Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. február 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/147/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4203898696
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4203898696.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, v mene ktorej koná advokát a konateľ Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD.,
proti povinnému: O. P., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom W., G. XXXX/X, zastúpený opatrovníčkou
Mgr. Janou Barancovou, vyššou súdnou úradníčkou Okresného súdu Nové Zámky, o vymoženie sumy

1.069,51 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo
dňa 22. júna 2012, č. k. 10Er/257/2003-33, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti výrokov o vyhlásení exekúcie za
neprípustnú a v časti zastavenia exekúcie p o t v r d z u j e .
Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa, exekučný súd) napadnutým uznesením zo dňa 22. 06. 2012,
č. k. 10Er/257/2003-33 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil. Zároveň zamietol návrh
oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi priznal
trovy exekúcie v sume 76,15 eura, na náhradu ktorých zaviazal oprávneného s tým, že trovy exekúcie
je povinný súdnemu exekútorovi zaplatiť do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. Rozhodnutie
právne odôvodnil s poukazom na ust. § 103 Občianskeho súdneho poriadku, § 41 ods. 2, § 57 ods. 1

písm. g/, § 58 ods. 1, § 196, § 200 ods. 1, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, § 47, § 48 zákona č.
323/1992 Zb., § 34, § 39, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 27a, § 5 ods. 1, § 14 os. 1, 2, 3, §
22 ods. 1, 2, § 23 ods. 1, 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov
v exekučných konaniach, § 1 písm. b/ a § 4 ods. 1 písm. a/ Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych
vecí a rodiny SR č. 181/2008 Z. z.
V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že Okresný súd Komárno na základe oznámenia

oprávneného o podaní si návrhu na vykonanie exekúcie k súdnemu exekútorovi vydal dňa 24. 06.
2004 poverenie č. 5401*002805, v konaní vedenom pod č. 10Er/257/2003 pre súdneho exekútora
JUDr. Ľubomíra Pekára (EX 2032/03). Exekučné konanie sa uskutočňuje na základe exekučného
titulu, ktorým je notárska zápisnica N 1448/2003, Nz 30237/2003 spísaná notárom JUDr. Ľubomírom
Vlhom na Notárskom úrade so sídlom v Bratislave dňa 23. 04. 2003. Dňa 22. 11. 2010 predložil
oprávnený exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora a žiadal, aby súd poveril vykonaním

exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60.
Pôvodný súdny exekútor JUDr. Ľubomír Pekár dňa 23. 02. 2011 doručil na súd svoj súhlas s návrhom
oprávneného na zmenu súdneho exekútora a zároveň predložil aj rozpis vzniknutých trov exekúcie a
originálexekučnéhospisu.Vzhľadomktomu,žeexekučnýsúdjepovinnývpriebehuceléhoexekučného
konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania, súd preskúmal
exekučný titul, ktorým je notárska zápisnica N 1448/2003, Nz 30237/2003 spísaná na notárskom úrade

v Bratislave na Námestí Martina Benku č. 5, JUDr. Ľubomírom Vlhom notárom so sídle v Bratislave dňa
23. 04. 2003.Preskúmaním exekučného titulu bolo zistené, že notárska zápisnica bola spísaná osobou oprávnenou,
ale nebola podpísaná osobou povinnou, pretože v notárskej zápisnici je uvedený splnomocnenec Mgr.
Tomáš Kušnír, advokát, uvedený ako splnomocnený zástupca, ktorého povinná osoba splnomocnila na

spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Exekučný súd poukázal na uznesenie Ústavného
súdu SR z 12. 05. 2011, č. k. IV. ÚS 181/2011-16. Prvostupňový súd považoval za dôležité poukázať aj
na skutočnosť, že najdôležitejšou náležitosťou exekučnej notárskej zápisnice je práve súhlas povinného
s jej vykonateľnosťou, pretože tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu
spôsobilú byť exekučným titulom na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Súd mal tiež za

to, že daný prejav vôle nie je možné urobiť v zastúpení, a to ani na základe udeleného plnomocenstva
splnomocnenému zástupcovi.
Ďalej súd poukázal na to, že plnomocenstvo udelené Mgr. Tomášovi Kušnírovi, advokátovi, na spísanie
notárskej zápisnice bolo obsiahnuté v už vopred pripravenej formulárovej zmluve, pričom povinnému
tak bola odňatá možnosť ovplyvniť jej obsah, prípadne nesúhlasiť s týmto ustanovením zmluvy a
už podpisom zmluvy sa vopred vzdala svojich práv (ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti) namietať

akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku. A teda táto zmluva obsahuje s
poukazom na § 39 OZ neprijateľnú podmienku, pričom úkon vychádzajúci z neprijateľnej podmienky je
neplatný. Zároveň poukázal na to, že takýmto konaním došlo k porušeniu ustanovenia § 54 ods. 1 OZ,
v platnom znení, podľa ktorého sa spotrebiteľ, v danom prípade povinný, najmä nemôže vopred vzdať
svojich práv, ktoré jej tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Takýmto

konaním oprávneného bola povinnému odňatá možnosť ovplyvniť obsah notárskej zápisnice aj keď
práve jeho účasť, uznanie dlhu a súhlas s jej vykonateľnosťou robia z notárskej zápisnice exekučný titul.
Vzhľadom k tomu možno vychádzať z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť
exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná,
čo je dôvod na zastavenie exekučného konania, a preto súd rozhodol tak ako uviedol v II. výroku

uznesenia a zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora a rozhodol priamo o zastavení
exekúcie. Súd priznal súdnemu exekútorovi odmenu podľa § 14 ods. 1 písm. b) a § 14 ods. 3 v
spojení s § 15 ods. 1 Vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych exekútorov za získanie poverenia
na vykonanie exekúcie v sume 3,32 eura 1x + DPH, za doručenie upovedomenia o začatí exekúcie
v sume 3,32 eura 1x + DPH, za doručenie príkazu na začatie exekúcie v sume 3,32 eura 1x + DPH,

za každé zisťovanie platiteľa mzdy povinného (žiadosť o súčinnosť - Sociálna poisťovňa) v sume 3,32
eura 1x + DPH, za každé ďalšie zisťovanie majetku povinného (žiadosť o súčinnosť - DI) v sume 3,32
eura 1x + DPH, spolu v sume 19,90 eura vrátane 20 % DPH. Ďalej súd priznal súdnemu exekútorovi
odmenu podľa § 14 ods. 1 písm. a) § 14 ods. 2 cit. vyhlášky v sume 23,91 eura vrátane DPH. Súdny
exekútor požadoval odmenu podľa počtu hodín v celkovom trvaní 7 hodín x 6,64 eura, teda celkovo

55,79 eura vrátane DPH. Účelne boli vynaložené na exekúciu podľa názoru exekučného súdu celkovo 3
hodiny, preto súd priznal súdnemu exekútorovi odmenu (za 3 hodiny) v sume 3 x 6,64 eura. Súd uviedol,
že súdny exekútor je povinný vyhotoviť časovú špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti. Po
nahliadnutí do časovej špecifikácie súd zistil, že súdny exekútor si sumu 55,79 eura vrátane DPH, t.
j. (7 začatých hodín) nevyúčtoval správne v súlade s ustanovením § 14 ods. 1a) citovanej vyhlášky.

Účelne bolo vynaložených na exekúciu celkovo 180 minút. Súd priznal súdnemu exekútorovi odmenu
za úkony: žiadosť o doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie, oznámenie zo dňa 12. 09. 2003, zaslanie
plnomocenstva, oznámenie zo dňa 10. 02. 2003, vyjadrenie zaslané súdu, príprava podkladov na súpis
hn. vecí a výkon súpisu hn. vecí, upovedomenie o vykonaní súpisu hnuteľných vecí, upovedomenie
o ďalších trovách exekúcie a spracovanie vzniknutých trov exekúcie, pri ktorých súd považoval za

primeranú dobu čas v trvaní 1 x 10 min., 1 x 10 min., 1 x 10 min., 1 x 10 min., 1 x 10 min., 1 x
60, 1 x 20 min., 1x 20 min. a 1 x 30 min. Spolu bolo teda účelne vynaložených 180 min. zodpovedá
3 hodinám, preto súd priznal súdnemu exekútorovi odmenu (za 3 hodiny) v sume 3 x 6,64 eura +
20% DPH. Z logického a gramatického výkladu ustanovenia § 14 ods.1 písm. a) vyhlášky vyplýva,
že pri výpočte odmeny sa má zohľadniť počet účelne vynaložených hodín na exekúciu a nie počet

jednotlivých úkonov. Rozhodujúce je časové hľadisko jednotlivých úkonov, teda čas reálne potrebný
na ich vykonanie. Tento názor súdu vychádza z rozhodnutia Najvyššieho súdu č. 2Cdo/301/2009 zo
dňa 17.012.2009. Súd súdnemu exekútorovi za úkony ako žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, upovedomenie o začatí exekúcie, žiadosť o súčinnosť - DI, Sociálna poisťovňa a príkaz na
začatie exekúcie nepatrí odmena podľa § 14 ods. 1 písm. a) v spojení s § 14 ods. 2 vyhlášky nepriznal,

pretože je za ne odmeňovaný podľa § 14 ods. 1 písm. b) a ods. 3 v spojení s § 15 ods. 1 vyhlášky
a došlo by tak k duplicitnému priznaniu odmeny za jednu činnosť exekútora. Odmenu za tieto úkony
priznal len v zmysle § 14 ods. 1 písm. b) a ods. 3 v spojení § 15 ods. 1 vyhlášky. Nie je teda prípustné,
aby bola súdnemu exekútorovi priznaná odmena za jeden a ten istý úkon aj v zmysle 14 ods. 1 písm.a) v spojení s § 14 ods. 2 vyhlášky a zároveň v zmysle § 14 ods. 1 písm. b) a ods. 3 v spojení s § 15
ods. 1 vyhlášky. Ďalej si súdny exekútor uplatnil aj náhradu hotových výdavkov celkovo a náhradu za
stratu času spolu v sume 50,- eur titulom poštovných nákladov v sume 25,03 eura, spotrebné materiálu

v sume 3,36 eura, cestovných náhrad v sume 17,66 eura a náhrady za stratu času v sume 3,95 eura.
Exekučný súd poukázal na uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 11CoE/86/2011-32 zo dňa 21. 06.
2011, podľa ktorého súdnemu exekútorovi neprináleží náhrada hotových výdavkov titulom cestovných
náhrad v celkovej sume 21,06 eura. Z vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych exekútorov vyplýva
podľa ust. § 22 ods. 2, že cestovné náhrady sa poskytujú podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č.

283/2002Z.z.ocestovnýchnáhradáchanaichprípadnépriznaniesavyžadujepredloženietechnického
preukazu cestného motorového vozidla alebo osvedčenie o evidencii cestného motorového vozidla,
ktoré však v danom prípade pôvodným exekútorom predložené neboli. Vzhľadom k uvedenému neboli
splnené podmienky na priznanie cestovných náhrad. Ostatné hotové výdavky spolu s náhradou za stratu
času rozpísané súdnym exekútorom vo vyúčtovaní si súdny exekútor vyúčtoval správne v súlade s
vyhláškou, a preto súd priznal súdnemu exekútorovi titulom náhrady hotových výdavkov sumu 32,34

eura vrátane 20% DPH. Celkovo súd priznal exekútorovi odmenu v sume 76,15 eura vrátane 20 % DPH
a na jej úhradu zaviazal oprávneného, pretože v zmysle § 203 ods. 1 EP, ak dôjde k zastaveniu exekúcie
zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Oprávnený teda
zavinil zastavenie exekúcie, a to tým, že podal návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného
titulu,ktorýniejevykonateľný.Spoukazomnauvedenéskutočnostisúdvovecirozhodoltak,akouviedol

vo výrokovej časti uznesenia.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby
napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Uviedol, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b/ OSP), súd odňal
možnosť účastníkovi konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1

písm. d/ OSP), nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal náležité dokazovanie, rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ OSP).
Uviedol, že exekučný súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces
zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených
právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci samej. Exekučný súd nesprávnou

a ústavne nesúladnou interpretáciou § 58 ods. 1 Exekučného poriadku sa postavil do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu.
Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do

situácie ako keby bol exekučný titul zrušený. Poukázal na to, že notár má povinnosť poskytovať
pri zachovaní všetkých platných normatívnych pravidiel náležitú starostlivosť. Štát zodpovedá za
škodu pri výkone notárskej činnosti, preto ak právny poriadok osobitne upravuje nástroje právnej
kontroly a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, musí ich exekučný súd rešpektovať
a nemôže ich nahrádzať vlastnou činnosťou. Notár pri výkone verejnej moci ex offo posúdil súlad

úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi
podľa § 36 ods. 1 Notárskeho poriadku. Zákon ukladá notárovi povinnosť konať a uvádza, kedy je
povinný odmietnuť vykonanie požadovaného úkonu. Odvolávať sa na nezákonnosť v štádiu výkonu
práva na účely približovania sa k idei spravodlivosti nesmie viesť k oslabovaniu ochrany subjektívnych
občianskych práv ustanovených zákonom a narušovaniu istoty v občianskoprávnych vzťahoch. Z

uvedeného vyplýva, že ak notár neodmietne vykonať úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu
rozhodovaťosúladeúkonusozákonomadobrýmimravmi.Poukázalna§43ods.1Notárskehoporiadku
upravujúci vierohodnosť notárskej listiny. Všeobecný súd nedisponoval právomocou umožňujúcou mu
zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny.
Postup exekučného súdu, ktorý umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do platných notárskych

listín, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v
materiálnom právnom štáte neakceptovateľný, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany
dôveryvšetkýchsubjektovprávavprávnyporiadok,ktorýtvorísúčasťprincípovprávnehoštátu.Notársky
poriadok určuje postupy, ktorými je možné úkony notára napadnúť, inak platí, že pokiaľ tieto postupy
neboli uplatnené, je úkon notára platný a je založená platnosť zásady správnosti úkonu.

Na základe uvedeného všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola
vydaná v súlade s platnými predpismi. Povinný sa mohol domáhať opravy zrušením zápisnice de iure
alebo sa mohol domáhať náhrady škody, ak tak nepostupoval, nie je možné za súčasného právnehostavu zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred súdom. Tvrdil, že súd svojím konaním porušil
zásadu rovnocennosti.
Ak sa odvolací súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

žiada aby bolo konanie prerušené a zároveň podaný návrh na konanie Ústavnému súdu SR o súlade
ust. 44 ods. 2 EP s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej uviedol, že súd konal mimo
rámec zverenej právomoci a ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte
spojené s exekučnou vecou. Poukázal na to, že súd porušil princíp legality, zásadu začatia konania
na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho

konania. Namietal skutočnosť, že súd viackrát konštatoval skutočnosti akoby vykonal dokazovanie,
ktoré v skutočnosti nevykonal a k rozhodnutiu dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia
skutočného stavu. Úvahy súdu nemôžu byť podkladom pre rozhodnutie. Nestotožnil sa s tvrdením súdu,
že plnomocenstvo považuje za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ, z dôvodu, že vznikol
hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami povinného a oprávneného v neprospech povinného
ako spotrebiteľa. Tvrdil, že povinný na seba neprevzal žiadne nové povinnosti alebo záväzky, resp.

mu nevznikli žiadne nové práva či výhody. Povinný mohol plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm.
b/ OZ odvolať a v takomto úkone mu nebránila žiadna prekážka. Plnomocenstvo nie je zmluvným
ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok uvedených
v § 53 OZ. Uviedol, že právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh v čase jeho vzniku,
resp. súčasne s uzatvorením zmluvy na základe ktorej dlh vzniká. Z uvedeného vyplýva, že nešlo o

budúceprávo,ktoréhobysapovinnýnemoholplatnevzdaťaudelenieplnomocenstvaneznamenástratu
možnosti výkonu určitého práva. Súd dospel k nesprávnemu záveru pokiaľ ide o tvrdenie, že zástupca
nehájil záujmy povinného. Tento záver nevyplynul z vykonaného dokazovania a ide len o domnienku
a subjektívny názor súdu. Zástupca bol splnomocnený len na jeden právny úkon, ktorým neprekročil
udelené plnomocenstvo. Okrem iného išlo o plnomocenstvo udelené advokátovi, ktorý je nezávislý. Za

nesprávny považuje názor súdu, ktorým uviedol, že notárska zápisnica má byť spísaná oprávneným
aj povinným. Takýto názor súdu považoval za rozporný so súdnou praxou a uznesením Najvyššieho
súdu SR vo veci 3Co 7/2007. Mal za to, že exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom
a skutočnosť, či sa bude exekúcia vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o
nej už raz právoplatne rozhodol vydaním poverenia na výkon exekúcie. Podaním doručeným súdu dňa

09. 08. 2012 sa oprávnený domáhal prerušenia konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP
a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Poukázal na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu
v konaní o ústavných sťažnostiach, ktorých predmetom je porušenie základných práv a slobôd, pričom
všeobecnýsúdjeviazanýrozhodnutímÚstavnéhosúdualeboEurópskehosúdupreľudsképráva.Tvrdil,
že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako

nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako
jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej
príslušenstva.
Uviedol, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte

tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. V závere návrhu uviedol, že žiada súd, aby konanie prerušil
a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v znení: 1. je možné za neprijateľnú
podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať
a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného
titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej

príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy; 2. je v súlade
s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie

prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru,
že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie prvostupňového súdu podľa §
219 ods. 1 OSP potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.Podľa § 58 ods. 1 Zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“), exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila.
Podľa § 41 ods. 3 Exekučného poriadku ak záväzok v notárskej zápisnici podľa odseku 2 písm. c/ vznikol

z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov, môže sa exekúcia
týkať iba sumy predstavujúcej poskytnuté peňažné prostriedky a úrokov z omeškania. Inak sa
záväzok v notárskej zápisnici nemôže týkať zmluvných pokút.
Podľa § 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jeho
mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.
Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na

právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Podľa § 43 Občianskeho zákonníka účastníci sú povinní dbať, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov
odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov.
Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že oprávnený sa svojím návrhom spísaným dňa
09. 06. 2003 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému na sumu 32 220,- Sk (1.069,51 eura) s

príslušenstvom. Ako exekučný titul označil notársku zápisnicu uloženú v Zbierke listín pod číslom N
1448/2003,NZ30237/2003zodňa23.04.2003spísanúnotáromJUDr.ĽubomíromVlhomnanotárskom
úrade so sídlom Bratislave. Súd prvého stupňa poveril súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára
dňa 24. 06. 2004 výkonom exekúcie. Následne súd prvého stupňa rozhodol napadnutým uznesením
o neprípustnosti exekúcie, ktorú zároveň zastavil. Zároveň uložil oprávnenému povinnosť nahradiť

súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 76,15 eura, do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
Odvolací súd k veci uvádza, že exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť
exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť (I. ÚS 456/2011).

Súdy v danom prípade v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť predmetnej notárskej
zápisnice ako exekučného titulu. Skúmali, či bol exekučný titul - notárska zápisnica vydaný v súlade
so zákonom, realizovali len svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Vydaním poverenia na vykonanie exekúcie táto povinnosť pre exekučný súd nezaniká, naopak aj počas

exekučného konania (po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie) je povinný skúmať, či exekučný titul
bol vydaný v súlade so zákonom. Je potrebné uviesť, že exekučný súd nevykonáva dokazovanie tak,
ako je to v konaní pred súdom prvého stupňa. Exekučný súd v danom prípade preskúmal exekučný titul
- notársku zápisnicu a Zmluvu o úvere uzavretú medzi oprávneným a povinným, pod zistený skutkový
stav podriadil príslušnú právnu úpravu a vo veci rozhodol. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia vysporiadal so všetkými pre vec podstatnými otázkami a závery vychádzajú z dostatočne
zisteného skutkového stavu.
V prejednávanej veci niet sporu o tom, že skutkový a právny základ exekučného titulu je zmluva o úvere,
uzatvorená účastníkmi konania dňa 18. 12. 2002, ktorou sa oprávnený zaviazal ako veriteľ poskytnúť
povinnému ako dlžníkovi úver a povinný sa zaviazal zaplatiť mu tento úver zvýšený o príslušné poplatky

a trovy. Zároveň povinný ako dlžník podľa tejto zmluvy splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na
spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru tak,
aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom pre súdny výkon rozhodnutia, alebo
pre exekúciu do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva.
Vzhľadom k tomu, že notárska zápisnica ako exekučný titul musí spĺňať zákonom predpísané náležitosti

a musí byť spísaná predpísaným spôsobom, je potrebné pri tomto exekučnom titule skúmať, či povinný,
ktorý notársku zápisnicu osobne nespísal, ale na spísanie notárskej zápisnice splnomocnil ďalšiu osobu
(Mgr. Tomáša Kušníra), bol pri tomto úkone riadne zastúpený, a či povinného takéto vyhlásenie o uznaní
záväzku obsiahnuté v notárskej zápisnici zaväzuje. V prípade splnenia zákonných náležitostí treba
notársku zápisnicu považovať za verejnú listinu, ktorá osvedčuje pravdivosť údajov v nej uvedených až

do doby, pokiaľ nie je preukázaný opak.
S poukazom na vyššie uvedené súd prvého stupňa správne preskúmaval plnomocenstvo udelené
povinným Mgr. Tomášovi Kušnírovi v zmluve o úvere, a rovnako správne sa zaoberal aj tým, či Mgr.
Tomáš Kušnír mohol zastupovať povinného pri spisovaní notárskej zápisnice v zmysle ust. § 22 ods. 2OZ, podľa ktorého z možnosti zastupovať sú vylúčené osoby, ktorých záujmy sú v rozpore so záujmami
zastúpeného, pretože právne úkony osôb, ktoré nespĺňajú náležitosti upravené v § 22 ods. 2, v zmysle
§ 39 OZ spôsobujú absolútnu neplatnosť takýchto právnych úkonov, a to bez ohľadu na skutočnosť, či o

tom účastníci právneho úkonu vedeli. V tomto smere odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa prijal
záver, že plnomocenstvo udelené povinným Mgr. Tomášovi Kušnírovi v zmluve o úvere nie je platným
právnym úkonom, v dôsledku čoho Mgr. Tomáš Kušnír nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie
záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinného, a to
pre rozpor záujmov splnomocneného zástupcu a zastúpeného v zmysle ust. § 22 ods. 1 OZ. Uvedený

rozpor podľa názoru odvolacieho súdu spočíval v tom, že právny zástupca povinného, ktorý ho pri
uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice zastupoval, bol určený priamo v zmluve o úvere oprávneným,
v dôsledku čoho v prípade Mgr. Tomáša Kušníra išlo o osobu známu iba oprávnenému a zvolenú výlučne
oprávneným bez možnosti ovplyvnenia tohto výberu povinným. Ďalej je potrebné uviesť, že zmluvná
voľnosť povinného pri zvolení si splnomocneného zástupcu bola obmedzená natoľko, že pri možnej
jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už

vopred pripravenej Zmluvy o úvere, nemožno hovoriť o žiadnej slobodnej vôli. Odvolací súd poukazuje
aj na to, že zastúpenie na základe plnomocenstva vzniklo súčasne s uzavretím zmluvy o úvere, teda
v čase, keď žiadny dlh neexistoval, nebola známa ani jeho výška, a preto povinný nemohol ani dlh
uznať, či splnomocniť iného na takéto uznanie, pretože nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva,
ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Z uvedených dôvodov treba túto dohodu považovať v zmysle

ust. § 39 Občianskeho zákonníka za neplatnú. Pokiaľ teda plnomocenstvo nebolo udelené platne,
nemohli z neskorších právnych úkonov uskutočnených splnomocneným zástupcom vzniknúť právne
účinky pre osobu v mene ktorej konal. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne
účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže
byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého

vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Navyše je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že
súčasťou notárskej zápisnice bolo aj vyhlásenie zástupcu povinného o tom, že uznaný dlh zaplatí v
lehote, ktorú si určil pravdepodobne zástupca povinného sám bez toho, aby mu povinný udelil na takýto
úkon plnú moc. Následkom uvedeného konania zástupcu povinného je, že povinný bol zaviazaný na
splatenie svojho dlhu v lehote, o ktorej nemal vedomosť, rovnako ako nemal vedomosť ani o výške,

ktorú má zaplatiť.
V preskúmavanej veci súd v exekučnom konaní správne konštatoval skutočnosť, že notárska zápisnica
nemôže byť spôsobilým exekučným titulom. Podstatnou a z hľadiska posúdenia správnosti úvahy súdu
prvého stupňa dôležitou skutočnosťou je aj to, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v Zmluve o úvere,
je koncipované široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jej mene uznala záväzok,

ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva uznať alebo
neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému bolo už v tom čase,
kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo namietať výšku
„uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný,
navyše nemožno ani predpokladať, či určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom

rozsahu) vôbec v budúcnosti nastanú. Pretože splnomocnenie, koncipované tak, ako je obsiahnuté v
Zmluve o úvere, vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca, správne ho súd
prvého stupňa považoval za neplatné.
Keďže predmetná notárska zápisnica aj podľa názoru odvolacieho súdu nespĺňa podmienky materiálne
vykonateľného exekučného titulu, pretože bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho

úkonu, odvolací súd považoval postup súdu prvého stupňa, ktorý exekúciu vyhlásil za neprípustnú a
zastavil ju, za správny, pričom nepovažoval za potrebné vyporiadavať sa v tomto rozhodnutí so všetkými
argumentmi uvádzanými oprávneným v písomne podanom odvolaní. Podľa názoru odvolacieho súdu,
súd prvého stupňa svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, preto s poukazom aj na dôvody uvedené v tomto
rozhodnutí odvolací súd podľa § 219 ods. 1 OSP napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne

správne potvrdil.
Záverom odvolací súd uvádza, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti výroku
vyhlasujúceho exekúciu za neprípustnú a v časti upravujúcej zastavenie exekúcie podľa § 219 ods. 1
OSP ako vecne správne potvrdil. Posúdenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti výroku
o trovách exekúcie nebolo predmetom odvolacieho konania v zmysle ust. § 374 ods. 4 OSP.

Vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu o podanom odvolaní
došlo k zmene Exekučného poriadku zákonom č. 299/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ktorýmsa dopĺňajú niektoré zákony, ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 2013 okrem čl. I bodov 55 a 56,
ktoré nadobúdajú účinnosť 1. januára 2014, odvolací súd nemohol preskúmavať aj výrok napadnutého
uznesenia o trovách konania, keďže v Exekučnom poriadku sa v ustanovení § 58 ods. 6 slová „je

odvolanie prípustné“ nahradili slovami „nemožno podať mimoriadne dovolanie“. Od 1. novembra 2013
teda ustanovenie § 58 ods. 6 znie: Proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno
podať mimoriadne dovolanie.
V ustanovení § 243b ods. 1 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. novembra 2013
citovaného zákona č. 299/2013 Z. z.) exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia

podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.
Podľa § 243b ods. 3 OSP o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré
bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013;
to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ
nerozhodol sudca.
Podľa § 202 ods. 2 OSP odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa

osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o
vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.
Podľa § 374 ods. 4 OSP proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy
prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný
čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu

prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak
odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka
alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním
odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
Napadnuté uznesenie, v ktorom bolo rozhodnuté aj o trovách konania (trovách exekúcie) vydal vyšší

súdny úradník pred 1. novembrom 2013, pričom ním došlo k zastaveniu exekúcie podľa ust. § 57
ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku a Exekučný poriadok od 1. novembra 2013 v takomto prípade
neumožňuje o podanom odvolaní proti takémuto uzneseniu rozhodovať podľa predpisov účinných do
31. októbra 2013. Z uvedeného vyplýva, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu o podanom odvolaní
je treba pri rozhodovaní o trovách exekúcie vychádzať z platného a účinného ustanovenia § 58 ods. 6

Exekučného poriadku, ktoré neumožňuje podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania (teda aj
trov exekúcie), takže o podanom odvolaní v časti výroku o trovách exekúcie rozhodne sudca Okresného
súdu Komárno. Od 1. novembra 2013 totiž zákon nepripúšťa odvolanie proti výroku o náhrade trov
konania, teda aj trov exekúcie a už nie je možné, aby o takomto odvolaní rozhodoval krajský súd ako
súd odvolací.

Oprávnený v odvolaní žiadal prerušiť konanie, preto odvolací súd preskúmal prípustnosť takéhoto
postupu v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ OSP. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký
vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j.
súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok, zo žiadneho ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť
SúdnemudvoruESnávrhnarozhodnutieoprejudiciálnejotázkeovýkladeprávnehoaktuEurópskejúnie
len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná
skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o

predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantné.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je
súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t.j. súdom, proti ktorého
rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok, pričom výnimkou z povahy je návrh na obnovu
konania (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. októbra 2010).

Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu
zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ
ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
OSP má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania, keďže
okresný a krajský súd aplikovali a interpretovali v tomto konaní vnútroštátne práve predpisy (Občiansky

zákonník, Exekučný poriadok a zákon č. 244/2002 Z. z.).
S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v konkrétnej veci bolo rozhodnuté
na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd nevidel význam pre postup v zmysle
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Podľa odvolacieho súdu zmyslom predbežnej otázkyoprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov považoval
odvolací súd navrhnuté otázky určené Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev za neopodstatnené a

irelevantné, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109
ods. 1 písm. c/ OSP zamietol.
Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu,
aby podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.
Odvolací súd nie je toho názoru, že by predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo v

rozpore s Ústavou SR, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná,
čo by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa § 109 ods.
1 písm. b/ OSP. Navyše podľa predmetného ustanovenia súd prvého stupňa v tomto prípade ani
nerozhodoval.
Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam rozhodol odvolací súd tak, ako uviedol vo výrokovej časti

tohto uznesenia.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 4
a ustanovenie § 142 ods. 1 OSP.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.