Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. august 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/230/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4215220932
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4215220932.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek
senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej v právnej veci žalobcu:
Stavebné bytové družstvo Komárno, so sídlom Komárno, Zimná 16, IČO: 00 170 984, zast. JUDr.
Matejom Pekarikom, advokátom, so sídlom Nové Zámky, Petőfiho 1, proti žalovanému: A. N., nar. XX.
XX. XXXX, bytom H. XX/A, N. XXXX s povolením na trvalý pobyt na adrese G., Ul. A. XXXX/X, o

zaplatenie sumy 2.454,30 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu
Komárno č. k. 7C/681/2015-117 zo dňa 18. augusta 2016 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať a konanie

zastavil. Ďalším výrokom žalobcovi Stavebnému bytovému družstvu Komárno, IČO: 00 170 984,
Zimná 16, Komárno vrátil zaplatený súdny poplatok za podanú žalobu cestou Slovenská pošta, a. s.
- prevádzkovateľ systému, IČO: 36 631 124, so sídlom Partizánska cesta 9, 975 99 Banská Bystrica
v sume 174 eur do 30 dní odo dňa doručenia odpisu právoplatného rozhodnutia o jeho vrátení
prevádzkovateľovi systému. O trovách konania rozhodol tak, že stranám sporu náhradu trov konania
nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 161 ods. 1, 2 CSP, článkom 4 ods. 1, čl. 5 ods. 1,

čl. 18 ods. 2, čl. 19, čl. 26 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12.
12. 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len
Nariadenie), § 11 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. O náhrade trov konania rozhodol
podľa § 255 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení uviedol, že predmetom konania
je pohľadávka žalobcu proti žalovanému vyplývajúca zo zmluvy o výkone správy uzatvorenej medzi
žalovaným ako fyzickou osobou a žalobcom ako dodávateľom, ktorá má charakter spotrebiteľského

právnehovzťahupodľa§52anasl.Občianskehozákonníka,pričompreukázanieokolnostípopierajúcich
zjavný spotrebiteľský charakter tohto právneho vzťahu zaťažuje v konaní žalobcu. V priebehu konania
mal súd prvej inštancie zo samotnej žaloby, ako aj v spojitosti s č. l. 112 súdneho spisu za preukázané,
že žalovaný je občanom Maďarska, kde mu cestou dožiadaného súdu boli doručované písomnosti.
Žalovaný sa na pojednávania konané dňa 17. 06. 2016 a 16. 08. 2016 nedostavil. Súd prvej inštancie
mal za to, že právomoc konajúceho súdu v prejednávanej veci treba posudzovať podľa Nariadenia, a

to podľa článku 18 a 19 Nariadenia, pretože prejednávaná vec je sporom zo spotrebiteľskej zmluvy a
uvedené ustanovenie ukladá žalobcovi povinnosť uplatniť svoj nárok proti spotrebiteľovi na súde toho
členského štátu, v ktorom má žalovaný (spotrebiteľ) bydlisko. Uviedol, že na existenciu procesných
podmienok, za ktorých môže konať, je súd prvej inštancie povinný v zmysle § 161 ods. 1 CSP prihliadať
kedykoľvek počas konania. Medzi základné podmienky konania, za splnenia ktorých môže súd vo veci
konať a rozhodnúť, patrí podmienka právomoci súdu. Európsky súdny dvor vo svojich rozhodnutiach

zdôraznil,žeNariadenievovšetkýchsvojichustanoveniach,atoitých,ktorésatýkajúsúdnejpríslušnosti
(právomoci) smeruje k zachovaniu práva žalovaného účinne sa v konaní brániť. Súčasťou práva účinnesa brániť je prirodzene i právo byť žalovaný pred vhodným súdom. Tým je v zmysle článku 4 ods. 1
Nariadenia súd štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko. Tento princíp (byť žalovaný pred vhodným súdom)
je článkom 18 ods. 2 Nariadenia posilnený tak, že v sporoch zo spotrebiteľských zmlúv majú obligatórnu

príslušnosť súdy štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaný v
tejto veci bezpochybne je spotrebiteľ, preto sa právomoc súdu konať vo veci neposudzuje podľa pravidiel
o všeobecnej právomoci podľa článku 4 ods.1 Nariadenia, ale podľa pravidiel o obligatórnej právomoci
podľa článku 18 a 19 Nariadenia, podľa ktorých právomoc konať vo veci žaloby žalobcu majú súdy v
Maďarsku, pretože žalovaný už v čase začatia tohto konania mal bydlisko na adrese H. XX/A, N. XXXX.

Za takéhoto stavu tunajší súd by mal právomoc v tejto veci konať iba podľa článku 26 ods. 1 Nariadenia,
teda, ak by sa žalovaný konania zúčastnil. Žalovaný sa však konania na Okresnom súde Komárno
nezúčastnil. Vzhľadom na túto skutočnosť, s poukazom na citované ust. článku 18 ods. 2 Nariadenia,
súd prvej inštancie zistil, že nemá právomoc v tejto veci konať a tým existuje neodstrániteľná prekážka
konania. V závere uviedol, že vzhľadom na neodstrániteľný nedostatok podmienok konania spočívajúci
v nedostatku právomoci súdu vo veci konať, súd podľa článku 28 ods. 1 Nariadenia vyhlásil, že nemá

právomoc vo veci konať a podľa § 161 ods. 2 CSP konanie vo veci zastavil. O vrátení súdneho poplatku
žalobcovi súd prvej inštancie rozhodol podľa § 11 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
tak, že žalobcovi vrátil nekrátený súdny poplatok zo žaloby vo výške 174 eur, ktorého vrátenie žalobcovi
vykonala Slovenská pošta, a. s. Súd prvej inštancie konanie zastavil pre nedostatok právomoci a o
trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov

konania.

2. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu v zákonom stanovenej
lehote odvolanie, domáhajúc sa ním zrušenia napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie a vrátenia
veci na ďalšie konanie, alebo zmeny napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie tak, že konanie

sa nezastavuje. Uviedol, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho
právneho posúdenia veci, v dôsledku čoho navyše došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý
proces, garantovaného ústavným poriadkom Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými
je Slovenská republika viazaná. Uviedol, že súd prvej inštancie síce aplikoval správny právny predpis
(Nariadenie EÚ), ale aplikoval tie jeho ustanovenia, ktoré sa na vec nevzťahujú. Dodal, že procesné

aspekty ochrany spotrebiteľov ako „slabšej strany“ sú v Nariadení upravené tak, že pre určité druhy
spotrebiteľských zmlúv taxatívne uvedených v Oddiele 4, článku 17, ods. 1. písm. a) až c) je daná
právomoc súdov uvedených v tomto oddiele. Ďalší okruh spotrebiteľov si nevyžaduje zvláštnu procesnú
obranu, a preto sú v súvislosti s nimi otázky právomoci súdov upravené len v Oddiele 1 článku 5
alebo Oddiele 2 článku 7. Dôvodil, že je síce pravdou, že podľa článku 18 bodu 2 Nariadenia, na

ktorý sa súd prvej inštancie odvolával „Druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch
členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.“, ale netýka sa to všetkých spotrebiteľov, ale len
tých, ktorí uzavreli spotrebiteľské zmluvy taxatívne vymenované v Oddiele 4, článku 17, ods. 1 písm.
a) až c) Nariadenia. Predmetom sporu však nebola žiadna zmluva taxatívne vymenovaná vo vyššie
citovanomustanovení,apretoprávomocnebolomožnéurčiťpodľačlánku18bodu2.Súdprvejinštancie

pochybil, keď dospel k právnemu záveru, že „Právomoc konajúceho súdu v prejednávanej veci treba
posudzovať podľa Nariadenia a to podľa článku 18 a 19 Nariadenia, pretože prejednávaná vec je
sporom zo spotrebiteľskej zmluvy“. Navyše podľa článku 24 bodu 1 Oddielu 9 (Výlučná právomoc)
Nariadenia právomoc majú „v konaniach, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti alebo
nájom nehnuteľnosti, súdy členského štátu, v ktorom sa táto nehnuteľnosť nachádza“, a to bez ohľadu

na bydlisko účastníkov. V závere uviedol, že pokiaľ sa v článku 24 Nariadenia upravuje právomoc súdov
vo veciach, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnostiam alebo nájom nehnuteľností, potom
sa touto formuláciou majú na mysli ako vecno-právne, tak aj záväzkové (obligačné) vzťahy, ktorých
predmetom je nehnuteľnosť, takže niet pochýb o tom, že pokiaľ je právnym základom sporu zmluva
o výkone správy k nehnuteľnosti, tak je daná právomoc súdov Slovenskej republiky a to konkrétne

Okresného súdu Komárno. Mal za to, že súd prvej inštancie porušil nielen uvedené ustanovenia
Nariadenia a CSP, ale odmietnutím svojej právomoci v podstate aj žalobcu nútil, aby svoje nároky
uplatňoval pred súdom iného štátu, čím zmaril ústavné právo žalobcu domáhať sa svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde Slovenskej republiky, čo vo vzťahu ku Slovenskej republike znamená
sťažovanie prístupu na súd, t. j. porušenie práva na spravodlivý proces.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a §
380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po prejednaní veci dospel kzáveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

5. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

6. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

7. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej
inštancie vo veci ďalej postupovať.

8. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť.

Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že súdy zistia skutkový stav, a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo

na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda, aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami (I. ÚS 50/04).

10. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu,
ktorým sa strane znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných jej v civilnom konaní za účelom

obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Ide teda o taký postup súdu, ktorý
znemožňuje strane sporu realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných jej
Civilným sporovým poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

11. V prejednávanej veci sa žalobca žalobou osobne podanou na súd prvej inštancie dňa 15. 12. 2015

domáhal vydania rozsudku a zaplatenia sumy 2.454,30 eura, zmluvnej pokuty vo výške 0,05% za každý
deň omeškania zo súm: 1.055,13 eura od 09. 06. 2014 do zaplatenia, 904,72 eura od 06. 06. 2015
do zaplatenia, 96,65 eura od 21. 06. 2015 do zaplatenia, 99,45 eura od 21. 08. 2015 do zaplatenia,
99,45 eura od 21. 09. 2015 do zaplatenia, 99,45 eura od 21. 10. 2015 do zaplatenia, 99,45 eura od
21. 11. 2015 do zaplatenia a príslušenstva, predstavujúcej záväzok žalovaného zo zmluvy o výkone

správy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 26. 01. 2015, v dôsledku neplnenia si zmluvných
povinností riadne a včas. Následne podaním zo dňa 16. 06. 2016 označeným ako „Rozšírenie žaloby o
zaplatenie istiny 2.454,30 eura s príslušenstvom“ žalobca v časti o zaplatenie istiny 45,38 eura, v časti
zaplatenia zmluvnej pokuty 0,05% za každý deň omeškania zo súm: 96,65 eura od 21. 06. 2015 do
zaplatenia, 99,45 eura od 21. 08. 2015 do zaplatenia, 99,45 eura od 21. 09. 2015 do zaplatenia, 99,45

eura od 21. 10. 2015 do zaplatenia, 99,45 eura od 21. 11. 2015 do zaplatenia a v časti príslušenstva vzal
späť a navrhol, aby súd v tejto časti konanie voči žalovanému zastavil. Zároveň žiadal, aby súd prvej
inštancie súhlasil so zmenou petitu a to tak, že žalovaný je povinný v lehote do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 2.408,92 eura, zmluvnú pokutu 0,05% za každý deň omeškania zo
súm: 1.055,13 eura od 09. 06. 2014 do zaplatenia, 904,72 eura od 06. 06. 2015 do zaplatenia, 449,07

eura od 28. 05. 2016 do zaplatenia spolu s príslušenstvom a v rovnakej lehote zaplatiť žalobcovi trovy
konania. Na pojednávania konané dňa 17. 06. 2016 a 16.08.2016 sa žalovaný nedostavil. Následne súd
prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením.12. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom sporu je žalobcom uplatnený nárok vyplývajúci zo zmluvy
o výkone správy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 26. 01. 2015 z dôvodu neplnenia si
zmluvných povinností žalovaného. Žalovaný je občanom Maďarskej republiky s povolením na pobyt v

Slovenskej republike vydaným dňa 06. 03. 2012 a platným do 27. 02. 2022. Typ pobytu v povolení je
uvedenýakotrvalýpobytnaadreseG.,X.XXXX/X.PopristúpeníSlovenskejrepublikydoEurópskejúnie
sa začalo na území Slovenskej republiky uplatňovať Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra
2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej ako
Nariadenie). Pre vyriešenie otázky, či daná vec patrí do právomoci súdu Slovenskej republiky je potrebné

sa v prvom rade zaoberať otázkou, z akého právneho vzťahu žalobca vyvodzuje svoj nárok. Súd prvej
inštancie správne v napadnutom uznesení uviedol, že ide o vzťah spotrebiteľský. Odvolací súd sa
stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v spore strán ide o spotrebiteľský vzťah a poukazuje
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 10. 2012 sp. zn. 2Sžo/7/2012,
že zmluva o výkone správy bytov a zmluvný vzťah medzi správcom bytov a nebytových priestorov
ako poskytovateľom služby a vlastníkmi bytov a nebytových priestorov ako spotrebiteľmi, je zmluvou

spotrebiteľskou. Takisto poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. 02. 2014 sp. zn.
20Co/45/2013, v ktorom súd uviedol, že na zmluvu o výkone správy sa okrem ustanovení Bytového
zákona vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, pričom nemožno opomenúť aplikáciu ustanovení
§ 52 až § 60 Občianskeho zákonníka obsahujúceho úpravu spotrebiteľských zmlúv. Nepochybne
vlastníci ako fyzické osoby spĺňajú legálnu definíciu spotrebiteľa, rovnako tak, ako aj správca, ktorý

je dodávateľom pri uzatváraní a plnení zmluvy o výkone správy koná v rámci svojej obchodnej alebo
spotrebiteľskej činnosti. Z vyššie uvedeného mal odvolací súd jednoznačne za preukázané, že žalovaný
je spotrebiteľ, a preto právomoc súdu konať vo veci posudzoval podľa obligatórnych pravidiel uvedených
v Oddiele 4, Právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv, podľa článku 17 ods. 1 a článku 18 ods. 2
Nariadenia. Odvolací súd len pre úplnosť dodáva, že v predmetnom spore výlučná právomoc v zmysle

Nariadenia neprichádza do úvahy, nakoľko sa nejdená o spor týkajúci sa nehnuteľnosti (vecné práva k
nehnuteľnosti sa vzťahujú na nehnuteľnosť, a nie na subjekty tohto vzťahu ako je to napr. v záväzkových
vzťahoch), ale ide o peňažnú náhradu požadovanú v súvislosti s užívaním nehnuteľnosti a v súvislosti
s uvedeným poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 43/2012.

13. Podľa článku 17 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. 12.
2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, vo veciach
týkajúcich sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom na účely, ktoré nie je možné považovať za súčasť jeho
podnikania alebo povolania, sa právomoc určí podľa tohto oddielu, pričom nie sú dotknuté ustanovenia
článku 6 a článku 7 bodu 5, ak ide: a) o zmluvu o predaji tovaru na splátky; b) o zmluvu o úvere splatnom

v splátkach alebo zmluvu o akejkoľvek inej forme úveru, ktorým sa má financovať predaj tovaru, alebo
c) vo všetkých ostatných prípadoch o zmluvu uzavretú s účastníkom, ktorý obchoduje alebo podniká
v členskom štáte bydliska spotrebiteľa alebo akýmkoľvek spôsobom smeruje takéto činnosti do tohto
členského štátu alebo do viacerých štátov vrátane tohto členského štátu, a zmluva spadá do rozsahu
týchto činností.

14. Podľa článku 18 ods. 2 Nariadenia, druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch
členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.

15. Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup, nie však samotné rozhodovanie. Konanie súdu v

súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na
súdnu ochranu. Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť
logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní (vyhlásení a
vyhotovení) musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti,
určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný postup

súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za
závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces,
ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých
procesných práv strán konania slúžiacich na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v civilnom
konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon strany sporu, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne

konanie je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je strana konania
z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčená alebo v značnej miere obmedzená pri jej uplatnení v
dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa jej postupom súdu
odníma možnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.16. Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým strane konania
odníma tie procesné práva, ktoré jej zákon priznáva. Konaním súdu sa rozumie predovšetkým jeho

procesný postup. O vadu, ktorá je z hľadiska § 389 ods. 2 CSP významná, ide najmä vtedy, ak
súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal strane konania jej procesné práva, ktoré jej právny poriadok
priznáva. Súdna ochrana sa poskytuje v materiálnom ponímaní, čo tiež znamená, že nie každé procesné
pochybenie súdu alebo jeho nesprávny procesný postup, ktorým dochádza k odopretiu procesného

práva strane konania, je považovaný za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Súdna ochrana
nie je poskytovaná formálne. Dôležitými hľadiskami sú tie, ktoré vo svetle prípadu dávajú jednoznačnú
odpoveď na otázku, či procesný úkon z uplatnenia ktorého bola strana vylúčená, mal podstatný vplyv na
ďalšie konanie. Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok
rozhodovacej činnosti súdu, ani v ňom vyslovený právny názor, s ktorým sa strana nestotožňuje. K
odňatiumožnostikonaťpredsúdommôžedôjsťčinnosťousúdu,ktorározhodnutiupredchádza,doktorej

patria tzv. procesné rozhodnutia. Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie o zastavení konania pre
nedostatok procesnej podmienky, ak záver súdu o tejto otázke nie je správny a konanie v skutočnosti
nedostatkom podmienky konania netrpí. Zastavenie konania z dôvodu nedostatku procesnej podmienky
vpostupeprvoinštančnéhosúdu,kuktorémudošlovdôsledkuchybnéhoprávnehoposúdeniaprávomoci
súdu,trebapovažovaťzaodopretieústavouupravenéhoprávanasúdnuochranu(obdobneI.ÚS37/95),

v konečnom dôsledku znamenajúceho odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae). Ak súd zastaví
konanie z dôvodu nedostatku právomoci, i keď pre tento procesný postup neboli dané predpoklady,
odníme účastníkovi konania možnosť pred súdom konať (R 82/2002).

17. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie dospel k záveru, že postupom súdu prvej inštancie bolo porušené právo na spravodlivý proces,
čo bolo dôvodom na zrušenie rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vrátenie
veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Z vykonanej lustrácie v Registri obyvateľov vyplýva, že
žalovaný má povolenie na pobyt v SR vydaný dňa 06. 03. 2012 a platný do 27. 02. 2022. Typ pobytu

má uvedený ako trvalý pobyt na adrese G. X.. Odvolací súd s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4 Cdo 40/2014 uvádza, že pre posúdenie právomoci súdu Slovenskej republiky alebo
Maďarskej republiky konať vo veci je potrebné jednoznačne a bez pochybností vyriešiť otázku bydliska
žalovaného, a to aj vzhľadom k tomu, že zo spisu vyplýva, že zásielky preberal cestou dožiadaného súdu
v Maďarsku, a teda je možné, že sa zdržiava práve tam. Bydliskom sa rozumie miesto, kde sa osoba

skutočne trvale zdržuje, aj keď je prihlásená na trvalý pobyt v obvode iného súdu. Pojmy bydlisko a trvalý
pobyt nie je možné stotožňovať (registrovaný právny stav), pretože fyzická osoba sa na mieste trvalého
pobytunemusíreálnezdržiavať.Úlohousúduprvejinštanciebudezistiťdopytomnažalovaného,pretože
jedine on môže poskytnúť v tomto smere súdu relevantné vyjadrenie, kde je aktuálne jeho bydlisko,
teda, kde má úmysel sa trvale zdržiavať. V prípade, že v konaní nebude preukázaný úmysel žalovaného

trvale sa zdržiavať na adrese v Maďarsku, bude daná právomoc Okresného súdu Komárno na konanie
v predmetnej veci.

18. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa ustanovenia §
389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec súdu prvej inštancie v súlade s ustanovením § 391 ods. 1 CSP

vrátil na ďalšie konanie s tým, že súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní dopytovať žalovaného, kde
sa trvale zdržiava, najmä s poukazom na lustráciu v Registri obyvateľov, z ktorej vyplýva, že žalovaný
má povolenie na pobyt vydaný dňa 06. 03. 2012, platný do 27. 02. 2022, na adrese G., X. X/XXXX s
typom pobytu - trvalý pobyt a na základe výsledku bude postupovať v zmysle Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. 12. 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v

občianskych a obchodných veciach. Názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie v ďalšom konaní
viazaný (§ 391 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).