Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. október 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/417/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113231104
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3113231104.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a členiek senátu
Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu: J. Y. G., s.r.o., so sídlom H., C.
5, V.: XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou U. Y., s.r.o., so sídlom H., C. 5, V.: XX XXX
XXX, proti žalovanému: I. I., bytom U., I. H. XXXX/XX, do XX.XX.XXXX za účasti vedľajšieho účastníka
na strane žalovaného D. B. C. G., so sídlom H., D. nám. 7, IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného

JUDr. H. N., advokátom so sídlom v H., S. XX, o zaplatenie 1.231,40 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 16. mája 2017, č.k. 11C/97/2014-141, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

III. Občianske združenie D. B. C. G. m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. žalovanému
nepriznal náhradu trov konania a výrokom III. rozhodol, že združenie D. má voči žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu
100 %. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného
zaplatenia sumy 1.231,40 eur, úroku z omeškania z dlžných splátok vyčíslený za obdobie od 21.11.2010

do 12.02.2012 vo výške 53,88 eur, spolu s 9% ročným úrokom z omeškania zo
sumy 1.231,40 eur od 13.02.2012 do zaplatenia a náhrady trov konania. Z vykonaného
dokazovania mal súd preukázané, že dňa 25.06.2007 bola medzi právnym predchodcom žalobcu (G.
a.s.) a žalovaným ako dlžníkom uzavretá zmluva o splátkovom úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka. Uvedená zmluva je zároveň spotrebiteľskou zmluvou podľa § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa a podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože súdu bolo z rozhodovacej
činnosti známe, že obdobné zmluvy veriteľ uzatváral s dlžníkmi vo viacerých prípadoch a

z textu predmetnej zmluvy a všeobecných podmienok (VOP) právneho predchodcu žalobcu, ktoré boli
vopred pripravené právnym predchodcom žalobcu nepochybne vyplýva, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvnil. Súd sa v prvom rade zaoberal tým, či žalobca je aktívne vecne
legitimovaný domáhať sa zaplatenia peňažnej pohľadávky proti žalovanej. Bolo preukázané, že medzi
pôvodným veriteľom (G., a.s.) ako postupcom a žalobcom ako postupníkom bola dňa 15.12.2011
uzavretá zmluva o postúpení pohľadávok, z prílohy ktorej vyplýva, že predmetom postúpenia mala

byť aj pohľadávka voči žalovanému na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 25.06.2007. Súd
uviedol, že keďže pôvodný veriteľ G., a.s. je bankou, zákonodarcom sú stanovené ďalšie podmienky,
ktoré musia byť splnené, aby mohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky banky na inú osobu. Vzmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách môže banka postúpiť pohľadávku
voči klientovi aj bez súhlasu klienta a aj osobe, ktorá nemusí byť bankou vtedy, ak klient (teda
dlžník) je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho

peňažného záväzku voči banke, ak predtým banka písomne vyzve klienta na úhradu omeškaných
splátok pohľadávky. Tieto predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Žalobca
nepredložilsúduvýzvubankyakopôvodnéhoveriteľanasplneniedlhuadresovanúžalovanému,vrátane
dokladu o doručení, resp. odoslaní tejto výzvy. Súdu bolo z vlastnej rozhodovacej činnosti známe, že
ani v iných konaniach o návrhu žalobcu proti iným spotrebiteľom banka na výzvu súdu nepredložila

doklad o odoslaní, prípadne doručení výzvy na splnenie dlhu dlžníkovi. Bolo v záujme veriteľa, aby
kvalifikovanú výzvu zasielal dlžníkovi takým spôsobom, aby to bolo preukázateľné, a aby doklad o
odoslaní (poštový podací lístok), resp. doručení výzvy dlžníkovi (doručenku) uschovával pre prípad jeho
potreby v budúcnosti. V danej veci vyplynulo, že ku dňu postúpenia pohľadávky banky voči žalovanému
na žalobcu žalovaný ako klient neplnil včas a riadne svoj dlh zo zmluvy o splátkovom úvere a bol
v omeškaní s plnením viac ako jednej splátky, a to po dobu dlhšiu ako 90 dní. Žalobca v konaní predložil

na výzvu súdu listinu zo dňa 25.06.2007 označenú ako výzva, v ktorej banka žalovaného vyzvala na
zaplatenie v lehote 10 dní od doručenie výzvy. Žalobca na priamu výzvu súdu nepredložil akýkoľvek
dôkaz o tom, že táto listina bola doručená žalovanému, resp. že by mu bola (s poukazom na čl. 10
VOP, ktoré boli súčasťou zmluvy o splátkovom úvere) čo i len odoslaná (napr. doručenka, podací lístok,
výpis z poštovej knihy, podací hárok a podobne), resp. zaslaná elektronickými médiami.

Nemožno sa stotožniť s tvrdením žalobcu o jej doručení podľa bodu 10.3.VOP. Z obsahu predmetného
oznámenia navyše nevyplýva, že by ním právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na zaplatenie
omeškanej časti peňažného záväzku, ktorého omeškanie trvá nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní. Na uvedenom závere nemení nič ani bod 19.16 VOP G., a.s., keďže na uvedené nemožno
prihliadať ako na individuálne dojednanú zmluvnú podmienku so spotrebiteľom, keďže sa nachádza

vo vopred naformulovaných VOP veriteľa, ktoré spotrebiteľ - dlžník žiadnym spôsobom neovplyvňoval
ani nedojednával. Súd uviedol, že keďže žalobca nepreukázal, že pôvodný veriteľ pred postúpením
pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovaného na splnenie peňažného záväzku, teda že túto výzvu
odoslal a doručil, zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2011 je v časti postúpenia
pohľadávky voči žalovanému absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so

zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o
bankách. Tento nedostatok nemôže súd zhojiť ani odstraňovaním vád podania v zmysle § 128 a nasl.
CSP. Z uvedených dôvodov súd pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu žalobu v celom
rozsahu zamietol. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania žalovaného súd odôvodnil ust. §
255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v konaní úspešný, preto by mu patrila náhrada trov konania. Nakoľko si

náhradu trov konania neuplatnil, zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú, súd mu nárok na náhradu trov
konania nepriznal (výrok II.). Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania vedľajšieho účastníka na
strane žalovaného do 30.06.2016 súd odôvodnil ust. § 257 a § 259 CSP. Uviedol, že keďže žalovaný, na
strane ktorého vedľajší účastník vystupoval, mal v konaní úspech, súd mu priznal náhradu trov konania
v rozsahu 100 % za dôsledne hájené záujmy žalovaného (výrok III).

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
žalobca. Namietal, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že žalovaný bol v
nepretržitom omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi dlhšie ako

90 kalendárnych dní, najneskôr od 01.01.2009 a zároveň bol postupcom opakovane vyzvaný na úhradu
omeškaných splátok. Keďže tieto skutkové tvrdenia neboli protistranou rozporované, v zmysle § 151
ods. 1 CSP ich bolo potrebné považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia. Na základe uvedeného
konštatoval, že zo strany postupcu nedošlo k porušeniu § 92 ods. 8 zákona o bankách (ZoB). Ďalej
namietal, že nakoľko § 89 ods. 1 ZoB pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od

zákona o bankách, pričom § 92 ods. 8 ZoB nevylučuje odchylnú úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné
strany si dohodli otázku postúpenia odchylne od predmetného zákona, a to v bode 19.16 všeobecných
obchodných podmienok (VOP). Na podporu svojich tvrdení poukázal na viaceré rozhodnutia krajských
súdov. Konštatoval, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení
pohľadávky. Uviedol, že § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu ako

postupníka pohľadávky. Splnenie podmienok v zmysle § 92 ods. 8 ZoB nie je podmienkou pre platné
postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala
dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho
zákonníka. S nedoručením takejto výzvy teda nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvyo postúpení pohľadávok, ale len sankcie vyplývajúce zo ZoB, konkrétne zodpovednosť banky v zmysle
§ 50 ods. 1 ZoB. Uviedol tiež, že v súlade s prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok bol žalovaný
ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1199 dní (od 01.01.2009), teda súčet všetkých

omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol
jeden rok, a preto uviedol, že postupca by konal v súlade s § 92 ods. 8 ZoB aj v takom prípade, ak by
písomnú výzvu žalovanému nezasielal. Nestotožňuje sa ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie o
trovách konania, kedy súd bez bližšieho odôvodnenia v rozpore s ustanovením § 255 ods. 1 CSP
priznal združeniu nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Prvoinštančný súd rozhodoval za

účinnosti CSP, preto bol v zmysle prechodných a záverečných ustanovení povinný rozhodovať podľa
CSP, hoci konanie začalo predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Ustanovenie § 255 ods. 1 CSP
jednoznačnevymedzuje,žesúdpriznánároknanáhradutrovkonaniapodľapomeruúspechuvovecilen
stranám sporu. Ustanovenie § 60 CSP zároveň vymedzuje, že stranami sporu sú žalobca a žalovaný. Na
základe uvedeného žalobca nesúhlasí s priznaním nároku na náhradu trov konania združeniu. Navrhol,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel, resp. ho zrušil a vrátil vec

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy konania a právneho zastúpenia v
prvoinstančnom i odvolacom konaní.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. KpodanémuodvolaniužalobcusapísomnevyjadriloprostredníctvomprávnehozástupcuObčianske
združenieD.B.C.G. auviedlo,žesavplnomrozsahustotožňujesrozhodnutímsúduprvejinštancie
v merite veci. Aj naďalej trvá na absencii aktívnej legitimácie žalobcu v predmetnom konaní ako dôvodu,
pre ktoré súd prvej inštancie správne žalobu zamietol. V tejto súvislosti poukázalo na rôzne rozhodnutia
odvolacích súdov (Krajského súdu v Trenčíne, Krajského súdu v Prešove, Krajského súdu v Trnave,

Krajského súdu v Banskej Bystrici). V danej veci nebolo preukázané, že právny predchodca žalobcu
zaslal žalovanému výzvu pred postúpením pohľadávky. Nepredložením dôkazu o odoslaní výzvy v
zmysle § 92 ods. 8 ZoB žalobca neuniesol dôkazné bremeno splnenia tejto povinnosti. Ustanovenie
bodu 19.16 VOP, podľa ktorého klient súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť na tretiu
osobu akékoľvek svoje pohľadávky voči klientovi, bez ohľadu na to, či sú budúce, súčasné, splatné,

nesplatné, premlčané, nepremlčané a na ktoré žalobca poukazuje, je podľa neho neplatné z viacerých
dôvodov a žalobca sa jeho obsahu nemôže dovolávať. Podľa jeho názoru žalobca k veci samotnej
neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé
inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijať právne závery. Súd prvej inštancie sa vysporiadal so
všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval žalobca aj v

priebehu prvoinštančného konania. Za správne považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie aj vo výroku o
náhrade trov vedľajšieho účastníka. Zdôraznilo, že ustanovenia O.s.p. umožnili občianskym združeniam
zameraným na ochranu spotrebiteľa vstúpiť do spotrebiteľských sporov aj v prípade, že nemajú žiadnu
vedomosť o týchto sporoch. Z dôvodu, že náhrada trov sporového konania je ovplyvnená zásadou
úspechu zastáva názor, že súd prvej inštancie správne a dostatočne odôvodnil nárok združenia na

náhradu trov konania, nakoľko žalobu zamietol a teda za úspešnú stranu sporu bolo potrebné považovať
žalovaného a taktiež združenie, ktoré do konania vstúpilo v postavení vedľajšieho účastníka na strane
žalovaného. Trovy združenia považuje za účelne vynaložené, keďže vznikli titulom jeho zastúpenia
žalovaného. Účelnosť trov je pritom potrebné posudzovať predovšetkým vo väzbe na výsledok sporu,
v ktorom žalovaný a na jeho strane vystupujúci pôvodný vedľajší účastník dosiahli úspech. Žiadalo

preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho
konania vo výške 70,25 eur.

5. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej

inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť v celom rozsahu.

6. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom závere o nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky proti
žalovanému z pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s., keď zmluva o postúpení pohľadávky je

neplatná pre rozpor s § 92 ods. 8 zákona o bankách. Odvolací súd sa s týmto právnym záverom plne
stotožňuje.7. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi
ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t.j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu,

alebo pasívnej, t.j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou
súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Preto
nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením
postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky.
Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá

právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu
k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky
na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. V tomto smere nastal odklon
súdnejpraxeodrozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,sp.zn.4Obo210/01,podľaktorého
relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá
aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky, a súd z takého oznámenia

vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Tento
odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 2 Obo 49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 1 Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení,
resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky, je súd povinný prihliadať z úradnej

povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o
postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník
by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie
dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky
v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

8. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné opätovne citovať ust. §
92 ods. 8 zákona o bankách: „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka

zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len

časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu

ustanovených týmto zákonom“.

9. Citované ustanovenie § 92 ods. ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti
banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky
platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným

ustanoveniamObčianskehozákonníkaopostúpenípohľadávky(§524anasl.).Tomunasvedčujejednak
znenie citovaného ustanovenia („...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku...
postúpiť“), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie „Ochrana klientov a
bankové tajomstvo“. Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj
ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez

súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak
podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta
nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8
zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne
neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má

súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka,
bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané
podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda či postúpenie pohľadávky bolo platné.10. Odvolací súd ďalej v zhode s názorom súdu prvej inštancie uvádza, že v prípade pohľadávky
banky (ako to bolo aj v tomto prípade) je spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8
zákona o bankách iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná (dospelé splátky) a len za predpokladu

predchádzajúcej písomnej výzvy banky na plnenie po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie
pohľadávky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Tieto podmienky postúpenia stanovuje
priamo zákon o bankách, a aj keby boli zákonodarcom stanovené za účelom ochrany bankového
tajomstva, ide stále o zákonné podmienky postúpenia pohľadávky, pri porušení ktorých právny úkon

postúpenia pohľadávky porušuje zákon, a je preto neplatný.

11. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalovaného trvalo viac ako rok a v takom prípade by jeho právny
predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovanému
nezasielal, odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dodatok
v znení „to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného

záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok“ je pripojený k druhej vete
citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť
pred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu
klienta, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to (t.j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil

omeškaný peňažný záväzok) neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou
a omeškaným peňažným záväzkom). Ak by časť druhej vety začínajúca sa slovami „to neplatí, ak ...“
mala predstavovať výnimku aj z prvej vety, muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by
legislatívno-technicky musela tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam

sa (táto výnimka) vzťahuje.

12. V tomto prípade žalobca v spore pred súdom prvej inštancie nepreukázal splnenie podmienok §
92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky, a preto možno súhlasiť so záverom
súdu prvej inštancie, že zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou mal pohľadávku proti žalovanému

nadobudnúť, je pre rozpor so zákonom neplatná a žalobca tak nemá aktívnu vecnú legitimáciu na
vymáhanie žalovanej pohľadávky.

13. V danom prípade právny predchodca žalobcu výzvou zo dňa 25.06.2007 vyzval žalovaného na
zaplatenie dlžnej sumy do 10 dní od doručenia výzvy, avšak i po výzve súdom prvej inštancie žalobca

nepredložil nijaký dôkaz, ktorý by preukazoval, že daná výzva bola žalovanému doručená alebo
odoslaná. Z uvedeného dôvodu bol správny záveru súdu prvej inštancie, že postúpenie uplatnenej
pohľadávky nebolo platné, a preto bolo potrebné žalobu zamietnuť pre nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu.

14. Občianske združenie D. B. C. G. v tomto spore vystupovalo do 30.06.2016 v postavení vedľajšieho
účastníka na strane žalovaného. Dňom 01.07.2016 stratilo toto občianske združenie zmenou právnej
úpravy občianskeho súdneho konania podstavenie vedľajšieho účastníka v spore, ale na druhej strane
rovnako platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom 01.07.2016, kedy sa stal
účinnýmnovýprocesnýkódex(Civilnýsporovýporiadok),zostávajúzachované.Podľaodvolaciehosúdu

medzi účinky oprávneného vstupu vedľajšieho účastníka do občianskeho súdneho konania v období do
30.06.2016 môžeme zaradiť aj vznik práva vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania v prípade
úspechu účastníka konania, na ktorého strane v spore vedľajší účastník vystupoval. Ak potom nejakej
osobe v postavení vedľajšieho účastníka vznikli trovy konania, je potrebné pri meritórnom skončení
sporu s ohľadom na jeho výsledok skúmať, či táto osoba nemá právo na ich náhradu, a to bez ohľadu

na skutočnosť, že medzičasom už postavenie tejto osoby ako vedľajšieho účastníka v spore zaniklo.

15. Súd prvej inštancie preto správne rozhodol aj o náhrade trov konania občianskeho združenia D.,
ktoré v spore vystupovalo do 30.06.2016 ako vedľajší účastník na strane žalovaného, a do uvedeného
dňa mu vznikli trovy konania. Pokiaľ ide o postavenie vedľajšieho účastníka v spotrebiteľských sporoch

a jeho nárok na náhradu trov konania, táto otázka už bola súdnou praxou vyriešená. Úspech vedľajšieho
účastníka v konaní je vždy závislý od úspechu toho účastníka, na strane ktorého vystupuje. Žalovaný
bol v spore úspešný, a preto aj vedľajší účastník na jeho strane bol v úspešný a má preto
nárok na náhradu trov konania.16.Odvolacísúdpretorozsudoksúduprvejinštancieakovecnesprávnypodľa§387ods.1CSPpotvrdil.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní boli plne úspešní žalovaný a Občianske združenie
VšOPS, vystupujúce na jeho strane a mali by preto nárok na náhradu trov konania. Žalovanému však v
odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, preto mu nárok na ich náhradu nebol priznaný. Občianskemu
združeniu VšOPS bol priznaný nárok na náhradu týchto trov voči neúspešnému žalobcovi v rozsahu

100 %. O výške týchto trov rozhodne v zmysle ust § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).