Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. november 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/89/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8313204181
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8313204181.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr.

Anny Ilčinovej a JUDr. Mareka Kohúta, v sporovej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., Příkop 843/4,
Zábrdovice, 602 00 Brno, Česká republika, IČO: 264 29 705, proti žalovanému: L. F., X.. X.X.XXXX, L. P.,
Z. XXXX/XX, za účasti: Združenie spotrebiteľov Slovenska, o.z., Janka Kráľa 7, Banská Bystrica, IČO:
42309166, zastúpeného Mgr. Henrichom Schindlerom, advokátom, Janka Kráľa 7, Banská Bystrica,
IČO: 40887481, o zaplatenie 510,35 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Humenné č.k. 17C/150/2013-100 z 16.3.2017, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o čiastočnom zastavení konania.

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

Združenie spotrebiteľov Slovenska, o.z. má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej aj „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom takto rozhodol: „I.
Zastavuje konanie v časti zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo sumy 510,43 eur od 18.11.2009
do 31.01.2012, zo sumy 510,35 eur od 01.02.2012 do zaplatenia. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalovanému náhradu trov konania nepriznáva. IV. Združeniu spotrebiteľov Slovenska, o. z., IČO: 42
309 166, so sídlom Janka Kráľa 7, Banská Bystrica, nepriznáva nárok na náhradu trov konania. V. B.,
nepriznáva nárok na náhradu trov konania.“

2. Vychádzal zo zistenia, že predmetom konania je spor zo zmenky. Zmenka bola vystavená podľa
slovenského práva s miestom vystavenia i platobným miestom nachádzajúcim sa na území SR.
Pôvodným veriteľom, ako aj zmenkovým veriteľom a remitentom bola J., R..K..S.., ktorá postúpila túto

pohľadávku zo zmenky na českú spoločnosť, terajšieho žalobcu. Dohoda o vyplnení zmeniek uvedená
vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru je neprijateľnou zmluvou podmienkou, ktorá spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach oboch účastníkov tohto spotrebiteľského právneho
vzťahu, v neprospech spotrebiteľa. Je teda absolútne neplatnou. Bez takejto platnej dohody je preto
absolútne neplatná aj samotná zmenka, na základe ktorej si žalobca uplatňuje žalovanú pohľadávku.
Dohoda o vypĺňacom práve k zmenke ako aj zmenka sú neplatné podľa ustanovení spotrebiteľského
práva a nie podľa zákona o zmenkách a šekoch. Dohodu o vyplnení zmenky súd považoval za také

dojednanie, ktoré umožňuje v rozpore s § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka požadovať od
spotrebiteľaneprimeranevysokúsumuakosankciuspojenúsnesplnenímjehozáväzku.Takétozmluvné
dojednanie predstavuje neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve. Súd prvej inštancie
dodal, že treba rozlišovať neplatnosť zmenky ako cenného papiera buď podľa zákona o zmenkách ašekoch č. 191/1950 Zb., ale na druhej strane je potrebné rozlišovať neplatnosť dojednaní o vystavení,
resp. vyplnení zmenky a následne neplatnosť samotnej zmenky vystavenej podľa týchto dojednaní, ak
sú v rozpore so spotrebiteľskými právnymi normami a to či už pre neprijateľnosť zmluvných podmienok,

alebo pre rozpor s dobrými mravmi. Dohoda o vypĺňacom práve k zmenke ako aj zmenka sú neplatné
podľa ustanovení spotrebiteľského práva a nie podľa zákona o zmenkách a šekoch. Dohoda o vyplnení
zmenky je neprijateľná zmluvná podmienka a to podľa článku 2 písm. a/ v spojení s ustanovením prílohy
odsek 1 písmeno s/ Smernice 93/13/EHS, pretože sa jedná o podmienku ktorej účinkom a dôsledkom
by bolo priznanie za neplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa, neprimerane vysokého príslušenstva

pohľadávky - zmenkový úrok 0,25 % denne. Zároveň ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku aj podľa
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a to predovšetkým podľa § 53 ods. 4 písm. k/, pretože umožňuje
požadovať od spotrebiteľa neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku.
Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné. V tomto konkrétnom prípade je zrejmé, že dohoda o vyplnení zmenky a následná
vystavená zmenka podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a umožňuje mu vymáhať od spotrebiteľa
aj neprimerane vysoké sankcie. Okrem toho nebola individuálne dojednaná. Dojednanie o vypĺňacom
práve zmenky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou aj preto, že na základe tejto podmienky vystavená
zmenka umožnila previesť indosáciou bez súhlasu spotrebiteľa práva zo zmluvnej strany J., R..K..S..
na navrhovateľa CD Consulting, s.r.o., čím došlo k zhoršeniu postavenia a ochrany práv spotrebiteľa.

Zmenka a jej indosácia nadmerne sťažili spotrebiteľovi možnosť realizovať práva spotrebiteľa. Taktiež
podľa súdu prvej inštancie je zrejmé, že dohoda o vyplnení zmenky a následne podľa nej vystavená
zmenka, sú absolútne neplatné aj podľa § 39 a § 3 Občianskeho zákonníka a to pre rozpor s dobrými
mravmi a pre rozpor so zákonom, respektíve snahou veriteľa obísť právne normy spotrebiteľského
práva. Účelom tohto právneho úkonu je prostredníctvom zmeniek, obísť ustanovenia spotrebiteľského

práva zameraného na reálnu a nielen formálnu ochranu práv a povinností spotrebiteľa. V tejto súvislosti
súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo/161/2007 zo dňa 6.5.2008. Keďže
si žalobca uplatňoval právo zo zmenky, ako z cenného papiera, a dohoda o vyplnení zmenky a na
jej základe vystavená zmenka sú absolútne neplatné, súd prvej inštancie návrh zamietol, na čom nič
nemení ani skutočnosť, že žalobca zobral svoju žalobu späť v časti o zaplatenie zmenkového úroku

vo výške 0,19 % denne. Výrok o trovách konania sa opiera o ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný mal
v konaní plný úspech, preto by mal nárok na plnú náhradu trov konania. Žalovanému však v konaní
žiadne trovy nevznikli, preto mu súd ich náhradu nepriznal. B. doručilo súdu dňa 03.07.2013 oznámenie
o vstupe vedľajšieho účastníka do konania, dňa 23.12.2013 doručilo oznámenie o vystúpení z konania.
Súd prvej inštancie tomuto združeniu nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože sa vo veci

nevyjadrilo a žiadne trovy mu nevznikli. Dňa 11.11.2014 doručilo Združenie spotrebiteľov Slovenska, o.z.
oznámenie o vstupe vedľajšieho účastníka na strane žalovaného do konania. Keďže ani toto združenie
sa vo veci nevyjadrilo, nemalo žiaden vplyv na výsledok konania a trovy konania si neuplatnilo, ani
tomuto združeniu súd prvej inštancie náhradu trov nepriznal.

3. Proti rozsudku, voči výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ako aj voči súvisiacemu výroku
o trovách konania, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca.

4. Ako dôvod uviedol, že súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia uvádza, že vykonal dokazovanie
o. i. aj oboznámením sa s úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca

a podľa dostupných informácií ani žalovaný však dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom
či ďalšími listinnými dôkazmi nenavrhli. Podľa ustanovenia § 120 O.s.p. dokazovanie v sporovom
konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených
účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Žalobca predložil súdu ako dôkaz svojich
nárokov platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané

zákonom č. 191/1950 Sb., dokázal jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy
a jej príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky zo strany žalovaného nebolo žiadnych námietok, a
preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonávanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre
rozhodnutie vo veci. V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy
a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods. 3, 6 Nariadenia

vzniesť námietky voči zmenke. Ak tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z
dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej v Nariadení. Súd samotný nie je legitimizovaný
na to, aby postupom podľa § 120 ods. 1 veta prvá in fine O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za
žalovaného. Ak tak súd učinil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnostiúčastníkov konania. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhov žalovaného a bez legitímneho podnetu na
ťarchu žalobcu vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovaného ako spotrebiteľa.
Žalovanýsatejtoobranynedovolával,uplatnenúpohľadávkunerozporovalasvojímkonanímjuprakticky

uznal. Súd iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho
dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu na uplatnenie pohľadávky. Uvedené správanie súdu je
neprijateľné v právnom štáte, predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré
je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd.
Prvostupňový súd navyše pri vydávaní rozhodnutia vychádzal, z podľa neho, nesporných skutočností.

Súd za nesporné považoval to, že žalovaný so spoločnosťou J., R..K..S.. uzatvorili zmluvu o úvere,
ďalej, že zmenka, ktorá je predmetom tohto konania, je zabezpečovacou zmenkou, že žalovaný uzatvoril
zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Súdom uvádzané údajne nesporné skutočnosti neboli tvrdením ani
jedného z účastníkov konania. Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si
sám navrhol. Žalovaný, ani žalobca sa k týmto skutočnostiam nevyjadrili, preto neexistuje spôsob, akým
by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. Prvostupňový súd dospel k rozhodnutiu na

základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácii príslušných právnych
predpisov a práva Európskej únie. Zdôraznil, že predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný
záväzkový právny vzťah. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ, z ktorého vyplýva, že žalovaný vo
všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči novému majiteľovi zmenky, ktoré
vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť

žalovaný,týmmenejtakmôžečiniťsámsúd.VtejtosúvislostiodkázalnarozsudokNajvyššiehosúduSR
sp.zn. 5 Obo/3/2008 zo dňa 22.10.2008. Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne
námietky voči žalobcovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany žalovaného a predovšetkým
žalovaný v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie je prípustné, aby
túto úlohu prevzal súd a suploval aktivitu žalovaného. V danom prípade následkom bolo nesprávne

rozhodnutie vo veci - súd porušil poučovaciu povinnosť súdu prekročením § 5 ods. 1 O.s.p., porušil
ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na
ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia
vykonané bez návrhu. Ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22.8.2002 sp. zn.
25Cdo/1839/2000, kde pri rozhodovaní súd vychádzal z rovnakej právnej úpravy, aká je aplikovateľná

aj v tomto konaní. V ďalšom odkázal na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn.
10Co/79/2013 z 5.9.2013, ako aj uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 43CoZm/10/2013
z 21.11.2013, ktoré boli vydané v skutkovo a právne zhodnej veci žalobcu. V druhej časti odvolania
žalobca namietol prípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania.

5. Navrhol rozsudok zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov odvolacieho
konania.

6. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu z 24.8.2017 poukázal na to, že ak má pohľadávky v
akejkoľvek spoločnosti vyplatené, nemôžu existovať žiadne zmenky.

7. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. Podľa obsahu podaného odvolania odvolateľ nenamietal výrok o čiastočnom zastavení konania, preto

tento výrok nebol predmetom prieskumu odvolacím súdom a ako taký nadobudol právoplatnosť (§ 367
ods. 2 CSP).

9. Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom
stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke

súdov SR (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Odvolací súd mal na zreteli i to, že v súlade s článkom
17 ods. 1 Nariadenia, Slovenská republika informovala Komisiu o tom, že na základe procesného
práva Slovenskej republiky, bude možné v súlade s článkom 17 Nariadenia, podať opravný prostriedok
„odvolanie“ (§ 355 a nasl. CSP) na „krajské súdy“. V odvolacom konaní začatom podaným odvolaním
podľa článku 17 Nariadenia rozhoduje odvolací súd Slovenskej republiky podľa procesného práva

Slovenskej republiky (článok 19 Nariadenia).

10. Po takomto prieskume napadnutého rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené
odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie odvolaním napadnutých výrokovrozsudku. Prvoinštančný súd pre účely rozhodnutia o podanom návrhu vykonal potrebné dôkazy, z
nich vyvodil správne skutkové závery a vec napokon aj správne právne posúdil. Dôvody napadnutého
rozhodnutia dávajú odpoveď na pre vec rozhodujúce skutkové otázky i na právne posúdenie nárokov.

Rozhodnutie prvoinštančného súdu spĺňa v celom rozsahu náležitosti dané ust. § 220 CSP a v podstate
dáva odpoveď i na v odvolaní uplatnené odvolacie dôvody.

11. Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

12. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti je vecne správne, odvolací súd sa

s ním v celom rozsahu stotožňuje a na správne zdôvodnenie aj v celom rozsahu odkazuje.

14. V súvislosti s uplatnenými odvolacími námietkami vo vzťahu k záverom vo veci samej odvolací súd
snáď môže uviesť len nasledovné.

15. Predmetom odvolacím súdom preskúmavaného rozhodnutia je nárok zo zmenky uplatnený
navrhovateľom na základe uvedeného Nariadenia EP a Rady (ES) č. 861/2007 o európskom konaní
vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Cieľom prijatia Nariadenia bolo zjednodušenie a zrýchlenie
cezhraničného konania v spotrebiteľských a obchodných veciach s nízkou hodnotou sporu (bod 4
Preambuly Nariadenia). Cieľom takéhoto konania by malo byť zjednodušenie prístupu k spravodlivosti.

Narušenie hospodárskej súťaže na vnútornom trhu pre nerovnováhu vo fungovaní procesnoprávnych
prostriedkov poskytovaných veriteľom v rôznych členských štátoch, vedie k potrebe prijatia právnych
predpisov Spoločenstva zaručujúcich rovnaké podmienky pre veriteľov a dlžníkov celej Európskej únii
(bod 7 Preambuly Nariadenia). V záujme uľahčenia uznávania a vykonávania rozsudku by sa mal
rozsudok vydaný v jednom členskom štáte v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu

uznať a byť vykonateľný v inom členskom štáte bez potreby doložky vykonateľnosti a bez akejkoľvek
možnostinamietaťprotijehouznaniu(bod30PreambulyNariadenia).Jemožnečiastočnesodvolateľom
súhlasiť, že konanie podľa uvedeného Nariadenia má v zásade písomnú povahu (viď čl.5 ods.1, čl.
8, čl. 9 ods.1 Nariadenia). Pokiaľ sa však potreba ústneho pojednávania ukáže ako potrebná (nutná),
alebo ak o to požiada niektorá zo strán, súd by mal nariadiť vo veci pojednávanie. Nutným je nariadiť

ústne pojednávanie najmä vo veciach skutkovo a právne zložitých, v ktorých súd považuje za potrebné
vec s účastníkmi prejednať za ich prítomnosti. Odvolací súd je toho názoru, že ak v predmetnej veci
prvostupňový súd sám i bez procesnej iniciatívy účastníkov realizoval ex offo prieskum uplatnených
zmenkových nárokov aj z pohľadu samotnej kauzy, ktorá predchádzala vystaveniu zmenky, a poskytol
priestor účastníkom konania, aby sa k týmto dôkazom vyjadrili, nekonal v rozpore s Nariadením ani v

rozpore s vnútroštátnym procesným právom. Nemožno preto označiť za dôvodnú odvolaciu námietku
žalobcu o porušení rovnosti procesných strán pri vykonávaní dôkazov v tomto konaní. Pokiaľ teda
okresný súd rozhodol na základe listinných dôkazov po tom, čo poskytol možnosť obom sporovým
stranám vyjadriť sa k týmto dôkazom, takýmto postupom súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu
princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na

spravodlivé súdne konanie.

16. Taktiež opodstatnenosť ex offo prieskumu uplatnených zmenkových nárokov, založeného na
poskytnutí ochrany spotrebiteľovi bola súdom prvej inštancie jasným, zrozumiteľným a najmä
presvedčivým zdôvodnením napadnutého rozhodnutia vysvetlená.

17. To, že sa pri takomto postupe súd nedopustil procesného či hmotnoprávneho pochybenia podporujú
aj závery zo zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu SR prijatého na zasadnutí dňa 20.10.2015, podľa ktorého:

„ I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na
povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že:a) pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou
povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ;

b) pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a
povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného
dokazovania vyplynie.
II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom

práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.
III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je
spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť
nároknauplatnenýúrok akonárok uplatnenývrozporesdobrýmimravmi,akvýškauplatnenéhonároku
podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.“

18. K tomuto odvolací súd dodáva, že v zmluve o úvere zo dňa 19.11.2008 (č.l. 75 spisu) niet
identifikačných údajov o žalovanom, ktoré by svedčili o tom, že žalovaný je podnikateľom. Správne
konštatoval prvoinštančný súd, že zmluvný vzťah účastníkov konania je potrebné posudzovať ako vzťah
spotrebiteľský. Z vykonaného dokazovania je evidentné, že predmetná zmenka bola vystavená ako
zabezpečovacia zmenka plnenia z úverovej spotrebiteľskej zmluvy. Svedčí o tom rovnaké číslo zmluvy

i rovnaké číslo zmluvy uvedené na zmenke. V tejto súvislosti odvolací súd podobne ako súd prvej
inštancie zdôrazňuje znenie ust. § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení
platnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, podľa ktorého platí, že v súvislosti s poskytovaním úveru
od spotrebiteľa, alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od
dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o

zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky
nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého
spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou
veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v
prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky. Z uvedeného textu teda vyplýva, že

predmetná zmenka mohla byť vyplnená len v súlade so znením tohto ustanovenia, k čomu však nedošlo,
pretože zmenková suma presahuje výšku maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.

19. V súvislosti s odvolacími námietkami považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť aj to, že súd
i pri rešpekte k špecifickej a prísne formálnej povahe inštitútu zmenky je vždy povinný prihliadnuť k

okolnostiam konkrétnej veci. V prípade spotrebiteľov súd nesmie prehliadnuť ich špecifické záujmy a
postavenie. Pri svojej rozhodovacej činnosti musí súd hľadať také interpretačné a aplikačné východiská,
ktoré zabránia zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkového inštitútu neprimerane v neprospech
niektorého z účastníkov zmenkového vzťahu.

20. V tomto smere odvolací súd odkazuje aj na judikované závery, vyplývajúce z rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ, podľa ktorých súdy sú povinné aj bez návrhu posúdiť nekalý charakter neprijateľnej zmluvnej
podmienky, aby sa skutočne dosiahol sledovaný zmysel a cieľ čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS.
Tu možno spomenúť napr. rozhodnutie vo veci Mostaza Claro C-168/05, Godart C-429/05 alebo Oceano
Gruppo Editorial C-240/98 až C-244/08. Čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách stanovuje: „Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v
zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná
pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“ Vzhľadom na povahu a
význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú Smernica 93/13/EHS

zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi
pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku
(viď napr. v rozsudku C 76/10 čl. 50). V tejto súvislosti je treba spomenúť aj rozhodnutie COFIDIS
C-473/00, v ktorom súd rozhodol, že s ohľadom na potrebu ochrany spotrebiteľa a naplnenie čl. 6 ods. 1
Smernice Rady 93/13/EHS, ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho práva, súd nemá aplikovať

a prihliadnuť na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich účinkoch bráni naplneniu
myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami zavedenej Smernicou Rady
93/13/EHS.21. Nedôvodnou je aj námietka žalobcu poukazujúceho na to, že Združenie spotrebiteľov Slovenska,
o.z. nemôže v tomto konaní vystupovať ako vedľajší účastník a ani ako iný subjekt.

22. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ust. § 25 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa, podľa ktorého združenie môže podať návrh na vydanie predbežného opatrenia podľa §
21 ods. 1 orgánu dozoru alebo návrh na začatie konania na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov,
a to vrátane konania vo veci ochrany kolektívnych záujmov spotrebiteľov, alebo môže byť účastníkom
konania a) ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti alebo b) je uvedené v zozname oprávnených

osôb vedenom Európskou komisiou (ďalej len "zoznam oprávnených osôb"), bez toho, aby bolo dotknuté
právo súdu preskúmať, či je tento subjekt oprávnený v danom prípade podať návrh na začatie konania.

23. Podľa ust. § 25 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa združenie podľa odseku
1 môže na základe plnomocenstva zastupovať spotrebiteľa v konaniach pred štátnymi orgánmi o
uplatňovaní jeho práv vrátane náhrady ujmy spôsobenej porušením práv spotrebiteľa.

24. Podľa ust. § 52 ods. 3 O.s.p., dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

25. Podľa ust.§ 52 ods. 4 O.s.p., spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej

zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

26. Z ust. § 93 ods. 3 O.s.p. účinného do 30.06.2016 vyplýva, že vedľajší účastník (vrátane právnickej
osoby, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu) môže do konania vstúpiť
z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. Vedľajší

účastník je teda procesne samostatný, čo vyplýva aj z § 93 ods. 4 O.s.p.

27. Odvolací súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (PL. ÚS 1/2014),
v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na to, že je potrebné pripomenúť aj záväzky
SlovenskejrepublikyplynúcezprávaEurópskejúnie,konkrétneSmerniceRadyč.93/13/EHS,vúvodnej

časti ktorej Rada Európskych spoločenstiev deklaruje, že osoby a organizácie, ktoré majú oprávnený
záujem na tejto záležitosti, musia mať prostriedky na podanie podnetu na začatie postupov týkajúcich
sa zmluvných podmienok navrhovaných pre všeobecné uplatňovanie v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľmi a najmä nekalých podmienok buď pred súdom alebo správnym orgánom príslušným na
rozhodnutie sťažnosti alebo na podanie návrhu na začatie príslušných súdnych konaní. S prihliadnutím

na uvedené považoval Ústavný súd SR za odôvodnenú existenciu verejného záujmu na rozšírení okruhu
subjektov, ktoré sa môžu stať vedľajšími účastníkmi súdneho konania, aj o právnické osoby, ktorých
predmetom je ochrana práva podľa osobitného predpisu, ktoré sami o sebe nemajú právny záujem
na výsledku konania, svoju činnosť však vykonávajú v záujme ochrany práv niektorého z účastníkov
konania alebo tretích osôb (napr. spotrebiteľov), ktorí sa pri ochrane svojich práv nachádzajú oproti

druhej strane sporu spravidla v nevýhodnejšom postavení.

28. Odvolací súd súhlasí s právnym názorom, že aj vtedy, keď vstup do konania iniciuje samotný vedľajší
účastník, majú účastníci právo vyjadriť sa k jeho úkonu, ktorým prejavil, že vstupuje do konania, a
prípadne namietať neprípustnosť tohto vstupu.

29. Podľa bodu 50 uznesenia Súdneho dvora zo dňa 16.11.2010 vo veci C-76/10 (Pohotovosť s.r.o. proti
IveteKorčkovskej)„Vzhľadomnapovahuavýznamvšeobecnéhozáujmu,naktoromsazakladáochrana
spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie,
ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku

majú právnu silu noriem verejného poriadku (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, bod 52). Podľa
názoru odvolacieho súdu nie je vo všeobecnom záujme, ak by sa mala spotrebiteľovi odoprieť možnosť
poskytnutie ochrany podľa článku 6 smernice Rady 93/13/EHS na to špecializovanými subjektmi.

30. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 5.2.2013, sp. zn. 3Cdo/188/2012

jasne vyplýva záver, že absencia výslovného nesúhlasu účastníka konania, na ktorého strane by mal
vystupovať, nebráni naplneniu samotného účelu jeho účasti ako vedľajšieho účastníka v konaní. V
tomto prípade preto súhlas odporcu so vstupom do konania za účinnosti právnej úpravy v čase vstupu
vedľajšieho účastníka ani nebol potrebný, nakoľko vedľajší účastník vstúpil do konania dňa 11.11.2014.31. Jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho konania je tiež princíp rovnosti zbraní, ktorý
okreminéhovyžaduje,abykaždýúčastníkmalprimeranúmožnosťpredložiťsvojenávrhyzapodmienok,

ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý
účastník (napr. rozsudky ESĽP Ankerl v. Švajčiarsko, 1996 - V, s. 1567, Helle v. Fínsko, 1997 - VIII.,
s. 2928 a pod.).

32. Vstup vedľajšieho účastníka do konania sa neprieči ani cieľom konania podľa Nariadenia (ES)

č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, teda
zjednodušenie a zrýchlenie konania a zníženie nákladov na takéto spory. Európske konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu sa využíva na cezhraničné spory obhajované ako aj neobhajované, čo vyplýva
z čl. 5 ods. 1 nariadenia, v zmysle ktorého môže súd nariadiť aj ústne pojednávanie, ak to považuje za
potrebné, alebo ak o to požiada niektorá z procesných strán. Európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu nie je typickým skráteným konaním, v ktorom je účasť vedľajšieho účastníka vylúčená.

33. Aktuálna úprava v Civilnom sporovom poriadku inštitút vedľajšieho účastníka nepozná, avšak
Združenie vstúpilo do konania ako vedľajší účastník v čase, keď mu to právna úprava umožňovala, a
to dňa 11.11.2014 (č.l. 60 spisu). Združenie teda účinne vstúpilo do konania, oprávnene sa konania
zúčastnilo. Totiž o prípustnosti vedľajšieho účastníctva rozhodol súd prvej inštancie uznesením č. k.

17C/150/2013-147 z 10.8.2018, ktorým vstup vedľajšieho účastníka do konania pripustil.

34. Vychádzajúc z uvedených dôvodov, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým
bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá ako vecne správny potvrdil, vrátane osvojenia si jeho
dôvodov (§ 387 ods. 1, 2 CSP), vrátane výrokov o trovách konania, aj keď v tejto časti existujú

pochybnosti o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, pretože jeho úlohou bolo rozhodnúť len o
nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 CSP) podľa výsledku konania ( z hľadiska úspechu
alebo neúspechu strán v konaní ), pričom by sa súd nemal zaoberať tým, či trovy v konkrétnej výške
vznikli, pretože to je predmetom konania podľa § 262 ods. 2 CSP. Žalovaný a Združenie spotrebiteľov
Slovenska, o.z., (vedľajší účastník) však odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nepodali, a preto

pri rešpektovaní zákazu zmeny k horšiemu v neprospech žalobcu ako odvolateľa (zákaz reformatio in
peius), odvolací súd potvrdil aj výroky o trovách prvoinštančného konania.

35. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému i Združeniu spotrebiteľov Slovenska, o.z.

bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu
100 %.

36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania B. X. S. S. R. P. odvolací súd nerozhodoval, keďže
uznesením č.k. 17C/150/2013-147 z 10.8.2018, právoplatným dňom 27.9.2018, bolo rozhodnuté o

neprípustnosti vstupu tohto združenia do konania.

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa
konanie končí, ak:

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia

rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).