Uznesenie – Vojenské trestné činy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. september 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3Tos/20/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817010437
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Krč-Šebera
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3817010437.3

Uznesenie

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredseduJUDr.DušanaKrč-ŠeberuasudcovJUDr.Ondreja
Samaša a JUDr. Romana Hargaša vo veci návrhu U. Q., nar.XX.XX.XXXX na vyslovenie účasti na
súdnej rehabilitácii, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 20. septembra 2018 prejednal sťažnosť
navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 23. októbra 2017, sp.zn.2Nt/12/2017
a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sa sťažnosť navrhovateľa U. Q. z a m i e t a , pretože nie
je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením Okresného súdu Prievidza zo dňa 23.10.2017, č.k.2Nt/12/2017-22 bolo rozhodnuté, že
podľa§33ods.2zákonač.119/1990Zb.vznenízákonač.146/2013Z.z.súdzamietolnávrhnavrhovateľa
U. Q. zo dňa 17.05.2017 na vyslovenie účasti na súdnej rehabilitácii. V odôvodnení tohto rozhodnutia

súd uviedol, že navrhovateľ návrhom zo dňa 17.05.2015 sa domáhal vyslovenia účasti na súdnej
rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 zákona č.119/1990Zb. vzťahujúcej na odsúdenie navrhovateľa rozsudkom
Okresného súdu Prievidza, sp.zn.2T/16/72 zo dňa 09.06.1972, ktorým bol uznaný vinným z trestného
činu neplnenia si odvodnej povinnosti podľa § 267 ods. 1 Trestného zákona č.140/1960 Zb. vo vtedy
platnom znení, za čo bol odsúdený k trestu odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov nepodmienečne.
Trestného činu sa mal dopustiť v súvislosti so svojím náboženským presvedčením svedka Jehovovho.

Tento trest navrhovateľ vykonal v období od 22.12.1972 do 22.12.1973. Uznesením Okresného súdu
Prievidza sp.zn.2Nt/13/2015 zo dňa 24.11.2015 bol uvedený rozsudok zrušený, čo do výroku o vine i
treste. Následne ďalším uznesením Okresného súdu Prievidza, sp.zn.2T/16/1972 zo dňa 06.04.2016
bolo trestné stíhanie navrhovateľa zastavené podľa § 271 ods. 1 Tr. por. s poukazom na ustanovenie
§ 9 ods. 1 písm. e/ Tr. por. Po prevedenom dokazovaní na verejnom zasadnutí konanom 23.10.2017
súd mal za preukázané, že navrhovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Prievidza, sp.zn.2T/16/72

zo dňa 09.06.1972 v spojení s uznesením Krajského súdu Banská Bystrica, sp.zn.3To/476/72 zo
dňa 28.09.1972 odsúdený pre trestný čin neplnenia odvodnej povinnosti podľa § 267 ods. 1 vtedy
platného Trestného zákona. Tento trestný čin sa však nenachádza v ustanoveniach § 2 a § 4
zákona č.119/1990Zb., kde sú konkrétne vymenované trestné činy podliehajúce rehabilitácii v zmysle
uvedeného zákona. S poukazom na ustanovenie § 33 ods. 2 zákona č.119/1990Zb. podľa názoru
OkresnéhosúduPrievidzaniesúsplnenépodmienkynavyslovenieúčastivzmyslenávrhu navrhovateľa

U. Q. na súdnej rehabilitácii.
F. tomuto uzneseniu podal po jeho vyhlásení na verejnom zasadnutí okresného súdu navrhovateľ
U. Q. sťažnosť, ktorú písomne odôvodnil s poukazom na znenie ustanovenia § 33 ods. 2 zákona
č.119/1990Zb., ktoré podľa navrhovateľa nepodmieňuje vyslovenie súdnej rehabilitácie perzekúcie
„podľa“ taxatívne vymenovaných trestných činov v § 2, či § 4 uvedeného zákona, ale „v súvislosti“ s nimi.
Dôvodil tým, že v danom prípade práve svojim konaním, kedy nesplnil odvodovú povinnosť odmietol tak

vykonať vojenskú službu kvôli svojmu svedomiu a náboženskému vyznaniu, a preto nemohol mu byť
zaslaný povolávací rozkaz k nástupu vojenskej služby. Týmto konaním tak naplnil skutkovú podstatutrestnéhočinupodľa§267ods.1zákonač.140/1960Zb.Podľanavrhovateľavjehoprípadeideteda„len“
o formálnu rozdielnosť trestných činov spáchaných odmietnutím vykonať vojenskú službu. Má za to, že v
prípade postihu podľa § 267 Trestného zákona č.140/1961 Zb. existuje zjavná „súvislosť“ s trestnými

činmi podľa § 269 ods. 1 a § 280 ods. 1 uvedeného Trestného zákona. Záverom navrhovateľ navrhol,
aby súd sťažnosťou napadnuté rozhodnutie zrušil a rozhodol tak, že návrhu navrhovateľa vyhovel, t.j.
vyslovil účasť na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 zákona č.119/1990 Zb.
Krajský súd v Trenčíne, ako nadriadený súd, na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 písm. a/, b/
Tr. por. preskúmal výrok napadnutého uznesenia, ako aj konanie predchádzajúce tomuto výroku. Na

základe svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že sťažnosť navrhovateľa U. Q. nie je dôvodná.
Krajský súd zároveň dospel k záveru, že návrh navrhovateľa U. Q. na vyslovenie účasti na súdnej
rehabilitácii podľa zákona č.119/1990Zb. nie je dôvodný, avšak z iných dôvodov ako ustálil okresný súd.
Krajský súd po splnení prieskumnej povinnosti na rozdiel od okresného súdu dospel k záveru, že v danej
veci nie je možné aplikovať ustanovenie § 33 ods. 2 zákona č.119/1990Zb. o súdnej rehabilitácii, pokiaľ
ide o nevyhovenie návrhu U. Q. na vyslovenie účasti na súdnej rehabilitácii. Krajský súd zo spisového

materiálu zistil, že navrhovateľ U. Q. bol rozsudkom Okresného súdu Prievidza, sp.zn.2T/16/72 zo
dňa 09.06.1972 uznaný vinným z trestného činu neplnenia si odvodnej povinnosti podľa § 267 ods.
1 Trestného zákona č.140/1960Zb. vo vtedy platnom znení, za čo bol odsúdený k trestu odňatia
slobody vo výmere 12 mesiacov nepodmienečne. Trestného činu sa mal dopustiť v súvislosti so
svojím náboženským presvedčením svedka Jehovovho. Tento trest navrhovateľ vykonal v období od

22.12.1972 do 22.12.1973. Ďalej zo spisového materiálu krajský súd zistil, že uznesením Okresného
súdu Prievidza, sp.zn.2Nt/13/2015 zo dňa 24.11.2015 bol uvedený rozsudok zrušený čo do výroku o
vine a tiež o treste. Následne ďalším uznesením Okresného súdu Prievidza, sp.zn.2T/16/1972 zo dňa
06.04.2016 podľa § 281 ods. 1 Tr. por. s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 1 písm. e/ Tr. por. bolo
zastavené trestné stíhanie navrhovateľa U. Q. pre trestný čin neplnenia odvodnej povinnosti podľa

§ 267 ods. 1 Tr. zák. č.140/1961Zb. v znení neskorších predpisov, ktoré sa mal dopustiť tak, že
ako branec odmietol dostaviť sa v novembri 1971 na odvod, pričom dňa 12.01.1972 odmietol prevziať
predvolánku na odvod, ktorá mu bola osobne doručená majorom Y. P., lebo mu to nedovoľuje jeho
náboženské presvedčenie svedka Jehova, pretože ide o osobu, proti ktorej sa skoršie stíhanie pre ten
istýskutokskončiloprávoplatnýmrozsudkomsúduarozhodnutienebolovpredpísanomkonanízrušené.

Uvedené uznesenie podľa § 176 ods. 3 Tr. por. neobsahovalo odôvodnenie, pretože po jeho vyhlásení
sa navrhovateľ U. Q., jeho obhajca a prokurátor vzdali práva na podanie sťažnosti a toto uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 06.04.2016.
Podľa § 33 ods. 2 zákona č.119/1990 Zb. ustanovenia tohto zákona sa použijú obdobne na rehabilitáciu
a odškodnenie osôb nezákonne zbavených osobnej slobody alebo majetku v súvislosti s trestnými činmi

uvedenými v § 2 a 4 v období od 25.2.1948 do 1.1.1990, aj keď sa nezačalo trestné stíhanie, pokiaľ
nedošlo k plnému odškodneniu podľa prv platných predpisov. Ustanovenie § 27 sa použije obdobne.
Podľa § 4 zákona č. 119/1990 Zb. Prieskumné konanie podľa tohto oddielu možno konať vo veciach, v
ktorých sa v čase od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 vyhlásilo odsudzujúce súdne rozhodnutie,
ktoré nadobudlo právoplatnosť, pre iné zločiny, trestné činy, prečiny alebo priestupky neuvedené v § 2,

spáchané po 5. máji 1945 a) podľa zákona č. 50/1923 Zb. v znení zákonov ho meniacich a dopĺňajúcich,
b) podľa zákona č. 231/1948 Zb., c) podľa prvej hlavy a druhej hlavy prvého oddielu osobitnej časti
zákona č. 86/1950 Zb. v znení zákonov ho meniacich a dopĺňajúcich, ďalej pre trestný čin nenastúpenia
služby v brannej moci podľa § 265 a 266, vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa § 270, pre trestný
čin zbehnutia podľa § 273 ods. 3 a pre trestný čin spolčenia sa na zbehnutie podľa § 275 ods. 2 písm.

b)uvedeného zákona, d) podľa prvej hlavy prvého oddielu osobitnej časti zákona č. 88/1950 Zb. v znení
zákona č. 102/1953 Zb. a pre priestupok na ochranu jednotného hospodárskeho plánu podľa § 39 a na
ochranu poriadku vo veciach cirkevných podľa § 101uvedeného zákona, e) podľa prvej hlavy osobitnej
časti zákona č. 140/1961 Zb. v znení predpisov ho meniacich a dopĺňajúcich a ďalej pre trestné činy
neplnenia úloh pri prevádzke súkromného hospodárstva podľa § 119, útoku na štátny orgán a orgán

spoločenskej organizácie podľa § 154 ods. 2, útoku na verejného činiteľa podľa § 156 ods. 2, sťažovania
výkonu právomoci verejného činiteľa podľa § 156a, hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa § 198
písm. b), šírenia poplašnej správy podľa § 199, nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269
ods. 1 a podľa § 270 ods. 1, vyhýbania sa výkonu vojenskej služby podľa § 280 ods. 1, zbehnutia do
cudziny podľa § 283 ods. 1 a 2 a ohrozovania politického a morálneho stavu jednotky podľa § 288 ods.

1 uvedeného zákona, f) podľa druhého oddielu zákona č. 19/1855 r.z.
Ak zo skutkových záverov okresného súdu vyplýva, že trestné stíhanie proti navrhovateľovi U. Q.
malo byť zastavené, okresný súd nemal aplikovať na uvedený prípad ustanovenie § 33 ods. 2 zákona
č.119/1990Zb., vzťahujúce sa na prípady, kedy malo dôjsť k nezákonnostiam vo vzťahu k osobnejslobode alebo majetku dotknutých osôb v prípadoch, ak ani nezačalo trestné stíhanie. Prípady, keď sa
trestné stíhanie zastavilo (a ktoré logicky muselo byť začaté, aby ho bolo možné následne zastaviť),
pritom nepochybne konkrétne rieši ustanovenie § 33 ods. 1 zákona č.119/1990Zb.

Krajský súd je toho názoru, že v súvislosti s nevyhovením návrhu U. Q. na vyslovenie jeho účasti na
súdnej rehabilitácii, nie je možné v danej veci aplikovať ustanovenie § 33 ods. 2 zákona č.119/1990Zb.
o súdnej rehabilitácii.
Krajský súd však ďalej dospel k záveru, že návrh navrhovateľa U. Q. na vyslovenie účasti na súdnej
rehabilitácii nie je dôvodný a nemožno v danej veci vysloviť účasť navrhovateľa na účasti na súdnej

rehabilitácii s poukazom na § 1 ods. 1 zákona č.119/1990Zb. o súdnej rehabilitácii.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č.119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii je účelom zákona zrušiť odsudzujúce
súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej
občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch
a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie
prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného

konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám
spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností
vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali.
Krajský súd zdôrazňuje, že účelom súdnej rehabilitácie je teda zrušiť odsudzujúce rozhodnutia za
činy, ktoré sú v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti a tým zabezpečiť neprávom odsúdeným

osobám spoločenskú rehabilitáciu. Zmyslom súdnej rehabilitácie je tak rehabilitovať osobu za činy, ktoré
by nemohli byť v demokratickom právnom štáte považované za trestné.
Podľa § 267 ods. 1 Trestného zákona č.140/1960Zb. vtedy platnom znení, kto sa neustanoví na
odvod, preskúšanie alebo na nemocničné alebo výberové vyšetrenie v úmysle svoju odvodnú povinnosť
nesplniť alebo jej splnenie oddialiť, potresce sa odňatím slobody až na jeden rok alebo nápravným

opatrením.
Pre účely zákona o súdnej rehabilitácii je predovšetkým podstatné to, že za aké skutky bola osoba
skutočne postihnutá, a nielen to, ako tieto skutky boli formálnoprávne v totalitnom štáte posudzované.
V tomto smere aj Ústavný súd Slovenskej republiky pripúšťa extenzívny výklad ustanovení zákona
o súdnej rehabilitácií, nakoľko sa stotožnil s myšlienkou, že interpretácia a aplikácia „starého práva“

socialistickými súdmi má byť považovaná za chybnú iba v prípade, ak má netolerovateľné následky v
demokratickom systéme. (II. ÚS 342/06-28). V súlade s uvedeným názorom ústavného súdu, krajský
súd dospel k záveru, že neplnenie si odvodnej povinnosti z dôvodu náboženského presvedčenia v
zmysle znenia ustanovenia § 267 ods. 1 zák.140/1960Zb. nemožno posúdiť ako povinnosť, ktorá
by bola v rozpore s demokratickými princípmi a mala netolerovateľné následky. V demokratických

právnych systémoch nemožno nútiť niekoho, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s
jeho svedomím a náboženským vyznaním. Avšak uvedená v tom čase zákonom stanovená povinnosť
odvodu nebola sama o sebe vojenskou povinnosťou, či samotným výkonom služby. Z čoho vyplýva,
že sloboda svedomia a presvedčenia navrhovateľa bola obmedzená na základe zákona a o takejto
povinnosti nemožno tvrdiť, že by bola úplne neospravedlniteľná záujmom štátu na zabezpečení jeho

obranyschopnosti a zachovaní verejného poriadku, pretože sledovala svoj legitímny cieľ.
V danom prípade krajský súd má za to, že navrhovateľ bol na základe zákona odsúdený za skutok (ktorý
spočíval v nesplnení si odvodnej povinnosti) v tom čase trestným, o ktorom možno v súčasnosti vysloviť
záver, že tento trestný čin nevykazuje znaky neakceptovateľnosti v demokratickej právnej spoločnosti.
S ohľadom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, že navrhovateľ U. Q. nespĺňa podmienky

na vyslovenie jeho účasti na súdnej rehabilitácii v zmysle zákona o súdnej rehabilitácií, a preto krajský
súd sťažnosť navrhovateľa ako nedôvodnú zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.