. zn. 38C/47/2009

pred Okresným súdom Prešov, tak odvolací súd uvádza, že je nesprávny záver prvoinštančného súdu
o tom, že požiadavka právnej istoty vyžaduje, aby bolo v danej veci rozhodnuté identicky ako v spore
sp. zn. 21C 26/2011, nakoľko išlo o vec s odlišnými sporovými stranami, pričom výsledok každého
sporového konania závisí predovšetkým od unesenia bremena tvrdenia a bremena dôkazu žalujúcousporovou stranou. Uvedený nesprávny záver prvoinštančného súdu však na výsledok predmetného
konania nemá žiaden vplyv. Pokiaľ ide o konanie sp. zn. 38C/47/2009, žalobkyňa rovnako nepreukázala
svoje tvrdenie o tom, že dôvodom pre ktorý žalovaný v uvedenom spore biologické vzorky nebohej

žalobkyni nevydal bol ten, že ich nikdy nevlastnil, pretože ju nepitval. Z odôvodnenia rozhodnutia
Okresného súdu Prešov vo veci sp. zn. 38C/47/2009 vyplýva, že požadovaný biologický materiál
žalobkyni nebol nevydaný preto, že by neexistoval, ale preto, že nakladanie s biologickým materiálom
mŕtvych osôb upravujú špeciálne predpisy (zák. č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, zák. č.
581/0004 Z. z. o zdravotných poisťovniach a zák. č. 470/2005 Z. z. o pohrebníctve), a teda nemôžu byť

predmetom voľnej dispozície v rámci občianskoprávnych vzťahov.

26. K námietke žalobkyne, že súd nevykonal dokazovanie knihou pitvaných zomrelých, chladených a
ohliadaných, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dôvodne dokazovanie predložením takýchto
listinných dokladov zamietol, nakoľko tieto by neboli spôsobilé ovplyvniť výsledok rozhodnutia súdu.
Podstatné skutočnosti boli v konaní preukázané už predloženými a vyššie opísanými listinami. Navyše

podľa ust. § 185 ods. 1 CSP iba súd rozhoduje o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená,
že súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou
účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania
(porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie
možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná
skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní
dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať.

Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti
konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá OSP (pozn. teraz § 185 ods.
1 CSP) je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa
neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo
153/2011). Hodnotenie dôkazov v zmysle § 191 CSP je totiž činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané

procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a predovšetkým relevantnosti pre rozhodnutie. Uplatňuje
sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná,
súd vychádza zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Kým teda navrhovanie dôkazov je právom a
zároveň procesnou povinnosťou sporových strán, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých)
dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy

účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne
zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania
a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Odvolací
súd sa v danom prípade stotožňuje s prvoinštančným, že vykonanie dokazovania predložením knihy
zomrelých, chladených a pitvaných by bolo celkom nadbytočné. Ako už bolo konštatované vyššie, podľa

odvolacieho súdu prvoinštančný súd vykonal v danom prípade dokazovanie v rozsahu potrebnom pre
rozhodnutie veci a akékoľvek ďalšie dokazovanie by pre rozhodnutie vo veci bolo celkom nehospodárne.
Ďalšie tvrdenie žalobkyne v bode 7. odvolania, že nadobudla ďalšie dôkazy na základe vlastnej životnej
skúsenosti so zhubným nádorom, ktoré chce ešte odprezentovať je celkom všeobecné a nespĺňa
podmienky návrhu na vykonanie dôkazu v sporovom konaní, kedy strana musí uviesť aký konkrétny

dôkaz navrhuje vykonať a aká skutočnosť sa týmto dôkazom má preukázať.

27. Navyše sa odvolací súd stotožňuje so záverom prvoinštančného súdu, že žalobkyňa nielenže
nepreukázala tvrdené protiprávne konanie žalovaného, ale ani skutočnosť, že by malo dôjsť k zásahu
do osobnostnej integrity žalobkyne. Žalobkyňa síce v konaní tvrdila, že následkom tvrdeného zásahu,

utrpela psychickú celoživotnú traumu. Avšak nepopísala žiadnym spôsobom, ako sa táto trauma
konkrétne u žalobkyne mala prejavovať, aké následky jej mala spôsobiť a v ktorých oblastiach života.
Ide tak znova len o ničím nepreukázané tvrdenie žalobkyne o spôsobenej traume. Až v podanom
odvolaní začala žalobkyňa tvrdiť nové skutočnosti, že tvrdená trauma sa u nej prejavila tým, že sama
žalobkyňa od roku 2017 trpí onkologickým ochorením, pričom má za to, že za tento jej zdravotný stav

môže žalovaný. Príčinnú súvislosť svojho onkologického ochorenia s tvrdenou vytrpenou traumou však
žalobkyňa nielenže nijako relevantne nevysvetlila, ale ani nepreukázala. V predmetnej právnej veci tak
žalobkyňa nielenže nepreukázala tvrdený protiprávny zásah žalovaného, ale ani skutočnosť, že by ním
došlo k zásahu do jej osobnosti.28. Prípadné ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne tiež považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci
samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry

súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania

(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami
prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

29. Pretože po preskúmaní danej veci odvolací súd nezistil ani inú vadu, ktorá by mala za následok

nesprávne rozhodnutie súdu vo veci, vzhľadom na všetku vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej, ktorým súd žalobu žalobkyne
zamietol, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, odvolaním osobitne
nenapadnutého, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

30. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP,
rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnej žalobkyni. O výške náhrady
trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

31. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).