Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. jún 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/222/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712220315
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1712220315.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr.
Valérie Kleinovej a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobcu: X. M., Y. XX, U., zastúpeného
advokátom JUDr. Ľubomírom Šablicom, Záhradnícka 27, Bratislava, proti žalovanému: D. Š., M. XXX,
Y. E., o zaplatenie 45.143,73 eura s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok
č.k. 37C/269/2013-127, zo dňa 22.3.2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a rozhodol, že žalovanému priznáva
právo na náhradu trov konania v plnej výške. Uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal
uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu 45.143,73 eura so 17,6 % úrokom z omeškania z uvedenej
sumy od 8.11.2002 až do zaplatenia na základe toho, že dňa 23.4.2012 nadobudol právoplatnosť a

vykonateľnosť rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 26.9.2011, sp. zn. 2T/66/2009; žalobca žalobu
o náhradu škody vymedzil skutkovými okolnosťami, za ktorých bol žalovaný uznaný vinným na základe
predmetného rozsudku.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vo
vzťahu k skutkovému stavu z vykonaného dokazovania ustálil, že žalobca dňa 25.2.2000 splnomocnil

Z. U. k prevzatiu finančnej čiastky 1.360.000,- Sk od kupujúcich Ing. Š. W. a Mgr. J. W., pričom sa
malo jednať o kúpnu cenu za predaj nehnuteľnosti žalobcu a to bytu č. 17 na 3. poschodí v Bratislave
na Košickej ulici. Zo splnomocnenia a potvrdenia o prevzatí mal súd prvej inštancie za preukázané,
že Z. U. dňa 29.2.2000 prevzala od Ing. Š. W. a Mgr. J. W. 1.088.160,- Sk a na základe potvrdenia
z 29.2.2000 prevzala od menovaných 271.840,- Sk s tým, že žalobca ani nenamietal skutočnosť, že
k prevzatiu kúpnej ceny splnomocnil Z. U.. Žalobca podal proti Z. U. žalobu o zaplatenie 1.360.000,-

Sk, na základe ktorej Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo dňa 19.9.2005, sp. zn. PK 22C/5/2003
zaviazal v prospech žalobcu Z. U. na zaplatenie 1.3600.000,- Sk aj spolu s prísl.

3. Súd prvej inštancie spor právne posúdil podľa § 420 ods. 1, ods. 3, § 438 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a § 135 ods. 1 veta tretia O.s.p., keď za škodu ustálil skutočnosť, že žalobcovi nebola
vyplatená kúpna cena za nehnuteľnosť v sume 1.360.000,- Sk, ktorú kupujúci manželia W. na základe

splnomocnenia vystaveného žalobcom pre Z. U. zaplatili k rukám Z. U.; škoda spočívala v zmenšení
majetku žalobcu, ktorý previedol na kupujúcich svoj byt, pričom nedostal za to adekvátnu kúpnu
cenu. Skonštatoval, že žalovaný bol rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 26.9.2011, sp. zn.
2T/66/2009, uznaný za vinného zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4
Trestného zákona na tom skutkovom základe, že bol uvedený do omylu pri uzatváraní takzvanej zmluvy
o pôžičke medzi obchodnou spoločnosťou Bioplazma, s.r.o., pričom za Bioplazmu zmluvu podpísal

(žalovaný) D. Š. G. Z. U. a za osobu, ktorá poskytuje pôžičku žalobca v sume 1.200.000,- Sk. Uviedol,
ako konajúci trestný súd poukázal na to, že (žalovaný) D. Š. G. Z. U. ako spoločníci Bioplazma, s.r.o.v mene uvedenej spoločnosti takýto doklad nemohli podpísať, pretože v zmysle zápisu v obchodnom
registri sa podpisovanie uskutočňuje tak, že k názvu spoločnosti sa podpíše ktorýkoľvek konateľ, vždy
však najmenej dvaja spoločníci, z ktorých dvaja vždy budú D. Š. G. D. Q., pričom D. Q. nemal o tejto

pôžičkevedomosť.Týmtomalabyťpoškodenémut.j.žalobcovispôsobenáškoda1.200.000,-Skatýmto
konaním mal byť uvedený do omylu. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti zdôraznil, že výrok rozhodnutia
o tom, že bol spáchaný trestný čin alebo prečin nerieši rozsah ani výšku škody, a to ani vtedy, ak
odškodniteľná ujma je pojmovým znakom trestného činu; mal za to, že medzi výškou škody uplatniteľnou
v adhéznou konaní a výškou škody rozhodnou pre posúdenie trestnej stránky veci môže byť rozdiel.

4. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že v zmysle § 135 ods. 1 O.s.p. nie je v občianskom
súdnom konaní viazaný výškou škody; v súvislosti s trestným rozsudkom je viazaný iba výrokom a nie
odôvodnením trestného rozsudku, ak je náhrada škody prejednávaná potom v občianskom súdnom
konaní. Z výroku o vine je treba vychádzať ako z celku a brať v úvahu jeho právnu a skutkovú časť
s tým, že rieši naplnenie skutkovej podstaty trestného činu, konkrétneho jednania páchateľa. Súdy

v občianskom súdnom konaní vychádzajú z toho, že sú viazané trestnými rozsudkami, pokiaľ ide o
zavinené protiprávne konanie škodcu. Nie je však možné stotožňovať rozhodnutie o spáchaní trestného
činu iba zo záverov o protiprávnom konaní (R 22/1979). Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie
dôvodil, že trestný rozsudok založil trestnú zodpovednosť žalovaného na uzavretí zmluvy o pôžičke
medzi Bioplazma, s.r.o., ktorú podpísal žalovaný a Z. U. na sumu 1.200.000,- Sk, ktorú mal obchodnej

spoločnosti požičať žalobca, pričom sa malo jednať o peniaze z predaja bytu žalobcu. S ohľadom na
§ 657 Občianskeho zákona potom konštatoval, že zmluva o pôžičke má reálnu (nie iba konsenzuálnu)
povahu. Vznik pôžičky predpokladá nielen dohodu strán, ale i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky
dlžníkovi, t.j. reálny úkon odovzdania predmetu pôžičky medzi veriteľom a dlžníkom. Mal pritom za
preukázané, že v súvislosti s údajnou pôžičkou medzi Bioplazma, s.r.o. a žalobcom nedošlo k žiadnemu

odovzdaniu peňazí, čo mal potvrdené aj žalobcom v jeho výpovedi. Z uvedeného súd prvej inštancie
vyvodil právny záver, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke nedošlo a ani nemohlo dôjsť, nakoľko zo strany
žalobcu nedošlo k odovzdaniu peňazí a to ani (žalovanému) D. Š.X., ani Z. U. a v konečnom dôsledku
ani obchodnej spoločnosti Bioplazma, s.r.o. v mene ktorej mali konať žalovaný a Z. U.. Zopakoval, že
súd v občianskom súdnom konaní je viazaný protiprávnosťou konania, tak ako ho ustálil súd v trestnom

konaní, bol však názoru, že zmluva o pôžičke, na ktorej bol založený odsudzujúci rozsudok žalovaného
D. Š. ako právny úkon nikdy nevznikla.

5. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tým, že príčinnou súvislosťou vzniku škody (ktorá spočívala
v nezaplatení kúpnej ceny za byt) bolo porušenie právnej povinnosti, na ktorej bola založená trestná

zodpovednosť žalovaného a za bezprostrednú príčinu vzniku škody považoval konanie Z. U., ktorá
prevzala peniaze od manželov W. na základe príkaznej zmluvy od žalobcu, a s týmito peniazmi
naložila neznámym spôsobom; práve Z. U. porušila povinnosti vyplývajúce jej z príkaznej zmluvy a
to odovzdať peniaze príkazcovi. Svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby tak súd prvej inštancie založil
na konštatovaní, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by žalobcovi vznikla škoda v

súvislosti s protiprávnym konaním, ktoré súviselo s uzatváraním zmluvy o pôžičke medzi Bioplazma,
s.r.o. a žalobcom, nakoľko k reálnemu kontraktu zo zmluvy o pôžičke nikdy nedošlo a preto porušenie
právnejpovinnostinebolovpriamejbezprostrednejpríčinnejsúvislostisovznikomškody,ktorúsižalobca
uplatňuje a ktorá spočívala v nevyplatenej kúpnej cene za byt.

6. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 7 O.s.p.; žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške vzhľadom na jeho úspech v spore, s tým, že o výške
náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia.

7. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a

žalobe vyhovieť resp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení
a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal
nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktorý sa dôsledne nezaoberal jeho žalobou,
ktorou sa voči žalovanému, s poukazom na jeho zodpovednosť podľa § 438 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, domáha zaplatenia náhrady škody spôsobenej mu jednoznačne trestným činom 45.143,73

eura spolu s príslušenstvom. Na objasnenie uviedol, že z rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa
26.9.2009, sp. zn. 2T/66/2009, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 23.4.2012 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.4.2012, sp. zn. 4T0/50/2012, vyplýva, že žalovaný
(spolu s Z. U.) na škodu jeho majetku v januári 2000 seba spoločným konaním obohatili, uviedli hodo omylu a spôsobením značnej škody spáchali trestný čin podvodu spolupáchateľstvom. Mal za to,
že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nesprávne aplikoval § 135 O.s.p. a použil značne
zužujúci „gramatický“ výklad tohto ustanovenia; dospel tým k nesprávnym záverom, nakoľko bol viazaný

predmetným trestným rozsudkom Okresného súdu Pezinok, na základe ktorého bol žalovaný uznaný
vinným zo spáchania trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, ods. 4
písm.b)Trestnéhozákonaúčinnéhovčasespáchaniaskutku.Tým,žesúdprvejinštancievnapadnutom
rozsudku oprel svoje rozhodnutie o nesprávny, zúžený (reštriktívny) výklad § 135 O.s.p., necítil sa
viazaný právoplatným rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 26.9.2009, sp. zn. 2T/66/2009 o

spôsobenejškodeasnažilsarevidovaťrozhodnutiepredchádzajúcehotrestnéhokonania,pričomokrem
iného nerešpektoval jednoznačný fakt, že spôsobenie škody, resp. značnej škody, na cudzom majetku
patrí k pojmovým znakom skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Ďalej dôvodil, že v predmetnom
trestnom konaní bolo konštatované, ako žalovaný (D. Š.) trestný čin spáchal a preto sú zistenia a závery
súdu prvej inštancie o platnosti, resp. neplatnosti či neexistencii zmluvy o pôžičke z hľadiska povinnosti
nahradiť škodu spôsobenú spáchaným trestným irelevantné. Vo vzťahu k judikátu publikovaného pod R

22/1977, o ktorý súd prvej inštancie oprel svoje rozhodnutie pri aplikácii § 135 O.s.p. oponoval, že ide o
výklad, ktorý bol ďalšou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR prekonaný napr. rozsudkom sp. zn.
2Cz 16/1992 (R 35/1993) v ktorom sa uvádza, že v občianskom súdnom konaní je súd viazaný nielen
rozhodnutím súdu v trestnom konaní o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, ale aj právnou
kvalifikáciou skutku, a tým aj formou zavinenia predpokladaného Trestným zákonom. Súhlasil s tým, k že

uzavretiu údajnej zmluvy o pôžičke nedošlo; uvedenú skutočnosť ani netvrdil a jednoznačne poukazoval
na to, že mu žalovaný spolu s Z. U. vydaním písomného potvrdenia vystaveného dňa 9.10.2000 len
potvrdili, že si 7.3.2000 od neho Bioplazma, s.r.o. zapožičala 1.200.000,- Sk a tiež, že išlo o časť peňazí,
ktorézapredajbytumalivosvojejdispozícii(1.380.000Sk)atietomunikdynevrátili.Nesprávnuaplikáciu
§ 135 O.s.p. potvrdil aj nález I. ÚS 269/2011, ktorý sa podrobne zaoberal otázkou záväznosti trestných

rozsudkov pre rozhodovaciu činnosť súdov v občianskom súdnom konaní.

8. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal
odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu

prvej inštancie je potrebné zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.

9. Podľa § 193 C.s.p. súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je
v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu

pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo
zániku spoločnosti.

10. Na zodpovedanie otázky v akom rozsahu sú závery právoplatného odsudzujúceho trestného
rozsudku záväzné pre civilný súd rozhodujúci o nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom,
je potrebné vziať do úvahy nasledovné trestnoprávne východiská; trestný čin je protiprávny čin, ktorého
znaky (tzv. znaky skutkovej podstaty) sú uvedené v Trestnom zákone, a to jednak v osobitnej časti,
ako aj vo všeobecnej časti, pričom tvoria nerozlučnú jednotu (zákon č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon).

Skutková podstata trestného činu obsahuje štyri základné kvalifikačné znaky, a to a) subjekt - páchateľa,
b) subjektívnu stránku - zavinenie vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti, c) objekt - záujem chránený
Trestným zákonom a d) objektívnu stránku - konanie páchateľa, resp. opomenutie konania páchateľom
v prípade, keď bol povinný konať. V prípade niektorých trestných činov (napr. podvod, sprenevera a
ďalšie) k týmto štyrom základným kvalifikačným znakom povinne pristupujú aj ďalšie kvalifikačné znaky,

napr. vznik škodového následku (spôsobenie škody inému), či kvalifikovaná škoda (t.j. minimálna výška
škody potrebná na spáchanie trestného činu). Aby bolo možné vo výroku trestného rozsudku ustáliť,
že určitá osoba spáchala určitý trestný čin, musia byť preukázateľne splnené všetky znaky skutkovej
podstaty daného trestného činu.

10.1. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že ak by trestný súd v rámci trestného konania nemal
za preukázané naplnenie kvalifikačného znaku vzniku škodlivého následku (t.j. naplnenie predpokladov
vzniku zodpovednosti za škodu) a kvalifikovanej škody pri tých trestných činoch, pri ktorých to Trestný
zákon obligatórne vyžaduje, nemohol by v odcudzujúcom rozsudku ustáliť, kto je páchateľom - škodcoma kto poškodeným, v čom spočíva protiprávne konanie, škodu, príčinnú súvislosť medzi protiprávnym
konaním a vznikom škody, zavinenie škodcu, ako ani minimálnu výšku spôsobenej škody; a v takom
prípade by trestný súd nemohol páchateľa uznať za vinného zo spáchania takého trestného činu a

poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody odkázať na civilné konanie.

10.2. Civilný súd je v konaní o náhradu škody viazaný výrokom právoplatného odsudzujúceho rozsudku.
Výrok odsudzujúceho rozsudku obsahuje právnu časť a skutkovú časť (§ 163 ods. 3 Trestného
poriadku). Z výroku o vine treba vždy vychádzať ako z celku a brať do úvahy jeho právnu aj jeho

skutkovú časť. Práve skutková časť výroku rieši naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu
konkrétnym konaním páchateľa (R 22/1979). V prípade, že došlo k spáchaniu trestného činu, ktorého
kvalifikačným znakom je vznik škodlivého následku či kvalifikovaná škoda, súčasťou skutkovej časti
výroku je aj ustálenie naplnenia predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, určenie kvalifikovanej
škody a označenie poškodeného subjektu. Skutková časť výroku odsudzujúceho rozsudku v takomto
prípade teda deklaruje nielen zavinené protiprávne konanie páchateľa - škodcu, ale aj vznik škody a

existenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou, príp. aj (minimálnu)
výšku spôsobenej škody.

10.3. K rozsahu viazanosti civilného súdu trestným rozsudkom v časti týkajúcej sa základu nároku
na náhradu škody odvolací súd uvádza, že už zo samotných vyššie definovaných trestnoprávnych

východísk vyplýva, že viazanosť civilného súdu výrokom odsudzujúceho rozsudku znamená, že sa
prejavuje vo vzťahu k všetkým znakom skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu; inými slovami, v
civilnom konaní si konajúci súd nemôže urobiť úsudok o tom, či boli naplnené znaky skutkovej podstaty
určitého trestného činu. Pokiaľ je súčasťou skutkovej podstaty aj vznik (existencia) škodlivého následku,
je civilný súd viazaný nielen záverom trestného súdu o zavinenom protiprávnom konaní páchateľa, ale

aj o vzniku škody a existencii príčinnej súvislosti medzi zavineným protiprávnym konaním páchateľa a
spôsobenou škodou. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na Ústavný súd SR, ktorý vo
viacerých svojich rozhodnutiach poskytol návod, ako správne vykladať a aplikovať § 193 C.s.p. (nález
Ústavného súdu SR zo dňa 29.05.2014, sp. zn. III. ÚS 507/2013, nález Ústavného súdu SR zo dňa
23.11.2011, sp. zn. I. ÚS 269/2011).

10.4. K rozsahu viazanosti civilného súdu trestným rozsudkom v časti týkajúcej sa výšky škody súd prvej
inštancie uviedol, že výrok rozhodnutia o tom, že bol spáchaný trestný čin alebo prečin nerieši rozsah
ani výšku škody, a to ani vtedy, ak odškodniteľná ujma je pojmovým znakom trestného činu; mal za to, že
medzi výškou škody uplatniteľnou v adhéznou konaní a výškou škody rozhodnou pre posúdenie trestnej

stránky veci môže byť rozdiel. Vychádzal pritom zrejme zo staršej judikatúry (R 27/1977, R 22/1979),
ktorá je však v rozhodovacej praxi civilných súdov v súčasnosti prekonaná práve s ohľadom na cit. nález
Ústavného súdu SR zo dňa 23.11.2011, sp. zn. I. ÚS 269/2011. Podľa týchto názorov „Ústavný súd SR
sa v náleze síce výslovne otázkou viazanosti civilného súdu výškou škody nezaoberá, avšak tento nález
je postavený na rešpektovaní princípu právnej istoty, ktorému zodpovedá v rámci viazanosti civilného

súdu znakmi skutkovej podstaty trestného činu nie len otázka, kto je škodcom, ale aj výška škody.
Opačný názor je v rozpore s princípom právnej istoty, že poškodenému bola spôsobená minimálne
takáto škoda.“ (napr. rozhodnutie Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 9.8.2016, sp. zn. 13Co/91/2016). Je pravdou, že Ústavný súd SR v tomto
svojom náleze všeobecne deklaroval, že ústavne konformný výklad ustanovenia § 193 C.s.p. vyžaduje,

aby civilné súdy boli v konaní o náhradu škody viazané právoplatným odsudzujúcim rozsudkom vo
vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia páchateľa a boli trestným súdom
v trestnom konaní riadne zistené. Preto možno súhlasiť s tým, že pokiaľ je predpokladom naplnenia
skutkovej podstaty trestného činu spôsobenie škody v určitej minimálnej výške, a trestný súd vo výroku
odsudzujúceho rozsudku ustálil, že protiprávnym konaním páchateľa bola poškodenému spôsobená

aspoň táto minimálna výška škody, môže byť nerešpektovanie takto zistených záverov o výške škody
civilným súdom v rozpore s princípom právnej istoty. Pokiaľ trestný súd v trestnom konaní zistí, že
protiprávnymkonanímpáchateľabolapoškodenémuspôsobenáškodavurčitejminimálnejvýške,civilný
súd rozhodujúci o nároku poškodeného na náhradu škody je povinný tento záver o minimálnej výške
škody rešpektovať.

11. S poukazom na uvedené východiská rozsahu, v akom sú závery právoplatného odsudzujúceho
trestného rozsudku záväzné pre civilný súd o nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom
podrobne zdôvodnené v ods. 10 odôvodnenia, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancieporušil základné právo žalobcu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; súdom prvej inštancie zvolený gramatický
výklad § 135 O.s.p. (teraz § 193 C.s.p.) viedol v konečnom dôsledku k nerešpektovaniu záverov

právoplatného trestného rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 26.9.2011, sp. zn. 2T/66/2009,
čo je v rozpore s princípom právnej istoty, nakoľko predmetný trestný rozsudok v skutkovej vete
jednoznačne deklaroval zavinené protiprávne konanie žalovaného, vznik škody a existenciu príčinnej
súvislostimedziprotiprávnymkonanímavzniknutouškodou.Súdprvejinštanciesavrámciodôvodnenia
svojho rozhodnutia nevyrovnal so skutočnosťou, že zákonným znakom skutkovej podstaty trestného

činu podvodu je „spôsobenie škody na cudzom majetku“ a jediným skutkom, ktorý bol predmetom
rozhodovania pred okresným súdom v rámci trestného konania vedeného pod sp. zn. 2T/66/2009,
bol skutok týkajúci sa disponovania s peniazmi získaného z predaja bytu žalobcu (1.200.000,- Sk)
odsúdeným D. Š. (žalovaným) ako konateľom spoločnosti Bioplazma, s.r.o., ktorý spolu s ďalšou
odsúdenou Z. U. v otázke vrátenia týchto peňazí žalobcu uviedol do omylu. Z právnej kvalifikácie
skutku, ako aj zo skutkovej vety trestného rozsudku vyplýva, že v dôsledku trestného činu podvodu

spolupáchateľstvom odsúdeného D. Š. došlo u poškodeného žalobcu k spôsobeniu škody vo výške
1.200.000,- Sk.

12. Odvolací súd prisvedčil žalobcovi, že gramatický výklad § 135 O.s.p. použitý v napadnutom rozsudku
súdu prvej inštancie nemožno považovať za ústavne konformné aplikovanie tohto ustanovenia na

zistený skutkový stav; ústavne súladný výklad uvedeného ustanovenia vyžaduje, aby súd prvej inštancie
bol viazaný odsudzujúcim rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 26.9.2011, sp. zn. 2T/66/2009
vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia a ktoré boli zistené, čo platí
aj o zistení vzniku škody u poškodeného žalobcu v dôsledku protiprávneho konania odsúdeného.
Vzhľadom na uvedené rozsah viazanosti civilného súdu rozsudkom vydaným v trestnom konaní pri

rozhodovaní o nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom v prípadoch, v ktorých sa zákonné
znaky skutkovej podstaty trestného činu zhodujú s okolnosťami relevantnými, resp. podstatnými pre
rozhodnutie v civilnom spore, nemožno obmedziť len na závery o protiprávnom konaní, t.j. o spáchaní
trestného činu a o tom, kto ho spáchal; výklad § 135 O.s.p. použitý súdom prvej inštancie, vedie tiež
k narušeniu princípu práva na spravodlivý proces, keďže znemožňuje poškodenému, aby sa úspešne

dovolalnárokunanáhraduškodyvcivilnomkonaní,napriekexistenciiprávoplatnéhorozsudkuvydaného
v trestnom konaní, v ktorom bola jeho škoda uznaná a konštatovaná. Ako bolo uvedené vyššie, názor
súdu prvej inštancie vyjadrený v napadnutom rozsudku bol prekonaný judikatúrou najvyššieho súdu
(napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cz 16/1992 z 29.4.1992 uverejnený v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 35/1993).

13. Odvolací súd sa tak nestotožnil s dôvodmi, ktoré viedli súd prvej inštancie k zamietnutiu uplatneného
nároku z dôvodu nepreukázania vzniku škody žalobcovi v súvislosti s protiprávnym konaním, ktoré
súviselo s uzatváraním zmluvy o pôžičke medzi Bioplazma, s.r.o. a žalobcom s tým, že k reálnemu
kontraktu zo zmluvy o pôžičke nikdy nedošlo a preto porušenie právnej povinnosti nebolo v priamej

bezprostrednej príčinnej súvislosti so vznikom žalobcom uplatňovanej škody; súd prvej inštancie si
nemohol urobiť úsudok o tom, či boli, alebo neboli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu
podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona, a pokiaľ
bola súčasťou skutkovej podstaty aj vznik (existencia) škodlivého následku, bol viazaný nielen záverom
trestného súdu o zavinenom protiprávnom konaní žalovaného, ale aj o vzniku škody a existencii príčinnej

súvislosti medzi zavineným protiprávnym konaním páchateľa a spôsobenou škodou.

14. Pretože súd prvej inštancie svoje zamietajúce rozhodnutie o uplatnenom nároku žalobcu na
zaplatenie náhrady škody 45.143,73 eura spolu s príslušenstvom založil na chybných skutkových
zisteniach a v nadväznosti na to na nesprávnych právnych záveroch, pre ktoré sa potom podstatou veci z

hľadiska právne významných skutočností pre posúdenie opodstatnenosti nároku nezaoberal, znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Súd prvej inštancie pochybil v tom, že v rozpore s § 135 ods. 1 O.s.p. (teraz § 193
C.s.p.) sa necítil byť viazaný právoplatným rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 26.9.2011, sp.
zn. 2T/66/2009, a to nielen pokiaľ ide o výšku škody, ale aj pokiaľ ide o vznik, resp. spôsobenie škody ako

základného predpokladu zodpovednosti za škodu. A nakoľko uvedený nedostatok nemožno napraviť
ani v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389
ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec na ďalšie konanie. Odvolací súd sa v
súhrne stotožnil s odvolacou argumentáciou žalobcu o nedostatočnom vyhodnotení ním uplatňovanéhonároku, keď súd prvej inštancie uplatňovaný nárok nepriznal v dôsledku nesprávnych skutkových zistení
získaných z vykonaného dokazovania opomenúc, že pokiaľ je znakom skutkovej podstaty trestného
činu, za ktorý bol žalovaný D. Š. právoplatne odsúdený „spôsobenie značnej škody na cudzom majetku“,

potom si nemohol vytvoriť vlastný názor na to, či žalobcovi bola trestným činom spôsobená škoda a
kto ju spôsobil.

15. V novom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom
odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný; opätovne posúdi dôvodnosť nároku

na zaplatenie náhrady škody 45.143,73 eura spolu s príslušenstvom v naznačenom smere (rozhodnutie
odvolacieho súdu by za tohto stavu v celom rozsahu nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie, čím by
došlo k odňatiu možnosti preskúmania takéhoto rozhodnutia v rámci konania o riadnom opravnom
prostriedku). Na prejednanie sporu súd prvej inštancie nariadi pojednávanie (§ 297 C.s.p.) berúc do
úvahy, že zodpovednosť škodcu za škodu spôsobenú trestným činom treba posudzovať v zmysle § 420
ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením

právnej povinnosti. Prihliadne na to, že podľa § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak škodu spôsobí
viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne, t.j. pokiaľ viacerí páchatelia trestného činu
(v tomto prípade D. Š., Z. U.) spoločným konaním spôsobili poškodenému žalobcovi materiálnu škodu,
zodpovedajú za škodu solidárne a žalobca je oprávnený požadovať náhradu škody od ktoréhokoľvek
zodpovedného páchateľa. Pri solidárnych záväzkoch má veriteľ samostatnú pohľadávku voči každému

spoludlžníkovi a môže vymáhať splnenie záväzku v celom rozsahu alebo jeho časť voči jednému,
alebo niekoľkým alebo proti všetkým spoludlžníkom, a to súčasne alebo postupne. Splnenie záväzku
jedným z dlžníkov potom spôsobuje voči veriteľovi zánik záväzku druhého spoludlžníka; existencia
právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 19.9.2005, sp. zn. PK 22C/5/2003,
vydaného v občianskom súdnom konaní, ktorým bola druhá odsúdená Z. U. zaviazaná na plnenie v

prospech žalobcu z titulu porušenia zmluvnej povinnosti, preto žalobcovi nijako nebráni domáhať sa
svojho nároku aj voči žalovanému. Súd prvej inštancie zohľadní, že s účinnosťou od 1.7.2016 súdy
v konaní postupujú a rozhodujú v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení
ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi C.s.p. (čl. 16 ods. 1 Základných princípov
C.s.p.) a prípadné ďalšie dokazovanie zameria na zistenie výšky náhrady škody, pričom nie je vylúčené,

aby v rámci dokazovania zistil aj škodu vyššiu, než aká bola ustálená v odsudzujúcom rozsudku;
na základe vykonaných dôkazov ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie, ktoré bude vo
vzťahu k zistenému skutkovému stavu preskúmateľné a po opätovnom rozhodnutí sporu svoje závery
o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2
C.s.p. (§ 236 C.s.p.) tak, by obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné.

16. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne o náhrade trov konania (§ 262 ods. 1, §
396 ods. 3 C.s.p.).

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).