Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. november 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/87/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317210322
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8317210322.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Petra Straku v spore žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.,
Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zast.: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková,
s.r.o., Pribinova 25, 810 11 Bratislava, proti žalovanému: O. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXXX/XX,
XXX XX U., o zaplatenie sumy 438,74 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Humenné č. k. 7Csp/229/2017-34 zo dňa 23.04.2018 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti a v súvisiacom výroku o trovách
konania.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa stranám sporu nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom vyslovil, cit.:
„Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 251,90 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05
% ročne zo sumy 251,90 eur od 11.05.2015 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.
Žalobu vo zvyšnej časti zamieta.
Žalobcovi vo vzťahu k žalovanému priznáva náhradu trov konania v rozsahu 14 % s tým, že o výške trov

konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 261 ods. 6 písm. d), § 497, § 502 ods.
1, § 503 ods. 2, § 504, § 506 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 1 ods. 2 a 8, § 9 ods. 1
a 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení iných zákonov (ďalej len ZoSÚ), § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, § 39, §

52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1,3 a 5, § 53 ods. 5, § 54 ods. 1 a 2, § 517 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka (ďalej len Občiansky zákonník) a § 3 ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Z. z.

3. V odôvodnení uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva o úvere, ktorá je
zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 570
eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v 42 splátkach vo výške 18,02 eura mesačne a zároveň sa
zaviazal zaplatiť poplatok za poskytnutie úveru vo výške 57 eur. Žalobca je právnická osoba, ktorá v

rámci predmetu svojho podnikania poskytuje spotrebiteľské úvery a žalovaný je spotrebiteľom, keďže je
fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako výkon zamestnania, povolania
alebo podnikania. Mal za preukázané, že v zmluve o pôžičke úplne absentuje údaj požadovaný ZoSÚ
v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) - konečná splatnosť úveru, v zmluve je uvedený iba údaj o splatnosti 42mesiacov, v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) - v zmluve nie sú uvedené predpoklady, na základe ktorých bola
určená výška RPMN, v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) - v zmluve nie sú uvedené termíny splatnosti splátok
a splátky nie sú rozčlenené na istinu a úroky. Zmluva uzatvorená medzi veriteľom a žalovaným vôbec

neobsahuje povinné náležitosti § 9 ods. 2 písm. f) a k) ZoSÚ. Tieto údaje sú uvedené iba v oznámení
žalobcuzodňa17.09.2014,vktoromuviedol,žezjehostranydošlokschváleniuúveružalovanému.Súd
prvej inštancie takéto dojednanie zmluvných podmienok nepovažuje za dojednanie v písomnej forme,
nakoľko zo strany žalovaného absentuje jeho písomný prejav, že podmienky uvedené v písomnom
oznámení žalobcu - veriteľa akceptuje. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci

C-42/15, v ktorom sa uvádza, že zmluva o úvere, resp. jej náležitosti nemusia byť obsiahnuté na jednom
dokumente, avšak, vzhľadom na platnú právnu úpravu, dokumenty, v ktorých sú obsiahnuté náležitosti
podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, musia mať písomnú formu, ktorá pre svoju platnosť vyžaduje podpis účastníka
zmluvného vzťahu. Ďalej uviedol, že v zmluve absentuje aj ďalšia podstatná náležitosť podľa § 9 ods.
2 písm. j) ZoSÚ v súvislosti s tam uvedenou RPMN, a to uvedenie všetkých predpokladov použitých
na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. V tejto súvislosti citoval rozsudok Krajského súdu

v Prešove sp. zn. 5Co/59/2017 zo dňa 11.05.2017 a poukázal na obdobné rozsudky Krajského súdu
v Prešove. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský
úver je potrebné podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný
je tak povinný žalobcovi zaplatiť ešte nesplatenú časť poskytnutého úveru vo výške 251,90 eura (570
eur - 318,10 eura) a súd prvej inštancie preto v tejto časti považoval žalobu za dôvodnú a žalovaného

zaviazal na zaplatenie sumy 251,90 eura. Žalobcovi zároveň vznikol nárok na zaplatenie dlžnej sumy
dňomnasledujúcimpovyhláseníokamžitejsplatnostiúverut.j.dňom11.05.2015aniedňom10.05.2015,
preto žalovaného zaviazal aj na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 251,90
eur od 11.05.2015 do zaplatenia celej dlžnej sumy. Vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

4. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 a § 262 ods.1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“), keď prihliadol na vzájomný pomer úspechu a neúspechu žalobcu
a žalovaného (54 % proti 43 %) a priznal úspešnejšiemu žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 14
% voči žalovanému.

5. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti a v súvisiacom výroku
o trovách konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Napádal záver súdu prvej
inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. Namietal, že obsah zmluvy tvoria
zmluvné dojednania, ktoré sú v zmysle čl. 13 neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, ako aj prílohy tvoriace
súčasť zmluvy o revolvingovom úvere (čl. 7 ods. 7.1 písm. g) zmluvných dojednaní). Z ust. čl. 4., 4.5

zmluvných dojednaní vyplýva deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného
splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Zákonný pojem termín konečnej splatnosti nie
je pritom požiadavkou na uvedenie presného dátumu. Termín splatnosti splátok je uvedený v oznámení
veriteľa, ktoré je súčasťou zmluvy. Pokiaľ ide o údaj o predpokladoch použitých pri výpočte RPMN, tak
opätovne poukázal na skutočnosť, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere pozostáva nielen z ustanovení

samotnej zmluvy, ale aj zo zmluvných dojednaní k tejto zmluve. Predpoklady použité na výpočet RPMN
sú definované v čl. 3, bod 3. 1 označenom ako Celková výška úveru, RPMN. S uvádzaním alebo
neuvádzaním termínu konečnej splatnosti nie je možné v zmysle záverov Súdneho dvora EÚ vo veci
C-42/15 odvodzovať záver o bezúročnosti úveru. Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15 vo výroku 4 vyslovil,
že článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej

vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti
uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov
a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť
rozsah svojho záväzku. Úver môže byť bezúročný len vtedy, ak ide o náležitosť, ktorej neuvedenie je
spôsobilé objektívne spochybniť rozsah záväzku spotrebiteľa. Rozsah záväzku spotrebiteľa definujú iné

ukazovatele: celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, hodnota RPMN a výška úveru. Z uvedených
dôvodov navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napádanom rozsahu, žalobe v zamietajúcej časti
vyhovel a priznal mu nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 % .
Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

8. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že sporové strany uzavreli zmluvu o
revolvingovom úvere pod č. XXXXXXXXXX z 17.09.2014 (ďalej len „Zmluva“). Žalovanému bol
poskytnutý úver s úverovým limitom vo výške 570 eur, ktorý mal byť splácaný v počte 42 mesiacov,
výška mesačnej splátky bola stanovená na 18,02 eura. V doklade označenom ako Oznámenie veriteľa o

schváleníúverudlžníkovizodňa17.09.2014boldátumsplatnostiprvejsplátkystanovenýna01.11.2014,
dátum splatnosti poslednej splátky 01.04.2018 a periodicita splácania mesačne k 1. dňu v mesiaci.

9. Z výpisu z účtu žalovaného (č.l. 19) vyplýva, že žalovaný zo sumy poskytnutého úveru (513 eur) splatil
celkovo sumu vo výške 318,10 eura.

10. Je nepochybné, že Zmluva zo dňa 17.09.2014 uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným
je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobca vystupoval v postavení
dodávateľa,pretožepriuzatváraníspotrebiteľskejzmluvykonalvrámcipredmetusvojejobchodnejalebo
inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej

zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z
uvedeného je zrejmé, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách. Predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle
ZoSÚ.

11. Podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy (17.09.2014), zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
tieto náležitosti:
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané

na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

12. Podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy (17.09.2014), spotrebiteľský úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,
b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

13. V súvislosti s údajom podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ a rozsudkom Súdneho dvora vo veci
C-42/2015HomeCreditSlovakia,a.s.aKláraBiróováodvolacísúdpoukazujenapriamyúčinoksmerníc.
Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých
vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý

riešia.

14. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce

jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja
proti sebe výhradne jednotlivci.15. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom
a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako
subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.

16. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných
(§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať.

17. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ cez prizmu

eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu termínu konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru.

18. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o absencii údaja o termíne konečnej
splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ). Termín konečnej splatnosti v Zmluve uvedený nie je a tento
nemožno určiť ani na základe ostatných údajov uvedených v zmluve, keďže v Zmluve je uvedený len

počet splátok, periodicita splácania, absentuje však uvedenie dátumu prvej splátky. Keďže nie je zrejmý
dátum počiatku povinnosti splácania úveru, nemožno určiť ani jeho konečnú splatnosť.

19. Uvedenie údaja o termíne prvej a poslednej splátky v listine označenej ako Oznámenie veriteľa
o schválení úveru zo dňa 17.09.2014 nie je postačujúce, nakoľko predmetnú listinu nie je možné

považovaťzasúčasťzmluvyoúvere,keďžepredstavujejednostrannéoznámenieveriteľa, ktoréžalobca
písomne neodsúhlasil.

20. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani čl. 7. 1 písm. g) Zmluvných dojednaní - Zmluvy o
revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT, s. r.o., pretože žiadne zmluvné dojednanie nemôže

byť považované za platné, pokiaľ nerešpektuje ZoSÚ, ktorý vyžaduje písomnú formu, t. j. aj podpis na
zmluveospotrebiteľskomúvere,tedaajvovzťahukdojednaniam,ktorésúuvedenévOznámeníveriteľa
o schválení úveru dlžníkovi, čo sa v danom prípade nestalo. Bez tohto podpisu dlžníka - žalovaného
tento dokument možno považovať len za jednostranný právny úkon.

21. Navyše žalovaný o obsahu Oznámenia veriteľa o schválení úveru v čase podpisovania zmluvy
(04.09.2014) nemal vedomosť. Termín konečnej splatnosti úveru musí byť spotrebiteľovi známy
najneskôr v čase, kedy vstupuje do zmluvného vzťahu (v danom prípade teda dňa 04.09.2014). V
opačnom prípade by sa minulo účinku ust. § 9 ods. 2 ZoSÚ, ktorého cieľom bolo zabezpečiť, aby bol
spotrebiteľ v potrebnom rozsahu informovaný o základných skutočnostiach týkajúcich sa zmluvného

vzťahu už v čase jeho vzniku.

22. Pokiaľ ide o bod 4.5 Zmluvných dojednaní, ten odkazuje na splátkový kalendár, ktorý mal byť
dlžníkovi poskytnutý, tento však v konaní predložený nebol. Navyše z bodu 4.5 Zmluvných dojednaní
vyplýva, že splátkový kalendár je poskytovaný dlžníkovi pri poskytnutí revolvingu. V konaní nebolo

preukázané, že by žalobca okrem prvotného úveru poskytol následne žalovanému aj revolving. Žalobca
v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno.

23. Čo sa týka výšky, počtu a termínu splátok úrokov, tento údaj v Zmluve absentuje. V danom prípade
Zmluva, ktorá bola uzatvorená medzi stranami sporu (č. l. 5 spisu) obsahovala len výšku a počet

anuitných splátok, a to v sume 18,02 eura v počte 42 splátok. Účelom právnej úpravy (§ 9 odsek 2
ZoSÚ) je bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Ten má totiž právo byť
informovaný o výške (sume) úrokov z úveru a poplatkoch. Žalobca ako dodávateľ má preto zákonnú
povinnosťvzmluveospotrebiteľskomúvereuviesťúdajovýškeúrokovapoplatkov,atopriamovzmluve
so sankciou straty práva na úroky a poplatky v zmluve neuvedené (§ 11 odsek 1 ZoSÚ). Informácia

spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch má podstatný význam z dôvodu, že prispieva k transparentnosti trhu
a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaný ako spotrebiteľ však túto možnosť
nemal, keďže výška úroku a poplatkov nie je uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere. (Porovnaj tiež
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 245/2010).

24. Klauzula objasňujúca špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny, ale aj úrokov a poplatkov má
význam, aby bol jasný údaj, (i) z čoho splátka pozostáva, (ii) či splátka obsahuje aj poplatky, (iii) či
neobsahuje poplatky, ktoré nemajú byť zaradené do RPMN), (iiii) či ide o amortizované splácanie alebo
bez amortizácie alebo (iiiii) údaj o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých len poplatky (priniektorých typoch úverov sú zmluvy formulované tak, že najprv sa splácajú výlučne úroky a v poslednej
splátke istina ) a pod.

25. Podľa názoru odvolacieho súdu špecifikácia splátok úveru má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ
má možnosť v prípade sankcie bezpoplatkovosti priamo zistiť, ktorej časti splátky sa táto sankcia týka.
Spotrebiteľ má tiež možnosť kontroly, či v splátke použitej na účely výpočtu RPMN nie je uvedený
poplatok, ktorý sa do RPMN nesmie započítať. RPMN pritom predstavuje dôležitý údaj o celkových
nákladoch na úver. Špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj nekalé obchodné praktiky, ak by nedošlo

k naplneniu predzmluvných informácií o splátkach úveru (cieľ podľa II. bod 2 smernice 2008/48/ES).

26. Vo vzťahu k záverom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 odvolací súd poukazuje na príspevok doc.
JUDr. Jánošikovej, PhD.: „Otázne však je, ako by na tento záver mal zareagovať sudca rozhodujúci
konkrétny spor. Ak totiž zistí, že neuvedenie konkrétnej náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere
by malo byť v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 sankcionované zánikom nároku veriteľa na

úrok a poplatky, ale súčasne dospeje k záveru, že ide o náležitosť, ktorej neuvedenie v zmluve o
spotrebiteľskom úvere nemá vplyv na možnosť spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku, tak vlastne
narazil na rozpor medzi vnútroštátnou právnou úpravou a právom Únie. Keďže však norma práva
Únie má v tomto prípade podobu smernice, vzhľadom na horizontálny právny vzťah medzi veriteľom
a spotrebiteľom nemôže mať smernica priamy účinok. Zistený rozpor je teda možné vyriešiť len

prostredníctvomnepriamehoúčinkusmernice,čoznamenápokúsiťsaotakývýkladzákonač.129/2010,
ktorým sa rozpor odstráni. Domnievam sa však, že v tomto prípade by sudca narazil na jednu z
hranícpovinnostieurokonformnéhovýkladuvnútroštátnehopráva,ktoroujezákazvýkladucontralegem.
Neviem si totiž predstaviť, akou výkladovou metódou by bolo možné obísť príkaz považovať zmluvu o
spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov obsiahnutý v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010. Nešlo

by už podľa môjho názoru o výklad práva, ale o sudcovskú tvorbu práva.“

27. Odvolací súd odkazuje na väčšinové stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v
Prešove: „1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „sporné

pravidlo“) obsahuje právo spotrebiteľa na uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátok
úrokov a poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá
taký výklad sporného pravidla, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“
a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v
konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom, a tiež k poplatkom (porov. rozsudok NS

SR z 28.06.2016 sp. zn. 7Sžo61/2015, porov. tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii podľa
zákona č.258/2001 Z. z. rozsudok NS SR vo veci 7Cdo/128/2016).
2. Uvedené zákonné pravidlo sa deroguje s účinnosťou od 01.05.2018 novelou zákona č. 129/2010 Z.
z. vykonanou zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú

niektoré zákony.
3. Do nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny zákona (uvedenej v bode 2). nie je v súlade s princípmi
súkromného práva docieliť ten istý derogačný efekt súdmi tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten
by:
1. odporoval zákazu eurokonformného výkladu contra legem,

2. odporoval by princípu právnej istoty,
3. nebol by súladný ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, keďže Súdny dvor EÚ
za euronekonformnú považoval a) len amortizačnú tabuľku a b) len vo vzťahu k istine. Sporné zákonné
pravidlo pritom predpokladá oveľa širší diapazón možnosti špecifikácie splátok spotrebiteľského úveru
než je amortizačná tabuľka a než je len špecifikácia istiny. Navyše, smernica Európskeho parlamentu

a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o
splátkach, a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu byť
v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú (čl. 19 ods. 2 smernice 2008/48/ES). Smernica
taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl.10

ods.1 písm .j/, príloha II., 2.).

28. V kontexte uvedeného ako aj so zreteľom na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/155/2011
zo dňa 21.12.2011, v ktorom Najvyšší súd SR ustálil, že: „Požiadavky na reflektovanie kasačnéhorozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je
tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti
rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval

právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom
zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového
stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. V konaní
nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je právny názor najvyššieho
súdu správny, fundovaný či úplný.“ odvolací súd sa odklonil od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci

sp. zn. 3 Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 a ustálil, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá
priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť
contra legem, a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je potrebné vyžadovať
aj špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov.

29. Záverom odvolací súd dodáva, že uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 22Co/20/2018 zo dňa

27.03.2018 bola podaná prejudiciálna otázka v reakcii na rozsudok C-42/15.

30. Z týchto dôvodov je podľa odvolacieho súdu plne legitímny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru poskytnutého žalovanému, a to v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, v zmysle ktorého
poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, zmluva o spotrebiteľskom

úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). Odvolací súd podotýka, že pre
záver o bezúročnosti úveru, postačuje aj absencia čo i len jednej z obligatórnych náležitostí zmluvy o
spotrebiteľskom úvere.

31. V zmysle judikatúry súdov vrátane európskeho súdu nie je nevyhnutné, aby na každý argument

strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti
Grécku z 29.5.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok
Higginsová a ďalší proti Francúzsku zo dňa 19.02.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a
rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.06.2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

32. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 a 2
CSP rozsudok v napadnutej časti, t. j. vo výroku o zamietnutí žaloby v zvyšnej časti ako vecne správny
potvrdil.

33. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania,

ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o
trovách konania, potvrdil.

34. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP.
Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaný bol úspešný, no v priebehu

odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej
stranenároknanáhradutrovodvolaciehokonanianevznikol.Odvolacísúdvychádzalzčl.17Základných
princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP
v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom
prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní

nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho
konania.

35. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).