Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. október 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/428/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816216280
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3816216280.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov

senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: C. Y. a A. republika, s.r.o., so
sídlom Y. Q., zastúpeného JUDr. B. Z., F., Z. Q., T.: XX XXX XXX, so sídlom ul. A. XX, K., proti žalovanej:
Q. G., bytom Z. XXX/X, O., o zaplatenie X XXX,XX eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 04. augusta 2017, č.k. 13Csp/104/2016-74, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu a žalovanej voči žalobcovi nárok

na náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa podanou žalobou
domáhalprotižalovanejzaplatenia1229,51eursúrokomzomeškaniavovýške5,05%ročnezuvedenej
sumy od 22.12.2015 do zaplatenia s tým, že pôvodný veriteľ A. uzavrel so žalovanou dňa 06.06.2005
zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 3 319,39 eur,
ktorý mala žalovaná splácať v pravidelných mesačných splátkach po dobu 120 mesiacov od prvého
čerpania 10.07.2005 do 10.06.2015 v sume 50,88 eur, splatné vždy do 10. dňa v mesiaci. Žalovaná
úver nesplácala podľa dohodnutých podmienok, preto A. vyzvala dňa 20.02.2015 žalovanú na úhradu

omeškaných splátok. Následne A. ku dňu 03.06.2015 úver zosplatnila. Predmetná pohľadávka bola
na žalobcu postúpená zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 29.09.2015. Svoje rozhodnutie súd
odôvodnil ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, § 23a zákona
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, §
92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že
žalovaná uzatvorila s právnym predchodcom žalobcu zmluvu o úvere, ktorá je na jednej strane tzv.
absolútnym obchodom podľa ustanovení Obchodného zákonníka a zároveň je podľa charakteru aj

zmluvou spotrebiteľskou. Peňažné prostriedky poskytnuté na základe zmluvy o splátkovom úvere bola
žalovaná povinná v stanovenej lehote vrátiť a zaplatiť z nich zmluvný úrok. Súd bol toho názoru, že
právnypredchodcažalobcuvpostaveníbankymoholpostúpiťsplatnúpohľadávku(časťzáväzkupojeho
splatnosti) len za splnenia podmienky písomnej výzvy adresovanej žalovanej a po uplynutí zákonom
stanovenej doby omeškania. Poukázal na to, že spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. §
92 ods. 8 zákona o bankách môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná (dospelé
splátky), a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy po tom, čo bol klient nepretržite dlhšie

ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné
postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Hoci súd považoval
za preukázané, že žalovaná bola v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní viac ako 90 dní, nebolo
všakpreukázanélistinnýmidôkazmi,žeprávnypredchodcažalobcupísomnevyzvalžalovanúnaplneniedlžných splátok. Samotná výzva bez preukázania jej doručenia žalovanej takýmto dôkazom nie je.
Preto podľa názoru súdu postúpenie pohľadávky na žalobcu nemohlo byť platné a žalobca v tejto časti
uplatneného nároku nemá aktívnu vecnú legitimáciu. Vzhľadom k tomu, že bolo postúpenie pohľadávky

neplatné, bola neplatne uzavretá aj splátková dohoda zo dňa 03.11.2015 medzi žalobcom a žalovanou.
Súdpretožalobuakonedôvodnúzamietol.Rozhodnutieonárokunanáhradutrovkonaniasúdodôvodnil
ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP s tým, že v spore bola úspešná žalovaná, ktorej by patril nárok
na náhradu trov konania. Zo spisu jej však žiadne trovy nevyplývajú, preto jej súd nárok na náhradu
trov konania nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie
žalobca. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) a h) CSP, teda že súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie dospel k názoru, že nedošlo k platnému
postúpeniu pohľadávky aj pre to, že on (žalobca) síce predložil výzvu v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona
o bankách, avšak nepreukázal, že si žalovaná doporučenú zásielku na pošte vyzdvihla. Následne bola

žalovanej doručovaná druhá výzva (dňa 14.05.2015), ktorá bola poslednou výzvou pred mimoriadnym
zosplatnením, ktorú výzvu si tiež žalovaná riadne a včas nevyzdvihla, o čom predložil fotokópie
nedoručenýchzásielokspolusodvolaním.Poukázalnaustanovenie§92ods.8zákonač.483/2001Z.z.
účinného ku dňu postúpenia pohľadávky a na tú skutočnosť, že splatnosť prvej splátky bola 10.07.2005,
splátky mali byť hradené vo výške 51 eur. Žalovaná celkovo uhradila 2 572,19 a dostala sa do omeškania

s 51. splátkou. Keďže úver nebol riadne splácaný tak, ako sa žalovaná zmluvne zaviazala, pôvodný
veriteľ, A. vyhlásila dňa 03.06.2015 mimoriadnu splatnosť úveru. V zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníku je podstatné, či bol zákazník v omeškaní so splátkou viacej ako 3 mesiace a zároveň či bol
vyzvaný na úhradu v lehote nie kratšej ako 15 dní. Výzva dlhšia ako 15 dní pred zosplatnením úveru bola
súdu doložená spolu so žalobou. Podľa názoru súdu prvej inštancie ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o

bankách (ZoB) poskytuje dlžníkom ochranu v tom smere, že pre platné postúpení pohľadávky vyžaduje
výzvu banky voči klientovi, ktorý je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní s plnením čo i
len časti svojho peňažného záväzku. Podľa jeho názoru však nie je možné spájať uvedené ustanovenie
s jeho aktívnou legitimáciou (žalobcu) ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia
nie je úprava postúpení pohľadávok ako taká, ale toto ustanovenie má za cieľ upravenie výnimiek z

bankového tajomstva. Ustanovenie nehovorí o platnosti alebo neplatnosti postúpení pohľadávok, ale
iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj dôvodová
sprava tohto ustanovenia ZoB hovorí o tom, že hlavným účelom predmetného ustanovenia sú ďalšie
prípady prelomenia bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Ďalej ide o
úpravu možnosti, aby banky bez porušenia bankového tajomstva poskytli svojim právnym zástupcom

informácie o tých záväzkoch klientov, ktoré si klienti bánk a pobočiek zahraničných bánk riadne a včas
neplnia, a to na účely vymáhania splnenia týchto záväzkov klientov. Zo zákona o bankách ako ani z
Občianskeho zákonníka nevyplýva, že podmienky uvedené v ustanovení § 92 ZoB by podmieňovali
platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Podľa jeho názoru je oznámenie o postúpení
pohľadávky,ktoréboloodoslanézostranypostupcu,spoluspodacímhárkomdostatočnýmpreukázaním

postúpenia pohľadávky a práve toto oznámenie o postúpení pohľadávky zakladá bez ďalšieho aktívnu
vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie predmetnej pohľadávky. Ďalej poukázal na ust. § 89 ods. 1
tretej vety ZoB, podľa ktorého si banka so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z
obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon alebo osobitný predpis výslovne
nezakazuje, alebo ak z povahy ich ustanovení vyplýva, že sa od nich odchýliť nemožno. V tomto zmysle

odkázalnačl.7.6.1písm.a)VOP,ktorésúsúčasťouzmluvyospotrebiteľskomúvere,ktorábolauzavretá
so žalovanou, ktorý upravuje práve možnosť pôvodného veriteľa, Slovenskej sporiteľni a.s. postúpiť
pohľadávku bez toho, aby stanovovala, že toto postúpenie musí nastať až po troch mesiacoch od
výzvy dlžníkovi. Postúpenie pohľadávky tak neodporovalo dohode medzi bankou a dlžníkom a žalovaná
výslovne súhlasila s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť pohľadávku na tretiu osobu (čl.

7.6.1 písm. a) VOP). Klient je síce oprávnený previesť svoje záväzky voči banke na tretiu osobu výlučne
s predchádzajúcim súhlasom banky ale takáto dohoda nevykazuje znaky nevyváženosti. Toto tvrdenie
má základ v ochrane veriteľa, lebo dlh by mohol prevziať taký dlžník, ktorého majetkové pomery by mohli
zhoršiť alebo znemožniť vymáhateľnosť pohľadávky a uspokojenie práv veriteľa. So zreteľom na vyššie
uvedené dôvody bol toho názoru, že je aktívne vecne legitimovaný aj bez toho, aby predložil výzvu v

zmysle § 92 ods. 8 ZoB . Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil (správne zmenil) a
žalovanej uložil povinnosť zaplatiť mu peňažnú sumu vo výške 1 229,51 eur spolu so zákonným úrokom
z omeškania vo výške 5,05 % p.a. zo sumy1 229,51 eur od 22.12.2015 do zaplatenia.3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

5. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri zamietnutí žaloby
žalobcu vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov

vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli
počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z ust. § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis,
správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so
skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody
napadnutého rozsudku, v celom rozsahu na ne v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje a dodáva

nasledovné:

6. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom závere o nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky proti žalovanej
z pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s., keď pri postúpení pohľadávky nebol dodržaný postup

podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách.

7. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi
ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu,

alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou
súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Preto
nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením
postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky.
Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá

právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu
k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane
a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. V tomto smere nastal odklon súdnej
praxe od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Obo 210/01, podľa ktorého relevantné oznámenie
postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka

na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú
otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Tento odklon od uvedeného rozhodnutia
vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu SR , sp. zn. 2 Obo 49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako
aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore
o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd

povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť
právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka
nemožnovyvodiť,žedlžníkbynemoholnamietaťasúdskúmaťplatnosťzmluvyopostúpenípohľadávky,
ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný
súd SR v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

8. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné opätovne citovať § 92 ods.
8 zákona o bankách: "Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient
nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej

banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej
osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo
banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky
uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho

istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri
postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkovýchvzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom."

9. Citované ustanovenie § 92 ods. ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti
banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky
platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným
ustanoveniamObčianskehozákonníkaopostúpenípohľadávky(§524anasl.).Tomunasvedčujejednak
znenie citovaného ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku...

postúpiť"), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie "Ochrana klientov a
bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj
ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez
súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak
podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta
nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8

zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne
neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má
súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka,
bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané
podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.

10. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, žalobca nepreukázal zaslanie , resp. doručenie písomnej
výzvy banky v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách žalovanej, v dôsledku čoho podmienku
zaslania výzvy nemožno považovať za splnenú. Tým, že banka výzvu nezaslala žalovanej, neposkytla
jej dostatočný priestor na prípadnú úhradu dlžnej sumy, v dôsledku čoho nebolo možné pohľadávku

postúpiť. Splnenie zákonom požadovaných predpokladov na postúpenie splatnej pohľadávok teda
nebolo preukázané. Aktívna legitimácia žalobcu nebola preto ani čiastočne daná.

11. Odvolací súd ďalej v zhode s názorom súdu prvej inštancie uvádza, že v prípade pohľadávky
banky /ako to bolo aj v tomto prípade/ je spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods.

8 zákona o bankách iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná /dospelé splátky/ a len za
predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky na plnenie po tom, čo bol klient banky nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre
platné postúpenie pohľadávky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Tieto podmienky
postúpenia stanovuje priamo zákon o bankách, a aj keby boli zákonodarcom stanovené za účelom

ochrany bankového tajomstva, ide o zákonné podmienky postúpenia pohľadávky, pri porušení ktorých
právny úkon postúpenia pohľadávky porušuje zákon a je preto neplatný.

12. V tomto prípade žalobca v spore pred súdom prvej inštancie nepreukázal splnenie podmienok §
92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky a preto možno súhlasiť so záverom

súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal zaslanie písomnej výzvy zo strany banky, a to
pred postúpením pohľadávky. Žalobca teda nebol aktívne legitimovaný na podanie žaloby. Odvolacie
námietky žalobcu preto neboli dôvodné.

13. Pokiaľ žalobca spolu s odvolaním predložil fotokópie ďalších výziev zo dňa 20.02.2015 a zo dňa

14.05.2015 spolu s fotokópiami nedoručených zásielok, odvolací súd k uvedenému uvádza, že v
zmysle ust. § 366 CSP (novoty v odvolacom konaní), prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany (podľa § 149 CSP teda aj skutkové tvrdenia a návrhy dôkazov), ktoré neboli uplatnené
v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných
podmienok (písm. a)), sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu (písm. b)), má byť

nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci (písm. c)) alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie
(písm. d)).

14. Uvedené dôkazy žalobca pred súdom prvej inštancie nepredložil. Súčasne odvolací súd nenachádza

žiadnu z výnimiek podľa citovaného ustanovenia § 366 CSP, na základe ktorej by žalobca mohol
túto novotu uplatniť v odvolacom konaní, keď žalobca ani neuvádza, prečo uvedené dôkazy nemohol
bez svojej viny predložiť už v konaní pred súdom prvej inštancie. Naviac je potrebné uviesť zásadnúskutočnosť, že uvedené výzvy ani neboli bankou adresované žalovanej , ale Milanovi Neuwirthovi, ktorý
nie je v spore pasívne legitimovaný a teda beztak by boli bez právnej relevancie k danej veci.

15.LenpreúplnosťpoukazujeodvolacísúdnarozhodnutieNajvyššiehosúduSRzposlednejdoby,ktoré
sa týka problematiky postupovania bankovej pohľadávky na tretiu osobu a teda výkladu ustanovenia
§ 92 ods. 8 zákona o bankách. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/26/2017 z 28.
marca 2018 podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže
banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých

k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané) a nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok
neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 O. z.).

16. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny
potvrdil.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná a mala by preto nárok
na náhradu trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní jej však žiadne trovy nevznikli, žiadne trovy
jej nevyplývajú ani z obsahu spisu, preto jej odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).